Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)Rozsudok_6Co-134-2018.pdf
PDF · 120.64 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/134/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a členiek senátu Mgr. Stanislavy Miklánkovej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobcu: R Collectors, s.r.o., so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8A, IČO: 50 094 297, zastúpeného: Advokátska kancelária RELEVANS, s.r.o., so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8A, IČO: 47 232 471, proti žalovanej: H. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. P. XXX, o zaplatenie 2 209,03 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č.k. 2Csp/196/2017-60 zo dňa 11. mája 2018, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku II. a III. p o t v r d z u j e .
II. Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 653,62 eur s 5,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 653,62 eur od 19.10.2017 do zaplatenia, v pravidelných mesačných splátkach po 50,- eur, ktoré sú splatné vždy do 25. dňa v mesiaci, počnúc právoplatnosťou rozsudku, až do úplného zaplatenia s tým, že v prípade omeškania s plnením čo i len jednej splátky, sa stáva splatným celý dlh (výrok I.). Vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.). Žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok III.)
2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že dňa 18.04.2012 právny predchodca žalobcu a žalovaná uzatvorili zmluvu označenú ako "Zmluva o úvere dostupná pôžička" č. 9930123912, na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej úver vo výške 3.500,00 eur, ktorý sa žalovaná zaviazala splácať v 48-ich mesačných splátkach vo výške 109,29 eur počnúc dňom 18.05.2012 pri úrokovej sadzbe vo výške 19,50 % ročne (ďalej len "predmetná zmluva"). Dátum konečnej splatnosti bol v predmetnej zmluve stanovený na deň 18.04.2016. Splatnosť splátok bola stanovená k 18. dňu v mesiaci. RPMN banky činila 21,34 %, priemerná hodnota RPMN činila 21,06 %, celková výška nákladov na úver bola v predmetnej zmluve určená v sume 1.559,41 eur. Upozornením - Výzvou na splatenie dlžnej časti úveru zo dňa 11.12.2014 právny predchodca žalobcu upozornil žalovanú, že ku dňu 11.12.2014 je pohľadávka banky vyplývajúca z predmetnej zmluvy viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti vo výške 813,46 eur pozostávajúcej z omeškanej splátky vo výške 812,36 eur, poplatkov vo výške 1,10 eur a poistného vo výške 0,00 eur. V prípade, ak nedôjde k úhrade vyššie uvedenej dlžnej sumy záväzku, banka je oprávnená využiť ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka a vyhlásiť úver predčasne splatným v zmysle príslušných ustanovení predmetnej zmluvy a obchodných podmienok a žiadať od žalovanej úhradu celej úverovej pohľadávky. Uvedenú listinu odoslal právny predchodca žalobcu žalovanej dňa 12.12.2014. Výzvou na úhradu dlžnej sumy zo dňa 29.12.2014 žalobca žalovanej oznámil, že ku dňu 29.12.2014 sa stáva úverová pohľadávka z predmetnej zmluvy predčasne splatnou v celom rozsahu s uvedením dlžnej sumy v celkovej výške 2.487,12 eur. Žalobca zároveň vyzval žalovanú na úhradu uvedenej sumy v lehote do 10 kalendárnych dní odo dňa doručenia výzvy. Uvedená výzva bola žalovanej doručená dňa 21.01.2015. Z nerozporovaných tvrdení žalobcu, ako aj listiny označenej ako "Aktuálny stav úveru ku dňu 07.06.2017" vyplýva, že žalovaná uhradila veriteľovi na úver celkovo sumu 2.846,38 eur. Z uznania dlhu zo dňa 27.02.2015 vyplýva, že žalovaná uznáva svoj dlh voči Poštovej banke, a.s. vyplývajúci zo Zmluvy o úvere č. 9930123912 uzatvorenej medzi bankou ako veriteľom a dlžníkom vo výške 2.535,56 eur, ktorý sa stal splatným dňa 29.12.2014, čo do dôvodu a výšky. Zároveň sa žalovaná sa zaviazala dlh v celom rozsahu splatiť. Je tu zároveň uvedené, že dlžník si je vedomý, že okrem uznaného dlhu vo výške 2.535,56 eur je povinný banke uhradiť aj zmluvné úroky z istiny vo výške 19,50 % p.a. odo dňa po dni uznania dlhu do zaplatenia a úroky z omeškania z istiny vo výške 5,25 % p.a. odo dňa po dni uznania dlhu do zaplatenia. Zmluvou o postúpení pohľadávok č. I/2017 zo dňa 13.06.2017 Poštová banka, a. s., ako postupca postúpila pohľadávku z predmetnej zmluvy spoločnosti R Collectors s. r. o. (žalobcovi) ako postupníkovi, čo súd mal preukázané predmetnou zmluvou o postúpení pohľadávok a jej prílohy. Žalovaná uviedla, že nevie, akú sumu celkovo veriteľovi zaplatila, úver prestala splácať niekedy v januári 2016, ako išla do predčasného dôchodku. Keď požiadala o priznanie dôchodku, tak tri mesiace nedostávala žiadny príjem, pokiaľ jej nevybavili vyplácanie predčasného dôchodku. V závode mala odrobené 43 rokov a aj tak dostáva len malý dôchodok. K listine označenej ako "Uznanie dlhu" zo dňa 27.02.2015 uviedla, že to podpisovala v Partizánskom na pošte, myslela si, že to bude mať všetko dokopy, povedali jej, že to je výhodné, že jej dajú dokopy všetky dlhy, čo má. Nie je si vedomá obsahu uvedenej listiny, nakoľko sú tam také malé písmená a ona tomu nerozumela. Uviedla, že je ochotná dlžnú sumu splácať v mesačných splátkach vo výške 50,00 eur. Poukázala na skutočnosť, že býva v rodinnom dome, ale tento nie je v jej vlastníctve. Je slobodná, bezdetná, nemá žiadnu vyživovaciu povinnosť. V súčasnosti je už na starobnom dôchodku, po tom ako dovŕšila 62 rokov. Jej jediný príjem predstavuje starobný dôchodok vo výške 325,00 eur, nemá žiadny iný majetok. Z dôchodku platí elektrinu vo výške 39,00 eur mesačne, plyn 43,00 eur mesačne, poistenie pre prípad pohrebu vo výške 25,00 eur, ďalšiu pôžičku Home Credit 53,00 eur mesačne a Slovenskej sporiteľni vo výške 65,00 eur. Žalovaná predložila súdu doklad o založení trvalého príkazu na úhradu sumy 50,00 eur s účinnosťou od 15.05.2018.
3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 497 Obchodného zákonníka § 3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1,2,3,5, 9 § 54 ods. 1,2, § 565, § 524 ods. 1,2, § 526 ods. 1,2, § 558 ods. 1, § 517 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a/, b/, d/, g/, h/, i/ , § 9 ods. 1, ods. 2 písm. j/, § 11 ods. 1, písm. a/, b/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 3 ods. 1, § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb. a konštatoval, že strany uzavreli zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, avšak súčasne ide o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 psím. a/, b/ a d/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaná vystupovala v predmetnom zmluvnom vzťahu ako fyzická osoba - nepodnikateľ, pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, čerpaním úveru uspokojovala svoje osobné potreby. Právny predchodca žalobcu je bankou, vystupoval nepochybne v zmluvnom vzťahu so žalovanou ako podnikateľ poskytujúci klientom spotrebiteľské úvery v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti - dodávateľ. Spotrebiteľský charakter predmetnej zmluvy je nepochybný aj tým, že zmluva bola právny predchodcom žalobcu pripravená vopred na formulári vrátane znenia pripojených všeobecných obchodných podmienok bez možnosti zasiahnuť do ich znenia žalovanou ako spotrebiteľom. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že právny predchodca žalobcu dodržal postup vyžadovaný § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka pri vyhlásení mimoriadneho zosplatnenia celej pohľadávky z predmetnej zmluvy ku dňu 29.12.2014, čo žalovaná ani nenamietala a zároveň nedošlo k porušeniu § 92 ods. 8 osobitného zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách pri postúpení pohľadávky z právneho predchodcu žalobcu ako banky na žalobcu. Súd prvej inštancie zistil, že v predmetnej zmluve, titulom ktorej odvodzuje žalobca svoje nároky, nie je uvedená celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ veriteľovi zaplatiť. V zmluve je uvedená len výška úveru v sume 3.500,00 eur a celková výška nákladov vo výške 1.559,41 eur. Drobným takmer nečitateľným písmom je následne v predmetnej zmluve uvedené, že celkovú čiastku úveru predstavuje súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom. Súd k tomu navyše konštatuje, že pri počte splátok 48 a výške splátky 109,29 eur tak, ako to bolo stanovené v predmetnej zmluve, celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ veriteľovi zaplatiť predstavuje sumu 5.245,92 eur, a teda nie sumu 5.059,41 eur (výška úveru 3.500,00 eur + celková výška nákladov na úver 1.559,41 eur) ako to uviedol veriteľ v predmetnej zmluve. Podľa názoru súdu ide o nesprávne stanovenie celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom a tým aj nesprávne určenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ veriteľovi zaplatiť tak, ako to definuje § 2 písm. g/, h/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, čím je priemernému spotrebiteľovi poskytnutý klamlivý údaj o celkovej sume "preplatenia" úveru. Na základe uvedeného súd konštatuje, že v predmetnej zmluve nebola správne uvedená ani náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Uvedené je významné podľa názoru súdu i pre správne stanovenie RPMN. Je nepochybné, že ak sú celkové náklady na úver stanovené v predmetnej zmluve v nižšej sume, ako sú v skutočnosti, je následne aj RPMN stanovená v nižšej percentuálnej výške, a teda nesprávne a pre spotrebiteľa zavádzajúco. Vzhľadom na absenciu vyššie uvedených náležitostí, resp. ich nesprávne určenie v predmetnej zmluve súd považoval úver poskytnutý právnym predchodcom žalobcu ako veriteľom žalovanej ako dlžníkovi za poskytnutý bez úroku a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch). Keďže sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, je žalovaná povinná zaplatiť žalobcovi rozdiel medzi sumou poskytnutého úveru 3.500,00 eur a sumou zaplatených splátok 2.846,38 eur, t. j. sumu 653,62 eur. Keďže žalovaná dlžnú sumu 653,62 eur na výzvu žalobcu, resp. právneho predchodcu žalobcu a ani doposiaľ neuhradila, zaviazal súd žalovanú na jej zaplatenie týmto rozhodnutím. Žalobcovi patrí okrem priznanej istiny aj zákonný úrok z omeškania v uplatnenej výške 5,25 % ročne, neodporujúcej zákonu, z priznanej sumy 653,62 eur; v prevyšujúcej časti uplatnený nárok na úrok z omeškania zamietol. Nad rámec uvedeného poukázal súd prvej inštancie na to, že žalobca si uplatňoval v konaní okrem iného aj nárok na úrok v dohodnutej výške z dlžnej istiny aj po zosplatnení predmetného úveru, ktorý mu ale podľa názoru súdu nepatrí. Ustanovenie § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka vychádza zo zásady, že veriteľ má nárok na úroky ako zmluvnú odplatu za užívanie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o úvere. Inak povedané, zmluvná odplata patrí veriteľovi len za čas, počas ktorého dlžník užíva peňažné prostriedky v súlade so zmluvou. V momente, kedy užívanie peňažných prostriedkov zo strany dlžníka je v rozpore so zmluvou (lebo ich nevrátil v lehote splatnosti, či už dohodnutej v zmluve alebo v dôsledku predčasného zosplatnenia), ide o omeškanie upravené osobitnými predpismi, na ktoré sa viažu iné (zákonné) nároky, a tieto možno zmluvne upraviť (modifikovať) len v tom rozsahu, v akom to zákon pripúšťa. Opačný výklad by podľa názoru súdu viedol k neprimeranému a nedôvodnému zvýhodneniu veriteľov poskytujúcich peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere (§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka) alebo zmluvy o pôžičke (§ 657 a nasl. Občianskeho zákonníka) oproti všetkým iným veriteľom peňažných prostriedkov. Maximálna sadzba úrokov z omeškania v spotrebiteľských zmluvách je pritom kogentná a nemožno sa od nej dohodou odchýliť (porov. judikát R 5/2000). Tým, že by sa veriteľovi dovolilo žiadať za dobu omeškania popri úrokoch z omeškania aj zmluvné úroky by sa táto kogentnosť v podstate obchádzala.
4. Pokiaľ žalobca v konaní predložil uznanie dlhu zo dňa 27.02.2015 podpísané žalovanou, na základe ktorej mala žalovaná uznať svoj dlh z predmetnej zmluvy vo výške 2.535,56 eur, ktorý sa stal splatným dňa 29.12.2014, čo do dôvodu a výšky, súd prvej inštancie tento právny úkon považoval za neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pretože je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z tohto uznania dlhu nie je zrejmé, ako bol vypočítaný dlh z predmetnej zmluvy vo výške 2.535,56 eur, ktorý mala žalovaná uznať, a teda nie je jasné, z čoho pozostáva uvedená suma. Vzhľadom na vykonané úhrady žalovanej, je nepochybné, že okrem dlžnej istiny poskytnutého úveru uvedená suma zahŕňa aj ďalšie sumy, ktoré nie je možné identifikovať a podrobiť ich kontrole súladu so zákonom, resp. normami spotrebiteľského práva. Naviac uznanie dlhu obsahuje záväzok platiť úroky z istiny vo výške 19,50 % ročne aj po zosplatnení úveru spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,25 % ročne do zaplatenia, čo je, v rozpore so zákonom a s dobrými mravmi. Poukázal na postupy veriteľov, ktoré vyplynuli i z výsluchu žalovanej v predmetnej veci, keď veriteľ predkladá spotrebiteľovi na podpis rôzne formulárové listiny, s ktorými sa spotrebiteľ nemá dostatok času oboznámiť a obsahu ktorých spotrebiteľ v danom čase nie je schopný porozumieť, pričom ich účelom je obchádzanie ustanovení noriem spotrebiteľského práva. Takýto postup súd hodnotí ako nekalú a klamlivú obchodnú praktiku v zmysle ustanovení zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (§ 7 a § 8 uvedeného zákona), ktorá je navyše v rozpore s dobrými mravmi (§ 4 ods. 8 uvedeného zákona). Tieto praktiky spôsobili, že priemerný spotrebiteľ urobil rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, ak by na strane dodávateľa neabsentovala odborná starostlivosť svedčiaca poctivému prístupu k podnikaniu. Súd zdôrazňuje, že ak sa právo uplatňuje po použití nekalej obchodnej praktiky, ide o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a súd musí odmietnuť poskytnúť ochranu nároku, ktorý si žalobca po použití tejto nekalej praktiky uplatnil v tomto spore. Všetky tieto skutočnosti viedli súd k záveru, že uznanie dlhu zo dňa 27.02.2015 je absolútne neplatným ako celok podľa § 3 ods. 1 v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko je v rozpore s dobrými mravmi a vo svojich dôsledkoch vedie k obchádzaniu zákona, najmä ustanovení chrániacich spotrebiteľov. Súd na uznanie dlhu pri rozhodovaní v tomto spore preto neprihliadal.
5. Podľa § 232 ods. 2,3,4 CSP súd prvej inštancie uloženú povinnosť umožnil žalovanej splácať v splátkach vo výške 50,00 eur mesačne, ktoré splátky sú splatné vždy do 25. dňa konkrétneho kalendárneho mesiaca až do úplného zaplatenia uloženej sumy, a to pod stratou výhody splátok pri omeškaní s plnením čo i len jednej splátky. Súd zohľadnil predovšetkým výšku uloženej povinnosti žalovanej, jej osobné a majetkové pomery a najmä skutočnosť, že v súčasnej dobe je žalovaná na starobnom dôchodku s jediným príjmom, ktorým je jej starobný dôchodok, čo vyplynulo z výsluchu žalovanej. Výšku mesačnej splátky určil tak, aby žalovaná bola schopná povinnosť uloženú rozsudkom žalobcovi dobrovoľne plniť a aby postupným pravidelným plnením povinnosti došlo k úhrade oprávnene uplatneného nároku žalobcu.
6. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania postupoval súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2, § 262 ods. 1 CSP. V spore bol žalobca v konaní úspešný v časti priznanej istiny vo výške 653,62 eur spolu s príslušným úrokom z omeškania, vo zvyšnej časti bol žalobca v spotrebiteľskom spore neúspešný. Pri zohľadnení procesného úspechu, resp. neúspechu strán sporu, súd dospel k záveru, že prevažne úspešná bola žalovaná, ktorej by patril v rozsahu jej čistého úspechu v konaní nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi. Nakoľko si však žalovaná náhradu trov konania neuplatnila a ani jej žiadne účelné trovy preukázateľne nevznikli, súd žalovanej náhradu trov konania nepriznal.
7. Proti tomuto rozsudku v časti vo výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá a v súvisiacom výroku o trovách konania, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. V odvolaní namietal inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP). Pokiaľ ide o nesprávne uvedenú výšku celkových nákladov a RPMN úveru, uviedol, že interný výpočtový systém banky umožňoval v čase uzatvorenia zmluvy o úvere výpočet jednotlivých splátok len v celých hodnotách bez desatinného čísla. Preto sa mohlo stať, že výška poslednej splátky bola v nulovej výške alebo vo výške nižšej ako ostatné splátky. Takto vzniknutý preplatok sa spotrebiteľovi vráti na základe bodu 5. 4 Všeobecných obchodných podmienok. Súd prvej inštancie nesprávne zhodnotil povinnosť platiť poistné a započítať ju do sumy mesačnej splátky. Poukázal na § 2 písm. g/ zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého do celkových nákladov patrí aj poistné, ak spotrebiteľ musí uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok. Nepodmienenosť uzatvorenia zmluvy za daných podmienok povinnosťou platiť poistné vyplýva, napríklad z bodu 7. 1 Obchodných podmienok, podľa ktorého ak dlžník v návrhu požiadal o poistenie, spĺňa požiadavky podľa bodu 7. 3 a banka príjme návrh, dôjde k uzatvoreniu poistenia. Od žalovanej žalobca nežiadal viac, ako mu prináleží zo zmluvy o úvere. Čo sa týka zmluvného úroku po zosplatnení, poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 29Cdp/2906/2000, podľa ktorého povinnosť dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky nezaniká ani odstúpením od zmluvy. Odstúpením sa menia výlučne podmienky, za ktorých je dlžník povinný uvedenú povinnosť plniť; dlžník nie je povinný splniť dlh v lehotách a za podmienok stanovených v zmluve, ale na požiadanie veriteľa a v plnom rozsahu. Alternatíva plnenia dlhu v splátkach je výhodou, ktorá bola dlžníkovi poskytnutá na úkor veriteľa. Stratou výhody splátok je stav, keď v dôsledku delikvencie dlžníka nastane splatnosť celej neuspokojenej pohľadávky naraz, čím sa negujú účinky rozloženia dlhu na jednotlivé splátky. Predčasné vyhlásenie splatnosti úveru sa týka len zmeny v lehote splatnosti úveru a straty výhody splátok, nie však ostatných dojednaných podmienok, nejde o privatívnu nováciu celého záväzku. Výklad zákona spôsobom, ako to urobil súd prvej inštancie, že vyhlásením predčasnej splatnosti zaniká záväzok v širšom rozsahu (teda aj čo do zmluvného úroku) sa neopiera o vyjadrenú vôľu veriteľa ani o ustanovenia zákona o zmene záväzku a o zmluve o úvere. Podľa § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka veriteľ má nárok na úroky z úveru až do času riadnej úhrady poskytnutého úveru. Z tohto ustanovenia nevyplýva, že by veriteľ nemal v prípade zosplatnenia úveru nárok na zmluvný úrok. Pokiaľ platí, že dlžník je povinný platiť zmluvný úrok vo vzťahu k jednotlivej splátky až do času jej riadneho splatenia, nie je dôvodný výklad, že v prípade zmeny splatnosti jednotlivej splátky (zosplatnenie úveru) povinnosť platiť zmluvný úrok do času riadnej úhrady dlžnej sumy zanikla. Súd prvej inštancie taktiež nevzal do úvahy skutočnosť, že vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru sa týka len istiny úveru. Zmluvný úrok v danej veci nebol kapitalizovaný do celkovej dlžnej sumy. Odmietnutím priznania zmluvného úroku súd konal v rozpore s právnou zásadou, že nikto nemôže mať prospech z vlastného protiprávneho konania. Napokon sa vyjadril k záverom súdu prvej inštancie ohľadne uznania dlhu.
Predmetným uznaním dlhu sa pozícia žalovanej nezhoršila. Žalovaná uznala dlh, ktorý jej vyplýval zo zmluvy o úvere, pretože nebolo možné dosiahnuť splnenie záväzku iným zabezpečovacím prostriedkom. Ani poskytnutá možnosť splácania dlhu v splátkach nepomohla, žalovaná svoje povinnosti nesplnila. Postavenie žalobcu uznanie dlhu nezlepšilo, úhradu dlžných súm od žalovanej nezabezpečilo. Uznanie dlhu spĺňa náležitosti podľa § 558 Občianskeho zákonníka; neupravovalo splatnosť záväzku ani sadzbu úrokov z omeškania ani paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Jeho obsahom bolo založenie vyvrátiteľnej domnienky, že dlh v čase uznania existoval. Uznanie dlhu nie je spôsobilé narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa, nakoľko neovplyvňovalo jeho rozhodovanie. Nejde o klamlivé konanie ani klamlivé opomenutie či agresívnou obchodnú praktiku, preto nemôže ísť o nekalú obchodnú praktiku. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo ho zmenil tak, že vyhovie žalobe v celom rozsahu. Uplatnil si trovy odvolacieho konania.
8. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.
9. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov. Podľa § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalobcu nariaďovať pojednávanie.
10. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej časti vecne správny, a preto je potrebné tento potvrdiť podľa § 387 ods. 1,2 CSP.
11. V zmysle § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
12. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).
13. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní (§ 383 CSP).
14. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
15. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
16. Žalobca uplatnil vo svojom odvolaní odvolacie dôvody spočívajúce v inej vade konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nesprávnych skutkových zisteniach a nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP).
17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na všetky pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu, že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady nesprávne realizovanej mandukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní ( napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď a podobne) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu.
18. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.
19. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis a tiež vtedy, keď síce aplikuje správny právny predpis, avšak tento nesprávne interpretuje.
20. Odvolateľ síce deklaroval odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/ a f/ CSP, ale nešpecifikoval v odvolaní, v čom konkrétne mala spočívať vada v procesnom postupe súdu prvej inštancie tak závažného charakteru, že mohla mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej. V odvolaní ani nenamietal, že by súd prvej inštancie vzal do úvahy skutkové okolnosti, ktoré nevyplynuli z vykonaného dokazovania, alebo neboli účastníkmi prednesené, alebo že by neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Taktiež nepoukázal na žiadne logické rozpory pri hodnotení dôkazov súdom prvej inštancie, ktoré by viedli k nesprávnym skutkovým zisteniam. Na základe uvedeného odvolací súd konštatoval, že z hľadiska obsahu odvolania odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/ a f/ CSP neboli žalobcom uplatnené a jediným uplatneným odvolacím dôvodom je nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).
21. Odvolací súd preskúmal všetky námietky, ktoré boli v odvolaní žalobcom vznesené a čo do veci samej plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu zodpovedá kritériám riadneho odôvodnenia rozsudku podľa § 220 ods. 2 až 4 CSP. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na správne zistenie skutkového stavu veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Prijaté závery vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil.
22. Na zdôraznenie správnosti dôvodov uvedených v rozhodnutí súdu prvej inštancie uvádza odvolací súd nasledovné skutočnosti:
23. Pokiaľ žalobca namieta, že súd prvej inštancie pri posudzovaní sumy celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ veriteľovi zaplatiť, nedôvodne do tejto čiastky započítal i poistné ( 3,29 eur mesačne), hoci poistenie úveru nebolo podmienkou uzavretia úverovej zmluvy (§ 2 písm. g/ zákona o spotrebiteľských úveroch), odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne vychádzal z toho, že uvedená obligatórna náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§ 2 písm. h/ v spojení s 9 ods. 2 písm. j/ zákona o spotrebiteľských úveroch, nie je v zmluve o úvere uvedená riadne. V zmluve je uvedená len výška úveru (3.500,00 eur) a celková výška nákladov (1.559,41 eur) a drobným takmer nečitateľným písmom je následne v predmetnej zmluve uvedené, že celkovú čiastku úveru predstavuje súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom. Uvedená formulácia vyžaduje od spotrebiteľa, aby sa k údaju, ktorý zákon od zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyžaduje, dopracoval matematickými výpočtami a podľa názoru odvolacieho súdu je pre účely zákona nepostačujúca. Účelom povinného uvedenia celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ veriteľovi zaplatiť v konkrétnej zmluve o spotrebiteľskom úvere je poskytnúť spotrebiteľovi možnosť zvážiť tento údaj, prípadne ho porovnať s údajmi od iných poskytovateľov úverov a slobodne sa rozhodnúť, či za daných podmienok úverovú zmluvu s veriteľom uzavrie alebo nie. Postupom veriteľa, ktorý do textu zmluvy uvedie len výšku celkových nákladov na úver, ale nie celkovú čiastku, ktorú spotrebiteľ musí veriteľovi zaplatiť, sa veriteľ podľa názoru súdu snaží obísť citované zákonné ustanovenia tak, aby sa ním poskytovaný úver javil spotrebiteľovi ako výhodný a danú zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzavrel. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že i bez započítania mesačného poistného ( 3,29 eur), celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ veriteľovi z danej zmluvy o úvere zaplatiť, nekorešponduje s ostatnými údajmi v zmluve. Ak je totiž mesačná splátka 109,29 eur očistená o poistné 3,29 eur, predstavuje sumu 106,- eur mesačne, čo pri dojednaných 48 splátkach predstavuje sumu 5 088,- eur; potom uvedené nekorešponduje so zmluvným dojednaním, že celkovú čiastku úveru predstavuje súčet výšky úveru ( 3500,- eur) a celkových nákladov spojených s úverom ( 1559,41 eur), t.j. sumu 5 059,41 eur. Na vec nemôže mať vplyv skutočnosť, či interný bankový systém pôvodného veriteľa umožňoval alebo neumožňoval počítať len so zaokrúhlenými čiastkami splátky, v dôsledku čoho mohla byť posledná splátka úveru v odlišnej výške než 106,- eur, najmä keď uvedené z textu zmluvy vôbec nevyplýva.
24. Žalobca v odvolaní namietal i právny záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého právo na riadny úrok z úveru má žalobca do zosplatnenia istiny úveru a následne má žalobca ako veriteľ právo už iba na úrok z omeškania
25. Uvedený právny názor súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za správny. Vychádza pritom z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Obo 143/1998, publikovaného pod č R 59/98, podľa ktorého dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania (§ 369 Obchodného zákonníka). Aj keď sa jedná o staršie uznesenie Najvyššieho súdu SR, jeho závery sú stále aktuálne a potvrdzuje ich ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít, keď napr. Ústavný súd SR v uznesení č.k. IV. ÚS 476/2012-14, zo dňa 18.09.2012 takýto výklad považoval za ústavne akceptovateľný. Záver, že zmluvne dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok) je logický, pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahu medzi stranami sporu. Ako uviedol Krajský súd v Prešove v rozhodnutí v obdobnej veci vedenej pod sp.zn. 6Co/190/2014 zo dňa 30.06.2015, úrok predstavuje cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Obdobný právny názor zaujal napr. i Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí sp.zn. 3Co/729/2014 zo dňa 29.09.2016.
26. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutej časti vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil.
27. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Úspešnej žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože jej žiadne trovy odvolacieho konania preukázateľne nevznikli.
28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).