Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)Rozsudok_47Sa-1-2018.pdf
PDF · 166.05 KB
Case nature
Area
Subarea
47Sa/1/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v konaní pred sudkyňou Mgr. Monikou Kadlicovou v právnej veci žalobkyne: MUDr. S. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXXX/X, XXX XX K., právne zastúpenej: Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., Dobšinského 12, 811 05 Bratislava, IČO: 47 238 232, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 43038-3/2017-BA zo dňa 08.12.2017 takto
rozhodol:
I. Správny súd rozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne, ústredie č. 43038-3/2017-BA zo dňa 08.12.2017 z r u š u j e a vec jej vracia na ďalšie konanie.
II. Správny súd p r i z n á v a žalobkyni voči žalovanej právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia
1. Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava rozhodnutím č. 785-32/2017-TT zo dňa 22.05.2017 podľa § 178 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZSP“, príp. „zákon o sociálnom poistení“) rozhodla, že žalobkyni ako samostatne zárobkovo činnej osobe (ďalej aj „SZČO“) povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie nezaniklo dňa 31. decembra 2005, ale zaniklo dňa 30. júna 2007. Správny orgán prvého stupňa dôvodil výrok rozhodnutia poukazom na ustanovenia § 5 a § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 a § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 01.01.2005 do 31.12.2007, ďalej poukazom na informáciu poskytnutú z elektronickej evidencie Slovenskou lekárskou komorou, že žalobkyňa je aj po dátume 31.12.2005 držiteľkou platnej licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č. L1A/2005/3599 zo dňa 22.11.2005, ktorá ku dňu vydania rozhodnutia nie je zrušená. Zároveň prvostupňový orgán sociálneho poistenia konštatoval, že žalobkyňa mala postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby na základe rozhodnutia Okresného úradu Trnava č. 101/1995, 95/00410 zo dňa 21.02.1995, ktoré bolo zrušené rozhodnutím Trnavského samosprávneho kraja (ďalej aj „TSK“) č. TA/2005/3599 ku dňu 31.12.2005, pričom dňa 28.12.2005 podala žalobkyňa registračný list fyzickej osoby - odhlášku z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby k 31.12.2005. Ďalej pobočka Sociálnej poisťovne poukázala na údaje získané od Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (od 01.01.2012 Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky) o výške príjmov žalobkyne z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti za rok 2005, ktoré boli vyššie ako zákonom stanovená hranica, ako aj na údaje od orgánu daňovej správy, že žalobkyňa v roku 2006 nedosiahla príjmy z podnikania (0,- Sk) presahujúce zákonom stanovenú hranicu (91 200,- Sk).
2. Žalovaná na základe odvolania žalobkyne proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č. 785-32/2017-TT zo dňa 22.05.2017 postupom podľa § 218 ods. 2 ZSP rozhodnutím č. 43038-3/2017- BA zo dňa 08.12.2017 odvolanie žalobkyne zamietla v celom rozsahu a predmetné rozhodnutie prvého stupňa potvrdila. Rozhodnutie žalovanej bolo žalobkyni doručené do vlastných rúk dňa 15.12.2017. V odôvodnení rozhodnutia sa žalovaná stotožnila so skutkovými a právnymi závermi správneho orgánu prvého stupňa. Vo vzťahu k posúdeniu podmienok zániku povinného sociálneho poistenia žalobkyne v postavení SZČO žalovaná uviedla, že napriek skutočnosti, že žalobkyni bolo dňom 31.12.2005 rozhodnutím TSK č. TA/2005/3599, právoplatným dňa 13.12.2005, zrušené povolenie na poskytovanie zdravotníckej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení v odbore všeobecné lekárstvo (povolené na základe rozhodnutia Okresného úradu Trnava č. 101/1995, 95/00410 zo dňa 21.02.1995), žalobkyňa mala aj po 31.12.2005 na účely sociálneho poistenia právne postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby, pretože mala platné oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, ktorým je licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár (licencia typu A) a príjem žalobkyne zo samostatnej zárobkovej činnosti za roky 2004 a 2005 presiahol sumu ustanovenú zákonom. Nakoľko žalobkyňa nemala za rok 2006 žiadny príjem zo samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitných predpisov, povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie žalobkyne ako SZČO zaniklo dňa 30.06.2007.
II. Žaloba a jej dôvody
3. Proti rozhodnutiu žalovanej podala žalobkyňa včas správnu žalobu v sociálnych veciach podľa § 199 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej Sociálnej poisťovne, ústredie č. 43038-3/2017-BA zo dňa 08.12.2017 a navrhla, aby správny súd rozhodnutie žalovanej z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c) a písm. g) SSP zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Zároveň navrhla, aby jej správny súd priznal právo na náhradu trov konania.
4. Žalobkyňa zopakovala skutkové okolnosti majúce vplyv na zánik jej povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia ako SZČO ku dňu 31.12.2005. V tejto súvislosti uviedla, že k uvedenému dátumu zrušením povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia jej zaniklo postavenie SZČO. Dôkazom toho je podľa žalobkyne aj skutočnosť, že žalobkyňa požiadala o zrušenie registrácie pre daň z príjmu u príslušného správcu dane a oznámila Štatistickému úradu Slovenskej republiky skutočnosti potrebné pre zrušenie identifikačného čísla organizácie, o čom k správnej žalobe ako dôkaz doložila potvrdenie Daňového úradu Trnava o zrušení DIČ. Žalobkyňa uviedla, že si nebola vedomá toho, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekára je oprávnením zakladajúcim status SZČO. Žalobkyňa predmetnú licenciu nikdy nevyužívala, a to ani pred 31.12.2005, ani potom; z predmetnej licencie nemala nikdy žiaden príjem. Žalobkyňa ukončila prevádzkovanie ambulancie ako fyzická osoba z dôvodu, že od 01.01.2006 zdravotnícke zariadenia začala prevádzkovať obchodná spoločnosť MEDIMAR s.r.o., IČO: 36 277 371, ktorej bola žalobkyňa zamestnancom. Od 01.01.2006 žalobkyňa riadne a včas odvádzala odvody sociálneho poistenia z titulu postavenia zamestnankyne v predmetnej obchodnej spoločnosti.
5. Žalobkyňa postup a aplikáciu ustanovení zákona o sociálnom poistení považuje za nesprávne, pretože žalovaná aplikovala zákon mechanicky bez tohto, aby skúmala, či žalobkyňa skutočne vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť a či aplikácia zákona nemôže priniesť pre žalobkyňu absurdné dôsledky. Rovnako žalobkyňa dôsledky napadnutého rozhodnutia v podobe následne predpísaného dlžného poistného a penále, ktoré bude musieť znášať, považuje za príliš prísne a nespravodlivé, osobitne za situácie, keď žalobkyňa: a) nemala žiadne príjmy z výkonu povolania lekára na základe predmetnej licencie L1A a naďalej si riadne a včas plnila odvodové povinnosti z titulu výkonu povolania lekára už ako zamestnankyňa obchodnej spoločnosti, v ktorej je spoločníčkou, b) vykonala úkony, z ktorých vyplýva, že nemala záujem ďalej vykonávať činnosť SZČO, a to zrušením registrácie fyzickej osoby pre daň z príjmov z podnikania a zrušením IČO.
6. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na právne závery rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Sa/4/2017 zo dňa 07.07.2017 v obdobnej veci, ktorý s poukazom na zásadu materiálnej pravdy konštatoval, že správne orgány sa nezoberali tým, že či žalobca skutočne vykonával činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby. V rámci uvedeného súdneho prieskumu Krajský súd v Prešove dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie je vydané v rozpore so zákonom z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko žalobca nespadá ako poistenec pod režim povinného poistenia podľa § 21 ods. 1 v spojení s ustanovením § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z.
7. Žalobkyňa má za to, že po 31.12.2005 reálne nevykonávala činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby, a preto nespadá ako poistenec pod režim povinného poistenia podľa § 21 ods. 1 v spojení s ustanovením § 5 písm. c) ZSP, pričom formalistický výklad zákona žalovanou je voči žalobkyni nespravodlivý a žalovaná vec nesprávne právne posúdila.
8. Vo vzťahu k administratívnemu konaniu predchádzajúcemu vydaniu rozhodnutí oboch stupňov žalobkyňa v žalobe s poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) a na závery rezolúcie č. (77) 31 Výboru ministrov Rady Európy o správnom konaní, v zmysle ktorých sa zásady správneho konania majú aplikovať aj na tie správne procesy, na ktoré sa Správny poriadok nevzťahuje, namietala porušenie zásady úzkej súčinnosti správnych orgánov s účastníkmi konania (§ 3 ods. 2 Správneho poriadku) a konanie vo veci zániku povinného sociálneho poistenia SZČO napriek existencii prekážky právoplatne rozhodnutej veci. Konkrétne žalobkyňa s poukazom na § 184 ods. 8 a § 185 ods. 4 ZSP namietala postup správneho orgánu prvého stupňa voči nej, pretože Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava žalobkyňu neupovedomila o začatí predmetného nedávkového konania a neposkytla jej príležitosť vyjadriť sa k začatému konaniu, čím žalobkyni znemožnila vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a uplatniť jej návrhy.
9. V súvislosti s prekážkou právoplatne rozhodnutej veci žalobkyňa uviedla, že Sociálnej poisťovni, pobočka Trnava oznámila skutočnosti rozhodujúce pre zánik povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia SZČO k 31.12.2005. Po preskúmaní všetkých skutočností predmetná pobočka žalovanej vo veci bez vydania písomného rozhodnutia rozhodla o zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia žalobkyne ako SZČO vyznačením v spise, pričom žalobkyňa vychádzala z toho, že jej nebolo doručené písomné rozhodnutie o zániku týchto poistení, a teda jej podaniu sa vyhovelo v plnom rozsahu. S poukazom na ustanovenia § 209 ods. 1 ZSP a § 222 ods. 3 a 4 citovaného zákona, upravujúce podmienky a lehotu na podanie návrhu na nariadenie obnovy konania, žalobkyňa uviedla, že od právoplatného rozhodnutia o zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia uplynul viac ako rok, a preto pobočka Sociálnej poisťovne nemohla nariadiť obnovu konania vo veci zániku týchto poistení, čo je taktiež dôvod, pre ktorý žalobkyňa považuje napadnuté rozhodnutie žalovanej za nezákonné.
10. V neposlednom rade žalobkyňa namietala formálne a obsahové nedostatky žalobou napadnutého rozhodnutia žalovanej, predovšetkým z výroku rozhodnutia Sociálne poisťovne, pobočka Trnava nie je zrejmé, na základe ktorého právneho predpisu rozhodla tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia. Vo výroku rozhodnutia absentuje akýkoľvek odkaz na relevantný právny predpis. Okrem uvedeného, ani z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, ktorý právny predpis oprávňuje Sociálnu poisťovňu, pobočka Trnava zmeniť predchádzajúce rozhodnutie o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia s odstupom viac ako jedného roka. Podľa názoru žalobkyne tento nedostatok rozhodnutia prvého stupňa neodstránilo ani napadnuté rozhodnutie žalovanej.
III. Vyjadrenia žalovanej a žalobkyne
11. Žalovaná vo vyjadrení k podanej žalobe navrhla, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
12. S poukazom na definíciu samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia podľa § 5 písm. c) ZSP, t. j. osoby majúcej oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, žalovaná uviedla, že v zmysle zákonnej úpravy účinnej do 31.12.2010, takáto osoba nadobúda status samostatne zárobkovo činnej osoby bez ohľadu na to, či na základe tohto oprávnenia činnosť podľa osobitného predpisu vykonáva. Z uvedeného dôvodu sú námietky žalobkyne, že zrušila registráciu pre daň z príjmu u príslušného správcu dane, vo vzťahu k zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia žalovanej právne irelevantné. V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že registrácia podľa osobitného predpisu, t. j. podľa zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, bola rozhodujúca na nadobudnutie právneho postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby od 01.01.2011 do 30.06.2014 (§ 5 zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z.).
13. Žalovaná dôvodila, že v danom prípade sa za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, zakladajúce status SZČO podľa § 5 písm. c) ZSP, považuje získanie, resp. udelenie oprávnenia na poskytovanie zdravotníckej starostlivosti podľa podmienok stanovených v osobitnom predpise, ktorým je pre účely vzniku postavenia SZČO zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z. z.“). Žalovaná poukázala na podmienky poskytovania zdravotníckej starostlivosti stanovené v § 3 ods. 4 citovaného zákona, pričom ako relevantnú skutkovú okolnosť dôležitú pre trvanie právneho postavenia SZČO žalobkyne aj po 31.12.2005 uviedla, že žalobkyňa bola považovaná za SZČO na účely sociálneho poistenia podľa § 5 písm. c) ZSP v znení účinnom do 31.12.2010 na základe skutočnosti, že žalobkyňa bola držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár podľa § 10 zákona č. 578/2004 Z. z. č. L1A/TT/0448/05, vydanej Slovenskou lekárskou komorou s účinnosťou od 22.11.2005. Žalovaná poukazujúc na zákona č. 578/2004 Z. z. uviedla, že držiteľ licencie L1A (§ 68 ods. 1 písm. a/ zákona č. č. 578/2004 Z. z., vykonávanej podľa § 10 citovaného zákona) na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je priamo oprávnený vykonávať zdravotnícke povolanie (§ 3 ods. 4 písm. c/ zákona č. 578/2004 Z. z.) a poskytovať zdravotnú starostlivosť (§ 4 písm. b/ citovaného zákona) v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ, alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení (§ 10 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z.) a je oprávnený dosahovať príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“). Držiteľ licencie L1A, na základe ktorej môže vykonávať samostatnú zdravotnícku prax v povolaní lekár, sa považuje za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu a zakladá držiteľovi tejto licencie status samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia. V tejto súvislosti žalovaná konkretizovala upozornenia a odborné články uverejnené na internetovej stránke Slovenskej lekárskej komory, ktorými boli lekári informovaní o vyššie uvedenom právnom názore a o povinnostiach držiteľov licencie L1A. 14. Podľa názoru žalovanej pre posúdenie právneho postavenia fyzickej osoby ako SZČO na účely sociálneho poistenia nie je právne významné, či dotknutá osoba skutočne samostatnú zárobkovú činnosť vykonáva, právne významná je len tá skutočnosť, že dotknutá osoba disponuje oprávnením, ktoré jej zakladá status samostatne zárobkovo činnej osoby. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na to, že zákon o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 neustanovuje žiadne iné podmienky, ktoré by mala splniť fyzická osoba na to, aby nadobudla status SZČO a taktiež neukladá Sociálnej poisťovni skúmať ďalšie podmienky zakladajúce fyzickej osobe status SZČO na účely sociálneho poistenia. Žalovaná zdôraznila, že Sociálna poisťovňa je povinná aplikovať právne normy tak, aby pri vydávaní individuálnych právnych aktov nevznikali neopodstatnené rozdiely v skutkovo obdobných, resp. zhodných prípadoch. V tejto súvislosti poukázala napr. na posudzovanie právneho postavenia advokátov, stavebných inžinierov, architektov.
15. Podľa žalovanej ani zmena formy poskytovania zdravotnej starostlivosti nemá za následok zánik oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, ak k zániku tohto oprávnenia nedošlo spôsobom ustanoveným zákonom č. 578/2004 Z. z.
16. Vo vzťahu k posudzovanej výške dosiahnutého príjmu z podnikania žalobkyne za roky 2004 a 2005 žalovaná uviedla, že žalobkyňa za uvedené zdaniteľné obdobia dosiahla príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti vo výške presahujúcej zákonom stanovenú hranicu, čo v spojení so skutočnosťou, že žalobkyňa bola držiteľkou licencie L1A, bolo dôvodom, že žalobkyni k 31.12.2005 povinná účasť na sociálnom poistení ako SZČO nezanikla, pretože neboli splnené podmienky podľa § 21 ods. 4 ZSP v znení účinnom do 31.12.2010. V tejto súvislosti žalovaná argumentovala výkladom ustanovenia § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, ktoré bližšie nešpecifikuje dosiahnuté príjmy, a preto nie je rozhodujúce, na základe akého oprávnenia fyzická osoba dosiahla príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 zákona o dani z príjmov.
17. Ohľadom otázky zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia SZČO žalovaná vyjadrila právny názor, že ak je lekár držiteľom platnej licencie L1A, a to bez ohľadu na skutočnosť, či ju aj aktívne využíva alebo nie, a v rozhodujúcom období dosiahne príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti vyšší, ako je zákonom stanovená hranica, v takom prípade lekárovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe povinné sociálne poistenie vzniká, resp. pokračuje. Zákon o sociálnom poistení nevylučuje súbeh poistení, a preto nadobudnutie právneho postavenia zamestnanca nemá za následok zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO (§ 138 ZSP súčasne upravuje poradie odvodovej povinnosti u tých poistencov, ktorí podliehajú viacerým sociálnym poisteniam).
18. Vyššie uvedený právny názor žalovaná podporila poukazom na rozhodovaciu prax správnych súdov a najvyššieho súdu v obdobných veciach; napr. právny záver vyplývajúci z rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 25Sa/2/2017 zo dňa 9. mája 2017, podľa ktorého: „... nie je rozhodujúce, na základe akého právneho vzťahu fyzická osoba príjmy z podnikania a inej zárobkovej činnosti nadobudla, rozhodujúcim je podľa právneho názoru krajského súdu iba to, že fyzická osoba dosiahla v príslušnom kalendárnom roku príjmy podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov.“, právny záver uvedený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/16/2016 zo dňa 27. júna 2017: „Vznik a trvanie povinného poistenia je totiž spojené s existenciou oprávnenia na podnikanie, nie s jeho realizáciou.“
19. V súvislosti s námietkou žalobkyne, že si nebola vedomá, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením zakladajúcim status samostatne zárobkovo činnej osoby, žalovaná poukázala na prezumpciu znalosti v zbierke zákonov vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov, uplatňovanú v právnom systéme Slovenskej republiky (§ 15 zákona č. 400/2015 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), v zmysle ktorej žalobkyni svedčala nevyvrátiteľná právna domnienka znalosti zákona a jej povinností vyplývajúcich žalobkyni z príslušných právnych predpisov ako držiteľke licencie L1A.
20. K apelu žalobkyne na spravodlivosť rozhodovania žalovaná uviedla, že právo sociálneho zabezpečenia patrí do oblasti verejného práva, ktorého normy majú kogentný prikazujúci a zakazujúci charakter, čo je dôvodom, že ak to príslušná zákonná úprava neumožňuje, nie je možné sa od nej odchýliť. Žalovaná je povinná striktne dodržiavať v aplikačnej praxi ustanovenia zákona o sociálnom poistení a nemôže hľadať také riešenia, ktoré by boli v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti. Princíp právnej istoty a spravodlivosti v práve sociálneho zabezpečenia podľa názoru žalovanej znamená, že je potrebné zabezpečiť, aby v skutkovo zhodných alebo obdobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. V tejto súvislosti poukázala na právne závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/81/2014 zo dňa 31. mája 2016.
21. Ohľadom namietanej prekážky rozhodnutej veci žalovaná poukázala na ustanovenie § 209 ods. 1 ZSP a na skutočnosť, že zo žiadneho ustanovenia citovaného zákona nevyplýva, že rozhodnutie vo veci zániku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch sa nevydáva písomne. Preto tvrdenie žalobkyne, že rozhodnutie o zániku povinných poistení vyznačí Sociálna poisťovňa len v spise, je bez právnej opory. V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že žalobkyňa dňa 28.12.2005 predložila pobočke Sociálnej poisťovne Registračný list FO - odhlášku zo sociálneho poistenia, s dátumom zániku poistenia 31.12.2005, avšak podľa žalovanej, takáto odhláška sama osebe nespôsobuje zánik povinného sociálneho poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby, pretože zánik týchto poistení nastáva až na základe právnych skutočností ustanovených zákonom o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010. Deklaratórny a evidenčný charakter predmetnej odhlášky z povinného sociálneho poistenia žalovaná podporila poukazom na právny záver vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/16/2016 zo dňa 27. júna 2017.
22. Podľa názoru žalovanej žalobkyňa ako poistenec mala v zmysle ustanovenia § 227 ods. 2 písm. a) ZSP povinnosť preukázať skutočnosti rozhodujúce na zánik sociálneho poistenia. Ak by tak žalobkyňa v prípade predloženia predmetného registračného listu FO urobila, bola by pobočkou Sociálnej poisťovne ihneď upozornená, že zánik povinného sociálneho poistenia nenastal z dôvodu, že je držiteľkou oprávnenia na podnikanie podľa osobitného predpisu, t. j. licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Avšak túto skutočnosť zistila Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava až z údajov poskytnutých Slovenskou lekárskou komorou, pričom do toho času Sociálna poisťovňa nemala reálnu možnosť zistiť túto skutočnosť. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na neexistenciu zákonného časového obmedzenia a určenia lehoty na vydanie rozhodnutia o vzniku, prerušení alebo zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch. Taktiež pobočka Sociálnej poisťovne nemohla nariadiť obnovu konania, nakoľko vo veci sporného zániku povinného sociálneho poistenia žalobcu ako SZČO do vydania prvostupňového rozhodnutia dňa 22.05.2017 neexistovalo právoplatné rozhodnutie.
23. Vo vzťahu k formálnym a obsahovým náležitostiam rozhodnutia prvého stupňa žalovaná uviedla, že ustanovenie § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý ZSP, podľa ktorého pobočka Sociálnej poisťovne rozhodla, je uvedený vo výroku rozhodnutia.
24. K napádanému porušeniu procesných práv účastníka administratívneho konania, najmä zásady súčinnosti správneho orgánu s účastníkom konania, žalovaná s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24. februára 2011 uviedla, že zákon o sociálnom poistení taktiež neukladá povinnosť Sociálnej poisťovni pred vydaním rozhodnutia dať možnosť vyjadriť sa účastníkovi konania k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Zároveň poukázala na ustanovenie § 172 ods. 1 ZSP, ktoré vylučuje použitie všeobecného predpisu o správnom konaní v konaniach vo veciach sociálneho poistenia.
25. Žalovaná má za to, že napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky predpísané náležitosti, t. j. výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní v zmysle ustanovenia § 209 ZSP. Výrok rozhodnutia je dostatočne určitý a presný, ako aj odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ktoré obsahuje všetky príslušné ustanovenia zákona o sociálnom poistení, na základe ktorých žalovaná vydala napadnuté rozhodnutie.
26. V replike na vyjadrenie žalovanej žalobkyňa zotrvala na petite podanej žaloby, ako aj na jej dôvodoch.
27. Žalovaná duplikou na vyjadrenie žalobkyne v lehote stanovenej správnym súdom nereagovala.
IV. Relevantná právna úprava
28. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
29. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
30. Podľa § 119 SSP správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci.
31. Podľa § 120 písm. a) až c) SSP správny súd nie je viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej správy a môže sám vykonať dokazovanie, ak a) to považuje za nevyhnutné na rozhodnutie vo veci, b) rozhoduje v konaní podľa § 6 ods. 2 písm. b), e), f), i), j) alebo c) rozhoduje podľa § 192.
32. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
33. Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
34. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.
35. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
36. Podľa § 202 ods. 2 vety prvej SSP správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne.
37. Podľa § 203 ods. 2 SSP pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi.
38. Podľa § 5 písm. a) až f) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 samostatne zárobkovo činná osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá a) vykonáva poľnohospodársku výrobu vrátane hospodárenia v lesoch a na vodných plochách a je zapísaná do evidencie podľa osobitného predpisu, b) má oprávnenie prevádzkovať živnosť, c) má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu okrem činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, d) je spoločníkom verejnej obchodnej spoločnosti alebo komplementárom komanditnej spoločnosti, e) vykonáva športovú činnosť zárobkovo, ale nie v pracovnom pomere, f) vykonáva činnosť obchodného zástupcu. 39. Podľa § 14 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2007 povinne nemocensky poistená je samostatne zárobkovo činná osoba, ktorej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 10.
40. Podľa § 15 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2007, povinne dôchodkovo poistená osoba je samostatne zárobkovo činná osoba, ktorej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 10.
41. Podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2007 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe vzniká od 1. júla kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu 34) alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 10, a zaniká 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu 34) alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 10, ak tento zákon neustanovuje inak.
42. Podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.10.2010 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe vzniká od 1. júla kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9, a zaniká 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9, ak tento zákon neustanovuje inak.
43. Podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c).
44. Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bodu prvého zákona o sociálnom poistení do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.
45. Podľa § 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení nedávkové konanie sa začína na základe písomnej žiadosti účastníka konania alebo z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne.
46. Podľa § 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon.
47. Podľa § 195 ods. 1 zákona o sociálnom poistení organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie.
48. Podľa § 195 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.
49. Podľa § 195 ods. 3 zákona o sociálnom poistení, organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.
50. Podľa § 209 ods. 1 zákona o sociálnom poistení rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
51. Podľa § 209 ods. 4 zákona o sociálnom poistení v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.
52. Podľa § 242 ods. 1 zákona o sociálnom poistení kontrolná činnosť Sociálnej poisťovne podľa tohto zákona je kontrola plnenia povinností ustanovených týmto zákonom (vonkajšia kontrola).
53. Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z. z.“), samostatnú zdravotnícku prax môžu vykonávať zdravotnícki pracovníci v povolaní lekár, zubný lekár, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, liečebný pedagóg, logopéd, psychológ a masér. Na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sa vyžaduje licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 68 ods. 1 písm. a/).
54. Podľa § 10 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z., samostatná zdravotnícka prax podľa odseku 1 je poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ na základe povolenia, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení.
55. Podľa § 10 ods. 3 zákona č. 578/2004 Z. z., samostatná zdravotnícka prax podľa odseku 1 nie je poskytovanie lekárskej služby prvej pomoci a poskytovanie ošetrovateľskej starostlivosti v zariadeniach sociálnych služieb a v zariadeniach sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.
56. Podľa § 68 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., licencie sa vydávajú
a) na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10) zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, zubný lekár, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, masér, logopéd, liečebný pedagóg a psychológ,
b) na výkon zdravotníckeho povolania (§ 3 ods. 1 písm. a/) zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, zubný lekár, farmaceut, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, verejný zdravotník, zdravotnícky laborant, asistent výživy, dentálna hygienička, rádiologický technik, zdravotnícky záchranár, technik pre zdravotnícke pomôcky, farmaceutický laborant, ortopedický technik, logopéd, psychológ, liečebný pedagóg, fyzik a laboratórny diagnostik,
c) na výkon činnosti odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, zubný lekár, farmaceut, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, verejný zdravotník, zdravotnícky laborant, asistent výživy, dentálna hygienička, rádiologický technik, zdravotnícky záchranár, technik pre zdravotnícke pomôcky, farmaceutický laborant, ortopedický technik, logopéd, psychológ, liečebný pedagóg, fyzik a laboratórny diagnostik,
d) na výkon lekárskej posudkovej činnosti podľa § 7a zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár.
V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom
57. Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu, preskúmal napadnuté rozhodnutia oboch stupňov, ako i postup predchádzajúci ich vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti preskúmavaného rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), súc neviazaný rozsahom žaloby a dôvodmi žaloby (§ 134 ods. 2 písm. d/ SSP, § 203 ods. 2 SSP), pričom za splnenia procesných podmienok (§ 107 ods. 2 SSP a § 137 ods. 4 SSP), vec prejednal bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.
58. V prejednávanej veci je medzi účastníkmi konania sporné určenie dňa zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia žalobkyne ako samostatne zárobkovo činnej osoby, v nadväznosti na právnu otázku zániku postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby v povolaní lekár, ktorý je držiteľom licencie vydanej Slovenskou lekárskou komorou podľa § 68 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z. na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár v príslušnom odbore.
59. V konaní nebolo medzi stranami sporné, že žalobkyňa disponovala licenciou na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č. L1A/2005/3599 zo dňa 22.11.2005, ktorá ku dňu vydania rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č. 785-32/2017-TT zo dňa 22.05.2017 nebola zrušená. Žalobkyňa v správnej žalobe zviedla, že ukončila prevádzkovanie ambulancie ako fyzická osoba ku dňu 31.12.2005 z dôvodu, že od 01.01.2006 zdravotnícke zariadenia začala prevádzkovať obchodná spoločnosť MEDIMAR s.r.o., IČO: 36 277 371, ktorej bola zamestnankyňou, pričom od 01.01.2006 žalobkyňa riadne a včas odvádzala odvody sociálneho poistenia z titulu postavenia zamestnankyne v uvedenej obchodnej spoločnosti. Tieto tvrdenia žalobkyne žalovaná nerozporovala.
60. Podľa názoru žalovanej pre vznik, trvanie a zánik povinného sociálneho poistenia SZČO v povolaní lekár postačuje splnenie podmienky podľa § 5 písm. c) ZSP - existencia oprávnenia posudzovaného lekára na podnikanie podľa osobitného predpisu (t. j. držba licencie L1A ako jeho oprávnenia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) a zároveň dosiahnutie zdaniteľného príjmu v relevantnom období z podnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti presahujúci zákonom stanovenú hranicu, a to bez ohľadu na to, z výkonu ktorého oprávnenia na podnikanie, resp. realizáciou ktorého oprávnenia na podnikanie podľa osobitného predpisu sa posudzovaný príjem z podnikania dosiahol.
61. V súvislosti s nastolenou právnou otázkou existencie a trvania povinnej účasti žalobkyne na sociálnom poistení z titulu jej postavenia SZČO, správny súd uvádza, že nemôže prisvedčiť právnemu názoru žalovanej, že pre účasť na povinnom sociálnom poistení žalobkyne ako SZČO postačuje len držba licencie L1A posudzovanou lekárkou, pričom nie je rozhodujúce, či predmetnú licenciu L1A na dosahovanie príjmov aj v skutočnosti využívala a či z nej dosahovala zdaniteľné príjmy podľa osobitného právneho predpisu (§ 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov).
62. Uvedený formálny výklad zákona, bez akceptovania účelu sledovaného zákonom o sociálnom poistení, by nespravodlivo dopadal na subjekty povinného sociálneho poistenia a bol by v rozpore so samotnou podstatou v ňom upravenej solidarity príspevkov do povinných fondov sociálneho poistenia, ktoré sú viazané na príjem z toho ktorého oprávnenia na podnikanie, resp. zo zárobkovej činnosti pre účely SZČO podľa § 3 ods. 1 písm. a) bod 2 ZSP v znení účinnom do 31.12.2007. Je potrebné mať na zreteli, že zákon o sociálnom poistení určenie povinne nemocensky a povinne dôchodkovo poistenej osoby a s tým súvisiaci vznik a trvanie povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia SZČO, kumulatívne viaže na dve zákonné podmienky, a to status SZČO a s tým spojené dosahovanie príjmu z výkonu zárobkovej činnosti, realizovanej či už na základe jedného alebo viacerých oprávnení, príp. povolení (§ 14 ods. 1 písm. b/ ZSP a § 15 ods. 1 písm. b/ ZSP v spojení s § 5 a § 21 ods. 1 citovaného zákona).
63. Pri úprave osobného rozsahu povinného nemocenského poistenia zákon o sociálnom poistení v § 14 ods. 1 písm. b) za povinne nemocensky poistenú samostatne zárobkovo činnú osobu stanovuje takú SZČO, ktorej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12- násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 10.
64. Z úpravy osobného rozsahu povinného nemocenského poistenia v ustanovení § 14 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení nevyplýva, že by kumulácia v zákone stanovených podmienok, t. j. dosahovanie príjmov z podnikania vo výške presahujúcej zákonom stanovenú hranicu, bola viazaná len na formálnu držbu oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu posudzovanou fyzickou osobou, resp. že pri dosiahnutí zákonom stanovenej výšky príjmu z podnikania v relevantnom období, medzičasom na základe zaniknutého oprávnenia na podnikanie alebo na vykonávanie inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu, by postačovala len formálna držba oprávnenia na podnikanie podľa osobitného predpisu, hoci sa na jej základe posudzovaný príjem v relevantnom období ani čiastočne, resp. vôbec nedosahoval. Na uvedenom nič nemení možnosť výkladu uvedeného ustanovenia v tom zmysle, že pre účely posudzovania povinnej účasti SZČO na nemocenskom poistení sa príjmy z podnikania dosahované touto SZČO na základe viacerých oprávnení na podnikanie podľa osobitného predpisu sčitujú, resp. nie je rozhodujúce, na základe výkonu ktorej podnikateľskej činnosti bol príjem z podnikania dosiahnutý.
65. Zákon o sociálnom poistení síce explicitne neupravoval a ani neupravuje posudzovanie podmienok na vznik alebo zánik účasti na povinnom sociálnom poistení SZČO pri konkurencii viacerých oprávnení na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, taktiež nerozlišuje na účely účasti na povinnom sociálnom poistení SZČO príjem, ktorý môže byť touto osobou dosiahnutý z viacerých oprávnení, avšak s prihliadnutím na vyššie uvedenú kumuláciu zákonných podmienok na vznik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO, je potrebné prijať záver, že samotné postavenie, resp. samotný status SZČO a formálna držba alebo vystavenie povolenia, príp. oprávnenia príslušným orgánom podľa osobitného predpisu na podnikanie alebo na výkon samostatnej zárobkovej činnosti, samo osebe účasť na povinnom sociálnom poistení tejto osobe nezakladá, s čím vo vyjadrení k žalobe súhlasí aj žalovaná. V nadväznosti na uvedené správny súd dopĺňa, že pre účely posúdenia spornej otázky splnenia podmienok vzniku, trvania, príp. zániku povinného sociálneho poistenia SZČO je potrebné brať do úvahy predmetné príjmy dosahované na základe viacerých oprávnení na výkon podnikateľskej činnosti samostatne. I keď sa tieto príjmy SZČO, dosahované v relevantnom období, pre účely určenia vymeriavacieho základu a výpočtu povinného sociálneho poistenia spočítavajú, reálne však musia existovať, musia sa povinnou osobou reálne dosahovať činnosťou realizovanou na základe týchto oprávnení. Preto možno ustáliť, že pokiaľ je lekár držiteľom licencie L1A potrebnej na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 68 ods. 1 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z. z.) u iného poskytovateľa zdravotníckej starostlivosti, pre prijatie záveru, že takémuto lekárovi vznikla povinná účasť na sociálnom poistení ako samostatne zárobkovo činnej osobe, je potrebné ďalej skúmať, či uvedenú licenciu reálne využíval na základe zmluvného vzťahu a v rámci výkonu činnosti pre iného poskytovateľa zdravotníckej starostlivosti z takejto činnosti aj dosahoval príjem. V prípade lekárov vykonávajúcich svoje povolanie na základe vydaných príslušných licencií L1A a L1B (potrebná na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia - ambulancie podľa § 11 zákona č. 578/2004 Z. z.), účasť na povinnom nemocenskom a povinnom dôchodkovom poistení nemôže byť posudzovaná len na základe formálnej existencie týchto licencií, hoci pre realizáciu licencie L1B je potrebné povolenie príslušného samosprávneho orgánu na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia - ambulancie.
66. Vo vzťahu k zákonnej definícii statusu SZČO možno konštatovať, že táto z dôvodu častých zmien zákona o sociálnom poistení nie je ustálená a jednotlivé zmeny zákona zodpovedajú najmä v tom ktorom čase aktuálnej rozhodovacej praxi správnych súdov a Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 63/2012 z 23. februára 2013, ktorý sa týkal obdobného, aj keď nie skutkovo totožného prípadu účasti na povinnom sociálnom poistení advokátov).
67. Práve z dôvodu nestálej právnej úpravy relevantných zákonných ustanovení správny súd nemôže prisvedčiť čisto formálnemu výkladu kogentných právnych noriem verejného práva, hoci zabezpečujúcich napĺňanie verejných fondov sociálneho poistenia založeného na princípe solidarity a proporcionality vyjadrenej stanovením vymeriavacích základov, ale čo je podstatné, ide o ich napĺňanie zo súkromných príjmov z podnikania fyzických osôb. Z vyššie uvádzaných dôvodov správny súd pri posúdení právnej otázky vzniku, trvania a zániku povinnej účasti SZČO na sociálnom poistení prijal za spravodlivé vychádzať okrem jazykového aj z teleologického výkladu zákona o sociálnom poistení, s prihliadnutím na účel sledovaný zákonom a na vyššie uvedené vzájomné súvislosti ustanovení § 3 ods. 1 písm. a) bod 2, § 5, § 14 ods. 1 písm. b) a § 21 ods. 1 a ods. 4 citovaného zákona o sociálnom poistení.
68. V nadväznosti na použitý výklad zákona o sociálnom poistení si správny súd dovolí poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 295/2017, v ktorom ústavný súd zdôraznil, že „...k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy.“
69. Obdobne Ústavný súd SR pripustil možnosť súdu odchýliť sa od doslovného znenia zákona aj v náleze sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. júla 2008, v ktorom skonštatoval, že : „Súd môže, ba dokonca sa musí od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR). V takýchto prípadoch sa musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.“
70. Správny súd, vychádzajúc z citovaných rozhodnutí ústavného súdu, sa priklonil k teleologickému výkladu ustanovení § 3 ods. 1 písm. a) bod 2, § 5, § 14 ods. 1 písm. b), § 15 ods. 1 písm. b) a § 21 ods. 1, 2 a ods. 4 zákona o sociálnom poistení v relevantnom časovom znení a vyhodnotil právne posúdenie veci žalovanou ako formálne a neudržateľné, nakoľko potiera samotný účel zákona o sociálnom poistení, ktorým je viazať účasť na sociálnom poistení na určitý dosiahnutý príjem zo zárobkovej činnosti, čo je potrebné vykladať ako príjem dosiahnutý realizáciou činnosti, nie držbou povolenia na výkon tej ktorej činnosti podľa osobitných predpisov.
71. Je pravdou, že zákon o sociálnom poistení nerozlišuje na účely účasti na sociálnom poistení príjem, ktorý fyzická osoba môže dosiahnuť z viacerých oprávnení, avšak vychádzajúc zo systematického výkladu zákona, samotný status SZČO, teda len splnenie podmienky udelenia oprávnenia, automaticky účasť na sociálnom poistení nezakladá. Preto správny súd ustanovenie § 21 ods. 1, 2 a 4 ZSP v spojení so zákonnou úpravou osobného rozsahu povinného nemocenského a dôchodkového poistenia podľa § 14 ods. 1 písm. b) a § 15 ods. 1 písm. b) ZSP vykladal tak, že pokiaľ fyzická osoba disponuje súčasne dvoma oprávneniami, ktoré podľa § 5 v spojení s § 3 ods. 1 písm. a) bod 2 ZSP zakladali status SZČO, účasť na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení podľa § 21 ods. 1, a ods. 4 ZSP sa posudzuje osobitne vo vzťahu ku každému oprávneniu, ak oprávnenie, na základe ktorého sa výlučne dosahoval príjem podľa § 138 ods. 10 ZSP, zaniklo. V tejto súvislosti správny súd zároveň vyjadruje súhlas s výkladom žalovanej, že zákon o sociálnom poistení nevylučuje súbeh viacerých sociálnych poistení, a preto nadobudnutie právneho postavenia zamestnanca nemá za následok zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO, avšak správny súd zároveň dodáva, že je tomu tak za predpokladu, že samostatne zárobkovo činná osoba súčasne vykonáva zárobkovú činnosť v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) bod 2 ZSP v znení účinnom do 31.12.2007.
72. Pokiaľ ide o žalobnú námietku napádajúcu existenciu prekážky právoplatne rozhodnutej veci (rei iudicatae), správny súd túto hodnotí ako nedôvodnú. Rovnako nie je namieste posudzovať v súvislosti s vydaním prvostupňového administratívneho rozhodnutia splnenie podmienok na obnovu konania, nakoľko v danom prípade nešlo o vydanie rozhodnutia v rámci mimoriadneho opravného prostriedku. Vyznačenie zániku povinného sociálneho poistenia v spise na základe odhlášky registračným listom fyzickej osoby nie je rozhodnutím v predmetnej veci, je to však deklarácia fyzickej osoby o určitých skutočnostiach majúcich vplyv na zánik jej povinnej účasti na sociálnom poistení SZČO, ktoré má takáto fyzická osoba povinnosť preukázať a zároveň Sociálna poisťovňa ako príslušný správny orgán má povinnosť a právo splnenie deklarovaných skutočností verifikovať. Sociálna poisťovňa na základe zákona o sociálnom poistení disponuje oprávneniami, prostredníctvom ktorých môže vykonávať kontrolu plnenia povinností ustanovených týmto zákonom (§ 242 ods. 1 ZSP), môže si obstarávať podklady pre rozhodnutie (§ 233 ZSP) a využívať skutočnosti známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti, pričom zákon nestanovuje lehotu na preverenie skutočností tvrdených povinne poistenou SZČO o vzniku alebo zániku jej povinnej účasti na sociálnom poistení. V danom kontexte však neobstojí obrana žalovanej, že pobočka Sociálnej poisťovne až do poskytnutia elektronického zoznamu držiteľov licencie L1A Slovenskou lekárskou komorou, nemala reálnu možnosť zistiť, že žalobkyňa bola v posudzovanom období držiteľkou licencie L1A. Hoci zákon o sociálnom poistení explicitne nestanovuje lehotu na rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne o zániku povinnej účasti SZČO na povinnom sociálnom poistení, vo vyššie uvedenom kontexte a s prihliadnutím na skutočnosť, že pobočka Sociálnej poisťovne začala konanie vo veci zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobkyne v postavení samostatne zárobkovo činnej osoby po viac ako desiatich rokoch od úkonu žalobkyne voči príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne podľa § 228 ods. 3 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2005, možno konštatovať, že za daných podmienok sa prvostupňové rozhodnutie javí ako mocenský akt, pôsobiaci na účastníka konania šikanózne. Takéto rozhodnutie môže celkom objektívne byť spôsobilé u účastníka konania, inak nesnažiaceho sa obchádzať systém zákonných odvodových povinností vyplývajúcich mu zo všeobecne záväzných noriem verejného práva, vyvolať stratu dôvery v uplatňovanie princípu právnej istoty v demokratickom štáte, v jurisdikcii ktorého realizuje výkon povolania podliehajúceho regulácii podľa príslušného zákona č. 578/2004 Z. z. Preto skutočnosti potrebné na preverenie žalobkyňou deklarovaného zániku jej účasti na povinnom sociálnom poistení SZČO dňa 28.12.2005 si mohla pobočka Sociálnej poisťovne po podaní odhlášky žalobkyňou podľa § 228 ods. 3 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2005, s využitím výmeny informácií s príslušnými orgánmi a s využitím súčinnosti so žalobkyňou, zistiť oveľa skôr.
73. S vyššie uvedeným nedostatkom preskúmavaného rozhodnutia úzko súvisí i nezákonnosť postupu predchádzajúceho vydaniu prvostupňového rozhodnutia pobočky Sociálnej poisťovne, spočívajúca v podstatnom porušení zásady súčinnosti konajúceho správneho orgánu s účastníkom konania a v porušení jeho procesných práv, predovšetkým práva byť informovaný o začatí konania v spornej veci zániku povinného sociálneho poistenia, ďalej práva byť informovaný o podkladoch na vydanie rozhodnutia a práva vyjadriť sa k spôsobu ich získania a k ich obsahu, prípadne navrhnúť dôkazy na podporu tvrdení účastníka konania. Tieto porušenia procesných práv žalobkyne neodstránila ani žalovaná v rámci odvolacieho administratívneho konania.
74. S prihliadnutím na charakter preskúmavaného rozhodnutia a na zákonné dôsledky výroku v určení dňa zániku povinného sociálneho poistenia, nemožno prisvedčiť argumentom žalovanej, spočívajúcim v poukazoch na zákonnú úpravu administratívneho konania podľa zákona o sociálnom poistení (§ 185 ods. 4 citovaného zákona), podľa ktorého prvým úkonom voči účastníkovi konania v administratívnom konaní začatom na základe podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne je doručenie mu rozhodnutia. Zároveň nemožno prisvedčiť argumentu, vychádzajúcemu zo striktného vylúčenia použitia všeobecného predpisu o správnom konaní na konanie vo veciach sociálneho poistenia (§ 172 ods. 1 veta prvá ZSP) a z absencie zákonnej úpravy povinnosti Sociálnej poisťovne informovať účastníka konania o začatí konania vo veci sporného zániku sociálneho poistenia a absencie zákonnej úpravy ďalších práv účastníka konania spojených s oboznámením sa s podkladmi pre rozhodnutie, práva vyjadriť sa k nim a práva navrhovať dôkazy na podporu jeho tvrdení.
75. V nadväznosti na uvedené neobstojí poukaz žalovanej na právne závery obsiahnuté v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24.02.2011, dôvodiac ním, že zákon o sociálnom poistení nekonkretizuje prvý úkon v konaní, a preto sa zaň môže považovať aj doručenie rozhodnutia, ak Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi, a rovnako, že Sociálna poisťovňa nemá povinnosť pred vydaním rozhodnutia dať účastníkovi konania možnosť sa vyjadriť k jeho podkladu a spôsobu jeho zistenia. Podľa názoru správneho súdu citované rozhodnutie najvyššieho súdu je na prejednávanú vec nepoužiteľné, nakoľko ide o skutkovo odlišné situácie, pričom v citovanom rozhodnutí najvyššieho súdu išlo o predpísanie dlžnej sumy poistného a príspevkov na základe mesačných výkazov poistného a príspevkov predložených samotným zamestnávateľom, ktoré nielen žalovaná, ale aj najvyšší súd považoval za dostatočné.
76. V prejednávanom prípade ide o rozhodnutie vydané vo veci sporného zániku povinného poistenia SZČO na základe listinných dôkazov získaných bez súčinnosti so žalobkyňou, napr. evidencie získané od príslušných orgánov daňovej správy a od Slovenskej lekárskej komory, čím správny orgán uvedeným postupom porušil základné procesné práva žalobkyne, garantované princípmi a zásadami ovládajúcimi výkon dobrej verejnej správy v demokratickej spoločnosti a v právnom štáte.
77. Napriek tomu, že podľa § 172 ods. 1 vety prvej zákona o sociálnom poistení sa na konanie vo veciach sociálneho poistenia všeobecný predpis o správnom konaní nevzťahuje, nemožno v preskúmavanom administratívnom konaní upustiť od vyžadovania aspoň minimálnych požiadaviek kladených na konania a rozhodnutia správnych orgánov vyplývajúcich napr. z Rezolúcie Výboru ministrov Rady Európy (77) 31 zo dňa 28.09.1977 o ochrane jednotlivca v súvislosti s rozhodnutiami správnych orgánov resp. z Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy Rec (2007)7 zo dňa 20.06.2007 o dobrej verejnej správe čl. 17, v zmysle ktorého musia byť správne rozhodnutia formulované v jednoduchej, jasnej a zrozumiteľnej podobe a musia obsahovať primerané zdôvodnenie obsahujúce skutkové a právne dôvody, pre ktoré boli vydané.
78. Rovnako, s prihliadnutím na vývoj judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a medzinárodné záväzky vyplývajúce Slovenskej republike z vyššie uvádzaných rezolúcií (čl. 7 ods. 5 Ústavy SR v spojení s čl. 154c Ústavy SR) možno konštatovať, že pre orgány verejnej správy platí povinnosť v procese administratívnych konaní priamo aplikovať zásady správneho konania bez ohľadu na to, či sa na ne explicitne vzťahuje použitie Správneho poriadku, alebo nie. Zásada súčinnosti, ako jedna zo základných zásad správneho konania, je zásadou, ktorá musí byť obligatórne uplatňovaná vo všetkých administratívnych konaniach, a to aj vtedy, ak je konanie vyňaté z pôsobnosti správneho poriadku.
79. Preto bolo potrebné, aby pobočka Sociálnej poisťovne upovedomila žalobkyňu o začatí konania vo veci sporného zániku sociálneho poistenia. Pokiaľ deň zániku povinného sociálneho poistenia Sociálna poisťovňa na základe preverovania tvrdení žalobkyne a na základe získania listinných dôkazov považovala za sporný, bolo povinnosťou prvostupňového správneho orgánu o zistených rozporoch a získaných podkladoch informovať žalobkyňu, dať jej priestor na vyjadrenie sa k predbežným záverom správneho orgánu na základe získaných dôkazov a dať jej príležitosť navrhnúť dôkazy na preukázanie jej tvrdení. Z povahy veci determinovanej predmetom administratívneho konania vyplývala minimálne opodstatnenosť použitia procesného inštitútu ústneho pojednávania podľa § 188 ZSP zaznamenaného v zápisnici (§ 189 ZSP), prípadne písomnej korešpondencie so žalobkyňou za účelom dodržania jej vyššie uvedených procesných práv.
80. Dodržanie uvedeného postupu a zásady súčinnosti správnych orgánov oboch stupňov so žalobkyňou pred vydaním preskúmavaných rozhodnutí z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, čo je i dôvodom, pre ktorý správne orgány oboch stupňov vychádzali pri vydávaní rozhodnutí z nedostatočne zisteného skutočného stavu veci. Z dôvodu nedostatočnej súčinnosti správnych orgánov so žalobkyňou, tieto nemohli dostatočne vyhodnotiť, príp. preveriť skutočnosti, či žalobkyňa v relevantnom období vykonávala samostatnú zdravotnícku prax v povolaní lekár v príslušnom odbore na základe licencie L1A a či poberala z tejto činnosti príjmy z podnikania (§ 6 zákona o dani z príjmov) podliehajúce povinnému sociálnemu poisteniu SZČO.
81. V ďalšom konaní bude úlohou žalovanej po doplnení konania, za súčinnosti so žalobkyňou, po riadnom zistení skutočného stavu veci a po vyhodnotení všetkých podstatných dôkazov vyššie naznačeným spôsobom, opäť ustáliť dátum zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobkyne ako samostatne zárobkovo činnej osoby.
82. Podľa § 191 ods. 6 vety prvej SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný.
83. Na základe vyššie uvedeného správny súd po vykonaní súdneho prieskumu zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia a postupu predchádzajúceho jeho vydaniu, vyhovel petitu žaloby a rozhodnutie žalovanej z dôvodov podľa § 191 ods.1 písm. c), e) a g) SSP zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie v naznačenom smere.
84. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu dôvodne vynaložených trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu nemá odkladný účinok (§ 446 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania, osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech, a generálny prokurátor za podmienok ustanovených v § 47 ods. 2. (§ 442 ods. 1 SSP) V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. (§ 445 ods. 2 SSP) Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. (§ 440 ods. 2 SSP) Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.