Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Co/276/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Daniela Ilavského a Mgr. Michala Novotného v sporovej veci žalobcu: COFIDIS SA, reg. č. 325307106, Parc de la Haute Borne, 61 avenue Halley, Villeneuve-d'Ascq, Francúzska republika, vo veci jej organizačnej zložky: COFIDIS SA, IČO: 50 595 628, Einsteinova 11/3677, Bratislava - Petržalka, zastúpeného: alianciaadvokatov ak, s.r.o., advokátska kancelária, Bratislava, proti žalovanému: L. F., nar. XX. D. XXXX, F.. N. a U. XXXX/X, F., o 471,86 € s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Senica č. k. 5 C 475/2015-29 z 28. júna 2016 takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. II. Žalovanému nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu pôvodného žalobcu - spoločnosti Banco Banif Mais, S.A., ktorou sa domáhal voči žalovanému zaplatenia 471,86 € s príslušenstvom zo zmluvy o úvere z 18. mája 2009, a II. žalovanému („odporcovi“) nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav:

3. Spoločnosť Banco Banif Mais, S.A., prostredníctvom svojej organizačnej zložky v Slovenskej republike - pobočky zahraničnej banky ako veriteľ a žalovaný ako dlžník 18. mája 2009 uzavreli zmluvu úvere, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli všeobecné podmienky. Podľa tejto zmluvy veriteľ poskytol žalovanému úver v sume 1.932,58 € za účelom kúpy motorového vozidla a žalovaný sa zaviazal poskytnutý úver vrátiť v 36 mesačných splátkach po 88,29 €, pričom prvá bola splatná 20. júna 2009 a posledná 20. mája 2012. Žalovaný zaplatil celkovo 30 splátok, poslednú zaplatil splátku splatnú 20. novembra 2011. Listom z 2. októbra 2013 veriteľ po predchádzajúcom upozornení (listom z 27. februára 2012) oznámil žalovanému, že celý poskytnutý úver zosplatnil k 10. októbru 2013 v zmysle ods. 19 všeobecných podmienok zmluvy o úvere.

4. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie uzavrel, že zmluva medzi veriteľom a žalovaným je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 Obč. zák., ktorá sa spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Zosplatnenie úveru veriteľom listom z 2. októbra 2013 nie je v súlade s § 565 Obč. zák., pretože bolo vykonané až po splatnosti celého úveru, nie do splatnosti najbližšej splátky. Preto podľa § 103 Obč. zák. plynula samostatne trojročná premlčacia doba samostatne pre každú nezaplatenú splátku splatnú od 20. decembra 2011 až do 20. mája 2012. Pri poslednej splátke tak premlčacia doba uplynula 20. mája 2012, žaloba však bola podaná až 20. novembra 2015, teda po jej uplynutí. Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. na premlčanie musel súd prihliadnuť z úradnej povinnosti, pretože ide o spotrebiteľskú vec.

5. Včas podaným odvolaním sa žalobca domáha zmeny tohto rozsudku tak, že sa žalobe vyhovie. Okrem rekapitulácie skutkového stavu a obsahu napadnutého rozsudku namietol v podstate len to, že k vyhláseniu splatnosti celého úveru došlo 10. októbra 2013, odkedy plynie premlčacia doba, ktorá tak uplynula až 10. októbra 2016.

6. Žalovaný sa k odvolaniu doručenému mu do vlastných rúk 15. novembra 2017 nevyjadril.

7. Napadnutý rozsudok bol vydaný pred 1. júlom 2016, teda za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. Podľa § 470 ods. 2 C. s. p. účinky úkonov vykonaných pred 1. júlom 2016 zostávajú zachované. V dôsledku toho treba na účinky odvolaniu žalobcu (vrátane prípustných odvolacích dôvodov a rozsahu odvolacieho prieskumu) použiť ustanovenia O. s. p. účinné do 30. júna 2016.

8. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 212 O. s. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario). Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti (§ 212 C. s. p.) dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

9. Pôvodný žalobca - Banco Banif Mais S.A. (neskôr pod obchodným menom BANCO COFIDIS S.A.) sa k 1. decembru 2016 cezhranične zlúčil so žalobcom - spoločnosťou COFIDIS SA, na základe čoho odvolací súd rozhodol o pokračovaní s touto spoločnosťou na strane žalobcu podľa § 64 C. s. p. (uzn. č. k. 26 Co 276/2017-67).

10. Pred samotným meritórnym prieskumom napadnutého rozsudku neušla pozornosti odvolacieho súdu okolnosť, že tento rozsudok bol vyhlásený postupom podľa § 115a ods. 2 O. s. p. účinného do 30. júna 2016 bez toho, že by bola žaloba predtým doručená žalovanému. Naopak, z obsahu spisu (úpravy č. l. 35, 41, 58) vyplýva, že žaloba s prílohami bola žalovanému doručovaná až potom, čo bol napadnutý rozsudok vyhlásený. Takýto postup je zrejme dôsledkom nesprávnej aplikácie § 114 O. s. p., ktorý predpisoval doručiť žalobu s prílohami do vlastných rúk žalovaného v rámci „prípravy pojednávania“, z čoho sa pomerne nelogicky vyvodzovalo, že ak sa vo veci môže rozhodnúť rozsudkom bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O. s. p., potom takéto doručenie nie je potrebné. Takýto výklad je však prejavom textualistického uchopenia citovaných ustanovení bez zohľadnenia zmyslu samotného doručenia žaloby. Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR má totiž každý účastník právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. V sporovom konaní vo veci samej musí účastníkovi toto právo patriť ešte pred samotným rozhodnutím; inak povedané, účastník má právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom ešte predtým, než ich súd bude hodnotiť a založí na nich svoje rozhodnutie. Ak súd vyhlásil rozsudok bez toho, aby žalovaného oboznámil so žalobou a dôkazmi k nej pripojenými, rozhodol bez toho, aby mu dal takúto možnosť, teda aby rešpektoval jeho právo podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR boli pritom súdy povinné vykladať zákony v súlade s ústavou. Preto aj povinnosťou súdov bolo vykladať § 114 O. s. p. ústavokonformne tak, že súd je vždy povinný doručiť žalobu s prílohami žalovanému ešte pred rozhodnutím vo veci (či už na pojednávaní alebo bez pojednávania podľa § 115a O. s. p.) a dať mu možnosť sa k nej a dôkazom k nej pripojeným vyjadriť. Taký výklad inak bolo možné vyvodiť aj z viacerých súvisiacich ustanovení O. s. p. Už z § 79 ods. 4 O. s. p. totiž vyplývalo, že návrh (žalobu) bolo vždy potrebné doručiť žalovanému do vlastných rúk. Podobne z § 120 ods. 4 O. s. p. vyplývalo, že vo veciach, v ktorých sa rozhoduje bez pojednávania, mohli strany označiť dôkazy do vyhlásenia rozhodnutia. Ak by žalovanému pred vyhlásením rozhodnutia nebola doručená žaloba, nemohol vôbec navrhovať dôkazy v zmysle cit. ustanovenia, pretože o žalobe vôbec nevedel. Práve z cit. ustanovenia tak jasne vyplývalo, že O. s. p. počítal s tým, že súd bude aj bez pojednávania rozhodovať až potom, čo žalovaný dostal možnosť navrhnúť dôkazy podľa § 120 ods. 4 O. s. p.

11. V prerokúvanej veci však odvolací súd prihliadol na to, že napadnutým rozsudkom bola žaloba zamietnutá, teda bolo rozhodnuté v prospech žalobcu. Nedoručenie žaloby žalovanému nerobí samotný rozsudok nulitným, ale predstavuje len vadu konania, na ktorú mal odvolací súd podľa § 212 ods. 2 O. s. p. prihliadať len potiaľ, pokiaľ mohla mať za následok nesprávnosť rozhodnutia. Rozsudok zamietajúci žalobu sa žalovaného nijako nedotýka, teda jeho prípadná nesprávnosť sa môže prejaviť len voči žalobcovi, voči ktorému však doručenie žaloby žalovanému nemá žiadnu relevanciu. Nedoručenie žaloby žalovanému nepredstavuje vadu žaloby, ktorá by mohla mať za následok nesprávnosť

rozhodnutia voči žalobcovi, v dôsledku čoho odvolací súd ani podľa § 212 ods. 2 O. s. p. nemôže na túto vadu prihliadať, pokiaľ v odvolací nebola uplatnená. Z uvedeného dôvodu odvolací súd pristúpil k vecnému prieskumu správnosti napadnutého rozsudku.

12. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 C. s. p. záväzný skutkový stav reprodukovaný v odseku 3 tohto rozsudku. Skutkový stav takto zistený súdom prvej inštancie aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti v súlade s § 191 C. s. p. a je v podstate len reprodukciou listín, medzi ktorými neboli rozpory a ktorých pravosť a pravdivosť v konaní nebola spochybnená.

13. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré odkazuje (§ 387 ods. 2 C. s. p.). Žalobca sa svojimi odvolacími dôvodmi celkom míňa s podstatou § 103 Obč. zák., z ktorého zreteľne vyplýva dvojaké počítanie premlčacích dôb pri dlhoch splatných v splátkach: premlčacia doba plynie samostatne vo vzťahu ku každej splátke, čo vyplýva z prvej vety tohto paragrafu; ak sa však pre nesplnenie niektorej splátky stane splatným celý dlh, plynie premlčacia doba zvyšku dlhu od splatnosti nesplatenej splátky. Ani v jednom prípade teda neplynie premlčanie od úkonu, ktorý žalobca v odvolací označuje ako „vyhlásenie splatnosti celého úveru“. Takýto úkon svojím obsahom môže byť len úkonom podľa § 565 Obč. zák., teda prejavom veriteľa v prípade omeškania s niektorou splátkou, že žiada aj splatenie zvyšného dlhu (tzv. strata výhody splátok). Ale práve pre tento prípad druhá veta § 103 Obč. zák. jasne ustanovuje, že premlčacia doba zvyšného dlhu plynie od splatnosti nesplnenej splátky, a nie od dátumu urobenia úkonu v zmysle § 565 Obč. zák. V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že posledná splátka zo zmluvy o úvere z 18. mája 2009 bola splatná 20. mája 2012. Aj keby teda veriteľ skutočne svojím listom z 2. októbra 2013 mohol spôsobiť následky podľa § 565 Obč. zák., teda splatnosť zvyšku dlhu, plynula by jeho premlčacia doba najneskôr od 20. mája 2012, pretože žiadna ďalšia splátka už neskôr splatná nebola, takže jej nesplatenie nemohlo byť dôvodom využitia práva podľa § 565 Obč. zák. Splátka splatná 20. mája 2012 by tak bola v zmysle § 103 Obč. zák. „splátkou, pre nesplnenie ktorej“ sa stal zročným celý dlh, a premlčacia doba zvyšku dlhu by plynula od jej zročnosti. Okrem toho však súd prvej inštancie správne poukázal aj na to, že z podstaty práva § 565 Obč. zák. vyplýva, že ho možno využiť len dovtedy, pokiaľ existujú splatné a nesplatené splátky. Ak už uplynula splatnosť všetkých splátok podľa ich riadne dohodnutého kalendára, nemožno právo podľa § 565 Obč. zák. využiť, pretože chýba nesplatná pohľadávka, ktorej zaplatenie by veriteľ mohol požadovať. Celá pohľadávka sa totiž stala splatnou v postupných splátkach.

14. Na základe uvedeného tak treba uzavrieť, že v prerokúvanej veci nastala splatnosť všetkých splátok podľa zmluvy z 18. mája 2009 najneskôr 20. mája 2012, kedy sa stala splatnou posledná splátka poskytnutého úveru. List veriteľa z 2. októbra 2013 tak nemohol mať žiadne následky ani v zmysle § 565, ani v zmysle § 103 druhej vety Obč. zák., pretože k 2. októbru 2013 neexistovala žiadna nesplatná časť dlhu žalovaného, ktorej zročnosť by veriteľ týmto úkonom mohol privodiť. Preto sa na plynutie premlčacej doby použije len prvá veta § 103 Obč. zák. a trojročná premlčacia doba plynula len odo dňa zročnosti jednotlivých splátok. V prerokúvanej veci zostali nezaplatené splátky zročné postupne 20. decembra 2011, 20. januára, 20. februára, 20. marca, 20. apríla a 20. mája 2012 a ich trojročná premlčacia doba uplynula postupne 20. decembra 2014, 20. januára, 20. februára, 20. marca, 20. apríla a 20. mája 2015. Pretože žaloba bola podaná na súd 20. novembra 2015, bola podaná potom, čo už účinky premlčania nastali, preto súd prvej inštancie správne rozhodol, ak žalobu zamietol.

15. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že dôvodom zamietnutia žaloby bolo použitie ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktoré ukladalo súdom prihliadať na premlčanie nároku aj bez toho, aby sa ho spotrebiteľ dovolával. Nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2016 bolo rozhodnuté, že toto ustanovenie nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, a tento nález bol v Zbierke zákonov SR vyhlásený 27. septembra 2018. Týmto dňom podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy SR stratilo toto ustanovenie účinnosť. To však podľa odvolacieho súdu nevedie automaticky k možnosti odvolacieho súdu vyvodiť z tejto okolnosti záver v prerokúvanej veci. Podľa už cit. § 212 ods. 2 O. s. p., ale aj podľa § 380 C. s. p. je totiž odvolací súd v zásade viazaný odvolacími dôvodmi, čo znamená, že nemôže napadnutý rozsudok preskúmať z iných hľadísk než tie, ktoré sú výslovne namietnuté v odvolaní. V tu prerokúvanej veci pritom žalobca v odvolaní vôbec nenamieta to, že súd prvej inštancie posudzoval premlčanie nároku bez námietky žalovaného, ale rozporuje len počítanie a plynutie premlčacej doby. Svoje odvolacie námietky pritom žalobca nerozšíril ani potom, čo už bol nález Ústavného súdu SR vyhlásený v Zbierke zákonov SR, teda potom, čo sa stal známym každému, koho sa

týka (porov. § 15 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov SR v znení neskorších predpisov). Viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi je - s výnimkou nedostatku procesných podmienok - bezvýhradná, teda odvolací súd nemôže rozšíriť svoj prieskum napadnutého rozhodnutia na otázky, ktoré napadnuté neboli. Ide o podobnú situáciu, ako keby súd prvej inštancie aj bez existencie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. prihliadol na premlčanie aj bez námietky dlžníka. Pokiaľ by veriteľ v takom prípade túto okolnosť v odvolaní nenamietol, ale namietal by len nesprávne počítanie premlčacej doby, nemohol by ani odvolací súd prihliadnuť na bezdôvodného skúmanie premlčania, ale mohol by sa zaoberať len odvolaním napadnutou otázkou správneho výpočtu premlčacej doby. Preto ani v tu prerokúvanej veci sa odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi obmedzil svoje skúmanie na správnosť počítania premlčacej doby, nezaoberal sa však tým, či v prerokúvanej veci prichádzalo do úvahy skúmanie premlčania uplatneného nároku bez námietky dlžníka.

16. Zo všetkých uvedených dôvodov tak odvolací súd podľa § 387 C. s. p. vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (výrok I).

17. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 257 v spojení s § 396 ods. 1 C. s. p., keď žalovaný bol síce v odvolacom konaní úspešný a mal by nárok na náhradu trov (§ 255 ods. 1 C. s. p.), pre jeho neúčasť na odvolacom konaní mu však žiadne trovy nevznikli (výrok II).

18. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s. p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.