Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Co/317/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Cakociho a členov senátu JUDr. Adriany Murínovej a JUDr. Slávky Zborovjanovej v spore žalobcu Prima banky Slovensko, a.s., so sídlom v Žiline, Hodžova 11, IČO: 31 575 951 proti žalovanému P. L.E., nar. XX.XX.XXXX, bytom v O., K. XXXX/X, o zaplatenie 2.812,60 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 10.5.2017 č.k. 38Csp/116/2016-47 jednohlasne takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok v zamietavej časti ohľadne istiny.

V prevyšujúcej zamietavej časti, vo výroku o povolení splátok a vo výroku o trovách konania rozsudok zrušuje a v rozsahu zrušenia vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.135,79 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z dlžnej sumy 2.135,79 eur od 20.10.2016 do zaplatenia, to všetko v splátkach po 35,00 eur mesačne počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku vždy k 20. dňu kalendárneho mesiaca pod stratou výhody splátok v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 52%.

2. Týmto rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o nároku žalobcu na zaplatenie istiny v sume 2.812,60 eur, zmluvného úroku v sume 146,07 eur a úrokov z omeškania. Rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že dňa 12.5.2014 strany sporu uzavreli úverovú zmluvu, na základe ktorej sa žalobca zaviazal poskytnúť v prospech žalovaného ako dlžníka bezúčelový úver v sume 3.000,00 eur a žalovaný sa zaviazal tento úver splatiť v 120 mesačných splátkach po 53,68 eur. Konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na 15.4.2024. Ročná úroková sadzba bola v zmluve uvedená vo výške 17,9%, RPMN 21,52%. Na základe toho súd prvej inštancie s poukazom na znenie § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka konštatoval, že úverová zmluva je absolútnym obchodným vzťahom, ktorá sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka, zároveň však podľa svojho charakteru ide jednoznačne o zmluvu spotrebiteľskú, na ktorú sa vzťahuje všeobecná úprava ust. § 52 ods. 2 poslednej vety Občianskeho zákonníka, ako aj úprava zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Na základe toho uzavrel, že nárok žalobcu je dôvodný iba sčasti. Mal za preukázané platné uzavretie úverovej zmluvy medzi účastníkmi, avšak niektoré časti zmluvy vyhodnotil ako neprijateľné zmluvné podmienky. Za individuálne dojednané nepovažoval také zmluvné podmienky, s ktorými spotrebiteľ síce mal možnosť sa oboznámiť pred podpisom zmluvy, avšak nemohol ovplyvniť ich obsah. Konštatoval, že v zmluve bol dohodnutý úrok vo výške 17,9%, pričom úrokové miery podobného úveru v bankách pri spotrebiteľskom úvere so splatnosťou nad 5 rokov boli v tom čase (máj 2014) vo výške 10,04%, čo je výška stanovená Národnou bankou Slovenska. Konštatoval, že celková čiastka, ktorú má dlžník zaplatiť, bola dojednaná vo výške 6.591,60 eur, čo predstavuje v porovnaní k poskytnutej sume úveru 220%. Toto vyhodnotil v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako neprimerane vysokú v rozpore s dobrými mravmi a teda neplatnú. Ohľadne uplatnenej sumy vo výške 60,00 eur za upomienky a výzvu na predčasné splatenie úveru konštatoval, že žalobca nepreukázal, na akom základe si uvedenú sumu uplatňuje. Keďže mal za to, že zmluva bola vyhotovená vopred zo strany žalobcu ako zmluva formulárová bez možnosti žalovaného meniť jej obsah. Vyhodnotil jednotlivé poplatky a sankcie v nej uvedené tak, že tieto neboli so žalovaným individuálne dojednané a tento nemal možnosť túto zmluvu z hľadiska jej obsahu ovplyvniť, preto ju v tejto časti vyhodnotil ako neplatnú. Ďalej konštatoval, že žalobca v zmluve uviedol aj odplatu za službu pri poskytovaní peňažných prostriedkov v sume 150,00 eur a mal za to, že táto v zmysle doterajšej judikatúry bola vyhodnotená ako neprijateľná zmluvná podmienka, ktorá bola uzavretá v neprospech spotrebiteľa ako slabšej strany sporu. Mal za to, že ide o finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa. V tomto duchu poskytovanie úveru za stavu, že si z neho ešte pred jeho poskytnutím dodávateľ zinkasuje nejakú časť, považoval v rozpore so zásadou ratio legis. Uzavrel preto, že v skutočnosti žalobca poskytol žalovanému úver nižší ako je uvedený v zmluve a to o sumu 150,00 eur. Ďalej mal za preukázané, že žalovaný uhradil žalobcovi do doby predčasného zosplatnenia úveru sumu 681,62 eur a po predčasnom zosplatnení úveru sumu 32,59 eur. Vzhľadom na konštatovaný rozpor výšky dojednaných úrokov s dobrými mravmi a s prihliadnutím na výšku úhrady zo strany žalovaného zaviazal tohto zaplatiť žalobcovi rozdiel medzi poskytnutou sumou a sumou ním uhradenou a to vo výške 2.135,79 eur. V prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Rozhodnutie o povolení splátok založil na závere, že vzhľadom na povahu prejednávanej veci a osobné pomery žalovaného, ktoré súdu zdokladoval, považoval takúto formu splácania za vhodnú. Ohľadne zamietavého výroku o zaplatenie úroku z omeškania uzavrel, že žalobca nepreukázal, že žalovaného účinne upozornil na možnosť domáhať sa predčasnej splatnosti úveru, ktorý bol celý splatný 20.8.2015, keďže žalobca nepredložil žiaden doklad preukazujúci doručenie druhej upomienky zo dňa 22.6.2015 žalovanému a to ani formou fikcie doručenia. Z uvedeného vyvodil, že žalovaný bol účinne vyzvaný na predčasné zaplatenie nesplatenej istiny až doručením žaloby s prílohami dňa 22.12.2016, preto žalobcovi priznal úrok z omeškania až od nasledujúceho dňa, t.j. od 23.12.2016. Rozhodnutie o trovách konania založil na ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a žalobcovi priznal ich náhradu s prihliadnutím na pomer úspechu v konaní.

3. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Tento žiadal napadnutý rozsudok v jeho zamietavom výroku zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť a žalovaného zaviazať na náhradu trov konania. Svoje odvolanie zakladal na tvrdení, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ . V odvolaní uviedol, že za nesprávny považuje záver súdu prvej inštancie o neprimeranosti výšky zmluvného úroku 17,9% a s jeho záverom o tom, že tento je v rozpore s dobrými mravmi. S poukazom na znenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu uzavretia úverovej zmluvy mal za to, že ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Konštatoval, že ak súd poukazuje na to, že priemerná výška úrokov podľa NBS bola 10,04%, potom výška 17,90%, ktorá neprevyšuje priemernú o viac než polovicu, nie je podstatne vyššou než priemerná výška. K záveru súdu prvej inštancie o tom, že žalobca nepredložil doklad o doručení výzvy na predčasné splatenie úveru zo dňa 19.8.2015, ako aj druhej upomienky zo dňa 22.6.2015, konštatoval, že pokiaľ súd považoval jeho návrh v tomto smere za neúplný, bolo jeho povinnosťou vyzvať ho na doplnenie v zmysle § 129 ods. 1 CSP, k čomu však nedošlo. Má preto za to, že súd takto rozhodol o neúplnom a neurčitom návrhu na začatie konania a teda bez splnenia zákonných procesných podmienok. Má za to, že takýmto postupom súdu mu bola odopreté právo na ochranu jeho oprávneného nároku. Ohľadne záveru súdu o neprijateľnej zmluvnej podmienke predstavujúcej odplatu za službu vo výške 150,00 eur uviedol, že s poukazom na znenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ako aj znenie § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. má za to, že primeranosť ceny za poskytnutie finančných prostriedkov nie je predmetom posudzovania z hľadiska primeranosti tejto zmluvnej podmienky, pokiaľ je táto zmluvná podmienka vyjadrená určito, jasne, zrozumiteľne a pokiaľ neprevyšuje najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Má za to, že všetky poplatky boli jasne a zrozumiteľne uvedené v úverovej zmluve a spotrebiteľ mal možnosť sa prostredníctvom formulára pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere, ktorý mu bol poskytnutý pred uzatvorením zmluvy s nimi aj oboznámiť. Má za to, že vzhľadom na čas trvajúci od podania žaloby na súd mal žalovaný možnosť prejaviť svoju snahu a záujem dlh uhrádzať a tým preukázať, že mohol priebežne peňažný dlh splácať aspoň v takej výške, ktorá by bola primeraná jeho finančných možnostiam. Má za to, že pri súdom povolenej výške splátky žalovaný uhradí iba istinu bez príslušenstva za dobu viac než 4 roky, pričom uvedená výška splátky je nižšia ako bola dohodnutá v samotnej úverovej zmluve. Splnenie celého dlhu tak bude trvať neúmerne dlho a žalovanému narastú úroky z omeškania, čo nie je v jeho prospech. Tento svoj záver zaujal aj s poukazom na konkrétne rozhodnutia súdov ohľadne primeranosti splácania v splátkach.

4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

5. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom zamietavom výroku, ako aj vo výroku o povolených splátkach podľa ust. § 380 a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je sčasti dôvodné. Súd prvej inštancie založil svoj záver o neplatnosti časti zmluvy týkajúcej sa dohody o zmluvnom úroku na nesprávnom právnom posúdení a v dôsledku toho v tejto časti aj nesprávne rozhodol. Počas konania sa navyše dopustil aj nesprávneho procesného postupu, ktorý vyústil do nesprávneho rozhodnutia, ktorým čiastočne zamietol uplatnený úrok z omeškania. Za dôvodné považuje odvolací súd aj odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa neprimerane nízkych povolených mesačných splátok vo vzťahu k výške záväzku, ktorý má žalovaný plniť.

6. Za nedôvodnú považuje odvolací súd odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa zamietavého výroku ohľadne časti uplatnenej istiny v nadväznosti na žalobcom tvrdený nesprávny záver súdu prvej inštancie o neplatnosti časti zmluvy týkajúcej sa odplaty za službu pri poskytovaní peňažných prostriedkov. Odvolací súd sa zhoduje so závermi súdu prvej inštancie v tejto časti, pokiaľ uvedenú časť zmluvy vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku a túto aj náležite odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi prvoinštančného rozsudku v tejto časti a na správnosti rozhodnutia sa nezmenilo nič ani v priebehu odvolacieho konania. Uvedená suma predstavuje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu v čase, keď mal poplatok za uvedenú službu uhradiť, táto nebola dodaná a jej dodanie je otázne aj do budúcna a preto súd prvej inštancie vyvodil správny právny záver o tom, že poplatok za samotnú možnosť využitia určitej služby do budúcna predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku.

7. V nadväznosti na to preto považuje odvolací súd za správny záver súdu prvej inštancie v tom, že žalobcovi bol poskytnutý úver vo výške 2.850,00 eur a s prihliadnutím na plnenie žalovaného v sume 681,62 eur + 32,59 eur (tak ako to správne konštatoval súd prvej inštancie) predstavuje celkovú sumu plnenia žalovaným vo výške 714,21 eur. Pri zohľadnení týchto úhrad teda predstavuje zostatok dlhu žalovaného na istine sumu 2.135,79 eur (2.850,00-714,21). Keďže súd prvej inštancie v tejto časti žalobe na zaplatenie istiny vyhovel, je zamietavý výrok v prevyšujúcej časti vecne správny.

8. Za dôvodnú považuje odvolací súd odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa zamietavého výroku ohľadne uplatneného nároku na úhradu zmluvného úroku. Súd prvej inštancie zamietavý výrok v tejto časti založil na svojom závere o tom, že táto časť zmluvy bola dohodnutá v rozpore s ust. § 3 Občianskeho zákonníka o dobrých mravoch a na základe toho vyvodil záver o jej neplatnosti v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.

9. Z obsahu spisu je zrejmé, že medzi účastníkmi bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere dňa 12.5.2014. Jej obsah sa preto spravuje ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Tento zákon s účinnosťou od 1.6.2010 zmenil predchádzajúce znenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, pričom zásadná zmena spočíva v tom, že v tomto odseku sa už nepoužíva pojem „zmluva o spotrebiteľskom úvere“, za ktorú možno považovať iba zmluvu, ktorá je uzavretá v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, ale širší pojem, a to spotrebiteľská zmluva, predmetom ktorej je poskytnutie peňažných prostriedkov. Nie všetky zmluvy, ktorých predmetom je poskytnutie peňažných prostriedkov sú preto spotrebiteľskými úvermi, ale naopak platí, že každá zmluva o spotrebiteľskom úvere je zároveň zmluvou spotrebiteľskou, predmetom ktorej je poskytnutie peňažných prostriedkov. Pokiaľ je teda nesporné, že právny vzťah medzi účastníkmi konania je právnym vzťahom vyplývajúcim zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je potrebné aj na samotnú výšku odplaty za poskytnutie úveru aplikovať osobitné ustanovenia tohto zákona a to v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Zákon o spotrebiteľských úveroch zrušil Nariadenie vlády SR č. 238/2008 Z.z., ktorým sa v minulosti ustanovovala výška, ktorú nesmela prekročiť odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru, na ktoré odkazovalo predchádzajúce znenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Nový zákon č. 129/2010 Z.z. v § 2 písm. g/ vymedzuje, čo treba rozumieť celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom a v § 19 upravuje ročnú percentuálnu mieru nákladov spotrebiteľského úveru. V prílohe č. 2 k tomuto zákonu je uvedený vzorec na výpočet RPMN spotrebiteľského úveru. S poukazom na tieto dôvody považuje odvolací súd za nesprávne právne posúdenie spornej výšky odplaty súdom prvej inštancie podľa ustanovenia Občianskeho zákonníka o dobrých mravoch, pokiaľ tento pominul osobitnú účinnú úpravu zákona č. 129/2010 Z.z. ohľadne výšky odplaty za poskytnutie úveru. K záverom súdu prvej inštancie, ktorý výšku dohodnutej odplaty za poskytnutie úveru považoval za neplatnú aj s prihliadnutím na pomer medzi poskytnutou výškou úveru 3.000,00 eur a sumou, ktorú má žalovaný žalobcovi vrátiť a to 6.591,60 eur, považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že tento pomer nie je závislý iba od výšky dohodnutých zmluvných úrokov, ale taktiež od skutočností, že návratnosť úveru bola dohodnutá v 120 mesačných splátkach a teda dohodnutá zmluvná doba úveru predstavuje 10 rokov.

10. Za predčasný a teda aj nesprávny považuje odvolací súd aj zamietavý výrok ohľadne časti úroku z omeškania za obdobie od 20.8.2015 do 21.12.2016. Zamietnutie úrokov z omeškania za uvedené obdobie súd prvej inštancie založil na závere o tom, že žalobca nepreukázal, že žalovaného účelne upozornil na možnosť domáhať sa predčasnej splatnosti úveru, keďže nepredložil žiaden doklad preukazujúci doručenie druhej upomienky zo dňa 22.6.2015 a to ani fikciou doručenia. S takýmito skutkovými závermi sa odvolací súd nestotožňuje. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že žalobca pripojil k žalobe listinné dôkazy a to výzvu na predčasné splatenie úveru zo dňa 19.8.2015 (č.l. 10) a taktiež ďalší listinný dôkaz tzv. druhú upomienku zo dňa 22.6.2015, pričom v konaní tvrdil, že uvedené písomnosti boli žalovanému doručené. Vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe žalovaný uvedené skutkové tvrdenia žalobcu nepoprel. Vo veci bolo nariadené iba jedno pojednávanie na deň 10.5.2017, na ktorom bolo zároveň vyhlásené aj meritórne rozhodnutie. Z obsahu zápisnice o uvedenom pojednávaní však nevyplýva, aby súd vykonal dokazovanie obsahom akýchkoľvek listinných dôkazov a teda aj sporných listín a ich obsahu sa nedotýka ani samotná výpoveď žalovaného na tomto pojednávaní. Za takejto situácie záver súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena žalobcom v tejto otázke považuje odvolací súd za nesprávny. Tento totiž nevyplýva zo súdom vykonaného dokazovania a pokiaľ by zo strany žalovaného bolo spochybňované doručenie, bola daná povinnosť súdu vyplývajúca mu tak z ust. § 171 ods. 1 (v prípade predbežného prejednania sporu), prípadne z ust. § 181 ods. 2 (v prípade nariadenia pojednávania) umožniť žalobcovi označiť dôkazy na preukázanie uvedenej spornej skutočnosti.

11. S poukazom na tieto dôvody neostávalo odvolaciemu súdu iné ako rozsudok súdu prvej inštancie v jeho prevyšujúcom zamietavom výroku zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie. Po vrátení veci bude povinnosťou súdu prvej inštancie opätovne vyhodnotiť dôvodnosť nárokov žalobcu na priznanie zmluvných úrokov, ako aj úrokov z omeškania za vymedzené obdobie. Počas ďalšieho konania bude súd prvej inštancie viazaný právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v tomto zrušujúcom rozhodnutí. V novom rozhodnutí bude jeho povinnosťou opätovne vyhodnotiť aj otázku lehoty na plnenie a v prípade umožnenia žalovanému splácať celú prisúdenú pohľadávku vrátane jej príslušenstva v splátkach, ich výšku upraviť tak, aby celý nárok bol žalobcovi uhradený v primeranej lehote.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .