Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sa/53/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom v právnej veci žalobkyne I. A. C., G.. XX.XX.XXXX, Š. O. T. P., E. K. V. Q. M., T. P., bez dokladu totožnosti, toho času umiestnenej v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce, zastúpenej Centrom právnej pomoci, Námestie slobody 12, Bratislava, týka sa kancelárie Košice, Moyzesova 18, za účasti maloletého cudzinca (brata žalobkyne) I. A. C., G.. XX.XX.XXXX, Š. O. T. P., bez dokladu totožnosti, toho času umiestneného v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce, proti žalovanému Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 27.09.2018, o preskúmanie postupu a rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-SE1-219-004/2018 zo dňa 19.09.2018 v spojení s opravou zrejmej chyby v rozhodnutí vykonanou dňa 21.09.2018 pod č. PPZ-HCP-SE1-219-008/2018 takto:

rozhodol:

I. Správny súd z r u š u j e rozhodnutie Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14 zo dňa 19.09.2018 č. PPZ-HCP-SE1-219-004/2018 týkajúce sa zaistenia žalobkyne I. A. C., G.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť T. P., bytom V. Q. M., T. P., bez dokladu totožnosti a jej maloletého súrodenca I. A. C., G.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť T. P., bez cestovného pasu, oboch toho času umiestnených v Útvare policajného zaistenia cudzincov Sečovce.

II. N a r i a ď u j e bezodkladné prepustenie žalobkyne I. A. C., G.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť T. P., K. V. Q. M., T. P., bez dokladu totožnosti a jej maloletého súrodenca I. A. C., G.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť T. P., bez cestovného pasu, oboch toho času umiestnených v Útvare policajného zaistenia cudzincov Sečovce zo zaistenia.

III. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Žalovaný rozhodnutím o zaistení zo dňa 19.09.2018 č. PPZ-HCP-SE1-219-004/2018 zaistil žalobkyňu ako aj jej mladistvého brata podľa § 88a ods.1 písm.c/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj: „zákon o pobyte cudzincov“) čo odôvodnil tým, že ide o štátnu príslušníčku tretej krajiny zaistenú podľa § 88 ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov (na základe rozhodnutia o zaistení vedeného pod č. PPZ-HCP- BB7-143-023/2018-AV zo dňa 06.07.2018) a existuje dôvodné podozrenie, že podala žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jej administratívne vyhostenie, o ktorom bolo rozhodnuté rozhodnutím o administratívnom vyhostení vydanom dňa 06.07.2018 Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Žilina pod č. PPZ-HCP-BB7-143-016/2018-AV. Zároveň konštatoval, že na základe uznesenia Okresného súdu Trebišov č.k. 11P/139/2018-12 zo dňa 15.08.2018 bol maloletému bratovi žalobkyne I. A. C., ustanovená za opatrovníčku žalobkyňa, v rozsahu oprávnenia vykonať vyhlásenie o azyle a s tým súvisiacich úkonov. Žalovaný podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov stanovil

dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa § 88a ods.1 zákona o pobyte cudzincov, najviac do 19.12.2018. Zároveň žalobkyňu ako aj jej maloletého brata podľa § 88 ods. 4, s poukazom na ustanovenie § 88a ods.3 zákona o pobyte cudzincov dňom vydania rozhodnutia ( t.j. 19.09.2018) umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce ( v ďalšom texte aj : „ÚPZC Sečovce“).

2. V odôvodnení rozhodnutia ďalej uviedol, že žalobkyňa spolu s maloletým bratom boli dňa 06.07.2018 zaistení a umiestnení do ÚPZC Sečovce podľa § 88 ods.1 písm.b/ zákona o pobyte cudzincov na základe rozhodnutia o zaistení vydaného Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Žilina pod č. PPZ-HCP-BB7-143-023/2018-AV. Žalobkyňa počas konania o jej administratívnom vyhostení v zápisnici o podaní vysvetlenia zo dňa 06.07.2018 uviedla, že z Iraku vycestovali spoločne s bratom, ako aj ďalšími vzdialenými príbuznými dňa 31.05.2018, a ich rodičia prisľúbili prevádzačom, ktorých nepozná, že keď dorazia do Nemeckej republiky, tak za každého z nich im zaplatia ešte osem tisíc eur. Z Iraku cestovali letecky do Istambulu v Turecku, kde zotrvali asi 15 dní. Odtiaľ cestovali kombinovane autom a pešo do Bulharskej republiky, odkiaľ sa chceli dostať kamiónom do Nemecka, pretože tam žije jej plnoletý brat. Žalobkyňa zároveň vyhlásila, že doposiaľ v žiadnej krajine nežiadala o udelenie azylu a ani na území SR o azyl požiadať nechce. Na otázku správneho orgánu uviedla, že v domovskej krajine jej nehrozí trestné stíhanie, prenasledovanie z náboženských alebo rasových motívov alebo iné neľudské zaobchádzanie a môže sa tam dobrovoľne a kedykoľvek slobodne vrátiť. Vyhlásila, že pri sebe nemá žiadne finančné prostriedky a ani si ich nevie zabezpečiť. Po zaistení pri vstupnom pohovore v ÚPZC Sečovce dňa 10.07.2018 (za prítomnosti tlmočníka) uviedla, že žiada o informovanie organizácie I.O.M., pretože chce požiadať o dobrovoľný návrat do domovskej krajiny. Zároveň vypísala so svojim bratom žiadosť o vydanie náhradného cestovného dokladu a bolo jej vysvetlené, že akékoľvek podporné identifikačné dokumenty jeho vydanie výrazne urýchľujú. V tom čase o azyl na území SR žiadať nechcela. Svoje stanovisko zmenila až po návšteve brata z Nemecka, kedy sa spolu s maloletým bratom rozhodli požiadať o udelenie azylu na území SR. Takéto vyhlásenie vykonala dňa 17.09.2018, a to z dôvodu zlúčenia rodiny s bratom, ktorý žije legálne v Nemecku. Žalovaný konštatoval, že OCP PZ Žilina má za to, že existuje dôvodné podozrenie, že účastníčka konania tak konala výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jej administratívne vyhostenie na územie domovského štátu. Ak by žalobkyňa nebola zaistená a na azylový proces by čakala v azylovom tábore, kde má voľný pohyb, existuje značné riziko jej úteku (svojvoľný odchod na územie iného štátu, nelegálny pohyb za pomoci prevádzača) a jej nezaistením by hrozilo, že bude zmarený samotný účel konania o azyle, ktoré nie je v kompetencii správneho orgánu, a preto je potrebné mať účastníčku konania k dispozícii počas celého procesu. Žalovaný uzavrel, že z uvedeného vyplýva existencia rizika úteku ako aj neschopnosť vlastnej starostlivosti o svoju osobu po materiálnej, zdravotnej a existenčnej stránke (bez akýchkoľvek dokladov totožnosti, bez finančných prostriedkov), ako aj snaha o presun do iného štátu za pomoci prevádzača. Vyslovil preto záver, že je potrebné žalobkyňu ako aj jej maloletého brata zaistiť a počkať na výsledok konania o ich žiadosti o azyl. Správny orgán považoval zaistenie za účelné a efektívne, pretože bez zaistenia by hrozilo, že budú umiestnení do azylového tábora a po úteku by sa naďalej mohli pohybovať po členských štátoch Európskej únie neoprávnene bez cestovných dokladov, bez finančných prostriedkov a zabezpečeného ubytovania, čo by mohlo viesť aj k prípadnej nezákonnej činnosti.

3. Ďalej žalovaný v odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že konanie o zaistení a konanie o administratívnom vyhostení sú síce dve odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé, či izolované, tak ako to vyplýva z právneho názoru vysloveného v náleze Ústavného súdu SR z 19.10.2010, sp.zn. II. ÚS/264/09. Žalovaný pri zaistení maloletého zúčastneného cudzinca sa zaoberal aj čl. 9 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj čl. 41 ods.4 Ústavy SR s tým, že maloletého brata žalobkyne umiestnil spolu so žalobkyňou v jednom zariadení, pretože takéto zariadenie najlepšie chráni jeho záujmy a nedochádza ani k pretrhnutiu rodinných väzieb. Tým, že žalovaný nerozdelil rodinu, zároveň dodržal základnú zásadu zachovania rodiny a právo dieťaťa byť v opatere svojho súrodenca, teda ich právo na rodinný život. Konštatoval, že aj keď zaistenie maloletého spolu s jeho sestrou je zásahom do práv dieťaťa, je však v jeho záujme, aby zotrval so svojou sestrou a nebol od nej odlúčený a odovzdaný pracovníkom sociálnej kurately, čo by podľa názoru žalovaného bolo horším zásahom do jeho práv. Zároveň konštatoval, že ÚPZC Sečovce je zariadením, v ktorom sú vytvorené podmienky aj pre umiestnenie rodín s deťmi. Maloletým osobám spolu s rodičmi, resp. zákonným zástupcom je v tomto zariadení zabezpečená každodenná osobná hygiena, strava je deťom poskytovaná 5-krát

denne (okrem raňajok, obeda a večere dostávajú navyše desiatu a olovrant), pediatrická zdravotná starostlivosť je poskytovaná na základe zmluvného vzťahu s pediatričkou. Mimovládna organizácia Slovenská humanitná rada prostredníctvom realizovaného projektu SK 2016 AMIF SC3.2 zabezpečuje aj doplnkovú zdravotnú starostlivosť s dôrazom na starostlivosť o zraniteľné skupiny. V prípade jazykovej bariéry je k lekárskym vyšetreniam zabezpečený tlmočník do príslušného jazyka. Počas dňa je deťom v súlade s časovým rozvrhom umožnený pobyt na čerstvom vzduchu a na detskom ihrisku majú možnosť venovať sa záujmovým aktivitám vrátane herných a rekreačných aktivít, primeraných ich veku. V prípade nepriaznivého počasia je k dispozícii krytý prístrešok a telocvičňa a vo vnútornej časti ubytovacích priestorov sú pre deti zariadené herne, v ktorých majú k dispozícii rôzne herné a rekreačne aktivity. Spoločenské miestnosti sú vybavené DVD prehrávačmi a televíznymi prijímačmi s príjmom satelitných TV staníc. Pre maloleté osoby je k dispozícii aj sociálny pracovník. Žalovaný tak dospel k záveru, že zaistením nie sú porušené práva účastníka konania a zúčastneného maloletého cudzinca a ich prepustenie by znamenalo nedodržanie zákona štátu, na území ktorého sa zdržujú a ďalšie pokračovanie v páchaní priestupku na úseku pobytu. Na základe týchto skutočností žalovaný mal za to, že uprednostnenie verejného záujmu je dostatočne odôvodnené s ohľadom na zásah do práv účastníka konania a zúčastneného maloletého cudzinca.

4. V závere preskúmavaného rozhodnutia žalovaný zhrnul, že účastníčka konania požiadala o udelenie azylu až po preukázaní ich neoprávneného pobytu na území SR, resp. schengenského priestoru a po vydaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Konanie žalobkyne tak jasne poukazuje na účelnosť jej žiadosti o udelenie azylu, a to výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť ich administratívne vyhostenie. Migračný úrad Ministerstva vnútra SR má povinnosť preskúmať podanú žiadosť o udelenie azylu, pričom v prípade ak účastník konania má právo na azyl, resp. inú formu medzinárodnej ochrany, po ich udelení zanikne účel zaistenia a účastník konania spolu s maloletým zúčastneným cudzincom budú bez zbytočného odkladu prepustení. V prípade, ak žiadosť udelená nebude, budú vrátení na územie domovského štátu tak, aby bol zabezpečený verejný poriadok.

5. Žalovaný listom zo dňa 21.09.2018 označeným ako „Oprava zrejmej chyby v rozhodnutí - oznámenie“ opravil na prvej strane preskúmavaného rozhodnutia zrejmú nesprávnosť spôsobenú chybou v písaní (vykonanie opravy sa žiadnym spôsobom nedotýka skutkového a právneho stavu uvedeného v preskúmavanom rozhodnutí) a to tak, že správny dátum zúčastneného maloletého cudzinca - brata žalobkyne je 14.04.2002, namiesto chybne uvedeného dátumu 14.04.2012.

6. Správnou žalobou zo dňa 27.09.2018 žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu navrhla rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-SE1-219-004/2018 zo dňa 19.09.2018 ( v znení jeho opravy zo dňa 21.09.2018) zrušiť a nariadiť jej bezodkladné prepustenie ako aj prepustenie jej maloletého brata zo zaistenia. Zároveň uplatnila nárok na náhradu trov konania. S napadnutým rozhodnutím nesúhlasila v celom rozsahu, čo odôvodnila tým, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil.

7. Žalobkyňa namietala, že v predmetnej veci neboli splnené zákonné predpoklady pre ich zaistenie a zdôraznila, že žalovaný v rámci rozhodovania o zaistení je povinný skúmať, či zaistením osoby je naplnený účel vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či takýmto rozhodnutím nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka chránených aj inými právnymi predpismi. Zdôraznila, že v zariadení pre cudzincov požiadala o udelenie azylu, alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR, pretože v Iraku je veľmi zlá bezpečnostná situácia a práve z tohto dôvodu sa spolu so svojimi rodičmi rozhodli, že bude lepšie, ak spolu s maloletým bratom odídu žiť do inej, bezpečnej krajiny. Žalobkyňa považovala jej ponechanie v zaistení za neúčelné, pretože po tom, čo boli prijaté ich žiadosti o azyl už neprebieha konanie o návrate na územie Iraku. Počas azylového konania je ne území SR oprávnená sa zdržiavať, a toto právo jej vyplýva tak zo zákona o azyle ako aj Smernice Rady ES o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca, v zmysle ktorej „by sa štátny príslušník tretej krajiny, ktorý požiadal o azyl, nemal považovať za neoprávnene sa zdržiavajúceho na území tohto členského štátu, pokiaľ nenadobudlo účinnosť rozhodnutie o neudelení azylu alebo rozhodnutie, ktorým sa ukončilo jeho právo na pobyt ako žiadateľa o azyl.“ Poukázala aj na článok 5 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

príslušné ustanovenia Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26.06.2013 (bod 15, 24 preambuly, čl. 3 bod 1, čl. 8 ods.3 písm. f/), ako aj ustálenú rozhodovaciu prax Súdneho dvora Európskej únie (Mehmet Arslan proti Polícia ČR, C - 534/11) a právne názory vyslovené v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR v obdobných veciach (napr. sp.zn. 1Sža/24/2014, sp.zn. 1Sža/5/2013, sp.zn. 1Sža/21/2014), z ktorých vyplýva okrem iných záverov, aj názor, že : „zo samotnej skutočnosti, že v okamihu podania žiadosti o azyl už bolo voči žiadateľovi vydané rozhodnutie o návrate a že žiadateľ bol zaistený na základe článku 15 Smernice 2008/115 nemožno bez individuálneho posúdenia všetkých relevantných okolností vyvodzovať domnienku, že túto žiadosť podal iba s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o návrate a že pokračovanie zaistenia je objektívne nevyhnutné a primerané.“ Podľa názoru Najvyššieho súdu SR vysloveného v označených rozhodnutiach : „nie je rozhodujúce, či úmysel požiadať o azyl prejavila navrhovateľka pri prvom možnom kontakte s policajnými zložkami štátu, na území ktorého žiadala o azyl, ale rozhodujúce bolo, že žalovaný v čase rozhodovania o zaistení navrhovateľky o tomto úmysle vedomosť mal, čo sám nespochybňoval.“ V tej súvislosti zástupkyňa žalobkyne vyslovila názor, že žalovaný dospel k nesprávnemu skutkovému a právnemu záveru, a to, že žiadosť o azyl, resp. doplnkovú ochranu žalobkyne je účelová a že svojou žiadosťou o azyl sleduje iba cieľ zmariť prípravu vyhostenia z územia SR. Tento záver žalovaného je nesprávny z dôvodu všeobecne známej zlej bezpečnostnej situácie v Iraku, ktorá opodstatňuje žiadosť o priznanie medzinárodnej ochrany minimálne vo forme doplnkovej ochrany. Nesprávny záver o účelovosti žiadosti o azyl a riziku úteku žalovaný vyvodil iba z výpovede žalobkyne, kedy uviedla, že jej cieľovou krajinou bolo Nemecko, kde žije jej brat a zo skutočnosti, že nepožiadala o azyl, resp. doplnkovú ochranu bezprostredne po zadržaní. Žalobkyňa pritom v konaní dostatočne ozrejmila, že cieľovou krajinou bolo Nemecko, pretože tam žije jej dospelý brat, ktorý by tak jej ako aj maloletému súrodencovi pomohol, čo je pochopiteľným konaním osamelej ženy s maloletým súrodencom. Po návšteve jej dospelého brata v zariadení pre cudzincov ju tento ubezpečil, že aj Slovensko je bezpečná krajina a nemusí sa báť zostať na Slovensku. Na podporu svojej argumentácie poukázala aj na ďalšie rozhodnutia Najvyššej súdnej inštancie SR v obdobných veciach, a to sp.zn. 10Sža/35/2014, sp. zn. 1Sža/30/2014 a sp. zn. 0Sža/38/2014. Zdôraznila, že aj podľa štatistiky Ministerstva vnútra SR, Migračného úradu za roky 2016, 2017 a 2018 (verejne dostupnej na internetovej stránke Ministerstva vnútra SR) vyplýva, že štátnym príslušníkom Iraku je na území SR poskytovaná medzinárodná ochrana, či už formou azylu alebo doplnkovej ochrany, ktorá sa poskytuje v prípade hrozby vážneho bezprávia ( napr. z dôvodu vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu). V roku 2017 bol udelený azyl až 149 žiadateľom z Iraku. V predmetnej veci je preto vysoká pravdepodobnosť, že žalobkyni a jej maloletému bratovi bude na území SR poskytnutá medzinárodná ochrana minimálne formou doplnkovej ochrany, čo spôsobuje prekážku ich zaistenia. Zdôraznila, že žalovaný prijal nesprávny záver o riziku úteku, resp. vyhýbaniu sa prípravy administratívneho vyhostenia a účelovosti žiadosti o azyl, a to iba z jedinej skutočnosti, a to, že vôľu požiadať o azyl žalobkyňa prejavila až po umiestnení v zariadení pre cudzincov a za cieľovú krajinu označila Nemecko. Zároveň poukázala na tú skutočnosť, že v prejednávanej veci bolo možné účinne uplatniť menej závažný prostriedok voči zaisteniu spočívajúce v umiestnení zaistených v zariadení pre žiadateľov o azyl s možnosťou neudelenia priepustky. Na takúto zákonnú možnosť poukázal už aj kasačný súd v obdobnom rozhodnutí vedenom pod sp.zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015, žalovaný sa však takouto alternatívou nezaoberal. Aj napriek platnosti základného princípu prezumpcie proti zaisteniu cudzinca - žiadateľa o azyl v inej krajine, žalovaný nepostupoval zákonom predpísaným spôsobom. Namietala aj tú skutočnosť, že žalovaný napadnutom rozhodnutí náležite neodôvodnil a na individuálnom princípe ani neposúdil dĺžku stanovenej doby jej zaistenia ako aj zaistenia jej maloletého súrodenca. Vyslovila názor, že je nevyhnutné, aby rozhodnutie o zaistení v súlade s ust. § 88aods. 1 písm. c/ a § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov obsahovalo presvedčivé zdôvodnenie, že v danej veci nebolo možné uplatniť iné menej závažné prostriedky než zaistenie, že žiadosť o udelenie azylu bola účelová a že naďalej existuje reálna možnosť následného vyhostenia z územia SR, pričom zrealizovanie účelu zaistenia možno uskutočniť v zákonom stanovených lehotách. Rozhodnutie žalovaného tieto atribúty riadneho odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu nespĺňa, preto je nepreskúmateľné a tým zároveň aj nezákonné. Aj vzhľadom na vyššie odôvodnený reálny predpoklad poskytnutia medzinárodnej ochrany minimálne vo forme doplnkovej ochrany je zrejmé, že účel zaistenia, t.j. zrealizovanie rozhodnutia o vyhostení žalobkyne a jej maloletého brata po ukončení azylového konania už nebude možné vykonať. Zaistenie je preto neúčelné a v rozpore s článkom 5 ods.1 písm. f/ Dohovoru.

8. Vo vzťahu k zaisteniu maloletého súrodenca uviedla, že svojmu bratovi bola ustanovená za opatrovníčku uznesením Okresného súdu Trebišov č.k. 11P/139/2018-12 zo dňa 15.08.2018, a to na úkon podania vyhlásenia o žiadosti o azyl a na zastupovanie v konaní o azyle v zmysle príslušných ustanovení zákona o azyle. Vzhľadom na tieto skutočnosti je potrebné na maloletého v konaní o zaistení hľadieť ako na maloletého cudzinca bez sprievodu zákonného zástupcu. Vyslovila názor, že policajné orgány mali podľa § 127 zákona o pobyte cudzincov oznámiť nájdenie maloletého štátneho príslušníka tretej krajiny orgánu sociálno-právnej ochrany detí a sociálnej kurately na účely zabezpečenia postupu podľa osobitného predpisu, pretože zákon o rodine nepripúšťa ako zákonného zástupcu maloletej osoby jeho plnoletého súrodenca bez toho, aby bol rozhodnutím súdu ustanovený za zástupcu, resp. opatrovníka. Rozsah zastupovania v označenom rozhodnutí Okresného súdu Trebišov bol stanovený iba pre podanie vyhlásenia o žiadosti o azyl a zastupovanie v konaní o azyl, teda bez rozhodnutia súdu o ustanovení žalobkyne za opatrovníčku maloletému bratovi aj vo veci zaistenia jeho zaistenie nebolo možné. Žalovaný nerešpektoval ani judikatúru Najvyššieho súdu SR ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody, a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu. Rozhodovacia prax týchto súdnych inštancií zároveň považuje za neprijateľné zaisťovanie rodín s deťmi aj v prípade, že boli zariadenia prispôsobené umiestňovaniu rodín prípadne maloletých cudzincov. Z rozhodnutí týchto súdnych autorít vyplýva, že je zakázané postihovanie maloletých za nelegálny status ich rodičov, či zákonných zástupcov aj na oveľa kratšiu dobu ako je v prejednávanej veci.

9. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 05.10.2018 k správnej žalobe navrhol, aby správny súd žalobu zamietol ako nedôvodnú. Zdôraznil, že v konaní o zaistení žalobkyne a jej maloletého brata sa dostatočne zaoberal otázkou účelnosti a efektivity ako aj samotnými dôvodmi ich zaistenia. Pri svojom rozhodovaní vychádzal aj zo záverov nálezu Ústavného súdu SR č. II. ÚS 147/2013, v ktorom je okrem iného uvedené, že osoba môže byť zaistená i za stavu, keď jej vyhostenie nie je jednoznačné, teda keď ešte o ňom nebolo právoplatne rozhodnuté. postačuje, že prebieha konanie o jej vyhostenie, teda také konanie, ktoré môže skutočne k vyhosteniu viesť. V označenom rozhodnutí sa zároveň uvádza, že z pohľadu Dohovoru nemusí ísť nevyhnutne o konanie len jedného orgánu, resp. len jednej sústavy orgánov, ale môže ísť aj o viacero vzájomne previazaných konaní, na konci ktorých stojí konečný úkon vyhostenia dotknutej osoby. Podľa názoru Ústavného súdu SR tak za takéto konanie, teda za súčasť „konania o vyhostení“ na účely článku 5 ods.1 písm.f/ Dohovoru možno a treba považovať aj konanie o žiadosti osoby, o ktorej vyhostenie ide, o udelenie azylu, ak takáto osoba takúto žiadosť podala. V tomto zmysle i Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uznáva za prípustné zaistenie za situácie, že cudzinec požiadal v príslušnom štáte o azyl, a obdobie konania o tejto žiadosti považuje za obdobie, kedy „prebieha konanie o vyhostení“ v zmysle článku 5 ods.1 písm. f/ Dohovoru. Žalovaný ďalej vo vyjadrení zdôraznil, že pri prvotných úkonoch žalobkyňa nežiadala o udelenie azylu a tvrdila, že v domovskej krajine jej a ani bratovi nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Tým, že nepodala správnu žalobu voči rozhodnutiu o administratívnom vyhostení z územia SR, podľa žalovaného daný stav akceptovala. Svoje stanovisko zmenila až po návšteve brata z Nemecka a prejavila vôľu o udelenie azylu na území SR za účelom zlúčenia rodiny. Z výpovede žalobkyne možno vyvodiť, že na územie SR nevstupovala s úmyslom požiadať o medzinárodnú ochranu. Žalovaný vyslovil presvedčenie, že účel zaistenia žalobkyne a jej maloletého brata naďalej trvá, pretože o udelenie azylu na území SR požiadali až po preukázaní neoprávneného pobytu a po vydaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Takéto konanie jasne poukazuje na účelnosť žiadosti o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť administratívne vyhostenie. K otázke skúmania dôvodu žiadosti o udelenie azylu poukázal na obsah zápisnice zo dňa 06.07.2018 č. PPZ-HCP-BB7-143-010/2018-AV, kde žalobkyňa výslovne uviedla, že o azyl na Slovensku žiadať nechce. Po tom, čo požiadala o udelenie azylu, svoje predchádzajúce správanie vysvetlila tým, že nevedela o možnosti požiadať o azyl na území SR. V rozpore s tým je v zápisnici o podaní vysvetlenia žiadateľa o udelenie azylu na území SR č. PPZ-HCP- SE1-204-037/2018 zo dňa 17.09.2018 uvedené vyjadrenie, že na Slovensku žiť nechce. Vo vzťahu k zaisteniu maloletého cudzinca žalovaný uviedol, že svojim postupom nerozdelil rodinu, dodržal základnú zásadu zachovania rodiny a právo dieťaťa byť v opatere svojho súrodenca, teda jeho právo na rodinný život. Takýmto konaním žalovaný v praxi prihliadal aj na záujmy maloletého dieťaťa v zmysle Dohovoru o právach dieťaťa a aj keď umiestnenie maloletého v zariadení pre cudzincov je zásahom do jeho práva, zároveň je v záujme maloletého, aby zotrval so svojou sestrou a nebol od nej odlúčený a odovzdaný pracovníkom sociálnej kurately, čo by podľa názoru správneho orgánu bolo horším zásahom do jeho práv. Zároveň zopakoval argumentáciu z preskúmavaného rozhodnutia, že ÚPZC Sečovce je

zariadením, v ktorom sú vytvorené podmienky aj pre umiestnenie rodín s deťmi, ktoré sú v niektorých ohľadoch odlišné od podmienok pre dospelých. Zdôraznil, že zraniteľné osoby a rodiny s deťmi majú prístup k psychologickým a sociálnym službám a poradenstvu a ku krízovej intervencii. V závere vyslovil názor, že zaistením žalobkyne ako aj jej maloletého brata nie sú porušené práva účastníčky konania a zúčastneného maloletého cudzinca a ich prepustenie by znamenalo nedodržiavanie zákona štátu, na ktorého výsostnom území sa nachádzajú a pokračovanie v páchaní priestupku na úseku pobytu. Uprednostnenie verejného záujmu je opodstatnené a v preskúmavanom rozhodnutí aj dostatočne odôvodnené. Policajný útvar a zariadenie sú pritom povinné po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny skúmať, či trvá účel ich zaistenia. V prípade, ak príslušný správny orgán rozhodujúci o žiadosti o azyl účastníčky konania žiadosť zamietne, táto spolu s maloletým bratom bude vrátená na územie domovského štátu a tým bude zabezpečený verejný poriadok.

10. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní podľa ustanovenia § 206 a nasl. SSP a dospel k záveru, že argumentácia žalobkyne v správnej žalobe je dôvodná, preto rozhodnutie žalovaného zrušil a nariadil žalovanému bezodkladné prepustenie žalobkyne a jej maloletého brata zo zaistenia.

11. Podľa § 88a ods.1 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods.1 písm. a/ alebo b/ a ktorý podal žiadosť o udelenie azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.

12. Podľa § 88a ods.2 zákona o pobyte cudzincov, žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa ods.1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa ods.1 písm. a/, b/, c/ alebo písm. e/ nesmie presiahnuť 6 mesiacov. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa ods.1 písm. d/ nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa § 88 ods.4. 13. Podľa § 88a ods.3 zákona o pobyte cudzincov, na konanie o zaistení žiadateľa o udelenie azylu sa primerane vzťahujú ustanovenia § 88 ods. 4, 5, 7, 8 a 12.

14. Podľa § 88a ods.5 zákona o pobyte cudzincov, ustanovenia § 89 až 100 sa primerane vzťahujú aj na žiadateľa o udelenie azylu.

15. Podľa § 88 ods.4 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predložiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť 6 mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.

16. Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas.

17. Podľa § 88 ods.12 zákona o pobyte cudzincov, ak je dôvod na prepustenie štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 90 ods.2 písm. b/ prvého alebo druhého bodu a existuje iný dôvod na jeho zaistenie podľa ods.1, môže rozhodnutie o zaistení vydať na základe odôvodnenej písomnej žiadosti policajného útvaru, ktorý rozhodol o jeho predchádzajúcom zaistení aj policajný útvar v zariadení, kde je štátny príslušník tretej krajiny umiestnený.

18. Podľa § 89 ods.1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku.

19. Podľa § 90 ods.2 písm. b/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov, zariadenie je povinné prepustiť bez zbytočného odkladu zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny ak zanikol účel zaistenia a podľa bodu 2 na základe rozhodnutia súdu. Podľa písm. d/ označeného ustanovenia zákona zariadenie je povinné skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

20. Podľa § 127 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov za maloleté dieťa koná vo veciach pobytu zákonný zástupca. Maloleté dieťa staršie ako 15 rokov môže konať samostatne vo veciach pobytu na účely štúdia alebo osobitnej činnosti; žiadosť o udelenie prechodného pobytu na tieto účely však musí byť podpísaná zákonným zástupcom maloletého, pričom podpis zákonného zástupcu musí byť osvedčený. Podľa ods. 3 označeného ustanovenia zákona za maloleté dieťa, ktoré nemá zákonného zástupcu, koná vo veciach pobytu ustanovený opatrovník. Podľa ods. 4 označeného ustanovenia zákona policajný útvar bezodkladne oznámi nájdenie maloletého štátneho príslušníka tretej krajiny na území Slovenskej republiky orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately na účely zabezpečenia postupu podľa osobitného predpisu. /102 (§ 27 ods. 1 zákona č. 305/2005 Z.z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

21. Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 305/2005 Z.z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ak sa ocitne dieťa bez akejkoľvek starostlivosti alebo ak je jeho život, zdravie alebo priaznivý psychický vývin, fyzický vývin a sociálny vývin vážne ohrozený alebo narušený, orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, v ktorého obvode sa dieťa nachádza, je povinný bezodkladne podať súdu návrh na nariadenie neodkladného opatrenia podľa osobitného predpisu, zabezpečiť uspokojenie základných životných potrieb dieťaťa a jeho prijatie do zariadenia podľa § 49 ods. 2 alebo § 56 ods. 1 písm. c), a to aj vtedy, ak nepodal súdu návrh na nariadenie neodkladného opatrenia podľa osobitného predpisu a súd ho o to požiada.

22. Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine, rodičia zastupujú maloleté dieťa pri právnych úkonoch, na ktoré nie je spôsobilé.

23. Podľa § 61 ods. 2 zákona o rodine súd vymedzí rozsah práv a povinností opatrovníka tak, aby bol splnený účel, na ktorý bol opatrovník ustanovený, a aby boli dostatočne chránené záujmy maloletého dieťaťa.

24. Z obsahu správnej žaloby žalobkyne vyplýva, že táto prostredníctvom právnej zástupkyne namieta nezákonnosť rozhodnutia žalovaného o zaistení, pretože žalovaný dospel k nesprávnemu skutkovému a právnemu záveru, že žiadosť o azyl, resp. doplnkovú ochranu je účelová a svojou žiadosťou o azyl sledujú iba cieľ zmariť prípravu vyhostenia z územia SR. Zároveň namietala, že vo vzťahu k účastníkom konania bolo možné prijať menej závažný prostriedok spočívajúci v umiestnení žalobkyne a jej maloletého súrodenca v zariadení pre žiadateľov o azyl s možnosťou neudelenia priepustky v právnom režime ustanovenia § 23 ods. 3 písm. c/ resp. 23a ods.1 zákona č. 480/2002 Z.z. v znení neskorších predpisov o azyle. Namietala aj nedostatočné odôvodnenie dĺžky stanovenej doby zaistenia, a to na individuálnom princípe a vo vzťahu k maloletému súrodencovi poukázala na rozsah zastupovania stanovený v uznesení Okresného súdu Trebišov s tým, že za opatrovníčku bola ustanovená iba na konkrétny úkon - podanie vyhlásenia o žiadosti o azyl a na zastupovanie v konaní o azyl v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 480/2002 Z.z., teda v tomto konaní o zaistení je potrebné na jej maloletého súrodenca nazerať ako na maloletého cudzinca bez sprievodu zákonného zástupcu.

25. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že účastníčka konania bola spolu s maloletým súrodencom zaistená dňa 06.07.2018 podľa § 88 ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, pretože bolo rozhodnuté o ich administratívnom vyhostení rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Žilina pod č. PPZ-HCP-BB7-143-016/2018-AV zo dňa 06.07.2018. Počas umiestnenia v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov spolu s maloletým bratom požiadali o udelenie azylu na území SR, a následne na základe písomnej žiadosti OCP PZ Žilina o vydanie rozhodnutia o zaistení zo dňa 19.09.2018 č. PPZ-HCP-BB7-143-035/2018-AV žalovaný začal konanie vo veci zaistenia účastníčky konania a zúčastneného maloletého cudzinca podľa § 88a ods.1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí dospel k záveru, že sú naplnené zákonné podmienky ich zaistenia, pretože vzhľadom na predchádzajúce správanie sa žalobkyne existuje dôvodné podozrenie,

že žiadosť o udelenie azylu spolu s maloletým bratom podali výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť ich administratívne vyhostenie.

26. Z obsahu administratívneho spisu, konkrétne jednotlivých záznamov o podaní vysvetlenia nesporne vyplýva, že žalobkyňa po vstupe na územie SR spočiatku nemala úmysel požiadať o azyl, ale žiadala o asistovaný dobrovoľný návrat do domovskej krajiny. Až neskôr, po návšteve svojho plnoletého brata z Nemecka svoje stanovisko zmenila a podala vyhlásenie o žiadosti o udelenie azylu. V tomto smere sa preto javí ako preukázsaný a dostatočne odôvodnený záver žalovaného, že žiadosť žalobkyne a jej maloletého brata o udelenie azylu je iba účelová a jej skutočnou snahou je iba oddialiť, resp. zmariť výkon rozhodnutia o ich administratívnom vyhostení.

27. Správny súd však zdôrazňuje, že z právnej konštrukcie ustanovenia § 88a ods.1 zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu iba za situácie, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky. Správny súd zdôrazňuje, že správny orgán sa v rozhodnutí o zaistení nedostatočne zaoberal všetkými zákonom stanovenými náležitosťami pre zákonnosť rozhodnutia, keď v rozhodnutí sa nezaoberal aj alternatívou prípadnej miernejšej formy obmedzenia slobody vo vzťahu k umiestneniu žalobkyne a jej maloletého brata a to napr. ich umiestnením v pobytovom tábore žiadateľov o azyl a to aj s možnosťou neudelenia priepustky. Na takúto možnosť riešenia vzniknutej situácie vo vzťahu k žiadateľovi o azyl poukázal aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí pod sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015. Uvedené v preskúmavanej veci prichádza do úvahy o to viac, že spolu so žalobkyňou bol zaistený aj jej maloletý brat. V tomto smere sa preto rozhodnutie správneho orgánu javí ako nedostatočne odôvodnené.

28. Ako dôvodnú správny súd hodnotí aj námietku žalobkyne týkajúcu sa nedostatočného posúdenia a odôvodnenia stanovenej dĺžky zaistenia ako aj jeho účelnosti, a to aj vo vzťahu k prípadnému poskytnutiu doplnkovej ochrany s ohľadom na zlú bezpečnostnú situáciu v domovskej krajine žalobkyne.

29. Správny súd zdôrazňuje, že z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že zúčastnený maloletý cudzinec I. A. C. je podľa žalovaného v konaní o zaistení zastúpený žalobkyňou na základe rozhodnutia Okresného súdu v Trebišove, v rozsahu, ktorý je vymedzený vo výroku uznesenia súdu zo dňa 15.08.2018. Z uvedeného uznesenia vyplýva, že žalobkyňa je oprávnená vykonať v mene maloletého vyhlásenie o azyle a s tým súvisiace úkony, vo veciach týkajúcich sa neoprávneného pobytu maloletého na území SR však žalobkyňa nie je oprávnená konať. V zmysle platnej právnej úpravy koná za maloletého jeho zákonný zástupca, ktorým žalobkyňa ako sestra nie je, pretože takýmto zástupcom je rodič maloletého. Vzhľadom na tieto skutočnosti žalovaný nepostupoval zákonným spôsobom, ak nerešpektoval v danej veci postup upravený v § 127 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov a nekontaktoval orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately na účely zabezpečenia postupu podľa osobitného predpisu.

30. V súvislosti so zaistením maloletého brata žalobkyne správny súd poukazuje aj na článok 3 Dohovoru o právach dieťaťa, podľa ktorého záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi. Aj rozhodovacia prax Európskeho súdu pre ľudské práva opakovane zdôrazňuje obozretné posudzovanie prípadu zaisťovania rodín cudzincov s maloletými deťmi, pričom tento súd dospel k záveru, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody, a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu. Európsky súd pre ľudské práva vo viacerých prípadoch rozhodol, že umiestnenie detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, bolo porušením článku 3 Dohovoru o právach dieťaťa a článku 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Zákon o pobyte cudzincov pritom neumožňuje zaistiť deti bez sprievodu alebo odlúčené od rodičov. Hoci zákon o pobyte cudzincov pripúšťa, aby spolu s rodičom boli umiestnené do útvaru policajného zaistenia aj deti (podľa § 94 osd.3 zákona o pobyte cudzincov rodina sa umiestni v zariadení spolu. Ak zariadenie rozhodne o rozdelení rodiny, musí vždy prihliadať na to, aby dôsledky tohto rozhodnutia boli primerané jeho dôvodom), správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v článku 3 ods.1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej alebo aj v súkromnej sfére), postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičmi v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém

ochrany práv dieťaťa nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov, opakovane konštatovala porušenie článku 3 Dohovoru o právach dieťaťa ako aj článku 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach (uvedené bolo okrem iných rozhodnutí vyslovené aj v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 10Sza/12/2016 zo 14.06.2016).

31. Súd preto vyhodnotil dané námietky žalobkyne vo vzťahu k zaisteniu jej maloletého brata ako dôvodné.

32. S prihliadnutím na právne závery vedúce k zrušeniu napadnutého rozhodnutia žalovaného preto správny súd z dôvodu procesnej ekonómie ostatné žalobné dôvody uplatnené v podanej správnej žalobe podrobnejšie nevyhodnocoval.

33. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a právne závery správny súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods.1 písm. a/ SSP a z dôvodov uvedených v § 191 ods.1 písm. d/ a g/ SSP napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a zároveň nariadil žalovanému, aby žalobkyňa a jej maloletý brat boli bezodkladne prepustení zo zaistenia.

34. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že priznal ich náhradu žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná voči žalovanému. o výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods.2 a 3 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote 7 dní od doručenia rozhodnutia Krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.