Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_25CoCsp-2-2022.pdf
PDF · 122.24 KB
Case nature
Area
Subarea
25CoCsp/2/2022
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a členiek senátu JUDr. Márie Malíkovej a JUDr. Sone Vackovej v spore žalobcu: Intrum Slovakia, s.r.o., IČO: 35 831 154, so sídlom Bratislava, Mýtna 48, zastúpeného.: JUDr. Ján Šoltés, advokát so sídlom Bratislava, Mýtna 48, proti žalovanej: R. F., nar. XX.X.XXXX, bytom P. XXX, zastúpenej: JUDr. Michal Vavrík, advokát so sídlom Bratislava, Mliekarenská 2, o zaplatenie 1 063,56 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 19. mája 2021 pod č.k. 12Csp/197/2020- 147 takto
rozhodol:
Odvolací sú pripúšťa späťvzatie žaloby v sume 21 eur, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 21 eur zrušuje a konanie z a s t a v u j e .
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti náhrady trov konania zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1.1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie sumy 258 eur s prislúchajúcim úrokom z omeškania zastavil. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Priznal žalovanej náhradu trov konania v plnej výške, ktorú je povinný zaplatiť žalobca s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 1 063,56 eura s príslušným úrokom z omeškania a náhrady trov konania, z dôvodu, že jeho právny predchodca VÚB, a.s. uzatvoril so žalovanou dňa 20.10.2014 zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej poskytol úver vo výške 12 000 eur. Žalovaná neplnila riadne a včas dohodnuté splátky úveru, veriteľ vyhlásil ku dňu 6.12.2017 predčasnú splatnosť pohľadávky. Pohľadávka voči žalovanej bola postúpená na žalobcu na základe zmluvy o postúpení pohľadávok.
1.2. Z vykonaného dokazovania zistil, že žalovaná dňa 18.10.2014 uzatvorila s právnym predchodcom žalobcu - VÚB, a.s. Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru vo výške 12 000 eur s dohodnutým úrokom vo výške 10,40 % ročne, ktorý sa žalovaná zaviazala splácať v 120 mesačných splátkach po 170,97 eura, z toho poistné bolo vo výške 9,72 eur. Čerpanie úveru bolo 20.10.2014, dátum prvej splátky bol 20.11.2014 a dátum poslednej splátky bol 20.10.2024. Celkové náklady spotrebiteľa boli 7 350,19 eura, celkovú čiastku mala zaplatiť 19 350,19 eura, RPMN bola 10,91 %, priemerná hodnota RPMN bola 12,08 %. Žalovaná nesplácala úver riadne včas v zmysle dohodnutých splátok, uhradila sumu 1 882,65 eura. Listom zo dňa 31.10.2017 vyzval právny predchodca žalobcu žalovanú k úhrade dlžnej sumy 528,04 eura, a upozornil ju na možnosť vyhlásenia splatnosti celého úveru a na právo banky odstúpiť od zmluvy. Z poštového podacieho hárku vyplýva, že zásielku odovzdal právny predchodca na prepravu poštou, podacie číslo K Žalovaná si neplnila svoje povinnosti a nezaplatila dlžnú sumu a preto právny predchodca žalobcu listom zo dňa 7.12.2017 vyhlásil predčasnú splatnosť úveru. Zásielka bola žalovanej doručená do vlastných rúk dňa 22.12.2017. Pohľadávka voči žalovanej bola na základe zmluvy o postúpení pohľadávky postúpená na žalobcu. Oznámenie o postúpení pohľadávky bolo žalovanej oznámené listom zo dňa 6.3.2020. V
prílohe k zmluve o postúpení pohľadávok bola špecifikovaná postupovaná pohľadávka voči žalovanej nasledovne: istina - 1 814,84 eura, zmluvný úrok - 1 519,07 eura, úrok z omeškania - 672,86 eura, poplatky - 9,72 eura. Po postúpení pohľadávky žalovaná zaplatila sumu 751,28 eura, ktorá bola započítaná na úhradu dlžnej istiny. Žalobca si uplatňuje nesplatenú dlžnú istinu úveru vo výške 1 063,56 eura. Žalobca vyzýval výzvou zo dňa 13.7.2020 žalovanú na zaplatenie pohľadávky. Z dôvodu čiastočnej úhrady pohľadávky po začatí súdneho konania zobral žalobný návrh v časti o zaplatenie istiny vo výške 258 eur s prislúchajúcim úrokom z omeškania späť a navrhol, aby súd konanie v tejto časti zastavil.
1.3. Na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 53 ods. 9 OZ, § 39 OZ, § 565 OZ, § 524 ods. 1, 2 OZ, § 1 ods. 1, 2 zák. č. 129/2010 Z.z., § 145 ods. 2 CSP, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. a uviedol, že žalovaná si svoje povinnosti zo zmluvy riadne neplnila, preto právny predchodca žalobcu predžalobnou upomienkou v poradí treťou zo dňa 31.10.2017 vyzval žalovanú k úhrade nedoplatkov na splátkach v celkovej výške 528,04 eura s upozornením na zospoplatnenie úveru. Žalovaná dlžnú sumu neuhradila, preto právny predchodca žalobcu úver dňa 7.12.2017 zospoplatnil. Zásielku s oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru prevzala žalovaná dňa 22.12.2017. Podaním zo dňa 6.3.2020 právny predchodca žalobcu oznámil žalovanej, že ku dňu 2.3.2020 postúpil predmetnú pohľadávku na žalobcu spolu s príslušenstvom a právami z akéhokoľvek zabezpečenia. Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou splnenia podmienok v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, najmä doručením predžalobnej upomienky. Uviedol, že žalobca v konaní nepreukázal doručenie predžalobnej upomienky zo dňa 31.10.2017 (v poradí tretej) . Žalovaná poprela doručenie listiny. Bolo na žalobcovi dôkazné bremeno, aby preukázal doručenie predžalobnej upomienky, čo v konaní nepreukázal. Za daného skutkového stavu ustálil, že k zospoplatneniu pohľadávky v tomto prípade nedošlo. Nenastala konečná splatnosť úveru, pretože podľa zmluvy mala nastať až 20.10.2024. Ďalej uviedol, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti je jednostranný úkon veriteľa, nemusí byť doručovaný do vlastných rúk. Okamih účinnosti vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru je viazaný na deň, ktorý určil veriteľ. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti upravuje § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, pričom z logického výkladu vyplýva, že pred vyhlásením zospoplatnenia musí byť splnená podmienka v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Právo veriteľa podľa § 565 Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských vzťahoch koriguje ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ktoré veriteľovi umožňuje zosplatniť dlh až po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky za súčasného upozornenia spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Dospel k záveru, že žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru v rozpore so zákonom. Nepreukázal, že by žalovanú upozornil na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti. Ide o obligatórnu a zároveň kumulatívnu podmienku platného vyhlásenia mimoriadnej splatnosti plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy. Listina, ktorú žalobca predložil súdu s označením tretia upomienka - pokus o zmier by bola akceptovaná ako splnená podmienka len v prípade preukázania jej doručenia žalovanej. Žalobca dôkazné bremeno neuniesol, doručenku k predžalobnej výzve nedoložil, hoci žalovaná túto skutočnosť namietala.
1.4. Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal aktívnou vecnou legitimáciu žalobcu. Žalobca v konaní nepreukázal, že k oznámeniu o vyhlásení mimoriadnej splatnosti predchádzala výzva, resp. upozornenie adresované žalovanej o vyhlásení mimoriadnej splatnosti. Preto dospel k názoru, že pre rozpor s ustanovením § 53 ods. 9 OZ je vyhlásenie mimoriadnej splatnosti neplatným právnym úkonom s poukazom na ustanovenie § 39 OZ. Nakoľko nedošlo k platnému zosplatneniu úveru, nemôže byť platným ani následné postúpenie pohľadávky. Takáto pohľadávka k danému obdobiu totiž neexistovala. Preto zmluva o postúpení pohľadávky je tak isto neplatným právnym úkonom, v dôsledku čoho žalobca nie je subjektom aktívne vecne legitimovaným v prebiehajúcom spore. To znamená, že žalobca nie je nositeľom práva, ktoré bolo predmetom postúpenia. Žalobu z dôvodu nepreukázania aktívnej vecnej legitimácie žalobcu zamietol.
1.5. Ďalej uviedol, že na prejednávaný spor sa vzťahuje aj ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Bolo na žalobcovi preukázať splnenie podmienok pre platné postúpenie bankovej pohľadávky podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách, pretože vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou vznikol z bankového úveru, ktorý je regulovaný špeciálnou právnou úpravou, Zákonom o bankách, ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku predpisom s charakterom lex specialis. Pre naplnenie správnosti postupu podľa § 92 ods. 2 zákona č. 483/2001 Z. z. musí byť splnená podmienka spočívajúca v existencii omeškania dlžníka so záväzkom nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, napriek písomnej výzve banky. Na to, aby výzva na plnenie banky vyvolala zamýšľané hmotnoprávne účinky, musí sa dostať
do dispozičnej sféry adresáta - žalovanej, čo v danom prípade preukázané nebolo. Žalovaná sa bránila tým, že všetky svoje splátky, s ktorými bola v omeškaní do 7.12.2017, riadne uhradila spolu s ich príslušenstvom a nebola tak v omeškaní. Uvedené preukázala dôkazným prostriedkom - jednotlivými výpismi z bankového účtu z ktorých vyplýva, že nebola v omeškaní so splnením čo i len časti toho istého peňažného záväzku a to viac ako jeden rok.
1.6. K výzve zo dňa 31.10.2017 viedol, že bol súdu predložený dôkaz - poštový podací hárok, v ktorom pod podacím číslom K bolo uvedené meno žalovanej. Z podacieho hárku nebolo možné zistiť, čo bolo obsahom zásielky a ani kedy bola žalovanej doručovaná, z hárku nevyplýva, kedy bola výzva daná na poštovú prepravu, žiadny dátum na poštovom podacom hárku nie je uvedený. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobu zamietol z dôvodu nepreukázania aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.
1.7. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanej priznal náhradu trov konania v plnej výške, nakoľko vo veci mala plný úspech
2. Žalobca podal proti rozsudku v zákonnej lehote odvolanie zdôvodnené ustanovením § 365 ods.1 písm. d), f), h) CSP. Nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie o nepreukázaní jeho vecnej aktívnej legitimácie. Namietal, že v konaní preukázal doručenie 3. upomienky predložením podacieho lístku podaného na pošte dňa 31.10.2017. Žalovaná uvedenou výzvou bola vyzvaná na zaplatenie omeškaných splátok. Ďalej uviedol, že súdu predložil výzvu právneho predchodcu zo dňa 06.12.2017 spolu s doručenkou, ktorou preukázal splnenie zákonných podmienok pre platné postúpenie pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Jeho právny predchodca postupoval v súlade s ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. K spoplatneniu pristúpil po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením omeškaných splátok. Zároveň preukázal upozornenie spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie práva. Je zrejmé, že preukázal splnenie oboch podmienok. Ďalej poukázal na ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách a ustálenú judikatúru. K doručovaniu zásielok uviedol, že v spore preukázal, že právny predchodca dňa 6.7.2017 vyzval žalovanú na zaplatenie peňažného záväzku vrátane omeškaných nezaplatených úverových splátok, pre ktorých neplnenie vyhlásil predčasnú splatnosť úveru. Žalovaná napriek písomnej výzve dlh nezaplatila a do omeškania so zaplatením sa dostala viac ako 90 kalendárnych dní, nakoľko napriek výzve, ktorá jej bola riadne doručená bola viac ako 90 dní v omeškaní so zaplatením sumy svojho dlhu voči banke vrátane omeškaných splátok, na ktorý sa zaplatenie bola preukázateľne vyzvaná. Tým boli splnené zákonné predpoklady pre postúpenie bankovej pohľadávky podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách. K postúpeniu pohľadávky došlo riadne a platne, čím je daná jeho aktívna vecná legitimácia.
3. Žalovaná podala vyjadrenie k odvolaniu žalobcu. Uviedla, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcej časti netrpí žiadnou z vytýkaných vád namietaných žalobcom v odvolaní a to vadou konania ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. d), písm. e), písm. a) a CSP). Nestotožnila sa s tvrdením žalobcu o preukázaní oznámenia o postúpení pohľadávky, ktoré jej bolo doručované na adresu. Predložením podacieho hárku pred súdom 1. inštancie poprela tvrdenie žalobcu o dodržaní postupu podľa § 53 ods. 9 OZ. Plne sa stotožnila s vykonaným dokazovaním a skutkovým zisteniami súdom 1. inštancie. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal platné postúpenie pohľadávky nielen v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka ale ani § 92 ods. 8 zákona číslo 483/2001 Z.z.. Uviedla, že pokiaľ by mal žalobca k dispozícii jej doručenku predžalobnej výzvy, určite by ju do konania predložil. Už v odpore proti platobnému rozkazu uviedla, že jej predmetná predžalobná výzva doručená nebola. Túto výzvu je potrebné považovať za hmotnoprávny úkon, na nastúpenie ktorého sa nevyhnutne vzťahuje ustanovenie § 45 ods. 1 OZ. Aby výzva na plnenie vyvolala zamýšľané hmotnoprávne účinky, musí sa nevyhnutne dostať do dispozičnej sféry adresáta - žalovanej. Namietala všeobecné obchodné podmienky, na ktoré sa žalobca odvolával. Tieto zakotvujú samotné odoslanie písomností a uplynutie stanovenej lehoty od poslania, čo je v rozpore s ustanovením § 45 ods. 1 OZ. Ďalej uviedla, že žalobca nepreukázal, že k oznámeniu o vyhlásení mimoriadnej splatnosti predchádzala výzva, ktorá by ju upozorňovala na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru bolo v rozpore s § 53 ods. 9 OZ a je neplatné. Z uvedeného dôvodu nemohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky. Citovala z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 08. 03. 2018 sp. zn. 7CCdo 26/2017 zaoberajúceho sa uplatnením podmienok ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Ďalej uviedla, že v priebehu konania preukázala
zaplatenie všetkých splátok, s ktorými bola v omeškaní do 07.12.2017. Z toho je zrejmé, že nebola v omeškaní so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku a to viac ako 1 rok. Právny predchodca tak preukázateľne nepostupoval v súlade s ustanovením § 92 ods. 2 Zákona o bankách. Z uvedených dôvodov žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu 1. inštancie v napadnutej časti potvrdil a priznal jej náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
4. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, zákon číslo 160/2015 Z.z., ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané a v zákonom stanovenej lehote (§ 359, § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že odvolanie spĺňa náležitosti § 363 a nasl. CSP, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 ods.1 CSP, § 380 ods.1 CSP), skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. Žalobca po rozhodnutí súdu prvej inštancie vzal v odvolaní žalobu späť v sume 21 eur. Žalovaná so späťvzatím súhlasila. Odvolací súd preto postupom podľa § 370 ods. 1, 2 CSP pripustil späťvzatie žaloby, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti zrušil a konanie zastavil. Predmetom odvolacieho konania je zamietajúca časť rozsudku.
6. V prejednávanej veci niet pochýb o tom, že medzi stranami sporu bola uzavretá spotrebiteľská zmluva 18.10.2014, predmetom ktorej bol spotrebiteľský úver. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom číslo 102/2014 Z.z. definitívne normatívne vyriešila, doplnením ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluvy o spotrebiteľských úveroch sú zmluvami spotrebiteľskými podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a berúc do úvahy ustanovenie § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pri vyhlásení predčasnej splatnosti, môže veriteľ postupovať iba v súlade a za podmienok uvedených v ustanovení § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 565 Občianskeho zákonníka v prípade každej formy spotrebiteľského úveru. Aplikácia ustanovenia § 506 Obchodného zákonníka je tým vylúčená.
7. Ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva, sleduje, aby dodávateľ pri neplnení povinnosti spotrebiteľom dosiahol splatnosť celej pohľadávky, ale sleduje aj zamedziť tejto možnosti v prípade, ak neplnenie povinností zo strany spotrebiteľa bude iba krátkodobé, nepresahujúce dobu troch mesiacov odo dňa omeškania so zaplatením splátky. Ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka umožňuje, aby v prípade, ak ide o plnenie v splátkach, veriteľ požiadal dlžníka o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky. Ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka sleduje, aby dodávateľ pri neplnení povinnosti spotrebiteľom dosiahol splatnosť celej pohľadávky, ale sleduje tiež aj zamedzenie tejto možnosti v prípade, ak neplnenie povinnosti zo strany spotrebiteľa bude iba krátkodobé, nepresahujúce dobu troch mesiacov odo dňa omeškania so zaplatením splátky. Podmienkou účinnosti výzvy na zaplatenie celej pohľadávky je, že veriteľ v zákonom stanovenej lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako 15 dní, upozornil spotrebiteľa na uplatnenie tohto práva. Lehota 15 dní začína plynúť nasledujúci deň po tom, čo dodávateľovi vzniklo právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka, t.j. po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky. Účinnosť uplatnenia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka je teda podmienená tým, že dodávateľ v uvedenej lehote pred uplatnením tohto práva upozornil spotrebiteľa na to, že toto právo využije. Bez takéhoto včasného upozornenia je uplatnenie neúčinné.
8. V danom prípade došlo k postúpeniu pohľadávky zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 02.03.2020. predčasná splatnosť úveru bola vyhlásená ku dňu 07.12.2017.
Žalovaná počas celého konania namietala nepreukázanie doručenia tretej upomienky zo dňa 31.10.2017, čím zo strany právneho predchodcu nemohlo dôjsť k zospoplatneniu úveru a následnému postúpeniu pohľadávky. Súd prvej inštancie sa stotožnil s jej názorom a posúdiac výzvu zo dňa
31.10.2017 ako platný právny úkon, dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o doručení výzvy, preto nemohlo následne dôjsť k zospoplatneniu úveru. Nestotožnil sa s preukázaním podacieho lístku, pretože z neho nevyplývalo, o akú písomnosť sa jedná a nie je na ňom uvedený dátum odoslania. Žalobca v odvolaní namietal, že z podacieho hárku vyplýva dátum podania 31.10.2017. Z výzvy vyplýva, že právny predchodca žalobcu vyzval žalovanú listom zo dňa 31.10.2017 na zaplatenie pohľadávky z titulu nezaplatených splátok v sume 528,04 eura, kde uviedol dátum predchádzajúcej upomienky 02.10.2017. Vyzval ju na okamžité zaplatenie dlžnej sumy v zmysle zmluvy o úvere. V opačnom prípade bude požadovať vrátenie celej sumy poskytnutého úveru s príslušenstvom pred dátumom splatnosti dohodnutým v zmluve. Zároveň ju upozornil na odstúpenie od zmluvy. V článku 5 upravujúceho prípady nesplácania úveru dlžníkom z úverovej zmluvy vyplýva, že banka je oprávnená v súlade s obchodnými podmienkami vyhlásiť okamžitú splatnosť úveru, ak je dlžník v omeškaní s úhradou viac než dvoch splátok alebo jednej splátky počas obdobia dlhšieho ako tri mesiace a bol na ich zaplatenie vyzvaný. Súd prvej inštancie posúdil výzvu ako platný právny úkon a medzi stranami nebol spor v danej časti. Vychádzal z dohody strán, žalovaná bola v omeškaní viac ako tri mesiace a právny predchodca ju upozornil, že bude požadovať zaplatenie celej sumy, ak požadovanú sumu nezaplatí. Vo výzve nie je uvedená iba lehota 15 dní. Táto však vyplýva z ustanovenia § 53 ods. 9 OZ. Spornou zostala otázka jej doručenia žalovanej.
9. Žalovaná namietala nepreukázanie doručenia výzvy, žalobca predložil podací hárok. Súd prvej inštancie uviedol, že nevyplýva z neho deň podania. Žalobca tvrdil, že deň podania vyplýva z podacieho hárku a je uvedený v dolnom ľavom rohu podacieho hárku. Ani odvolaciemu súdu po preskúmaní podacieho hárku sa nepodarili zistiť, kedy došlo k podaniu zásielky, pretože podací hárok tento údaj neobsahuje. Súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 19. mája 2021 poučil strany, že nie je daná aktívna vecná legitimácia žalobcu, neboli splnené podmienky pre postúpenie pohľadávky. Prečo dospel k takémuto predbežnému záveru, nie je možné z obsahu zápisnice zistiť. Pokiaľ dospel k záveru o platnosti obsahu výzvy zo dňa 31.10.2017 a nepreukázaniu dátumu jej doručenia a neuvedenia dátumu na podacom hárku, mal stranu vyzvať na preukázanie jej tvrdenia o odoslaní zásielky, čo neurobil a dokazovanie vo veci ďalej nevykonával. Dokazovanie v sporovom konaní je upravené v § 185 a nasledujúcich CSP. Je povinnosť strán tvrdiť a navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia (§ 150 ods. 2 CSP). Zákon určuje aj mieru a možnosť súdu podieľať sa na hľadaní pravdy v civilnom procese. Súd prvej inštancie žalobcu nevyzval na predloženie dôkazu o dátume podania výzvy, pretože mu nevyplýval z podacieho hárku, ani k obsahu listovej zásielky. Zásielku považoval za nedoručenú, pretože žalobca nepreukázal jej doručenie, poukazujúc na rozhodnutie NS SR 1 Cdo /147/2017 z 24.04.2018 publikovaného v Zbierke súdnych rozhodnutí pod R 60/2018. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie NS SR 5 Cdo36/2020 z 15.decembra 2020 v ktorom uviedol:“ Ustanovenie § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravuje režim doručovania hmotnoprávnych úkonov. V zmysle uvedeného ustanovenia prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde. V danom prípade sa jedná o takzvanú teóriu dôjdenia, a teda pri hmotnoprávnych úkonoch sa nevyžaduje skutočné doručenie a prevzatie písomnosti zachytávajúcej právny úkon. Účinnosť adresovaných jednostranných hmotnoprávnych úkonov v režime Občianskeho zákonníka, resp. celkovo v oblasti súkromného práva predpokladá, že prejav vôle dôjde, resp. je doručený adresátovi, t. j. že sa dostane do sféry jeho dispozície - už týmto okamihom začína právny úkon pôsobiť voči druhej zmluvnej strane. Slovné spojenie „dostane do jeho dispozičnej sféry“ nemožno vykladať v zmysle procesnoprávnych predpisov. Je ním potrebné rozumieť objektívnu možnosť neprítomnej osoby zoznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom. Právna teória i súdna prax takou možnosťou chápe nielen samotné prevzatie písomného hmotnoprávneho úkonu adresátom, ale i také prípady, kedy doručením listu či telegramu, obsahujúceho prejav vôle, do bydliska alebo sídla adresáta či do jeho poštovej schránky, poprípade i hodením oznámenia do poštovej schránky o uložení takej zásielky, nadobudol adresát hmotnoprávneho úkonu objektívnu príležitosť zoznámiť sa s obsahom zásielky. Pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne zoznámil s obsahom hmotnoprávneho úkonu, postačuje, že mal objektívnu možnosť spoznať jeho obsah (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. januára 2011 sp. zn. 5Cdo/129/2010). Teória dôjdenia vychádza z toho, že z hľadiska pôsobenia (perfektnosti) prejavu vôle nie je dôležitá skutočná vedomosť adresáta právneho úkonu, pretože inak by adresát mohol účinkom prejavu vôle druhého účastníka zabrániť nepreberaním písomností. Dôjdením do sféry vplyvu príjemcu sa rozumie napríklad vhodenie listu do schránky príjemcu alebo dôjdenie mailu na mailovú adresu príjemcu, ak príjemca dal v zmluve najavo, že písomnosti možno posielať aj elektronicky. Rozhodujúce je objektívne hľadisko, t. j. ak sa preukáže, že adresát
mal reálnu možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle, nastávajú právne účinky jednostranného právneho úkonu obsahujúceho takýto prejav bez ohľadu na to, či sa s ním adresát skutočne oboznámil. Pre čas dôjdenia prejavu vôle ďalej platí, že prejav vôle musí dôjsť adresátovi v čase, v ktorom sa podľa obvyklých okolností mohol s obsahom prejavu vôle oboznámiť; záleží teda na tom, kedy adresát mal a mohol predpokladať prijatie prejavu. Dôjdením prejavu vôle do dispozičnej sféry adresáta sa završuje proces účinného doručenia právneho úkonu a od tohto momentu je právny úkon pre konajúci subjekt záväzný a nemožno ho jednostranne odvolať. V zmluvnej právnej praxi sa zvyknú v súvislosti s doručovaním právnych úkonov a iných listín v zmluvách používať dojednania upravujúce tzv. fikciu doručenia, podľa ktorej sa zásielka považuje za doručenú bez ohľadu na to, či doručenie (v zmysle faktického prevzatia zásielky) bolo reálne vykonané. V tomto smere možno rozlišovať dve situácie fikcie doručenia, a to: 1/ zásielka sa považuje za doručenú uplynutím vopred určených dní odo dňa jej odoslania, 2/ zásielka sa považuje za doručenú dňom jej vrátenia odosielajúcemu subjektu z dôvodu neprevzatia adresátom. K prvému spôsobu dojednania fikcie doručenia zaujala súdna prax odmietavé stanovisko, podľa ktorého dohodou zmluvných strán nemožno platne dojednať nevyvrátiteľnú domnienku ani fikciu, že určitá zásielka obsahujúca právny úkon sa považuje za doručenú len na základe jej odoslania bez toho, aby došla do sféry adresáta. Podľa tohto názorového prúdu fikcia doručenia neobstojí ako platne dojednaná pre jej rozpor s ustanovením § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka. Princíp doručovania právnych úkonov ako podmienka ich účinnosti vyplýva nielen z § 45 Občianskeho zákonníka, ale je jednou z hlavných zásad súkromného práva. Je neprípustné, aby k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností účastníkov právnych vzťahov dochádzalo na základe prejavu vôle konajúceho subjektu bez toho, aby mal adresát minimálne objektívnu možnosť sa s týmto úkonom oboznámiť - ak má byť určitý právny úkon uskutočnený jednou osobou významný pre inú osobu, musí mať táto osoba aspoň príležitosť spoznať jeho obsah (musí dôjsť do jej dispozičnej sféry). Dispozičná sféra adresáta je vymedzená zmluvne dohodnutým doručovacím režimom, t. j. kontaktnými adresami účastníkov alebo určením kontaktnej osoby (spravidla v záhlaví zmluvy) s tým, že doručenie písomnosti je účinné už tým, že sa doručí do dohodnutého miesta alebo určenej osobe. Týmto okamihom sa zásielka dostáva do sféry adresáta, pričom už nie je dôležité, či sa adresát s obsahom zásielky zoznámil alebo nie. Z podstaty doručovania tak pre účastníkov zmluvného vzťahu vyplýva povinnosť zabezpečiť v danom mieste alebo u určenej osoby prijímanie zásielok. Pri zmene dohodnutého režimu doručovania majú zmluvné strany vzájomnú oznamovaciu povinnosť, aby sa zabezpečila účinnosť doručovania právnych úkonov
- zmluvnej strane nemožno pričítať v jej neprospech, že doručovala na pôvodne dohodnutú adresu, ak jej táto zmena nebola včas oznámená (z dôvodu právnej istoty v právnych vzťahov možno odporučiť dojednať notifikačnú povinnosť týkajúcu sa zmien v doručovaní výslovným spôsobom v zmluve). Je neprípustné, aby adresát porušením povinnosti oznámiť novú adresu požíval výhody spočívajúce v zmarení právnych účinkov pre neho nepriaznivých právnych úkonov, a to na úkor konajúcej osoby, ktorá koná v súlade s tým, čo bolo pre doručovanie dohodnuté. Pri druhom spôsobe dojednania fikcie doručenia je irelevantné, či sa adresát v mieste doručovania skutočne zdržiava - dôležité je to ako vymedzil spôsob prijímania zásielok v zmluve. Predpokladá sa, že ak účastník zmluvy uvedie určitú adresu, tak tým vymedzil svoju dispozičnú sféru, kde má zabezpečenú možnosť oboznámiť sa s doručovanou zásielkou. Opačná argumentácia by totiž viedla k absurdným dôsledkom - zmluvná strana by úmyselne uviedla adresu, na ktorej sa nezdržiava, aby znemožnila účinné doručovanie. Takto dojednanú fikciu doručenia možno istým spôsobom považovať za nadbytočnú, nakoľko pri doručovaní hmotnoprávnych úkonov sa nevyžaduje reálne prevzatie zásielky adresátom - z toho vyplýva, že aj bez takto dojednanej fikcie doručenia sa bude právny úkon považovať za doručený bez ohľadu na jeho faktické prevzatie, ak dôjde do dispozičnej sféry adresáta. Koncepcia Občianskeho zákonníka je postavená na dispozitívnosti väčšiny jeho ustanovení, pričom v mnohých prípadoch je ponechané na zmluvnej slobode účastníkov, akým spôsobom pre svoje záväzkové vzťahy zákonnú úpravu modifikujú. V súlade s ustanovením § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka si totiž účastníci môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Z povahy ustanovenia § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že ide o kogentné ustanovenie, ktoré nepripúšťa odchylnú dohodu zmluvných strán v podobe fikcie doručenia. Právna konštrukcia doručovania upravená týmto ustanovením totiž zabezpečuje spravodlivé vyvažovanie záujmov zmluvných strán. Adresátovi právneho úkonu poskytuje možnosť oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu a taktiež istotu, aby účinky daného právneho úkonu nenastali bez toho, že mu to nebolo umožnené. Subjekt realizujúci právny úkon má na druhej strane istotu, že doručovaný právny úkon sa stane právne perfektným a vyvolá zamýšľané právne následky aj v prípade, že sa adresát vyhýba prevzatiu zásielky, príp. zmarí jej doručenie hoci
i z nedbanlivosti (napr. zmenou doručovacej adresy bez oznámenia tejto skutočnosti druhej zmluvnej strane). Tu je potrebné poukázať práve na požiadavku právnej istoty na strane adresáta, aby sa mohol s prejavom vôle oboznámiť, ale zároveň sa chráni aj právna istota odosielateľa v tom zmysle, že ak sa adresát mal možnosť (príležitosť) oboznámiť s prejavom vôle, ale sa tak nestalo, prejav vôle sa považuje za účinný. Pritom nie je podstatné, či sa adresát s obsahom zásielky aj skutočne oboznámil. Je potrebné si však uvedomiť, že v prípade sporu o doručení písomnosti bude dôkazné bremeno o doručení zaťažovať odosielateľa. Je preto vhodné, aby odosielateľ vhodným spôsobom doručenie zásielky adresátovi zdokumentoval, resp. ju vedel relevantne preukázať.“
10. Žalobca preukazoval doručenie výzvy podacím hárkom. Žalovaná v odvolaní ani počas konania netvrdila, že v čase doručovania výzvy sa nenachádzala v mieste doručovania, čím nemohlo dôjsť k doručeniu zásielky v zmysle vyššie uvedeného. Namietala iba neunesenie dôkazného bremena žalobcu nepreložením doručenky o zaslaní výzvy. Doposiaľ býva na uvedenej adrese a preberala na nej zásielky žalobcu. Súd prvej inštancie neposudzoval doručovanie výzvy ako hmotnoprávneho úkonu z vyššie uvedených hľadísk, preto je jeho záver o nepreukázaní doručenia predčasný. Z toho sa potom odvíja jeho následný právny záver o nesplnení podmienok pre zospoplatnenia úveru a následného postúpenia pohľadávky, majúcich za následok nedostatok vecnej aktívnej legitimácie žalobcu.
11. Súd prvej inštancie v rozhodnutí uviedol, že žalovaná preukázala jednotlivými výpismi z bankového účtu, že nebola v omeškaní so splnením či i len časti toho istého peňažného záväzku a to viac ako jeden rok. Na základe čoho dospel súd prvej inštancie k tomuto záveru, z rozhodnutia nevyplýva a je v tejto časti neodôvodnené. Žalovaná zaslala výpisy z účtu, z ktorých pre odvolací súd nevyplýva, ktoré sumy, na aký účet a na aký úver splácala, koľko zaplatila a kedy prestala platiť. Okrem toho z prehľadu splátok vyplýva platenie poplatku za upomienky. Pokiaľ tvrdila, že platby zaplatila, mala uviesť presný rozpis splátok s dátum ich zaplatenia a účtu žalobcu. Súd nemá povinnosť nahrádzať povinnosti strany uľahčujúcej si podanie odkazom na iné písomné podania. Žalobca sa k tejto otázke v priebehu konania nevyjadril.
12. Postúpenie pohľadávok je upravené v ustanoveniach § 524 a nasledujúce Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť, okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom, ako postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom, ako postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách, dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávku banky nie je možné postúpiť tretej osobe, pretože tomu bráni už citované ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak určitú pohľadávku nie je možné postúpiť (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej následné postúpenie inému subjektu je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Pokiaľ v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky), sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinné, ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v § 525 Občianskeho zákonníka, ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Občianskeho zákonníka nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení. Ako bolo vyššie uvedené, pre platné postúpenie pohľadávky sa vyžaduje splnenie dvoch podmienok. Doručenie výzvy a následné omeškanie dlžníka. Právne predchodkyňa žalobcu doručila žalovanej list označený: „Výzva na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom“ zo dňa 07.12.2017. Žalovaná ho prevzala
22.12.2017. V liste bol jej bolo oznámené zospoplatnenie úveru a zároveň bola vyzvaná na predčasné zaplatenie v lehote 7 dní od doručenia výzvy. Odo dňa prevzatia výzvy 22.12.2017 začala plynúť lehota 90 dní, po uplynutí ktorej ak je dlžník v omeškaní, veriteľ môže postúpiť pohľadávku. Postúpil ju až 02.03.2020.
13. Odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti a v časti náhrady trov konania, pretože rozhodnutie je predčasné. Súd prvej inštancie nevenoval dostatočnú pozornosť doručovaniu výzvy zo dňa 31.10.2017 v zmysle vyššie uvedeného, čím zaujal predčasný právny názor o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalobcu. Vôbec nezdôvodnil rozhodnutie v časti neomeškania žalovanej so splatením splátok.
14. Vo svojom novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie o náhrade trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).