Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_5Co-57-2021.pdf
PDF · 158.39 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/57/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členiek JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Zuzany Stolárovej v spore žalobkyne Š. A.X., J.. XX.X.XXXX, G. I. S. J. G., G. X, zastúpenej JUDr. Martinom Kožiakom, advokátom so sídlom v Košiciach, Murgašova 3, proti žalovaným: X/ L. P., J.. XX.X.XXXX, G. I. S. J. G., L. XX M. X/ Y. P.Q., J.. XX.X.XXXX, G. I. S. J. G., L. XX, obaja zastúpení JUDr. Darinou Horváthovou, advokátkou so sídlom v Moldave nad Bodvou, Hlavná 8, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 16. decembra 2020 č.k. 14C/108/2010 - 254 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku I., II. a III.
Z r u š u j e rozsudok vo výroku IV. a vec v rozsahu zrušenia vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom:
I/ zrušil podielové spoluvlastníctvo strán sporu k nehnuteľnostiam v okrese Košice - okolie, obec Moldava nad Bodvou, kat. úz. G., k pozemku KN C parc. č. 129/3 vo výmere 720 m2, zastavané plochy a nádvoria a pozemku parc. č. 129/49 vo výmere 4.441 m2, zastavané plochy a nádvoria, zapísaných na LV č.XXX a prikázal do podielového spoluvlastníctva žalovaných v 1. a 2. rade, každému v ideálnom podiele po 1,
II/ uložil žalovanému v 1. rade zaplatiť žalobkyni náhradu za jej spoluvlastnícky podiel sumu 9.018,50 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku,
III/ uložil žalovanému v 2. rade zaplatiť žalobkyni náhradu za jej spoluvlastnícky podiel sumu 9.018,50 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku,
IV/ Vyslovil, že žalovaní v 1. a 2. rade majú nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou žalobkyňa (právna nástupkyňa pôvodnej žalobkyne D. G.) žiadala, aby súd zrušil podielové spoluvlastníctvo strán sporu k označeným nehnuteľnostiam, aby súd prikázal do jej výlučného vlastníctva na základe geometrického plánu č. 4/2010 novovytvorenú parcelu parc. č. 129/78 vo výmere 1.514 m2, druh pozemku - zastavané plochy a nádvorie a parc. č. 29/79 vo výmere 421 m2, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, do podielového spoluvlastníctva žalovaných prikázal parc. č. 129/3 vo výmere 720 m2, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria a parc. č. 129/49 vo výmere 2.506 m2, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria vo veľkosti podielov žalovaných v 1, a
to s tvrdením, že označené nehnuteľnosti užívajú žalovaní a žalobkyňa má záujem na základe reálnej deľby predmetných nehnuteľností stať sa vlastníčkou novovytvorených parciel. Žalovaní so zrušením podielového spoluvlastníctva súhlasili, avšak nesúhlasili so žalobkyňou navrhovaným vyporiadaním, a naopak žiadali, aby súd prikázal nehnuteľnosti do ich podielového spoluvlastníctva v rovnakom podiele, za náhradu žalobkyni za jej ustupujúci podiel.
3. V odôvodnení súd konštatoval, že pôvodná žalobkyňa D. G. v priebehu konania darovacou zmluvou previedla svoj spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tohto konania, na svoju dcéru Š. A., ktorá vstúpila do konania ako žalobkyňa, ktorá je spolu so žalovanými podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX, kat. úz. G. ako parc. reg. C KN č. 129/3 vo výmere 720 m2 - zastavané plochy a nádvoria a parc. č. 129/49 vo výmere 4.441 m2 - zastavané plochy a nádvoria.
4. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie z výpovedí žalobkyne, ktorá vo svojej výpovedi uviedla, že využívať spornú nehnuteľnosť do budúcna nemieni, avšak nehnuteľnosť chce pre svojho syna, ktorý má záujem na nehnuteľnosti podnikať, ako i z výpovedí žalovaných, z ohliadky v obci Budulov na mieste samom, zo stanoviska Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice - okolie, Okresný dopravný inšpektorát o tom, či je možná aj iná prístupová cesta na pozemok parc. č. 129/3 a 129/49, kat. úz. G. (č.l. 105 súdneho spisu), podľa ktorého existujúci vjazd v obci Moldava, časť Budulov na cestu III/050176, z objektu kamenárstva - p. P., je vyhovujúci a bol schválený v roku 2004 a že Okresný dopravný inšpektorát v Košiciach - okolie neodporučil iný vjazd na uvedený pozemok z hľadiska bezpečnosti a plynulosti a taktiež zo znaleckého posudku č. 41/2019, vypracovaného F.. G. P., znalkyňou z odboru stavebníctvo, odvetvie odhad hodnoty nehnuteľností, v ktorom znalkyňa stanovila všeobecnú hodnotu nehnuteľností vo výške 48.100,- eur, voči ktorému nevzniesli námietky žalovaní, ale žalobkyňa.
5. Zistil takisto, že právna predchodkyňa žalobkyne D. G., ktorá bola podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností pred podaním žaloby, mala záujem na zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, keď podaním zo dňa 22.12.2009 žalovaným navrhla, aby odkúpili jej spoluvlastnícky podiel za sumu 34.200,- eur, alebo aby došlo k reálnej deľbe predmetných nehnuteľností. S návrhom právnej predchodkyne žalobkyne žalovaní súhlasili s tým, že jej spoluvlastnícky podiel odkúpia, avšak žalovaní nesúhlasili s požadovanou cenou za spoluvlastnícky podiel právnej predchodkyne žalobkyne, pretože boli ochotní zaplatiť jej čiastku 12.909,- eur stanovenú podľa znaleckého posudku, ktorý si žalovaní nechali vypracovať.
6. V odôvodnení súd poukázal i na:
6.1. argumentáciu žalobkyne, ktorá vyjadrila nesúhlas s cenou sporných pozemkov stanovenou znalkyňou s tvrdením, že znalkyňa dospela k neprimerane nízkej cene za m2, odkazujúc pritom na internetové stránky s predajom realít a príkladmo uvedením predaja pozemku v majetku mesta z 30.7.2018, s požadovanou minimálnou cenou nad 46, - eur/m2, ako aj poukazujúc na predaj stavebných pozemkov v obci Mokrance, nachádzajúcej sa cca 3 km od sporného pozemku, kde je cena okolo 64,- eur/m2 a ako ďalší príklad stavebného pozemku v Moldave nad Bodvou žalobkyňa uviedla cenu 48,- eur/m2, resp. 50,- eur/m2,
6.2. vyjadrenie znalkyne k námietkam žalobkyne k znaleckému posudku, že odkazy na internetové stránky s ponukou nehnuteľností predložených žalobkyňou sú nevhodné pre porovnávanie ceny ohodnocovaných pozemkov vzhľadom k ich využitiu a polohe pozemku, pretože internetové ponuky sú pozemky určené pre zástavbu obytných budov a ohodnocované pozemky sú v priemyselnej časti, ktorá v zmysle územného plánu, priloženého v prílohe posudku, nie je určená na výstavbu obytných budov, ako i že:
- ohodnocované pozemky sa nachádzajú v južnej okrajovej časti zastavaného územia obce Moldava nad Bodvou, za železničnou traťou Rožňava - Mokrance, vedľa prístupovej asfaltovej komunikácie v kat. úz. G.,
- pozemok parc. č. 129/3 bol v čase ohliadky zastavaný dielňou na kamenársku výrobu a pozemok č. 129/49 slúžil ako dvor a skladová plocha,
- prístup k pozemkom je po asfaltovej komunikácii vo vlastníctve mesta Moldava nad Bodvou, automobilovou osobnou aj nákladnou dopravou, vyhovujúci,
- v lokalite je možnosť napojenia na rozvody inžinierskych sietí, ktorý je vzdialený cca 500 m,
- v blízkosti lokality, vo vzdialenosti cca 150 m od týchto pozemkov, sa nachádza osídlenie pre marginalizované skupiny obyvateľstva, a ide o územie umiestnené predovšetkým v komerčnej a skladovej zóne časti mesta Moldava nad Bodvou,
- parcely sú oddelené od susedných parciel oplotením,
- jedná sa prevažne o málo podlažnú zástavbu, na územiach vonkajšej časti obce,
- zmena súčasného využitia je predpokladaná na priemyselné využitie, výrobu a skladové plochy
- súčasné využívanie pozemkov nemá rušivý vplyv na okolie, nemá ekologické zaťaženie,
- v znaleckom posudku je použitý koeficient všeobecnej situácie, ktorého plné znenie je v zmysle vyhl. č. 213/2017 Z.z. druhé stavebné územie v obci do 5000 obyvateľov, priemyslové a poľnohospodárske oblasti obcí a miest do 10.000 obyvateľov, takže tvrdenie žalobkyne o nesprávnosti použitého koeficientu je irelevantné,
- súd na základe návrhu žalobkyne opätovne vyžiadal od OR PZ Košice - okolie, Okresný dopravný inšpektorát, správu, či bol zriadený ďalší vjazd na pozemok z objektu kamenárstva žalovaných, keďže žalobkyňa podľa jej tvrdenia mala takúto vedomosť, a ak by nový vjazd existoval, niet podľa žalobkyne nijakej prekážky pre reálnu deľbu nehnuteľností, na čo Okresný dopravný inšpektorát oznámil súdu dňa 18.2.2020, že v období od 1.1.2018 do 18.2.2020 nevydal záväzné stanovisko pre zriadenie ďalšieho vjazdu z cesty III/3307 k objektu kamenárstva umiestneného na pozemkoch parc. č. 129/3 a par. č. 129/49 v zastavanom území mesta Moldava nad Bodvou, kat. úz. G..
7. Po právnom posúdení veci podľa § 136 ods. 1 a 2, § 137 ods. 1, § 139 ods. 1 a 2, § 141 ods. 1, § 142 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, súd prvej inštancie zrušil podielové spoluvlastníctvo strán sporu k označeným nehnuteľnostiam. Dôvodil, že pri vyporiadaní prihliadol na výšku podielov strán sporu a na účelné využitie veci, ako i to, že reálne rozdelenie nehnuteľností tak, ako to navrhla žalobkyňa, neprichádza v danom prípade do úvahy, najmä s ohľadom na účelné využitie pozemku, na ktorom žalovaní prevádzkujú podnikateľskú činnosť a vynaložili na zveľadenie spoločných nehnuteľností nemalé finančné prostriedky, pričom na základe žalobkyňou navrhovanej reálnej deľby by u žalovaných došlo k nemožnosti vykonávania ich podnikateľskej činnosti a žalobkyňa v priebehu desiatich rokov, počas ktorých sa vedie súdny spor, nepreukázala ani že je vlastníčkou susediaceho pozemku, ani že by reálne vyčlenený pozemok v zmysle geometrického plánu predloženého žalobkyňou mal byť pričlenený k susediacemu pozemku, ktorý je v jej vlastníctve. Súd neprihliadol na žalobkyňou tvrdený zámer jej syna postaviť na sporných nehnuteľnostiach kancelárske priestory, a to s odôvodnením, že plánovanie akejkoľvek výstavby na nehnuteľnostiach, ktoré ešte vlastnícky vysporiadané nie sú, nie je dôvodom pre zvýhodňovanie žalobkyne pri rozhodovaní o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva.
8. S prihliadnutím na väčšinový podiel žalovaných, ktorí mali záujem o prikázanie predmetných nehnuteľností do svojho vlastníctva, ako aj na účelné využitie nehnuteľností, prikázal súd nehnuteľnosti do vlastníctva žalovaných v rovnakom pomere, dôvodiac, že tým bude zabezpečené účelné využitie nehnuteľností a zabráni sa jej znehodnocovaniu nevhodnou reálnou deľbou. Súd pri určení všeobecnej hodnoty spornej nehnuteľnosti vychádzal zo záverov znaleckého posudku znalkyne F.. G. P., a ustáliac ako vhodnú metódu polohovej diferenciácie na stanovenie všeobecnej hodnoty nehnuteľností, dospel k záveru, že všeobecná hodnota nehnuteľností činí 48.100,- eur, t.j. 9,32 eur/m2, ktorá bola stanovená v súlade s vyhl. Ministerstva spravodlivosti SR č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku a je znaleckým odhadom najpravdepodobnejšej ceny ku dňu ohodnotenia, ktorú by mala dosiahnuť na trhu v podmienkach voľnej súťaže pri poctivom predaji, keď kupujúci aj predávajúci budú konať s patričnou informovanosťou i opatrnosťou a s predpokladom, že cena nie je ovplyvnená neprimeranou pohnútkou. Odkazom na uvedené súd zamietol návrh žalobkyne na vykonanie kontrolného znaleckého dokazovania a zamietol aj návrh žalobkyne na výsluch žalobkyňou navrhovaných svedkov, lebo žalobkyňa neuviedla právne významné skutočnosti, podstatné pre rozhodnutie vo veci, ktoré by bolo možné výsluchom žalobkyňou označených svedkov zistiť.
9. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP a poukazom na fakt, že podaniu žaloby predchádzalo mimosúdne riešenie zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva, ktoré bolo neúspešné a viedlo k podaniu žalobkyne návrhu na súd, konštatoval, že žalovaní boli úspešní v celom rozsahu, a preto im súd priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
10. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP, t.j. z dôvodu, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhla zmeniť napadnutý rozsudok tak, že súd zruší podielové spoluvlastníctvo strán sporu a toto vyporiada reálnou deľbou v zmysle žalobkyňou predloženého geometrického plánu č. 4/2010 zo dňa 25.3.2010, vypracovaného F. K., A. H., alternatívne navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalobkyňa si súčasne uplatnila nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
10.1. V odvolaní žalobkyňa označila za nezákonný a odporujúci skutkovému a právnemu stavu záver súdu prvej inštancie v odôvodnení rozsudku, že reálne rozdelenie nehnuteľnosti z dôvodu jeho účelného využitia neprichádza do úvahy a ak súd nehnuteľnosť prikázal do vlastníctva žalovaných s prihliadnutím na väčšinový podiel žalovaných a účelné využitie veci, odvíjajúc výšku náhrady od záverov znaleckého posudku č. 41/2019 vypracovaného znalkyňou F.. G. P. ku dňu 6.6.2019.
10.2. Namietla, že napadnutý rozsudok je arbitrárny a nepresvedčivý, lebo neobsahuje riadne a vyčerpávajúce vyporiadanie sa so skutočnosťami prezentovanými žalobkyňou v priebehu celého prvoinštančného konania, resp. so skutočnosťami, ktoré v konaní vyšli najavo.
10.3. Žalobkyňa vyjadrila nesúhlas aj zo záverom súdu o nemožnosti reálneho rozdelenia spornej nehnuteľnosti, tvrdiac pritom, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.
10.4. Tvrdila, že žalobkyňou predložený Geometrický plán č. 4/2010 zo dňa 25.3.2010, vypracovaný F. K. - A. H., autorizačne overený a úradne overený príslušnou správou katastra, spĺňa všetky podmienky faktickej aj funkčnej deliteľnosti pozemku a nezakladá žiadne zvýšené finančné náklady na jeho rozdelenie a vyporiadanie, keďže v zmysle geometrického plánu vytvorené novovzniknuté parcely môžu naďalej stranám sporu slúžiť spôsobom, ktorý zodpovedá ich povahe a ich účelnému využitiu a súčasne garantuje aj zákonné právo žalobkyne na prístup k jej iným nehnuteľnostiam (parcela č. 129/1), lebo zohľadňuje aj nutnosť prístupu žalobkyne k nehnuteľnosti parc. reg. „E“, zapísanej na katastrálnej mape ako parc. č. 129/1 vo výmere 18.172 m2 - orná pôda, ktorej je žalobkyňa podielovou spoluvlastníčkou v podiele 9/24 z celku a ktorá je susednou parcelou s nehnuteľnosťou, o vyporiadanej ktorej sa jedná, čo súd nerešpektoval a svojim rozhodnutím znemožnil prístup žalobkyne k nehnuteľnosti v jej vlastníctve, resp. podielovom spoluvlastníctve.
10.5. Zdôraznila, že žalovaní mali a majú dostatočnú šírku pozemku a priestor na prípadné vybudovanie bezpečného vjazdu na pozemok, ktorý im má podľa geometrického plánu pripadnúť, nesúhlasila s tvrdením žalovaného v 1. rade, že predmetný pozemok, ku ktorému žalobkyňa požaduje prístup, je betónový kolos, ktorý nikto nepoužíva a je nepredateľnýa a súdu prvej inštancie vytkla, že v odôvodnení rozsudku nespomenul a nezaujal úsudok k stanovisku Dopravného inšpektorátu z 12.3.2014, že je možné zrušiť v súčasnosti existujúci vjazd a vybudovať dva nové samostatné vjazdy s ohľadom na účel využitia pozemkov.
10.6. Namietla, že súd prvej inštancie videl existenciu nemateriálnych osobných väzieb vyplývajúcich z dĺžky užívania nehnuteľnosti strane žalovaných, ktorí podielové spoluvlastníctvo nadobudli a nehnuteľnosti začali užívať v roku 2005, ale tieto nevzhliadol a nezohľadnil vo vzťahu k žalobkyni a jej právnym predchodcom, ktorí nehnuteľnosť vlastnili od roku 1924, keď uzavrel, že žalobkyňa má len formálny záujem užívať predmetnú nehnuteľnosť, hoci žalobkyňou požadovaná reálna deľba pozemku je jasným dôkazom jej skutočného záujmu danú nehnuteľnosť užívať pre seba, pre svoje potreby a potreby svojej rodiny.
10.7. Podľa názoru žalobkyne nemôže obstáť ani tvrdenie súdu, že žalobkyňa sa doteraz nedomáhala od podielových spoluvlastníkov o umožnenie prístupu na predmetný pozemok, keďže ako podielová spoluvlastníčka vyporiadavanej parcely žalobkyňa vždy prístup k uvedenej parcele mala. Podľa názoru žalobkyne súd prvej inštancie nijako nezohľadnil kritérium, podľa ktorého má súd vyporiadavať podielové spoluvlastníctvo, a to zabezpečenie prístupu podielového spoluvlastníka k inej nehnuteľnosti v jeho vlastníctve susediacej s nehnuteľnosťou, ktorá je predmetom vyporiadania a pochybil, ak nevykonal ani žalobkyňou navrhnuté dôkazy o neexistencii iného prístupu k nehnuteľnosti.
10.8. Žalobkyňa namietla aj znalkyňou F.. G. P. určenú všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti 9,32,- eur/ m2, ako výrazne a neobjektívne podhodnotenú v porovnaní s cenami nehnuteľností v relevantnom čase a priestore, zopakujúc svoju argumentáciu v priebehu konania na súde prvej inštancie. Žalobkyňa súdu vytkla, že zamietol jej návrh na nariadenie kontrolného znaleckého posudku, čím je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, lebo súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Dodala, že znalecký posudok F.. G. P. bol vypracovaný ku dňu 6.6.2010, a preto v čase vyhlásenia rozsudku nebolo možné hovoriť o jeho aktuálnosti. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/53/2019, podľa ktorého: „Ak súd pri určovaní ceny vychádzal takmer z trojročného znaleckého posudku, odklonil sa od právneho názoru, podľa ktorého bol povinný vychádzať z ceny nehnuteľnosti v čase vyporiadania BSM“.
10.9. Napokon žalobkyňa v odvolaní namietla správnosť právneho posúdenia veci aj vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie o náhrade trov konania - (výrok IV/ rozsudku) akcentujúc, že v prípade vyporiadania podielového spoluvlastníctva sú v súlade s konštantnou judikatúrou dané dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP pre nepriznanie náhrady trov spočívajúce v tom, že bolo a je v záujme oboch strán sporu do budúcna si vysporiadať svoje podielového spoluvlastníctvo, a to aj cestou súdu, pričom obe strany, teda aj žalobkyňa, mali záujem zrušiť podielové spoluvlastníctvo, a súd aj toto podielové spoluvlastníctvo zrušil, a preto je dôvodné a spravodlivé, aby si sporové strany niesli trovy konania samostatne. Naviac, vzhľadom na zrušenie podielového spoluvlastníctva, čoho sa žalobkyňa domáhala, nemožno ani hovoriť o jej neúspešnosti v predmetnom spore. V tomto konkrétnom prípade nemôže byť kritérium úspešnosti v spore relevantným pri rozhodovaní o trovách konania. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala aj na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 7. júla 2016 sp. zn. I.ÚS/425/2016, ktorého právna veta znie: „Aj keď bol žalobca v spore o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva v konečnom úspechu neúspešný, keďže jeho žaloba bola zamietnutá, tak toto kritérium, t.j. kritérium úspešnosti v spore nemôže byť nosným pri rozhodovaní o trovách konania, ak v danom prípade už pri podaní žaloby nebolo možné konštatovať jej zjavnú bezúspešnosť alebo nedôvodnosť, keďže výsledok sporu závisel výlučne na úvahe súdu odvíjajúcej sa od posúdenia zisteného skutkového stavu, ktorú strany sporu nemohli predvídať.“
11. Žalovaní v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedli, že s odôvodnením odvolania žalobkyne nesúhlasia a ani jeden z uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný. Navrhli potvrdiť rozsudok ako vecne správny a priznať žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Podčiarkli, že súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil a právne posúdenie, na podklade ktorého rozhodol o prikázaní hnuteľností do podielového spoluvlastníctva žalovaných s povinnosťou vyplatiť žalobkyni finančnú náhradu, je správne, keďže v spore o žalobe na zrušenie podielového spoluvlastníctva otázka, komu bude vec prikázaná, záleží výlučne na úvahe súdu.
11.1. Akcentovali, že ak žalobkyňa v odvolaní namieta vyporiadanie podielového spoluvlastníctva prikázaním nehnuteľností do podielového spoluvlastníctva žalovaných v rovnakom pomere a trvá na vyporiadaní podielového spoluvlastníctva rozdelením nehnuteľností podľa geometrického plánu č.4/2010, overeného Správou katastra Košice - okolie pod číslom 43/2010 dňa 31.3.2010, poradie a podmienky použitia jednotlivých spôsobov pre vyporiadanie stanovuje Občiansky zákonník, pričom v prípade rozdelenia veci musí byť vec deliteľná nielen z technického hľadiska, ale toto rozdelenie musí byť dobre možné aj z ďalších hľadísk, a to najmä z funkčného a účelného. Je teda nutné, aby veci vzniknuté delením mohli ich vlastníkom ďalej slúžiť spôsobom zodpovedajúcim ich povahe, podstate a poslaniu. V tejto súvislosti žalovaní zopakovali, že nehnuteľnosti využívajú na podnikateľské účely od roku 2002. Jedná sa o uzavretý areál prevádzky kamenárstva, a pretože k výkonu podnikateľskej činnosti žalovaní nevyhnutne potrebujú celú výmeru vyporiadavaných pozemkov, reálnym rozdelením nehnuteľností by došlo k znehodnoteniu a zásahu do podnikateľskej činnosti žalovaných, ktorí by tak boli nútení ukončiť svoju podnikateľskú činnosť. Na druhej strane žalobkyňa nikdy neužívala nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom vyporiadania, pôvodným vlastníkom nehnuteľností bola matka žalobkyne D. G., ktorá v priebehu konania previedla svoj spoluvlastnícky podiel na žalobkyňu a pôvodne nehnuteľnosti užíval štátny podnik STS š.p. Moldava nad Bodvou.
11.2. Zopakujúc svoju argumentáciu v priebehu konania na súde prvej inštancie mali žalovaní za to, že súd prvej inštancie správne prijal záver, že reálne rozdelenie predmetných nehnuteľností medzi spoluvlastníkov nie je dobre možné a účelné.
11.3. K bodu IV. odvolania žalobkyne žalovaní podčiarkli, že nie je pravdivé tvrdenie žalobkyne, že na parcelu reg. E KN č. 129/1, ktorej je podielovou spoluvlastníčkou v podiele 9/24, má prístup len cez pozemky, ktoré sú predmetom vyporiadania, lebo k tejto parcele vedie riadna prístupová cesta mimo pozemkov, ktoré sú predmetom vyporiadania, táto prístupová cesta je aj zakreslená v katastrálnej mape, a túto prístupovú cestu využívajú aj všetky podnikateľské subjekty, ktoré majú na pozemkoch susediacich s pozemkami, ktoré sú predmetom vyporiadania, postavené budovy. Znovu zdôraznili, že na pozemku parc. č. 129/1 je postavený betónový kolos, ktorý bývalý štátny podnik STS š.p. Moldava nad Bodvou využíval ako rampu pre kamióny, pozemok je neudržiavaný, zarastený burinou, kríkmi a je zdevastovaný.
11.4. K námietke žalobkyne k hodnote vyporiadavaných nehnuteľností žalovaní mali za to, že ich hodnota bola správne vyčíslená znaleckým posudkom č. 41/2019 znalkyne F.. G. P., ktorý bol doplnený stanoviskom znalkyne k pripomienkam žalobkyne, a je súčasne reálnou hodnotou nehnuteľností v danej lokalite s ohľadom na fakt, že pozemky sa nachádzajú v priemyselnej zóne, ktorá nie je určená na výstavbu obytných domov. Hodnotu nehnuteľností znižuje aj skutočnosť, že oproti cez štátnu komunikáciu sa nachádza osídlenie pre marginalizované skupiny obyvateľstva - osada na Budulovskej ulici, pričom odkazy na internetové stránky reality.sk s ponukou nehnuteľností sú nevhodné pre porovnanie ceny ohodnocovaných pozemkov vzhľadom k ich využitiu a polohe pozemkov, nakoľko internetové ponuky sú na pozemky určené pre zástavbu obytných budov, čo znalkyňa jasne a zreteľne vo svojom stanovisku zo dňa 14.10.2019 zdôvodnila a zdôvodnila aj výpočet hodnoty vyporiadavaných pozemkov.
12. Žalobkyňa v replike na vyjadrenie žalovaných nesúhlasila s tvrdením žalovaných vo vyjadrení k jej odvolaniu, zotrvávajúc na svojom odvolaní a argumentácii prednesenej v spore v podanom odvolaní.
13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas, oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolenie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadísk žalobkyňou uplatnených odvolacích dôvodov, vrátane ich obsahového vymedzenia, a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne proti rozsudku, okrem odvolania proti výroku IV. rozsudku, dôvodné nie je.
14. Žalobkyňou uplatnené odvolacie dôvody vo vzťahu k výroku I/, II/ a III/ rozsudku, ktorým súd zrušil podielové spoluvlastníctvo strán sporu k označeným nehnuteľnostiam, tieto prikázal do podielového spoluvlastníctva žalovaných a uložil žalovaným zaplatiť žalobkyni náhradu za jej spoluvlastnícky podiel každému vo výške 9.018,50 eur, nie sú naplnené, a rozsudok súdu prvej inštancie je v tejto časti vecne správny. Nemožno mu vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani to, že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, že by súd opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v hodnotení dôkazov súdom prvej inštancie bol logický rozpor, prípadne že by výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom, vyplývajúcim z § 185 a nasl. CSP, alebo že by súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.
15. Žalobkyňa v odvolaní v podstate uvádza skutočnosti a námietky, ktoré predniesla už na súde prvej inštancie, tieto nie sú spôsobilé spochybniť správnosť zistených skutočností, hodnotenia dôkazov, právneho posúdenia veci a neumožňujú záver, že by v konaní neboli splnené procesné podmienky, resp. že by prvoinštančný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
16. K zmene skutkového ani právneho stavu počas odvolacieho konania nedošlo, preto odvolací súd poukazuje na skutkové zistenia a na právne normy, použité súdom prvej inštancie, ktorý správne zistil skutkový stav veci a správne vo veci rozhodol. Odvolací súd konštatujúc vecnú správnosť a výstižnosť aj dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje, na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) a len na zdôraznenie správnosti výrokov I/, II/ a III/ rozsudku a k odvolacím námietkam žalobkyne uvádza nasledovné:
17. V prvom rade odvolací súd pripomína, že vlastnícke právo ako základný právny inštitút možno vo všeobecnosti charakterizovať ako právom zakotvenú možnosť vlastníka v medziach stanovených právnym poriadkom držať, užívať a nakladať so svojou vecou podľa svojej úvahy a vo svojom záujme. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má zásadne rovnaký zákonný obsah a ochranu, nesmie byť však zneužité na ujmu práv druhých alebo v rozpore so zákonom chránenými všeobecnými záujmami. Spoluvlastníctvo potom predstavuje situáciu, kedy jedna vec, aj keď nie je reálne rozdelená, patrí viacerým subjektom spoločne. Spoluvlastníctvo je výrazom vlastníckeho vzťahu k spoločnej veci s tým, že spoluvlastník môže svojim podielom nakladať len s ohľadom na záujmy ostatných spoluvlastníkov. Z povahy podielového spoluvlastníctva ako spoločenstva vlastníckych práv založeného na zásade dobrovoľnosti vyplýva, že ak nedôjde k dohode, ktorýkoľvek spoluvlastník môže kedykoľvek požiadať súd o zrušenie spoluvlastníctva a o jeho vyporiadanie. Toto právo vyplýva zo zásady, že nikto nemôže byť spravodlivo nútený k tomu, aby zotrval v spoluvlastníckom vzťahu. Korešponduje tomu i právna konštrukcia zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva, ktorá je upravená v § 142 Občianskeho zákonníka.
18. Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak nedôjde k dohode, zruší spoluvlastníctvo a vykoná vyporiadanie na návrh niektorého spoluvlastníka súd. Prihliadne pritom na veľkosť podielov a na účelné využitie veci. Ak nie je rozdelenie veci dobre možné, prikáže súd vec za primeranú náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom; prihliadne pritom na to, aby sa vec mohla účelne využiť a na násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Ak vec žiadny zo spoluvlastníkov nechce, súd nariadi jej predaj a výťažok rozdelí podľa podielov.
19. Podľa § 142 ods. 3 Občianskeho zákonníka, pri zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva rozdelením veci môže súd zriadiť vecné bremeno k novovzniknutej nehnuteľnosti v prospech vlastníka inej novovzniknutej nehnuteľnosti. Zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva nemôže byť na ujmu osobám, ktorým patria práva viaznúce na nehnuteľnosti.
20. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd je viazaný návrhom na zrušenie podielového spoluvlastníctva, ale nie navrhovaným spôsobom jeho vyporiadania. Ide totiž o konanie, v ktorom určitý spôsob vyrovnania právneho vzťahu medzi jeho stranami vyplýva z právneho predpisu (§ 153 ods. 2 OSP účinného do 30.6.2016, § 137 b/ CSP účinného od 1.7.2016); týmto právnym predpisom je § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Konanie o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva v zmysle § 142 Občianskeho zákonníka je judicium duplex, t.j. konaním, v ktorom súd nie je viazaný návrhom spoluvlastníka o spôsobe zrušenia i rozdelenia nehnuteľností, ale môže rozhodnúť aj inak (§ 216 ods. 2 CSP).
20.1. Pri zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva v zmysle zákonnej úpravy súd pri reálnom rozdelení veci prihliada na veľkosť spoluvlastníckych podielov a na účelné využitie veci vzniknutej rozdelením. Súd musí dbať, aby rozdelením nevznikli nefunkčné veci alebo aby pomer rozdelených vecí svojou veľkosťou nebol vo výraznom nepomere k veľkosti pôvodných podielov. Pokiaľ ide o možnosť reálneho rozdelenia pozemkov, tu sa vychádza z posúdenia hľadísk územného plánovania, prístupu ku komunikáciám, a účelného technického spôsobu navrhovaného riešenia (2Cz/47/70). Rozdelenie nehnuteľnosti nie je dobré možné, ak by ani po adaptácii nemohli vzniknúť rozdelením samostatné veci alebo ich časti vzniknuté rozdelením by z hľadiska povahy a funkčného využitia nemohli slúžiť jednotlivým vlastníkom. Pri možnosti reálneho rozdelenia pozemkov sa vychádza z posúdenia hľadísk územného plánovania, prístupu ku komunikáciám a účelného technického spôsobu navrhovaného riešenia (2Cz 47/70). Ďalej je potrebné zohľadniť polohu pozemkov, ich tvar i celkovú plochu (Rc 54/1973). Určujúcim hľadiskom pre možnosť reálneho rozdelenia pozemku na viac samostatných pozemkov je zistenie, či je u novovzniknutých pozemkov zabezpečený prístup z komunikácie, a to buď priamo z komunikácie alebo cestou po cudzom pozemku.
20.2. Judikatúra vychádza z toho, že pri rozhodovaní o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva je treba vždy vziať do úvahy hľadiská uvedené v citovanom ustanovení § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nejde však o hľadiská rozhodujúce. To, komu bude vec prikázaná, záleží na úvahe súdu. To ostatne vyplýva i z textu zákona, podľa ktorého súd k uvedeným hľadiskám prihliadne. Pre úplnosť možno doplniť, že § 142 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka je právnou normou s relatívne neurčitou hypotézou, t.j. právnou normou, ktorej hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom, ale ktorá ponecháva súdu, aby ju podľa svojho vlastného uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností.
21. Súd sa v rozhodnutí o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva strán sporu musí zaoberať výškou podielov spoluvlastníkov a účelným využitím veci, jeho rozhodnutie však môže vyjsť aj z iných skutočností. Odvolací súd by potom úvahy súdu mohol spochybniť len v prípade, že by boli zjavne neprimerané.
22. V tomto smere súdu prvej inštancie pochybne vytknúť nemožno. Žalobkyňa v odvolaní neopodstatnene namietla nezákonnosť a rozpor so „skutkovým a právnym stavom“ záver súdu prvej inštancie, že reálne rozdelenie nehnuteľnosti z dôvodu jeho účelného využitia neprichádza do úvahy a prikázanie predmetu sporu do vlastníctva žalovaných s prihliadnutím na väčšinový podiel žalovaných a účelné využitie veci.
23. V posudzovanej veci prvoinštančný súd adekvátne vymedzil hypotézu správne použitej právnej normy, pretože správne prihliadol k zákonom stanoveným kritériám, teda k veľkosti podielu strán na spoločnej veci a v pomeroch súdnej veci správne posúdil i účelnosť jej využitia. Podľa názoru odvolacieho súdu úvahy súdu prvej inštancie, že rozdelenie veci podľa návrhu žalobkyne prezentovaného žalobkyňou predloženým geometrickým plánom, nie je dobre možné a o účelnejšom využití predmetu sporu žalovanými, a to najmä so zreteľom na charakter spoločnej veci (pozemku) a prevádzkovanie podnikateľskej činnosti žalovanými, nie sú zjavne neprimerané. Odvolací súd je v zhode so súdom prvej inštancie v jeho názore, že v rámci úvah, ktorý zo spoluvlastníkov by účelnejšie využíval predmet sporu, je treba uprednostniť využitie podielovým spoluvlastníkom pred využitím osobou blízkou strane sporu. Je tomu tak nielen preto, že určujúcimi by mali byť predovšetkým materiálne záujmy samatnej strany sporu a nie členov jej rodiny, ale i preto, že strana sporu (žalobkyňa) už skôr mala možnosť svoj spoluvlastnícky podiel na takúto osobu (syna) previesť a že nie je isté, že k tvrdenému využitiu osobou blízkou (synom žalobkyne) po rozhodnutí skutočnej dôjde. V tomto smere vecnú správnosť napadnutého rozsudku sa žalobkyni nepodarilo spochybniť odvolacou námietkou založenou bez ďalšieho iba na tvrdení, že žalobkyňou predložený Geometrický plán č. 4/2010 zo dňa 25.3.2010, vypracovaný F. K. - A. H., autorizačne overený a úradne overený príslušnou správou katastra, spĺňa všetky podmienky faktickej aj funkčnej deliteľnosti pozemku a nezakladá žiadne zvýšené finančné náklady na jeho rozdelenie a vyporiadanie, keďže v zmysle geometrického plánu vytvorené novovzniknuté parcely môžu naďalej stranám sporu slúžiť spôsobom, ktorý zodpovedá ich povahe a ich účelnému využitiu a súčasne garantuje aj zákonné právo žalobkyne na prístup k jej iným nehnuteľnostiam (parcela č. 129/1), lebo zohľadňuje aj nutnosť prístupu žalobkyne k nehnuteľnosti parc. reg. „E“, zapísanej na katastrálnej mape ako parc. č. 129/1 vo výmere 18.172 m2 - orná pôda, ktorej je žalobkyňa podielovou spoluvlastníčkou v podiele 9/24 z celku a ktorá je susednou parcelou s nehnuteľnosťou, o vyporiadanej ktorej sa jedná, ako i že žalovaní mali a majú dostatočnú šírku pozemku a priestor na „prípadné vybudovanie bezpečného vjazdu na pozemok, ktorý im má podľa geometrického plánu pripadnúť“, a žalobkyňa súdu neopodstatnene vytkla i to, že súd nezohľadnil, že žalobkyňou požadovaná reálna deľba pozemku je jasným dôkazom jej skutočného záujmu danú nehnuteľnosť užívať pre seba, pre svoje potreby a potreby svojej rodiny.
24. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí nezistil žiadnu takú vadu rozhodnutia, ktorá by mala za následok jeho nepreskúmateľnosť a nezákonnosť.
25. Rozhodnutie vo veci totiž nemôže byť v rozpore so zákonom z dôvodu, že neboli objasnené ďalšie okolnosti, prípadne, že nebolo prihliadnuté k okolnostiam uvedeným žalobkyňou v odvolaní. Tie v posudzovanom prípade nemožno považovať za podstatné či významné, pretože (ako už bolo vyššie uvedené) nie sú súčasťou hypotézy právnej normy, z ktorej súd prvej inštancie pri právnom posúdení veci správne vychádzal. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku možno doplniť, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných sporovými stranami (I. ÚS 241/07, II. ÚS 410/06).
26. V korelácii s uvedeným je potom nedôvodná i námietka žalobkyne, že rozsudok súdu prvej inštancie je arbitrárny a nepresvedčivý, a ak z toho vyvodzuje, že absenciou riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Ani tento odvolací dôvod nie je naplnený. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh
konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a prijaté právne závery náležite vysvetlil. Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku plynie, že súd neprehliadol žiadne z relevantných tvrdení žalobkyne (i žalovaných) a nemožno mu vytýkať, že neobsahuje riadne a vyčerpávajúce vyporiadanie sa so skutočnosťami prezentovanými žalobkyňou v priebehu celého prvoinštančného konania, resp. so skutočnosťami, ktoré v konaní vyšli najavo a jeho závery vyslovené v danej veci nemožno podľa názoru odvolacieho súdu kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Z odôvodnenia rozsudku je totiž zrejmé, prečo súd neprisvedčil námietkam žalobkyne a z akých právnych úvah vychádzal, zhodnotiac pritom žalobné všetky námietky, argumentáciu žalobcu i žalovanej v priebehu sporu, rešpektujúc klauzuly určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, pričom tak žalobkyni, ako aj žalovaným vytvoril všetky procesné podmienky, aby v priebehu sporu uplatnili a realizovali svoje práva.
27. Nepochybne právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 1 CSP patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu (por. napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 119/03-30, IV. ÚS 115/03) a jednoznačne vyplýva i z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, cˇ. 303-A, s. 12, § 29, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, pretože špecifická odpoveď sa vyžaduje len na argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci (por. Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Súd je teda povinný uviesť dôvody pre svoje rozhodnutie, avšak táto povinnosť nemôže byť chápaná ako príkaz predložiť detailnú odpoveď na každý argument, ktorý strana sporu v konaní uvedie.
28. So zreteľom na to, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že všeobecný súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument strany sporu (II. ÚS 76/07), súdu nemožno vytknúť, že v odôvodnení rozsudku nespomenul a nezaujal úsudok k stanovisku Dopravného inšpektorátu z 12.3.2014, že je možné zrušiť v súčasnosti existujúci vjazd a vybudovať dva nové samostatné vjazdy s ohľadom na účel využitia pozemkov, a to vzhľadom na v spore učinený záver súdu, že účelnému využitiu predmetu sporu nezodpovedá rozdelenie predmetu sporu spôsobom navrhovaným žalobkyňou v ňou predloženom geometrickom pláne. Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu, totiž iba skutočnosť, že sa strana sporu s právnym názorom súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia (por. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 188/06).
29. Žalobkyni je potrebné prisvedčiť v tom, že nepochybne spoluvlastníctvo veľmi úzko nadväzuje na ochranu vlastníckeho práva, najmä podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá je zaručovaná všetkým vlastníkom rovnakým zákonným obsahom.
30. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní tvrdila, že súd napadnutým rozsudkom nerešpektoval právo žalobkyne na prístup k iným nehnuteľnostiam v jej vlastníctve „(parcela č. 129/1)“ v posudzovanej veci podľa názoru odvolacieho súdu k zásahu do základného práva žalobkyne na ochranu majetku v zmysle článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd dôjsť nemohlo. Z obsahu spisu i odôvodnenia preskúmavaného rozsudku totiž nemožno vyvodiť, že by súd napadnutým rozsudkom „znemožnil prístup žalobkyne k nehnuteľnosti v jej vlastníctve, resp. podielovom spoluvlastníctve“. Možno súčasne konštatovať, že žalovaná nebude nijako zásadne majetkovo poškodená, nakoľko za svoj spoluvlastnícky podiel získa finančnú náhradu (peniaze).
31. Súdna prax je pritom ustálená v závere, že základom pre stanovenie primeranej náhrady za nehnuteľnosť je jej všeobecná cena obvyklá v danom mieste v čase rozhodovania s tým, že túto náhradu súd určí zodpovedajúcim podielom z ceny celej veci. Pri stanovení primeranej náhrady sa prihliada predovšetkým k cenám, za ktoré by boli v danom mieste a čase v súlade s ponukou a dopytom predané nehnuteľnosti obdobných kvalít, a náhrada tak musí vyjadrovať cenu závislou na profile nehnuteľnosti, ale i na ponuke a dopyte v danom mieste a čase. Pre účely rozhodovania súdu je potom pre určenie primeranej náhrady.
32. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že súd pri určení všeobecnej hodnoty spornej nehnuteľnosti vychádzal zo záverov znaleckého posudku č. 41/2019 znalkyne Ing. Bernadety Fabovej, ktorý bol následne doplnený o stanovisko znalkyne k pripomienkam žalobkyne voči znaleckému posudku, a zohľadniac fakt, že pozemky sa nachádzajú v priemyselnej zóne, ktorá nie je určená na výstavbu obytných domov, usúdil, že stanovená cena je súčasne reálnou hodnotou nehnuteľností v danej lokalite v čase rozhodovania súdu, keď ako nenáležitý vyhodnotil súd odkaz žalobkyne na internetové stránky reality.sk s ponukou nehnuteľností ako nevhodné pre porovnanie ceny ohodnocovaných pozemkov vzhľadom k ich využitiu a polohe pozemkov, lebo išlo o internetové ponuky na pozemky určené pre zástavbu obytných budov. S prihliadnutím k uvedenému je zrejmé, že odvolacia námietka žalovanej vo vzťahu k určenej výške primeranej náhrady vychádzajúcej z obvyklej ceny stanovenej ku dňu rozhodovania súdu prvej inštancie je nedôvodná a rozhodnutie je z tohto pohľadu správne.
33. K odvolacej námietke žalobkyne týkajúcej sa hodnotenia vykonaných dôkazov (výpoveďami strán, znaleckým posudkom, i ostatnými listinnými dôkazmi súdom prvej inštancie) odvolací súd pripomína, že judikatúra definuje hodnotenie dôkazov ako činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie (s poukazom na ustanovenie § 187 ods. 1 CSP je súd povinný tiež posúdiť zákonnosť spôsobu získania dôkazu). Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti konkrétny dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu, a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov a výsledkom celkového hodnotenia je potom úsudok o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery strana sporu splnila svoju povinnosť preukázať svoje skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre tú sporovú stranu, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.
34. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak v tomto smere nemožno vytknúť súdu žiadne pochybenia, potom nie je možné ani polemizovať so skutkovými závermi, resp. namietať, že súd mal uveriť inému svedkovi, alebo že niektorý dôkaz nie je pre skutkové zistenie dôležitý, alebo že z vykonaných dôkazov vyplýva iné skutkové zistenie a podobne. Podľa čl. 15 Základných princípov CSP dôkazy a tvrdenia strán sporu totiž hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom žiadny dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP).
35. Z obsahu spisu a napadnutého rozsudku plynie, že v tomto smere súdu prvej inštancie žiadne pochybenie (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo) vytknúť nemožno. Súdu prvej inštancie nemožno vytýkať, že by vzal pri svojom rozhodovaní do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli, alebo že by naopak opomenul pre rozhodnutie podstatné skutočnosti v spore preukázané. Opodstatnenosť preto nemožno priznať ani odvolacej námietke žalobkyne, že súd neprihliadol na to, že žalobkyňou požadovaná reálna deľba pozemku je jasným dôkazom jej skutočného záujmu danú nehnuteľnosť užívať pre seba, pre svoje potreby a potreby svojej rodiny, ktorou žalobkyňa nedôvodne spochybňuje hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie, predkladajúc ich vlastné hodnotenie.
36. Žalobkyni sa nepodarilo spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku ani námietkou, že súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a to ak nevykonal kontrolné znalecké dokazovanie a návrh na vykonanie kontrolného znaleckého posudku zamietol.
37. Vo vzťahu k námietke nevykonania všetkých dôkazov navrhnutých žalobkyňou v spore odvolací súd poznamenáva, že význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 52/03). Je totiž v právomoci súdu posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie. Z uvedeného rezultuje, že súd v civilnom sporovom konaní nie je viazaný návrhmi sporových strán na vykonanie dokazovania a nie je
ani povinný vykonať všetky navrhované dôkazy, pretože posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané je vždy vecou súdu (§ 132 ods. 1, § 185 ods. 1 až 3 CSP), a nie sporových strán. Súd teda nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy stranami sporu. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré už boli preukázané iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení strán.
38. Vady skutkovej, keď strana navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto dôkaz nevykonal, sa týka žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP. Neúplné zistenie skutkového stavu je odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý, hoci bol navrhovaný, nebol vykonaný a uvedie právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.
39. Ani tento žalobkyňou uplatnený odvolací dôvod nie je naplnený. Ak totižto boli z pohľadu uvedeného právneho posúdenia a rozhodnutia všetky rozhodné skutočnosti dôkazne ozrejmené a kontrolné znalecké dokazovanie ako dôkazný prostriedok podľa úsudku súdu prvej inštancie nemohlo nijako zvrátiť záver v skutkových zisteniach nosných pre právne posúdenie sporu, nemožno samotnú okolnosť, že prvoinštančný súd nepristúpil k vykonaniu tohto žalobkyňou navrhovaného dôkazu, považovať za naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP a ani za naplnenie odvolacieho dôvodu, ktorým by súd založil takú vadu konania, ktorá mala za následok porušenie práva žalobkyne na spravodlivý proces. Žalobkyňa vo svojom odvolaní naviac ani neuviedla žiadne také právne významné skutočnosti, ktoré hoci tvrdila, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné, a to ani vo vzťahu k námietke o nevykonaní žalobkyňou navrhnutých dôkazov „o neexistencii iného prístupu k nehnuteľnosti“.
40. Zo všetkých týchto dôvodov, ako aj dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvej inštancie, sú neopodstatnené odvolacie námietky žalobkyne spochybňujúce správnosť napadnutého výroku I/, II/ a III/ rozsudku, z ktorého dôvodu odvolací súd rozsudok v tejto jeho časti potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.
41. Podmienky pre potvrdenie ani zmenu rozsudku ale neboli splnené vo vzťahu k výroku o trovách konania. Odvolanie žalobkyne voči výroku o trovách konania (výrok IV/ rozsudku) je opodstatnené.
42. Žalobkyňa v odvolaní odôvodnene namietala, že súd opomenul pri svojom rozhodovaní zvážiť aplikáciu ustanovenia § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, a to poukazom na predmet sporu, ktorým je zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva, ako i fakt, že súd prvej inštancie v podstate rozhodol v súlade so žalobným návrhom v časti, v ktorej zrušil podielové spoluvlastníctvo žalobkyne a žalovaných k označenej nehnuteľnosti.
43. Účelom § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť právnych vzťahov, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenie ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než aký by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Pretože súdu priamo zo zákona vyplýva povinnosť i pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa § 255 ods. 1 CSP skúmať i neexistenciu alebo existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP a súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania z hľadiska aplikácie § 257 CSP vec neposudzoval ani neodôvodnil s poukazom na celý komplex okolností relevantných pre rozhodovanie o náhrade trov konania podľa uvedeného ustanovenia a hlavne so zreteľom na predmet sporu v dôsledku neúplnej
aplikácie relevantného ust. § 257 CSP je tak predčasný záver súdu prvej inštancie o priznaní nároku na plnú náhradu trov konania žalovaným, a už len z tohto dôvodu záver súdu nemôže byť správny.
44. Poukazom na uvedené odvolaciemu súdu neostávalo iné ako rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP a vec mu v rozsahu zrušenia vrátiť na ďalšie konanie.
45. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie opätovne rozhodnúť o trovách konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania, po všetkých stránkach preskúmateľným rozhodnutím a pri rozhodovaní sa vysporiadať so všetkými právne významnými okolnosťami v zmysle § 257 CSP a so zreteľom na skutočnosť, že predmetom sporu je konanie o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam.
46. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).