Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6S/158/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Otílie Belavej a členov senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Valérie Žiliakovej, v právnej veci žalobcu: AUTO ROTOS - ROZBORA s.r.o., so sídlom Račianska 184/B, 831 05 Bratislava, IČO: 35 918 519, zastúpený advokátskou kanceláriou LEGAL & CORP s.r.o., so sídlom Gajova 11, 811 09 Bratislava, IČO: 47 237 325, proti žalovanému: Ministerstvo financií Slovenskej republiky, so sídlom Štefanovičová 5, 817 82 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Číslo: MF/014296/2018-77 zo dňa 09.07.2018, jednohlasne, takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

Krajský súd v Bratislave žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

I. Rozhodnutia správnych orgánov

1. Finančné riaditeľstvo SR svojím rozhodnutím Číslo: 219128/2018 zo dňa 17.04.2018, podľa o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), zamietol podnet - návrh na nariadenie obnovy konania z úradnej moci, ktoré bolo ukončené dňa 22.01.2014 právoplatným rozhodnutím Daňového úradu Bratislava číslo 9104405/5/4408195/2013/Sie zo dňa 30.09.2013 vo veci žalobcu ako účastníka konania.

2. Žalobca podal proti predmetnému rozhodnutiu odvolanie zo dňa 14.05.2018, doručené finančnému riaditeľstvu dňa 04.06.2018, o ktorom rozhodol žalovaný ako príslušný orgán podľa , a , ktorý rozhodnutím Číslo: MF/014296/2018-77 zo dňa 09.07.2018, v zmysle odvolaním napadnuté rozhodnutie potvrdil.

II. Žaloba.

3. Žalobou zo dňa 24.09.2018, doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 26.09.2018, sa žalobca domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného ako aj rozhodnutia finančného riaditeľstva, ktoré žiada ako nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, pre nesprávne právne posúdenie, pre rozpor s tvrdeným skutkovým stavom žalovaným s obsahom administratívneho spisu a z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie vydal orgán ktorý nebol zo zákona oprávnený, zrušiť a vec vrátiť finančnému riaditeľstvu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

4. Žalobca namieta, že rozhodnutie žalovaného je zmätočné, keď odkazuje na napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorý uviedol, „ ... že právne posúdenie Najvyššieho súdu SR (spochybnenie zdaniteľného plnenia) nemožno považovať za nový dôkaz, ktorý by zakladal nárok na nariadenie obnovy konania z úradnej moci. ...“, pričom žalovaný na jednej strane uvádza, že žalobca podal návrh na obnovu daňového konania po uplynutí objektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania a na druhej strane tvrdí, „ ... Nakoľko si je daňový subjekt vedomý, že 3-ročná objektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania už daňovému subjektu uplynula, požiadal o nariadenie obnovy konania z úradnej moci ...“. Tieto tvrdenia žalovaného nemajú oporu v administratívnom spise, nakoľko žalobca podal podnet a nie návrh na obnovu konania.

5. Žalobca vidí opodstatnenosť nariadenia obnovy daňového konania z úradnej moci i z dôvodu, že poverený pracovník finančného riaditeľstva prvýkrát, po niekoľkých rokoch od právoplatnosti rozhodnutia finančného riaditeľstva a rozhodnutia daňového úradu, výslovne uviedol, že predmet zdaniteľného plnenia existuje (resp. túto skutočnosť nijako nespochybňuje), čo má kardinálny vplyv na správnosť a zákonnosť prejednávaných daňových vecí, keďže najvyšší súd sa pri svojich úvahách riadil tým, že existencia predmetu zdaniteľného plnenia nebola preukázaná, čo bolo práve popreté povereným pracovníkom finančného riaditeľstva. Preto odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je nedostatočné a nepresvedčivé, keďže žalovaný neuviedol ako dospel k názoru o tom, či žalobca mal alebo mohol mať vedomosť o tom, že predmetné zdaniteľné plnenie je poznačené daňovým podvodom zo strany žalobcu alebo zo strany dodávateľského reťazca. 6. Žalobca namieta tvrdenie žalovaného, ktorý v napadnutom rozhodnutí tvrdí, že „ ... daňový subjekt sa snaží v podanom podnete preniesť dôkazné bremeno na daňové orgány napriek tomu, že dôkazné bremeno je v daňovom konaní na strane daňového subjektu, ktorý je iniciátorom odpočítania dane. Jeho povinnosťou je preukázať, že si nárok uplatňuje dôvodne a na zákonom stanovených podmienok. ...“ a v tejto súvislosti poukázal na článok 167, článok 168 písm. a), článok 178 písm. a) a článok , ktoré treba vykladať podľa názoru žalobcu tak, že bránia vnútroštátnej praxi, v zmysle ktorej daňový orgán zamietne právo na odpočet dane z dôvodu, že sa zdaniteľná osoba neubezpečila, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar, na základe ktorej sa požaduje vykonanie nároku na odpočet dane, spĺňa podmienky zdaniteľnej osoby, že disponovala predmetným tovarom a bola schopná bo dodať a že si splnila svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť daň z pridanej hodnoty, alebo z dôvodu, že uvedená zdaniteľná osoba nemá okrem danej faktúry iné dokumenty, ktorých povaha by preukazovala, že uvedené podmienky boli splnené, napriek tomu, že vecné a formálne podmienky vzniku a výkonu práva na odpočet dane upravené v smernici 2006/112 boli splnené a že zdaniteľná osoba nedisponovala informáciou, ktorá by ju oprávňovala predpokladať vznik nezákonností alebo daňového podvodu na strane uvedeného vystaviteľa faktúry. Na preukázanie uvedeného práva EÚ, žalobca poukázal na rozsudky SD EÚ: C-18/13 - Maks Pen, C-80/11- Mahagében a Dávid, C-285/11- Bonik; rozsudok ESĽP zo dňa 22.01.2009, sťažnosť č. 3991/0314; rozsudky Európskeho súdneho dvora: C-354/03 -Optigen Ltd, C-355/03 - Fulcrum Electronics Ltd, C-484/03 - Bond House Systems Ltd, C-439/04 - Kittel; rozsudky NS SR: zo dňa 18.11.2010 sp. zn. , zo dňa 19.08.2010 sp. zn. ; rozsudok Nejvyššího správního soudu ČR: zo dňa 31.05.2017 sp. zn. ; odlišné stanovisko sudcu Ústavného súdu SR Milana Ľalíka; právny rozbor Právnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach; odborný článok JUDr. Ing. Ondřeje Lichovksého - Podvody na DPH a jejich prokazování II, Wolters Kluver, Praha, 2017.

7. Žalobca namieta, že napadnuté rozhodnutie je vydané orgánom, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený a zároveň je nepreskúmateľné. Podľa názoru žalobcu, v napadnutom rozhodnutí absentuje údaj o tom, ktorá organizačná zložka žalovaného o veci rozhodovala. V hlavičke napadnutého rozhodnutia nie je uvedené, ktorý odbor žalovaného vo veci konal, čím nie je jasné, či vo veci konal a rozhodoval funkčne príslušný organizačný útvar žalovaného, preto možno považovať napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné, a tiež vydané orgánom, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený. V tejto súvislosti žalobca namieta skutočnosť, že žalovaný a rovnako ani finančné riaditeľstvo nie sú v tejto veci oprávnení vydávať individuálny správny akt vo forme rozhodnutia, keďže žalobca podal podnet na nariadenie obnovy daňového konania z úradnej moci a nie návrh na nariadenie obnovy daňového konania. Žalobca má zato, že rozhodnutie finančného riaditeľstva ako aj napadnuté rozhodnutie je potrebné považovať za tzv. „ničotné správne akty“, ktoré je potrebne zrušiť. Predmetné rozhodnutia vydali správne orgány, ktoré nemajú právomoc na vydanie rozhodnutí v prípade podania podnetu, ak

podnetu nebude vyhovené, a zároveň vydali predmetné rozhodnutia bez toho, aby účastník konania podal návrh.

8. Žalobca namieta, že napadnuté rozhodnutia vychádzajú zo skutkového stavu, ktorý je v rozpore s administratívnym spisom alebo v ňom nemá oporu. Žalobca poukazuje na nepravdivé tvrdenie žalovaného „ ... K námietke daňového subjektu, že Finančné riaditeľstvo SR sa vyjadrilo k tomu, či daňový subjekt mohol vedieť, že sa zúčastňuje daňového podvodu až v napadnutom rozhodnutí teda 17.04.2018 nie je možné považovať za dôvodnú, pretože k uvedenej skutočnosti zaujalo finančné riaditeľstvo stanovisko už v odôvodnení vydaného rozhodnutia č.1100302/1/604102/2013/1042 zo dňa 16.12.2013.“, nakoľko v pôvodnom rozhodnutí finančného riaditeľstva sa nenachádza akákoľvek zmienka o tom, že by DÚ a/alebo FR SR v daňovom konaní sa skutočne zaoberali subjektívnou stránkou žalobcu či mal alebo mohol mat' vedomosť, že predmetné zdaniteľné plnenie je poznačené daňovým podvodom z jeho strany alebo zo strany dodávateľského reťazca.

III. Vyjadrenie žalovaného.

9. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním z 23.01.2019, doručeným súdu dňa 11.02.2019 s tým, že žalobca nepredložil žiadne dôkazy a skutočnosti takého charakteru, ktoré by zakladali dôvod na povolenie obnovy konania. Žalovaný posudzoval novosť predložených dôkazov nadväzne na ich spôsobilosť mať vplyv na výrok rozhodnutia. Konanie o návrhu na obnovu konania bolo ukončené rozhodnutím o zamietnutí návrhu na obnovu konania z dôvodu, že podmienky na obnovu konania neboli splnené. Žalovaný navrhol, aby súd žalobu zamietol ako nedôvodnú.

10. Nakoľko žalobcovi uplynula objektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania, dal podnet na nariadenie obnovy konania z úradnej moci. Finančné riaditeľstvo SR vydalo rozhodnutie o zamietnutí obnovy konania z dôvodu, že neboli dané žiadne dôvody podľa daňového poriadku, ktoré by zakladali nárok na nariadenie obnovy konania z úradnej moci. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, ktorý v svojom rozhodnutí sp. zn. -50 poukázal na to, že daňový subjekt nie je oprávnený podať podnet na nariadenie obnovy konania z úradnej moci. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd zdôraznil, že daňový poriadok neoprávňuje daňový subjekt na úkon, ktorý by mal za následok začatie konania na nariadenie obnovy konania a taktiež by dochádzalo takýmto konaním k obchádzaniu zákona daňovým subjektom, a to v súvislosti s dodržiavaním zákonom určených lehôt na obnovu konania.

11. Vo vzťahu k dôvodnosti nariadenia obnovy konania z úradnej moci, sa žalovaný stotožnil so závermi finančného riaditeľstva, ktorý zamietol návrh na obnovu konania. Argumentáciu žalobcu o tom, že sa prvý raz dozvedel o existencii predmetu zdaniteľného plnenia až na pojednávaní pred Krajským súdom v Bratislave, považuje žalovaný za nedôvodnú a neopodstatnenú. Existencia predmetov zdaniteľných plnení nemôže byť sporná. Všetky skutočnosti už boli zdokumentované v protokole z daňovej kontroly, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 02.04.2013, pričom žalobca využil svoje právo vyjadriť sa k zisteniam, avšak na podporu reálnosti deklarovaných zdaniteľných obchodov nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by jeho tvrdenia potvrdili. Uvedenému nasvedčuje aj samotný rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 30.05.2017, ktorý preskúmal zákonnosť postupu správcu dane a žalobu zamietol. V ďalšom žalovaný uviedol, že rozsudky, na ktoré sa žalobca odvoláva (sp. zn. a ) sa týkali iných zdaňovacích období na dani z pridanej hodnoty - júl 2010 a júl 2009.

12. K námietke, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné z dôvodu chýbajúceho údaju o tom, ktorý odbor vo veci konal, žalovaný uviedol, že odvolacím orgánom je podľa druhostupňový orgán a týmto orgánom je podľa ministerstvo vo veciach, v ktorých rozhoduje finančné riaditeľstvo. Z uvedeného vyplýva, že v napadnutom rozhodnutí č. MF/014296/2018-77 zo dňa 09.07.2018 je označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal v súlade s , pričom v hlavičke napadnutého rozhodnutia bol „odbor ...“ uvedený omylom.

13. Žalovaný uviedol, že finančné riaditeľstvo dostatočne preukázalo existenciu obchodného reťazca už v odôvodnení svojho rozhodnutia, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Bratislava. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že daňový úrad vykonal rozsiahle dokazovanie, že žalobca

mal vedomosť o tom, že správca dane preveroval reálnosť deklarovaných zdaniteľných obchodov v reťazci spoločností formou dožiadaní aj vypočúvaní svedkov. Všetky skutočnosti sú zdokumentované v protokole z daňovej kontroly, ku ktorému sa žalobca vyjadril, ale na podporu svojich tvrdení nepredložil žiadne dôkazy.

14. Žalobca nepredložil žiadne dôkazy a neuviedol skutočnosti takého charakteru, ktoré by zakladali dôvod na povolenie obnovy konania. Pri povolení obnovy konania, musia byť podľa kumulatívne splnené tri podmienky:

- novosť skutočností alebo dôkazov, ktoré vyšli najavo,

- možnosť ich podstatného vplyvu na výrok rozhodnutia,

- nemožnosť ich uplatnenia v konaní bez zavinenia účastníka konania. Žalovaný posudzoval novosť predložených dôkazov nadväzne na ich spôsobilosť mať vplyv na výrok rozhodnutia, čo je prvé štádium konania. Konanie o návrhu na obnovu konania bolo ukončené rozhodnutím o zamietnutí návrhu na obnovu konania z dôvodu, že tieto podmienky neboli splnené.

IV. Replika žalobcu.

15. Na vyjadrenie žalovaného reagoval žalobca podaním zo dňa 28.02.2019, doručeným súdu elektronicky s tým, že zotrváva na svojom žalobnom návrhu.

16. K vyjadreniu žalovaného, že žalobca nemá oprávnenie podať podnet na nariadenie obnovy konania, nakoľko by sa jednalo o obchádzanie určených lehôt na obnovu konania, žalobca uviedol, že v podnetoch na obnovu konania z úradnej moci nikdy netvrdil, že by mal výslovný zákonný nárok na obnovu konania a to aj po uplynutí jeho objektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania. Zo samotného pojmu „podnet“ ako aj z jeho obsahu vyplýva, že sa zjavne nejednalo o návrh na obnovu konania (toto aj žalobca výslovne si uvedomoval a uviedol v samotných podnetoch, že mu uplynula lehota na podanie návrhu na obnovu konania a preto podal podanie, ktoré označil ako „podnet“) ale že išlo iba o podnet, ktorým žalobca dúfal, že presvedčí príslušné daňové orgány o tom, že v daných veciach došlo k takým novým skutočnostiam, ktoré opodstatňujú a majú podstatný vplyv na správnosť rozhodnutí správcu dane a finančného riaditeľstva. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že každý má právo obracať sa na orgány verejnej moci so svojimi podnetmi (z povahy podnetu vyplýva, že nezaväzuje dotknutý orgán verejnej moci konať spôsobom v ňom uvedeným), opačný výklad by poprel základné právo žalobcu na prístup k inému orgánu podľa SR ako aj povinnosti vyplývajúce z Európskych pravidiel dobrej správy. Zároveň žalobca uviedol, že toto tvrdenie žalovaného by predstavovalo popretie obsahu a účelu v spojení s , nakoľko z týchto ustanovení evidentne vyplýva, že trojročná objektívna lehota sa výslovne vzťahuje iba na návrh účastníka konania a nie na daňové orgány, ktoré majú objektívnu lehotu v tejto veci 10 rokov od kedy došlo k povinnosti podať daňové priznanie ( ). Keďže napadnuté rozhodnutia vydali správne orgány bez návrhu, ide o takú vadu zmätočnosti, ktorú je potrebné napraviť vo forme ich zrušenia.

17. K vyjadreniu žalovaného, že v hlavičke napadnutého rozhodnutia bol „odbor ...“ uvedený omylom, pričom v zmysle rozhoduje žalovaný ako taký o opravných prostriedkov smerujúcich proti prvostupňovým rozhodnutiam finančného riaditeľstva SR, bez potreby uviesť príslušný odbor, či organizačný inú vnútornú organizačnú zložku, považuje žalobca takéto tvrdenie za alibistické, irelevantné a absurdné. Žalovaný ako aj každý iný orgán verejnej správy koná len prostredníctvom individuálnych ľudí, ktorí patria pod príslušný interný útvar. Nemôže o veci rozhodnúť „len ministerstvo“, žalovaný má vedieť, kto v rámci interného organizačného celku vo veci konal a rozhodoval, v zmysle zásad, princípov a pravidiel verejnej (dobrej) správy najmä transparentnosti, zrozumiteľnosti a úzkej súčinnosti. Napadnuté rozhodnutie je preto zjavne nepreskúmateľné, nakoľko nie je z neho dobre možné jednoznačne ustáliť, ktorý funkčne príslušný organizačný útvar o veci konal a rozhodol.

18. K vyjadreniu žalovaného, že sa stotožňuje s rozhodnutím finančného riaditeľstva, žalobca uviedol, že v odvolaní proti rozhodnutiu finančného riaditeľstva okrem iného namietal, že nie je dostatočne a presvedčivo odôvodnené, pričom uviedol presné tvrdenia finančného riaditeľstva, ktoré považuje za nedostatočné a nepresvedčivo odôvodnené. Preto vyjadrenie žalovaného nedáva žalobcovi možnosť

objektívne zistiť (okrem roviny špekulácie) na základe čoho k nemu dospel, čo je porušením práva žalobcu na riadne odôvodnenie rozhodnutí.

19. K vyjadreniu žalovaného k argumentácii žalobcu, že prvý krát sa dozvedel o predmete zdaniteľného plnenia až na pojednávaní pred Krajským súdom Bratislava ( a - poz. autora) je podľa žalovaného neodôvodnená a neopodstatnená, žalobca uviedol, že žalovaný kapcióznym spôsobom prekrucuje, čo žalobca tvrdil. Žalobca nikdy netvrdil, že sa o existencii predmetu zdaniteľného plnenia dozvedel až na pojednávaní na KS BA. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že medzi finančným riaditeľstvom (ako aj správcom dane) a žalobcom nebolo sporné počas pôvodného súdneho konania, že by predmet zdaniteľného obchodu neexistoval, avšak finančné riaditeľstvo sa vyhýbalo toto výslovne potvrdiť a potvrdilo to až na pojednávaní pred Krajským súdom Bratislava (sp.zn. a ).

20. K tvrdeniu žalovaného, že žalobca v rámci daňového konania pred správcom dane nepredložil dôkazy, ktoré by preukázali reálnu existenciu deklarovaných zdaniteľných obchodov, čo potvrdil aj Najvyšší súd svojím rozsudkom sp. zn. zo dňa 03.05.20175, žalobca uviedol, že medzi finančným riaditeľstvom (ako aj správcom dane) a žalobcom nebolo sporné počas pôvodného súdneho konania ako aj daňového konania, že by predmet zdaniteľného obchodu neexistoval. Toto tvrdenie po prvý krát uviedol až senát 1Sžf Najvyšší súd SR v rozsudku sp.zn. , ktorý celkom zjavne a prekvapivo porušil týmto svojím konaním a hodnotením Ústavu SR (troj-delenie štátnej moci - uzurpoval si aj moc výkonnú), nakoľko týmto prebral rolu správcu dane a vytvoril si vlastnú správnu úvahu o tom, či bola alebo nebola preukázaná existencia predmetu zdaniteľného obchodu ako taká, čo výslovne prináleží len orgánom výkonnej moci a to správcovi dane. Správca dane a ani finančné riaditeľstvo sa pri svojej správnej úvahe nikdy nezaujímali, neskúmali a nespochybňovali existenciu predmetu zdaniteľného obchodu (to urobil až senát najvyššieho súdu, čím prekročil svoje ústavné kompetencie, keď sa rozhodol suplovať správcu dane pri jeho správnej úvahe). Až po vydaní predmetného rozhodnutia najvyššieho súdu, finančné riaditeľstvo výslovne potvrdilo existenciu predmetu zdaniteľných obchodov, čo jednoznačne predstavuje podstatnú novú skutočnosť, ktorá môže mať vplyv na výrok správcu dane, ktorým bola vyrubená daň.

21. K vyjadreniu žalovaného, že finančné riaditeľstvo preukázalo existenciu obchodného reťazca už v odôvodnení svojho rozhodnutia, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie daňového úradu, žalobca uviedol, že takéto tvrdenie je nesprávne. Finančné riaditeľstvo neviedlo žiadne dokazovanie a ani nepoverilo v tomto smere správcu dane na jeho prípadné doplnenie a preto nemohlo nič preukázať, ale v rozpore so zákonom a účelovo začalo toto prezumovať a uvádzať za akože fakty, a to bez akéhokoľvek dokazovania v tomto smere.

22. K vyjadreniu žalovaného, že žalobca nepredložil skutočnosti alebo dôkazy, takého charakteru, ktoré by odôvodňovali obnovu daňového konania z pohľadu ich novosti a možnosti podstatným spôsobom ovplyvniť výrok rozhodnutia, žalobca uviedol, že toto tvrdenie je samo o sebe rozporuplné s predchádzajúcim tvrdením žalovaného. Ak žalobca údajne, podľa tvrdenia žalovaného, nemal právo na podanie podnetu na nariadenie obnovy konania ex offo, tak potom ako môže následne žalovaný tvrdiť, že žalobca nepredložil dôkazy či nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali obnovu konania? V tejto súvislosti žalobca opäť uviedol, že výslovné potvrdenie finančného riaditeľstva, že predmet zdaniteľného obchodu existuje (na pojednávaní pred KS BA), ku ktorému prvý krát došlo až po právoplatnosti rozhodnutia vydanom v daňovom konaní, a až po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. , v ktorom bol tvrdený opak (že predmet zdaniteľného obchodu nebol preukázaný), predstavuje nepochybne novú skutočnosť, ktorá môže mať podstatný vplyv na správnosť a zákonnosť pôvodného rozhodnutia správcu dane ohľadom vyrubenia dane.

V. Administratívne konanie.

23. Z administratívneho spisu súd zistil, že žalobca podaním zo dňa 08.01.2018, doručeným Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky dňa 25.01.2018, dal podnet na preskúmanie rozhodnutia Daňového úradu Bratislava číslo 9104405/5/4408195/2013/Sia zo dňa 30.09.2013 mimo odvolacieho konania z vlastného podnetu, alternatívne podnet na nariadenie obnovy daňového konania číslo 9104405/5/4408195/2013/Sia vedenom na Daňovom úrade Bratislava.

24. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím Číslo: 219128/2018 zo dňa 17.04.2018, podľa , podnet - návrh žalobcu na nariadenie obnovy konania z úradnej moci, ktoré bolo ukončené dňa 22.01.2014 právoplatným rozhodnutím Daňového úradu Bratislava číslo 9104405/5/4408195/2013/Sia zo dňa 30.09.2013, zamietlo.

25. Proti predmetnému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný pod Číslom: MF/014296/2018-77 zo dňa 09.07.2018 tak, že podľa potvrdil napadnuté prvostupňové rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, ktorým bol zamietnutý návrh na obnovu konania ukončeného právoplatným rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1100302/1/604102/2013/1042 zo dňa 16.12.2013. 26. Žalovaný predmetné rozhodnutie odôvodnil predovšetkým tým, že obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý predstavuje výnimku zo zásady nezmeniteľností právoplatných rozhodnutí v daňovom konaní. Uplatní sa len vtedy, ak v ukončenom konaní nebol náležitým spôsobom zistený skutkový stav veci. V konaní o návrhu na obnovu konania sa preto nemožno vyjadrovať k právnemu posúdeniu vykonaných dôkazov. Právoplatné rozhodnutie, ktorým bolo ukončené konanie musí v právnom štáte poskytovať právnu istotu. Z tohto dôvodu leží dôkazné bremeno preukázania dôvodov na povolenie obnovy konania a ich podstatného vplyvu na výrok pôvodného rozhodnutia na daňovom subjekte. Konanie o povolení alebo nariadení obnovy konania taktiež nemôže nahrádzať odvolacie konanie. Žalovaný sa z pohľadu vyššie citovaných ustanovení zaoberal otázkou, či zamietnutie návrhu na obnovu konania finančné riaditeľstvo dostatočne jasne a zrozumiteľne vo svojom rozhodnutí zdôvodnilo, či malo jeho rozhodnutie oporu v zákone a či majú daňovým subjektom predložené a v návrhu na obnovu konania uvedené dôkazy, ako aj námietky uvedené v odvolaní nejaký vplyv na zákonnosť rozhodnutia finančného riaditeľstva, ktoré je predmetom odvolania.

27. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, zo spisového materiálu a ani z návrhu na obnovu konania resp. z podaného odvolania nevyplýva ani jeden dôvod na povolenie obnovy konania podľa . Daňový subjekt za nové dôkazy považuje skutočnosti uvedené v návrhu na obnovu konania a v odvolaní proti rozhodnutiu Finančného riaditeľstva Číslo: 219128/2018 zo dňa 17.04.2018. Žalovaný uviedol, že právne posúdenie najvyšším súdom (spochybnenie zdaniteľného plnenia) nemožno považovať za nový dôkaz, ktorý by zakladal nárok na nariadenie obnovy konania z úradnej moci. Podľa daňového subjektu tým, že správca dane nespochybňuje existenciu hmotného plnenia, bolo jeho povinnosťou dokázať daňovému subjektu, že vedel alebo mal vedieť o podvodnom reťazci, v ktorom sa nachádzal. Žalovaný poukázal na to, že daňový subjekt sa snaží v podanom podnete preniesť dôkazné bremeno na daňové orgány napriek tomu, že dôkazné bremeno je v daňovom konaní na strane daňového subjektu, ktorý je iniciátorom odpočítania dane. Jeho povinnosťou je preukázať, že si nárok uplatňuje dôvodne a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -17 z 23.02.2011).

28. Žalovaný tiež poukázal na ust. z ktorého vyplýva, že pre povolenie obnovy konania musia byť kumulatívne splnené tri podmienky, a to 1. novosť skutočností alebo dôkazov, ktoré vyšli najavo, 2. možnosť ich podstatného vplyvu na výrok rozhodnutia, 3. nemožnosť ich uplatnenia v konaní bez zavinenia účastníka konania. Tvrdenia, ktoré daňový subjekt uvádza nie sú novými skutočnosťami ani dôkazmi, ktoré vyšli najavo a ktoré mohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania už v čase ukončeného konania. Tiež nebol naplnený ani dôvod na obnovu konania podľa a , keďže rozhodnutie nebolo vydané na základe dôkazov, ktoré sa ukázali ako nepravdivé alebo sa rozhodnutie dosiahlo trestným činom a rozhodnutie nezáviselo ani od posúdenia predbežnej otázky, o ktorej príslušný orgán rozhodol inak. Základným východiskovým predpokladom pre povolenie obnovy konania je splnenie včasnosti podania takéhoto návrhu v rámci subjektívnej resp. objektívnej lehoty. Nakoľko právoplatnosť rozhodnutia, ktorého sa obnova konania týka nastala ešte v roku 2014, žalovaný konštatoval, že daňový subjekt nedodržal zákonnú lehotu troch rokov na podanie návrhu na povolenie obnovy konania podľa .

29. Žalovaný v súvislosti s návrhom na nariadenie obnovy konania z úradnej moci ďalej poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. -50, v ktorom súd konštatoval, že nezmocňuje daňový subjekt na takýto úkon, v súvislosti s ktorým by boli spojené právne následky začatia konania na nariadenie obnovy konania. Takýmto konaním daňového subjektu by dochádzalo k obchádzaniu zákona, a to v súvislosti s dodržaním zákonom stanovených lehôt na obnovu konania. V konaní o návrhu na obnovu konania sa nemožno vyjadrovať k právnemu posúdeniu vykonaných dôkazov, a teda ani k voľnému hodnoteniu dôkazov v právoplatne ukončenom konaní. Pri inom výklade by sa totiž cestou obnovy konania mohol domáhať revízie právoplatne skončeného daňového konania každý daňový subjekt. Nakoľko nebol daný žiaden dôvod na obnovu konania podľa , obnovu konania nemožno povoliť. Na obnovu konania musia existovať také dôkazy, ktoré budú nové a takej kvality, že keby sa uplatnili v pôvodnom konaní, mohli by zmeniť rozhodnutie správcu dane vo veci.

VI. Právne posúdenie žaloby.

30. Podľa (ďalej len „“), v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

31. Podľa , správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

32. Podľa , správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

33. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. V rámci správneho súdnictva súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, najmä z toho pohľadu, či toto procesné pochybenie predstavuje takú vadu konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Preto zistenie súdu musí smerovať k tomu, či objasnenie skutkového stavu správnym orgánom je úplné a jeho postup zákonný.

34. Podľa Daňový poriadok, daňové konanie ukončené právoplatným rozhodnutím, okrem rozhodnutia, ktorým sa rozhodnutie zmenilo alebo zrušilo mimo odvolacieho konania podľa , sa obnoví na návrh účastníka konania alebo z úradnej moci, len ak a) vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania, b) rozhodnutie bolo vydané na základe dôkazov, ktoré sa ukázali ako nepravdivé, alebo rozhodnutie sa dosiahlo trestným činom, c) rozhodnutie záviselo od posúdenia predbežnej otázky, o ktorej príslušný orgán rozhodol inak.

35. Podľa Daňový poriadok, návrh na obnovu konania musí byť podaný do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa účastník konania preukázateľne dozvedel o dôvodoch obnovy konania, najneskôr však do troch rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktorého sa obnova konania týka. Tieto lehoty nemožno predĺžiť ani odpustiť ich zmeškanie.

36. Podľa Daňový poriadok, v návrhu na obnovu konania musí byť uvedený dôvod podľa odseku 1, dôkazy preukazujúce jeho odôvodnenosť a dodržanie lehôt podľa odseku 4.

37. Podľa Daňový poriadok, rozhodnutie, ktoré je právoplatné, okrem daňovej exekučnej výzvy a rozhodnutia o odvolaní proti daňovej exekučnej výzve, môže z vlastného alebo iného podnetu preskúmať druhostupňový orgán; ak ide o rozhodnutie ministerstva, minister na základe návrhu ním určenej osobitnej komisie. Rozhodnutie ministra nemožno preskúmavať. Podnet na preskúmanie rozhodnutia nie je oprávnený podať druhostupňový orgán, ktorému ministerstvo právoplatné rozhodnutie už preskúmalo. Rovnako podnet na preskúmanie rozhodnutia nie je oprávnený podať správca dane, ktorý rozhodnutie vydal a o ktorom rozhodol druhostupňový orgán, ktorému ministerstvo právoplatné rozhodnutie už preskúmalo.

38. Podľa Daňový poriadok, podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania sa podáva orgánu, ktorý toto rozhodnutie vydal, a môže byť podaný najneskôr do troch rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktoré sa navrhuje preskúmať.

VII. Závery správneho súdu.

39. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci ( ) na nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutia v rozsahu námietok ( ) a dospel k záveru, že podaná žaloba nie je dôvodná.

40. Úlohou súdu bolo preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného Číslo: MF/014296/2018-77 zo dňa 09.07.2018, ktorým potvrdil napadnuté prvostupňové rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, ktorým bol zamietnutý návrh na obnovu konania ukončeného právoplatným (dňa 22.01.2014) rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky Číslo: 1100302/1/604102/2013/1042 zo dňa 16.12.2013 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Bratislava číslo 9104405/5/4408195/2013/Sie zo dňa 30.09.2013.

41. Medzi účastníkmi konania je sporná námietka žalobcu, ktorý vidí dôvodnosť svojho podnetu na nariadenie obnovy daňového konania podľa , . K písm. a) podľa názoru žalobcu vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na vecnú správnosť výroku v rozhodnutí správcu dane a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania, keďže finančné riaditeľstvo po niekoľkých rokoch od právoplatnosti svojho rozhodnutia a pôvodného rozhodnutia daňového úradu vyslovilo, že predmet zdaniteľného plnenia existuje, nakoľko najvyšší súd v svojich úvahách vychádzal z názoru, že existencia predmetu zdaniteľného plnenia nebola preukázaná. Podľa názoru žalobcu, ide o novú skutočnosť, ktorú žalobca ako daňový subjekt nemohol rozumne predpokladať a voči ktorej by sa mohol od začiatku daňového konania účinne brániť resp. zaujať stanovisko. K písm. c) podľa názoru žalobcu, rozhodnutie správcu dane záviselo od posúdenia predbežnej otázky, keďže správca dane má povinnosť zistiť, či daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že je súčasťou reťazca dodávateľov, ktorí v súvislosti s dodaním predmetu zdaniteľného plnenia spáchali daňový podvod, pričom potvrdenie tejto skutočnosti správca dane uviedol až po niekoľkých rokoch od právoplatnosti svojho rozhodnutia v spojení s rozhodnutím daňového úradu.

42. Jednou zo záruk právnej stability vzťahov založených správnym rozhodnutím je záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia. Aj v správnom práve zásadne platí princíp "rei iudicatae", ktorý znamená, že o právoplatne rozhodnutej veci nemožno znova rozhodovať. Treba mať na zreteli nielen tzv. formálnu právoplatnosť, ale aj materiálnu právoplatnosť. Výnimku tvoria prípady označované v právnej teórii ako mimoriadne opravné prostriedky (obnova konania a preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania), ktorými sa dosahuje náprava právoplatných správnych rozhodnutí. Dôvodom pre takýto postup je existencia závažných skutočností, ktoré spochybňujú správnosť a spravodlivosť rozhodnutia. Spravidla ide o nedostatočné zistenie skutkového stavu alebo porušenia takých procesných podmienok, ktoré vyvolávajú pochybnosti o objektivite správneho konania. Daňový poriadok v § 75 a § 76 upravuje podmienky, za ktorých inštitút obnovy konania možno v rámci dňového konania použiť.

43. Z administratívneho spisu súd zistil, že žalobca podal dňa 25.01.2018 podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania z vlastného podnetu, alternatívne podnet na nariadenie obnovy daňového konania, všetko vo vzťahu k rozhodnutiu Daňového úradu Bratislava číslo 9104405/5/4408195/2013/Sia zo dňa 30.09.2013 v spojení s rozhodnutím Finančného riaditeľstva

Slovenskej republiky Číslo: 1100302/1/604102/2013/1042 zo dňa 16.12.2013 (právoplatné dňa 22.01.2014). V tejto súvislosti súd poznamenáva, že na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania účastník konania nemá právny nárok, môže dať len podnet alebo sťažnosť. Na obnovu konania má účastník konania právny nárok.

44. K podnetu na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania z vlastného podnetu, správny súd konštatuje, že preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania je opravným prostriedkom, ktorým možno preskúmavať len právoplatné rozhodnutia. Preskúmanie vykonáva vždy druhostupňový orgán (v danom prípade právoplatné rozhodnutie daňového úradu preskúmava Finančné riaditeľstvo SR). Predmetom preskúmania rozhodnutí je ich zákonnosť, pričom orgán príslušný na konanie vychádza z právneho stavu v čase vydania preskúmavaného rozhodnutia. Podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania sa podáva orgánu, ktorý toto rozhodnutie vydal, v lehote do troch rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktoré sa navrhuje preskúmať. Po tejto lehote rozhodnutie nemožno preskúmať. Skutočnosť, že rozhodnutie Daňového úradu Bratislava číslo 9104405/5/4408195/2013/Sia zo dňa 30.09.2013, vo vzťahu ktorému podal žalobca dňa 25.01.2018 podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania z vlastného podnetu, nadobudlo právoplatnosť dňa 22.01.2014, možno uzatvoriť, že podnet bol podaný po zákonom stanovenej lehote (trojročná objektívna lehota uplynula dňa 22.01.2017), a po tejto lehote rozhodnutie nemožno preskúmať. Podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania z vlastného podnetu, správny orgán vybavil v rámci výzvy adresovanej žalobcovi pod číslom: 115609/2018 zo dňa 26.02.2018, s odkazom na ust. s tým, keďže žalobcom označené konania sú ukončené rozsudkami Najvyššieho súdu SR, ktorý napadnuté rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zmenil tak, že žaloby zamietol, je podanie v časti o preskúmanie rozhodnutí Daňového úradu Bratislava mimo odvolacieho konania bezpredmetné. Táto časť podnetu nie je predmetom súdneho prieskumu.

45. K podnetu na nariadenie obnovy konania z úradnej moci, ktoré je predmetom súdneho prieskumu vo vzťahu k rozhodnutiam uvedeným v odsekoch 1. a 2. tohto rozhodnutia, správny súd z výkladu ust. konštatuje, že pri splnení podmienok uvedených v odseku 1 možno daňové konanie obnoviť na návrh účastníka alebo z úradnej moci. Z uvedeného zákonného ustanovenia je potom zrejmé, že ak je podaný návrh účastníka (čo nie je prípad preskúmavanej veci), správca dane ak sa preukážu dôvody, obnovu konania povolí, o čom vydá rozhodnutie o povolení obnovy konania, proti ktorému nie je možné podať odvolanie ( veta prvá ). V prípade, ak sa nepreukážu dôvody na obnovu konania, správca dane návrh na obnovu konania zamietne, o čom vydá rozhodnutie, proti ktorému možno podať odvolanie ( veta druhá ). Avšak ak sám správca dane zistí (čo by mal byť prípad preskúmavanej veci, keď žalobca dal správnemu orgánu podnet), že sú preukázané dôvody, nariadi obnovu konania ex offo, o čom vydá rozhodnutie o nariadení obnovy konania z úradnej moci, proti ktorému nie je možné podať odvolanie ( veta prvá ).

46. K uvedenému správny súd uvádza, že obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý dáva účastníkovi konania možnosť po splnení zákonných podmienok opätovne prerokovať jeho vec, pričom napadnúť možno len právoplatné rozhodnutie. Daňové konanie možno obnoviť na návrh účastníka konania alebo z úradnej moci. Obnovu konania povoľuje alebo nariaďuje správca dane, ktorý skúma, či sú splnené podmienky na obnovu konania podľa . Ak podmienky nie sú splnené, návrh na obnovu konania zamietne. Ak v poslednom stupni rozhodol iný orgán ako správca dane, povoľuje, nariaďuje alebo zamieta návrh na obnovu konania tento orgán. V preskúmavanej veci je to finančné riaditeľstvo. Dôvody pre obnovu konania z úradnej moci žalobca špecifikoval ustanovením a , t.j., že vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania, že rozhodnutie záviselo od posúdenia predbežnej otázky, o ktorej príslušný orgán rozhodol inak. Na tomto mieste správny súd poukazuje na zásadnú skutočnosť, ktorá podľa názoru súdu pretvára/prekrúca zákonnú podmienku obnovenia daňového konania z úradnej moci, t.zn. obchádza zákon, kedy správny orgán dôvody na obnovu konania neinicioval sám, z vlastného podnetu v rámci svojich kompetencií, ale dôvody na obnovu konania z úradnej moci inicioval správnemu orgánu sám žalobca po tom ako vedel, že návrh na obnovu konania v zmysle zákonných časových limitov už zmeškal (návrh na obnovu konania možno podať do

šiestich mesiacov (subjektívna lehota) odo dňa, kedy sa účastník konania preukázateľne dozvedel o dôvodoch obnovy konania, najneskôr však do troch rokov (objektívna lehota) odo dňa právoplatnosti rozhodnutia; tieto lehoty nemožno predĺžiť ani odpustiť ich zmeškanie; rozhodnutie Daňového úradu Bratislava číslo 9104405/5/4408195/2013/Sia zo dňa 30.09.2013, vo vzťahu ktorému podal žalobca dňa 25.01.2018 podnet na nariadenie obnovy konania, nadobudlo právoplatnosť dňa 22.01.2014, takže podnet bol podaný po zákonom stanovenej lehote, keď trojročná objektívna lehota uplynula dňa 22.01.2017). Na časom limitovaný návrh na obnovu konania správne poukázal v svojom rozhodnutí aj žalovaný.

47. Z hľadiska princípu právnej istoty, podlieha ochrane aj legitímne očakávanie, ktoré je užšou kategóriou ako právna istota (nález Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 30.04.2008, nález Ústavného súdu sp. zn. zo dňa 28.11.2007). Účelom legitímneho očakávania je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (m. m. nález Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 24.06.2009, nález Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 06.02.2008). S legitímnym očakávaním úzko súvisí zákaz prekvapivých rozhodnutí, keď správne orgány sa nemôžu, bez náležitého odôvodnenia a poskytnutia možnosti účastníkovi konania oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia, odchýliť od doterajšej rozhodovacej praxe. Je potrebné zdôrazniť, že hoci z legitímnych očakávaní v pomere k správnym rozhodnutiam možno správne predpokladať určitú istotu účastníkov, že o ich veci bude rozhodnuté obdobne ako vo veci skutkovo a právne podobnej, legitímne očakávania sa nedajú absolutizovať. Nemožno vždy nemennosť legitímne očakávať tam, kde je určitému orgánu daná diskrečná právomoc (rozsudok Európskeho súdneho dvora /teraz Súdny dvor Európskej únie/ vo veci Crispoltoni, v spojených veciach C-133/93, C-300-93, C-362/93 zo dňa 05.10.1994, bod 56, Správy 1994, str. I-04863; rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 02.06.2011)

48. K vyhodnoteniu námietok uvedených v odsekoch 4. až 8. tohto rozhodnutia, správny súd v celom rozsahu odkazuje v zmysle na právny názor správneho súdu vyslovený v rozhodnutiach Krajského súdu v Bratislave sp.zn. zo dňa 05.11.2019, sp.zn. zo dňa 29.09.2021 (týkajúce sa totožných účastníkov konania a totožného predmetu konania, v ktorých sa žalobca rovnako domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí Ministerstva financií SR, ktorými žalovaný potvrdil napadnuté prvostupňové rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, ktorými bol zamietnutý podnet - návrh na obnovu konania ukončených právoplatnými rozhodnutiami Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky), tak ako ho uviedol v svojom rozhodnutí sp.zn. zo dňa 17.03.2022 v odsekoch 49. a 50..

49. K námietke, že žalovaný ako aj finančné riaditeľstvo nie sú v tejto veci oprávnení vydávať individuálny správny akt vo forme rozhodnutia, keďže žalobca dal podnet na nariadenie obnovy daňového konania z úradnej moci a nie návrh na nariadenie obnovy daňového konania, preto napadnuté rozhodnutia je potrebné považovať za tzv. „ničotné správne akty“, ktoré je potrebne zrušiť (uvedené správne orgány nemajú právomoc na vydanie rozhodnutí ak podnetu nebude vyhovené, a zároveň vydali napadnuté rozhodnutia bez toho, aby účastník konania podal návrh), ktorú správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú, v celom rozsahu odkazuje v zmysle na právny názor súdu vyslovený v svojom rozhodnutí sp.zn. zo dňa 17.03.2022 v odseku 51..

50. Vo svetle všetkých vyššie uvedených skutočností správny súd uzatvára, že v konaní o povolení obnovy konania nesie dôkazné bremeno vždy navrhovateľ takéhoto podania a to vo vzťahu k dôvodom povolenia obnovy konania ako i dodržania lehoty na podanie takéhoto návrhu. V súvislosti s podanou žalobou možno bezpochyby konštatovať, že žalobca nedodržal zákonnú lehotu na podanie návrhu o preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania a ani lehotu na podanie návrhu na povolenie obnovy konania. V ďalšom žalobca neuniesol dôkazné bremeno pri preukázaní dôvodu na povolenie obnovy konania v súlade s , , keď neuviedol také nové skutočnosti, resp. dôkazy, ktoré by mohli mať podstatný vplyv na vydané rozhodnutie; a rovnako nepreukázal potrebu posúdenia predbežnej otázky pre rozhodnutie správneho orgánu. Dôvodmi pre zamietnutie podnetu na nariadenie obnovy konania v zmysle , sa podrobne vysporiadalo a relevantne v logických súvislostiach odôvodnilo finančné riaditeľstvo, ako prvostupňový správny orgán a žalovaný ako odvolací správny orgán sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožnil.

51. Krajský súd v Bratislave s poukazom na vyššie uvedené dospel k záveru, že správne orgány dostatočne zistili skutkový stav veci, pričom súd nezistil zásadné právne pochybenia, logické nezrovnalosti ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, ani porušeniu práv žalobcu, preto žalobu podľa ako nedôvodnú zamietol.

VIII. Trovy konania.

52. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa v spojení s , keďže úspešnému žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si mu súd náhradu trov konania nepriznal.

53. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( , ).

Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).