Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/244/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudkýň JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Andrey Galdunovej, v spore žalobcu: W. N., nar. XX.X.XXXX, bytom G. XX, Ž., (predtým Č. X, N.), v zastúpení GRABAN, TORMA & PARTNERS s.r.o., Kováčska č. 53, Košice, proti žalovanej v 1. rade : M. N., narodenej XX.X.XXXX, bytom v Y. G., R. XX, zastúpenej JUDr. Ľubicou Višňovskou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, žalovanej v 2. rade : Z.. F. B., narodenej XX.XX.XXXX, bytom v N., G. X, zastúpenej JUDr. Ľubicou Višňovskou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, žalovanému v 3. rade : Y. K., narodenému XX.X.XXXX, bytom v N., S. XX, zastúpenému AK VASIĽ, ŠIMONOVIČ & partners, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Kuzmányho 29, žalovanej v 4. rade : R.. S. K., narodenej X.X.XXXX, bytom v N., J. XX, zastúpenej JUDr. Evou Geleneky Hencovskou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Bajzova 2, žalovanému v 5. rade: Stavebnému bytovému družstvu III Košice, so sídlom v Košiciach, Furčianska 60, IČO: 00 222 089, o určenie neplatnosti zmlúv, o určenie vlastníckeho práva a práva užívať byt, o odvolaní žalovaných v 3. a 4. rade proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 11. apríla 2017, č. k. 35C/119/2006-794 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok. Žalobca má proti žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa 11. apríla 2017 č. k. 35C/119/2006-794 určil, že zmluva o prevode vlastníctva družstevného bytu uzatvorená dňa 29.3.2006 medzi Stavebným bytovým družstvom III Košice, so sídlom Furčianska 60, 040 14 Košice, družstvo zapísané v Obchodnom registri Okresného súdu Košice I, oddiel Dr, vložka č. 914/V, ako predávajúcim a pani Z.. F. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. X, N., ako kupujúcou, predmetom ktorej je prevod vlastníckeho práva k 2-izbovému bytu č. XX, na 6. poschodí, ulica J. XX v N., súp. č. stavby XXX - obytný dom stojaci na parcele č. KNC č. 3085, k.ú. J., ktorej vklad do Katastra nehnuteľnosti bol povolený pod V-2857/2006 je neplatná. Kúpna zmluva zo dňa 21.8.2006 uzatvorená medzi pani Z.. F. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. X, N., ako predávajúcou a pánom Y. K., nar. XX.X.XXXX, bytom B. č. XX, 049 01 Snina, ako kupujúcim, predmetom ktorej je prevod vlastníckeho práva k 2-izbovému bytu č. XX, na 6. poschodí, ulica J. XX v N., súp. č. stavby XXX - obytný dom stojaci na parcele č. KNC č. 3085, k.ú. J., ktorej vklad do Katastra nehnuteľnosti bol povolená pod V-7624/2006 je neplatná. Kúpna zmluva zo dňa 2.9.2008 uzatvorená medzi pánom Y. K., nar. XX.X.XXXX, bytom B. č. XX, 049 01 Snina, ako predávajúcim a pani R.. S. K., rod. Q., bytom T. XX, N.R., ako kupujúcou, predmetom ktorej prevod vlastníckeho práva k 2-izbovému bytu č. XX, na 6. poschodí, ulica J. XX v N., súp. č. stavby XXX - obytný dom stojaci na parcele č. KNC č. 3085, k.ú. J., ktorej vklad do Katastra nehnuteľnosti bol povolený pod V-9799/2008 je neplatná Vlastníkom 2-izbového bytu č. XX, na 6. poschodí, ulica J. XX v N., súp. č. stavby XXX - obytný dom stojaci na parcele č. KNC č. 3085, k.ú. J., je Stavebné bytové družstvo III Košice, Furčianska 60/1013, Košice 040 14, IČO: 00222089, Družstvo je zapísané v Obchodnom registri Okresného súdu Košice I,

oddiel Dr, vložka č. 914/V. Spoločnými členmi v družstve Stavebné bytové družstvo III Košice, so sídlom Furčianska 60, Košice a spoločnými nájomcami 2-izbovému bytu č. XX, na 6. poschodí, ulica J.o č. XX v Košiciach, súp. č. stavby XXX - obytný dom stojaci na parcele č. KNC č. 3085, k.ú. J., sú žalobca a žalovaná v 1. rade. Žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%. Žalovaným v 1. až v 3. rade uložil povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne trovy štátu vo výške 431,20 Eur na účet Okresného súdu Košice I do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 3. februára 2015 č. k. 35C/119/2006-537 súd určil, že zmluva o prevode členstva a práva nájmu uzatvorená dňa 8.2.2006 s účinnosťou od 1. marca 2006 medzi žalovanou v 1. rade M. N., nar. XX.X.XXXX, bytom J. XX, N. a žalobcom W. N., nar. XX. J. XXXX, bytom J. XX, N. ako prevodcami a žalovanou v 2. rade Z.. F. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. X, N. ako nadobúdateľkou je neplatná. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a rozhodol o trovách konania medzi stranami sporu a o trovách štátu.

3. O odvolaniach podaných všetkými stranami sporu okrem žalovaného v 5/ rade Krajský súd v Košiciach rozhodol rozsudkom č.k. 6Co/296/2015-695 zo dňa 25.10.2016, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku o určenie, že Zmluva o prevode členstva a práva nájmu uzatvorená dňa 8.2.2006 s účinnosťou od 1.3.2006 medzi žalovanou v 1. rade M. N., narodenou XX.X.XXXX, bytom J. XX, N. a žalobcom W. N., narodeným 25.2.1971, bytom J.Z. XX, N. ako prevodcami a žalovanou v 2. rade Z.. F. B., narodenou XX.XX.XXXX, bytom G. X, N. ako nadobúdateľkou je neplatná (výrok I.). Rozsudok okresného súdu v prevyšujúcej časti zrušil a v zrušenom rozsahu vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Po vrátení veci súdu prvej inštancie tento v zmysle inštrukcie Krajského súdu v Košiciach (odsek 118,119) vyzval žalobcu podľa § 129 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a následne žalobca podaním 27.1.2017 žiadal zmenu petitu v časti výroku č. 6, o ktorom návrhu súd rozhodol uznesením na pojednávaní dňa 11.4.2017 tak, že pripustil zmenu petitu v jeho výroku č. 6 v nasledovnom znení: Spoločnými členmi v družstve Stavebné bytové družstvo III Košice, so sídlom Furčianska 60, 040 14 Košice a spoločnými nájomcami 2-izbového bytu č. XX, na 6. Poschodí vo vchode č. 15, na J. ulici v N., súp. č. stavby XXX - obytný dom stojaci na parcele KNC č. 3085, k.ú. J., sú žalobca a žalovaná v 1. rade.

5. V prevyšujúcej časti, v ktorej žalobca žiadal zrušiť právo spoločného nájmu bytu a určiť, že je členom družstva a oprávneným byt užívať ako nájomca, zmenu žaloby súd nepripustil. Dôvodom takéhoto postupu bola skutočnosť, že výsledky doterajšieho konania nemôžu byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe (v nepripustenej časti).

6. Po vrátení veci súdu prvej inštancie žalovaná v 4. rade svojím podaním zo dňa 14.3.2017 uviedla, že názor Krajského súdu v Košiciach v jeho zrušujúcom rozsudku konkrétne v odseku 108 na strane 25 obsahuje právny názor senátu krajského súdu, ktorý bol už v súdnej praxi prekonaný a tak sa toto rozhodnutie krajského súdu dostáva do výrazného rozporu s ustanovením článku 2 Civilného sporového poriadku, ktorý predstavuje zásadnú zmenu pohľadu na záväznosť súdneho rozhodnutia. Uvedený článok zdôrazňuje prednosť legitímnych očakávaní strany konania, že jej spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Jedná sa o právny názor, že na základe neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva, nemožno preto ani uvažovať o ochrane vlastníckeho práva hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv ako má sám. Podľa jej názoru prelomovým rozhodnutím pri hodnotení potreby ochrany dobrej viery účastníkov súkromnoprávnych vzťahov sa stal Nález Ústavného súdu SR pod sp. zn. I.ÚS/549/2015, ktorý hovorí, že princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istý svojím vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu. Otázkou dobrej viery takéhoto nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak všeobecné súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou. Krajský súd vo svojom rozhodnutí tento právny názor Ústavného súdu SR citoval v odôvodnení svojho rozsudku, no napriek tomu sa ním neriadil a tento nerešpektoval. Krajský súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti za analogického skutkového stavu dospel bez dostatočného vysvetlenia, či zdôvodnenia k

diametrálne odlišnému právnemu názoru, než aký ustálil Ústavný súd SR. Jednoducho len uviedol, že odvolací súd sa prikláňa k rozhodovacej praxi (Uznesenie ÚS SR sp. zn. I.ÚS/50/2010), podľa ktorej ten kto kupuje nehnuteľnosť od nevlastníka, vlastnícke právo nenadobudne napriek tomu, že koná v dobrej viere v zápis do katastra nehnuteľnosti. Tento postoj senátu krajského súdu vyznieva ešte absurdnejšie keďže iný senát Krajského súdu v Košiciach pri rozhodovaní v skutkovo obdobnej veci uviedol, že princíp ochrany práva pôvodného vlastníka môže byť prelomený princípom ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa (rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/272/2011 z 30.5.2013). Preto rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré nerešpektuje ústavný imperatív je v napadnutej časti potrebné považovať za arbitrárne, porušujúce princíp právnej istoty. Preto rozhodnutie odvolacieho súdu v časti týkajúcej sa otázky ochrany vlastníckeho práva dobromyseľného nadobúdateľa nie je možné vyhodnotiť ako právne akceptovateľné, a to minimálne z toho dôvodu, že absolútne neguje právny názor vyššej súdnej autority, čím porušuje ustanovenie článku 2 Civilného sporového poriadku, a teda aj legitímne očakávania spravodlivého riešenia veci v súlade s princípom právnej istoty. Ochrana dobrej viery nadobúdateľa (aj) v rozpore so zásadou nemo plus iuris je preferovaná vzhľadom na princíp právneho štátu už dlhé roky aj v Českej republike. Žalovaná v 4,. rade poukázala na jej dobromyseľnosť pri nadobúdaní vlastníckeho práva, pretože vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudla na základe kúpnej zmluvy uzavretej so žalovaným v 3. rade dňa 2.9.2008, kde je uvedené, že na nehnuteľnosti neviaznu žiadne ťarchy, ani iné obmedzenia vlastníckeho práva. Toto vyhlásenie žalovaného v 3. rade bolo v čase podpisu kúpnej zmluvy nepravdivé, pretože vtedy bol už on sám účastníkom tohto konania, v ktorom bolo spochybnené jeho vlastnícke právo. Byt preto predal s úmyslom zbaviť sa nehnuteľnosti, ktoré vlastnícke právo je neisté a uviedol ma (žalovanú v 4. rade) tak preukázateľne do omylu. Kúpnu zmluvu so žalovaným v 3. rade uzavrela prostredníctvom renomovanej realitnej kancelárie Columba s.r.o. V čase podpisu (jej) kúpnej zmluvy nebola v Katastri nehnuteľnosti žiadna poznámka o vedení súdneho konania a z výpisu z LV sa nijakým spôsobom preto nemohla dozvedieť o pochybnosti, že predávajúci nemusí mať právo s nehnuteľnosťou disponovať. O jej presvedčení, že riadne nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnosti svedčí aj to, že na kúpu nehnuteľnosti použila hypotekárny úver s úrokovou sadzbou 5,64 % ročne na dobu 30 rokov, aby ako (čerstvo) rozvedená matka bola schopná zabezpečiť bývanie pre seba a svoje maloleté dieťa, ktoré mala zverené do starostlivosti. V prípade, že bude zbavená jej vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti, banka vyhlási splatnosť celého jej dlhu, príde tak o svoj jediný byt, stane sa dlžníkom neschopným splatiť niekoľko desaťtisícový dlh banke s nemožnosťou požiadať o akúkoľvek formu pôžičku na celý zbytok svojho života, keďže jej mesačný príjem predstavuje cca 600 €. Na základe uvedeného má za to, že je možné vylúčiť jej nedbalosť pri nadobudnutí vlastníckeho práva. Z ustálenej judikatúry je zrejmé, že pre poskytnutie ochrany vlastníckeho práva nadobúdateľovi je potrebné zisťovať jeho dobrú vieru. Dobrá viera je na strane nadobúdateľa vtedy, ak tento ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať nemal, prípadne nemohol mať dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, ktorý je ako nositeľ(om) určitého práva zapísaný v Katastri nehnuteľnosti také právo nesvedčí (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/71/2012). Výsledky vykonaného dokazovania dostatočne preukazujú jej dobromyseľnosť pri nadobúdaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, pričom aktuálna slovenská judikatúra dáva súdu dostatočne relevantný podklad na uprednostnenie zásady ochrany dobromyseľného vlastníka pred zásadou nemo plus iuris, a preto navrhla, aby súd žalobu v časti, ktorú krajský súd zrušil a vrátil na opätovné prejednanie zamietol, a priznal jej právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

7. Žalovaný v 3. rade svojím podaním zo dňa 7.4.2017 (doručenom priamo na pojednávaní dňa 11.4.2017) uviedol, že sa plne stotožňuje s názorom žalovanej v 4. rade a má za to, že Krajský súd v Košiciach pri vydaní rozsudku sp. zn. 6Co/296/2015 zo dňa 25.1.2016 pochybil pokiaľ sa odklonil od aktuálnej a v širokom rozsahu uplatňovanej súdnej praxe, pričom tento svoj postup nijako relevantne neodôvodnil. S novšími závermi súdnej praxe v zmysle nálezu Ústavného súdu sp. zn. I.ÚS/549/2015 sa však odvolací súd nijako nevysporiadal, ktorým postupom tento zasiahol do Ústavou garantovaných práv žalovaného v 3. rade, pretože pokiaľ všeobecný súd uznal, že v uvedenej veci dochádza ku kolízii základných práv sporových stráv, z ktorých však nemožno zachovať maximum z obidvoch, tak je nevyhnutné prihliadať na princíp všeobecnej spravodlivosti, aj na okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Uvedené zo strany Krajského súdu v Košiciach nebolo vykonané, pretože tento sa nevysporiadal s princípom všeobecnej spravodlivosti a s okolnosťami tohto konkrétneho rozhodovaného prípadu. Preto žalovaný v 3. rade požadoval, aby konajúci súd prvej inštancie vykonal predmetné porovnanie základných práv na strane žalobcu a na strane žalovaných a rozhodol, ktorému z týchto základných práv má byť poskytnutá súdna ochrana. V konaní bola preukázaná dobromyseľnosť

žalovaného v 3. rade pri nadobúdaní nehnuteľnosti od žalovanej v 2. rade a preto má byť poskytnutá súdna ochrana v súlade s vyššie uvedeným nálezom ÚS SR sp. zn. I.ÚS/549/2015. Žalovaný v 3. rade bol dobromyseľný v tom, že nadobúda nehnuteľnosť od skutočného vlastníka, čo bolo zrejmé, zo zápisu v Katastri nehnuteľnosti, ako aj z článku I kúpnej zmluvy zo dňa 31.7.2006 (č.l. 45-46 súdneho spisu, resp. 302 a 303 súdneho spisu). Uvedené vyplývalo aj z LV č. XXXXX k.ú. J. zo dňa 17.7.2006 (č.l. 43,44), s ktorým sa žalovaný v 3. rade pred podpisom kúpnej zmluvy oboznámil. V tom čase bola ako výlučná vlastníčka sporných nehnuteľnosti evidovaná žalovaná v 2. rade, a v Katastri nehnuteľnosti nebola evidovaná žiadna poznámka, žiadna plomba a ani iný údaj, že by vo veci malo prebiehať súdne konanie, resp. že by bolo vlastnícke právo žalovanej v 2. rade akokoľvek spochybnené. Žalovaný v 3. rade nadobúdal vlastnícke právo k nehnuteľnosti prostredníctvom sprostredkovateľa realitnej kancelárie Slovakia-Real, pričom tento ho nijako neupozornil, že by malo byť vlastnícke právo predávajúcej spochybnené. Aj z prehlásení žalovanej v 2. rade uvedených v článku VI kúpnej zmluvy zo dňa 31.7.2006 je zrejmé, že predávajúca vyhlásila, že na prevádzaných nehnuteľnostiach neviaznu žiadne dlhy, vecné bremená, ani iné právne skutočnosti, ktoré by akýmkoľvek spôsobom obmedzovali výkon vlastníckeho práva. Vlastnícke právo nadobudol žalovaný v 3. rade dobromyseľne k sporným nehnuteľnostiam dňa 21.8.2006 na základe rozhodnutia o povolení vkladu vlastníckeho práva pod č. vkladu O.. Žalovaný v 3. rade sa stal vlastníkom nehnuteľnosti ešte v čase pred vydaním uznesenia Okresného súdu Košice I č.k. 35C/119/2006-34 zo dňa 11.9.2006, ktorým bolo žalovanej v 2. rade zakázané nakladať so spornými nehnuteľnosťami. Žalovaný v 3. rade pred nadobudnutím vlastníckeho práva vykonal všetky úkony, ktoré od neho bolo možné objektívne vyžadovať a teda je na mieste poskytnúť ochranu vlastníckeho práva žalovaného v 3. rade, ktorý v čase nadobúdania nehnuteľnosti vynaložil potrebnú mieru opatrnosti a nemal, resp. nemohol mať dôvodné pochybnosti o tom, že žalovaná v 2. rade nie je skutočnou vlastníčkou prevádzaných nehnuteľnosti. Pre úplnosť dodal, že nehnuteľnosti nie len dobromyseľne nadobudol, ale ich aj v dobrej viere predal žalovanej v 4. rade ako skutočný vlastník nehnuteľnosti, hoci mu v čase, kedy boli nehnuteľnosti predávané, bolo doručené uznesenie súdu, avšak toto po porade s vtedajším právnym zástupcom nepovažoval za prekážku prevodu. Navyše bol žalovanou v 2. rade vyrozumený, že jej a (jej dcére) žalovanej v 1. rade má robiť žalobca rôzne problémy, iniciovať konania, ktoré súvisia s ukončením spoločného spolužitia žalobcu a žalovanej v 1. rade. V čase prevodu vlastníckeho práva zo žalovaného v 3. rade na žalovanú v 4. rade nemal podrobné znalosti o všetkých skutočnostiach prejednávaného prípadu. Mal za to, že konanie na súde prvej inštancie má ústavnoprávny charakter, a preto sa nastolenými otázkami musí náležite vysporiadať súd prvej inštancie, ktorý je povinný sa pri poskytnutí súdnej ochrany stranám sporu zaoberať porovnaním potreby poskytnúť ochranu základnému právu žalobcu, alebo základným právom žalovaným.

8. Z Rozhodnutia o pridelení družstevného bytu zo dňa 1.3.1996 súd zistil, že Stavebné bytové družstvo III. v Košiciach pridelilo členovi M. N. byt č. XX na ulici J. XX, objekt XXX, poschodie 6., pozostávajúci z 2 izieb, kuchyne, príslušenstva, do osobného užívania.

9. Z Nájomnej zmluvy o prenechaní družstevného bytu do užívania zo dňa 1.3.1996 súd zistil, že Stavebné bytové družstvo III. Košice prenechalo dňom 1.3.1996 členovi družstva M. N. do užívania družstevný byt č. XX objekt XXX na ulici J. XX posch. 6. vrátane príslušenstva. Spoločným nájomcom sa stal manžel W. N..

10. Zo Zmluvy o prevode členstva a práva nájmu zo dňa 8.2.2006 účinnej od 1.3.2006 súd zistil, že žalovaná v 1. rade a žalobca ako užívatelia 2-izbového družstevného bytu číslo XX poschodie 6., ulica J. XX, objekt XXX v N. previedli svoje členské práva a povinnosti na nadobúdateľa - žalovanú v 2. rade.

11. Z výpisu z listu vlastníctva č. XXXXX zo dňa 23.8.2006 súd zistil, že výlučným vlastníkom bytu č. 27 na 6. poschodí vo vchode XX na J. ulici v N., kat. územie J. je F. B. rod. O., nar. XX.XX.XXXX a to titulom Zmluvy o prevode bytu do vlastníctva O. XXXX/XX zo dňa 20.4.2006. Na uvedenom liste vlastníctva je zároveň zapísaná poznámka - Návrh na vydanie predbežného opatrenia Okresný súd Košice I k bytu č. XX na 6.p. v bytovom dome s.č. XXX na p.č. 3085 P1 334/06 (uvedený stav listu vlastníctva je ku dňu 16.8.2006, kedy bola vykonaná posledná aktualizácia katastrálneho portálu).

12. Z kúpnej zmluvy zo dňa 31.7.2006 súd zistil, že žalovaná v 2/ rade previedla vlastnícke právo k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXXX, k. ú.: J. a to 2-izbového bytu č. XX, na 6.poschodí, bytového domu J. XX, N. aj s podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu na

žalovaného v 3/ rade za kúpnu cenu 830.000,- Sk. Vklad uvedenej zmluvy bol povolený Správou katastra Košice dňa 21.8.2006 pod č. O. XXXX/XXXX.

13. Z kúpnej zmluvy zo dňa 2.9.2008 súd zistil, že žalovaný v 3/ rade ako predávajúci previedol vlastnícke právo k uvedenej nehnuteľnosti - dvojizbovému bytu č. XX na 6.poschodí, ul. J. XX v N., súpisné číslo stavby: XXX - obytný dom, stojaci na parcele č. 3085, k.ú. J. na žalovanú v 4/ ako kupujúcu. Vklad do katastra nehnuteľností bol povolený pod O. XXXX/XXXX.

14. Z rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 5To 13/2014-304 zo dňa 27.3.2014 súd zistil, že krajský súd zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 14.11.2013 sp. zn.: 8T 156/09 a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku s použitím § 285 písm. b) Tr.poriadku obžalovanú - žalovanú v 2/ rade oslobodil spod obžaloby, pretože skutok, ktorý jej bol kladený za vinu právne kvalifikovaný ako prečin poškodzovania cudzích práv podľa § 375 ods. 1 písm. a) Tr.zákona, ktorého sa mala dopustiť tak, že na základe Zmluvy o prevode členstva a práva nájmu zaregistrovanej dňa 8.2.2006 na SBD III v Košickej Novej Vsi, previedla užívateľské práva k 2-izbovému družstevnému bytu č. 27, 6.poschodie, na ulici J. XX v N., čím tento prevod uskutočnila bez súhlasu spoluužívateľa W. N. a jeho podpis na tejto zmluve, ako aj podpis v osvedčovacej knihe sfalšovala, čím takto mu spôsobila škodu vo výške 14.107,41 € (425.000,- Sk), nakoľko skutok nie je trestným činom. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia súd zistil, že prvostupňový súd dospel k záveru, že skutok sa stal, spáchala ho žalovaná v 2/ rade, s ktorým záverom sa stotožnil aj odvolací Krajský súd v Košiciach. Ďalej Krajský súd v Košiciach vo svojom rozhodnutí poukázal na to, že ustanovením o trestnom čine, poškodzovanie cudzích práv podľa § 375 Tr.zákona sa poskytuje trestnoprávna ochrana len tým právam, ktoré nemajú majetkovú povahu. Ak podvodným konaním páchateľa došlo k zásahu do práv spojených s vlastníctvom a užívaním bytu, potom také konanie nemožno posúdiť ako trestný čin poškodzovania cudzích práv podľa § 375 Tr.zákona, lebo práva k bytu sú svojim charakterom a obsahom majetkovými právami. V danej trestnej veci na základe výsledkov dokazovania bolo možné urobiť jednoznačný záver, že skutok uvedený v obžalobe sa stal, že ho spáchala obžalovaná - žalovaná v 2/ rade, na druhej strane však tento skutok nie je trestným činom poškodzovanie cudzích práv podľa § 375 Tr.zákona a preto odvolací súd obžalovanú - žalovanú v 2/ rade spod obžaloby Okresného prokurátora pre daný skutok právne kvalifikovaný ako prečin poškodzovanie cudzích práv podľa § 375 ods. 1 písm. a) Tr.zákona, oslobodil.

15. Po citácii §§ 34, 36, 38, 39, 40 ods. 1, 42, § 703 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 229 zák. č. 513/91 Zb. (ďalej len „zák. č. 513/91 Zb.“), § 230 zák. č. 513/91 Zb., 34 ods. 1, 2 zák. č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností (ďalej len „zák. č. 162/95 Z.z.“), § 20, § 28, § 29 ods. 1 zák. č. 182/93 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len zák. č. 182/93 Z.z.“) a § 137 CSP, súd konštatoval, že za nedovolenú - pri možnosti žaloby na plnenie - možno považovať určovaciu žalobu len tam, kde by neslúžila potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov.

16. Ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah strán sporu a môže sa ňou predísť žalobe na plnenie, je určovacia žaloba prípustná aj napriek tomu, že je možná i žaloba na plnenie (R 40/1996 ZSP).

17. Absolútna neplatnosť právneho úkonu (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege) a hľadí sa naň, ako by nebol urobený; táto neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným schválením (ratihabíciou) a nemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Absolútne neplatný právny úkon nepôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. V prípade absolútnej neplatnosti právneho úkonu je určovacia žaloba jediným prostriedkom nápravy vzniknutého stavu. Súdne rozhodnutie ovplyvní právne postavenie žalobcu, a preto možno konštatovať danosť naliehavého právneho záujmu. Naviac existenciu naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti všetkých zmlúv súd videl v riešení a zabezpečení základnej životnej potreby žalobcu - potreby bývania, ktorej bol pozbavený na základe (tohto) právneho úkonu Zmluvy o prevode členstva a práva nájmu, ktorý úkon neurobil a na základe ktorého bol uskutočnený prevod na žalovanú v 2/ rade. Zároveň existenciu naliehavého právneho záujmu súd videl v tom, že ak bude súdom vyslovená neplatnosť týchto právnych úkonov spolu s určením, kto je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti a určením, kto je spoločným členom družstva a nájomcom predmetného bytu, zakladá to žalobcovi, či žalovanej v 1. rade nárok domáhať sa zrušenia spoločného členstva a nájmu a z toho vyplývajúcich nárokov resp. vo vzťahu k žalovanej v 1.

či 2. rade domáhať sa vyplatenia náhrady škody spôsobenej mu neplatným právnym úkonom, ktorého účastníčkami oni dve boli. Ako konštatoval Krajský súd v Košiciach (ods. 76,77) žalobca má naliehavý právny záujem na určení daných výrokov (s pozmeneným výrokom 6., ktorá zmena petitu bola súdom prvého stupňa pripustená).

18. V prípade, ak vôľa nie je skutočne daná, vážna, omylu prostá, určitá a slobodná, ide o vadu vôle. Ak subjektu chýba vôľa, ide o úkon absolútne neplatný (non negotium), právny úkon z hľadiska práva vôbec nevznikne, nakoľko mu chýba podstatný pojmový znak právneho úkonu. Neplatnosť právneho úkonu podľa § 37 je neplatnosťou absolútnou, pričom nie je rozhodujúce, či účastníci zmluvy o dôvode jej neplatnosti vedeli (R NS ČR sp. zn. 30 Cdo 3540/2006).

19. V tomto prípade pri Zmluve o prevode členstva a práva nájmu uzatvorenej dňa 8.2.2006 žalobca vystupoval ako strana zmluvy popri žalovanej v 1. rade, pričom z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že na zmluve uvedený podpis nepatril jemu, tento podpis nevykonal žalobca, ale iná osoba, ktorá jeho podpis tzv. sfalšovala. Žalobca, napriek tomu, že vystupoval ako zmluvná strana na zmluve a bol tam uvedený aj jeho podpis, zmluvu nepodpísal (o zmluve v čase dátumu na nej uvedenom nemal vedomosť), teda na jeho strane nebola vôľa byť účastný predmetného právneho úkonu, a absentoval aj jeho prejav vôle navonok, t. j. vyvolanie takých účinkov, ktoré s prejavom vôle spája právny poriadok, teda podpísanie predmetnej zmluvy. Vôľa žalobcu nebola skutočne daná, vážna, omylu prostá, určitá a slobodná, čo má za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu (non negotium) - zmluvy o prevode členstva a práva nájmu z 8.2.2006. Zároveň s poukazom na závery rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 5To/13/2014-304 zo dňa 27.03.2014, kedy bolo skonštatované, že skutok uvedený v obžalobe (trestný čin poškodzovania cudzích práv - sfalšovanie podpisu žalobcu) sa stal, že ho spáchala obžalovaná - žalovaná v 2/ rade (i keď v konečnom dôsledku vo veci oslobodená, pretože tento skutok nebol trestným činom poškodzovania cudzích práv podľa § 375 Tr. zákona) bolo nutné konštatovať, že zmluva o prevode členstva a práva nájmu z 8.2.2006 je absolútne neplatná, aj s poukazom na ustanovenie § 39 OZ, nakoľko svojim účelom odporuje zákonu.

20. Z uvedeného dôvodu bol výrok rozsudku súdu prvej inštancie určujúci neplatnosť tejto (v poradí prvej) zmluvy potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 6Co/296/2015-695 zo dňa 25.10.2016. Dané rozhodnutie dalo právny základ pre rozhodovanie o ďalších určujúcich výrokoch žaloby žalobcu.

21. Predmetom tohto konania ostalo posúdenie platnosti resp. neplatnosti ostatných zmlúv, t.j. Zmluvy o prevode vlastníctva družstevného bytu uzatvorenej dňa 29.3.2006 medzi žalovaným v 5/ rade a žalovanou v 2/ rade, Kúpnej zmluvy zo dňa 21.8.2006 uzavretej medzi žalovanou v 2/ rade a žalovaným v3/ rade, Kúpnej zmluvy zo dňa 2.9.2008 uzavretej medzi žalovaným v 3/ rade a žalovanou v 4/ rade. Žalobca sa ďalej domáhal určenia, že vlastníkom dvojizbového bytu č. 27 na 6.poschodí, ul. J. XX v N. je žalovaný v 5/ rade a že žalobca a žalovaná v 1/ rade sú spoločnými členmi v družstve Stavebné bytové družstvo III Košice a spoločnými nájomcami 2-izbového bytu č. XX, na 6. poschodí vo vchode č. XX na J. ulici v N..

22. Krajský súd v Košiciach sa vyjadril k otázke vplyvu neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov s poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. februára 2010, sp. zn. I. ÚS 50/2010. Poukázal v ňom na zásadu rímskeho práva (nemo plus iuris ad alienum transfere potest, quam ipse habet), v zmysle ktorej z nepráva nemôže vzniknúť právo. Zdôraznil, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť.

23. Ak je predmetom súdneho konania neplatnosť viacerých, na seba nadväzujúcich zmlúv, dôvody neplatnosti treba zisťovať u každej z nich samostatne. Jednoznačný záver o platnosti jednej z týchto zmlúv nie je dostatočným dôvodom pre záver, že aj ďalšie zmluvy sú platné (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. októbra 1997, sp. zn. 5 Cdo 49/97).

24. Po vrátení veci súdu prvej inštancie žalovaní zaujali vo veci temer totožnú obranu postavenú na náleze Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 549/2015, kedy mali za to, že žalovaní v 3/, 4/ rade boli pri nadobúdaní predmetnej nehnuteľnosti dobromyseľní a preto vylučovali použitie zásady nemo plus iuris. Podľa nich právny názor, že na základe neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému

prevodu vlastníckeho práva, nemožno uvažovať o ochrane vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľného nadobúdateľa, bol už v súdnej praxi prekonaný. Zároveň poukazovali na to, že nemožno postaviť ochranu nájomných práv žalobcu nad ochranu vlastníckych práv žalovaných (v 2/ až 5/ rade).

25. Súd prvej inštancie plne rešpektujúc názor Krajského súdu v Košiciach mal za to, že s otázkou vzájomného stretu vyššie uvedených dvoch rozhodnutí sa plne a dostatočne vysporiadal už tento súd druhej inštancie a preto súd prvej inštancie si dovoľuje len zopakovať, že dobromyseľným nadobúdateľom, t.j. tu žalovaným v 3. a 4. rade (pričom žalovanú v 2. rade súd nepovažoval za dobromyseľnú, pretože práve ona sfalšovala podpis žalobcu na prvej Zmluve o prevode členstva a práva nájmu zo dňa 8.2.2006) svedčí iba modus, nie titulus nadobudnutia vlastníckeho práva s prihliadnutím na absolútnu neplatnosť aj všetkých ďalších právnych úkonov prevodov, danej nehnuteľnosti následne po Zmluve o prevode členstva a práva nájmu zo dňa 8.2.2006. Zároveň títo sa nedostali do postavenia vlastníkov (keďže ich nadobúdací právny úkon bol neplatný), ale dostali sa len do postavenia oprávnených držiteľov (§ 129 a nasl. . Ak by sa týmto oprávneným držiteľom iba s prihliadnutím na ich dobrú vieru pri nadobúdaní nehnuteľnosti bez naplnenia ďalších zákonných podmienok poskytla ochrana ich „vlastníckeho“ práva, tým by došlo k obchádzaniu inštitútu vydržania, ktorý podmieňuje nadobudnutie vecí zákonom určenú dobu trvania (u hnuteľných vecí 3 roky a u nehnuteľností 10 rokov) oprávnenej, ničím nerušenej držby tejto veci (§ 134 .

26. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, ani u jedného z nadobúdateľov (žalovaných v 2. až 4. rade) neuplynula zákonom stanovená doba na vydržanie danej nehnuteľnosti, pretože žalovaná v 2. rade mala danú nehnuteľnosť v nerušenej držbe necelé dva mesiace, žalovaný v 3/ rade cca 5 mesiacov a žalovaná v 4/ rade cca 2 roky až do doručenia uznesenia o pripustení jej osoby do konania na strane žalovaných (č.l. 226). Už len z tohto dôvodu nemožno prisvedčiť argumentácii žalovaných, že sa stali riadnymi vlastníkmi danej nehnuteľnosti iba s prihliadnutím na ich dobrú vieru bez pristúpenia ostatných zákonom vyžadovaných podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. U žalovanej v 2/ rade nepochybne absentuje nielen vydržacia doba 10 rokov, ale i dobrá viera, že nadobúda vlastníctvo platným právnym titulom, nakoľko ona bola falšovateľkou podpisu žalobcu.

27. Súd plne poukazuje na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 6Co/296/2015-695 zo dňa 25.10.2016 (bod 114), kedy tento uviedol že podľa slovenského právneho poriadku nemôže - okrem zákonom stanovených spôsobov, dôjsť k právnemu dôsledku, že by oprávnený držiteľ mohol len pri dobrej viere v zápis do katastra nehnuteľností nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti zapísanej v katastri nehnuteľností od nevlastníka, bez toho, aby takýto spôsob upravoval zákon. Inými slovami povedané, na dobrú vieru nadobúdateľa zákon neviaže bezprostredne nadobudnutie vlastníckeho práva, ale len zakladá právo oprávnenej držby (§ 130 a možnosť nadobudnutia práva vydržaním (§ 134 . Tým, že zákonodarca upravil inštitút držby, právne dôsledky vyplývajúce z plynutia času, časovo vymedzil podmienku pre vydržanie nehnuteľnosti lehotou 10 rokov, celkom jasne a zreteľne nastavil pravidlá pre nadobudnutie veci pre „dobromyseľného nadobúdateľa“, ktorým nemôže byť nikto iný než oprávnený držiteľ v zmysle § 130 OZ.

28. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovanými zdôrazňovaný nález Ústavného súdu SR I.ÚS 549/2015 nie je možné použiť v tomto konkrétnom prípade, pretože žalobca nebol vlastníkom nehnuteľnosti, ktorý by bol v postavení tzv. nedbalého vlastníka nestarajúceho sa ako predmet vlastníctva opustil jeho sféru. Tento bol iba v pozícii nájomcu a člena družstva, pričom vlastníkom nehnuteľnosti - bytu bol žalovaný v 5/ rade. Žalovaný v 5/ rade sa nesprával nedbale a určite ničím nezanedbal svoje povinnosti, kedy tento v súlade s § 230 Obchodného zákonníka iba zobral na vedomie predloženú Zmluvu o prevode členstva a práva nájmu zo dňa 8.2.2006 a následne v zmysle § 29 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. iba splnil svoju povinnosť previesť vlastníctvo bytu na nájomcu, ktorý o to požiadal (žalovaná v 2/ rade). Žalobcu by bolo možné len veľmi extenzívnou analógiou považovať za „vlastníka nájomných a členských práv“, avšak ako vyplynulo z vykonaného dokazovania i tento sa v žiadnom prípade nesprával nedbale, práve naopak. Žalobca už návrhom zo dňa 7.8.2006 sa domáhal zákazu nakladania s nehnuteľnosťou návrhom na nariadenie predbežného opatrenia, ktorý bol v konečnom dôsledku zamietnutý Krajským súdom v Košiciach (č.l. 55), ale len z dôvodu, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu nehnuteľnosť už bola prevedená zo žalovanej v 2. rade na žalovaného v 3. rade. Žalobca následne každý ďalší prevod nehnuteľnosti napadol rozšírením žalobného petitu, kedy iba reagoval na danú vzniknutú situáciu. Už i z tohto pohľadu ho nemožno považovať za nedbalého „vlastníka nájomných a členských práv“, ochrana ktorých by mala ustúpiť ochrane práv dobromyseľných nadobúdateľov.

29. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd všetky následné zmluvy o prevodoch - Zmluva o prevode vlastníctva družstevného bytu uzatvorená dňa 29.3.2006 medzi žalovaným v 5. rade a žalovanou v 2. rade, Kúpna zmluva zo dňa 21.8.2006 uzatvorená medzi žalovanou v 2. rade a žalovaným v 3. rade, Kúpna zmluva zo dňa 2.9.2008 uzatvorená medzi žalovaným v 3. rade a žalovanou v 4. rade považoval za absolútne neplatné s prihliadnutím na zásadu nemo plus iuris, t.j. nikto nemôže previesť viac práv než má, a keďže už prvá Zmluva o prevode členstva a práva nájmu zo dňa 8.2.2006 bola vyhlásená za absolútne neplatný právny úkon, aj všetky následné právne úkony sú absolútne neplatné.

30. Na základe vyhlásenia neplatnosti všetkých prevodov vlastnícke právo k bytu svedčí žalovanému v 5. rade a preto súd vyhovel žalobe aj v časti výroku o určenie vlastníckeho práva k bytu a to aj napriek vyjadreniu žalovaného v 5. rade, že sa vlastníkom bytu „necíti“. Aj napriek negatívnemu stanovisku žalovaného v 5. rade vo veci museli byť usporiadané vzťahy medzi stranami sporu po tom, čo boli všetky zmluvy vyhlásené za neplatné a jediným spravodlivým a správnym riešením bolo navrátenie veci do pôvodného stavu, ktorý bol pred všetkými uskutočnenými (absolútne neplatnými) prevodmi. Vzhľadom k tejto skutočnosti súd určil vlastnícke právo žalovaného v 5. rade a zároveň určil, že žalobca a žalovaná v 1. rade sú spoločnými členmi družstva - žalovaného v 5. rade a spoločnými nájomcami predmetného bytu bez ohľadu na to, či toho času sú žalobca a žalovaná v 1. rade manželia alebo nie.

31. Súd nepristúpil k vykonaniu advokátkou žalovanej v 1. a 2. rade navrhovaných dôkazov a to pripojenie spisu tunajšieho súdu o rozvode žalobcu a žalovanej v 1. rade a k vypočutiu žalobcu, nakoľko tento ku skutočnostiam rozhodujúcim pre toto konanie bol už vypočutý dňa 7.2.2007. Skutočnosti vyplývajúce zo spisu o rozvode žalobcu a žalovanej v 1/ rade súd nepovažoval za podstatné k rozhodovaniu súdu o neplatnosti zmlúv a ostatných výrokov tohto rozhodnutia, nakoľko v konaní súd uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 11.4.2017 za prítomnosti všetkých strán sporu nepripustil zmenu žalobného petitu v časti rozšírenia návrhu o zrušenie spoločného práva nájmu a určenia ďalšieho člena družstva a nájomcu. Z tohto dôvodu vykonávanie navrhovaných dôkazov nebolo účelné ani hospodárne a preto súd návrhy na doplnenie dokazovania zamietol.

32. Po citácii § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, ods. 2 úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia súdny úradník.

33. Podľa Čl. 4 CSP, ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci. Ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.

34. Po citácii § 252 a § 253 ods. 1 a 2 CSP, ak strana v konaní navrhne vykonanie dôkazu, s ktorým sú spojené výdavky, súd jej môže uložiť povinnosť zložiť preddavok. Ak súd ustanoví znalca a strane nebolo priznané oslobodenie od súdneho poplatku, najneskôr spolu s ustanovením znalca uloží povinnosť zložiť preddavok v rozsahu predpokladaných nákladov znaleckého dokazovania.

35. V konaní štát uhradil trovy znaleckého dokazovania vo výške 431,20 € pozostávajúce z odmeny priznanej znalcovi B.. R. Q. za vypracovanie znaleckého posudku a to uznesením č.k. 35C/119/2006-503 zo dňa 22.9.2014. Uvedené znalecké dokazovanie súd vykonával za účelom preukázania pravosti podpisu žalobcu na prvej zmluve - Zmluve o prevode členstva a práva nájmu zo dňa 8.2.2006, v ktorej časti návrhu bol žalobca úspešný voči žalovaným v 1/ rade a 2/ rade (ktoré popierali argumentáciu žalobcu, že by podpis na zmluve nebol podpisom žalobcu). Žalovaní v 2/ a 3/ rade navrhli vo veci vykonať nariadené znalecké dokazovanie. Vzhľadom na vyššie uvedené s poukazom na výsledok konania, kedy súd návrhu žalobcu vyhovel, súd za účelom vysporiadania výdavkov štátu zaviazal žalovaných v 1/ až 3/ rade spoločne a nerozdielne k úhrade trov štátu vo výške 431,20 €, nakoľko toto znalecké dokazovanie bolo vykonané na ich návrh resp. v ich prospech z dôvodu ich právnej argumentácie vo veci.

36. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v 3. rade v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať žalovanému v 3. rade náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %. Odvolanie podal z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm. d), písm. h) CSP. Poukázal na to, že jedným zo základných atribútov práva na spravodlivý proces je náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Táto podmienka náležitého odôvodnenia rozhodnutia nie je splnená, lebo nereflektoval na novú argumentáciu žalovaného v 3. rade, prezentovanú na pojednávaní dňa 11. apríla 2017 a zhrnutú v písomnom podaní zo dňa 7. apríla 2017. Súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní (v tejto veci) pridržiaval názoru vysloveného odvolacím súdom, že nie je možné uprednostniť ochranu dobrej viery žalovaného v 3. rade a žalovanej v 4. rade, lebo prednosť má dodržanie rímskej zásady „nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet“, t. j. že nikto nemôže na iného previesť viac práv ako má sám. Pri odôvodnení tohto záveru súd nereflektoval potrebu ústavnokonformného výkladu. V nadväznosti na námietky žalovaného v 3. rade a žalovanej v 4. rade bol súd povinný vyporiadať sa s týmto zásahom do ústavných práv sporových strán a podrobiť ich skúmaniu, ktorej sporovej strane, ktorému ústavou chránenému právu dá súd prednosť. Všeobecný súd sa obmedzil na konštatovanie, že závery rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. marca 2016 sp.zn. I.ÚS 549/2015 nie je možné aplikovať, lebo právna úprava Slovenskej republiky nepozná inštitút, na ktorý Ústavný súd Slovenskej republiky v tomto rozhodnutí odkazuje, t.j. ochrana dobromyseľného nadobúdateľa, pri ktorej je prelomená zásada nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet. Žalovaný v 3. rade ako aj žalovaná v 4. rade predložili súdu argumenty o svojej dobromyseľnosti v čase, kedy nadobudli spornú nehnuteľnosť. S týmito sa súd žiadnym spôsobom nevyporiadal, iba konštatoval, že žiaden zo žalovaných nesplnil podmienku na vydržanie nehnuteľnosti, a zároveň, že žalovaná v 2.rade nebola ani len dobromyseľná, lebo sama sfalšovala podpis žalobcu. Žalovaný v 3.rade je si vedomý a že prejednávaný spor je komplikovaný a že pri posudzovaní právnej otázky existujú rozdielne právne názory. Poukázal na rozdielne názory v rozhodnutiach odvolacieho súdu z 30. mája 2013 sp.zn. 5Co/272/2011 a 25.októbra 2016 sp.zn. 6Co/296/2015. Práve v takejto situácii je potrebné skúmať všetky jednotlivé odlišnosti prejednávaného prípadu, aby následné rozhodnutie bolo spravodlivé a odôvodnenie rozhodnutia presvedčivé. Strohé popretie práv žalovaných len z dôvodu, že títo nemohli nadobudnúť vlastnícke právo (pre porušenie zásady nemo plus iuris) je v príkrom rozpore s ústavou garantovaným princípom právneho štátu a princípom ochrany legitímnych očakávaní. Osobitne ako na odvolací dôvod žalovaný v 3. rade poukázal na argument, že žalobca nebol v skutočnosti taký starostlivý a obozretný ako sa snažil v konaní preukázať. Žalobca síce podal návrh na vydanie predbežného opatrenia, avšak tento bol v rozpore s verejným registrom (evidenciou katastra nehnuteľnosti). Z toho dôvodu nemožno považovať žalobcu za primerane opatrného, lebo svojím pochybením (podaním vadného návrhu na nariadenie predbežného opatrenia) umožnil ďalšie prevody vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na žalovaného v 3. rade a žalovanú v 4. rade. Súd prvej inštancie neprihliadol na toto pochybenie žalobcu pri podaní návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.

37. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná v 4.rade. Navrhla zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 11.apríla 2017, č.k. 35C/119/2006-794 tak ako je to špecifikované v petite odvolania na č.l. 837-838 spisu.

38. Odvolanie podala z dôvodov podľa § 365 ods.1 písm.b/, d/, f/, h/ CSP. Uviedla, že žalobca sa žalobou domáhal určenia, že zmluvy na základe ktorých došlo k prevodu predmetného bytu sú neplatné. Podľa zákona musí žalobca preukázať naliehavý právny záujem na takomto určení, a zároveň strany musia byť nositeľmi vecnej legitimácie vyplývajúcej im z hmotného práva. Existencia naliehavého právneho záujmu musí trvať počas celého konania, a teda aj v čase vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. V prejednávanej veci žalobca vyriešil svoju bytovú situáciu, a už počas rozhodovania o merite veci nemal naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmlúv. Za tejto situácie, keď žalobca nepreukázal existenciu daného právneho záujmu, určovací návrh nemôže obstáť a bez ďalšieho vedie k zamietnutiu návrhu. Pre určenie neplatnosti jednotlivých zmlúv musí byť súčasne s existenciou naliehavého právneho záujmu daná aj vecná legitimácia strán sporu. Žalobca nebol účastníkom právnych vzťahov, ktoré následne vznikli medzi žalovanými v 2. až 5. rade.

39. Súd určil, že vlastníkom nehnuteľnosti je Stavebné bytové družstvo III. Košice. Podľa odvolateľky žalobca nebol aktívne legitimovaný domáhať sa určenia, že žalovaný v 5.rade je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Súd sa zaoberal otázkou ochrany vlastníckeho práva dobromyseľných nadobúdateľov s poukazom na nález Ústavného súdu I. ÚS 549/2015, pričom uviedol, že s uvedeným názorom Ústavného

súdu sa už vyporiadal odvolací súd, ktorý zaujal opačné stanovisko. Pre prvoinštančný súd je právny názor odvolacieho súdu záväzný a rešpektujúc ho rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Skutočnosť, že odvolací súd sa priklonil k už prekonanému nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I.ÚS 50/2010, nemôže byť podkladom pre spravodlivé rozhodnutie prvoinštančného súdu. Predovšetkým za predpokladu, že existuje rozhodnutie iného senátu Krajského súdu v Košiciach, ktoré zastáva právny názor, ktorý neskôr vyslovil aj Ústavný súd SR pod sp.zn. I. ÚS 549/2015. Krajský súd v Košiciach tým, že nerešpektoval ani svoju predchádzajúcu judikatúru (rozsudok sp.zn. 5Co/272/2011) a bez toho, aby predložil dostatočné odôvodňujúce argumenty, prečo sa od tohto svojho predchádzajúceho právneho názoru odchyľuje, porušil základné práva strán sporu. Dôvody, pre ktoré považuje za relevantné sa v tomto konaní vyporiadať s právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I.ÚS 549/2015, ozrejmila vo svojom vyjadrení zo dňa 14. marca 2017. V danom prípade potom, ako súd dospel k záveru o neplatnosti zmluvy o prevode členstva a práva nájmu k nehnuteľnosti, založil na tomto posúdení aj neplatnosti nasledujúcich zmlúv. Poznamenala, že platnosť právneho úkonu treba posudzovať v okamihu, so zreteľom na okolnosti daného prípadu, keď k právnemu úkonu došlo. Ako kupujúca nadobudla vlastnícke právo od žalovaného v 3. rade na základe platne uzavretej kúpnej zmluvy. Rozhodnutím o povolení vkladu vlastníckeho práva došlo k prevodu vlastníckeho práva z predávajúceho na ňu ako kupujúcu. Nesúhlasí s názorom okresného súdu, že vzhľadom na neplatnosť právneho úkonu žalovanej v 2. rade, sa nikdy nestala vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti. Poukázala na potrebu dôkladnejšie sa zaoberať nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 549/2015, ktorý si osvojili aj všeobecné súdy a to Krajský súd v Banskej Bystrici sp.zn. 34Cbi/5/2016, Krajský súd v Trnave sp.zn. 31CoKR/1/2015 a Krajský súd v Žiline sp.zn. 6Co/670/2015. Poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky „Cdo 311/2008“ a do pozornosti súdu dáva aj uznesenie Ústavného súdu sp.zn. I. ÚS 489/2016. Vyslovila názor, že práve opomenutím poskytnutia ochrany vlastníckeho práva dobromyseľného nadobúdateľa, dochádza k zásahu do ústavou garantovaných práv a popretiu zásady na spravodlivé súdne konanie, ako aj narušením právnej istoty nadobúdateľa. Kúpnu zmluvu so žalovaným v 3.rade uzatvorila prostredníctvom realitnej kancelárie, ktorej povinnosťou je k predaju pristupovať s potrebnou odbornou starostlivosťou. V čase podpisu zmluvy z evidencie katastra nehnuteľnosti žiadnym spôsobom nevyplynula spornosť vlastníckeho práva žalovaného v 3.rade. Pretože za účelom kúpy nehnuteľnosti si musela vziať úver na dobu 30 rokov, ktorý spláca, považuje za neprimeranú tvrdosť zákona, aby chybou v konaní iných subjektov došlo k strate vlastníckeho práva, ktoré v dobrej viere nadobudla. Ku kúpe nehnuteľnosti pristupovala zodpovedne. Je toho názoru, aby súdy sa riadne zaoberali otázkou ochrany vlastníckeho práva dobromyseľného nadobúdateľa nehnuteľnosti, ktorý túto získal v dobrej viere a ďalej ju užíval ako vlastník. Žiadala priznať náhradu trov prvostupňového ako aj odvolacieho konania v rozsahu 100%.

40. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných v 3. a 4. rade navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. K odvolaniu žalovaného v 3. rade, ktorý v odvolaní vyčíta žalobcovi nedbalosť, ktorá mala spočívať v tom, že žalobca podaním vadného návrhu na nariadenie predbežného opatrenia umožnil ďalšie prevody vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na žalovaného v 3. rade a následne na žalovanú v 4. rade, žalobca uviedol, že kategoricky odmieta toto tvrdenie žalovaného v 3. rade, t.j. že začatie a priebeh konania zapríčinil žalobca svojou aktivitou alebo pasivitou. Konajúci súd sa správne vyporiadal s uvedenou situáciou, že žalobcu považoval za „kvázi“ vlastníka, t.j. nájomcu so zákonným právom kúpy predmetu nájmu, a správne konštatoval, že žalobca nebol nedbalým, lebo po preukázanom sfalšovaní jeho podpisu na zmluve o prevode členstva a práva nájmu, podal oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu (inicioval konanie pred príslušným orgánom činným v trestnom konaní) a podal aj návrh na určenie neplatnosti zmluvy o prevode členstva a práva nájmu. Žalobca teda nebol nedbalým vlastníkom. K údajnej dobromyseľnosti žalovaného v 3.rade žalobca uviedol, že aktuálna judikatúra najvyšších súdnych autorít začala v poslednej dobe vo vzťahu k otázke ochrany vlastníckeho práva v zmysle zásady nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, pripúšťať výnimky, kedy za určitých skutkových okolností je spravodlivé ochrániť dobromyseľného nadobúdateľa vlastníckeho práva od nevlastníka - teda uprednostniť princíp iura quesita. Ako však vyplýva z rozhodnutí, na ktoré poukazujú žalovaný v 3. rade a žalovaná v 4. rade, uprednostniť zásadu iura quesita pred zásadou nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, je možné len vo výnimočných prípadoch, ktoré je treba posudzovať individuálne, pričom musí ísť o situáciu, ako to uvádza aj Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze I. ÚS 549/2015 pri kolízii týchto princípov podľa konkrétnych okolností prípadu, ak nie je možné zachovať maximum z oboch týchto práv. Uplatnenie tejto ochrany musí byť podložené prísne skúmaným skutkovým stavom, ktorý musí nad akúkoľvek

pochybnosť poskytovať záver o tom, že sú kumulatívne splnené základné podmienky, a to nedbalosť pôvodného vlastníka, dobromyseľnosť nadobúdateľa nad akúkoľvek pochybnosť, a princíp všeobecnej spravodlivosti. Ako vyplýva z okolností predmetného sporu je zrejmé, že absolútna neplatnosť prvej zmluvy, ktorá spôsobila absolútnu neplatnosť po nej nasledujúcich kúpnych zmlúv, bola spôsobená trestným činom - sfalšovaním podpisu prevodcu, neplatnosť teda, ako to správne konštatoval aj okresný súd, spôsobila absolútna neexistencia vôle žalobcu a absolútna neexistencia prejavu vôle žalobcu. Judikatúra, na ktorú vo svojej obrane poukazujú žalovaní, má vo svojej podstate na mysli prípady, kedy pôvodný vlastník mal vôľu zbaviť sa svojho vlastníckeho práva jeho dispozíciou, a túto svoju vôľu aj prejavil. Žalobca v danom prípade nikdy nemal vôľu a neprejavil vôľu zbaviť sa svojich práv k predmetnému bytu, a k tomu (následne) došlo protiprávnym konaním žalovanej v 1. rade a žalovanej v 2. rade. Za takéhoto stavu nie je možné uprednostniť práva nadobúdateľov, ani za predpokladu ich prípadnej dobromyseľnosti (ktorú v celom rozsahu žalobca popiera), nakoľko spravodlivosť v tomto prípade v celom rozsahu ochraňuje žalobcu, a zároveň je v celom rozsahu spravodlivé, aby v konečnom dôsledku, hoci s potrebou viacerých vyporiadaní zo zmluvných vzťahov, boli v konečnom dôsledku za vzniknutý stav zodpovedné žalované v 1. a 2. rade.

41. Vo vzťahu k údajnej dobromyseľnosti žalovaného v 3. rade uviedol, že podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 Cdo 71/2011 zo dňa 27.2.2013 je možné ochranu dobromyseľnému nadobúdateľovi poskytnúť len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, a že vec riadne podľa práva nadobudol, pričom dobrá viera musí byť hodnotená veľmi prísne a poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti v posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé.

42. Vychádzajúc zo skutkového stavu v predmetnej veci vyplýva, že žalovaný v 3. rade sa o tomto spore dozvedel najneskôr 21. júna 2008, kedy bolo z jeho strany prevzaté uznesenie o pribratí jeho osoby do konania ako strany sporu. Žalovaný v 3. rade bezodkladne po tomto zistení, t.j. už dňa 2. septembra 2008 uzatvoril kúpnu zmluvu, ktorou úmyselne previedol vlastnícke právo k tomuto bytu na žalovanú v 4. rade. Predmetné konanie svedčí o tom, že žalovaný v 3. rade si bol plne vedomý stavu predmetného bytu (a to zrejme aj v čase jeho kúpy) a bol pripravený v momente vzniku akejkoľvek prekážky zbaviť sa tohto bytu a zbaviť sa tým aj akejkoľvek zodpovedností.

43. K odvolaniu žalovanej v 4. rade žalobca uviedol, že nesúhlasí s argumentáciou žalovanej, že žalobca počas konania si vyriešil svoju bytovú otázku, a teda počas rozhodovania súdu o merite veci nemal naliehavý právny záujem na určení neplatnosti napadnutých zmlúv. Poznamenal, že predmetné konanie trvá od roku 2006. Je úplne logické, že počas jeho priebehu bol žalobca nútený svoju bytovú otázku (vy)riešiť, nakoľko s ohľadom na konanie všetkých žalovaných, ktorí bezohľadne zasahovali do jeho práv falšovaním a následnými absolútne neplatnými prevodmi vlastníckeho práva a týmto spôsobovali, že žalobca bol nútený procesne upravovať podanú žalobu, a tým aj po procesnej stránke predmetné konanie sa predlžovalo, by jeho spoliehanie sa na to, že jeho právam bude v „rýchlej“ dobe poskytnutá ochrana, bolo prinajmenšom naivné. Vyriešenie bytovej otázky nie je dôvodom, pre ktorý by nebolo nutné poskytnúť žalobcovi súdnu ochranu a zásah do jeho práv, ktorý bol tak výrazný, ako v uvedenom prípade, napraviť rozhodnutím v jeho prospech. Nesúhlasil ani s argumentáciou žalovanej v 4. rade o údajnej absencii aktívnej vecnej legitimácie, lebo podľa právnej teórie platí, že neplatnosť právneho úkonu je absolútna a relatívna. Rozdiel medzi týmito dvoma druhmi neplatnosti spočíva okrem iného v tom, že relatívnej neplatnosti sa môže domáhať len ten, kto je touto neplatnosťou dotknutý, a absolútnej neplatnosti právneho úkonu, ako je tomu v tomto prípade, sa môže domáhať ktokoľvek. Vzhľadom na uvedené je žalobca oprávnený domáhať sa neplatnosti aj tých právnych úkonov, ktorých nebol priamym účastníkom. K nedostatočnému vyporiadaniu sa s neplatnosťou jednotlivých zmlúv uviedol, že dôvody neplatnosti právnych úkonov je potrebné posudzovať samostatne. Na druhej strane je však zrejmé aj to, že v prípade absolútnej neplatnosti prvého prevodu vlastníckeho práva je v zmysle už vyššie uvedenej rímskej zásady nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet vylúčená možnosť ďalšieho prevodu vlastníckeho práva, a preto sú všetky ďalšie kúpne zmluvy v rámci postupného niekoľkonásobného prevodu vlastníckeho práva absolútne neplatnými právnymi úkonmi pre rozpor so zákonom, nakoľko právom, ktoré prevodca prevádza v čase prevodu, nedisponuje. Súd prvej inštancie teda správne rozhodol, pokiaľ z dôvodu absolútnej neplatnosti prvej zmluvy určil absolútne neplatnými právnymi úkonmi aj všetky nasledujúce kúpne zmluvy, pričom absolútna neplatnosť z hľadiska právnej teórie pôsobí od počiatku, absolútne neplatný právny úkon je negotium mullum, t.j. tento úkon nikdy neexistoval.

44. K údajnej dobromyseľnosti žalovanej v 4. rade uviedol, že žalovaná v 4. rade svoju dobromyseľnosť preukazuje skutočnosťou, že vykonala všetko potrebné, čo od nej možno požadovať tým, že vlastnícke právo k predmetnému bytu nadobudla sprostredkovaním cez realitnú kanceláriu. Podľa judikatúry označenej žalovanou 4. rade, ktorá pojednáva o prípadoch uprednostnenia ochrany dobrej viery dobromyseľného nadobúdateľa ako o výnimočných, platí, že dobrá viera musí byť hodnotená veľmi prísne, pričom túto ochranu je možné poskytnúť skutočne len výnimočne, ak je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ postupoval obozretne a zodpovedne.

45. Obaja žalovaní, t.j. žalovaný v 3. rade a žalovaná v 4. rade sa snažili preukázať svoju dobromyseľnosť aj textom svojich zmlúv. Tento dôkaz však sám o sebe nie je samostatne postačujúcim preukázať dobrú vieru žalovaných nad akúkoľvek pochybnosť, nakoľko nie je spôsobilý vylúčiť „zákulisné“ dohody žalovaných a pre relevantné preukázanie tejto dobrej viery by k tomu museli pristúpiť ďalšie dôkazy túto pochybnosť vylučujúce.

46. Žalované v 1. a 2. rade v písomnom vyjadrení na odvolanie žalovaných v 3. a 4. rade uviedli, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní zohľadnil právny názor odvolacieho súdu a podrobne sa nezaoberal otázkou právnej ochrany, ktorej sa dostáva v zmysle platného práva Slovenskej republiky vlastníckemu právu. Žalovaným nie je známa súdna prax v prípade tohto odlišného práva a bolo by účelné, ak by odvolací súd požiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky o vydanie stanoviská k takémuto právnemu problému.

47. Žalovaný v 5. rade v písomnom vyjadrení nepovažoval za potrebné sa vyjadrovať k odvolaniu žalovaných v 3. a 4. rade. Uviedol, že akceptuje rozsudok súdu prvej inštancie a nemá voči tomuto výhrady.

48. Ďalšie vyjadrenia vo veci neboli podané.

49. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 prejednal odvolanie žalovaných v 3. a 4. rade ako podané včas oprávnenými osobami, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaných nie je možné vyhovieť.

50. Rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, a preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

51. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 25. septembra 2018 o 10.00 hod. v pojednávacej sieni č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli zverejnené dňa 19. septembra 2018 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach podľa § 219 ods. 1,3 CSP.

52. Ako bolo vyššie uvedené žalovaní uplatnili odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, písm. d/, písm. f/ a písm. h/ CSP.

53. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

54. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/ (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) odvolací súd uvádza, že inou vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide

predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

55. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 ( do 30.6.2016 s ust. § 132 O.s.p.), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

56. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 ( do 30.6.2016 z ust. § 133 až 135 O.s.p.).

57. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ (rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

58. Odvolací súd v prejednanej veci dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody nie sú naplnené.

59. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani to, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli a nevyšli za konania najavo alebo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo, že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok hodnotenia jednotlivých dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 a § 192 (do 30.6.2016, § 133 až § 135 OSP) alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

60. Súd prvej inštancie vykonal vo veci mimoriadne rozsiahle dokazovanie a náležite zistil skutkový stav. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 a § 192 a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam na ktorých založil aj svoje rozhodnutie. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver. Nebola zistená vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a preto rozsudok ako vecne správny potvrdil.

61. Mimoriadne podrobné, precízne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na ktoré v podrobnostiach aj odkazuje (§ 387 ods. 2 .

62. Žalovaní v 3. a 4. rade poukazujú na okolnosti, ktoré už boli predmetom dokazovania na súde prvej inštancie, s ktorými sa súd prvej inštancie náležite vyporiadal v danej veci, a preto odvolacie námietky žalovaných nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

63. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie ako aj k odvolacím námietkam žalovaných odvolací súd uvádza nasledovne :

64. Neopodstatnená je námietka žalovanej v 4. rade o absencii naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti predmetných zmlúv zo strany žalobcu v dôsledku toho, že žalobca si vyriešil bytovú otázku počas konania.

65. Odvolací súd sa prikláňa k názoru žalobcu, že vyriešenie bytovej otázky počas dlhodobého súdneho konania nie je dôvodom, pre ktorý by nebolo nutné poskytnúť žalobcovi súdnu ochranu.

66. Nepatričná je taktiež aj námietka odvolateľov, že súd sa nevyporiadal s neplatnosťou jednotlivých zmlúv, pretože v dôvodoch rozhodnutia súdu prvej inštancie je konštatované, že zmluvu o neplatnosti právnych úkonov v prípade absolútnej neplatnosti prvého prevodu vlastníckeho práva je v zmysle už vyššie uvedenej rímskej zásady „nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet“ vylúčená možnosť ďalšieho prevodu vlastníckeho práva, a preto sú všetky ďalšie kúpne zmluvy v rámci postupného niekoľko násobného prevodu vlastníckeho práva absolútne neplatným právnym úkonom pre rozpor so zákonom, nakoľko právom, ktoré prevodca prevádza v čase prevodu nedisponuje.

67. Odvolací súd k tomu poznamenáva, že súdna prax, ako aj právna teória sú vo vzácnej zhode v tom, že absolútna neplatnosť právneho úkonu (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona ex lege, v dôsledku čoho sa hľadí na absolútne neplatný právny úkon tak, ako keby nebol nikdy urobený. Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe bolo už kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Ak je určitý úkon absolútne neplatný, nastáva neplatnosť priamo zo zákona už v čase jeho urobenia.

68. Ani uplatnenie princípov spravodlivosti a dobrých mravov pri výkone práv a povinností nemá súd možnosť dodatočne zvážiť, či absolútnu neplatnosť úkonu „uzná“ alebo „neuzná“. Na dôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť právneho úkonu musí súd vždy prihliadnuť, a to aj bez návrhu (z úradnej povinnosti ex officio).

69. Nepatričné sú námietky odvolateľov o tom, že súd prvej inštancie nezohľadnil dobromyseľnosť žalovaného v 3. rade a žalovanej v 4. rade pri uzatváraní kúpnych zmlúv ohľadom predmetnej nehnuteľnosti.

70. K otázke vplyvu neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov sa vyjadril Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení z 10. februára 2010, sp. zn. I. ÚS 50/2010. Poukázal v ňom na zásadu rímskeho práva (nemo plus iuris ad alienum transferre potest, quam ipse habet), v zmysle ktorej z nepráva nemôže vzniknúť právo. Zdôraznil, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť.

71. Vo všeobecnosti možno za vlastníka považovať osobu, v prospech vlastníctva ktorej svedčí nadobúdacie konanie (“modus”) a zodpovedajúci právny titul (titulus), napr. zmluva. Pokiaľ „titulus” preukazuje právo inej osoby, než (“modus”), je potrebné určiť, kto je vlastníkom. Za vlastníka je v takom prípade považovaný ten, v prospech práva ktorého svedčí nadobúdací titul. Neplatný právny úkon ale nemá právne následky, aké má platný právny úkon; na jeho základe preto nedochádza k prevodu nehnuteľnosti.

72. I keď v prípade neplatného právneho úkonu o prevode nehnuteľnosti „prevedených” ďalej na iných nadobúdateľov, svedčí v prospech týchto ďalších nadobúdateľov „modus” chýba im “titulus”. Dobrá viera týchto ďalších nadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného držiteľa (§ 129 a nasl. . Dobrej viere ale súčasný právny poriadok žiadne iné právne následky nepriznáva. Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi, nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Inými slovami povedané, pokiaľ zápis v katastri nehnuteľnosti nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri.

73. K výhradám odvolateľov, že súd mal dať prednosť Nálezu Ústavného súdu I. 549/2015 zo dňa 16. marca 2016 pred Nálezom Ústavného súdu I. ÚS 50/2010 odvolací súd uvádza :

74. V náleze Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo dňa 16. marca 2016 sa uvádza, že z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany je treba postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad

alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko má sám). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.

75. Ústavný súd SR v náleze konštatoval, že obdobnou problematikou sa zaoberal aj Ústavný súd Českej republiky (napr. III. ÚS 415/15) a v ostatnom náleze sp. zn. III. ÚS 247/14 z 28. januára 2016 zhrnul svoju doterajšiu judikatúru s jasným záverom o originárnom spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom, ktorému treba poskytnúť ústavnoprávnu ochranu, ak odvodzoval svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľností od právneho úkonu, ktorý by bol neskôr posúdený hoci aj absolútne neplatným. Nevyhnutným predpokladom pre tento originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva je dobrá viera nadobúdateľa, ktorú sú všeobecné súdy povinné dôsledne posúdiť s ohľadom na individuálne okolnosti každého prípadu. Potom už zistenie, že osoba bola v dobrej viere, zakladá poskytnutie ochrany jej vlastníckemu právu. Ústavný súd uviedol, že toto pravidlo možno použiť aj pre riešenie skutkovo podobných prípadov na území Slovenska, lebo dáva rozumný zmysel na usporiadanie celej matérie, pri rovnakom právnom základe (zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení).

76. Ústavný súd Českej republiky v náleze zo dňa 13.8.2012, sp. zn. I.ÚS/3061/11 uviedol, že v žiadnom prípade nemieni absolutizovať zásadu „nemo plus iuris ad alium transfere potest, quam ipse habet“ (nikto nemôže na druhého previesť viac práv než má sám), avšak - na druhej strane - z hľadiska ochrany vlastníckeho práva nepovažuje za žiaduce jej prelomenie; preto absentuje nevyhnutnosť náležitého a prísneho hodnotenia dobrej viery nadobúdateľa v každom jednotlivom prípade. V tomto náleze tak ústavný súd s ohľadom na svoju predchádzajúcu judikatúru zaujal právny názor, že nehnuteľnosť možno nadobudnúť aj od nevlastníka, ak bol nadobúdateľ s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam veci v dobrej viere, a že súdy v takomto prípade musia vlastníckemu právu nadobúdateľa poskytnúť ochranu.

77. Treba zdôrazniť, že Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku zo dňa 22.6.2016, sp. zn. 30Cdo/2659/2016 konštatoval, že skutková podstata (originárneho) nadobudnutia nehnuteľnosti zapísanej v katastri nehnuteľností od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa a zápis v katastri nehnuteľností bola ústavným súdom precízovaná v náleze zo dňa 17.4.2014, sp. zn. I.ÚS ČR 2219/2012.

78. Podľa tohto nálezu fundamentálnou podmienkou pre takéto originárne nadobudnutie vlastníckeho práva je dobrá viera nadobúdateľa. Súdy musia pri posudzovaní dobrej viery nadobúdateľa a poskytovaní ochrany nadobudnutých práv v predmetnej matérii dodržať nasledujúce tri kroky: 1. Za prvé je nevyhnutné identifikovať dotknuté práva v tom smere, či v riešenom type prípadov sa jedná o stret práva nadobúdateľa v dobrej viere na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Európskej zmluve, a ďalej vlastníckeho práva pôvodného vlastníka podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. 2. Za druhé, pri existencii takejto kolízii práv, je treba vyvinúť úsilie o zachovanie maxima z oboch dotknutých práv, čo bude vždy záležať na okolnostiach jednotlivého rozhodovaného prípadu, i keď zväčša sa buď poskytne ochrana nadobúdateľovi v dobrej viere a bude uznaný zánik vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, alebo bude uznané právo vlastníka a právo nadobúdateľa v dobrej viere na ochranu majetku bude musieť ustúpiť. 3. Za tretie, stret dotknutých práv vlastníka a nadobúdateľa v dobrej viere bude vo väčšine prípadov riešený až v poslednom kroku, t. j. v súlade s všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. všeobecným princípom. V rámci tohto „kroku“, bude treba zohľadniť, ako určité všeobecné skutočnosti (možnosť dobromyseľného nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zapísaného v katastri nehnuteľností), tak aj individuálne okolnosti konkrétneho prípadu.

79. V rámci všeobecných skutočností - (či) je nevyhnutné vážiť, že na strane nadobúdateľa v dobrej viere stojí širší záujem na zachovaní a neznížení dôvery jednotlivcov v akty verejnej moci (rozhodnutia katastrálneho úradu o povolenie vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v prospech nadobúdateľa v dobrej viere, zmysel vedenia katastra nehnuteľností, etc.).

80. Pri individuálnych súvislostiach je treba vziať do úvahy dĺžku doby, ktorá ubehla od vadného zápisu do katastra nehnuteľností (t. j. urobeného na základe absolútne neplatného prevodu právneho úkonu), okolnosti, za ktorých k takémuto absolútne neplatnému právnemu úkonu a následne zápisu do katastra nehnuteľností došlo (zvlášť či bol pri tom spáchaný trestný čin), a či sa pôvodný vlastník mohol skutočne zúčastniť predmetného katastrálneho konania.

81. V prípade, ak došlo k podvodnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zapísanej v katastri nehnuteľností z pôvodného vlastníka na inú osobu, bude mať v eventuálnom vlastníckom spore následný dotknutý nadobúdateľ v dobrej viere voči pôvodnému vlastníkovi spravidla veľmi oslabenú pozíciu, pretože v takýchto prípadoch bude z hľadiska všeobecnej idei spravodlivosti v prvom rade obnoviť vlastnícky vzťah pôvodného vlastníka, teda stav predchádzajúci podvodnému konaniu.

82. Ďalej bude nevyhnutné skúmať a zisťovať existenciu dobrej viery nadobúdateľa, a túto prísne hodnotiť s ohľadom na všetky okolnosti nadobudnutia predmetných nehnuteľností ďalším nadobúdateľom.

83. K vyššie uvedenej argumentácii v judikatúre najvyšších súdnych autorít, odvolací súd zdôrazňuje, že z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie, bolo jednoznačne preukázané, že absolútna neplatnosť prvej zmluvy bola spôsobená trestným činom - sfalšovaním podpisu prevodcu - žalobcu. Na základe spomínaného trestného činu sa žalobca nemohol zúčastniť ani katastrálneho konania, na základe ktorého došlo k zápisu vlastníckeho práva žalovanej v 2. rade k predmetnému bytu v katastri nehnuteľností. Žalobca nikdy nemal vôľu zbaviť sa svojho vlastníckeho práva k predmetnému bytu.

84. Za tohto stavu, keď k absolútne neplatnému právnemu úkonu (a následnému zápisu do katastra nehnuteľností) došlo v dôsledku trestného činu (sfalšovaním podpisu žalobcu, žalovanou v 2. rade), je povinnosťou súdu obnoviť vlastnícky vzťah pôvodného vlastníka, teda obnoviť stav pred podvodným konaním.

85. V takýchto prípadoch všeobecná idea spravodlivosti a vyšší princíp spravodlivosti kážu obnoviť vlastnícky vzťah pôvodného vlastníka, resp. stav, ktorý predchádzal podvodnému konaniu.

86. K výčitkám žalovaných v 3. a 4. rade, že odvolací súd v tomto konaní nezohľadnil názor Krajského súdu v Košiciach vyslovený v rozhodnutí z 30.5.2013, sp.zn. 5Co 272/2011, odvolací súd uvádza :

87. Predmetom konania vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp.zn. 5Co 272/2011 bolo určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva. Išlo teda o skutkovo a právne odlišnú vec.

88. V rozhodnutí sp.zn. 5Co 272/2011 odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR z 10.2.2010, sp.zn. I. ÚS 50/2010, a poznamenáva, že súdna prax (napr. uznesenie NS SR 6 Cdo 71/2011 z 27.2.2013) však začala pripúšťať, že aj keď dôsledkom vyplývajúcim z uvedenej zásady („nemo plus iuris...“) je nemožnosť nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od nevlastníka, nemožno vylúčiť situáciu, keď proti princípu ochrany práva pôvodného vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa. V súvislosti s posudzovaním kolízie týchto princípov sa v súdnej praxi začal zastávať názor, že ochranu skutočného vlastníka, zaručenú spomenutou zásadou, možno - celkom výnimočne - prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol (aj nález ÚS ČR I. ÚS 3314/11 z 2.10.2012), pričom však dobrá viera musí byť hodnotená veľmi prísne, a poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. Poskytnutie tejto ochrany sa vo svojich dôsledkoch prejaví ako možnosť dobromyseľného nadobúdateľa pokračovať v oprávnenej držbe.

89. Odvolací súd zohľadnil aj tento názor vyslovený v rozhodnutí 5Co 272/2011 pri rozhodovaní v súlade s ustálenou súdnou praxou najvyšších súdnych autorít - Ústavného súdu ČR a Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho súdu ČR, citovaných vyššie.

90. Odvolaciemu súdu sa žiada iba poznamenať, že k dobromyseľnosti žalovaného v 3. rade možno mať vážne pochybnosti.

91. O predmetnom spore (o neplatnosti predmetných zmlúv) sa dozvedel najneskôr 21.6.2008, kedy prevzal uznesenie súdu o „pribratí“ jeho osoby do konania na strane žalovaných. Po tomto zistení, žalovaný v 3. rade už dňa 2.9.2008 uzatvára kúpnu zmluvu, ktorou prevádza predmetný byt na žalovanú v 4. rade. V texte zmluvy nie je zmienka o tomto súdnom konaní. V úmysle žalovaného v 3. rade zbaviť sa predmetného bytu sa podrobne zmieňuje žalovaná v 4. rade v podaní z 14.3.2017.

92. Aj napriek tomu, že rozhodovacia činnosť Ústavného súdu SR (sp. zn. I. ÚS 549/2015) vychádza z judikatúry Ústavného súdu ČR, odvolací súd považuje za potrebné ešte poukázať aj na to, že k presadeniu nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka (neoprávneného) je potrebné vytvoriť zodpovedajúci právny inštitút, nakoľko nemožno tento originárny spôsob nadobudnutia vlastníctva odvodzovať iba súdnym výkladom. V tomto zmysle postupoval aj zákonodarca v Českej republike pri prijatí nového Občianskeho zákonníka, keď konštatoval, že „vecné práva a právo dedičské pôsobia voči každému“. Z tejto zásady je v ustanoveniach Občianskeho zákonníka upravených niekoľko výnimiek. Jedná sa o napr. nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka „(k § 976 až 978 ObčZ)“ alebo (k § 1109) „ochrana dobrej viery patrí k významným princípom právneho štátu. Zákon môže ustanoviť medze základných práv, teda aj práva vlastníckeho, avšak toto obmedzenie musí platiť pre všetky prípady, ktoré spĺňajú stanovené podmienky.“

93. Odvolací súd si uvedomuje šírku, časovú náročnosť a celkovú zložitosť riešenia problémov vyvolaných neplatnosťou zmluvy o prevode členstva a práva nájmu z 08.02.2006 a tiež negatívnych dopadov na právne pomery žalovaných, ale musí zároveň konštatovať, že predmetom konania v danej veci bolo určenie neplatnosti zmluvy o prevode členstva a práva nájmu zo dňa 08.02.2006, zmluvy o prevode vlastníctva družstevného bytu z 29.03.2006 a následných kúpnych zmlúv z 31.07.2006 a 02.09.2008 k spomínanému bytu, a nie vyporiadanie vzájomných nárokov strán sporu.

94. Žalovaným nič nebráni, aby si nároky z neplatného právneho úkonu vzájomne vyporiadali so svojim právnym predchodcom, ktorý si následne (prípadne súbežne), môže taktiež nároky z neplatného právneho úkonu vyporiadať s tým, v koho prospech na jeho základe plnil (kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil).

95. Pokiaľ ide o námietku žalovanej v 4. rade o nedostatku vecnej legitimácie, odvolací súd v tejto konštatuje vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe, že v spore o neplatnosť kúpnej zmluvy musia byť stranami sporu všetky strany právneho úkonu, pretože sú nositeľmi práv a povinností vyplývajúcich z hmotného práva a teda majú vecnú (v tomto prípade) pasívnu legitimáciu.

96. Žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorej predmetom je nehnuteľnosť, je potrebné podľa ustálenej súdnej praxe považovať za určovaciu žalobu podľa § 80 písm. c/ O.s.p. (t. č. § 137 písm. c/ . Jedným zo základných predpokladov úspešnosti žaloby o určenie je aj skutočnosť, že strany majú vecnú legitimáciu. Vo všeobecnosti platí, že vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, má predovšetkým ten, kto je stranou právneho vzťahu alebo práva, o ktoré v konaní ide; môže ju mať aj osoba, ktorá nie je stranou tohto vzťahu za predpokladu, ak by vyhovenie žalobe mohlo mať priaznivý dopad na jej právne postavenie (v tomto prípade ide len o aktívnu legitimáciu). Vecnou legitimáciou treba rozumieť stav vyplývajúci z hmotného práva. Rozhodujúce je teda to, kto je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia (povinnosti), o ktoré v konaní ide.

97. Z právnej úpravy kúpnej zmluvy uvedenej v ustanovení § 588 a nasl. vyplýva, že kúpna zmluva, ako dvojstranný právny úkon, vzniká medzi predávajúcim na strane jednej a medzi kupujúcim na strane druhej, pričom na jednej strane alebo na obidvoch stranách môže vystupovať viac subjektov. Všetci títo účastníci kúpnej zmluvy sú nositeľmi hmotnoprávnych oprávnení (povinností), teda sú vecne legitimovaní, ak sa predmet konania týka tohto právneho úkonu. Treba zdôrazniť, že obsahom právneho vzťahu z kúpnej zmluvy sú práva a povinnosti predávajúceho a kupujúceho, ktoré sú vzájomné (synalagmatické). To znamená, že v tomto právnom vzťahu právam predávajúceho korešpondujú povinnosti kupujúceho, a naopak. Práva a povinnosti vyplývajúce z tohto vzťahu nemožno navzájom oddeliť. Ak v konaní ide o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, predmet konania sa preto týka tak predávajúceho, ako aj kupujúceho. Kúpna zmluva v takomto prípade nemôže byť určená za neplatnú len voči jednému z jej účastníkov. Rozsudok sa musí vzťahovať na všetkých účastníkov právneho vzťahu (§ 77 ods. 1 , z čoho vyplýva, že stranami sporu (či už na strane žalobcu alebo žalovaného) o takejto

žalobe musia byť všetky strany právneho úkonu, prípadne ich právni nástupcovia, lebo účinky rozsúdenej veci sa vzťahujú iba na nich (§ 228 ods. 1 ; inak žaloba musí byť zamietnutá pre nedostatok vecnej legitimácie.

98. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako z dôvodov, ktoré obsahuje rozsudok súdu prvej inštancie, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

99. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.

100. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, a preto má nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešným žalovaným. O výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

101. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .