Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7S-106-2016.pdf
PDF · 93.65 KB
Case nature
Area
Subarea
7S/106/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom v právnej veci žalobcu Ing. Mariána K. Z. T. L. Ľ. P. , A. S. X, K., zast. JUDr. Ondrejom Krempaským, advokátom so sídlom kancelária Račianska 66, Bratislava, proti žalovanému Riaditeľovi Colného úradu, Michalovce, so sídlom Plynárenská 4, Michalovce, o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a .
II. Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Žalobca podal správnemu súdu dňa 25.10.2016 žalobu zo dňa 24.10.2016 proti nečinnosti orgánu verejnej správy, ktorou sa domáhal, aby bola žalovanému uložená povinnosť vydať rozhodnutie o uplatnenom nároku na preplatenie riadnej dovolenky, ktorú nemohol vyčerpať z dôvodu pôsobenia v zahraničnej misii. Z obsahu žaloby ďalej vyplýva, že ako príslušník finančnej správy skončil služobný pomer uvoľnením podľa § 182 zákona č. 200/1998 Z.z. o štátnej službe colníkov o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov v znení neskorších zmien a doplnkov ( v ďalšom texte aj : „ zákon o štátnej službe colníkov“) dňom 31.03.2016. Podaním zo dňa 03.03.2016 žiadal o poskytnutie dovolenky za bežný rok a zároveň požiadal o preplatenie dovolenky, ktorú nemohol čerpať v čase výkonu štátnej služby v zahraničí. Tvrdil, že týmto úkonom začalo v zmysle § 224 ods.1 zákona o štátnej službe konanie vo veci uplatneného nároku, preto o jeho podaní mal meritórne rozhodnúť žalovaný, čo sa však do dňa podania správnej žaloby nestalo, preto ide o prieťahy v správnom konaní.
2. Z obsahu žaloby ďalej vyplýva, že žalovaný mu listom č. 267026/2016 zo dňa 29.03.2016 oznámil, že Colný úrad Michalovce nemá právny podklad, na základe ktorého by mu preplatil dovolenku, na ktorú mu mal vzniknúť nárok počas výkonu štátnej služby v zahraničí. Žalobca z uvedeného konštatoval, že medzi účastníkmi konania je sporný zostatok dovolenky za obdobie služby v zahraničnej misii a výška doplatku. Proti postupu Riaditeľa Colného úradu podal sťažnosť listom z 23.06.2016, ktorú adresoval prezidentovi Finančnej správy. Odpoveď zo dňa 06.09.2016, č. 1429459/2016, doručenú dňa 29.09.2016 obdržal po viac ako troch mesiacoch. Jej obsah považoval za viac než nezrozumiteľný, vyplýva však z neho záver, že riaditeľ o nároku žiadateľa nebol povinný rozhodnúť. Nadriadený žalovaného uviedol, že: „Je potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie ako individuálny právny akt, je vždy výsledkom aplikačnej činnosti kompetentného štátneho orgánu (pozn. : orgán verejnej moci v služobnom pomere colníka jeho nadriadený), ktorým sa zakladajú, menia alebo rušia, prípadne autoritatívne zisťujú (potvrdzujú) oprávnenia a právne povinnosti konkrétne určených subjektov. Rozhodnutie sa vydáva v procesnom konaní, pričom vydanie a obsah rozhodnutia sú nezávisle od vôle adresáta aktu. Navyše pri individuálnom správnom akte platí prezumpcia jeho správnosti, pokiaľ ho vydal orgán, ktorý má právomoc a kompetenciu aplikovať konkrétne právo.......
Pokiaľ ide o posúdenie konania vo veci určenia dovolenky a s ňou bezprostredne súvisiacich nárokov colníka v zmysle zákona č. 200/1998 Z.z. treba uviesť, že toto konanie sa realizuje formou právnych úkonov príslušného nadriadeného, ktorý nie je povinný, ani oprávnený vydať rozhodnutie v služobnom pomere. V danej veci by bolo týmto právnym úkonom určenie dovolenky v rozsahu 7,5 dňa. Vzhľadom na skutočnosť, že v období od 17.03.2016 až do dňa skončenia služobného pomeru ste boli dočasne práceneschopný na vykonávanie štátnej služby, túto dovolenku ste vyčerpať nemohli. Z uvedeného dôvodu vám bola podľa § 70 ods.2,3 a 4 zákona č. 200/1998 Z.z. poskytnutá náhrada za nevyčerpanú dovolenku vo výške posledného služobného platu zodpovedajúceho času nevyčerpanej základnej dĺžky dovolenky. V zmysle vyššie uvedeného, sa nemožno stotožniť s právnym názorom vyjadrením v sťažnosti, že váš nárok na poskytnutie dovolenky vrátane nároku na preplatenie nevyčerpaného zostatku dovolenky bol nárokom, o ktorom mal nadriadený podľa zákona č. 200/1998 Z.z. v samostatnom konaní, ktorého by bolo vydanie rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu podľa § 230 zákona č. 200/1998 Z.z. Preplatenie dovolenky vo vašom prípade nastalo priamo zo zákona. Preto odpoveď riaditeľa Colného úradu Michalovce (list č. 267026/2016) zo dňa 29.03.2016 vo veci týkajúcej sa vášho nároku na dovolenku, nemohlo mať povahou rozhodnutia, proti ktorému ste sa mohli odvolať a z tohto titulu sa ďalej domáhať, aby odvolací orgán rozhodnutie riaditeľa Colného úradu, ktoré nemá náležitosti zrušil a nariadil mu konať vo veci znova.“ Žalobca namietal, že argumentácia nadriadeného žalovaného je neurčitá a nie je možné ani zistiť, z ktorých konkrétnych ustanovení zákona odvodil svoje závery. Nemožno pritom ani zistiť aký právny význam pre posúdenie nároku žalobcu má záver prezidenta Finančnej správy SR v tom, že preplatenie dovolenky u žalobcu nastalo priamo zo zákona. V závere správnej žaloby žalobca zdôraznil, že jeho cieľom je domôcť sa preplatenia dovolenky, ktorú nemohol vyčerpať do skončenia služobného pomeru, pričom svojim podaním sa nedomáhal preplatenia dovolenky za bežný kalendárny rok, ale za roky, kedy pôsobil v zahraničnej misii a dovolenku za tieto roky objektívne nemohol vyčerpať a nebolo mu to umožnené ani po návrate z misie. Zdôraznil, že žalovaný si je vedomý skutočnosti, že mu vnikol uplatnený nárok, ale z dôvodu, že sa snaží vyhnúť prípadnému súdnemu konaniu, odmieta vydať rozhodnutie. Takýto postup žalovaného a aj prezidenta finančnej správy žalobca považoval za svojvôľu, odporujúcu princípom právneho štátu. Svojou činnosťou tak bránia žalobcovi, aby v konaní na to určenom preukázal pravdivosť tvrdení a odôvodnenosť uplatneného nároku. Prijatie interpretácie žalobcu ako aj jeho nadriadeného by v podstate znamenalo vylúčenie colníkov z možnosti domáhať sa súdnej ochrany v zmysle § 236 zákona o štátnej službe ako aj posilnenie svojvôle nadriadených. Úkony žalovaného a jeho nadriadeného svedčia o tom, že o návrhu žalobcu podaného dňa 03.03.2016 nebolo ku dňu podania správnej žaloby rozhodnuté.
3. Vzhľadom na tieto podstatné skutočnosti uvedené v správnej žalobe žalobca žiadal, aby súd vydal rozhodnutie, ktorým uloží žalovanému povinnosť konať vo veci uplatneného návrhu doručeného žalovanému dňa 03.03.2016 na preplatenie dovolenky a v lehote 30 dní vydať rozhodnutie.
4. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 25.11.2016 žiadal, aby súd podanú žalobu ako nedôvodnú zamietol. Tvrdil, že argumenty žalobcu, ktorými chce preukázať opodstatnenosť nároku nie sú spôsobilé spochybniť žalobou namietaný postup riaditeľa Colného úradu Michalovce v tom, že „nečinnosťou“ žalovaného boli porušené práva a právom chránené záujmy žalobcu. Žalovaný zdôraznil, že v predmetnej veci nezačalo žiadne administratívne konanie, a pokiaľ je žalobca toho názoru, že konanie malo začať a nezačalo, návrh na nečinnosť mal v zmysle § 242 ods. 2 Správneho súdneho poriadku podať prokurátor. Ďalej tvrdil, že vo veci neexistuje právny nárok na vydanie rozhodnutia v administratívnom konaní a preto je žaloba od začiatku podaná nedôvodne. V zákone o štátnej službe colníkov neexistuje také ustanovenie, na základe ktorého by príslušný nadriadený mal „rozhodovať“ o tom, či konkrétny colník má alebo nemá nárok na dovolenku a zároveň zo žiadneho ustanovenia tohto zákona nevyplýva možnosť daná žalobcovi ako colníkovi, aby inicioval konanie vo veci „žiadosti o poskytnutie dovolenky a žiadosti o preplatenie zostatku dovolenky“. Nárok colníka na dovolenku za kalendárny rok v trvaní šesť týždňov je zákonným nárokom, ktorý nepodlieha rozhodovacej právomoci príslušného nadriadeného. Colníkovi, ktorý splní podmienky vykonávania štátnej služby na účely dovolenky podľa § 67 zákona o štátnej službe colníkov vzniká nárok na dovolenku priamo zo zákona. Pokiaľ ide o ingerenciu nadriadeného, tento má len povinnosť určiť jej nástup resp. prerušenie. Nárok na dovolenku colníka nie je takým nárokom, ktorý možno priznať na základe rozhodnutia vydaného prostredníctvom konania vo veciach služobného pomeru. Samotné určenie dovolenky, jej nástup, čerpanie alebo prerušenie, pokiaľ ide o jeho formu, môže byť podľa názoru žalovaného považované
len za právny úkon nadriadeného, ktorého režim upravuje § 237 označeného zákona a ktorý je úplne odlišný od rozhodnutia nadriadeného v služobnom pomere ako individuálneho správneho aktu.
5. Žalobca v replike zo dňa 29.12.2016 zopakoval právnu argumentáciu zo správnej žaloby a k vyjadreniu žalovaného zdôraznil, že medzi účastníkmi konania nie je sporné, aký je zákonný nárok žalobcu na dovolenku, sporným bolo a je zostatok dovolenky (výška doplatku), ktorú si nemohol vyčerpať z dôvodu zahraničnej misie za obdobie trvania tejto misie. Opakovane tvrdil, že o sporných nárokoch (preplatenie časti dovolenky a sporný nárok zostatku dovolenky) bol žalovaný povinný rozhodnúť, čo však nespravil. Zároveň odmietol tvrdenie žalovaného, že žiadne administratívne konanie nezačalo (poukaz na ustanovenie § 231 zákona o štátnej službe colníkov). Žalovaný spôsobenými prieťahmi mu bráni domáhať sa svojich práv súdnou cestou. Vyslovil záver, že nemožno stotožňovať nárok na dovolenku, nárok na čerpanie dovolenky, a nárok na preplatenie dovolenky tak, ako to robí žalovaný.
6. Žalovaný v duplike zo dňa 21.02.2017 zotrval na svojich stanoviskách z predchádzajúcich podaní a poukázal na to, že je sporným je aj zákonný nárok žalobcu na dovolenku, pretože tento si ho uplatňuje duplicitne za obdobie, kedy ju čerpal počas misie (list žalobcu zo dňa 16.09.2014 str. 2 odsek 1) a taktiež za obdobie, kedy ju podľa jeho vlastného vyjadrenia nečerpal, a to z dôvodu, že bol na misii, teda ju čerpať ani nemohol, a to tak, ako je to uvedené na strane 3 ods. 6 podanej žaloby. V predmetnom prípade teda nie je sporné to, že žalobca čerpal dovolenku počas misie, ale žalobca žiadal o preplatenie nevyčerpanej dovolenky, o ktorej je presvedčený, že mu na ňu vznikol nárok podľa zákona o štátnej službe colníkov. Žalovaný zotrval na názore, že nárok žalobcu na dovolenku aj počas jeho pôsobenia v misii EUBAM bol podriadený zákonu o štátnej službe colníkov a z tohto dôvodu nemôže byť odvodzovaný duplicitný nárok žalobcu.
7. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/20015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (v ďalšom texte aj : „SSP“), v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
8. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
9. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
10. Podľa § 3 ods. 1 písm. c) SSP, na účely tohto zákona sa rozumie opatrením orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté.
11. Podľa § 242 ods. 1 zákona č. 162/20015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (v ďalšom texte aj: „SSP“), žalobca sa môže žalobou domáhať odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy v začatom administratívnom konaní.
12. Správny súdny poriadok vymedzuje pojem „nečinnosť orgánu verejnej správy“ v § 3 ods. 1 písm. d/ SSP ako stav, keď orgán verejnej správy protiprávne nepokračuje v začatom administratívnom konaní alebo stav, keď orgán verejnej správy protiprávne z úradnej povinnosti nezačal administratívne konanie.
13. V správnom súdnictve je právo na prístup k súdu vymedzené princípom generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, z ktorého vyplýva, že súdy v zásade preskúmavajú všetky rozhodnutia orgánov verejnej správy okrem tých, ktoré zákon výslovne z prieskumu vylučuje. Rozhodnutia a postupy orgánov štátnej správy a územnej samosprávy podliehajú správnemu prieskumu zásadne bez ďalších vymedzení. Tieto správne orgány sú základom verejnej správy a preto na to, aby ich rozhodnutia a postupy boli preskúmateľné v správnom súdnictve, zákon nevyžaduje splnenie ďalších kritérií. Nie je pritom rozhodujúce, ako sú tieto normatívne akty terminologicky označené, pretože okrem rozhodnutí
môže ísť aj o opatrenia, dokonca aj o záväzné pokyny či záväzné stanoviská. V zmysle odporúčania Rady Európy Rec (89)8, ktoré upravuje dočasnú súdnu ochranu poskytovanú v správnych záležitostiach, „termín správny akt znamená v súlade s rezolúciou (77)31 o ochrane jednotlivca vo vzťahu k správnym aktom správnych orgánov každé jednotlivé opatrenie alebo rozhodnutie prijaté pri výkone správy verejným orgánom, ktoré priamo zasahuje do práv, slobôd alebo záujmov osôb“ (pozri k tomu napr. Števček, M., Ficová, S. a kol. Občiansky súdny poriadok. II. diel. Komentár. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012. s. 953). Taktiež v náleze sp. zn. PL. ÚS 21/08 ústavný súd zdôraznil, že nie je podstatné to, ako je príslušný (individuálny) právny akt formálne označený (rozhodnutie, opatrenie, oznámenie, vyjadrenie a pod.), ale to, či svojimi účinkami smeruje ku konkrétnym adresátom práva, a zakladá im priamo alebo aj sprostredkovane práva alebo povinnosti (právny názor vyslovený v Náleze Ústavného súdu SR zo dňa 17.05.2016, sp.zn. III. ÚS 91/2016).
14. Správny súd v danej veci zdôrazňuje, že z obsahu administratívneho spisu žalovaného nesporne vyplýva, že žalovaný na list žalobcu zo dňa 03.03.2016 označený ako: „VEC: Žiadosť o poskytnutie dovolenky a žiadosť o preplatenie zostatku dovolenky.“ doručený žalovanému toho istého dňa reagoval listom z 29.03.2016 č. 267026/2016, v ktorom uviedol: „V období po doručení predmetnej žiadosti na CÚ Michalovce vám bolo zo strany vedenia PCÚ Vyšné Nemecké umožnené vyčerpať zostatok dovolenky, na ktorý vám vznikol nárok. V prípade, že tento zostatok dovolenky nevyčerpáte z dôvodu práceneschopnosti, bude vám preplatený. Zostatok dovolenky, ktorý vám bol umožnený vyčerpať ku dňu skončenia služobného pomeru nadväzuje na zostatok dovolenky, na ktorý ste mal nárok pri preložení z CÚ Košice. Uvedený zostatok dovolenky bol riadne evidovaný v personálnom programe a aj písomne potvrdený CÚ Košice. O aktuálnych údajoch o nároku a čerpaní dovolenky ste za jednotlivé mesiace výkonu štátnej služby na CÚ Michalovce bol informovaný doručovaním výplatnej pásky, kde sa uvedené údaje nachádzajú. Nakoľko v personálnom programe nie je evidovaný iný zostatok nároku na dovolenku, na aký vám vznikol nárok od preloženia na CÚ Michalovce a ktorý ste ku dňu skončenia služobného pomeru mal možnosť vyčerpať, nemá CÚ Michalovce právny podklad, na základe ktorého by vám preplatil dovolenku, na ktorú vám mal vzniknúť nárok za obdobie výkonu štátnej služby v zahraničí.“
15. Správny súd z vyššie uvedeného konštatuje, že žalobcove tvrdenia v správnej žalobe a v priebehu konania pred správnym súdom nezakladajú dôvod, pre ktoré by súd mal jeho žalobe vyhovieť. Žalovaný totižto na uplatnenie nároku žalobcu listom zo dňa 03.03.2016 v administratívnom konaní reagoval odpoveďou zo dňa 29.03.2016 č. : 267026/2016, z obsahu ktorej vyplýva, že ide o opatrenie žalovaného, ktoré možno podriadiť pod právny režim ust. § 3 ods. 1 písm. c/ SSP a ktoré je spôsobilé byť predmetom súdneho prieskumu, pretože v ňom vyslovený záver žalovaného sa priamo dotýka žalobcom uplatnených nárokov. Žalovaný v uvedenom opatrení výslovne uviedol, že neeviduje iný zostatok nároku na dovolenku, než na aký žalobcovi vznikol nárok od preloženia na Colný úrad Michalovce, a ktorý ku dňu skončenia služobného pomeru mal možnosť vyčerpať, teda žalovaný tým zaujal konkrétne stanovisko k žalobcom uplatnenému nároku. Žalobca následne mal možnosť využiť prostriedky právnej ochrany v rámci správneho súdnictva a to súdnym prieskumom opatrenia žalovaného, ktoré je vyššie označené. Postup žalovaného za danej situácie preto nevykazuje znaky nečinnosti uvádzané v žalobe a preto správny súd podanú žalobu žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú.
16. Vzhľadom na tieto podstatné dôvody súd správnu žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
17. Vo veci rozhodoval sudca správneho kolégia Krajského súdu v Košiciach s poukazom na ust. § 23 ods. 2 písm. d/ SSP.
18. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1, § 168 SSP tak, že účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože žalobca nemal vo veci celkom a ani sčasti úspech a preto nemá právo na náhradu trov konania a žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Krajskom súde v Košiciach v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom, ak má sám vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.