Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

41Co/20/2018

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miriam Boborovej Sninskej a členiek JUDr. Aleny Križanovej a JUDr. Miroslavy Púchovskej, v právnej veci žalobcu: R Collectors, s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 50 094 297, zast. Advokátska kancelária RELEVANS, s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 47 232 471, proti žalovanému: O. O., nar. XX.XX.XXXX, V. XX, XXX XX S. S., o zaplatenie 5.720- Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 20Csp/194/2017-59 zo dňa 19. apríla 2018, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 20Csp/194/2017-59 zo dňa 19. apríla 2018, v napadnutej časti II. výrokovej vety m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi zmluvný úrok vo výške 25,90 % ročne zo sumy 5.720,- Eur od 15.10.2017 do 09.11.2017, zmluvný úrok vo výške 25,90 % ročne zo sumy 5.570,- Eur od 10.11.2017 do 07.12.2017, zmluvný úrok vo výške 25,90 % ročne zo sumy 5.420,- Eur od 08.12.2017 do 09.01.2018, zmluvný úrok vo výške 25,90 % ročne zo sumy 5.270,- Eur od 10.01.2018 do 08.02.2018 a zmluvný úrok vo výške 25,90 % ročne zo sumy 5.120,- Eur od 09.02.2018 do zaplatenia, a to v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej vo výške 100 %.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom prvým výrokom rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 5.120,- Eur, dlžné úroky z istiny vo výške 5.804,16,- Eur, zákonný úrok z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 5.720,- Eur od 15.10.2017 do zaplatenia, poplatky vo výške 59,48,- Eur, druhým výrokom zamietol žalobu v časti zmluvného úroku vo výške 25,90 % ročne zo sumy 5.720,- Eur od 15.10.2017 do zaplatenia, tretím výrokom súd konanie v časti zaplatenia sumy vo výške 600,- Eur zastavil a štvrtým výrokom súd rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v plnej výške.

2. Súd prvej inštancie na odôvodnenie uviedol, že žalobca si predmetný nárok uplatňuje na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 27.05.2014. Žalovanej boli poskytnuté finančné prostriedky vo výške 5.720,- Eur, ktoré sa zaviazala vrátiť spolu s úrokmi. Keďže však žalovaná neplnila riadne a včas, dostala sa do omeškania a právny predchodca žalobcu - M. S., a.s., vyhlásila dňa 06.11.2014 úver za predčasne splatný. Žalobca pred začatím pojednávania vo veci samej zobral žalobu v časti istiny vo výške 600,- Eur späť z dôvodu vykonaných úhrad žalovanou. Z predloženej zmluvy o úvere, uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou, mal súd prvej inštancie za to, že obsahuje všetky náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti zmluvného úroku vo výške 25,90 % ročne zo sumy 5.720,- Eur od 15.10.2017 do zaplatenia. V tejto súvislosti súd poukázal na ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Súd uviedol, že dohoda o platení úrokov za úver aj po splatnosti spôsobuje, že takéto úroky navyšujú cenu za užívanie finančných prostriedkov za obdobie

dohodnutej alebo predčasne vyvolanej doby splatnosti a zneisťujú sankčný mechanizmus úrokov z omeškania. Takéto konanie pritom spôsobuje značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi zákonný úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. zo sumy 5.720,- Eur od 15.10.2017 do 09.11.2017, zo sumy 5.570,- Eur od 10.11.2017 do 07.02.2017 (správne má byť „07.12.2017“), zo sumy 5.420,- Eur od 08.12.2017 do 09.01.2018, zo sumy 5.270,- Eur od 10.01.2018 do 08.02.2018 a zo sumy 5.120,- Eur od 09.02.2018 do zaplatenia. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnej výške, pretože k čiastočnému späťvzatiu žaloby došlo z dôvodu, že žalovaná po podaní žaloby vykonala splátky a teda zavinila, že došlo k čiastočnému späťvzatiu a vo zvyšku bol žalobca úspešný.

3. Proti II. výrokovej vete rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Žalobca v prvom rade nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že mu nepatrí zmluvný úrok po zosplatnení. Takáto ochrana spotrebiteľa popiera podľa jeho názoru všetky zásady civilného konania, predovšetkým rovnosť strán. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29Cdp 2906/2000. Za spornú považuje otázku časového ohraničenia, do ktorého môže veriteľ požadovať zmluvné úroky, pričom sa nestotožnil ani s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky a svoj názor preto opiera o judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky. Žalobca v odvolaní poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13CoKR/15/2015 ohľadom aplikácie § 570 Občianskeho zákonníka a v tejto súvislosti uviedol, že vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru veriteľom je prejavom vôle veriteľa smerujúcim k zániku povinnosti dlžníka platiť svoj dlh v splátkach a vzniku novej povinnosti, a to zaplatiť celý dlh jednorazovo v stanovený termín. Výklad zákona tým spôsobom, k akému dospel súd prvej inštancie, t.j. že vyhlásením predčasnej splatnosti zaniká záväzok v širšom rozsahu, sa tak podľa jeho názoru neopiera o vyjadrenú vôľu veriteľa. Akýkoľvek iný výklad než ten, že veriteľ zmenil záväzok čo do termínu splatnosti, nie však čo do ostatných podmienok je preto nesprávny. Súdom prezentovanú koncepciu považuje za absurdnú, pretože veriteľa stavia do nevýhodného postavenia v porovnaní s dlžníkom. Veriteľ totiž nemá k dispozícii vlastné finančné prostriedky z úveru a za toto obmedzenie nemôže poberať ani dohodnutý zákonný úrok. Poukázal aj na ustanovenie § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v zmysle ktorého sa veriteľ zmluvou zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom. Má za to, že zákonná dikcia jednoznačne definuje záväzok dlžníka voči veriteľovi. Súd nevzal do úvahy tú skutočnosť, že vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru sa týka len istiny úveru. V odvolaní poukázal aj na rozhodnutia iných senátov konajúceho súdu. Na základe uvedeného navrhol, aby súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo aby zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie a zaviaže žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

4. K odvolaniu žalobcu vyjadrenie podané nebolo.

5. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie v rozsahu danom § 379 CSP, rešpektujúc svoju viazanosť odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 CSP. Odvolací súd nepovažoval za potrebné doplniť ani zopakovať dôkazy vykonané súdom prvej inštancie a prejednanie veci na odvolacom pojednávaní nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, preto prejednal vec bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 . Rozsudok v zmysle § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 1 odvolací súd verejne vyhlásil, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 oznámené na úradnej tabuli krajského súdu. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti druhej výrokovej vety v zmysle § 388 zmenil a odvolaniu žalobcu vyhovel.

6. Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že dňa 23.10.2017 bol súdu prvej inštancie doručený návrh na vydanie platobného rozkazu, ktorým si žalobca na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX uplatnil dlžnú istinu vo výške 5.720,- Eur, dlžné úroky z istiny do 15.10.2017 vo výške 5.804,16,- Eur, zmluvný úrok vo výške 25,90 % ročne zo sumy 5.720,- Eur od 16.10.2017 do zaplatenia, zákonný úrok vo výške 5,15 % ročne zo sumy 5.720,- Eur od 16.10.2017 do zaplatenia, bankové poplatky vo výške 59,48,- Eur, uhradený súdny poplatok za podanie návrhu a trovy právneho zastúpenia.

7. Z predloženej zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 27.05.2014 súd zistil, že táto bola uzatvorená medzi právnym predchodcom žalobcu - M. S., a.s. a žalovanou. Veriteľ poskytol žalovanej úver vo

výške 5.720,- Eur, ktorý mala žalovaná vrátiť v 120-mesačných splátkach vždy k 15. dňu v mesiaci počnúc dňom 15.06.2014. Úroková sadzba bola stanovená na 25,90 % ročne, RPMN na 29,21 % ročne, priemerná hodnota RPMN bola vo výške 17,94 % ročne. Takto sa žalovaná zaviazala vrátiť veriteľovi 15.854,74,- Eur s dátumom konečnej splatnosti úveru dňa 15.05.2024. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú obchodné podmienky a všeobecné obchodné podmienky. Keďže žalovaná neplnila úver riadne a včas, právny predchodca žalobcu v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka vyhlásil dňa 06.11.2014 ním poskytnutý úver za predčasne splatný.

8. Právny predchodca žalobcu - M. S., a.s. a žalobca uzatvorili dňa 13.06.2017 zmluvu o postúpení pohľadávok, na základe ktorej došlo k postúpeniu aj predmetnej pohľadávky na žalobcu.

9. Žalobca doručil súdu prvej inštancie čiastočné späťvzatie žaloby v časti uplatnenej dlžnej istiny vo výške 600,- Eur z dôvodu úhrady žalovanej po podaní žaloby.

10. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“ ako aj „zákon č. 129/2010 Z.z.“), spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Spotrebiteľský úver podľa tohto zákona nemožno poskytnúť finančnými prostriedkami v hotovosti.

11. Podľa § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch, na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.

12. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len „Občiansky zákonník“), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

13. Podľa § 497 zákona č. 513/1991 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len „“), zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

14. Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške.

15. Zmluva o úvere uzatvorená medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou je zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je potrebné aplikovať aj zákon o spotrebiteľských úveroch. V tejto časti sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie. Predmetný zákon však neupravuje na akú dobu je dlžník povinný platiť úroky z poskytnutého úveru a taktiež ani vzťah zmluvného úroku a úrokov z omeškania alebo výšku úrokov z omeškania. Tieto skutočnosti sú upravené v Obchodnom zákonníku a keďže je zmluva o úvere tzv. absolútnym obchodom v zmysle § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka, bez ohľadu na povahu zmluvných strán je potrebné pri posudzovaní tohto právneho vzťahu vychádzať aj z ustanovení Obchodného zákonníka. Uvedeným nie je dotknutá subsidiárna aplikácia Občianskeho zákonníka v otázkach, ktoré neupravuje. Uvedené zmocnenie vyplýva z ustanovenia § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.

16. Žalobca odvolaním napadol výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým tento zamietol žalobu v časti zmluvného úroku vo výške 25,90 % ročne zo sumy 5.720,- Eur od 15.10.2017 do zaplatenia. Súd prvej inštancie tento nárok žalobcovi nepriznal s odôvodnením, že nárok na zmluvný úrok mu vznikol len do zosplatnenia úveru a následne, ako sankcia za omeškanie s platením dlhu, nastúpil zákonný

úrok z omeškania. Tento názor podporil len poukazom na rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Co/190/2014, avšak uvedené zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva. Naopak, ustanovenie § 497 Obchodného zákonníka vyslovene určuje, že dlžník sa na základe zmluvy o úvere zaväzuje vrátiť veriteľovi poskytnuté peňažné prostriedky a úroky, ktoré sú súčasťou peňažného záväzku dlžníka. Úrok z úveru pritom nemá sankčný charakter, preto si ho nemožno zamieňať s úrokom z omeškania, na ktorý vzniká veriteľovi nárok len v prípade, že je dlžník s plnením svojho záväzku v omeškaní. Úrok z omeškania kompenzuje ujmu, ktorá vznikla veriteľovi v dôsledku omeškania veriteľa, t.j. v dôsledku toho, že peňažné plnenie nedostal včas.

17. Odvolací súd je toho názoru, že úrok z úveru je cena za používanie poskytnutých finančných prostriedkov, a preto má dlžník povinnosť tento úrok platiť za celú dobu ich užívania, a teda až do doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi. Pokiaľ teda veriteľ odstúpil od zmluvy o úvere tým, že vyhlásil jeho predčasnú splatnosť z dôvodu, že dlžník svoj úver riadne a včas nesplácal, má právo účtovať úroky z úveru ako aj úroky z omeškania s poukazom na ustanovenie § 369 Obchodného zákonníka, a to až do splatenia celej poskytnutej sumy.

18. V rámci rozhodovacej praxe súdov nie je sporné, že úroky dohodnuté pri poskytnutí úveru predstavujú odmenu za používanie istiny poskytnutej veriteľom. Pokiaľ sú teda dohodnuté zmluvné úroky odmenou za používanie istiny, úroky z omeškania predstavujú zákonnú sankciu za omeškanie s platením istiny a na rozdiel od zmluvného úroku ich veriteľ môže požadovať aj keby neboli zmluvne dojednané. Prax súdov však nie je jednotná pri rozhodovaní o nároku na zmluvné úroky po jeho zosplatnení, preto nie je možné hovoriť o ustálenej rozhodovacej praxi súdov pri posudzovaní takejto otázky, a preto aj konajúci senát bližšie analyzovanie iných rozhodnutí odvolacích súdov, ktoré vyslovili odlišný právny názor, nepovažoval za potrebné. Snahou zákonodarcu v tejto otázke síce bola zmena ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka zákonom č. 106/2014 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov tak, že sa na konci tohto ustanovenia mala doplniť veta: „úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565“. Navrhovaná zmena však bola v dôvodovej správe odôvodnená nasledovne: „V súvislosti s úpravou režimu straty výhody splátok sa zavádza nové pravidlo, podľa ktorého úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len to uplatnenia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na nejednoznačnosť výkladu a neprimerané postupy niektorých veriteľov sa jednoznačne zakotvuje, že tzv. odplatné úroky budú veriteľovi patriť výhradne len do okamihu uplatnenia práva na jednorazové zosplatnenie úveru alebo pôžičky poskytnutej spotrebiteľovi v súlade s § 53 ods. 9 OZ. Z uvedeného plynie, že veriteľ si nebude môcť po jednorazovom zosplatnení uplatniť úroky za čas, ktorý by mala úverová zmluva ešte trvať bez výhody postupného splácania dlhu spotrebiteľom v splátkach. Povedané inak, ak bol úver dojednaný na dobu 10 rokov, v 3. roku došlo k jeho jednorazovému zosplatneniu podľa § 53 ods. 9 OZ, za obdobie zvyšných 7 rokov už veriteľovi nebudú patriť odplatné úroky. V týchto prípadoch bude mať po jednorazovom zosplatnení veriteľ nárok len na úroky z omeškania, ktorými sa bude úročiť celá výška dlhu spotrebiteľa, ktorá sa ustálila v dôsledku uplatnenia práva na jednorazové zosplatnenie úveru“. Táto zmena sa však do zákona č. 106/2014 Z.z. nepremietla, a teda možno vyvodiť, že veriteľ je oprávnený požadovať zmluvný úrok aj po zosplatnení úveru až do jeho úplného splatenia dlžníkom.

19. V závere odvolací súd uvádza, že zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka ani zákona o spotrebiteľských úveroch nevyplýva zákaz dohody zmluvných strán o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do jeho úplného splatenia (obchodné podmienky pre úver v bode 5.8 odkazujú na bod 6.9 ohľadom vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru a povinnosti dlžníka uhradiť dohodnutý zmluvný úrok až do úplného splatenia úveru). Prípustnosť dohody zmluvných strán o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov vyplýva z judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorá je aplikovateľná aj v Slovenskej republike, a to najmä s poukazom na v minulosti totožnú a v súčasnosti obdobnú právnu úpravu úverov poskytovaných spotrebiteľom. Za zmienku stojí najmä uznesenie zmieneného súdu Českej republiky, sp. zn. 33Cdo/212/2014 zo dňa 21.08.2014, v ktorom tento uviedol, že „dohodnuté úroky z úveru predstavujú odmenu za požičanie peňazí a úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinností, t.j. za nezaplatenie dlhu riadne a včas. Kým povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo záväzku v zmluve, povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva bez ďalšieho zo zákona ako dôsledok omeškania so splnením dlhu. ...Dohodnuté úroky a úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka), majú však iný právny dôvod a veriteľ ich môže požadovať vedľa

seba. Z uvedeného výkladu vyplýva záver, že pre posúdenie primeranosti výšky úrokového zaťaženia nie je možné obe sadzby úrokov sčítať a že zákonné úroky z omeškania nenahrádzajú od splatnosti pohľadávky úroky, ktoré si strany dohodli.“.

20. Odvolací súd na základe uvedeného rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v zmysle § 388 zmenil tak, ako je špecifikované vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

21. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.

22. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

23. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

24. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

25. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 tak, že žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %. O výške trov konania rozhodne súdny úradník súdu prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .