Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

41CoR/10/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Križanovej a členiek senátu JUDr. Daniely Maštalířovej a JUDr. Miroslavy Púchovskej, v právnej veci žalobcu Stredná odborná škola lesnícka, so sídlom Akademická 16, 969 26 Banská Štiavnica, IČO: 00 162 710, právne zastúpený HALADA, advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Kapitulská 21, 917 01 Trnava, IČO: 36 669 661, proti žalovanému Coleco, s.r.o., so sídlom Stráž 8418, 960 01 Zvolen, IČO: 45 648 441, právne zastúpený Law Service, s.r.o., Stráž 223, 960 01 Zvolen, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 64Cr/14/2016-278 zo dňa 31. októbra 2017, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 64Cr/14/2016-278 zo dňa 31. októbra 2017 potvrdzuje.

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

2. V odôvodnení okresný súd uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku sp.zn. 1C/9/2014-320 zo dňa 20.11.2016 vydaného Stredoslovenským rozhodcovským súdom zriadeného záujmovým združením právnických osôb s názvom Združenie Crypt, so sídlom Stráž 8419, 960 01 Zvolen, vydaný rozhodcom JUDr. Igorom Michalovičom, z dôvodu porušenia zásady rovnosti účastníkov konania s poukazom na § 17 zákona č. 244/002 Z.z. o rozhodcovskom konaní ( ďalej len „ zákon o rozhodcovskom konaní“ ) a tiež z dôvodu stanoveného v § 40 ods. písm. a) bod 4 zákona o rozhodcovskom konaní.

3. Žalobca odôvodnil podanie žaloby tým, že priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanoveniami zákona o rozhodcovskom konaní spôsobom, ktorý mohol mať (a mal vplyv na rozhodnutie vo veci ). Žalovaný v rozhodcovskom konaní odôvodňoval svoj nárok tým, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 17.3.2014 na neho ako na postupníka mala byť postúpená pohľadávka spoločnosti OPEN DOOR INTERNATIONAL, s.r.o. Šala, ktorá mala vzniknúť voči žalobcovi na základe Zmluvy o službách č. 031209/4 zo dňa 4.12.2009. V zmysle zmluvy o službách sa spoločnosť OPEN DOOR INTERNATIONAL, s.r.o., zaviazala pre žalobcu vyhotoviť analýzu vzdelávacieho procesu v rozsahu a kvalite určenej v zmluve a žalobca sa zaviazal za riadne vykonanú a dodanú analýzu zaplatiť dohodnutú odmenu. Pohľadávka, ktorá mala byť postúpená na žalovaného mala podľa tvrdenia žalovaného predstavovať nárok na zaplatenie odplaty za vypracovanie analýzy. Žalobca v rozhodcovskom konaní opakovane namietal, že uplatňovaný nárok je v celom rozsahu nedôvodný z

dôvodu, že analýza, ktorú spoločnosť OPEN DOOR INTERNATIONAL, s.r.o. dodala žalobcovi bola vadná, v dôsledku čoho tejto spoločnosti voči žalobcovi nevznikla žiadna pohľadávka. Tiež namietal, že nemohlo dôjsť ani k platnému postúpeniu pohľadávky na žalovaného, pretože došlo k zrušeniu zmluvy o službách z dôvodu odstúpenia od zmluvy. Tvrdil, že na preukázanie svojich tvrdení v rozhodcovskom konaní navrhol vykonať viaceré podstatné dôkazy, ktoré by preukazovali, že dielo ( analýza ) bolo vadné spoločnosť OPEN DOOR INTERNATIONAL, s.r.o. o týchto vadách diela v čase jej odovzdania vedela, resp. musela vedieť. Konkrétne navrhol, aby rozhodcovský súd ustanovil znalca, ktorý by posúdil odbornú skutkovú otázku, či predmetná analýza mala alebo nemala žalobcom vytýkané vady, vypočul svedka K.. T. N. a svedka K.. C. U., Z.. Opakovane navrhoval, aby rozhodcovský súd nariadil ústne pojednávanie. Rozhodcovský súd žiadny zo žalobcom navrhnutých dôkazov nevykonal, rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania. Postupom rozhodcovského súdu, ktorý vo veci rozhodol v neprospech žalobcu len na základe písomných vyjadrení žalovaného, došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania v neprospech žalobcu.

4. Podľa názoru žalobcu v rozhodcovskom konaní bola porušená zásada rovnosti účastníkov konania s poukazom na § 17 zákona o rozhodcovskom konaní, konanie bolo vedené v rozpore so zákonom o rozhodcovskom konaní, nakoľko rozhodcovský súd neodôvodnene odmietol vykonať žalobcom navrhnuté relevantné dôkazy.

5. Žalobca nesúhlasí s postupom rozhodcovského súdu, ktorý svoj postup odôvodnil tým, že žalobca vady analýzy nevytkol ( nereklamoval včas ) podľa § 562 ods. 2 Obchodného zákonníka, a preto mu práva zo zodpovednosti nemožno priznať, a tiež s názorom rozhodcovského súdu, podľa ktorého, že v zmysle rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu a zákona o rozhodcovskom konaní nebolo možné v danom prípade nariadiť ústne pojednávanie. Ustanovenie § 26 zákona o rozhodcovskom konaní je potrebné vykladať tak, že pokiaľ účastník rozhodcovského konania uskutočnenie ústneho pojednávania navrhne, rozhodcovský súd je povinný toto pojednávanie nariadiť a v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.zn. 43Cob/102/2012 zo dňa 29.11.2012.

6. Žalobca naviac tvrdil, že rozhodcovský súd nekonal a nerozhodol nestranne a nezaujato, nakoľko medzi žalovaným a rozhodcovským súdom existuje vzťah spriaznenosti. Konateľ spoločnosti, ktorá vlastní nehnuteľnosť, je zároveň aj konateľom žalovaného a sídlo žalovaného a sídlo rozhodcovského súdu je na takmer identickej adrese. Medzi uvedenými subjektmi existuje vzťah spriaznenosti.

7. Žalovaný sa v konaní bránil a tvrdil, že účastníci rozhodcovského konania sa v súlade s § 12 ods. 5 zákona o rozhodcovskom konaní podrobili predpisom Stredoslovenského rozhodcovského súdu, že zmluvné strany sa v rozhodcovskej doložke podľa § 3 ods. 3 a § 26 ods. 3 veta prvá zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 10 ods. 1 rokovacieho poriadku dohodli na písomnej forme rozhodcovského konania, preto nebola v tomto prípade prípustná aplikácia § 26 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Dôvody, ktoré viedli rozhodcu k záveru o nevykonaní dôkazu mali základ v hmotnoprávnom posúdení uplatneného nároku v rozhodcovskom konaní, ktoré už v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je možné skúmať. Hodnotenie a závery rozhodcu zodpovedajú zásadám formálnej logiky a vychádzajú zo zistenia skutkového stavu veci, ktorý bol podriadený pod príslušné právne normy. Žiadal preto žalobu zamietnuť.

8. Okresný súd zistil, že žalovaný si v rozhodcovskom konaní uplatnil nárok zo zmluvy o službách č. 031209/4, uzatvorenej dňa 4.12.2009 medzi žalobcom ako objednávateľom a spoločnosťou OPEN DOOR INTERNATIONAL, s.r.o. , Šala, ako poskytovateľom. Bolo preukázané, že rozhodcovská doložka bola zmluvnými stranami dojednaná v článku 5 bod 5.1 v zmluve o službách a sporná nebola ani skutočnosť, že žalovaný sa stal veriteľom žalobcu na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej dňa 17.3.2014 medzi žalovaným ako postupníkom a spoločnosťou OPEN DOOR INTERNATIONAL, s.r.o. Šala, ako postupcom. V tejto súvislosti okresný súd prioritne poukázal na to, že zmluvné strany v rozhodcovskej zmluve, uzatvorenej vo forme rozhodcovskej doložky nevylúčili, že zaväzuje aj právnych nástupcov strán. S postúpenou pohľadávkou preto prechádzali všetky práva s ňou spojené a rozhodcovská doložka zaväzovala aj žalovaného, ako singulárneho právneho nástupcu spoločnosti OPEN DOOR INTERNATIONAL, s.r.o. Šala ( § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014, § 534 ods. 2 Občianskeho zákonníka ).

9. Zmluvné strany sa podľa v článku 5 bod 5.1 zmluvy o službách a v zmysle § 3 a 4 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú zo zmluvy o službách, predložia na rozhodnutie výlučne Stredoslovenskému rozhodcovskému súdu, podľa ustanovení rokovacieho poriadku a štatútu Stredoslovenského rozhodcovského súdu platného v čase začatia konania. V tejto súvislosti okresný súd uviedol, že aj podľa v tom čase platnej zákonnej úpravy, zmluvné strany sa mohli dohodnúť, že spor predložia na rozhodnutie určitému Stálemu rozhodcovskému súdu. V zmysle § 12 ods. 6 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014 v takom prípade platí, že zmluvné strany sa podrobujú predpisom Stáleho rozhodcovského súdu podľa § 13 a 14, ktoré sú platné v čase začatia rozhodcovského konania pred týmto Stálym rozhodcovským súdom, ak sa v rozhodcovskej zmluve nedohodli inak. Rozhodcovský súd pripravoval a viedol rozhodcovské konanie podľa svojho Rokovacieho poriadku (§ 26 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014 ). S poukazom na ustanovenie § 10 ods. 1 Rokovacieho poriadku platným v čase začatia rozhodcovského konania, ak sa účastníci konania najneskôr do začatia rozhodcovského konania nedohodnú inak, neoznámia to rozhodcovskému súdu, rozhodcovské konanie je písomné a podľa § 10 bod 2 rozhodcovský súd môže rozhodnúť, že na prejednanie sporu, jeho časti alebo na vykonanie niektorého dôkazu nariadi ústne pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov aspoň päť pracovných dní pred termínom pojednávania.

10. Keďže žalobca najneskôr do začatia rozhodcovského konania, t.j. do 21.3.2014 nepreukázal, že by sa účastníci rozhodcovského konania dohodli, že rozhodcovské konanie bude ústne a že by túto dohodu rozhodcovskému súdu strany oznámili. S poukazom na § 10 ods. 1 rokovacieho poriadku, platilo, že rozhodcovské konanie bude písomné. V posudzovanom prípade sa účastníci rozhodcovského konania dohodli na forme rozhodcovského konania, a to na písomnej forme rozhodcovského konania, nebolo potrebné, aby rozhodcovský súd rozhodol, či nariadi ústne pojednávanie, alebo či konanie bude písomné ( § 26 ods. 1 veta prvá zákona o rozhodcovskom konaní ).

11. Sporná medzi stranami bola otázka, či vzhľadom na rozhodcovskú doložku, rokovací poriadok a na zákonnú úpravu, rozhodcovský súd ústne pojednávanie nariadiť mohol a mal.

12. V tejto súvislosti okresný súd uviedol, že rozhodcovské konanie začalo dňa 23.1.2014, pred novelou zákona prijatou zákonom č. 336/2014 Z.z. Žalobca návrh, aby rozhodcovský súd nariadil ústne pojednávanie podal v doplnení žalobnej odpovede zo dňa 27.3.2015, kedy zákonodarca jednoznačne už upravil, že rozhodcovský súd nariadi ústne pojednávanie vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania aj na návrh účastníka rozhodcovského konania, ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli inak, (§ 26 ods. 1 veta druhá zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom od 1.1.2015 v spojení s § 54b ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní) . Zákonodarca jednoznačne odstránil prípadné nejasnosti o tom, či v situáciách, ak sa účastníci rozhodcovského konania dohodli inak, mal rozhodcovský súd nariadiť ústne pojednávanie vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania aj na návrh účastníka rozhodcovského konania. Podľa okresného súdu ustanovenia právneho predpisu sa vykladajú nielen jednotlivo ale aj v ich súvislostiach. Preto ak zákonodarca v prvej vete § 26 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014 upravil, že ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli na forme rozhodcovského konania, rozhodcovský súd rozhodne, či nariadi ústne pojednávanie alebo či konanie bude písomné. Nie je možné druhú vetu § 26 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014 vykladať jednotlivo tak, že rozhodcovský súd bol povinný na návrh účastníka rozhodcovského konania nariadiť ústne pojednávanie, ale je potrebné ju v súvislostiach vykladať tak, že ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli na forme rozhodcovského konania, rozhodcovský súd nielen na základe vlastného rozhodnutia, ale aj na návrh účastníka rozhodcovského konania rozhodne, či nariadi ústne pojednávanie alebo či konanie bude písomné a ústne pojednávanie nariadi vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania. Rovnako potom bolo potrebné ustanovenie § 26 ods. 1 vykladať aj v súvislosti s § 26 ods. 2 zákona v znení účinnom do 31.12.2014, podľa ktorého rozhodcovský súd pripravoval a viedol rozhodcovské konanie v súlade s pravidlami dohodnutými účastníkmi rozhodcovského konania a ak sa nedospelo k dohode o pravidlách, rozhodca pripravoval a viedol konanie podľa svojej úvahy, vždy však tak, aby sa skutkový stav zistil úplne, rýchlo a hospodárne a vykladať aj v súvislostiach s § 26 ods. 3 v znení účinnom do 31.12.2014, podľa ktorého Stály rozhodcovský súd pripravuje a vedie rozhodcovské konanie podľa svojho rokovacieho poriadku.

13. Okresný súd považoval tvrdenie žalobcu, že rokovací poriadok rozhodcovského súdu možnosť nariadenia ústneho pojednávania na návrh účastníka nevylúčil, keď podľa § 10 ods. 2 rokovacieho poriadku rozhodcovský súd mohol rozhodnúť, že na prejednanie sporu, jeho časti alebo na vykonanie niektorého dôkazu nariadi ústne pojednávanie. Podľa názoru okresného súdu išlo len o možnosť rozhodcovského súdu na návrh účastníka ústne pojednávanie nariadiť, nešlo o povinnosť rozhodcovského súdu vždy na návrh účastníka ústne pojednávanie nariadiť.

14. Okresný súd konštatoval, že rozhodcovský súd mohol rozhodnúť o nariadení ústneho pojednávania v danej veci, ak to považoval za potrebné a nevyhnutné najmä na dokazovanie, ktoré navrhol žalobca. Uviedol, že rozhodcovský súd sa v odôvodnení rozhodcovského rozsudku dôsledne vysporiadal s otázkou, prečo ústne pojednávanie nenariadil . Do začatia rozhodcovského konania rozhodcovskému súdu nebola doručená dohoda účastníkov konania, ktorá by podľa § 10 ods. 1 rokovacieho poriadku v spojení s § 26 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní zakladala vôľu účastníkov viesť konanie inak než v písomnej forme tak, ako to bolo rozhodnuté v rozhodcovskej doložke, resp. odkazom na rokovací poriadok rozhodcovského súdu. Počas konania nebol povinný nariadiť ústne pojednávanie, pretože námietky uvádzané žalobcom (v rozhodcovskom konaní žalovaným ), v jeho procesnej obrane nezakladali potrebu ústneho pojednávania a to s poukazom na výsledok rozhodcovského konania, ktorý primárne závisel od zodpovedania otázky, či žalovaný riadne a včas uplatnil u právneho predchodcu žalobcu vady diela. Rozhodcovský súd na základe predložených listinných dôkazov a písomných vyjadrení mal nesporne preukázané, že žalovaný riadne a včas u žalobcu vady diela neuplatnil. Rozhodcovský súd nariadenie ústneho pojednávania považoval v rozpore so zákonom a zmluvnou voľnosťou strán rozhodcovskej doložky.

15. Bez toho aby posudzoval hmotnoprávnu stránku uplatneného nároku okresný súd mal za to, že v danom prípade nie je možné hovoriť ani o svojvôli rozhodcu pri hodnotení dôkazov a pri rozhodnutí nevykonať žalobcom navrhnuté dôkazy. Pre rozhodcovské konanie platí, že rozhodcovský súd uváži výber a spôsob vykonania dôkazov podľa ich možného prínosu k objasneniu sporu v zmysle § 27 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní a platí, že výsledky dokazovania hodnotí rozhodcovský súd nestranne podľa svojej úvahy v zmysle § 27 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní. Rozhodcovský súd v rozhodcovskom rozsudku uviedol ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia, právne argumenty účastníkov, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, a uviedol prečo vykonanie ďalšieho dokazovania nebolo potrebné. Uviedol, že ani nevykonal znalecké dokazovanie, ktoré považoval za nadbytočné a nehospodárne najmä z dôvodu, že žalovanému nebolo možné priznať žiadne práv a z vád diela a na posúdenie Analýzy neboli potrebné vedecké poznatky, ktoré by rozhodcovský súd nemohol zistiť porovnaním diela dohodnutého v zmluve s predloženou Analýzou a zistiť prípadné nedostatky.

16. Z uvedených dôvodov okresný súd dospel k záveru, že rozhodcovský súd nenariadením ústneho pojednávania a nevykonaním všetkých žalobcom navrhnutých dôkazov neporušil v neprospech žalobcu zásadu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. Nebolo povinnosťou rozhodcovského súdu na návrh žalobcu nariadiť ústne pojednávanie. Rozhodcovský súd vyhodnotil listinné dôkazy ako dostačujúce pre rozhodnutie veci, dostačujúce pre posúdenie uplatnenej obrany žalobcu a nevykonanie všetkých žalobcom označených dôkazov rozhodcovský súd v rozhodcovskom rozsudku dostatočne a dôsledne objasnil.

17. K námietke žalobcu, ktorý poukazoval na inú rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, ktorá nenariadenie ústneho pojednávania v rozhodcovskom konaní vyhodnotila ako porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania ( rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, č.k. 43 Cob/102/2012 zo dňa 29.11.2012). Okresný súd uviedol, že súd v uvedenom konaní posudzoval porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, z iného skutkového stavu, kedy sa strany v rozhodcovskej doložke nedohodli na písomnej forme rozhodcovského konania. Preto okresný súd pri rozhodovaní tohto sporu nezohľadnil rozhodovaciu činnosť Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vyššie uvedenom. Samotná skutočnosť, že rozhodcovský súd nenariadi ústne pojednávanie napriek návrhu účastníka konania, nemusí byť vždy porušením zásady rovnosti účastníkov konania. Vždy je potrebné vyhodnotiť z akého dôvodu účastník navrhuje ústne pojednávanie, pričom sa prihliada aj k štádiu konania.

18. V súvislosti s námietkou žalobcu týkajúcej sa o nesprávnosti a nespravodlivosti rozhodcovského rozsudku okresný súd uviedol, že v konaní o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku súd

neposudzuje hmotnoprávnu stránku uplatneného nároku. Žalobca si je plne vedomý toho, že v tomto konaní súd nemôže skúmať vecnú správnosť rozhodcovského konania.

19. K tvrdeniu žalobcu o možnosť vzťahu spriaznenosti medzi rozhodcovským súdom a žalovaným okresný súd uviedol, že sa jedná len o všeobecné tvrdenia žalobcu, ktoré nepredstavovali konkrétny dôvod predpojatosti vo vzťahu ku konkrétnemu rozhodcovi. Samotný žalobca uviedol, že nemá žiadny priamy dôkaz o vzťahu so žalovaným, resp. jeho právnym zástupcom a rozhodcovským súdom. Z dôvodu predpojatosti rozhodcu neboli porušené zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania.

20. K námietke žalobcu, ktorý tvrdil, že rozhodcovský súd, ktorý vydal napadnutý rozsudok nespĺňa od 1.1.2017 podmienky stanovené zákonom v rozhodcovskom konaní, že nemôže 31.12.2016 uskutočňovať rozhodcovské konania ani vydávať rozhodcovské rozsudky, že v prípade, ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodcovského rozsudku, predmetná vec by sa dostala na rozhodnutie pred všeobecným súdom, čím by došlo k odstráneniu akýchkoľvek rizík týkajúcich sa možného vzťahu spriaznenosti medzi žalovaným a rozhodcovským súdom, a bolo by možné prejednať vec v riadnom súdnom konaní u zákonného, nestranného a nezávislého sudcu v konaní, v ktorom mu bude umožnené riadne preukazovať svoje tvrdenia a v ktorom bude zachovaná rovnosť, okresný súd poukázal na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej uzavretím rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky sa strany dobrovoľne a vedome vzdávajú práva na súdnu ochranu vykonávanú prostredníctvom všeobecných súdov a zverujú ju rozhodcovskému súdu, ktorý je súkromnoprávnou osobou, pretože ho nemožno vzhľadom na jeho účel a charakter bez ďalšieho zaradiť k orgánom verejnej moci a strany rozhodcovskej zmluvy si musia byť vedomé možných negatívnych dôsledkov svojho rozhodnutia, uprednostniť riešenie medzi nimi vzniknutých sporov prostredníctvom súkromnoprávnej osoby - rozhodcovského súdu pred súdnym orgánom Slovenskej republiky, čím sa ich základné právo na súdnu ochranu v istom zmysle stáva okliešteným právom vyplývajúcim z § 40 zákona o rozhodcovskom konaní ( uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky v sp.zn. PLz.ÚS V/2015-14 zo dňa 18.11.2015, ods. 27 ). Uzavretím rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky, si teda strany musia byť vedomé, že vlastnou vôľou prejavia súhlas aj s tým, že ich spor nebude rozhodovať všeobecný súd a nebudú mať možnosť na opravné prostriedky v rozsahu a spôsobom, ako je to v civilnom sporovom konaní, resp. ako to bolo v občianskom súdnom konaní.

21. Podľa názoru okresného súdu žalobca nepreukázal, že priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanoveniami zákona o rozhodcovskom konaní a skutočnosti, ktoré žalobca uviedol, by mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Keďže žalobca nepreukázal dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku, nepovažoval žalobu žalobcu o zrušenie rozhodcovského rozsudku za dôvodnú.

22. Okresný súd aj bez návrhu preskúmal, či sú tu dôvody, pre ktoré by boli odopreté uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku s poukazom na § 40 ods. 1 písm. b), ods. 2 a § 50 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Zistil, že v rozhodcovskom konaní bol nárok uplatnený z nájomnej zmluvy, záväzok bol zabezpečený ručením a podľa právneho poriadku Slovenskej republiky bolo možné predmet sporu riešiť o rozhodcovskom konaní. Podľa Dôvodov správy pojem verejný poriadok by sa v súlade s medzinárodnou praxou mal vykladať reštriktívne a s ohľadom na záujem podporovať rozhodcovské konania a zrušenie rozhodcovského rozsudku pre rozpor s verejným poriadkom bude adekvátnym prostriedkom nápravy v prípade, keď rozhodcovské rozhodnutie bolo ovplyvnené trestným činom rozhodcu, znalca alebo svedka, alebo keď tomu bránila prekážka rozhodnutej veci.

23. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, žalovanému ktorý mal v konaní plný úspech priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

24. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodu stanoveného v § 365 ods. 1 písm. h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku ( ďalej len „CSP“ ), že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil, žalobe v plnom rozsahu vyhovel a žalobcovi priznal náhradu trov konania, alebo aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

25. Žalobca neakceptuje závery okresného súdu, že pokiaľ rozhodcovský súd v odôvodnení rozhodcovského rozsudku uviedol prečo žalobcom navrhnuté pojednávanie a dôkazy v rozhodcovskom konaní nevykonal, tak nedošlo k porušeniu práv žalobcu, keďže bolo na úvahe rozhodcovského súdu, či predmetné pojednávanie a navrhnuté dôkazy vykoná alebo nie. Tento záver okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa okresného súdu rozhodcovský súd v rozhodcovskom konaní sa môže v zásade svojvoľne rozhodnúť o tom, či určité navrhnuté dôkazy vykoná alebo nevykoná bez možnosti kontroly tohto postupu zo strany všeobecného súdu. V prípade, ak rozhodcovský súd odmietne vykonať určitý dôkaz, podľa názoru okresného súdu postačí, ak v rozhodnutí uvedie dôvod jeho nevykonania, a všeobecný súd sa v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku už nemôže zaoberať tým, či nevykonanie dôkazu mohlo mať vplyv na rozhodnutie rozhodcovského súdu vo veci samej ( teda, či nebolo svojvoľné ). Tento záver je v priamom rozpore so znením zákona, konkrétne ustanovením § 40 ods. 1 písm. a) bod 4 zákona o rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorého je dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku aj stav, keď priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanoveniami tohto zákona, ak tieto skutočnosti mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Všeobecný súd nemôže preskúmavať správnosť rozhodnutia rozsudku z hmotno-právneho hľadiska, zo zákona má právo posudzovať možný vplyv nesprávneho postupu rozhodcovského súdu na rozhodnutie vo veci. Nevykonanie dôkazov navrhnutých niektorým účastníkom rozhodcovského konania môže za určitých okolností predstavovať porušenie práva na rovnosť účastníkov rozhodcovského konania a porušenie ustanovenia § 17 zákona o rozhodcovskom konaní. V rámci konania podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní súd môže posudzovať, či nevykonanie navrhnutých dôkazov mohlo mať vplyv na rozhodnutie vo veci, či išlo o dôkazy smerujúce ku skutočnostiam podstatným pre meritórne rozhodnutie rozhodcovského súdu.

26. Okresný súd sa mal zaoberať tým, či vykonanie navrhnutých dôkazov a uskutočnenie navrhnutého pojednávania mohlo mať vplyv na rozhodnutie vo veci ak by dospel k záveru, že dôkazy smerovali k preukázaniu skutočností, ktoré mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci, bolo by nepochybné, že postupom rozhodcovského súdu došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. V opačnom prípade rozhodcovský súd by v zásade vôbec nemusel rešpektovať zásadu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania a mohol by ktorémukoľvek účastníkovi rozhodcovského konania odňať možnosť dokazovať svoje tvrdenia bez toho, aby takýto postup rozhodcovského súdu podliehal súdnej kontrole. Z týchto dôvodov okresný súd nesprávne interpretoval a aplikoval § 17 v spojení s § 40 ods. 1 písm. a) ZKR, a dospel k nesprávnemu záveru keď konštatoval, že nedošlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. Okresný súd dôvody pre odmietnutie vykonania dokazovania a pojednávania nepodrobil reálnej súdnej kontrole, neskúmal či mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci, tento nesprávny postup. Okresný súd vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nesprávne vyložil a aplikoval príslušné ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, čo je dôvodom na zrušenie alebo zmenu napadnutého rozsudku podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

27. Jediným dôvodom, pre ktorý by rozhodcovský súd mohol odmietnuť vykonanie navrhnutých dôkazov bez toho, aby zasiahol do práv dotknutého účastníka konania, by bola skutočnosť, že predmetné dôkazy by boli vo vzťahu k predmetu konania nepodstatné a výsledok takéhoto dokazovania by nemohol mať relevanciu pre rozhodnutie vo veci samej. Relevantné dôkazy smerujúce k preukázaniu skutočnosti podstatných pre rozhodnutie rozhodcovský súd vykonať musí a uvedené závery potvrdzuje aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení sp.zn. 6Cdo 259/2010 zo dňa 26.1.2011 a rovnako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 32Cdo 1201/2007. Žalobca v rozhodcovskom konaní navrhol vykonať viaceré výsluchy svedkov a vo veci vykonať znalecké dokazovanie rozhodcovským súdom za účelom preukázania, že dielo bolo dodané s vadami, že zhotoviteľ v čase jeho dodania o týchto vadách vedel. Neuplynula preto lehota na uplatnenie práv zo zodpovednosti za vady dodaného diela vzhľadom na § 428 ods. 3 v spojení s § 562 ods. 3 Obchodného zákonníka. Navrhnutým dokazovaním žalobca chcel preukázať, či žalobcovi bolo možné priznať právo zo zodpovednosti za vady, či došlo k platnému odstúpeniu od zmluvy a k zániku domnelej žalovanej pohľadávky. Rozhodcovský súd odmietol vykonať navrhnuté dôkazy, odmietol nariadiť pojednávanie o čom žalobcu neupovedomil. Až z rozhodcovského rozsudku sa dozvedel že rozhodcovský súd navrhnuté dôkazy nevykonal. Ďalej v odvolaní žalobca opäť poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 43Cob/102/2012 zo dňa 29.1.2012, v ktorom súd konštatoval, že ak účastník pojednávanie navrhuje nariadiť za účelom vykonania dokazovania relevantného pre rozhodnutie vo veci samej, má jeho nenariadenie za následok porušenie „ rovnosti zbraní“. Rozhodcovské konanie je písomné, ak sa strany nedohodli inak, zároveň však zostáva zachovaná možnosť nariadiť pojednávanie

na návrh niektorého účastníka v prípade, ak je to pre rozhodnutie nevyhnutné. Podľa názoru žalobcu rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.zn. 43Cob/102/2012 zo dňa 29.11.2012 je v plnom rozsahu akceptovateľný aj na dané konanie.

28. Žalobca názor okresného súdu, že nie je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku ani podľa § 40 ods. 1 pím. b) v spojení s § 50 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, považuje za zmätočný. Predmetom sporu bola pohľadávka na zaplatenie odplaty za dodané dielo - analýzu a nie nárok z nájomnej zmluvy, ktorý by bol zabezpečený ručením. Ide o vadné odôvodnenie rozhodnutia, ktoré má povahu tzv. inej vady konania, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a podľa § 365 ods. 1 písm. d) existuje zákonný dôvod na zrušenie takéhoto rozhodnutia. Má za to, že v danom prípade boli naplnené podmienky pre zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodu, že výkon rozhodcovského rozsudku je v rozpore s verejným poriadkom, hrubo sa prieči dobrým mravom. Žalobca ako škola financovaná z verejných prostriedkov štátneho rozpočtu a z rozpočtu samosprávneho kraja je zaviazaná na úhradu enormne vysokej pohľadávky za dodanie dokumentu, ktorý nielenže nevyhovuje podmienkam dohodnutým v zmluve, ale je dokonca plagiátorom školských referátov, ktorý si zhotoviteľ stiahol z internetu, o čom sa najneskôr po skončení rozhodcovského konania dozvedel. Zároveň svojho odvolania opäť zdôraznil, že rozhodcovský súd v rozhodcovskom konaní odmietol sa zaoberať námietkami žalobcu o vadnosti dodanej analýzy, odmietol vykonať akékoľvek žalobcom navrhnuté dôkazy, ktorými chcel preukázať svoje tvrdenia o nedôvodnosti uplatnenej pohľadávky, hoci na takýto postup rozhodcovského súdu neexistoval zákonný dôvod. V rozhodcovskom konaní bolo porušené jeho právo na rovnosť účastníkov rozhodcovského konania, a táto skutočnosť mohla mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej. V dôsledku nezákonného postupu rozhodcovského súdu došlo k vydaniu extrémne nespravodlivého rozhodcovského rozsudku, ktorého dôsledky ohrozujú samotnú existenciu školy žalobcu. Pokiaľ by došlo k zrušeniu rozhodcovského rozsudku vďaka prijatej novele zákona o rozhodcovskom konaní, predmetná vec by sa nemohla rozhodovať v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom. Žalobca by dostal reálnu šancu brániť svoje práva a dokazovať podstatné skutočnosti v konaní pred všeobecným súdom.

29. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný uviedol, že zmluvné strany sa v rozhodcovskej doložke dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú zo zmluvy o službách budú riešené v rozhodcovskom konaní pred Stredoslovenským rozhodcovským súdom podľa Rokovacieho poriadku a Štatútu Slovenského rozhodcovského súdu. Účastníci rozhodcovského konania v súlade s § 12 ods. 5 zákona o rozhodcovskom konaní sa podrobili predpisom Stredoslovenského rozhodcovského súdu ( Štatútu a Rokovacieho poriadku ). Rozhodcovský súd vzhľadom na existenciu dohody zmluvných strán o písomnej forme rozhodcovského konania nebol povinný nariadiť ústne pojednávanie a to dokonca ani na žiadosť jedného z účastníkov rozhodcovského konania. Zmluvné strany v rozhodcovskej doložke v zmysle § 26 ods. 1 dohodli, že rozhodcovské konanie bude vedené podľa Rokovacieho poriadku a Štatútu Stredoslovenského rozhodcovského súdu, zmluvné strany sa v zmysle § 3 ods. 3 a § 26 ods. 3 prvá veta zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 10 ods. 1 Rokovacieho poriadku dohodli na písomnej forme rozhodcovského konania a účastníci rozhodcovského konania v zmysle § 10 ods. 1 Rokovacieho poriadku najneskôr do začatia rozhodcovského konania neoznámili rozhodcovskému súdu, že by sa dohodli na inej forme rozhodcovského konania. V tomto prípade nie je preto prípustná aplikácia § 26 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Zdôraznil, že pokiaľ by aj procesné predpisy pripúšťali možnosť nariadiť ústne pojednávanie, jednalo by sa vždy maximálne len o možnosť pojednávanie nariadiť, nikdy nie o povinnosť. Bolo na úvahe rozhodcu, ako v konkrétnom prípade aj na podklade iných v konaní vykonaných dôkazov, najmä listinných vyjadrení oboch strán sporu daný stav posúdiť po skutkovej a právnej stránke, a či dospeje alebo nedospeje k záveru o potrebe vykonania ďalších dôkazov. V danom prípade rozhodca na základe viacerých dôkazov dospel k jednoznačnému záveru, že vykonanie ďalších dôkazov nie je potrebné ani hospodárne, ďalšie žalobcom navrhované dôkazy k už zistenému skutkovému a právnemu stavu veci neboli spôsobilé zmeniť výsledok konania a nemali relevanciu pre rozhodnutie vo veci samej. Uviedol, že podľa R. J. N. a H.. R.. Y.M., T.., „ V rámci rozhodcovského konania nemusí v zásade prebehnúť ústne pojednávanie. Odsek 1 je formulovaný ako dispozitívne ustanovenie a konanie, resp. nekonanie ústneho pojednávania je tak predmetom dohody strán.“ „ Ak sa strany rozhodcovskej zmluvy, resp. účastníci rozhodcovského konania dohodli na výlučne písomnej forme rozhodcovského konania, je rozhodcovský súd touto dohodou viazaný a ústne pojednávanie nariadiť nemôže. To platí dokonca aj vtedy, ak jeden z účastníkov napriek existencii dohody o forme rozhodcovského konania nariadenie ústneho pojednávania v priebehu konania navrhne“. V danom prípade nie je aplikovateľné rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktoré je založené na

právnych predpisoch vydaných pred účinnosťou zákona č. 336/2014 Z.z., ktorým od 1.1.2015 došlo k novelizácii ust. § 26 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Pôvodný text zákona vyvoláva otázky, či povinnosť rozhodcovského súdu nariadiť ústne pojednávanie na žiadosť jedného účastníka je alebo nie je daná a túto nepresnosť zákona zákonodarca danou novelou odstránil, keď expressis verbis stanovil, že táto povinnosť rozhodcovského súdu je daná len za podmienky, že účastníci konania sa nedohodli inak.

30. Rozhodcovský súd v súlade s § 10 ods. 1 Rokovacieho poriadku a s dohodnutou písomnou formou rozhodcovského konania zisťoval stav veci na základe tvrdení účastníkov rozhodcovského konania obsiahnutých v písomných podaniach. Ustanovenie § 10 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní neurčuje rozhodcovskému súdu povinnosť nariadiť ústne pojednávanie, ako je tomu napr. v prípade žiadosti účastníka konania ako jeho nariadenie bez predchádzajúcej existencie dohody účastníkov konania na forme rozhodcovského konania, ale podáva rozhodcovskému súdu len možnosť rozhodnúť, či ústne pojednávanie nariadi alebo nenariadi. Zákon o rozhodcovskom konaní naviac nestanovuje na základe akých kritérií má rozhodcovský súd zvážiť nariadenie ústneho pojednávania, je preto len na subjektívnej povahe a posúdení rozhodcu, či v konkrétnom spore pojednávanie nariadi ( rozhodnutie Okresného súdu Bratislava IV., č.k. 10Cb/193/2010-133 ).

31. K námietke žalovaného, že okresný súd mal posudzovať aj to, či rozhodcovským súdom nevykonané dokazovanie navrhnutých dôkazov mohol mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej uviedol, že v rozhodcovskom konaní rozhodca mal preukázané, že žalobca v súlade s ustálenou judikatúrou a relevantnými právnymi normami neuplatnil svoje práva z vád diela u právneho predchodcu žalovaného riadne a včas, preto nebolo možné v rozhodcovskom konaní priznať žalobcovi práva z vád diela, a preto v rozhodcovskom konaní nevykonal navrhnuté znalecké dokazovanie, či výsluch svedkov. Vykonanie týchto dôkazov považoval rozhodcovský súd za nadbytočné, ktoré by neprispeli k zisteniu skutočností významných pre rozsúdenie predmetu sporu. Rozhodca tiež poukázal aj na účastníkmi dohodnutú písomnú formu rozhodcovského konania. Dôvody, ktoré viedli rozhodcu k záveru o ich nevykonaný mali základ v hmotnoprávnom posúdení v rozhodcovskom konaní uplatneného nároku, ktoré v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je možné skúmať.

32. Žalovaný má za to, že okresný súd v odôvodnení rozsudku jasne a správne uviedol, že žalobcom uvádzané skutočnosti nemohli mať vplyv na rozhodnutie v rozhodcovskom konaní, že rozhodcovský súd nenariadením ústneho pojednávania a nevykonaním všetkých žalobcom navrhnutých dôkazov neporušil v neprospech žalobcu zásadu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, keď nebolo povinnosťou rozhodcovského súdu na návrh žalobcu nariadiť ústne pojednávanie a rozhodcovský súd vyhodnotil listinné dôkazy ako dostačujúce pre rozhodnutie vo veci, pričom rozhodcovský súd v rozhodcovskom konaní dostatočne a dôsledne odôvodnil nenariadenie ústneho pojednávania a nevykonanie všetkých žalobcom označených dôkazov. Nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že rozhodcovský súd nevykonal žiadny žalobcom navrhnutý dôkaz, pretože rozhodcovský súd ustálil záver o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku na zaplatenie dlžnej sumy aj po vyhodnotení žalobcom predložených vyjadrení a ich príloh - listinných dôkazov, preto ďalšie dokazovanie nebolo prípustné jednak z dôvodu prípadného rozporu takéhoto dokazovania s procesnými predpismi, ktorými sa rozhodcovské konanie riadilo - písomná forma konania, ale aj z dôvodu, že žalobcom navrhnuté dôkazy nemohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej, keď rozhodcovský súd priamo zo zákona nemohol žalobcovi priznať práva z vád diela. Žalovaný nepovažuje za správny a dôvodný argument žalobcu, ktorý poukázal na rozhodnutie českých súdov v otázke hodnotenia procesných ustanovení, ktorými sa riadilo rozhodcovské konanie. V tejto súvislosti uviedol, že závery týchto rozhodnutí nie je možné aplikovať na prejednávaný spor vzhľadom na určité rozdiely v ustanovení, ktoré upravujú rozhodcovské konanie v Českej republike a Slovenskej republike a zároveň aj z toho dôvodu, že predmetom daných rozhodnutí je hodnotenie iného skutkového a právneho stavu.

33. K námietke žalobcu o tom, že okresný súd v rozsudku v bode 42. uviedol, že sa jednalo o nárok z nájomnej zmluvy žalovaný uviedol, že zrejme ide o chybu v písaní, ktorá nemohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci dokonca ani zmätočnosť odôvodnenia rozsudku. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že okresný súd hodnotil skutkový a právny stav veci, keď tento v ostatných častiach odôvodnenia popísal správne a z kontextu celého odôvodnenia je zrejmé, akými úvahami sa okresný súd riadil a na akom skutkovom a právnom základe vo veci rozhodol. Táto chyba

nie je spôsobilá mať za následok možnosť zrušenia alebo zmeny napadnutého rozsudku. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania.

34. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý v podstate uviedol, rovnakú argumentáciu ako v podanom odvolaní a zhrnul podstatné skutočnosti tak, že žalobcovi ako objednávateľovi bolo zhotoviteľom dodané vadné celkom nepoužité dielo - dokument označený ako Analýza vzdelávacieho procesu, ktorá bola v skutočnosti plagiátorom stiahnutým z internetu zostavením zverejnených školských referátov na portáli O. Dielo navyše bolo nekompletné, absentovala celkom jedna abligátorne dohodnutá časť, preto žalobca odmietol za dodané dielo žalovanému zaplatiť. Žalobca reklamoval vady u zhotoviteľa, uplatnil si zákonné práva zo zodpovednosti za vady a to právo na opravu diela a následne právo na odstúpenie od zmluvy. V rozhodcovskom konaní si uplatnil žalovaný voči žalobcovi pohľadávku na zaplatenie ceny za predmetné dielo a za účelom preukázanie, že dielo bolo žalobcovi dodané vadne a o vadnosti diela v čase dodania zhotoviteľ vedel navrhol vykonať v rozhodcovskom konaní výsluchu konkrétnych osôb a nariadiť znalecké dokazovanie za účelom posúdenia odbornej otázky, či dielo má ním vytknuté vady. O vadnosti diela zhotoviteľ vedel, preto mohla uplynúť lehota na vytknutie vád diela. V súvislosti s výsluchom navrhnutých svedkov žalobca navrhol, aby rozhodcovský súd vo veci nariadil pojednávanie. Rozhodcovský súd odmietol vykonať akýkoľvek žalobcom navrhnutý dôkaz, pred vydaním rozhodcovského rozsudku žiadnym spôsobom žalobcu o tejto skutočnosti neupovedomil, vydal rozhodcovský rozsudok a zaviazal žalobcu na náhradu celej žalovanej pohľadávky. Len z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku sa dozvedel, že rozhodcovský súd vyhodnotil ním navrhnuté dôkazy ako nadbytočné, pretože zistil, že žalobca nevytkol vady diela zhotoviteľovi včas, z tohto dôvodu žalobcovi nebolo možné priznať nároky z vád diela a nebolo potrebné preukazovať ani vadnosť diela. Ďalej uviedol, že chce aby o jeho veci rozhodol nezávislý nestranný orgán, ktorý umožní v konaní dokazovať ním tvrdené skutočnosti, ktoré môžu mať vplyv na rozhodnutie o nároku žalovaného.

35. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, v ktorom opäť uviedol tie isté argumenty uvedené vo vyjadrení k podanému odvolaniu.

36. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací prejednal odvolanie podľa § 379 a § 380 ods. 1 bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 a contrário a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je vecne správny.

37. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

38. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je správny tak po skutkovej ako aj právnej stránke, okresný súd dostatočne zistil skutkový stav veci a svoje rozhodnutie s ohľadom na všetky sporné skutočnosti riadne odôvodnil. Odvolací súd uvádza, že žalobca v podanom odvolaní uvádzal a namietal zhodné skutočnosti ako v konaní pred okresným súdom, s ktorými sa však okresný súd riadne vysporiadal. So závermi okresného súdu sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a odkazuje na skutočnosti uvádzané súdom v odôvodnení predmetného rozsudku, pričom na doplnenie správnosti napadnutého rozsudku uvádza, že dôvody, pre ktoré žalobca žiada zrušiť rozhodcovský rozsudok, tak ako ich tvrdil žalobca, neboli v konaní preukázané a podanú žalobu odvolací súd považuje za nedôvodnú a neopodstatnenú rovnako ako samotné odvolanie.

39. V súlade s § 387 ods. 3 druhá veta CSP, odvolací súd posudzoval podstatné odvolacie tvrdenie žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci spočívajúcom v tom, že rozhodcovský súd pred vydaním rozhodcovského rozsudku odmietol vo veci nariadiť ústne pojednávanie za účelom výsluchu ním navrhnutých svedkov, odmietol vykonať navrhnuté dôkazy, znalecké dokazovanie čo podľa názoru žalobcu malo za následok porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania v prospech žalobcu, pričom okresný súd sa nezaoberal tým, či vykonanie navrhnutých dôkazov smerovalo k preukázaniu skutočností, ktoré mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci, teda správne interpretoval a aplikoval ust. § 17 v spojení s ust. § 40 ods. 1 písm. a) ZKR, v dôsledku čoho dospel k nesprávnemu záveru pri rozhodovaní vo veci samej.

40. Žalobca sa domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodu stanoveného v § 40 ods. 1 písm. a) bod 4 zákona o rozhodcovskom konaní v znení platnom a účinnom od 1.1.2015 teda, že rozhodcovský

súd nebol ustanovený, rozhodcovské konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania alebo že sa táto dohoda neuzavrela, ak ustanovenie rozhodcovského súdu alebo priebeh rozhodcovského konania bolo v rozpore s ustanoveniami tohto zákona, a tieto skutočnosti mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Zrušenia rozhodcovského rozsudku sa domáhal aj z dôvodu stanoveného v § 17, podľa ktorého účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.

41. Žalobca tvrdil, že zrušenie rozhodcovského rozsudku žiada z dôvodu podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 4 zákona o rozhodcovskom konaní najmä preto, že priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, a to spôsobom, ktorý mohol mať a mal vplyv na rozhodnutie vo veci samej, keď rozhodcovský súd porušil zásadu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania tým, že nevykonal žalobcom navrhované dôkazy a nenariadil pojednávania, hoci tak v zmysle § 10 ods. 2 Rokovacieho poriadku urobiť mohol a to, či rozhodcovský súd niektoré navrhované dôkazy vykoná alebo nevykoná nemôže byť predmetom rozhodcovskej svojvôle.

42. V posudzovanom prípade bolo nesporne zistené, že zmluvné strany sa dohodli, že svoj spor predložia na rozhodnutie určitému Stálemu rozhodcovskému súdu a podrobia sa predpisu Stáleho rozhodcovského súdu podľa § 13a a § 14, ktoré sú platné v čase začatia rozhodcovského konania pred týmto Stálym rozhodcovským súdom ( § 12 ods. 6 zákona o rozhodcovskom konaní v znení platnom v čase začatia rozhodcovského konania ).

43. Podľa § 26 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli na forme rozhodcovského konania, rozhodcovský súd rozhodne, či nariadi ústne pojednávanie, alebo či konanie bude písomné. Rozhodcovský súd nariadil ústne pojednávanie vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania aj na návrh účastníka rozhodcovského konania.

44. Podľa § 26 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní v znení platnom v čase začatia rozhodcovského konania, Stály rozhodcovský súd pripravuje a vedie rozhodcovské konanie podľa svojho Rokovacieho poriadku ( 14 ). Rokovací poriadok v § 10 upravoval postup konania pred Stálym rozhodcovským súdom v § 10 bod 1 tak, že ak sa účastníci konania najneskôr do začatia rozhodcovského konania nedohodnú inak a neoznámia to rozhodcovskému súdu, rozhodcovské konanie je písomné. Je nesporne zistené, že účastníci rozhodcovského konania sa nedohodli inak, platí preto, písomná forma rozhodcovského súdu a s poukazom na § 10 ods. 1 rokovacieho poriadku Stredoslovenského rozhodcovského súdu sa účastníci rozhodcovského konania dohodli na písomnej forme rozhodcovského konania. Z toho podľa názoru odvolacieho súdu jasne vyplýva, že rozhodcovský súd, napriek tomu, že žalobca podal návrh rozhodcovskému súdu na nariadenie ústneho pojednávania za účelom vypočutia navrhnutých svedkov a stanovenia znaleckého dokazovania, nebol povinný nariadiť ústne pojednávanie, nemožno sa stotožniť s jeho tvrdením, že postupom rozhodcovského súdu, konkrétne nenariadením ústneho pojednávania došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, naviac keď nariadenie ústneho pojednávania v zmysle zákona o rozhodcovskom konaní je možnosťou a nie povinnosťou rozhodcovského súdu. V konaní bolo preukázané, že rozhodcovský súd obom stranám poskytol rovnakú možnosť na uplatnenie ich procesných práv, žalobca mal možnosť vyjadriť sa k podaniam žalovaného, mal možnosť uviesť v predmetnom konaní všetky skutočnosti na svoju obranu, najmä v podstatnej otázke, či žalobca vady diela riadne a včas uplatnil u právneho predchodcu žalovaného a túto rozhodnú skutočnosť aj preukázať. Pokiaľ žalobca v rozhodcovskom konaní relevantný dôkaz na preukázanie tejto skutočnosti nepredložil, odvolací súd sa zhoduje s tvrdením okresného súdu ako aj s tvrdením žalovaného, že vykonanie ďalších dôkazov, ktoré žalobca navrhovala chcel vykonať na nariadenom ústnom pojednávaní nebolo potrebné vzhľadom na účel rozhodcovského konania. Žalobca v rozhodcovskom konaní nepreukázal riadné a včasné uplatnenie práv z vád diela u právneho predchodcu žalobcu. Z tohto dôvodu rozhodcovský súd vykonanie ďalších dôkazov považoval za nadbytočné a nehospodárne. Rozhodcovské konanie primárne záviselo od zodpovedania tejto relevantnej otázky, ktorú rozhodcovský súd mal zistenú už z predložených listinných dôkazov a písomných vyjadrení. Odvolací súd dopĺňa, že k tejto otázke žalobca ani v odvolaní neuvádza žiadne svoje stanovisko.

45. Tvrdenie žalobcu, že rozhodcovský rozsudok je nespravodlivý z dôvodu, že žalovanému má zaplatiť pohľadávku za vadné dielo, nemá žiadnu reálnu hodnotu, preto je možné zrušiť rozhodcovský rozsudok aj z dôvodu podľa § 40 ods. 1 písm. b) v spojení s § 50 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní.

46. Podľa § 40 ods. 1 písm. b) zákona o rozhodcovskom konaní, tuzemský rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený príslušným súdom len na základe žaloby účastníka rozhodcovského konania podanej proti druhému účastníkovi rozhodcovského konania, ak súd zistí, že sú dôvody, pre ktoré by boli odopreté uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku aj bez návrhu účastníka podľa § 50 ods. 2 tohto zákona.

47. Podľa § 50 ods. 2 tohto zákona, súd príslušný na uznanie rozhodnutia, na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu odoprie uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku aj bez návrhu účastníka konania, proti ktorému sa cudzí rozhodcovský rozsudok uplatňuje, ak zistí, že podľa právneho poriadku Slovenskej republiky nemožno predmet sporu riešiť v rozhodcovskom konaní alebo by jeho uznanie a výkon boli v rozpore s verejným poriadkom.

48. Podľa žalobcu by mohli byť naplnené podmienky na zrušenie rozhodcovského rozsudku aj podľa § 40 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní.

49. Podľa § 40 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní súd v konaní o žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku vždy preskúma, či sú dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa ods. 1 písm. b).

50. Z obsahu súdneho spisu ale aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nesporne vyplýva, že predmetom sporu v rozhodcovskom konaní bolo uplatnené právo na zaplatenie odplaty za dodané dielo

- Analýza vzdelávaného procesu na základe uzavretej Zmluvy o službách č. 031209/4 zo dňa 4.12.2009. Spor medzi stranami vznikol z obchodnoprávneho vzťahu. Rozhodovanie sporov aj z obchodnoprávnych vzťahov zákon o rozhodcovskom konaní upravuje v § 1 ods. 1 písm. a). V súlade s § 1 ods. 1 písm. a) tento spor bolo možné riešiť v rozhodcovskom konaní.

51. Podľa vyššie citovaného ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku je daný vtedy, ak by jeho uznanie a výkon boli v rozpore s verejným poriadkom.

52. Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 336/2014 Z.z. zmena zákona o rozhodcovskom konaní, pojem verejný poriadok by sa v súlade s medzinárodnou praxou mal vykladať reštriktívne s ohľadom na záujem podporovať rozhodcovské konanie. Zrušenie pre rozpor s verejným poriadkom bude adekvátnym prostriedkom nápravy v prípadoch, keď rozhodcovské rozhodnutie bolo ovplyvnené trestným činom rozhodcu, znalcom, svedka alebo keď tomu bránila prekážka rozhodnutej veci.

53. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bolo vydanie rozhodcovského rozsudku v spore, ktorý je možné riešiť v rozhodcovskom konaní v ktorom nedošlo k procesnému pochybeniu rozhodcovského súdu, nemôže byť v rozpore s verejným poriadkom. To, že v rozhodcovskom konaní rozhodca nerozhodol podľa predstáv žalobcu, v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi, a že žalobca bol v rozhodcovskom konaní neúspešný, nezakladá existenciu dôvodu na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. b) v spojení s § 50 ods. 2 a podľa § 40 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní.

54. V odvolacom konaní nezistil žiadne dôvody na iné posúdenie skutkových a právnych záverov okresného súdu, ktoré vychádzajú z obsahu súdneho spisu a dávajú dostatočný podklad vo výrok jeho rozsudku. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

55. Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 251 a § 262 ods. 1 a žalovanému, ako úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 samostatným uznesením.

56. Rozsudok bol jednohlasne schválený členmi odvolacieho senátu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .