Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_21CoP-106-2021.pdf
PDF · 106.63 KB
Case nature
Area
Subarea
21CoP/106/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci starostlivosti súdu o maloletú: U. K., nar. XX.XX.XXXX, zastúpená kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov, so sídlom Slovenská 87, 080 28 Prešov pochádzajúca z rodičov, matky: N.. J. C., rod. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. X, XXX XX L., a otca: N.. L. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. X, XXX XX X., o zvýšenie výživného, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 28P/233/2020 -75 zo dňa 12.04.2021, takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výroku I. o neschválení rodičovskej dohody III. o ponechaní v platnosti výživné na tvorbu úspor a IV. o zamietnutí návrhu matky v prevyšujúcej časti.
Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že výrokom I. neschválil rodičovskú dohodu. Výrokom II. zmenil rozsudok Okresného súdu v Prešove, sp. zn. 29P/213/2012 zo dňa 16.10.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 18.03.2013 v časti výživného na mal. U. tak, že zvýšil výživné zo strany otca na mal. U. zo sumy 200,- Eur mesačne na sumu 350,- Eur mesačne, ktoré bude poukazovať k rukám matky vždy do 15. dňa v mesiaci vopred, počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku opakovane do budúcna. Výrokom III. ponechal v platnosti výživné na tvorbu úspor určené v rozsudku Okresného súdu v Prešove, sp. zn. 29P/213/2012 zo dňa 16.10.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 2CoP/96/2012 zo dňa 18.03.2013. Výrokom IV zamietol návrh matky v prevyšujúcej časti. Výrokom V. žiadnemu z účastníkov konania nepriznal nárok na náhradu trov konania.
2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 24 ods. 3, § 62 ods. 1 až 6, § 75 ods. 1, § 78 ods. 1, 3 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine.
3. Skonštatoval, že matka sa svojím návrhom zo dňa 14.09.2020 domáhala zvýšenia výživného k maloletej na sumu 400,- Eur mesačne od 01.02.2020. Otec s takýmto zvýšením výživného nesúhlasil. Navrhoval zvýšiť výživné maximálne na čiastku 250,- Eur mesačne a ponechať v platnosti sporenie 70,- Eur. Kolízny opatrovník navrhoval zvýšiť výživné podľa potrieb maloletej a možností a schopností otca.
4. Súd prvej inštancie zistil, že naposledy bolo zvyšované výživné na maloletú rozsudkom sp. zn. 29P/213/2012 na sumu 200,- Eur mesačne. Zvýšenie výživného bolo dňa 18.03.2013 potvrdené Krajským súdom v Prešove ako súdom odvolacím. Zároveň zmenil rozsudok v prevyšujúcej časti tak, že na tvorbu úspor zaviazal otca prispievať sumou 70,- Eur mesačne. Rozsudok sa stal právoplatným 15.04.2013. Uviedol, že v tom čase bola maloletá prváčkou na základnej škole a matka poberala rodičovský príspevok. Otec pracoval v X., jeho mesačný príjem bol v tom čase 2.600,- Eur. Už v tom
čase žil so svojou partnerkou a maloletým synom. Matka už v tom čase bola vydatá, príjem jej manžela bol 960,- Eur, mala ďalšie dve vyživovacie povinnosti.
5. Rodičia uzavreli dňa 15.02.2021 na neformálnom stretnutí v rámci interdisciplinárnej spolupráce dohodu o zvýšení výživného. Matka následne žiadala, aby súd prvej inštancie dohodu neschválil. Po jej preskúmaní súd prvej inštancie s poukazom na výrazne vysoký príjem otca mal za to, že schválenie takejto rodičovskej dohody by bolo v neprospech maloletej, keďže určenie výživného z príjmu nad 4.000,- Eur mesačne vo výške 250,- Eur sa javilo veľmi nízke, preto v zmysle ust. § 24 ods. 3 Zákona o rodine, neschválil rodičovskú dohodu, pretože nebola v záujme maloletej. Zároveň uviedol, že rodičovská dohoda, ktorú rodičia podpísali je až do právoplatnosti rozsudku vo veci samej platná a rodičia sú povinní podľa nej sa správať. Jedná sa o zvýšenie výživného, ktoré otec aj tak dobrovoľne platil vo výške 250,- Eur.
6. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o návrhu matky poukázal, že podstatným faktorom pri rozhodovaní bola zmena pomerov na strane všetkých účastníkov konania, vyšší vek maloletej, vyššie výdavky na maloletú a nepomerne vyšší príjem otca.
7. Zmena pomerov nastala na strane maloletej. V čase posledného rozhodnutia o výživnom navštevovala materskú škôlku, v súčasnej dobe je ôsmačka na základnej škole. S tým má spojené zvýšené výdavky, čo deklarovala matka a súhlasné stanovisko zaujal aj otec. Dobrovoľne súdom určené výživné 200,- Eur si po výzve matky zvýšil na 250,- Eur.
8. Zmena nastala aj na strane matky. Nepochybným je jej zvýšenie príjmu, keďže v čase posledného rozhodovania bola na rodičovskom príspevku, v súčasnosti pracuje ako finančná poradkyňa. Zvýšil sa aj príjem jej manžela. Na druhej strane, zvýšili sa aj výdavky aj na ich dve ďalšie spoločné maloleté deti, ktoré sú staršie.
9. Zmena pomerov však nastala aj na strane otca. Jeho príjem bol v čase posledného rozhodovania 2.600,- Eur mesačne. V tom čase v roku 2012 sa mu narodil syn, partnerka bola na materskej. V súčasnej dobe je príjem otca za minulý rok 4.272,- Eur (podľa opisov mzdových listov, zarátajúc aj odmenu, ktorá sa samozrejme ráta do príjmu otca za minulý rok). Potvrdil aj skutočnosť, že príjem partnerky je 4.000,- Eur mesačne.
10. Súd prvej inštancie poukázal na to, že príjem otca sa síce nezdvojnásobil, avšak s príjmom partnerky sa niekoľko krát znásobil. Z rozhodovacej praxe obvodu Krajského súdu v Prešove je zrejmé, že výživné by nemalo prekročiť 30% z príjmu rodiča, čo pri príjme otca predstavuje sumu 1.260,- Eur. Ak teda súd sa má pohybovať do tohto rámca pri určení výživného, matkou navrhované výživné vo výške 350,- Eur považuje za plne primerané s poukazom na všetky zákonné ustanovenia. Zároveň uviedol, že nešiel nad rámec návrhu, keďže aj jej sa príjem zvýšil, ale najmä z toho, že otec sa s maloletou stretáva a prispieva jej aj nad rámec výživného.
11. Taktiež ponechal v platnosti výživné na tvorbu úspor určené v rozsudku sp. zn. 29P/231/2012, pretože tak to žiadal aj samotný odporca a aj súdu prvej inštancie sa to javilo ako relevantné, aby sa pri takom príjme otca pre maloletú tvorili aj úspory.
12. Matka žiadala zvýšiť výživné od 01.02.2020. Súd prvej inštancie poukázal na uzavretú rodičovskú dohodu medzi rodičmi a aj to, že otec dobrovoľne platil zvýšené výživné vo výške 250,- Eur. Ďalšie skutočnosti, ktoré zhodnotil v kontexte toho, že rozhodol o zvýšení výživného až od právoplatnosti tohto rozsudku, bol zistený skutkový stav, okrem samotného postoja otca k zvýšeniu výživného, bral do úvahy aj tvorbu úspor, ako aj relevantnosť zvýšenia nákladov s poukazom na posledné mesiace prebiehajúcej korona krízy. Na základe uvedeného súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti návrh zamietol.
13. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie v zmysle ust.§ 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
14. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie otec. Uviedol, že matka ho vo februári 2020 požiadala o zvýšenie výživného na 300,- Eur. Navrhol zvýšenie výživného o 50,- Eur (na 250,- Eur), ktoré hneď začal platiť. S maloletou sa pravidelne stretáva, nad rámec výživného jej
tvorí úspory (k súdom určenej sume 70,- Eur tvorí od jej narodenia úspory 33,- Eur mesačne). Uhrádza náklady na jej potreby nad sumu výživného a všetky mimoriadne výdavky. Bol prekvapený podaným návrhom na zvýšenie výživného na sumu 350,- Eur v septembri 2020, keďže sa obaja zúčastnili stretnutia na súde s pracovníkmi ÚPSVaR a na záver uzatvorili rodičovskú dohodu v takom v znení, že bude prispievať na výživu maloletej sumu vo výške 250,- Eur mesačne. Matka bola počas tohto stretnutia o. i. dopytovaná zo strany pracovníkov ÚPSVaR na jednotlivé výdavky, pričom mnohé nevedela vysvetliť, ani zdôvodniť. Na súdnom pojednávaní túto dohodu poprela. Súhlasil s tým, že pomery na strane všetkých účastníkov sa zmenili aj preto dobrovoľne pristúpil k zvýšeniu výživného na 250,- Eur a bol presvedčený, že táto výška výživného spolu s tvorbou úspor vo výške 70,- Eur je dostatočná pre zdravý a plnohodnotný vývoj maloletej. Otec mal za to, že z výživného sa matka pokúša urobiť ďalší príjem pre celú rodinu, pričom mu nebolo zrejmé, akým podielom sa na nákladoch maloletej podieľa matka, keďže dostáva výživné 250,- Eur mesačne, prídavok na dieťa a daňový bonus na dieťa (spolu mesačne 47,67 Eur), čo tvorí spolu cca 300,- Eur mesačne. Namietal, že matka sa nijako nesnaží zvýšiť životnú úroveň maloletej. Tá nemá vlastnú izbu, veci má na chodbe a spí v prechodnej obývačke, kde je rušená, pretože cez izbu prechádzajú ostatní členovia rodiny. Ďalšie dcéry vlastnú izbu majú. Rozhodli sa predať 4izbový byt, kde mala maloletá vlastnú izbu a bývajú v 3izbovom byte, kde takýto štandard nemá a ani mat' nebude. Poukázal na majetkové pomery matky spolu s manželom, ktorí majú vo vlastníctve 2izb.byt, ktorý prenajímajú, hypotéku, dom v susednom okrese, ktorého časť spoluvlastníctva dobrovoľne a nepreukázane previedli na 3. osobu a užívajú dve autá. Užívajú takisto 3izbový byt. Konštatoval, že suma výživného 250,- Eur mesačne je dostatočná zabezpečiť všetky bežné potreby maloletej a suma 70,- Eur umožňuje tvorbu úspor. Navrhol zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie v súlade uvedenými námietkami.
15. K odvolaniu otca sa vyjadrila matka. Uviedla, že od poslednej úpravy výživného uplynula dlhšia doba a u maloletej nastala zmena pomerov, keďže končí 8.ročník základnej školy a zároveň sa zvýšil príjem otca, čím sa zvýšila aj jeho životná úroveň. Z doposiaľ plateného výživného nebola schopná jej zabezpečiť rovnakú životnú úroveň, akú má počas pobytu u odporcu. Pravdou bolo, že sa zúčastnila stretnutia v rámci interdisciplinárnej spolupráce (tzv. Cochemský model) s pracovníkmi ÚPSVaR (psychologičkou a kolíznou opatrovníčkou) a s vyšším súdnym úradníkom, kde bola navrhnutá rodičovská dohoda, s ktorej znením v zákonnej lehote nesúhlasila, pretože bez vykonania dokazovania oprávnenosti nákladov na potreby maloletej pracovníčky ÚPSVaR skonštatovali, že náklady na maloletú, ktoré uviedla neboli reálnymi výdavkami. Namietala, že sa návrh na zrušenie účtu úspor nezakladá na pravde. Sporiaci účet, kde otec ukladá 33,- Eur mesačne, nie je viazaným sporiacim účtom určeným v rozsudku prvoinštančného súdu a súčasne nie je účtom, kde by úspory boli súdne zabezpečené a viazané. Suma vyššia o 50,- Eur oproti pôvodnému výživnému z roku 2012 nezvýšila životnú úroveň maloletej, nakoľko táto suma nepokrýva skutočné náklady. Ohľadom načúvacieho prístroja uviedla, že výška úhrady bola vyrátaná z jej príjmu, ktorý v tej dobe činil cca. 850,- Eur. Suma by bola diametrálne vyššia, ak by sa vyrátavala z príjmu otca. Uviedla, že žijú v rodičovskom byte manžela, ktorý je od jeho nadobudnutia vo vlastníctve manželových rodičov a je obývaný piatimi osobami, pričom ich dve maloleté deti zdieľajú jednu spoločnú izbu o výmere cca 16 m2 a maloletá má vlastnú izbu vo výmere cca. 27 m2. Taktiež uviedla, že s manželom vlastnia 2izbový byt o výmere 44 m2, ktorý je zaťažený hypotékou splácanou z príjmu za prenájom. Zároveň tiež spoluvlastnia 1/3 domu (aj s pozemkom) postaveného približne v roku 1948, ktorý bol kupovaný v pôvodnom nezrekonštruovanom stave a cena domu vtedy bola 750,- Eur (úhrnná cena celej nehnuteľnosti aj s pozemkom bola 9.000,- Eur), pričom ale 2/3 tejto nehnuteľnosti nadobudla manželova matka. Štvorizbový byt boli nútení predať, pretože vysoké náklady im ho nedovoľovali ďalej užívať a presťahovali sa do trojizbového bytu manželových rodičov, v ktorom má maloletá vlastnú izbu. Navrhla potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie.
16. K vyjadreniu matky sa vyjadril otec. Namietal nepravdu, že odmietol ďalšiu diskusiu o zvýšení výživného, lebo žiadna ďalšia nebola. Výživné sám zvýšil po tom, čo ho o to matka požiadala, ďalej o tom nekomunikovala. Uviedol, že potreby maloletej a jej náklady pozná, lebo vyše 10 rokov je s maloletou v úzkom kontakte a prispieva matke a v prípade mimoriadnych výdavkov aj nad rámec bežného výživného. Namietal, že výživné musí vychádzať z reálnych potrieb maloletej ako aj z individuálnej situácie a nemôže byt' určené len tým, že veľa zarába. Nereálnosť nákladov bola potvrdená aj v rámci interdisciplinárneho konania (tzv. Cochemovský model) s psychologičkou, kolíznou opatrovníčkou a vyššou súdnou úradníčkou, ktoré sa uskutočnilo pred súdnym pojednávaním. Poukazoval na tvrdenie matky, že nenavrhla zrušiť sporiaci účet, čo je nepravda, keďže jej vyjadrenie je uvedené v zápisnici z pojednávania zo dňa 12.04.2021 na 2. strane ako aj to, že suma 50,- Eur, o ktorú dobrovoľne zvýšil výživné nezvýšila životnú úroveň maloletej. Za nepravdu považoval aj tvrdenie o tom, že maloletá má
vlastnú izbu vo výmere 27 m2, keďže je to obývačka, ktorá je prechodná a ktorú z jej podstaty užívajú všetci členovia rodiny. Veci na oblečenie má v skrini na chodbe. Vlastnú izbu mala v predchádzajúcom 4izbovom byte, ale matka sa rozhodla vymeniť ho za 3izbový byt. K majetkovým pomerom matky a jej manžela má za to, že je účelovo nadobúdaný a prevádzaný na rodičov manžela. Uviedol, že suma 300,- Eur je adekvátnym výdavkom na 14 ročné dieťa, pričom suma bola dobrovoľne navýšená na 250,- Eur s tým, že matka sa má podieľať na výdavkoch maloletej minimálne v sume 50,- Eur. Zotrval na návrhu podanom v odvolaní.
17. K vyjadreniu otca sa vyjadrila matka, ktorá mala za to, že otec sleduje vlastné záujmy pred záujmami maloletej. Naďalej súhlasí s rozsudkom súdu prvej inštancie.
18. Odvolací súd na základe podaného odvolania včas ( ust. § 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku ďalej CSP) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie bez viazanosti rozsahu (ust. § 65 CMP) a dôvodmi odvolania (ust. § 66 CMP) bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (ust. § 68 CMP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario) s tým, že termín verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 16.03.2022 (ust. § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie otca nie je dôvodné.
19. Podľa ust. § 62 ods. 1 zákona o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.
20. Podľa ust. § 62 ods. 2 zákona o rodine, obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.
21. Podľa ust. § 62 ods. 3 zákona o rodine, každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona.
22. Podľa ust. § 62 ods. 4 zákona o rodine, pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť.
23. Podľa ust. § 75 ods. 1 zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.
24. Podľa ust. § 75 ods. 2 zákona o rodine, výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.
25. Podľa ust. § 78 ods. 1 zákona o rodine, dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh.
26. Podľa ust. § 121 CMP, rozsudky o úprave výkonu rodičovských práv a povinností a výžive maloletých a o priznaní, obmedzení alebo o pozbavení rodičovských práv a povinností alebo o pozastavení ich výkonu možno zmeniť alebo zrušiť aj bez návrhu, ak sa zmenia pomery.
27. Odvolací súd sa plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie v napadnutej časti, pretože bola jeho argumentácia vecne správna, objektívna, presvedčivá. Má za to, že všetky dôvody uvedené v odvolaní vyriešil už súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutočný stav veci. Súd prvej inštancie vykonal v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné na posúdenie existencie predpokladov pre zmenu rozsahu výživného. Výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci. Odvolací súd nenašiel dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu odchýliť. Rozsudok v
napadnutej časti považuje odvolací súd za vecne správny. Na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam uvádza.
28. Pre rozhodnutie o návrhu na zmenu vyživovacej povinnosti určenej predchádzajúcim právoplatným rozhodnutím súdu je potrebné mať na zreteli ust. § 230 CSP i ust. § 78 ods. 1 zákona o rodine. Civilný sporový poriadok v uvedenom ustanovení určuje, že len čo sa vo veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednať znova (prekážka res iudicata - veci rozhodnutej). Civilný mimosporový poriadok však počíta s prípadmi, keď nie je objektívne možné túto zásadu dodržať, konkrétne ust. § 121 CMP, ktoré umožňuje zmenu rozsudku o výživnom, ak sa zmenili pomery. Za zmenu pomerov možno považovať okolnosti, ktoré sú rozhodujúce pre výšku a ďalšie trvanie rozsahu vyživovacej povinnosti (zásada „rebus sic stantibus“).
29. Pri rozhodovaní o zmene výživného na účely zisťovania pomerov je potrebné porovnať okolnosti v čase vydania predchádzajúceho rozhodnutia s okolnosťami v čase nového rozhodnutia, pričom predpokladom takejto zmeny je výrazná a trvalá zmena pomerov, či už na strane maloletého dieťaťa alebo na strane povinného rodiča. Takouto zmenou môže byť podstatne vyšší vek dieťaťa a s tým spojený nárast nevyhnutných nákladov, trvalá zmena zdravotného stavu, nástup dieťaťa do školy vyššieho stupňa a pod.
30. Z predloženého spisu vyplýva, že osobnú starostlivosť maloletej dcéry zabezpečuje matka. Otec doposiaľ prispieval na výživu maloletej dcéry podľa rozhodnutia súdu sp. zn. 29P/213/2012 zo dňa 16.10.2012 v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu zo dňa 18.03.2013 vo výške 200,- Eur a na tvorbu úspor vo výške 70,-Eur mesačne. Na základe výzvy matky, otec prispieval na dcéru 250,- Eur mesačne. Obaja rodičia majú vyživovacie povinnosti nielen k maloletej dcére, ale pribudli im vyživovacie povinnosti každému z nich. Matka považuje mesačne sumu 250,- Eur na výživu za nízku, otec za primeranú. Medzi bežné výdavky maloletej patria náklady, ktoré súvisia s bežným uspokojovaním ako je školné, stravné, ošatenie, náklady na čistiace prostriedky, drogériu, kozmetiku, voľnočasové aktivity a iné.
31. Odvolací súd tak, ako súd prvej inštancie poukazuje na zistené zmeny pomerov u všetkých účastníkov konania oproti poslednej úprave vyživovacej povinnosti, od ktorej uplynulo viac ako 8 rokov. Maloletá vyrástla, nastúpila na súkromné bilingválne gymnázium, zmenil sa jej sociálny život a s tým spojené nároky. Matka maloletej má vyšší príjem, má však vyživovacie povinnosti aj k ďalším spoločným deťom pochádzajúcim z manželstva, ktoré rovnako rastú a mení sa ich život. Zmena nastala aj u otca maloletej, ktorému sa výrazne zvýšil príjem. Má vyživovaciu povinnosť aj k spoločnej dcére, ktorú má s partnerkou, ktorej príjem sa tiež zmenil. Odvolací súd súhlasí s rozhodovaciu prax týkajúcou sa výživného, ktoré by podľa názoru súdu prvej inštancie nemalo prekročiť 30% z príjmu rodiča. Určené výživné 350,- Eur mesačne spolu s úsporami tak predstavuje primeranú sumu výživného pre dospievajúce dieťa vo veku viac než 15 rokov vzhľadom na majetkové pomery rodičov maloletej a na čas od kedy bolo určené uhrádzať výživné (po právoplatnosti rozsudku).
32. Odvolací súd je presvedčený, že stanovené výživné slúži na zabezpečenie všetkých odôvodnených potrieb maloletej s cieľom zabezpečiť jej rozvoj. Určená výška výživného nie je v neprimeranom rozsahu. Zohľadnila sa výška príjmov a výdavkov jedného a druhého rodiča aj samotného výživného. Povinnosťou súdu pri určovaní výživného je prihliadať na najlepší záujem dieťaťa, ktorý má relevanciu pri určovaní rozsahu výživného. Každé dieťa má právo mať jasný životný štýl, rastie, potreby sa zvyšujú. Preto je potrebné prihliadnuť pri stanovení výživného aj na možné scenáre rozvoja vývoja dieťaťa a to v krátkodobom a dlhodobom horizonte. Výživné znamená, že dieťa dostáva prostriedky a aj príležitosti, aby sa mohlo rozvíjať fyzicky, mentálne, duchovne, sociálnym zdravým, normálnym spôsobom, teda potreby dieťaťa pri stanovení výživného sú vnímané v najširšom slova zmysle a čo v najlepšom jeho záujme. Výživné bolo zvýšené od právoplatnosti rozsudku teda viac ako rok od podania návrhu do budúcna.
33. Súd prvej inštancie tak správne vyhodnotil existenciu dôvodov pre zmenu pôvodného rozsudku o výške výživného v časti týkajúcej sa výživného pre maloletú Simonu v zmysle ust. § 78 ods.1 zákona o rodine a ust. § 121 CMP a to z hľadiska zmeny pomerov na strane dieťaťa, ako aj oboch rodičov. Rozhodovanie o výške výživného je v súlade s ust.§ 62, ust. § 75 zákona o rodine.
34. Preto odvolací súd podľa ust. § 2 ods. 1 CMP a ust. § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania, ako vecne správny potvrdil.
35. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP, ust. § 2 ods. 1, ust. § 52 a ust. § 57 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.
36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.