Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_11CoPr-2-2022.pdf
PDF · 138.37 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoPr/2/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Zlochu a sudcov JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. ako členov senátu, v spore žalobcu: E. D., nar. XX. januára XXXX, bytom H. XXXX/X, V. X., zastúpený JUDr. Rudolfom Fajbíkom, advokátom, so sídlom AK Dobšinského 14, Banská Štiavnica, proti žalovanému: Stredná odborná škola služieb a lesníctva, IČO: 42 317 673, so sídlom Kolpašská 1586/9, Banská Štiavnica, zastúpený JUDr. Petrom Krchnákom, advokátom, so sídlom AK Dolná 13, Banská Štiavnica, o určenie rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú žalobcovi chorobou z povolania, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen, č.k. 13Cpr/2/2019-326 zo dňa 21. októbra 2021, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. p o t v r d z u j e .
II. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100%, ktoré mu je žalovaný povinný zaplatiť v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o ich výške.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom č.k. 13Cpr/2/2019-326 zo dňa 21. októbra 2021 (ďalej len „napadnutý rozsudok“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) určil, že v rozsahu 75% je daná zodpovednosť žalovaného ako zamestnávateľa za škodu spôsobenú žalobcovi chorobou z povolania, choroba z vibrácií zistená 26.04.2018 (prvá výroková veta). Okresný súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol (druhá výroková veta), o nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 50% do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania (tretia výroková veta).
1.1 Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal určenia, že za škodu spôsobenú mu chorobou z povolania zodpovedá žalovaný ako zamestnávateľ žalobcu v celom rozsahu. Žalobca tvrdil, že počas trvania pracovného pomeru u žalovaného mu bola dňa 26.04.2018 zistená choroba z povolania - profesionálna choroba z vibrácií, uznaná 15.08.2018. Za zodpovedného zamestnávateľa však bol označený sám žalobca ako samostatne zárobkovo činná osoba. Tvrdil však, že v čase zistenia choroby z povolania samostatnú zárobkovú činnosť nevykonával, a preto v zmysle § 195 ods.4 Zákonníka práce za škodu zodpovedá zamestnávateľ - žalovaný. Žalobca tiež tvrdil, že existencia choroby z povolania nie je medzi stranami sporná; podstatnou otázkou pre určenie zodpovednosti žalobcu, resp. žalovaného je výkon práce za podmienok, za ktorých choroba vzniká. V žalovanej veci uvedenú skutočnosť preskúmaval príslušný regionálny úrad verejného zdravotníctva, tento však dospel k nesprávnym záverom, pokiaľ ide o expozíciu vibráciám u žalovaného a výkon živnosti žalobcu. Žalobca zdôraznil, že nie je oprávnený iniciovať prehodnotenie odborného stanoviska regionálneho úradu
verejného zdravotníctva, príslušný lekár odmietol opakované posúdenie vyžiadať a odkázal žalobcu na súdne konanie. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že žalovaný sa bránil v podstate tým, že otázka, u ktorého zamestnávateľa vznikla choroba z povolania nie je otázka právna, ale závisí od odborného posúdenia podľa zákonom stanoveného posudku. U žalobcu to bol lekár MUDr. Róbert Vilček, ktorý posudzoval chorobu žalobcu, požiadal príslušný regionálny úrad verejného zdravotníctva o prešetrenie pracovnej anamnézy žalobcu. V odbornom stanovisku regionálneho úradu verejného zdravotníctva je uvedené, že žalobca nepracoval u žalovaného v podmienkach, v ktorých choroba z povolania mohla vzniknúť, žalobca sám potvrdil, že vykonáva pilčícke práce v čase svojho osobného voľna v rámci svojej živnosti. Práve vykonávanie živnosti sa mohlo podieľať na vzniku diagnostikovaného ochorenia žalobcu. MUDr. Róbert Vilček následne v hlásení choroby z povolania č. 622/2018 určil, že zdravotné postihnutie žalobcu je chorobou z povolania a určil, že choroba z povolania mu vznikla pri výkone činnosti v rámci svojho živnostenského oprávnenia. Žalovaný namietal, že žalobca sa snažil spochybniť záver o tom, že sám je zodpovedný za chorobu z povolania vágnymi a neurčitými tvrdeniami, neuvádzal presné časové obdobia. Svoje tvrdenia nepreukázal žiadnymi dôkazmi. Ak žalobca tvrdil, že živnostenské práce v skutočnosti nevykonával, resp. ich vykonával len v rokoch 2002 a 2004, v ktorých údajne podal daňové priznanie, toto tvrdenie žalobca nepodložil žiadnymi dôkazmi, toto tvrdenie je nevierohodné. Ak práce nevykonával, mal logicky prerušiť alebo ukončiť živnosť. Navyše daňový úrad v potvrdení o podaní daňového priznania nevylúčil, že žalobca podal daňové priznanie aj za iné roky ako 2002 a 2004. Žalovaný sa bránil, že žalobca sám v samotnej žalobe uviedol, že minimálne v súčasnosti u žalovaného nepracuje za podmienok, za ktorých vzniká choroba z povolania, uznáva tak, že žalovaný nie je tým posledným zamestnávateľom pred zistením choroby z povolania a fakticky uznáva, že žalobca za chorobu z povolania nezodpovedá. Žalovaný uviedol, že žalobca ohľadne svojich tvrdení neuniesol dôkazné bremeno; konkrétne hlásenie choroby z povolania je už dané a ak by aj hypoteticky bolo zmeniteľné, tak len novým hlásením choroby z povolania.
1.2 Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou, písomným vyjadrením žalovaného, vyjadreniami strán sporu, vyslúchol žalobcu, štatutárnu zástupkyňu žalovaného. Vyslúchol taktiež svedkov U. B., E. V., L. Z., C.. X. U., U.. G. G., vykonal dokazovanie znaleckým posudkom č. 1/2021 vypracovaným MUDr. Máriou Krivdovou, znalkyňou, vyjadrením znalkyne na vyjadrenie strán sporu, odborným stanoviskom z prešetrenia pracovných podmienok a spôsobu práce posudzovanej osoby Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Žiari na Hronom zo dňa 10.07.2018 a ďalšími listinnými dôkazmi obsiahnutými v súdnom spise. Aplikoval ustanovenie § 195 ods.1, ods.4, ods.6, § 196 ods.1, ods.2, ods.3, ods.4, ods.5 Zákonníka práce, aplikoval prílohu 1 zoznamu chorôb z povolania zákona č. 461/2003 Z.z.; pri riešení procesných otázok aplikoval ustanovenie § 153 ods.1 až 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“).
1.3 Z hľadiska prípustnosti žaloby okresný súd zdôraznil, že žaloba o určenie zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú chorobou z povolania je žalobou sui generis; nie je potrebné, aby sa preukazoval právny záujem na takomto určení. Poukázal pritom na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 2Cdo/65/2006. Okresný súd zdôraznil, že pokiaľ posudzuje rozsah zodpovednosti žalovaného za pracovný úraz, resp. chorobu z povolania podľa § 195 ods.4 Zákonníka práce, rozhoduje spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom vyplývajúci z pracovno- právneho vzťahu. Súd tak môže rozhodovať o uplatnenom nároku žalobcu; argumentáciu žalovaného, že v danom prípade pre prejudicialitu nie je možné rozhodnúť o nároku žalobcu, považoval okresný súd za nesprávnu.
1.4 S poukazom na ustanovenie § 195 ods.4 Zákonníka práce okresný súd zdôraznil pravidlo, že za škodu na zdraví zamestnanca, ktorá vznikla v dôsledku choroby z povolania, zodpovedá ten zamestnávateľ, u ktorého zamestnanec pracoval v pracovno-právnom vzťahu naposledy predtým, ako mu bola choroba z povolania diagnostikovaná. Predpokladom založenia zodpovednosti zamestnávateľa za škodu na zdraví v dôsledku choroby z povolania je preukázanie existencie takých podmienok, za ktorých choroba z povolania vzniká; zoznam chorôb z povolania obsahu zákon č. 461/2003 Z.z., ktorý obsahuje nielen zoznam chorôb z povolania, ale určuje podmienky vzniku konkrétnej choroby z povolania. Za chorobu z povolania sa považuje len taká choroba, ktorá vznikla za podmienok určených zákonom č. 461/2003 Z.z.; ak sa nepreukáže, že u zamestnávateľa boli také podmienky, z ktorých vzniká konkrétna choroba z povolania, zamestnanec by v takom prípade úspešný nebol. Dôkazné bremeno zaťažuje zamestnanca; nie je však povinný preukázať, že konkrétne nepriaznivé podmienky boli príčinou poškodenia jeho zdravia, otázka príčinnej súvislosti je vyriešená osobitným predpisom.
Zamestnanec však musí preukázať, že u zamestnávateľa boli práve také podmienky, ktoré sú označené ako príčina tej choroby z povolania, ktorá bola diagnostikovaná zamestnancovi a poškodila jeho zdravie. Zodpovednosť zamestnávateľa v takomto prípade je objektívnou zodpovednosťou nezávislej od zavinenia zamestnávateľa; okolnosťami pripúšťajúcimi liberáciu sú okolnosti uvedené v § 196 Zákonníka práce. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca mal ku dňu 26.04.2018, keď bola prvýkrát diagnostikovaná choroba z povolania, a to profesionálna choroba z vibrácií, uzavretý pracovný pomer so žalovaným ako zamestnávateľom, a to na základe pracovnej zmluvy.
1.5 Okresný súd mal za preukázané, že žalobca u žalovaného pracoval ako majster odborného výcviku, pri ktorom vykonával názorné ukážky žiakom školy s ručnou motorovou pílou aj s krovinorezom; pracoval aj na iných strojoch s možným rizikom vibrácií. Ako živnostník pracoval ako pilčík s ručnou motorovou pílou; pri tejto práci bol jednoznačne exponovaný vibráciám prenášaným na ruky. Z tejto činnosti žalobcovi vznikla choroba z povolania. Motorová píla, na ktorej pracoval u žalovaného, ako aj motorová píla, s ktorou pracoval ako živnostník, sú zdrojom nadlimitných vibrácií. Syndróm karpálneho kanála, ktorý bol hlásený ako prvá diagnóza profesionálneho ochorenia u žalobcu, vzniká aj pri fyzickom zaťažení rúk zápästí, pri jednostrannej nadmernej a dlhodobej záťaži. Na základe znaleckého posudku mal okresný súd zato, že výkon práce žalobcu u žalovaného sa na vzniku choroby z vibrácií podieľal; rozhodujúcim obdobím bolo posledných 5 až 10 rokov. V tomto období žalobca udával len prácu u žalovaného a tvrdil, že ako živnostník od roku 2005 nepracoval. Okresný súd ustálil, že žalobca trpí ochorením, na základe ktorého bolo vystavené hlásenie choroby z povolania zo dňa 07.09.2018 MUDr. Róbertom Vilčekom; uvedená choroba z povolania bola potvrdená aj následným vyšetrením a v decembri 2020 vyšetrením znalkyňou v ambulancii v Košiciach. Diagnóza bola stanovená na základe subjektívnych ťažkostí klinického nálezu na rukách pletyzmografického vyšetrenia, chladového testu, neurologického a ENG vyšetrenia. Znalkyňa považovala za nesprávny postup skutočnosť, že práca žalobcu nebola autorizovaným bezpečnostným technikom zaradená do riziká vibrácií. Znalkyňa sa vyjadrila aj k vplyvu žalobcovej živnosti na zistenú chorobu z povolania, pričom konštatovala, že žalobca ako majster odborného výcviku vykonával názorné ukážky s pílou v priemere 1 hodinu za smenu a ako živnostník vykonával zrejme takúto prácu v priebehu víkendov, resp. v čase prázdnin. Žalobca sám uviedol, že ako živnostník pracoval 7,5 až 8,5 roka, pričom je obtiažne presne vyšpecifikovať, koľko bol exponovaný vibráciám ako zamestnanec a koľko ako živnostník. Živnosť žalobcu podľa záverov okresného súdu tvorila časť kumulatívnej dávky vibrácií. Rozhodujúce však bolo, že v posledných 5 až 10 rokoch žalobca ako živnostník už nepracoval. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že súd prvej inštancie vychádzal predovšetkým z vypracovaného znaleckého posudku, na výhrady k znaleckému posudku znalkyňa písomne odpovedala. Žalovaný nenavrhol vykonať dôkaz, na základe ktorého by súd mohol dospieť k záveru, že znalecký posudok vypracovaný znalkyňou je neobjektívny a nezakladá sa na objektívnych skutočnostiach. Znalkyňa sa pritom vysporiadala s argumentáciou žalovaného, ním predloženými listinnými dôkazmi. Žalovaný nariadenie iného znaleckého dokazovania nenavrhol a nepredložil ani vlastný súkromný znalecký posudok ohľadne skutočností, na ktoré poukazoval.
1.6 Na základe vyššie uvedeného okresný súd ustálil, že v danom prípade je daná objektívna zodpovednosť žalovaného ako zamestnávateľa v rozsahu 75%. V konaní bola preukázaná choroba z povolania, a to konkrétne choroba z vibrácií; choroba bola prvýkrát zistená dňa 26.04.2018. Z hlásenia choroby z povolania vyplýva, že táto choroba z povolania mala vzniknúť u zamestnávateľa
- žalobcu ako živnostníka. Podľa záverov súdu prvej inštancie však žalobca v konaní preukázal, že minimálne v rozsahu 75% žalovaný zodpovedá za škodu spôsobenú žalobcovi ako zamestnancovi chorobou z povolania, a to svedeckými výpoveďami a závermi znaleckého dokazovania. Súd ustálil zodpovednosť zamestnávateľa za škodu spôsobenú zamestnancovi chorobou z povolania v rozsahu 75%, nakoľko v rozsahu 25% sa na vzniku ochorenia podieľala aj živnosť žalobcu, ktorú vykonával. Rozhodujúcich pre vznik choroby z povolania bolo posledných 5 až 10 rokov; v tomto období žalobca uvádzal len prácu u žalovaného a tvrdil, že ako živnostník od roku 2005 nepracoval. Pre okresný súd tak ostalo nesporné, že choroba z vibrácií vznikla v čase, keď bol žalobca zamestnancom žalovaného, ako majster odborného výcviku vykonával názorné ukážky žiakom školy s ručnou motorovou pílou aj krovinorezom a pracoval aj na iných strojoch s možným rizikom vibrácií. Vychádzal tiež aj z toho, že ako živnostník žalobca pracoval ako pilčík a pri práci s pílou bol exponovaný vibráciám prenášaným na ruky. Žalovanému, zodpovedajúcemu objektívnou zodpovednosťou, sa nepodarilo preukázať, že žalobca u neho nepracoval za podmienok, u ktorých choroba z vibrácií vzniká. Z uvedeného dôvodu okresný súd
určil, že v rozsahu 75% je daná zodpovednosť žalovaného ako zamestnávateľa za škodu spôsobenú žalobcovi chorobou z povolania. Nakoľko okresný súd žalobe vyhovel len v časti, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
1.7 Pri rozhodovaní o trovách konania okresný súd aplikoval ustanovenie § 255 ods.1, ods.2 C.s.p.; konštatoval, že žalobca bol úspešný v rozsahu 75% a žalovaný v rozsahu 25%. Z uvedeného dôvodu bol čistý úspech žalobcu vo výške 50%, a preto okresný súd žalobcovi priznal rovnako nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50%.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný (ďalej aj „odvolateľ“), v ktorom navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu vo výrokoch I. a III. zmenil, žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100%. Namietol odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods.1 písm. b), d), f) a h) C.s.p., tvrdil tak, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
2.1 V konkrétnostiach odvolateľ namietal, že rozsudok súdu prvej inštancie bol vydaný v rozpore s ustanovením § 194 C.s.p.; tvrdil, že súd vo veci nemohol rozhodnúť, nakoľko ide o otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci. V tomto smere poukázal na ustanovenie § 31a ods.4 zákona č. 355/2007 Z.z. a § 8 ods.2 zákona č. 461/2003 Z.z.; o otázke, či žalobcovi vznikla choroba z povolania a kto za ňu zodpovedá má právomoc rozhodovať len príslušný regionálny úrad verejného zdravotníctva a príslušný pracovný lekár. Chorobu z povolania tak nemôže uznávať nikto iný, a teda ani znalkyňa ustanovená súdom v spore, znalecký posudok znalkyne MUDr. Márie Krivdovej je v súvislosti s uznaním žalobcovej choroby z povolania nepoužiteľný. V tomto smere tiež poukázal na odborné stanovisko Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Žiar nad Hronom zo dňa 10.07.2018, ktorý uviedol, že žalobca nepracoval u žalovaného v podmienkach, v ktorých choroba z povolania mohla vzniknúť a zároveň, že žalobca sám vo svojom vyjadrení potvrdil, že vykonáva pilčícke práce v čase svojho osobného voľna v rámci svojej živnosti. Práve tieto práce sa mohli podieľať na vzniku diagnostikovaného ochorenia; na základe takéhoto stanoviska bolo vydané hlásenie choroby z povolania č. 622/2018 MUDr. Róbertom Vilčekom.
2.2 Odvolateľ poukázal na to, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu je v priamom rozpore s rozhodnutiami Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Žiar nad Hronom a pracovného lekára MUDr. Róberta Vilčeka, ktoré sú nezmeniteľné. V prípade, že by súd vyhovel žalobe, existovali by tri rozhodnutia v tej istej veci, pričom z dvoch rozhodnutí (regionálneho úradu verejného zdravotníctva a pracovného lekára) vyplýva, že za chorobu z povolania si žalobca zodpovedá sám a z rozhodnutia súdu by vyplývalo, že za chorobu z povolania zodpovedá žalovaný. Uvedené skutočnosti podľa názoru odvolateľa odôvodňujú záver, že žaloba mala byť zamietnutá.
2.3 Odvolacím tvrdením bolo tvrdenie vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 137 písm. d) C.s.p.; odvolateľ tvrdil, že existencia zodpovednosti žalovaného za žalobcovu chorobu z povolania je právnou skutočnosťou. Možnosť podať žalobu, ktorou sa žalobca domáha určenia právnej skutočnosti o tom, kto zodpovedá za škodu spôsobenú žalobcovi chorobou z povolania, nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu. Súd prvej inštancie neskúmal, ani neodôvodňoval naliehavý právny záujem žalobcu aj keď konštatoval, že žalobu nemožno podriadiť pod ustanovenie § 137 písm. c) C.s.p. Odvolateľ tak ustálil, že žaloba, akú žalobca podal, nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu, z uvedeného dôvodu mala byť žaloba zamietnutá. Navyše podľa názoru odvolateľa, ak by aj rozhodnutie, resp. hlásenie o chorobe z povolania mohlo byť zmeniteľné, tak len novým hlásením choroby z povolania, na ktoré už petit žaloby a výrok napadnutého rozhodnutia neukazuje.
2.4 Odvolacou námietkou bolo tvrdenie, že súd prvej inštancie mal vykonať kontrolné znaleckého dokazovanie, nakoľko znalecký posudok MUDr. Márie Krivdovej bol v zásadnom rozpore s odborným stanoviskom Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Žiar nad Hronom. Odvolateľ tvrdil, že znalkyňa nevysvetlila rozpor medzi jej zisteniami o podiele výkonu práce žalobcu u žalovaného na vzniku choroby z vibrácií a odborného stanoviska regionálneho úradu verejného zdravotníctva, kde bolo
uvedené, že žalobca nepracoval u žalovaného v podmienkach, v ktorých choroba z povolania mohla vzniknúť. Znalkyňa ani nevysvetlila rozpor medzi jej zisteniami a hlásením choroby z povolania vydaným MUDr. Róbertom Vilčekom vo vzťahu k podielu výkonu práce žalobcu u žalovaného a konštatovaním, že choroba z povolania vznikla žalobcovi pri výkone činnosti v rámci živnostenského podnikania. Za nesprávne považoval odvolateľ konštatovanie znalkyne, ktorá na jednej strane tvrdí, že rozhodujúcim obdobím pre vznik choroby z povolania bolo posledných 5 až 10 rokov, ale samotný výpočet expozície vibráciami urobila z 34 rokov, a teda z 24 rokov podľa nej nerozhodného obdobia. K tomu znalkyňa tvrdí, že v priebehu 3 rokov mohlo dôjsť k zmenám v zdravotnom stave žalobcu, len aby vysvetlila rozpor medzi lekárskym posudkom zo dňa 21.09.2015 a hlásením choroby z povolania z roku 2018. Odvolateľ tiež namietal, že znalkyňa vôbec neprišla preskúmať pracovisko žalobcu u žalovaného a vôbec nekontaktovala žalovaného v súvislosti so zásadnými otázkami, ktoré posudzovala v znaleckom posudku. Vychádzala z tvrdení žalobcu, ktoré boli tendenčné a prispôsobené žalobe a v priamom rozpore s tvrdeniami žalobcu, ktoré uvádzal z regionálneho úradu verejného zdravotníctva. Odvolateľ uzavrel, že posudok je tendenčný, porušujúci zásadu rovnakého postavenia účastníkov v konaní.
2.5 Napokon odvolateľ namietal, že žalobca svoje tvrdenie o tom, že pilčícke práce vykonával len v rokoch 2002 a 2004, nepodložil žiadnymi dôkazmi. Tvrdenie žalobcu je zároveň nedôveryhodné, je otázne, na čo mal žalobca aktívnu živnosť, ak nevykonával práce s ňou spojené. Logicky mal prerušiť alebo ukončiť živnosť, tak ako mu to umožňuje príslušný právny predpis. Navyše tvrdenie žalobcu o tom, že podal daňové priznanie len v rokoch 2002 a 2004 je zavádzajúce, z potvrdenia Daňového úradu Banská Bystrica zo dňa 07.01.2019 vyplýva, že len za roky 2002 a 2004 daňové priznania podal, avšak daňový úrad nevylučuje podávanie daňových priznaní, resp. iných hlásení o príjmoch zo živnosti za iné roky aktívnej živnosti. Pre odvolateľa je tak pravdepodobné, že žalobca vykonával pilčícke práce po celý čas trvania jeho živnosti. V tomto smere žalovaný zdôraznil, že dôkazné bremeno o skutočnosti, že žalobca nevykonával pilčícke práce počas trvania jeho živnosti, zaťažuje žalobcu. Žalobca dôkazné bremeno neuniesol, nepredložil o tejto skutočnosti žiaden dôkaz. Tvrdenie žalobcu nestačí. Je tak nutné vychádzať zo skutočnosti, že žalobca vykonával pilčícke práce po celý čas trvania jeho živnosti.
3. Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny v napadnutom rozsahu potvrdil. Vyjadril sa k námietke absencie právomoci súdu a zdôraznil, že regionálny úrad verejného zdravotníctva nevydáva rozhodnutie, ale len stanovisko ako podklad pre príslušné pracovisko pracovného lekárstva. Hlásenie choroby z povolania nie je rozhodnutím o tom, kto zodpovedá za vznik choroby; zodpovednosť za škodu pri chorobe z povolania upravuje Zákonník práce a pokiaľ nie je zákonom určený iný orgán, spory o rozsah zodpovednosti prejednávajú súdy. Súd prvej inštancie sa k právomoci prejednať spor, ako aj k otázke neprípustnosti žaloby dostatočne vyjadril v svojom odôvodnení, v jeho bodoch 39. a 40. Žalovaný z týchto bodov cituje len to, čo sa mu hodí a pripája irelevantný judikát, ktorý s podstatou sporu nemá nič spoločné.
3.1 Žalobca nevidel dôvod pre nariadenie kontrolného znaleckého dokazovania, nakoľko znalkyňa podrobne a zrozumiteľne zodpovedala všetky položené otázky a vyvrátila argumentáciu žalovaného. Ak žalobca prikladal daňové priznania, súdu vysvetlil všetky súvislosti. Žalobca nemôže za to, ak im žalovaný nerozumie alebo nechce rozumieť. Keď žalovaný tvrdí opak, dôkazné bremeno ním tvrdených skutočností prešlo na žalovaného. V tomto smere žalobca zdôraznil, že živnostenské oprávnenie nie je dôkazom o skutočnom výkone živnosti, ale predpokladom možného výkonu. Skutočný výkon živnosti treba dokázať inými dôkazmi a nie existenciou živnostenského oprávnenia. Z daňových priznaní sa dá zistiť skutočný rozsah výkonu živnosti. Ak žalovaný tvrdí iné skutočnosti, musí uniesť dôkazné bremeno. Žalobca nemá ako dokázať, že niečo nerobil, dokázať sa dá len opak, že niečo robil. Žalovaný svoje tvrdenia nepreukázal a ani nenavrhol dôkaz, ktorý by mal vykonať súd. Súd pritom nemôže vychádzať z domnienok a nelogických predpokladov, ale z dokázaných skutočností.
4. Ďalšie relevantné vyjadrenie nebolo podané.
5. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní, vec preskúmal v rozsahu určenom § 380 ods. 1, 2 C.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1, 2 C.s.p. vo výroku I. vrátane závislého výroku o nároku na náhradu trov konania (výrok III.) ako vecne správny potvrdil. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie považoval odvolací súd za správne a úplné; z toho dôvodu prejednal vec bez nariadenia pojednávania; dôkazy vykonané súdom prvej inštancie nebolo potrebné zopakovať ani doplniť.
5.1 Podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
6. Odvolací súd preskúmal podstatné odvolacie námietky žalovaného, napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne. Odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku uvádza nasledujúce skutočnosti:
7. Okresný súd pôvodne konal o žalobe o určenie, že za chorobu žalobcu z povolania zodpovedá žalovaný. Súd prvej inštancie správne poukázal na právne a teoretické východiská takejto žaloby o určenie, vychádzal z ustanovenia § 195 ods.4 Zákonníka práce, podľa ktorého za škodu spôsobenú zamestnancovi chorobou z povolania zodpovedá zamestnávateľ, u ktorého zamestnanec pracoval naposledy pred jej zistením v pracovnom pomere za podmienok, z ktorých vzniká choroba z povolania, ktorou bol postihnutý. Choroby z povolania sú choroby uvedené v právnych predpisoch o sociálnom zabezpečení (zoznam chorôb z povolania), ak vznikli za podmienok v nich uvedených. Z uvedeného možno vyvodiť, že choroba z povolania vzniká v dôsledku vykonávania nejakej pracovnej činnosti; ide o chorobu, ktorá vzniká počas trvania pracovného pomeru; pracovná činnosť sa vykonáva za takých pracovných podmienok, ktoré majú vplyv na vznik danej choroby z povolania. Zodpovednosť zamestnávateľa je objektívna (§ 195 ods.5 Zákonníka práce); zamestnávateľ zodpovedá za škodu, aj keď dodržal povinnosti vyplývajúce z osobitných predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci; zodpovedným je zamestnávateľ, ktorého zamestnanec pracoval naposledy pred jej zistením v pracovnom pomere, a u ktorého vykonával pracovné činnosti, z ktorých vzniká choroba z povolania. Zamestnávateľ sa zodpovednosti môže zbaviť iba za splnenia predpokladov uvedených v ustanovení § 196 Zákonníka práce. Pokiaľ ide o chorobu z povolania, ide o chorobu, ktorá je výslovne uvedená v osobitnom predpise; osobitným predpisom je zákon č.461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, z ktorého prílohy 1 (zoznam chorôb z povolania) pod bodom 28 vyplýva ako choroba z povolania choroba z vibrácií - ochorenie kostí, kĺbov, svalov, ciev a nervov končatín spôsobené vibráciou, podmienkou vzniku tejto choroby z povolania je vystavenie (kontakt) zdroju vibrácií.
7.1 Nebolo sporné, že žalobca trpí chorobou z vibrácií, spornou medzi účastníkmi konania bolo, či za chorobu z povolania žalobcu zodpovedá žalovaný ako zamestnávateľ, u ktorého zamestnanec pracoval naposledy za podmienok, z ktorých vzniká choroba z vibrácií alebo u žalobcu choroba z vibrácií vznikla za podmienok, v rámci ktorej vykonával svoje živnostenské oprávnenie - vykonávanie práce pilčíka.
7.2 Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie konal v rozpore s ustanovením § 194 C.s.p. a namietal, že súd nemal právomoc vo veci rozhodnúť. Z uvedenou argumentáciou sa už vysporiadal súd prvej inštancie, ktorý svoje závery oprel o názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozhodnutí sp.zn. 2Cdo/65/2006 a z ktorého vyplýva, že spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom, ktorý rieši základ nároku poškodeného zamestnanca na jednotlivé plnenia vyplývajúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania treba považovať za spor vyplývajúci z pracovno-právneho vzťahu, ktorý rieši súd v občianskom súdnom konaní. Na inom mieste najvyšší súd konštatoval, že rozhodnúť o tejto otázke môže len súd v občianskom súdnom konaní. K uvedenému odvolací súd dodáva, že choroba z povolania sa uznáva postupom podľa § 31a zákona č.355/2007 Z.z., a to na základe posúdenia zdravotného stavu fyzickej osoby a odborného stanoviska príslušného orgánu verejného zdravotníctva; chorobu z povolania uznáva špecializované pracovisko, ktorým je poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, ktorý poskytuje zdravotnú starostlivosť, ktorú vykonávajú lekári s odbornou spôsobilosťou na výkon špecializovaných pracovných činností v špecializačnom odbore pracovné lekárstvo, špecializačnom odbore klinické pracovné lekárstvo a klinická toxikológia alebo v špecializačnom odbore dermatovenerológia. Takéto špeciálne pracovisko vypracúva posudok o uznaní z choroby z povolania. Odborné stanovisko príslušného orgánu verejného zdravotníctva z prešetrenia pracovných podmienok a spôsobu práce posudzovanej osoby je predpokladom k uznaniu choroby z povolania. Takýto postup z obsahu spisu vyplýva.
7.3 Výsledkom vyššie uvedeného postupu je hlásenie choroby z povolania. Avšak v prípade, pokiaľ zamestnanec, alebo zamestnávateľ s obsahom hlásenia z choroby z povolania nesúhlasí, vzniká medzi zamestnancom a zamestnávateľom spor, ktorý je pracovnoprávnym sporom. Prejednať a rozhodnúť takýto spor môže len súd v civilnom sporovom konaní. Nasvedčuje tomu aj ustanovenie § 14 Zákonníka práce, podľa ktorého spory medzi zamestnancom a zamestnávateľom o nároky z pracovnoprávnych vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy. Spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom je v prejednávanej veci o otázke, kto zodpovedá za vznik choroby z povolania, či je daná zodpovednosť zamestnávateľa, aká je miera zavinenia zamestnávateľa za vznik choroby z povolania a či existujú dôvody, pre existencii ktorých by sa zamestnávateľ svojej zodpovednosti zbavil.
7.4 Odvolacia námietka žalobcu o tom, že súd prvej inštancie rozhodol v rozpore s ustanovením § 194 C.s.p. tak nie je dôvodná; právomoc na konanie a rozhodovanie v pracovnom spore vyplýva z právneho predpisu. V tomto smere je existencia hlásenia o choroby z povolania iba podporná, v prípade sporu ide len o jeden z dôkazov, ktorý súd pri rozhodovaní vo veci samej posudzuje. Súd v konaní o určenie o zodpovednosti zamestnávateľa za vznik choroby z povolania nemá právomoc zrušiť ani zmeniť prv vydané hlásenie o chorobe z povolania, ale autoritatívne rozhoduje, kto za vznik choroby z povolania zodpovedá; v danom prípade rozhoduje, či je zodpovednosť zamestnávateľa daná a v akom rozsahu. Existencia prv vydaného hlásenia o chorobe z povolania tak nie je prekážkou pre rozhodnutie, aby súd konajúci podľa Civilného sporového poriadku o určení zodpovednosti zamestnávateľa rozhodol.
8. Odvolateľ tvrdil, že súd prvej inštancie neskúmal a ani neodôvodňoval naliehavý právny záujem na požadovanom určení, aj keď konštatoval, že žalobu nemožno podriadiť pod ustanovenie § 137 písm. c) C.s.p.. Z obsahu napadnutého rozhodnutia je pre odvolací súd zrejmé, že súd prvej inštancie nepovažoval podanú žalobu ako žalobu o určenie, či tu právo je alebo nie je; nebol tak dôvod zaoberať sa otázkou naliehavého právneho záujmu. Súd prvej inštancie v zmysle záverov ním poukazovaného rozhodnutia najvyššieho súdu žalobu považoval za žalobu sui generis.
8.1 K uvedenému odvolací súd dodáva, že v podmienkach nového procesného predpisu - Civilného sporového poriadku (najvyšší súd v konaní vedenom pod sp.zn. 2Cdo/65/2006 konal a rozhodoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku) je podanú žalobu potrebné považovať za žalobu o určenie právnej skutočnosti; právnou skutočnosťou je otázka, či poškodenie zdravia je chorobou z povolania, kto a v akom rozsahu za chorobu z povolania zamestnanca zodpovedá. Ide tak o žalobu podľa § 137 písm. d) C.s.p. a vzhľadom ku skutočnosti, že ide o pracovnoprávny spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom, osobitným predpisom vyžadovaným ustanovením § 137 písm. d) C.s.p. je vyššie uvádzané ustanovenie § 14 Zákonníka práce. Žaloba o určenie zodpovednosti za chorobu z povolania je procesne prípustná.
9. Odvolacou námietkou bolo tvrdenie, že chorobu z povolania nemôže posudzovať nikto iný ako regionálny úrad verejného zdravotníctva a z toho dôvodu je znalecký posudok nepoužiteľný. K uvedenému odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie rozhodoval o žalobe o určenie zodpovednosti za chorobu z povolania, vykonal dokazovanie v rozsahu navrhovanom stranami sporu, jedným z dôkazov bol znalecký posudok, znalecké dokazovanie bolo vykonané. Ingerencia súdu nastala v dôsledku vzniku pracovnoprávneho sporu; súd bol oprávnený vec prejednať a rozhodnúť a za tým účelom dokazovanie vykonal. Znalecký posudok je všeobecne prípustným dôkazným prostriedkom, pokiaľ rozhodnutie závisí od posúdenia skutočností, na ktoré treba vedecké poznatky. Odvolací súd tak nemá pochybnosti o tom, že súd prvej inštancie postupoval správne, pokiaľ nariadil znalecké dokazovanie. Navyše nemožno pochybovať ani o odbornosti MUDr. Márie Krivdovej, ktorá vypracovala posudok, nakoľko ide o znalkyňu z odboru: zdravotníctvo a farmácia, odvetvie: choroby z povolania.
9.1 Odvolateľ namietal niektoré konkrétne závery podaného znaleckého posudku a mal za to, že znalkyňa nezodpovedala na všetky otázky a nevysvetlila všetky potrebné rozpory; z uvedeného dôvodu mal zato, že súd prvej inštancie mal nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie. K uvedenému odvolací súd zdôrazňuje že znalecké dokazovanie a v ňom vypracovaný znalecký posudok je jedným z dôkazných prostriedkov; súd nariadi znalecké dokazovanie ak rozhodnutie závisí od posúdenia skutočností, na ktoré treba vedecké poznatky a pre zložitosť veci nepostačuje odborné vyjadrenie. Výsledky znaleckého dokazovania, ako aj ostatné vykonané dôkazy podliehajú hodnoteniu súdom v zmysle ustanovenia § 191 ods.1 C.s.p.; súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach; prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Aj hodnotenie
znaleckého posudku podlieha zásade voľného hodnotenia dôkazov; žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu. Súd nemôže hodnotiť správnosť odborných záverov znaleckého posudku a nahrádzať tak znalca; môže výsledky znaleckého dokazovania hodnotiť voľne vo vzťahu k skutkovým okolnostiam, ktoré vyplynuli z iných dôkazov; môže hodnotiť znalca, skutočnosť, či posudok vychádza zo správneho skutkového stavu, či posudok zodpovedá skutočnostiam, ktoré mu súd na posúdenie určil; súd môže hodnotiť presvedčivosť posudku čo do jeho úplnosti pokiaľ ide o zadanie posudku a logické odôvodnenie znaleckých záverov a jeho súlad, prípadne nesúlad s ostatnými vykonanými dôkazmi.
9.2 Pokiaľ ide o hodnotenie dôkazov súd nemôže nekriticky prevziať závery znaleckého posudku bez toho, aby ich hodnotil v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov. Z odbornej praxe vyvstal názor, že ak by súd slepo dôveroval záverom znalca, znamenalo by to vo svojich dôsledkoch poprieť zásadu voľného hodnotenia dôkazov, poprelo by to možnosť súdu hodnotiť podľa svojho vnútorného presvedčenia, privilegovať znalecký dôkaz a preniesť zodpovednosť za skutkovú správnosť súdneho rozhodnutia na znalca. O takýto prípad ale v prejednávanej veci nejde.
9.3 Podané znalecký posudok a závery v ňom uvedené podľa názoru odvolacieho súdu zodpovedajú zadanému účelu posúdiť, či žalovaný je zodpovedný za chorobu z povolania, a to ochorenie z vibrácií, ktoré bolo žalobcovi hlásené v roku 2018 ako SZČO. Znalkyňa bez protirečení zodpovedala všetky položené otázky a jej závery nie sú v rozpore s princípmi logiky. Je zrejmé, že znalkyňa vychádzala so spisového materiálu obsiahnutého v súdnom spise, zdravotnej dokumentácie žalobcu, lekárskych nálezov z karty všeobecného praktického lekára, lekárskych nálezov z karty z odbornej ambulancie pracovného lekárstva zapožičané z OPLaT FNsP FD. Roosevelta Banská Bystrica, znalkyňa osobne vykonala vyšetrenie žalobcu a posúdila aj dokument - Prešetrenie pracovných podmienok a spôsobu práce vykonaného RÚVZ Žiar nad Hronom zo dňa 10.7.2018 a doplnenie prešetrenia z 25.9.2020. Závery znaleckého dokazovania nie sú v rozpore s ostatnými skutkovými okolnosťami zistenými vykonaným dokazovaním. Rozpor síce nevyhnutne vzniká medzi tvrdeniami žalovaného a závermi znaleckého posudku; tento však rovnako ako súd nie je odborníkom na posudzovanú otázku a nemožno tvrdeniami žalovaného nahrádzať odborné závery znaleckého posudku.
9.4 Podstatný rozpor, na ktorý žalovaný poukazuje, je rozpor medzi záverom znaleckého dokazovania (podiel výkonu práce žalobcu u žalovaného na vzniku choroby z vibrácií) a odborného stanoviska regionálneho úradu verejného zdravotníctva (v ktorom je uvedené, že žalobca nepracoval u žalovaného v podmienkach, za ktorých mohla choroba z povolania vzniknúť). Uvedený rozpor však bol v znaleckom posudku jednoznačne odstránený. Na jednej strane znalkyňa zodpovedajúc na otázku uviedla, že: „výkon práce žalobcu u žalovaného na vzniku choroby z vibrácií sa jednoznačne podieľal. Rozhodujúcim obdobím pre vznik choroby z povolania bolo posledných 5-10 rokov. V tomto období menovaný udával len prácu v Strednej odbornej škole služieb a lesníctva v B. Štiavnici, ako živnostník od roku 2005 nepracoval“. Uvedený záver vyplýva zo znaleckých zistení znalkyne, ktoré sa premietli do posudkovej časti, kde vyčíta, že profesia majstra odborného výcviku nebola zaradená do rizika vibrácií. Zároveň konštatovania, že síce expozícia vibráciám ani profesia majstra odborného výcviku nie sú typické pre chorobu z vibrácií, avšak pri expozičnej dobe 34 rokov bola kumulatívna dávka aj vzhľadom na priemernú dennú expozíciu vibráciám 1 hodina splnená.
9.5 Uvedené poskytuje aj odpoveď na rozpor hlásenia choroby z povolania (MUDr. Vilček) so závermi znaleckého posudku; je zrejmé, že MUDr. Vilček vychádzal z odborného stanoviska z prešetrenia pracovných podmienok a spôsobu práce posudzovanej osoby vypracovaným Regionálnym úradom verejného zdravotníctva zo dňa 10.7.2018, v ktorom tento uviedol, že žalobca u žalovaného nepracoval v podmienkach, v ktorých choroba z povolania mohla vzniknúť vzhľadom na expozíciu faktora vibrácie (úhrnom cca 1 hodinu na zmene). S uvedeným záverom ale znalkyňa z dôvodov podľa bodu 9.4 tohto rozsudku nesúhlasila, svoj nesúhlas a dôvody nesúhlasu presvedčivo odôvodnila.
9.6 Závery znaleckého posudku aj pokiaľ ide o dobu, počas ktorej bol žalobca vystavený u žalovaného vibráciám sú logické a presvedčivé. Konštatovaniu úplnosti znaleckých záverov nebráni ani skutočnosť, že znalkyňa na mieste samom pracovisko žalobcu neskúmala, nakoľko vychádzala aj zo stanovísk príslušného úradu verejného zdravotníctva, obsahom ktorých sú údaje o pracovnej expozícii a zdravotných rizikách. Napokon žalovaný mal možnosť reagovať na závery znaleckého dokazovania, na jeho otázky znalkyňa náležitým spôsobom reagovala.
9.7 Odvolateľ mal zato, že znalkyňa vychádzala z tendenčných tvrdení žalobcu, ktoré boli v rozpore s jeho tvrdeniami pred regionálnym úradom verejného zdravotníctva. Vyjadreniu žalovaného pred regionálnym úradom verejného zdravotníctva však žalovaný pripisuje obsah, ktoré toto vyjadrenie nemá; žalobca sa mal iba vyjadriť, že pracoval ako pilčík. Uvedené vyjadrenie nemá výpovednú hodnotu k tomu, či v rozhodnej dobe ako pilčík pracoval a nie je v rozpore s jeho žalobnými tvrdeniami.
9.8 V zmysle vyššie uvedeného odvolací súd nepovažoval odvolacie námietky voči záverom vyplývajúcim zo znaleckého posudku za dôvodné. V konečnom dôsledku vo vzťahu ku kontrolnému znaleckému dokazovaniu odvolací súd zdôrazňuje, že takýto návrh na doplnenie dokazovania žalovaný nepodal.
10. Odvolacom námietkou bol napokon poukaz na živnostenské oprávnenie žalobcu, keď tento nepreukázal, že napriek aktívnej živnosti práce s ňou spojené nevykonával. K uvedenému odvolací súd uvádza, že žalobca preukazoval svoje skutkové tvrdenia o tom, kedy živnosť reálne vykonával a v akom období podal daňové priznanie. Ak v inom období tvrdil, že prácu pilčíka nevykonával, nebol v jeho dispozícii dôkazný prostriedok, ktorým by preukazoval (ne)vykonávanie činností pilčíka. Aj potvrdeniu príslušného daňového úradu žalovaný pripisuje obsah, ktorý nemá. Dôkazné bremeno v tejto časti (že žalobca vykonával aj inú činnosť, pri ktorej bol vystavený vibráciám ako u žalovaného) zaťažovalo žalovaného, svoje skutkové tvrdenie nepreukázal a ani nenavrhol vykonať žiaden dôkaz na preukázanie svojich tvrdení. Ak potom súd prvej inštancie vo vzťahu k vykonávaniu činnosti pilčíka vychádzal z preukázaných skutočností, niet jeho záverom čo vytknúť. Odvolacia námietka nie je dôvodná.
11. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne a odvolanie žalovaného a dôvody v ňom uvedené neboli spôsobilé privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. Súd prvej inštancie s prihliadnutím na zistený skutkový stav aj s prihliadnutím na závery znaleckých posudkov správne dospel k záveru o tom, že má právomoc vo veci konať a rozhodnúť, že ide o žalobu, ktorá je prípustná podľa ustanovení Civilného sporového poriadku a jeho rozhodnutie je vecne správne. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku I. a závislom výroku o nároku na náhradu trov konania ako vecne správne potvrdil. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania okresný súd správne prihliadol na princíp úspechu, prihliadol na pomer úspechu a neúspechu v konaní a priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50%.
12. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. Odvolací súd nezistil z obsahu spisu žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali aplikáciu ustanovenia § 257 C.s.p..
13. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1 C.s.p.)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 C.s.p.).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.