Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10CoPr/6/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členov senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobcu: Mgr. S. I., nar. X. P. XXXX, bytom I. XXX, proti žalovanej: Základná škola s materskou školou, Šoporňa 133, IČO: 36 080 519, zastúpenej advokátom: Mgr. Slavomír Trnkócy, Bratislava, Gercenova 6/A, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo 14. augusta 2017 č. k. 25Cpr/1/2015-331 takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že určuje, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 26. januára 2015 je neplatné.

II. Žalobcovi sa nepriznáva náhrada trov konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a uložil povinnosť žalobcovi zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 80 písm. c/ O. s. p. (Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, účinný do 30. júna 2016), § 68 ods. 1 písm. b/, § 77 ( č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov). Vecne zdôvodnil, keďže nedošlo ku skončeniu pracovného pomeru žalobcu u žalovanej dohodou, vychádzajúc z právneho názoru odvolacieho súdu (v inom zložení senátu), žalobca po skončení výkonu verejnej funkcie mal sa vrátiť na pracovisko u žalovanej, v pozícii učiteľa druhého stupňa (s pracovným pomerom na dobu neurčitú) a mal si plniť svoje povinnosti. Neprihliadal (súd prvej inštancie) na vyslovený odlišný právny názor Inšpektorátu práce Y. a Ministerstvom školstva a vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky (ktoré neboli pre posúdenie tohto prípadu záväzné a rozhodujúce). Na okamžité skončenie pracovného pomeru sa vyžaduje, aby šlo o zavinené konanie zo strany zamestnanca, a to i z nedbanlivosti, musí však dosahovať intenzitu porušenia pracovných povinností závažným spôsobom. O neospravedlnenú absenciu zamestnanca ide vtedy, ak zamestnanec v dohodnutom pracovnom čase neplní svoje povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru, z dôvodu neprítomnosti na pracovisku, ak jeho neprítomnosť nie je spôsobená preukázanou pracovnou neschopnosťou, čerpaním dovolenky, udelením neplatného pracovného voľna alebo inou zákonnou prekážkou v práci. Neospravedlnená absencia zamestnanca preto môže byť dôvodom pre zamestnávateľa, aby okamžite skončil pracovný pomer so zamestnancom, pre závažné porušenie pracovnej disciplíny. Na podporu svojho záveru súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 5Cdo 81/2010 a 5Cdo 74/2008. Nebolo pochybností o tom, že žalobca nevykonával prácu učiteľa II. stupňa po ukončení výkonu svojej verejnej funkcie, keďže sa mylne domnieval, že došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru dohodou a preto už nie je v pracovnom pomere so žalovanou. Podľa tvrdenia žalobcu pôvodne mienil nastúpiť k žalovanej do funkcie riaditeľa školy a pokiaľ sa mu to neumožnilo, mienil skončiť pracovný pomer u žalovanej. Preto na jej výzvy, aby nastúpil do práce, nereagoval. Neprítomnosť žalobcu na pracovisku u žalovanej a nevykonávanie jeho pracovných povinností po 3. januári 2015 predstavovala neospravedlniteľnú neprítomnosť žalobcu v práci, čo vzhľadom na intenzitu a dĺžku neprítomnosti možno vyhodnotiť ako závažné porušenie pracovnej disciplíny (v súlade s ustálenou súdnou praxou). Javilo sa ako pravdepodobné tvrdenie žalovanej, že list z 19. januára 2015, na ktorý poukazoval žalobca je nepravý a v skutočnosti žalovanej doručený nebol, pretože jeho obsah nezodpovedá doterajším tvrdeniam a správam žalobcu a je v rozpore s ostatnými listinami, ktoré ho vyzývajú na nástup do práce. Žalobca sám tvrdil, že všetky výzvy na nástup na plnenie pracovných povinností považoval za bezpredmetné, pretože sa domnieval, že jeho pracovný pomer u žalovanej platne skončil. Súd prvej inštancie konštatoval splnenie formálnych a obsahových náležitostí okamžitého skončenia pracovného pomeru, pretože bolo učinené v lehote podľa § 68 ods. 2 (dva mesiace odo dňa, keď sa žalovaná o dôvode okamžitého skončenia pracovného pomeru dozvedela a v lehote jedného roka odo dňa vzniku jeho dôvodu). Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo vykonané vo forme v zmysle § 70 ZP, písomne a skutkovo v ňom boli vymedzené dôvody, ktoré nie sú zameniteľné s inými. V čase okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobca bol neprítomný na pracovisku 15 dní. Žalovaná so žalobcom ukončila pracovný pomer, ktorý bol zmluvne dohodnutý pôvodne pracovnou zmluvou a vznikol 1. septembra 1999, avšak pred uplynutím doby zanikol a kontinuálne hneď na to pokračoval na základe novej pracovnej zmluvy s totožným miestom výkonu práce i totožným druhom práce, na dobu neurčitú. Prípadné nesprávne označenie dátumu vzniku pracovného pomeru, nemohlo mať vplyv na platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo doručené žalobcovi a vopred prerokované so zástupcami zamestnancov. Súd prvej inštancie preto žalobu zamietol, vyhodnotiac okamžité skončenie pracovného pomeru za platné. Neúspešnému žalobcovi bola uložená povinnosť zaplatiť náhradu trov konania žalovanej v plnom rozsahu, podľa § 255 ods. 1 (Civilný sporový poriadok z. č. 160/2015 Z. z. v znení neskoršieho právneho predpisu), pričom o výške tejto náhrady malo byť rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, navrhujúc jeho zrušenie, alternatívne zmenu určením neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 26. januára 2015. Namietal, že prvá pracovná zmluva nebola predĺžená. Došlo k uzatvoreniu pracovnej zmluvy na dobu určitú, ktorá skončila a následne bola uzavretá nová zmluva, pracovná zmluva na dobu neurčitú, ktorá je stále platná a trvá. Konštatovanie prípadného nesprávneho označenia dátumu vzniku pracovného pomeru (v okamžitom skončení pracovného pomeru), predstavuje snahu zakryť vadu právneho úkonu školy. Po celý čas trvania súdneho sporu trvala žalovaná na tom, že okamžité skončenie pracovného pomeru sa vzťahovalo na pracovný pomer uzavretý na dobu určitú. Dňa 30. júna 2000 bola uzavretá medzi stranami konania ďalšia pracovná zmluva na dobu neurčitú, na základe ktorej bol žalobca u žalovanej zamestnaný ako učiteľ II. stupňa od 1. júla 2000 na dobu neurčitú. Žalovaná preto nesprávne uviedla, že končí pracovný pomer uzatvorený pracovnou zmluvou zo dňa 1. septembra 1999. Zamestnávateľ pritom mohol pracovnú zmluvu z 31. augusta 1999 skončiť do 30. júna 2000. Ku každej pracovnej zmluve bol vydaný osobitný platový dekrét. Uvedená vada má za následok neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Žalovaná mu neoznámila, že dohodu o skončení pracovného pomeru z 2. januára 2015 neakceptuje. Bolo zrejmé, že u žalovanej dochádza k omylom (keď mu bolo oznámené v decembri 2014, že dňom 27. decembra 2014 žalobcu neevidujú ani ako zamestnanca). Žalobca sa domnieval, že žalovaná v roku 2015 iba nedorozumením konala a konflikt vyústil do okamžitého skončenia pracovného pomeru. Následne v apríli 2015 žalobcovi bolo oznámené, že funkcia riaditeľa skončila ku dňu 29. decembra 2014. Žalobca nesúhlasil s názorom žalovanej, že nemá sa vrátiť späť na svoje pracovné miesto, keďže medzičasom bola menovaná za riaditeľku iná osoba. V zmysle zákona však funkcia riaditeľa nezaniká vymenovaním iného riaditeľa, ale len výlučne a z dôvodov uvedených v zákone. Existuje protokol Inšpektorátu práce, v ktorom sa uvádza, že iná riaditeľka, ktorá bola vo funkcii, keď bol žalobca starostom, riaditeľkou nemala byť, bolo to v rozpore so zákonom a 3. januára 2015 mal nastúpiť žalobca do funkcie riaditeľa školy na zostávajúce obdobie. Keďže bol žalobca presvedčený o tom, že je riaditeľom, z toho dôvodu chcel zamedziť chaosu, aby škola nemala dvoch riaditeľov. Okamžité skončenie pracovného pomeru prevzala dcéra žalobcu, čo tvrdí aj žalovaná. Súd prvej inštancie sa však tým nezaoberal. V okamžitom skončení pracovného pomeru je odvolávka na platný pracovný poriadok, účinný od 1. septembra 2011, o ktorom dokumente ako zamestnanec nemal a nemá doposiaľ vedomosť. Nebol s ním oboznámený v zmysle § 84 ZP. Absencie žalobcu teda žalovaná posudzovala podľa dokumentu, ktorý ako zamestnanec nevidel, nebol s ním oboznámený, nečítal ho. Žalovaná predovšetkým nepreukázala, že žalobca porušil pracovnú disciplínu úmyselne alebo z nedbanlivosti, ako ani mieru zavinenia jeho doterajším pracovným povinnostiam. Žalovaná vedela, prečo žalobca nechodí do práce, má aj informáciu o uzavretej dohode, a to najneskôr 8. januára 2015 (prevzala ju poštou). Mala vedomosť, že absencie nie sú ani úmyselné, ani z nedbanlivosti, ale z dôvodu existencie dohody o skončení pracovného pomeru bez toho, aby mu bolo oznámené, že dohoda sa považuje za neplatnú. Žalobca ju však za platnú považoval a konzultoval to aj s nadriadenými orgánmi, ktoré mu poskytli jednoznačné stanovisko. V okamžitom skončení pracovného pomeru sa uvádza, že bolo prerokované s S. Y., zástupcom zamestnancov odborovej organizácie, k 23. januáru 2015. Žalobca namietal pravdivosť uvedenej skutočnosti, vzhľadom na to, že zástupca odborovej organizácie okamžité skončenie pracovného pomeru prerokovať dňa 23. januára 2015 logicky nemohol, lebo v ten deň táto písomnosť ešte neexistovala. Uvedeného dňa by počet dní absencie predstavoval 14 (ak by bolo rokovanie ráno, bolo by to 13 dní absencie) a nie 15, ktorý údaj obsahuje okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré bolo vydané o tri dni neskôr dňa 26. januára 2015. Pritom 13 dní absencie môže znamenať menej závažné porušenie pracovnej disciplíny a naopak 15 dní už môže predstavovať porušenie pracovnej disciplíny závažného charakteru. Zástupca odborovej organizácie preto mohol na rokovaní zobrať na vedomie len zámer zamestnávateľa skončiť so žalobcom pracovný pomer, avšak k jeho prerokovaniu neprišlo. Ide preto o absolútne neplatný právny úkon, pretože povinnosť prerokovania zamestnávateľovi vyplýva zo zákona. Žalovaná neuviedla, za ktoré konkrétne dni bola udelená absencia, pričom ide o pracovné dni, keď zamestnanec do zamestnania nepríde. Žalovaná necitovala konkrétny článok pracovného poriadku, čo je považované za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností prípadu a v zásade ju ovplyvňuje osoba zamestnanca, funkcia, ktorú zastával, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa. Ani jedno z uvedených kritérií na žalobcu uplatniť nebolo možné. Niekoľkokrát žalovanej aj zriaďovateľovi obce I. žalobca oznámil, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnávali a prideľovali mu prácu. To mu však nebolo umožnené, ani na to nebolo reagované. Žalovaná žalobcu navyše dostala do omylu a pochybností, keď mu písomne oznámila, že pracovný pomer skončil 27. októbra 2010 (v oznámení zo dňa 19. decembra 2014), resp. 26. decembra 2010, na zápočte rokov a listom z 9. apríla 2015 Obec I. uviedla, že pracovný pomer žalobcu skončil dňom 29. decembra 2014. Žalovaná hoci žalobcovi doručovala písomnosť, že má absencie, vedela o dohode o skončení pracovného pomeru, pretože 8. januára 2015 túto dohodu spolu s výpoveďou, rozhodnutím zamestnávateľa a prerokovaním výpovede, prevzala na pošte. Napriek tomu vedome udelila absencie. Na výzvu žalobcu z 19. januára 2015, odoslanú doporučene v rovnaký deň, ktorou žalobca žiadal o vysvetlenie situácie, žalovaná vôbec nereagovala. Namiesto dialógu nasledovalo okamžité skončenie pracovného pomeru. Žalovaná nemá záujem o korektné jednanie. Zástupca žalovanej pred prvoinštančným súdom súhlasil, že by sa dohoda o skončení pracovného pomeru mohla uzavrieť a tým skončiť súdny spor, no následne sa odmlčal. Či sa má na prejednávanú vec uplatňovať ustanovenie § 3 ods. 13 a 14 zákona č. 596/2003 Z. z. si žalobca netrúfa posudzovať, avšak neuplatňovaním by sa vytvorilo akési funkčné vákuum, ktoré by sa muselo riešiť. Názor žalobcu bol pritom podporený stanoviskom Ministerstva školstva, ako aj Inšpektorátom práce. Keďže Ministerstvo školstva oznámilo stanovisko, že riaditeľom žalobca je, konal podľa toho.

3. Žalovaná sa v odvolacom konaní nevyjadrila.

4. Žalobca písomným podaním z 19. januára 2018 poukázal na ustanovenie § 74 ZP. Účinky splnenia povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcom zamestnancov okamžité skončenie pracovného pomeru nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru okamžitým skončením alebo priložený návrh na okamžité skončenie pracovného pomeru obsahujú náležitosti určené v § 68 ZP. Žalovaná si uvedenú povinnosť nesplnila a nepredložila zástupcom odborovej organizácii, teda zástupcom zamestnancov, na prerokovanie listinu, ktorá sa mala prerokovať. Vzhľadom na dátum prerokovania 23. januára 2015, okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 26. januára 2015, logicky prerokované nemohlo byť. Počet dní absencie predstavoval 14, nie 15 dní, ako sa uvádza v upozornení žalovanej. Na rokovaní zástupca odborovej organizácie mohol zobrať na vedomie len zámer zamestnávateľa skončiť pracovný pomer. V doplnení odvolania z 12. februára 2018, doručené odvolaciemu súdu 20. februára 2018, žalobca poukazoval na to, že okamžité skončenie pracovného pomeru sa vzťahovalo na pracovnú zmluvu, ktorá bola uzatvorená na dobu určitú a skončila. Pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy na dobu neurčitú, preto žalobcovi naďalej trvá. Nie je zrejmé, či k úkonu prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov skutočne došlo. Okamžité skončenie pracovného pomeru ani upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny nemohlo byť predložené na prerokovanie, pretože bolo vydané až 3 dni po rokovaní. Okamžité skončenie pracovného pomeru je preto neplatné.

5. Odvolací súd podľa § 34 (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávnenou osobou (§ 359 , proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 , preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 , postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

6. Podľa § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd nevstupoval do procesu modifikácie skutkového stavu, na ktorom je napadnuté rozhodnutie založené a ide o prejednanie výlučne právnej otázky (nie otázky skutkovej), nebol daný zákonný dôvod na doplnenie alebo zopakovanie dokazovania podľa § 385 ods. 1 (a teda ani na nariadenie pojednávania odvolacím súdom). Možnosť odvolacieho súdu rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia odvolacieho pojednávania prevzal aj CSP. Nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, ktorého existencia nebola v danom prípade daná. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (Valera Assalino v. Portugalsko z 20. apríla 2002) v prípadoch, kde skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou, neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (najmä ak pojednávanie na prvom stupni bolo verejné a vyšší súd prejednáva právne otázky).

8. Podľa § 68 ods. 1 písm. b) zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.

9. Okamžité skončenie pracovného pomeru predstavuje výnimočný spôsob skončenia pracovného pomeru, na základe jednostranného právneho úkonu zamestnávateľa, smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru so zamestnancom, okamihom doručenia jeho písomného vyhotovenia zamestnancovi. Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcich z pracovného pomeru (§ 47 ods. 1 písm. b/ a spočíva v plnení povinností stanovených právnymi predpismi (najmä § 81, § 82 , pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynmi nadriadeného vedúceho zamestnanca (porov. rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 218/2007). Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity.

10. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho predovšetkým osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, ako aj to či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod. (porov. rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 12/2008).

11. Disciplinárnym opatrením možno postihnúť iba zavinené porušenie pracovnej disciplíny, teda úmysel chcieť porušiť pracovnú disciplínu.

12. V prejednávanej veci mal žalobca porušiť pracovnú disciplínu závažným spôsobom, v dôsledku neospravedlnenej neprítomnosti v práci v trvaní 15 dní.

13. Východiskovým kritériom hodnotenia intenzity porušenia pracovnej disciplíny je osoba zamestnanca a jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností. V posudzovanej veci po ukončení výkonu verejnej funkcie starostu obce, žalobca oznámil 8. decembra 2014 žalovanej, ako zamestnávateľovi, svoj záujem pokračovať v pracovnom pomere, keďže jeho funkčné obdobie starostu obce zanikne ku dňu 2. januára 2015, pričom pokračovať mal v pracovnej pozícii riaditeľa školy. Žalovaná v písomnej reakcii na uvedené oznámenie žalobcu informovala, že dňom 27. decembra 2010 ho neevidujú ako zamestnanca v hlavnom pracovnom pomere. Žalobca preto listom z 29. decembra 2014 informoval zriaďovateľa (Obec I.) o tomto oznámení žalovanej, že ho neeviduje ako zamestnanca, avšak ten trvá na ďalšom zamestnávaní a pokračovaní v prerušenom výkone funkcie riaditeľa. Následne dňa 2. januára 2015 bola uzatvorená podľa § 60 medzi zriaďovateľom Obcou I. a žalobcom ako zamestnancom, dohoda o skončení pracovného pomeru, z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. b/ (ktorá bola neskôr kvalifikovaná ako neplatná).

14. Súd prvej inštancie dôvodne konštatoval, že žalobca sa mylne domnieval, že došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru dohodou dňa 2.1.2015 (posúdenou ako neplatná dohoda o skončení pracovného pomeru, v odôvodnení predchádzajúceho zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu sp. zn. 24CoPr/3/2016-238), v dôsledku čoho nemal byť už v pracovnom pomere so žalovanou. Preto správanie žalobcu, ktorý vzhľadom na uvedené dôvody nenastúpil do práce a nereagoval na výzvu žalovanej, nemožno považovať za negatívny postoj k plneniu si pracovných povinností zamestnanca. Zo strany žalobcu tak nešlo o vôľu porušiť pracovnú disciplínu, čo i len z nedbanlivosti, už vôbec nie úmyselne. Žalobca ako prvý, v decembri 2014, prejavil jednoznačnú vôľu plniť si svoje pracovné povinnosti na pracovisku žalovanej, domnievajúc sa, že pokračovaním vo funkcii riaditeľa školy, s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 13 zákona č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samosprávne a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (o predĺžení funkčného obdobia o dobu prerušenia vykonávania tejto funkcie, z dôvodu výkonu verejnej funkcie). S jeho názorom sa zhodovalo aj stanovisko Inšpektorátu práce Trnava zo dňa 10. apríla 2017, ako i Ministerstva školstva a vedy, výskumu a športu SR z 3. mája 2017.

15. Bolo potrebné prihliadať tiež na situáciu u zamestnávateľa, teda žalovanej, za ktorej k údajnému porušeniu pracovnej disciplíny došlo. Reakciou žalovanej ako zamestnávateľa, na prejavený záujem žalobcu pokračovať v pracovnom pomere, bolo oznámenie, že ho neeviduje ako zamestnanca v hlavnom pracovnom pomere. Následne písomnosťou z 9. januára 2015 už žiadala od žalobcu vydokladovanie jeho absencie, spätne k 3. januáru 2015.

16. Odvolací súd sa preto nemohol stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca zavinene porušil svoje povinnosti z pracovného pomeru a že jeho konanie dosiahlo intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Odlišné právne posúdenie ukončenia pracovného pomeru žalobcu, pre ktoré nenastúpil do práce a nereagovanie žalobcu na výzvu žalovanej zo dňa 9. januára 2015, nemožno považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny, odôvodňujúce okamžite skončiť pracovný pomer (výnimočným spôsobom). Žalovaná pritom neuviedla žiadne dôsledky údajného porušenia pracovnej disciplíny, ktoré by pre ňu ako zamestnávateľa boli vznikli, najmä že nenastúpenie žalobcu do zamestnania malo za následok vznik škody a pod..

17. S poukazom na uvedené nebol preukázaný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, a to závažné porušenie pracovnej disciplíny. Žaloba podaná žalobcom bola preto dôvodná.

18. Vzhľadom na preukázanú neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, nebol daný dôvod zaoberať sa ďalšími odvolacími námietkami žalobcu.

19. Odvolací súd preto podľa § 388 napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil, vyhovením žalobe (určením neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru).

20. Podľa § 396 ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania podľa § 396 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Z dôvodu úspechu žalobcu v odvolacom konaní v plnom rozsahu, vznikol mu nárok na náhradu trov konania, voči žalovanej v konaní neúspešnej.

21. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v súdnom konaní je poskytnúť úspešnému účastníkovi náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel vynaložiť. Výnimočne z dôvodov hodných osobitného zreteľa je možné strane, ktorá by mala inak právo na náhradu trov konania, túto náhradu nepriznať. Pomerovať úspech a neúspech vo veci však nemožno len tým, ako bolo o konkrétnom návrhu rozhodnuté, ale je ich treba posudzovať v širších súvislostiach. V rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 1/04 Ústavný súd Českej republiky zdôraznil, že rozhodovanie o trovách konania nesmie byť len mechanickým posudzovaním výsledkov sporu, bez komplexného zhodnotenia rozhodnutia v merite veci. Rozhodnutie o náhrade trov konania má byť zrejmým a logickým ukončením celého súdneho sporu.

22. V posudzovanej veci existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa spočívala v okolnostiach prípadu. Konkrétne bolo dôvodné posúdiť okolnosti vzniku sporu. Žalovaná ako zamestnávateľ písomne vyzvala žalobcu na oznámenie dôvodov nenastúpenia do zamestnania v januári 2015, po skončení funkčného obdobia starostu obce I., keďže avizoval svoj záujem vrátiť sa. V dôsledku pasivity žalobcu, žalovaná posúdila jeho správanie ako neospravedlnenú absenciu, ktorá vzhľadom na počet dní viedla žalovanú ako zamestnávateľa k okamžitému skončeniu pracovného pomeru so žalobcom. Na výzvu žalovanej žalobca mohol reagovať. Pokiaľ tak neučinil, považujúc výzvu za bezpredmetnú, vystavil sa potom možnému vyvodeniu následkov zamestnávateľom, ktorý prejavil vôľu jednostranne ukončiť pracovný pomer.

23. Žalobca bremeno tvrdenia o svojej písomnej reakcii adresovanej žalovanej neuniesol. Nepreukázal, že na výzvu žalovanej náležite reagoval (výzvy žalovanej považoval za bezpredmetné, podľa svojho tvrdenia, domnievajúc sa, že pracovný pomer skončil). Bolo potrebné prihliadať aj na skutočnosť, že odvolací súd predchádzajúci rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, v dôsledku čoho mala v odvolacom konaní úspech žalovaná, ktorá úspešne namietala platnosť dohody o skončení pracovného pomeru žalobcom (z dôvodu ktorej žalobca nenastúpil do zamestnania). Žalobcom uvádzaný dôvod nenastúpenia do pracovného pomeru, v dôsledku neplatnej dohody o skončení pracovného pomeru, bol posúdený odvolacím súdom v predchádzajúcom rozhodnutí ako nesprávny (dohoda o skončení pracovného pomeru bola kvalifikovaná ako absolútne neplatná, z dôvodu nedostatku oprávnenia Obce I. ako zamestnávateľa uzavrieť dohodu o skončení pracovného pomeru žalobcu zo dňa 2. januára 2015, v dôsledku čoho k zániku pracovného pomeru žalobcu u žalovanej dohodou nedošlo). Žalobcovi preto nárok na náhradu trov konania nebol priznaný.

24. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.