Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/256/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členov senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobkyne: Slovenská kancelária poisťovateľov, Bratislava, Trnavská cesta 82, IČO: 36 062 235, zastúpenej: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: A. Z., nar. XX. W. XXXX, bytom J. XX, zastúpenému advokátom: JUDr. Ján Pekar, Skalica, Potočná 191/39, o 5.868,44 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Skalica z 27. apríla 2017 č. k. 2C/391/2013-341 takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa voči žalovanému domáhala zaplatenia sumy 5.868,44 eur (po pripustení zmeny žaloby) s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 1.303,08 eur od 3. augusta 2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 4.565,36 eur od 27. januára 2015 do zaplatenia. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 106 ods. 1, 2, § 111, § 420 ods. 1, § 427, § 797 ods. 3, § 813 O. z. (Občiansky zákonník zákon č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 2 písm. g/, h/, i/, j/, § 3 ods. 1, 3, § 9 ods. 1 písm. h/, ods. 2, § 13, § 15 ods. 1, 2, § 24 ods. 2, 3, 5, 7, 9, § 24c, ZoPZP (zákon č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení do 3. júna 2011), § 116 ods. 1 písm. b/, ods. 2, 6, 7, 8, § 117 ods. 1, 5, § 118 ods. 1, 2 ZoCP (zákon č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v znení účinnom k 3. júnu 2011), § 90 ods. 8 zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách, účinný do 31. januára 2009, čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 11 ods. 3, čl. 15 ods. 1, § 149, § 150 ods. 1, § 151 ods. 1, § 153 ods. 1, § 154, § 187, § 191, § 206, § 209 ods. 1, 2 (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov). Vecne zdôvodnil, že v konaní nebolo sporné, že žalovaný dňa 3. júna 2011 zavinil dopravnú nehodu, keď riadil osobné motorové vozidlo Volkswagen golf, pričom neprispôsobil rýchlosť jazdy stavu vozovky a svojim schopnostiam, vyšiel s vozidlom mimo cestu vpravo a prednou časťou vozidla narazil do pravej zadnej časti odstaveného vozidla zn. Renault Megane Grandtour EČV: SE012BJ, ktoré vozidlo bolo odhodené do pred ním stojaceho odparkovaného vozidla zn. Volvo 340 EČV: SI888BA. Žalovanému, na ktorého bol v evidencii zapísaný prevod držby motorového vozidla, vznikla povinnosť uzavrieť poistnú zmluvu, najneskôr v deň prvého použitia motorového vozidla, ktorú povinnosť si nesplnil a viedol motorové vozidlo bez zákonného poistenia. Žalobkyňa preto poskytla poškodeným poistné plnenie z poistného garančného fondu a následne podľa § 24 ods. 7 ZoPZP vzniklo jej právo proti žalovanému na náhradu toho, čo za žalovaného plnila. Súd prvej inštancie vo vzťahu k nároku na zaplatenie sumy 4.565,36 eur (až zmenou žaloby) konštatoval, že námietka premlčania žalovaného bola

dôvodná, pre ktorú žalobkyni nemožno uvedenú časť žalovaného nároku priznať. Zostatok žalovanej sumy 1.303,08 eur s príslušenstvom bol uplatnený žalobkyňou včas, avšak tento nárok žalobkyni nebolo možné priznať z dôvodu nepreukázania skutočnosti, že škoda na vozidlách vznikla v žalobkyňou tvrdenej výške, a teda, že v tejto výške bolo potrebné poskytnúť poškodenému poistné plnenie. Žalovaný v spore jednoznačne namietal proti výške náhrady škody poskytnutej poškodenému subjektu, čím popieral nárok žalobkyne na náhradu takto poskytnutého plnenia. Žalobkyňa preukázala poskytnutie poistného plnenia vo výške 1.303,08 eur (výpisom z účtu), pričom dôvodnosť výšky preukazovala výpočtom všeobecnej hodnoty poškodeného vozidla s určením hodnoty použiteľných zvyškov. Poistné plnenie bolo poskytnuté vo výške kladného rozdielu týchto hodnôt. Z týchto listinných dôkazov však nebolo zrejmé, na základe akých skutočností žalobkyňa dospela k záveru, že oprava poškodeného vozidla by bola neekonomická, keďže nebola predložená kalkulácia nákladov na opravu vozidla, vystavená odborne spôsobilou osobou, pričom náklady na opravu neboli vyčíslené ani v žalobe. Žalobkyňa teda neuviedla podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu (§ 150 ods. 1 tak, aby žalovanému umožnila účinnú obranu proti uplatňovanému nároku. Samotný výpočet všeobecnej hodnoty vozidla bol vyhotovený zamestnancom spoločnosti KOOPERATIVA, ktorý žiadal o kontrolu a vyjadrenie k všeobecnej hodnote vozidla a zvyškom, ďalšieho zamestnanca. Takúto osobu nemožno v súlade s čl. 11 ods. 3 považovať za osobu schopnú konať s náležitou znalosťou veci, pretože sa táto osoba neprihlásila k určitej profesijnej odbornosti. Od žalobkyne bolo dôvodné očakávať, že ako subjekt v pozícii profesionála, realizujúceho likvidáciu poistných udalostí, bude postupovať kvalifikovane a s odbornou starostlivosťou. Tieto očakávania naplnené neboli a preukázaný postup vyvoláva pochybnosti o korektnosti určenia všeobecnej hodnoty vozidiel. Skutočnosť, či opravu poškodeného vozidla treba považovať za neekonomickú, závisí predovšetkým od posúdenia nákladnosti opravy vozidla. Oprava je neekonomická vtedy, ak náklady na jej vykonanie by presahovali všeobecnú hodnotu vozidla. Žalobkyňa však sama neskúmala hodnotu opravy vozidla, ale bezvýhradne vychádzala zo záveru poisťovne T., že oprava vozidla by bola neekonomická a z kalkulácie nákladov na opravu vozidiel, vypracovanej touto poisťovňou. Žalobkyňa však žiadnym spôsobom nepreverila správnosť tejto kalkulácie, ale výsledky zobrala za dané a automaticky škodu na vozidle posúdila ako škodu totálnu (výšku škody ustálila na základe vlastného výpočtu všeobecnej hodnoty vozidla, poníženej o hodnotu použiteľných zvyškov). Podľa tvrdenia žalobkyne síce poškodené vozidlá boli obhliadnuté aj likvidátorom poisťovne, ktorá bola poverená likvidáciou poistnej udalosti, ale do spisu bola predložená len fotodokumentácia a zápisy o poškodení vozidiel poisťovne, nie však žiadne podklady vyhotovené žalobkyňou. Všeobecnú hodnotu poškodeného vozidla určil pritom zamestnanec poverenej poisťovne, u ktorej vznikli objektívne pochybnosti o jeho odbornej spôsobilosti, bez ohľadu na to, že pracoval s programom, ktorý mal byť údajne nastavený podľa prílohy č. 6 vyhlášky MS SR č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku. Žalobkyňa uviedla skutkové tvrdenia ohľadom výšky nákladov na opravu vozidla po tri a pol roku od začatia sporu, podaním doručeným súdu 31. marca 2017, po odročení pojednávania 23. februára 2017, aby si strany pripravili záverečné vyjadrenia. Postupom žalobkyne bolo znemožnené naplnenie základného princípu v čl. 6 ods. 1 CSP, a to rovné postavenie strán v konaní, v rovnakej miere uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, pretože žalovaný nemal k dispozícii všetky relevantné listinné dôkazy preukazujúce výšku škody. Nemohol preto uplatniť riadne prostriedky procesnej obrany. Žalovaný pred pojednávaním 6. apríla 2017 bol oboznámený aj s ďalšími listinnými dôkazmi, preukazujúcimi výšku škody a dôvodnosť výplaty poistného plnenia v uplatňovanej výške. Žalobkyňa pritom nemala ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Z kalkulácie nákladov na opravu vozidla zn. Volvo 340 nie je zrejmé, kto ju vypracoval, len to, že bola vypracovaná podľa obhliadky poisťovne T.. Výpočet nákladov na opravu vozidla by mal byť vykonaný odborníkmi z odboru, napr. autorizovaným servisom, ktorý dokáže určiť obvyklú cenu opravy vozidiel konkrétneho typu a značky. Kalkulácia predložená žalobkyňou nepreukazuje skutočnú výšku nákladov na opravu vozidla a teda ani výšku škody na vozidle. Nestačí preukázať vyplatenie poistného plnenia z garančného fondu v určitej výške a uplatňovať si nárok voči škodcovi bez toho, aby dal žalovanému možnosť vyjadriť sa k tejto výške plnenia a argumentovať proti uplatňovanej výške škody. Žalobkyňa na riadne preukázanie svojho tvrdeného nároku mala povinnosť preukázať, že bolo potrebné poskytnúť poistné plnenie vo vyplatenej výške, teda výšku skutočnej škody na vozidle, postupom podľa § 206 až § 209 CSP, čo však nevykonala a neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k žalovanému nároku. Súd prvej inštancie preto žalobu v celom rozsahu zamietol. Dospel k záveru, že znalecké dokazovanie ohľadom výšky škody nie je možné nariadiť ex offo (z úradnej činnosti) s poukazom na ustanovenie § 295 CSP, pričom sa nejedná o spor zo spotrebiteľskej zmluvy, keďže podľa § 52 O. z. je spotrebiteľom len fyzická osoba, ktorá uzatvorila spotrebiteľskú zmluvu a žalovaný žiadnu zmluvu neuzavrel. Nebolo preukázané ani trvanie platnosti poistnej zmluvy uzavretej pôvodným držiteľom motorového vozidla. O náhrade trov konania rozhodol

súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 tak, že nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu priznal žalovanému, ktorý bol v spore plne úspešný. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

2. Proti tomuto rozsudku vo výške 1.303,08 eur s príslušenstvom podala včas odvolanie žalobkyňa navrhujúc jeho zmenu vyhovením žalobe, alternatívne zrušením a vrátením veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnila tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. V konaní nebolo sporné, že žalovaný 3. júna 2011 zavinil dopravnú nehodu a poškodil motorové vozidlá. Sporná bola výška škody a z toho vyplývajúca výška poistného plnenia. Žalobkyňa v odvolaní zdôraznila, že výšku škody aj výšku poistného plnenia jednoznačne preukázala. Poškodené subjekty po vzniku dopravnej nehody si riadne uplatnili nárok na náhradu škody. Nasledovala likvidácia poistnej udalosti, ktorú majú právo vykonávať iba pracovníci poisťovne na to výslovne určení, s náležitými odbornými vedomosťami. Obidve vozidlá boli ohliadnuté likvidátorom poisťovne, o čom žalobkyňa predložila dôkaz (zápis o poškodení vozidla). Likvidátor v obidvoch prípadoch dospel k záveru, že oprava poškodených vozidiel by bola neekonomická, keďže predpokladané náklady na opravu presahovali všeobecnú hodnotu vozidla a škoda bola likvidovaná ako totálna, čo bolo aj v prospech žalovaného. Za účelom preukázania nákladov na opravu žalobkyňa predložila výpočty nákladov na opravu poškodených motorových vozidiel vypracované poisťovňou T. Výpočty všeobecnej hodnoty vozidiel taktiež žalobkyňa predložila. Dokumenty boli vyhotovené v súlade s prílohou č. 6 vyhlášky MS SR č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku. Všeobecná hodnota vozidla pred poškodením predstavovala 1.603,08 eur, pričom náklady na opravu poškodenia motorového vozidla činili 2.030,61 eur a predajná hodnota použiteľných zvyškov vozidla bola 300 eur. Oprava poškodeného motorového vozidla bola by teda neekonomická, pretože cena opravy bola vyššia ako hodnota motorového vozidla v čase pred poškodením. Škoda bola tak likvidovaná ako tzv. totálna škoda a poškodenému subjektu bolo vyplatené poistné plnenie vo výške rozdielu 1.303,08 eur (1.603,08 eur všeobecná hodnota vozidla pred poškodením, po odpočítaní sumy 300 eur predajnej hodnoty použiteľných zvyškov motorového vozidla). Žalovaný žalobkyňou predložené dôkazy nijakým relevantným spôsobom nespochybnil a na obhajobu svojich tvrdení dôkazy nepredložil. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že je rozdiel medzi výškou nákladov na opravu vozidla a stanovením výšky skutočnej škody, keďže pri stanovovaní výšky škody sa musí prihliadať aj na amortizáciu použitých súčiastok, pretože inak by hodnota poškodeného motorového vozidla stúpla, žalobkyňa poukázala na to, že takýto právny názor je v rozpore s judikatúrou NS SR (sp. zn. 2 Obdo 48/2012). Dôkazy žalobkyňa predložila pred vyhlásením dokazovania za skončené, boli doručené žalovanému v zákonnej lehote na prípravu pojednávania, teda mal možnosť sa s nimi oboznámiť, čo aj urobil. Výška skutočne spôsobenej škody bola teda v konaní preukázaná predložením výpočtov nákladov na opravu poškodených motorových vozidiel. Dôvodnosť postupu likvidátora a určenie výšky vyplateného poistného plnenia bolo preukázané predložením výpočtov všeobecnej hodnoty poškodených motorových vozidiel.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil. Žalobkyňa doposiaľ neuvádzala, že likvidáciu vozidla Volvo 340 vykonávali dve rôzne osoby. Podľa listinných dôkazov realizoval výpočet všeobecnej hodnoty vozidla p. O. (jedna osoba). Nie je zrejmé, kto by mal byť druhým likvidátorom, ktorý uskutočnil ďalší výpočet ohľadom všeobecnej hodnoty vozidla. Žalovaný namietal pravdivosť tvrdenia žalobkyne, že predložené dôkazy nijakým spôsobom žalovaný nespochybnil. S poukazom na obsah prílohy č. 6 k vyhláške č. 492/2004 Z. z., časť B. a časť C., sa zástupca žalovaného na súdnom pojednávaní 6. apríla 2017 vyjadril k viacerým nedostatkom zisteným v listine označenej ako Výpočet všeobecnej hodnoty vozidla Volvo 340. Popri študovaní obsahu vyhlášky č. 492/2004 žalovaný získal náležité odborné vedomosti a mohol sa tak vyjadriť k obsahovým nedostatkom v listine. Svojím vyjadrením na pojednávaní 6.4.2017 žalovaný preto mohol relevantným spôsobom spochybniť i obsah listiny Výpočet všeobecnej hodnoty vozidla. Pokiaľ žalobkyňa chcela uniesť dôkazné bremeno preukázania tvrdenej výšky škody spôsobenej na vozidle, mala nechať vypracovať znalecký posudok, súdnym znalcom z odboru určovania hodnoty motorových vozidiel. Je podstatný rozdiel medzi výpočtom všeobecnej hodnoty vozidla s náležitou odbornou vedomosťou a súdnym znalcom z príslušného odboru. Znalec zo zákona zodpovedá za prípadnú škodu ním spôsobenú a je stanovená aj trestnoprávna zodpovednosť znalca za správnosť ním vypracovaného posudku. Uvedené sankcie kladú na postup znalca podstatne vyššie nároky. Zamestnanec žalovaného však nenesie žiadnu zodpovednosť. Ak by súd pripustil ako relevantný dôkaz listinu Výpočet všeobecnej hodnoty vozidla, negoval by tým zmysel a potrebu

existencie súdnych znalcov z odboru určovania hodnoty motorových vozidiel. Bolo by zbytočné, aby si prípadný poškodený nechal vypracovať znalecky posudok znalcom z odboru určovania hodnoty motorových vozidiel, pokiaľ by na to stačil program v počítači. Žalovaný poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Obdo 48/2012, týkajúce sa vecných východísk pri určovaní výšky náhrady škody. Pojem skutočná škoda znamená zmenšenie majetku poškodeného alebo náklady potrebné na to, aby sa dosiahol predchádzajúci stav. Je rozhodujúca cena veci v čase poškodenia, i s prihliadnutím na rast a pokles cien (amortizáciu, funkčnosti a iné). Výška škody sa vypočíta ako tzv. skutočná škoda. Pri jej výpočte musí byť zohľadnené zhoršenie alebo zlepšenie technického stavu vozidla vykonanou opravou. V rozhodnutí NS SR sp. zn. 2 Obdo 48/2012 bol vyjadrený právny názor, že poškodenie vozidla dopravnou nehodou a následne vykonaná oprava, s použitím nových náhradných dielov, vozidlo nezhodnocuje, pretože každou dopravnou nehodou, ktorou je vozidlo poškodené, sa vo všeobecnosti jeho technická hodnota znižuje a tiež že uplatnenie amortizácie by bolo porušením zásady neminem laedere (nikoho nepoškodzovať). Právny názor je v rozpore so znením vyhlášky č. 492/2004 Z. z.. Žalovaný poukázal i na ďalšie rozhodnutia vyšších súdov, ako i NS SR sp. zn. 5Cdo 200/201, podľa ktorého pri škode spôsobenej na starších opotrebovaných vozidlách postupujú súdy tak, že po vyjadrení znalca z odboru automobilizmu, odrátajú amortizáciu u tých nových častí a súčiastok vozidla zamontovaných pri oprave, ktorými sa hodnota vozidla po oprave zvýšila. Pri škode na veciach starších, použitých a čiastočne opotrebovaných je treba zisťovať všeobecnú cenu, ktorú mali v dobe poškodenia (rozhodnutie NS ČSSR R 22/1977). Pri vynaložení určitej čiastky na opravu veci, je od tejto sumy treba odpočítať časť zodpovedajúcu zhodnoteniu veci oproti stavu pred poškodením. Podľa záverov rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Cdo 200/2011 východiskom určenia výšky škody na veci je cena, ktorú mala vec v dobe, keď došlo k poškodeniu. Výška náhrady nie je závislá na tom, či si poškodený nechal vec opraviť, či si ju opravil sám alebo či ostala neopravená. Rozsah náhrady škody nie je závislý od toho, ako poškodený následne s vecou naložil, či si ju nechal poškodenú, alebo ju predal, daroval a pod., pretože tieto okolnosti nesúvisia s príčinou vzniku škody (R 5/1988). Výška škody na veci nemusí byť preukázaná len vyúčtovaním opravy. Je možné vychádzať z ceny veci, ktorú mala v dobe poškodenia a v rozsahu, v akom bola poškodená žalobcom. Pri škodách na veci opotrebovanej alebo použitej sa vychádza z názoru, že pri vynaložení určitej čiastky na opravu veci, je od tejto čiastky potrebné odrátať sumu zodpovedajúcu zhodnoteniu veci oproti jej stavu pred poškodením. Pokiaľ sa vykonanou opravou vec oproti pôvodnému stavu zhodnotila, od nákladov na vec do pôvodného stavu sa odráta čiastka, predstavujúca toto zhodnotenie (R 57/2003). Správne pri stanovení ceny veci bolo potrebné vychádzať z vyhlášky č. 492/2004 o stanovení všeobecnej hodnoty vozidla, ktorá v prílohe 4 ustanovuje postupy stanovenia všeobecnej hodnoty strojových zariadení, dráhových vozidiel, plavidiel a lietadiel, vzhľadom ku charakteru poškodenej veci. Bolo preto potrebné zohľadniť, že hodnota poškodeného vozidla sa po jeho úprave zhodnotila, ako i vychádzať z nákladov na uvedenie veci do pôvodného stavu poškodenej veci (sp. zn. 5Cdo 200/2011). Žalobkyňa pri určovaní výšky skutočne spôsobenej škody uvedeným spôsobom nepostupovala (podľa prílohy č. 6 časť C vyhlášky č. 492/2004 Z. z.). Nepredložila súdu žiaden listinný dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že zamestnanci s náležitými odbornými vedomosťami postupovali i podľa tejto časti vyhlášky. I táto skutočnosť spochybňuje úroveň odbornej spôsobilosti zamestnancov príslušnej poisťovne, ktorí riešili likvidáciu poistnej udalosti.

4. Odvolací súd podľa § 34 (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávnenou osobou (§ 359 , proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 , preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 , postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

5. Podľa § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Odvolací súd sa stotožnil s právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci a vecne správne rozhodol. Na základe vykonaného dokazovania, v súlade s procesnými pravidlami, dospel k záveru o neunesení dôkazného bremena žalobkyňou, nepreukázaním dôvodnosti výšky vyplateného poistného plnenia, v dôsledku nepreukázania výšky skutočnej škody na vozidle.

7. Dôkazné bremeno je inštitútom procesného práva. Jeho pravým zmyslom je umožniť súdu vydať rozhodnutie v prípadoch, keď určitá skutočnosť, v spore rozhodná, nebola preukázaná, ako i v prípadoch, keď výsledky hodnotenia dôkazov by neumožňovali súdu prijať záver o pravdivosti rozhodnej skutočnosti, ale ani záver o tom, že by bola nepravdivá. I v takýchto prípadoch musí súd rozhodnúť v neprospech tej strany, v ktorej záujme bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť. Dôkazné bremeno teda umožňuje súdu rozhodnúť aj v tzv. dôkaznej núdzi strany konania.

8. Preukázaný skutkový stav je v sporovom konaní výsledkom dôkaznej aktivity strán konania, ktoré boli povinné na preukázanie svojich tvrdení predložiť alebo navrhnúť dôkazy. Žalobkyňa žiaden ďalší dôkaz nenavrhla, napriek tomu, že žalovaný popieral skutkové tvrdenia žalobkyne o výške uplatňovaného nároku, ako i namietal listinné dôkazy predložené žalobkyňou. Zistený skutkový stav bol tak dôsledkom (pokiaľ ide o tvrdenia žalobkyne) procesnej pasivity žalobkyne, s ktorou je spojené neunesene dôkazného bremena v konaní. Iniciatívna pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách konania a každá strana bola povinná označiť dôkazy na preukázane svojich tvrdení. Súd prvej inštancie rozhodoval na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov (ako i na základe skutočností, ktoré neboli medzi stranami sporné), teda nezisťoval skutočný stav veci, ale skutkový stav veci, ktorý je výsledkom dôkaznej aktivity strán konania (do akej miery si splnia svoju povinnosť označiť alebo predložiť dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, pričom miera splnenia tejto povinnosti zásadne predurčuje skutkový záver súd, ako základ právneho posúdenia uplatneného nároku).

9. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením bremena tvrdenia a dôkazného bremena (preukázania tvrdených skutočností). Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti. Potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je potom určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, upravujúcej sporný právny pomer strán. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi stranami v spore je závislé na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti strán. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.

10. Pri preukazovaní nároku na náhradu škody nesie žalobca bremeno tvrdenia, že žalovaný ako dlžník je zodpovedný za vzniknutú škodu a dôkazné bremeno preukázania atribútov zodpovednostného vzťahu, a to protiprávny úkon, vznik škody, príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym úkonom a zavinenie. Žalobca okrem preukázania základu nároku teda nesie dôkazné bremeno aj vo vzťahu k výške škody. V konaní nebol sporný základ nároku (zodpovednosť žalovaného za vzniknutú škodu spôsobenú na motorovom vozidle). Sporná bola výška škody, ktorú žalobkyňa tvrdila, avšak nepreukázala a teda neuniesla dôkazné bremeno svojho tvrdenia (o výške škody na motorovom vozidle, ktorej potom zodpovedala výška plnenia vyplateného žalobkyňou z poistného garančného fondu).

11. Súd prvej inštancie vychádzal z výsledkov vykonaného dokazovania v spore, v ktorom žalobkyňa predložila listinné dôkazy o výške škody, ktoré žalovaný namietal, konkrétne výpočet nákladov na opravu poškodeného motorového vozidla, ako i výpočet všeobecnej hodnoty motorového vozidla. Uvedené listinné dôkazy žalobkyňa považovala za dostatočne preukazujúce výšku uplatňovaného peňažného plnenia a ďalšie dôkazné návrhy nevzniesla (v odvolacom konaní na svojom postoji zotrvala).

12. Uvedené listinné dôkazy boli vyhotovené príslušnou poisťovňou, ktorá riešila poistnú udalosť ako totálnu škodu z dôvodu, že predpokladané náklady na opravu vozidla presahovali jeho všeobecnú hodnotu. Hodnota použiteľných zvyškov vozidla bola bez ďalšieho stanovená poisťovňou. Žalobkyňa potom vychádzala zo záveru poisťovne, že oprava vozidla by bola neekonomická, pričom výška škody bola ustálená na základe všeobecnej hodnoty vozidla, zníženej o hodnotu použiteľných zvyškov. Žalovaný, prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu, na súdnom pojednávaní dňa 6. apríla 2017 namietal predloženú kalkuláciu opravy, keďže nebolo zrejmé, kto ju vypracoval s argumentom, že nie poisťovňa, ale autorizovaný servis vykonáva opravárenské práce. Z kalkulácie opravy neboli zrejmé ani zdroje jednotlivých údajov. Predovšetkým však bol spochybnený výpočet všeobecnej hodnoty vozidla, s poukazom na konkrétne nedostatky, podľa prílohy č. 6 vyhlášky MS SR č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku v znení neskorších predpisov, najmä bod 16 výpočet koeficientu predajnosti, pričom výpočet hodnoty použiteľných zvyškov vozidla listinný dôkaz vôbec neobsahoval. Žalovaný zdôraznil, že výška škody na cestných vozidlách sa určuje podľa jednotlivých častí dotknutej vyhlášky, ktorý postup sa vo výpočte nenachádzal. Žalobkyňa na vyššie označených listinných dôkazoch trvala, odvolávajúc sa na odbornosť likvidátorov v dvoch poisťovniach.

13. Súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (§ 191 . Žalobkyňou predložené listinné dôkazy bolo potrebné hodnotiť ako súkromné listy, ktorých obsah bol protistranou účinne spochybnený. Žalobkyňa namietanú nesprávnosť výpočtu všeobecnej hodnoty obsiahnutú v listinách na pojednávaní dňa 6.4.2017 nepoprela a iné dôkazné návrhy nevzniesla.

14. Súd prvej inštancie potom správne konštatoval, že žalobkyňa výšku svojho nároku mohla preukázať postupom podľa § 206 až 209 (návrhom na odborné vyjadrenie alebo znalecké dokazovanie, príp. predložením znaleckého posudku), keďže výpočet všeobecnej hodnoty vozidla je potrebné považovať za skutočnosť, na ktorú treba minimálne odbornú znalosť. Odborné znalosti presahujú rámec všeobecných znalostí a všeobecných skúseností. V prejednávanej veci zložitosť posudzovania správnosti výpočtu všeobecnej hodnoty vozidla a preukázanie výpočtu nákladov na opravu vozidla teda vyžadovali odborné znalosti alebo vedecké poznatky súdnych znalcov z príslušného odboru cestná doprava.

15. Odborné vyjadrenie bolo možné vyžiadať a znalecké dokazovanie nariadiť, výlučne na návrh strany konania. Žalobkyňa, ktorá niesla dôkazné bremeno preukázania výšky škody, odborné posúdenie sporných skutočností týkajúcich sa výšky škody odmietla, čo malo za následok neunesenie dôkazného bremena a tým neúspech v spore (zamietnutím žaloby).

16. Žalobkyňou predložené listinné dôkazy nepochybne nemali charakter odborného vyjadrenia ako ani znaleckého posudku. Predstavovali listiny predložené jednou stranou konania, ktorých správnosť obsahu protistrana spochybnila. Nejednalo sa o dôkazné prostriedky objektívneho charakteru, naopak boli vyhotovené poisťovňou, ktorej žalobkyňa preplatila vyplatené poistné plnenie poškodenému subjektu. Listiny vyhotovené zamestnancom poisťovne tzv. likvidátorom, nemajú vyššiu dôkaznú silu a v prípade spornosti podliehajú skúmaniu ich správnosti, úplnosti, vo vzťahu k výpočtom v nich obsiahnutých (podľa ustálenej súdnej praxe prostredníctvom znaleckého dokazovania).

17. Sporové konanie sa riadi zásadou formálnej pravdy. Schopnosť strany sporu uniesť dôkazné bremeno je predpokladom pre úspech v spore. Neunesenie dôkazného bremena má pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu, v podobe prehry sporu. Bez návrhu súd môže vykonal len dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamom, ak tieto registre alebo zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou, iné dôkazy bez návrhu nevykoná, ak zákon neustanovuje inak (§ 185 ods. 2 .

18. Možnosť súdu vykonať iné ako navrhnuté dôkazy je výrazne obmedzená (podľa § 185 ods. 3 , a to na zistenie, či sú splnené procesné podmienky, či navrhované rozhodnutie bude vykonateľné a na zistenie cudzieho práva. V posudzovanej veci sa nejednalo ani o jednu z možností, aby súd prvej inštancie vykonal ďalšie dokazovanie sporných skutočností ohľadom výšky škody aj bez návrhu, pričom ďalšie dokazovanie žalobkyňa odmietala (považujúc predložené listinné dôkazy za postačujúce na preukázanie spornej výšky škody).

19. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania. Žalovanému, ktorý bol v spore v plnom rozsahu úspešný, vznikol nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v konaní neúspešnej. Žalovanému bol tak správne priznaný nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

20. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Žalovanému aj v odvolacom konaní, pretože bol v plnom rozsahu úspešný, vznikol nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v konaní neúspešnej. Žalovanému bol tak priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalobkyni. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku, samostatným rozhodnutím (§ 262 ods. 2 .

21. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.