Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_23CoP-40-2018.pdf
PDF · 103.11 KB
Case nature
Area
Subarea
23CoP/40/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň: JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci povinného platiť výživné: M. N., nar. XX.X.XXXX, bytom A. XXX, Z., zastúpený: Martin Džačovský s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Hviezdoslavova 315, Senica, proti oprávnenému dieťaťu: Ing. A. N., nar. XX.X.XXXX, bytom M. XX, C., o návrhu na zrušenie výživného na plnoleté dieťa a vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní oprávneného dieťaťa proti rozsudku Okresného súdu Skalica, č. k. 7Pc/1/2018-100 zo dňa 15. februára 2018, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .
II. Súdu prvej inštancie nariaďuje vo výroku napadnutého rozsudku vykonať opravu označenia účastníkov konania.
III. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie prvým odsekom výroku zrušil povinnosť povinného (otca) platiť výživné oprávnenému dieťaťu určenú rozsudkom Okresného súdu Senica, č. k. 9C17/2013-97 zo dňa 22.5.2013, s účinnosťou od 9.6.2017. Druhým odsekom výroku zaviazal oprávnené dieťa zaplatiť povinnému otcovi 1.212 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania rozhodol súd tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
2. Rozsudok súd prvej inštancie po citácii § 62 ods. 1, § 75 ods. 1, § 77 ods. 1, § 78 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine (ďalej len ZoR), vecne odôvodnil tým, že osoba, ktorá bola povinná platiť výživného (ďalej len otec) sa návrhom po pripustení zmeny petitu domáhal, aby súd zrušil jeho vyživovaciu povinnosti k oprávnenému plnoletému synovi s účinnosťou od 9.6.2017. Zároveň žiadal zaviazať syna vrátiť mu 1.212 eur titulom preplateného výživného (bezdôvodného obohatenia) za obdobie od 9.6.2017 do 31.12.2017. Oprávnený syn súhlasil so zrušením výživného s účinnosťou od 1.1.2018 bez povinnosti vrátiť preplatok na výživnom. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 9C/17/2013-97 zo dňa 22.5.2013 (právoplatný 24.3.2014) zaviazal povinného otca platiť výživné na syna 180 eur mesačne. V čase rozhodovania súdu v roku 2013 bol oprávnený syn študentom 1. ročníka vysokej školy v Českej republike.
3. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že syn ukončil dňom 8.6.2017 vysokoškolské štúdium. Od 9.6.2017 do 26.11.2017 bol evidovaný ako nezamestnaný a od 27.11.2017 je zamestnaný v riadnom pracovnom pomere. Otec platil synovi výživné 180 eur mesačne do decembra 2017, pretože nemal vedomosť o ukončení synovho štúdia. Schopnosťou dieťaťa samostatne sa živiť treba rozumieť
schopnosť samostatne, z vlastných zdrojov uspokojovať všetky relevantné životné náklady. Vyžaduje sa, aby táto schopnosť napĺňala požiadavku trvalosti tohto stavu, príjem náhodného charakteru nemožno považovať za nadobudnutie schopnosti samostatne sa živiť. Ako okolnosť, keď trvá vyživovacia povinnosť rodičov (odôvodnená úlohou rodiča viesť dieťa k získaniu vzdelania, a tým potrebných predpokladov na sebarealizáciu), sa tradične akceptuje štúdium. Súd vychádzal z aplikačnej praxe v súvislosti s touto otázkou a vyvodil záver, že pre nadobudnutie schopnosti samostatne sa živiť sú dané podmienky ukončením jedného štúdia toho istého stupňa, ktoré v tomto prípade nastalo dňa 8.6.2017. Syn súdu predkladal dôkazy, že si po ukončení štúdia prácu hľadal prostredníctvom sociálnych sietí (či absolvoval i niekoľko pohovorov), z obsahu jeho žiadosti vyplýva, že prejavoval záujem o pozície asistent manažéra, reportingový špecialista, referent pre maloobchod, kalkulant - technická podpora, asistent kancelárie, asistent marketingu, manager, zástupca, manažér predajne, a pod. Podľa názoru súdu pokiaľ by oprávnený syn pracovať chcel a tiež chcel mať vlastný príjem, siahol by dočasne aj po pracovných pozíciách nezodpovedajúcich jeho vysokoškolskej kvalifikácii, resp. by sa zamestnal aspoň brigádne do času nájdenia si trvalého zamestnania. Oprávnený súdu síce preukázal absolvovanie dvoch rekvalifikačných kurzov, ale nakoľko denný rozsah kurzu nebol taký rozsiahly, že pokiaľ by oprávnený reálne záujem mal, pracovať mohol aspoň brigádne. V neprospech syna svedčí aj to, že ukončenie vysokoškolského štúdia neoznámil otcovi a dokonca si od neho prevzal výživné aj v čase, keď už bol zamestnaný. Súd uzavrel že dňom 8.6.2017 syn definitívne získal predpoklady na výkon povolania a to aj s ohľadom na charakter a druh štúdia, ktoré ukončil v Českej republike, čo mu utvorili možnosti hľadať si zamestnanie v Slovenskej republike i Českej republike. Pod pojmom „získal predpoklady“ treba chápať, že tieto predpoklady zamestnať sa oprávnený syn mal a bolo na jeho subjektívnom postoji, či ich aj reálne využil a zamestnal sa. Súd sa podporne opieral aj všeobecnú súdnu prax, že vznik schopnosti samostatne sa živiť je spojené so vznikom nároku na príslušné dávky systému sociálneho poistenia v prípade ukončenia prípravy na povolanie a neuplatnenia sa na trhu práce. Na základe týchto skutočností súd zrušil povinnému otcovi vyživovaciu povinnosť od 9.6.2017.
4. Súd mal zhodným tvrdením účastníkov konania preukázané, že otec platil synovi výživné mesačne po 180 eur aj v období od júna 2017 do decembra 2017, spolu 1.260,- eur. Otec si uplatnil vrátenie pomernej časti uvedenej sumy titulom bezdôvodného obohatenia, preto sa súd osobitne vysporiadal i s týmto nárokom. Súd primárne vychádzal z toho, že zrušil výživné pre oprávneného plnoletého syna a preto analogicky z § 78 ods. 2 ZoR bolo bezvýznamné, či syn výživné spotreboval, lebo otcovi nárok na vrátenie preplatku na výživnom zostal zachovaný. Z týchto dôvodov súd neprihliadal na vyjadrenie syna, že výživné spotreboval. Prijímanie výživného od otca v čase po ukončení vysokoškolského štúdia po zrušení výživného od 9.6.2017 súd kvalifikoval ako bezdôvodné obohatenie, lebo syn získal majetkový prospech plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Súd preto vyhovel návrhu otca na zaplatenie preplatku na výživnom v sume 1.212 eur.
5. O trovách konania rozhodol súd v zmysle § 52 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len CMP) tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
6. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie syn. Odvolanie odôvodnil tým, že súd vykonané dokazovanie nesprávne vyhodnotil a rovnako nesprávne rozhodol o povinnosti syna vrátiť otcovi preplatok výživného. Z vykonaného dokazovania naopak vyplynulo, že pre zrušenie výživného síce boli splnené podmienky, avšak s účinnosťou od inej doby ako rozhodol súd a taktiež povinnosť vrátiť povinnému preplatok na výživnom nebola splnená. Zároveň súd prvej inštancie vo výroku rozsudku chybne špecifikoval subjekt povinného otca a oprávneného syna, preto v tejto časti je rozsudok súdu prvej inštancie nevykonateľný. Súd ustálil, že syn ukončil vysokoškolské štúdium štátnou záverečnou skúškou dňa 8.6.2017 a od uvedenej doby bol evidovaný ako nezamestnaný, a to až do 27.11.2017, kedy nastúpil do pracovného pomeru. V tomto období syn nemal absolútne žiadny príjem, všetky náklady na jeho výživu zabezpečovala výlučne matka tak, ako súdu syn uviedol. V tomto období sa syn aktívne snažil nájsť si zamestnanie, absolvoval viaceré pohovory u zamestnávateľov a taktiež prostredníctvom ÚPSVaR absolvoval 2 kurzy, o čom rovnako súdu predložil potvrdenie, čo súd vyhodnotil, že tieto dôkazy nie sú dostatočné. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že syn nemal žiadny príjem a jeho starostlivosť zabezpečovala matka a snažil sa aktívne nájsť si zamestnanie, s čím mal spojené výdaje. Uvedené skutočnosti nie je možné kvalifikovať v tom zmysle, že by mohol vzniknúť preplatok na výživnom, pretože toto výživné pravidelne mesačne syn spotrebovával a nemohlo tak na strane syna prísť k akémukoľvek bezdôvodnému obohateniu. Pod schopnosťou dieťaťa samostatne sa živiť treba rozumieť jeho schopnosť samostatne, z vlastných zdrojov uspokojovať všetky relevantné životné náklady. Žiadne
vlastné zdroje do 27.11.2017, kedy nastúpil do pracovného pomeru nemal. Dosiahnutím plnoletosti a ani inou časovou hranicou, vyživovacia povinnosť rodičov k dieťaťu nezaniká, pokiaľ dieťa z rôznych dôvodov nenadobudne schopnosť samostatne sa živiť. Samotná skutočnosť, že dieťa sa po skončení štúdia zaevidovalo do evidencie uchádzačov o zamestnanie ešte nepreukazuje, že dieťa nenadobudlo schopnosť samo sa živiť, ale ani naopak, že už túto schopnosť nadobudlo. Je potrebné zisťovať, či dieťa malo objektívne možnosť uplatniť sa na pracovnom trhu prácou predovšetkým v odbore, ktorý vyštudovalo, poprípade aj inou prácou zodpovedajúcou jeho schopnostiam (poprípade aj po potrebnom zaškolení alebo rekvalifikácii, ktorú malo možnosť absolvovať) a zdravotnému stavu. Taktiež je možné konštatovať, že i súdom prvej inštancie synovi uloženú povinnosť vrátiť otcovi výživné vo výške 1.212 eur, napriek tomu, že toto spotreboval, v lehote do 15 dní, je absolútne neprimerané a pre osobu syna likvidačné, pretože je len krátko zamestnaný, žiadne finančné prostriedky nasporené nemá a z jeho príjmu nie je v jeho možnostiach, aby takúto sumu mal možnosť bez čerpania pôžičky alebo úveru otcovi vrátiť. Vzhľadom k uvedenému syn navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na nové konanie.
7. Otec vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že syn býva v meste C., blízko Z., pričom ide o oblasť, kde je jedna z najnižších nezamestnaností na SR. Ak by mal syn záujem, v niektorom z obchodných reťazcov by si prácu našiel s okamžitým nástupom. Syn je zdravý a schopný okamžite nastúpiť do pracovného pomeru, avšak tým, že otcovi zamlčal ukončenie štúdia a nechal sa zabezpečiť matkou, nebol nútený nastúpiť do práce. Zmena pomerov nastala ukončením štúdia syna. Je na každej osobe, akú prácu si vyberie a aký štandard pre seba potrebuje. Synovi evidentne finančné prostriedky nechýbali, inak by sa okamžite zamestnal. Syn nie je maloletý a tak sa na spotrebované výživné nehľadí a je povinný vydať bezdôvodné obohatenie do roka. Otec navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.
8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie z dôvodov a v rozsahu podaného odvolania (§ 380), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), postupom tak, že na úradnej tabuli súdu oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného syna nie je dôvodné.
9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil a zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a odvolací súd s týmto odôvodnením v plnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať nasledovné:
10. Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom konania bolo zrušenie vyživovacej povinnosti otca voči plnoletému synovi a vrátenie bezdôvodného obohatenia, ktoré malo spočívať v platení výživného aj v dobe, kedy už vyživovacia povinnosť otca voči plnoletému synovi zanikla. Povinnosť platiť výživné bola otcovi naposledy uložená rozsudkom Okresného súdu Skalica č. k. 9C/17/2013-97 z 22.5.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 23Co/336/2013-115 z 24.2.2014 vo výške 180 eur mesačne s účinnosťou od 27.2.2013. Syn dňa 8.6.2017 ukončil vysokoškolské štúdium na II. stupni na Univerzite Tomáše Bati v Zlíne, fakultu aplikovanej informatiky. Od 9.6.2017 do 26.11.2017 bol syn evidovaný na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Senica ako uchádzač o zamestnanie a od 27.11.2017 nastúpil do práce na základe pracovnej zmluvy. Syn si v čase, keď bol evidovaný ako nezamestnaný aktívne hľadal prácu (čo preukázal emailovou komunikáciou so spoločnosťami ponúkajúcimi prácu) a absolvoval dva kurzy organizované úradom práce. Súd prvej inštancie návrhu otca vyhovel s tým, že ustálil, že syn bol schopný sa živiť dňom ukončenia vysokoškolského štúdia. Syn v odvolaní namietal, že tomu tak nebolo a aj naďalej sa aktívne pripravoval na svoje budúce povolanie a absolvoval kurzy, preto do 27.11.2017 ho nemožno považovať za schopného sa živiť a nie je povinný vrátiť povinnému otcovi preplatok výživného.
11. Podľa § 62 ods. 1 ZoR plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.
12. Podľa § 78 ods. 1 a 2 ZoR dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh. Ak dôjde k zrušeniu alebo zníženiu výživného pre maloleté dieťa za uplynulý čas, spotrebované výživné sa nevracia.
13. Podľa § 231 CSP, rozsudok ukladajúci povinnosť plniť v budúcnosti splatné dávky alebo splátky možno na základe žaloby zmeniť, ak sa podstatne zmenili pomery, ktoré sú rozhodujúce pre výšku a ďalšie trvanie dávok alebo splátok. Zmena rozsudku je prípustná od času, keď nastala podstatná zmena pomerov.
14. S prihliadnutím k rozsahu a dôvodom odvolania bolo v danom prípade posúdenie okamihu, kedy syn nadobudol schopnosť sa samostatne živiť, t.j. či je v prejednávanej veci týmto okamihom ukončenie vysokoškolského štúdia (ako uviedol súd prvej inštancie) alebo nástup do zamestnania (ako tvrdil syn).
15. Schopnosťou dieťaťa samostatne sa živiť treba rozumieť schopnosť samostatne, z vlastných zdrojov uspokojovať všetky relevantné životné náklady. Ako okolnosť, keď trvá vyživovacia povinnosť rodičov (odôvodnená úlohou rodiča viesť dieťa k získaniu vzdelania, a tým potrebných predpokladov na sebarealizáciu), sa tradične akceptuje štúdium. Aplikačná prax v súvislosti s touto otázkou vyvodila záver, že pre nadobudnutie schopnosti samostatne sa živiť sú dané podmienky ukončením jedného štúdia toho istého stupňa (pojem sústavná príprava na povolanie si pre svoje potreby definujú viaceré zákony, čo môže byť pre súd určitým návodom). Vo všeobecnosti sa vychádza z definitívneho získania predpokladov na výkon povolania, pričom vždy je potrebné prihliadnuť na individuálne okolnosti každého prípadu. Je potrebné vziať do úvahy situáciu na trhu práce, existenciu oveľa širšieho okruhu foriem štúdia, vzdelávacích inštitútov, dopĺňania jazykových znalostí potrebných pre možnosť realizácie získaného vzdelania, rekvalifikačné kurzy, diaľkové štúdium, nadstavbové štúdium, prípadné prerušenie štúdia, zahraničné stáže, potrebu zvyšovania kvalifikácie a vzhľadom k uvedenému bude niekedy náročnejšie ustáliť okamih nadobudnutia schopnosti dieťaťa samostatne sa živiť. Odôvodnené by mohli byť niektoré z týchto foriem pokračovania vo vysokoškolskom štúdiu, predovšetkým v prípade značných možností na strane povinného rodiča. Na jednej strane treba zohľadniť záujem dieťaťa vo vzťahu k jeho schopnostiam a danostiam, aby získalo vhodné predpoklady na svoje lepšie uplatnenie, na druhej strane je oprávnená požiadavka včasnej realizácie uvedených daností, aby nedochádzalo k zneužívaniu rodičovskej vyživovacej povinnosti len z dôvodu negatívneho postoja dieťaťa k práci.
16. Teleologický výklad § 62 ods. 1 ZoR je zásadne postavený na myšlienke človeka plne zodpovedného za svoj osud. Od okamihu nadobudnutia schopnosti samé sa živiť má dieťa svoje príjmové pomery objektívne vo svojich rukách, je „strojcom svojho šťastia“. Záleží spravidla len na ňom (na jeho usilovnosti), v akých majetkových pomeroch bude žiť, pokiaľ v tomto ohľade nebude aktívne, negatívne dôsledky si ponesie samé dieťa. Zmyslom a účelom je, že pokiaľ je dieťa už objektívne schopné si samé svoje potreby uspokojovať, bolo by nespravodlivé pričítať jeho eventuálnu pasivitu v tejto sfére na ťarchu jeho rodičov v tom zmysle, že by rodičia boli povinní naďalej svoje dieťa živiť (nález Ústavného súdu ČR zo dňa 13. marca 2013, sp. zn. I.ÚS 2306/12).
17. Vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie bolo preukázané, že v danom prípade došlo na strane oprávneného plnoletého dieťaťa k takej podstatnej zmene pomerov, ktorá odôvodňuje zrušiť povinnosť platiť výživné. Za podstatnú zmenu pomerov a schopnosť dieťaťa sa živiť bolo v danom prípade správne ustálené, že sa tak stalo ukončením vysokoškolského magisterského štúdia. Na strane oprávneného syna neboli preukázané žiadne objektívne okolnosti (choroba, postihnutie, ďalšie intenzívne, denné štúdium alebo iné), ktoré by odôvodňovali, aby povinný otec aj naďalej platil výživné. Evidencia dieťaťa na úrade práce ako nezamestnaného a absolvovanie rekvalifikačných kurzov v rozsahu niekoľkých hodín nie je dôvodom pre platenie ďalšieho výživného, pretože ide o subjektívne rozhodnutie dieťaťa, akým spôsobom života bude žiť po ukončení vysokoškolského štúdia kedy sa už intenzívne nepripravuje na svoje budúce povolanie. Ak plnoletému dieťaťu rodič aj v období, kedy je schopné sa samé živiť platí výživné, jeho platby sú založené na dobrovoľnosti. V prípade, ak rodič odmieta platiť výživné dobrovoľne, nemožno ho k tomu nútiť, pretože zákon mu takúto povinnosť neukladá. Je správny názor oprávneného syna, že ojedinelý príjem dieťaťa, napríklad príjem z brigád
počas prázdnin neznamená nadobudnutie schopnosti samostatne sa živiť. Ide ale o prípad, keď dieťa brigáduje počas štúdia, takýto občasný príjem dieťaťa z práce nezbavuje rodiča platiť výživné a na takýto sporadický príjem dieťaťa sa neprihliada pri určovaní výživného povinného rodiča. Nejde však o prípady, ak už dieťa štúdium definitívne ukončilo. Je na rozhodnutí dieťaťa, či bude po skončení štúdia brigádovať, bude zamestnané, začne podnikať alebo sa zaeviduje ako nezamestnané, jeho zákonné právo na výživné mu zanikne.
18. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je opodstatnená požiadavka syna, aby mu bolo povolené splácať dlh v splátkach. Syn na pojednávaní dňa 15.2.2018 tvrdil, že si časť výživného od otca odkladal, ak by mal výživné vrátiť, t.j. syn si musel byť vedomý, že k takej situácii môže dôjsť a počítal aj s možnosťou, že otec bude výživné žiadať vrátiť. Syn teda mohol od 15.2.2018 začať splácať svoj dlh otcovi a ak mu nezaplatil žiadnu sumu peňazí, len ťažko môže súd dospieť k záveru, že syn má úprimnú snahu dlh naozaj zaplatiť a nejde mu len o oddialenie zaplatenia dlhu.
19. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, s použitím ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
20. V písomnom vyhotovení rozsudku súdu prvej inštancie, v jeho druhom odseku je zrejmá nesprávnosť, preto odvolací súd nariadil vykonanie opravy výroku písomného vyhotovenia napadnutého rozhodnutia správnym označením účastníkov konania (§ 224 CSP). Vo výroku rozhodnutia malo byť správne uvedené: Oprávnený (syn) A. N. je povinný zaplatiť povinnému (otcovi) M. N..... (ako to vyplýva z úvodnej časti rozsudku).
21. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 52 CMP, podľa ktorého žiadny z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neurčuje inak.
22. Senát odvolacieho súdu prijal tento rozsudok pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).