Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_1Cob-123-2022.pdf
PDF · 184.68 KB
Case nature
Area
Subarea
1Cob/123/2022
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Markovej a členiek senátu JUDr. Renáty Šiškovej a JUDr. Antónie Bednarčík v právnej veci žalobcu: A. B., C. XXX/XX, XXX XX D. E., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpeného: N-advokát, s. r. o., Lovinského 4408/22, 811 04 Bratislava
- mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 098 636 proti žalovanému: EUBIRAC a.s., Podunajská 23, 821 06 Bratislava, IČO: 35 683 066, právne zastúpeného: Advokátska kancelária CIMRÁK s.r.o., Štefánikova 7, 949 01 Nitra, IČO: 36 868 876 o zaplatenie 3.566,49 eur s príslušenstvom a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 22Cb/148/2019-271 zo dňa 02.05.2022, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 22Cb/148/2019-271 zo dňa 02.05.2022 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v prvom výroku uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.566,49 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.069,89 eur od 26.11.2018 do zaplatenia, zo sumy 2.496,60 eur od 21.12.2018 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov vo výške 40,- eur, a to všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a druhým výrokom priznal žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom o výške trov bude rozhodnuté v samostatnom uznesení. Súd prvej inštancie tak rozhodol s poukazom na ustanovenia § 365 ods. 1, § 369 ods. 2, § 566 ods. 1, § 567 ods. 1, 2 a 3, § 571 ods. 2, § 407 ods. 3 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej aj „Obchodný zákonník“ alebo „ObZ“) § 1 ods. 2, § 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“).
2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že návrhom zo dňa 10.04.2019 sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 3.566,49 eur s príslušenstvom titulom nezaplatenia 2 faktúr za činnosť stavbyvedúceho podľa mandátnej zmluvy z 25.06.2018. V návrhu uviedol, že medzi žalobcom - fyzickou osobou podnikateľom: A. B., IČO: XX XX XXX, a žalovaným: EURO- BUILDING, a.s. (teraz EUBIRAC a.s.), IČO: 35 683 066 bola dňa 25.06.2018 uzatvorená zmluva označená ako „MANDÁTNA ZMLUVA“ (ďalej aj ako „Mandátna zmluva“ alebo „Zmluva“), na základe ktorej sa najmä (i) žalobca ako mandatár zaviazal pre žalovaného ako mandanta v mena a na účet žalovaného vykonávať pre žalovaného činnosť stavbyvedúceho pre jednotlivé pridelené stavebné projekty realizované žalovaným a (ii) žalovaný ako mandant sa zaviazal za to zaplatiť žalobcovi ako mandatárovi odplatu (v Mandátnej zmluve označenú ako „odmena“). Žalobca tak riadne podľa Mandátnej zmluvy vykonával činnosť a riadne plnil všetky svoje ostatné povinnosti podľa Mandátnej zmluvy. Konkrétne tak v mesiaci október a november 2018 vykonával v mene a na účet žalovaného činnosť stavbyvedúceho na stavbe BRO Bardejov. Žalobcovi na základe Mandátnej zmluvy vzniklo voči žalovanému právo na zaplatenie odplaty (odmeny) za kalendárne mesiace október a november 2018 spolu vo výške istiny 4.566,49 eur, ktorú fakturoval žalobca žalovanému faktúrou žalobcu č. 13/2018 vyhotovenou dňa 11.11.2018, splatnou dňa 25.11.2018, vo výške 2.069,89 eur a faktúrou žalobcu č.
15/2018 vyhotovenou dňa 06.12.2018, splatnou dňa 20.12.2018, vo výške 2.496,60 eur. Žalovaný plnil na odplatu doposiaľ iba 1.000,- eur, preto je naďalej v omeškaní so zaplatením odplaty vo výške istiny 3.566,49 eur. Žalovaný svojím čiastočným plnením odplaty túto podľa § 407 ods. 3 ObZ uznal aj v jej zvyšku, teda žalovaný uznal celý záväzok zaplatiť pohľadávku žalobcovi. Nakoľko sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením pohľadávky, žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyzval žalovaného na jej dobrovoľné splnenie. Na predmetnú výzvu žalobcu vôbec žalovaný nereagoval a doposiaľ žalobcovi ani len z časti neplnil na pohľadávku.
3. Žalovaný v podanom odpore uviedol, že žalobca mu vystavil faktúry č. 13/2018 a č. 15/2018, avšak tento nepreukázal, že si splnil svoje povinnosti riadne a včas v zmysle zmluvy a tým nepreukázal oprávnenosť jeho nároku. Ďalej žalovaný namietal výšku nároku žalobcu. Podľa príloh k faktúram si žalobca počítal fakturovanú sumu zo sumy 2.300,- eur mesačne, pričom do tejto sumy zrejme zahrnul príplatok vo výške 500,- eur podľa bodu IV.1 Zmluvy. Žalobca by mal nárok na tento príplatok len po splnení podmienok za riadne a včasné plnenie povinností uvedených v prílohe č. 2 k tejto Zmluve. Žalobca však vôbec nepreukázal, že tieto podmienky splnil riadne a včas. Čiastočná úhrada dlhu sama osebe nie je uznaním dlhu, nakoľko § 407 ods. 3 ObZ obsahuje pre uznanie dlhu podmienku sine non qua, a to, že z plnenia dlhu možno usudzovať uznanie dlhu. Žalobca nepreukázal, že takýmto plnením by dlžník uznával zvyšok dlhu, alebo že by z takéhoto konania bolo možné usudzovať uznanie dlhu. V prípade ak žalobca preukáže vykonanie prác, tak v zmysle § 147 ods. 2 veta za bodkočiarkou CSP, si žalovaný uplatnil aj obranu spočívajúcu v nároku na náhradu škody poukazujúc na bod VI.1, VI.3 Zmluvy, bod 18. Prílohy č. 1 k Zmluve. Žalobca sa totiž podľa žalovaného odchýlil od pokynov žalovaného a postupoval v rozpore s bodom VI.1 Zmluvy, ako aj ustanovením § 567 ObZ a to tým spôsobom, že žalobca objednával na stavbu práce nad rámec projektovej dokumentácie, ktoré neboli odsúhlasené a ani preplatené zo strany objednávateľa (resp. investora). V tomto smere konal žalobca nad rámec svojich povinnosti a v rozpore so zmluvným záväzkom. V zmysle Zmluvy a prílohy č. 1 k Zmluve poukazujúc aj na bod 18 prílohy č. 1 k Zmluve, má žalovaný právo na "zosobnenie" nákladov spôsobených konaním žalovaného. Výška tejto škody je zadefinovaná faktúrou dodávateľa FV180001 v sume 3.546,- eur vystavenou na člena koncernovej skupiny žalovaného, ktorej prílohu tvoria súpisy podpísané p. B., ako hlavným stavbyvedúcim. Pri činnosti stavbyvedúceho nepostupoval žalobca podľa pokynov žalovaného a konal v rozpore s povinnosťami podľa § 567 ObZ, následkom čoho sa predmetná stavba stala čiastočne nevyhovujúcou a nespĺňala požiadavky podľa stavebného projektu.
4. Žalobca sa k odporu žalovaného vyjadril tak, že zo strany žalovaného došlo podľa § 323 ods. 2 v spojení s § 407 ods. 3 ObZ k uznaniu zvyšku jeho záväzku voči, a to čiastočným plnením žalovaného vo výške 1.000,- eur dňa 28.11.2018 na pohľadávku z faktúry žalobcu č. 13/2018 vyhotovenej 11.11.2018, splatnú dňa 25.11.2018. Uvedené preukazuje aj výpis z bankového účtu žalobcu z novembra 2018, z ktorého vyplýva prijatie platby od žalovaného dňa 28.11.2018, pričom žalovaný pri zadaní platobného príkazu uviedol len variabilné číslo faktúry žalobcu č. 13/2018 a v poznámke pri takejto platbe neuviedol žiadne výhrady. Obdobná situácia bola pritom už vyriešená v rámci ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, podľa ktorej uznanie zvyšku záväzku dlžníka pri jeho platobnom príkaze na čiastočné plnenie záväzku je dané už tým, keď dlžník pri tejto platbe neuviedol konkrétne dôvody pre ktoré by neuznával zvyšok dlhu. Uvedené vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Obo/123/2006, zo dňa 11.2.2008: „Podľa § 407 ods. 3 Obch. zák., ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať na to, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Dlžník svoj záväzok čiastočne splnil a toto plnenie má účinky uznania aj zvyšku dlhu. Dlžník žiadne konkrétne dôvody, pre ktoré by neuznával zvyšok dlhu, neuviedol. Možno teda dôvodne predpokladať, že zaplatením časti faktúr uznal aj zvyšok dlhu“. Žalobca trval na tom, že riadne a včas splnil všetky svoje povinnosti vyplývajúce mu z Mandátnej zmluvy, čím mu vznikol žalovaný nárok a tú skutočnosť, že žalobca riadne plnil svoje povinnosti aj v mesiaci október a november 2018 preukazuje okrem iného aj to, že žalovaný čiastočne plnil na dohodnutú odplatu (odmenu) podľa Mandátnej zmluvy. Ďalej žalobca v návrhu na vydanie platobného rozkazu a rovnako aj žalovaný (resp. právny zástupca žalovaného) v odpore konštatoval, že predmetné faktúry uviedli vo svojom kontrolnom výkaze. Žalobca tak voči správcovi dane potvrdil, že dodal a žalovaný tak voči správcovi dane potvrdil, že mu služba žalobcu bola dodaná riadne v celom jej fakturovanom rozsahu. Žalovaný si ako platiteľ dane z pridanej hodnoty odpočítal daň z pridanej hodnoty z dodaných služieb žalobcu, čiže priznal podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, že daňová povinnosť pri faktúrach žalobcu, ktoré sú predmetom tohto sporu vznikla, a teda tieto služby mu boli dodané. Ďalej žalobca uviedol, že riadne a včasné plnenie všetkých povinností žalobcu vyplývajúcich
z Mandátnej zmluvy preukazuje napríklad za november 2018 aj výkaz dochádzky žalobcu a ostatných osôb nachádzajúcich sa na stavbe Bardejov - Lukavice, ktorú v súlade s obchodnou praxou, ktorú medzi sebou žalobca a žalovaný zaviedli, zaslal žalobca žalovanému emailom zo dňa 03.12.2018. Riadne a včasné plnenie všetkých povinností preukazuje aj to, že každý mesiac bol na stavbe, kde žalobca bol stavbyvedúcim, kontrolný deň stavby za účasti aj investora a jeho stavebného dozoru, ako aj za účasti p. F. G., riaditeľa obchodu a výrobnej prípravy za žalovaného, pričom nikdy neboli v zápise z takéhoto kontrolného dňa vytknuté žalobcovi nedostatky alebo pochybenia. Riadnemu a včasnému plneniu všetkých povinností žalobcu vyplývajúcich z Mandátnej zmluvy nasvedčuje aj to, že v stavebnom denníku nie sú ani zo strany BOZP technika žiadne zápisy, ktoré by vytýkali žalobcovi akékoľvek nedostatky, alebo pochybenia pri vykonávaní jeho činnosti podľa Mandátnej zmluvy. Žalobcovi preto v mesiaci október 2018 a rovnako aj v mesiaci november 2018 vznikol nárok voči žalovanému podľa čl. IV.1 Mandátnej zmluvy tak na základnú mesačnú odmenu 1.800,- eur bez DPH, a tiež aj na príplatok vo výške 500,- eur bez DPH, ku ktorým sa pripočítavala DPH, pričom podľa dohody strán sporu stačilo k vzniku každomesačného nároku na základnú mesačnú odmenu už len samotné „plnenie predmetu“ Mandátnej zmluvy, išlo tak o pevnú minimálnu výšku, ktorá mala byť vyplácaná za každých okolností počas trvania Mandátnej zmluvy. K vzniku nároku na príplatok sa vyžadovalo „riadne a včasné plnenie povinností uvedených v prílohe č. 2“ Mandátnej zmluvy. Žalobca sa pri uzatváraní Mandátnej zmluvy opýtal zodpovednej osoby za žalovaného, p. F. G., riaditeľa obchodu a výrobnej prípravy, na objasnenie vzniku nároku na príplatok a tento odpovedal tak, že je pravidlom, že sa fakturuje plná výška príplatku, preto žalobca môže žalovanému fakturovať takýto príplatok vždy v plnej výške. Žalobca zdôraznil, že návrh Mandátnej zmluvy vypracoval žalovaný, a preto by sa na výklad relevantných dojednaní Mandátnej zmluvy mal uplatniť výkladový princíp contra proferentem v zmysle § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka v spojení s § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalobca každomesačne splnil podmienky pre vznik nielen nároku na základnú mesačnú odmenu, ale aj nároku na príplatok, mohol tak v mesiaci október 2018, ako aj november 2018 fakturovať žalovanému odmenu vždy až vo výške 2.760,- eur s DPH. Žalobca si takto fakturovanú sumu znížil, keďže žalovaný mal už v uvedenom období finančné ťažkosti. Žalobca trval na tom, že svoje povinnosti z Mandátnej zmluvy vždy plnil s odbornou starostlivosťou, vždy v záujme žalovaného, pričom nikdy sa neodklonil od pokynov žalovaného, ani neobjednal práce na stavbu, ktoré uvádza žalovaný. Vo vzťahu k údajnému nároku, ktorý žalovaný uplatňuje voči žalobcovi vo výške 3.546,- eur, žalobca zdôraznil, že takýto údajný nárok neexistuje a skutkové tvrdenia žalovaného, ktorými sa snaží podporiť tento údajný (no neexistujúci) nárok, sú nepravdivé. V nadväznosti na uvedené žalobca zdôraznil aj to, že údajný (neexistujúci) nárok na náhradu škody, nemá a nemôže mať vplyv na samotnú žalovanú pohľadávku, pričom počas upomínacieho konania sa v zmysle § 15 ods. 4 písm. b) ZoUK neprihliada na vzájomnú žalobu. Zároveň podľa žalobcu žalovaný nepreukázal nič, čo by nasvedčovalo tomu, že by mu vôbec vznikla škoda, ani v akej výške. Žalovaný k uvedenému predkladá len faktúru FV180001, táto sa však žalovaného vôbec netýka. Žalovaný podľa žalobcu nepreukázal nič, čo by nasvedčovalo tomu, že by žalobca porušil svoju povinnosť, ani akúkoľvek príčinnú súvislosť. Prehľad hodín D. H. a výpisy z Montážneho denníka D. H., z ktorých nemožno zistiť, čo týmito listinnými dôkazmi vlastne žalovaný sleduje, nie je postačujúci, zvlášť v prípade, keď nejde o objednávku takýchto prác, ani o zisťovací protokol, ani o protokol o odovzdaní a prevzatí prác subdodávateľom. Uvedené len potvrdzuje, že osoby tam uvedené a tieto listiny podpisujúce reálne vykonávali činnosť. Dňa 05.10.2018 bolo prevzaté stavenisko stavby „Zníženie energetickej náročnosti budovy kultúrneho domu Hanušovce nad Topľou“, ktorej sa týka spomínaný prehľad hodín p. D. H. a výpisy z Montážneho denníka, pričom ten istý deň bol na predmetnú stavbu žalovaným dočasne pridelený žalobca ako stavbyvedúci (žalobca sa podľa pokynu žalovaného mal však prednostne venovať stavbe v Bardejove) a p. I. ako majster (ktorý podľa pokynu žalovaného mal do plného rozbehnutia prác na tejto stavbe dohliadať a organizovať činnosti na tejto stavbe). Žalovaný prostredníctvom p. F. G., riaditeľa obchodu a výrobnej prípravy pre krátkosť času dal žalobcovi a p. I. v uvedenej súvislosti pokyn, že po odovzdaní stavby sa musia už na druhý deň (v sobotu 06.10.2018) zahájiť práce na tejto stavbe v zmysle príslušnej zmluvy o dielo s investorom, preto zo stavby žalovaného v Prešove budú na tento deň stiahnutí 2 pracovníci, pričom v pondelok dňa 08.10.2018 nastúpia piati pracovníci, a to p. H. a pre neho pracujúci pracovníci p. J., K., K., L., ktorým všetkým mal žalobca umožniť prácu na predmetnej stavbe. Uvedený pokyn dostal žalobca a p. I. z toho dôvodu, že okamžité začatie prác na stavbe bolo nevyhnutné pre splnenie záväzného termínu podľa príslušnej zmluvy o dielo uzatvorenej s investorom. Práce na predmetnej stavbe tak boli v súlade s pokynom žalovaného začaté už v sobotu 06.10.2018 a v pondelok 08.10.2018 bola po zabezpečení školenia BOZP a po splnení ostatných podmienok umožnená práca na stavbe aj pre p. H. a jeho pracovníkov p. J., K., K. a L.. Kópiu zmluvy o dielo uzatvorenej s p. D. H. pritom žalovaný odovzdal žalobcovi až dňa 23.10.2018 (uvedené preukazuje potvrdenie prijatia emailu zo dňa 23.10.2018 od G.
adresátovi B. a G.), aj to nie so všetkými jej stranami, hoci túto zmluvu o dielo mal žalovaný odovzdať žalobcovi už najneskôr pred odovzdaním/prevzatím staveniska/stavby, čo sa však z dôvodu omeškania žalovaného nestalo. Žalobca však p. H. a jeho pracovníkov poznal už zo stavby žalovaného v Prešove. V čase začatia takýchto prác na stavbe ešte pre krátkosť času nebol dodaný žalovaným objednaný materiál, preto tieto osoby až do jeho dodania realizovali jediné možné práce na stavbe, teda položky rozpočtu tejto stavby k objektu SO-04 Zateplenie obvodového plášťa pol č. 4, pol. č. 30, pol. č. 35 a pol. č. 34 (tieto konkrétne položky sú vyznačené modrou značkou na strane 16 a 17 rozpočtu stavby: „Zníženie energetickej náročnosti budovy kultúrneho domu Hanušovce nad Topľou“ objektu: „04 - Zateplenie obvodového plášťa“). Uvedené práce pracovníci riadne a včas vykonali a tieto práce odsúhlasil investor prostredníctvom svojho stavebného dozoru, čo preukazujú príslušné zápisy v stavebnom denníku k tejto stavbe. Je teda celkom nepravdivým tvrdenie žalovaného, že by išlo údajne o práce nad rámec projektovej dokumentácie, resp. že by tieto práce údajne neboli investorom odsúhlasené. Žalobca napokon vôbec ani len s p. D. H. nekomunikoval za objednávateľa, ktorým bola predsa celkom iná spoločnosť ako je žalovaný, a to spoločnosť EURO-ŠTUKONZ, a.s., ktorá s p. H., uzatvorila zmluvu o dielo č. 97/2018 Ž, podľa ktorej vo veciach technických a zmluvných za tohto objednávateľa konali len p. I. a p. M.. Žalobca tiež poprel z dôvodu nepravdivosti, že by sa konaním žalobcu údajne stala stavba čiastočne nevyhovujúcou a nespĺňala požiadavky podľa stavebného projektu.
5. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 31.10.2019 opätovne uviedol, že podmienkou na akceptovanie čiastkovej úhrady dlhu za uznanie celého dlhu je, že z takéhoto čiastkového plnenia možno vyvodiť uznanie celého dlhu. Je pritom irelevantné, že žalovaný použil pri úhrade variabilný symbol vyplývajúci z faktúry č. 13/2018, pretože táto skutočnosť sama o sebe nepreukazuje, že by žalovaný akýmkoľvek spôsobom uznal celý dlh voči žalobcovi. Žalovaný dodal, že variabilný symbol je údaj požadovaný na zaúčtovanie faktúry a identifikáciu úhradu, pritom iný význam nemá. Rovnako tak skutočnosť, že v poznámke pre prijímateľa neuviedol žalovaný žiadne výhrady, je úplne bez významu, pretože takáto povinnosť žalovanému zo žiadneho zmluvného ani zákonného ustanovenia nevyplýva. Je preto zrejmé, že ak žalovaný uhradil len čiastkovo predmetnú faktúru, neuznal tým vo zvyšnej časti faktúru ako opodstatnenú. Žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 32 Odo 956/2004, v zmysle ktorého „ustanovenie § 407 ods. 3 ObZ spája s čiastočným plnením záväzku vznik nevyvrátiteľnej domnienky trvania zvyšku záväzku v čase jeho uznania so splnením určitých podmienok. Čiastočné plnenie ale nemusí byť uznaním záväzku vždy. Musí byť poskytnuté za takých okolností, že možno v konkrétnom prípade usudzovať to, že jeho poskytnutím dlžník uznáva aj zvyšok záväzku“. K obdobným záverom dospela aj odborná verejnosť: „Samotné ustanovenie § 407 ods.3 ObZ však neukladá dlžníkovi, či a kedy má prejaviť či inak vyjadriť voči veriteľovi svoj nesúhlas s výškou celkovej pohľadávky. Pokiaľ teda dlžník neoznámi veriteľovi svoj nesúhlas s výškou celkovej pohľadávky, nemožno z tejto skutočnosti vyvodiť, že dlžník uznáva aj zvyšok dlhu, resp. záväzku voči veriteľovi.“ (M., Mamojka, a kol., Obchodný zákonník, Veľký komentár, 2. zväzok, EUROKÓDEX, s.r.o., r. 2016, str. 233). Žalovaný zastával názor, že nakoľko tvrdenie o uznaní dlhu podľa § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka použil v konaní ako prvý žalobca, je jeho zákonnou povinnosťou svoje tvrdenie aj preukázať a podporiť dôkazmi, čo však doposiaľ neurobil. Práve tým, že došlo z jeho strany iba k čiastočnej úhrade, je možné pozorovať správanie žalovaného, ktorý touto formou odmietol uhradiť odmenu žalobcu, ktorú nemal za preukázanú. Ohľadom tvrdenia žalobcu, že žalovaný v odpore k platobnému rozkazu potvrdil, že predmetnú faktúru žalobcu uviedol v kontrolnom výkaze, čím uznal riadne vykonanie mandátnej činnosti žalobcu, žalovaný namietal, že v predmetnom formulári na portáli obcan.justice.sk/ezaloby nie je možné uviesť, či k predmetnému kontrolnému výkazu nebol urobený aj opravný výkaz, tento umožňuje len označiť možnosť „Áno“ alebo „Nie“. Z toho dôvodu nemožno preto usudzovať, že urobením vyhlásenia žalovaného, došlo k uznaniu vykonania mandátnej činnosti žalobcu. Ak mal žalobca za to, že sa žalovaný dopustil trestnej činnosti na úseku daňového práva, je povinný podať trestné oznámenie, nakoľko neoznámenie trestného činu je samostatným trestným činom podľa § 340 Trestného zákona. Žalovaný záverom dodal, že krivé obvinenie je taktiež trestným činom podľa § 345 Trestného zákona. K výkazu dochádzky za mesiac november 2018 žalovaný poznamenal, že preukazuje jedine, že žalobca na predmetnej stavbe fyzicky bol, avšak nie že by si aj skutočne riadne plnil svoje povinnosti podľa mandátnej zmluvy. Preukazovanie dochádzky zároveň nie je podstatnou náležitosťou, resp. súčasťou faktúry žalobcu podľa zmluvy. Žalovaný mal za to, že ani zo záznamov z kontrolných dní nevyplýva bezchybnosť práce žalobcu, keďže pochybenia žalobcu nemuseli byť zistené priamo pri kontrolných dňoch, ale sa mohli objaviť až ex post. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že zo zápisov zo stavebného denníku nevyplývajú ani zo strany technika BOZP žiadne zistené pochybenia žalobcu, žalovaný uviedol, že pochybenia žalobcu vytknuté žalovaným sa netýkali bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, preto je
tento prostriedok procesného útoku neopodstatnený a s vecou nesúvisiaci. V nadväznosti na tvrdenie žalobcu, že žalobca sa pri uzatváraní Mandátnej zmluvy opýtal zodpovednej osoby za žalovaného, p. F. G., riaditeľa obchodu a výrobnej prípravy, na objasnenie vzniku nároku na príplatok, žalovaný uviedol, že riaditeľ obchodu a výrobnej prípravy nie je osobou oprávnenou rozhodovať o výške a spôsobe fakturácie uvedených príplatkov, pričom táto skutočnosť musela byť žalobcovi známa už priamo z popisu funkcie pána G.. Žalobca uvedené nepreukázal žiadnym dôkazom a ani nenavrhol vykonať dokazovanie, pričom je potrebné rešpektovať sudcovskú ako aj zákonnú koncentráciu konania podľa § 153 a § 154 CSP. Žalovaný zastával názor, že ak mal žalobca záujem riešiť otázku príplatkov, mohol sa obrátiť priamo na žalovaného písomnou formou, na základe ktorej by dostal kvalifikovanú odpoveď. Žalobca tvrdil, že si mohol každý mesiac uplatňovať odmenu až vo výške 2.760,- eur, čo však s ohľadom na finančnú situáciu žalovaného neučinil. Tento argument, je podľa žalovaného nelogický, pretože ako fyzická osoba podnikateľ taktiež vykonáva svoju podnikateľskú činnosť za účelom dosiahnutia zisku a takéto správanie žalobcu by išlo proti samotnej podstate jeho podnikania. Zároveň zdôraznil, že ak by toto tvrdenie žalobcu bolo pravdivé, je prinajmenšom zvláštne, že nežaluje práve takúto mesačnú odmenu. Žalovaný ďalej v reakcii na vyjadrenie žalobcu k odporu ozrejmil, že v súčasnosti je konanie už plne v režime Civilného sporového poriadku, pričom prejav právnych úkonov žalovaného počas upomínacieho konania zostal zachovaný a teda konajúci súd môže takýto právny úkon posudzovať podľa § 147 ods. 2 za bodkočiarkou ako prostriedok procesnej obrany, nie vzájomnú žalobu. Jedná sa o procesnú otázku, nie hmotnoprávnu, preto takáto obrana žalobcu je irelevantná. Žalovaný zdôraznil, že predmetná faktúra dokazuje nesporne výšku škody a skutočnosť, že bola vystavená spoločnosťou EURO-ŠTUKONZ a.s. je irelevantná, pretože ako je to zrejmé aj z podania žalobcu, ktorý mal vedomosť o tom, že táto spoločnosť je koncernovou spoločnosťou žalovaného a taktiež mal vedomosť o tom, že táto firma bola subdodávateľom predmetnej stavby v Hanušovciach nad Topľou. Túto skutočnosť umocňuje fakt, že žalobca podpísal, čo doposiaľ nerozporoval, montážne denníky pre pána D. H.. Inak povedané, ak by žalobca nemal vedomosť o tom, že spoločnosť EURO-ŠTUKONZ a.s. je subdodávateľom predmetnej stavby, nemal žalobca akékoľvek oprávnenie podpísať montážne denníky dodávateľovi prác, ktorý bol za týmto účelom v zmluvnom vzťahu so spoločnosťou EURO-ŠTUKONZ a.s.. Práve tým, že žalobca tieto denníky podpísal, si firma pána H. vyúčtovala odmenu za práce voči spoločnosti EURO-ŠTUKONZ a.s., pričom doposiaľ nie je zrejmé, o aký rozsah prác sa malo jednať a či skutočne došlo k ich vykonaniu a či takýto rozsah prác bol pre predmetnú stavbu nevyhnutný a potrebný. Žalobca tiež argumentoval tým, že prehľad hodín pána D. H. a výpisy z jeho montážneho denníka preukazujú iba to, že osoby uvedené v týchto listinných dôkazoch na predmetnej stavbe reálne pracovali. Ide zjavne o vnútorne odporujúci si argument žalobcu, pretože v kontexte faktúry FV180001 je zrejmé, že táto je opodstatnená a preukazujúca zanedbanie povinností žalobcu pri výkone svojej mandátnej funkcie. Žalovaný ďalej považoval za potrebné samostatne poukázať na nepreukázanie tvrdenia, že pán G. mal dať žalobcovi pokyn, aby sa po prevzatí stavby zahájili okamžite práce, čo odporuje ďalším tvrdeniam žalobcu, že práce boli začaté už v sobotu 06.10.2018 a v pondelok 08.10.2018 bola po zabezpečení školenia BOZP umožnená práca aj ostatným pracovníkom. Rozpor je zrejmý v tom, že ak sa práce mali začať už 06.10.2018, tak pracovníci, vrátane žalobcu, tieto museli vykonávať v rozpore s predpismi BOZP, pretože na túto stavbu nemali absolvované BOZP školenie, čo je v rozpore s povinnosťami vyplývajúcimi z mandátnej zmluvy, najmä podľa čl. V. bod V.1., 19. odrážka Mandátnej zmluvy alebo všeobecnejšie podľa čl. II. bod II. 2., resp. vo vzťahu k bodu č. 22 Prílohy č. 1. Ak zo strany žalobcu nikdy nedošlo k porušeniu jeho povinností na základe mandátnej zmluvy, v tom prípade je jeho tvrdenie o okamžitom nástupe do práce 06.10.2018 nepravdivé. Preto v tomto svetle sú spochybniteľné aj všetky ostatné tvrdenia žalobcu ohľadom realizácie prác na stavbe. Žalovaný sa ďalej vyjadril k prílohe č. 3: dochádzka hodinová, v rámci ktorej je predložená tabuľka, ktorá však nekorešponduje s názvom stavby a teda je v tomto smere nepreskúmateľná. Prílohu č. 4 tvorí údajný e-mail žalobcu, ktorým mala byť zaslaná dochádzka za november 2018, pričom z neho nie je absolútne zrejmé, či k takémuto zaslaniu vôbec došlo, pretože zo znenia predloženého e-mailu nevyplýva, že by bola k nemu pripojená akákoľvek príloha. Ako prílohu č. 5 predložil žalobca prílohu č. 2 k mandátnej zmluve zo dňa 25.06.2018, na ktorej absentuje akýkoľvek hodnoverný prejav vôle žalovaného, najmä v zaužívanej forme podpisom štatutára žalovaného. Ďalšiu prílohu tvorí nekompletný rozpočet na stavbu v Hanušovciach and Topľou, ktorý však opätovne nie je možné použiť ako dôkaz, nakoľko z neho nie je zrejmé, či sa jedná o rozpočet schválený žalovaným pre danú stavbu, pretože na ňom nie je zachytený podpis zodpovedného pracovníka žalovaného, ani iný prejav vôle žalovaného, ktorý by spôsoboval relevanciu tohto dôkazu pre súdne konanie. Prílohu č. 8 tvorí údajne potvrdenie o prijatí e-mailovej správy dňa 23.10.2018. Znovu je potrebné poukázať, že ide len o nič nevraviacu hlavičku e-mailovej správy bez žiadneho textu ani prílohy (ktorá logicky musela byť súčasťou takejto správy), preto tento „e-mail“ nie je podľa žalovaného relevantným dôkazom pre
konanie. Z prílohy č. 9 - stavebný denník na stavbe Hanušovce nad Topľou. nie je zrejmé, akej stavby sa tento stavebný denník týka, pričom na týchto listinách absentuje akákoľvek zmienka o žalovanom. Na základnom liste stavebného denníka je síce uvedený ako stavbyvedúci žalobca, na jednotlivých listoch je však ako stavbyvedúci razítkom označený len N. F. F., no podpis je zjavne žalobcov. Je pritom zrejmé, že aj žalobca disponoval takýmto razítkom, pretože ho použil na základnej strane denníka. Žalovaný preto spochybňuje pravdivosť predkladaného dôkazu - stavebného denníka, pretože údaje o osobách, ktoré mali vykonávať takéto záznamy sa vzájomne vylučujú. Žalobca podľa názoru žalovaného účinne nepoprel skutočnosť o tom, že jeho konaním sa predmetná stavba stala čiastočne nevyhovujúcou, resp. že vplyvom takéhoto konania žalobcu stavba nespĺňa požiadavky podľa projektu, a to najmä tým, že nepredložil žiaden relevantný dôkaz, ktorý by vyvracal tvrdenie žalovaného. V tomto smere žalovaný poukázal na skutočnosť, že nie je možné v jeho pôsobnosti preukázať skutočnosť, ktorá sa nestala, preto žalobca by mal byť ten, ktorý musí uniesť dôkazné bremeno svojho tvrdenia o tom, že si svoju prácu robil zodpovedne, riadne a v súlade so zmluvou a jeho činnosťou sa nestala stavba čiastočne nevyhovujúcou.
6. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobca ako mandatár vykonal pre žalovaného ako mandanta v súlade s Mandátnou zmluvou zo dňa 25.06.2018 činnosť stavbyvedúceho na stavbe BRO Bardejov počas mesiacov október a november 2018. Za výkon tejto činnosti vystavil žalovanému dve faktúry - č. 13/2018 zo dňa 11.11.2018, splatná dňa 25.11.2018, vo výške 2.069,89 eur a č. 15/2018 zo dňa 06.12.2018, splatná dňa 20.12.2018, vo výške 2.496,60 eur. Žalobca preukázal, že žalovaný dňa 27.11.2018 uskutočnil platbu žalobcovi v sume 1.000,- eur, pričom v referencii platiteľa uviedol variabilný symbol (132018) predmetnej faktúry č. 13/2018 zo dňa 11.11.2018, splatnej dňa 25.11.2018, ktorá bola vystavená vo výške 2.069,89 eur. Súd prvej inštancie sa absolútne stotožnil s tvrdením žalobcu, že možno nepochybne aplikovať ustanovenie § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať na to, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Žalovaný zaplatil žalobcovi z faktúry č. 13/2018 zo dňa 11.11.2018 vystavenej vo výške 2.069,89 eur sumu 1.000,- eur, avšak v referencii platiteľa a ani inou formou neuviedol žiadne dôvody, prečo zvyšok svojho záväzku z tejto faktúry neuznal. Je možné preto dôvodne predpokladať, že zaplatením časti faktúry uznal aj zvyšok tejto faktúry, keďže zo žiadneho dôkazu založeného v spise nevyplýva, že by žalovaný uviedol žalobcovi pred začatím tohto konania dôvod, prečo nezaplatil zvyšok faktúry č. 13/2018 zo dňa 11.11.2018, ani dôvod, prečo nezaplatil faktúru č. 15/2018 zo dňa 06.12.2018. Zároveň zo žiadneho dôkazu založeného v spise nevyplýva, že by žalovaný nebol spokojný s činnosťou žalobcu v zmysle uzatvorenej mandátnej zmluvy, alebo že by žalobca nevykonával svoju činnosť riadne a včas, resp. že by nepostupoval v zmysle pokynov žalovaného ako mandanta. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaný začal namietať riadne plnenie zmluvných povinností žalobcu až v priebehu tohto konania, čo považoval za účelové konanie v snahe vyhnúť sa plneniu svojho zmluvného záväzku. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na ustanovenie bodu IV.1. Mandátnej zmluvy zo dňa 25.06.2018, z ktorého vyplýva, že mesačná odmena mandatára za výkon jeho činnosti je 1.800,- eur spolu s príplatkom 500,- eur za riadne a včasné plnenie povinností, čiže spolu 2.760,- eur vrátane DPH. Bolo dobrou vôľou žalobcu, že si nefakturoval plnú odmenu za výkon svojej činnosti, ale len sumu 2.069,89 eur za október 2018 a sumu 2.496,60 eur za november 2018, čo zdôvodnil zlou finančnou situáciou žalovaného. Súd prvej inštancie nepochyboval o tom, že žalovaný v danom čase neplatil svojim zmluvným partnerom riadne a včas vystavené faktúry, keďže to potvrdil na pojednávaní sám žalobca („ani jedna faktúra mi nebola zaplatená načas“), ako aj svedok D. H. („FA č. 180001 je faktúra, ktorú som vystavoval ja, uvedené práce vo faktúre som vykonal, táto faktúra mi nebola zaplatená...“). Súd tiež nemal pochybnosť o praxi zavedenej medzi zmluvnými stranami ohľadom odmeny žalobcu, ktorú bežne tvoril okrem fixnej časti aj príplatok v zmluvnej výške, čo vyplýva napr. z faktúry č. 8/2018 (2.617,68 eur), č. 9/2018 (2.640,- eur) a č. 11/2018 (2.760,- eur), ktoré žalovaný uhradil žalobcovi v plnej výške za výkon jeho mandátnej činnosti. Žalobca si riadne a včas plnil svoje pracovné povinnosti, keďže žalovaný svoje tvrdenia o opaku relevantným spôsobom nepreukázal a v priebehu konania na základe doložených listinných dôkazov podľa súdu prvej inštancie dostatočným spôsobom preukázal, že vykonával pre žalovaného činnosť v zmysle predmetnej mandátnej zmluvy riadne a včas, čo vyplýva napr. z dochádzky žalobcu a ostatných osôb nachádzajúcich sa na stavbe Bardejov - Lukavica za október 2018 a za november 2018 (uvedený dokument zaslal žalobca personálnemu oddeleniu žalovaného e-mailom zo dňa 03.12.2018). Žalovaný dával žalobcovi pokyny na výkon jeho činnosti napr. aj prostredníctvom zaslania zmluvy týkajúcej sa stavby v Hanušovciach nad Topľou, a to e-mailom zo dňa 23.10.2018 (v spise je z nej založená časť, ktorá sa týka špecifikácie prác a dodávok). Zároveň je v spise založený aj stavebný denník k tejto
stavbe, z ktorého vyplýva, že žalobca vykonával činnosť stavbyvedúceho spolu s N. F. F., pričom záznamy sa týkajú obdobia 06.10.2018 až 23.10.2018 a sú podpísané žalobcom, ako aj G. O., ktorý na tejto stavbe vykonával stavebný dozor. Žalobca doložil do spisu aj časť stavebného denníka k stavbe Bardejov - Lukavica, ktorý obsahuje podpisy žalobcu za obdobie od 05.11.2018 do 28.11.2018 a je dôkazom toho, že žalobca vykonával činnosť stavbyvedúceho pre žalovaného aj za obdobie novembra 2018. Jediný dôkaz, ktorý žalovaný založil do spisu je faktúra č. FV180001 vystavená dodávateľom D. H. dňa 19.10.2018 odberateľovi EURO-ŠTUKONZ, a.s. za stavebné práce na stavbe K. P. Q. R. (rekonštrukcia budovy) vo výške 3.546,- eur spolu s montážnym denníkom za obdobie od 08.10.2018 do 19.10.2018. V zmysle vyjadrenia žalovaného majú tieto listiny preukazovať, že sa žalobca odchýlil od pokynov žalovaného tým, že objednával práce na stavbu nad rámec projektovej dokumentácie, ktoré neboli odsúhlasené, ani preplatené zo strany objednávateľa, resp. investora. Uvedenú sumu 3.546,- eur si žalovaný uplatnil voči žalobcovi ako vzniknutú škodu formou kompenzačnej námietky, čo však súd prvej inštancie považoval za irelevantné, nakoľko nepreukazovali, že škoda žalovanému skutočne v tejto výške vznikla vzhľadom k tomu, že tento nijak nepreukázal, že uvedenú sumu aj reálne vynaložil. Na jednej strane odberateľom z tejto faktúry je osoba odlišná od žalovaného (je pritom bezpredmetné, že ide o člena koncernovej skupiny žalovaného) a na druhej strane svedok D. H. pri výsluchu uviedol, že uvedená faktúra mu nebola zaplatená (taktiež je bezpredmetné, že nezaplatenie faktúry malo byť kompenzáciou pre odberateľa za odstúpenie od zmluvy dodávateľom). Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na faktúru žalovaného č. 200900044 vyhotovenú 07.03.2019 voči odberateľovi mesto Hanušovce nad Topľou na fakturáciu stavebných prác na diele Stavbe v Hanušovce nad Topľou a k nej pripojený Zisťovací protokol o vykonaných stavebných prácach za obdobie 06.10.2018 do 28.02.2019, ktorého súčasťou sú aj príslušné Krycie listy čerpania a Súpisy vykonaných prác. V uvedenom listinnom dôkaze na strane 11 Zisťovacieho protokolu o vykonaných stavebných prácach za obdobie 06.10.2018 do 28.02.2019 v časti uvedenej pod položkami 4, 30, 33 a 34 sú totiž zahrnuté, a teda investorovi takejto stavby fakturované a samotným investorom takejto stavby potvrdené a zaplatené práve tie práce, ku ktorým žalovaný predložil súdu faktúru č. FV180001 vyhotovenú D. H. zo dňa 19.10.2018. V danom prípade sa súd prvej inštancie absolútne stotožnil s tvrdením žalobcu, že z tohto listinného dôkazu vyplýva, že žalovanému vôbec nemohla vzniknúť údajná škoda v sume 3.546,- eur, keďže samotný investor stavby v rozpore s tvrdením žalovaného v podanom odpore odsúhlasil a preplatil práce, ktoré žalobca objednal pre žalovaného v rámci výkonu mandátnej činnosti. Uvedené len potvrdzuje záver súdu o tom, že obrana žalovaného v tomto konaní je čisto účelová s cieľom zbaviť sa svojej povinnosti zaplatiť žalobcovi za činnosti, ktoré riadne a včas vykonal ako mandatár pre žalovaného ako svojho mandanta. Keďže žalobca riadne a včas splnil voči žalovanému svoje zmluvné povinnosti, vzniklo mu právo na zaplatenie odmeny v zmysle žalovaných faktúr, preto súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 3.566,49 eur žalobcovi. Na druhej strane žalovaný svoju povinnosť uhradiť predmetné faktúry nesplnil riadne a včas, čím sa dostal do omeškania a žalobcovi vzniklo právo aj na zaplatenie úroku z omeškania v zákonnej výške 9 % ročne podľa § 1 ods. 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z., a to odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti faktúr. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj paušálnu náhradu nákladov súvisiacich s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur v súlade s § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, keďže bolo v konaní preukázané omeškanie žalovaného s plnením jeho zmluvnej povinnosti (zaplatenia predmetných faktúr).
7. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie s poukazom na § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP tak, že priznal žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu, nakoľko bol v konaní ako procesná strana plne úspešný.
8. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie v celom rozsahu, a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Žalovanému nebolo zrejmé, na základe akých podkladov dospel súd prvej inštancie k záverom uvedeným v napadnutom rozsudku, keďže žalobca v konaní nepredložil žiaden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval, že pre žalovaného vykonával činnosti v zmysle zmluvy, resp. ani to, že by si svoje povinnosti plnil riadne a včas, v dôsledku čoho by mu vznikol nárok na príplatok k dojednanej odmene. Podľa žalovaného žalobca nijakým spôsobom nepreukázal, že si splnil svoje povinnosti v zmysle zmluvy a tým nepreukázal oprávnenosť jeho nároku, pričom samotné faktúry predložené žalovaným nie sú a ani nemôžu byť bez potvrdenia o vykonaných prácach dostatočným dôkazom na jeho priznanie. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie dospel k rozhodnutiu len na základe žalobcom predloženého stavebného denníka, avšak zo znenia listín v stavebnom denníku - Hanušovce nad Topľou nie je zrejmé, akej stavby sa tento stavebný denník týka a na listinách absentuje akákoľvek
zmienka o žalovanom. Síce na základnom liste stavebného denníka je uvedený ako stavbyvedúci žalobca, avšak na jednotlivých listoch je ako stavbyvedúci razítkom označený len N. F. F.. Je pritom zrejmé, že aj žalobca disponoval takýmto razítkom, pretože ho použil na základnej strane denníka. Uvedené skutočnosti navodzujú pochybnosť o pravdivosti stavebného denníka najmä z dôvodu, že údaje o osobách, ktoré mali vykonávať takéto záznamy sa vzájomne vylučujú. Rovnako tak zo žalobcom predloženého výňatku zo stavebného denníka nie je zrejmé, akej stavby sa tento stavebný denník týka - názov stavby nie je zistiteľný a jeho obsah je nečitateľný a chýba v ňom akákoľvek zmienka o žalovanom. Napriek tomu, že na všetky uvedené skutočnosti žalovaný v konaní poukázal, súd prvej inštancie tento dôkaz vyhodnotil ako relevantný na priznanie nároku žalobcu v predmetnom konaní. Ďalej žalovaný poukázal na to, že z montážneho denníka, ktorý žalovaný v konaní predložil, ako aj z výpovede p. H., jasne vyplýva, že žalobca prácu vykonával v mene spoločnosti EURO-ŠTUKONZ a.s. a nie v mene žalovaného, na čo nebol splnomocnený. Žalobca preto nekonal v súlade s predloženou mandátnou zmluvou. Žalovaný poukázal na § 365 ods.1 písm. f) CSP, ktoré sa práve týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, teda musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalovaný mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je predčasné, nepreskúmateľné, neodôvodnené a celkovo nepresvedčivé a v tejto súvislosti poukázal aj na nález Ústavného súdu SR z 30.08.2010 sp. zn. IV. ÚS 197/2010, v intenciách ktorého mal za to, že súdny proces pred súdom prvej inštancie sa nejavil ako spravodlivý. Ako ďalej žalovaný objasnil, z bodu IV. 1 Mandátnej zmluvy vyplýva, že mesačná odmena mandatára za výkon činnosti predstavuje sumu vo výške 1.800,- eur spolu s príplatkom 500,- eur za riadne a včasné plnenie povinností. Variabilné zložky odmeny však nie sú automaticky nárokovateľné a preto bolo povinnosťou žalobcu riadne a včasné plnenie na vznik variabilnej zložky preukázať. V súvislosti s uvedeným poukázal žalovaný aj na to, že sa jedná o obchodnoprávny nárok, ktorý vznikol zmluvou a táto sa môže meniť jedine písomnými dodatkami a zmluvné strany sa jej musia pridržiavať. Žalovaný dodal, že každý preukazuje iba svoje vlastné skutkové tvrdenia, pričom existuje výnimka vychádzajúca zo skutočnosti, že od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti (negatívnu skutočnosť - niečo, čo sa nestalo, čo neexistuje). Preukazovanie takejto skutočnosti je spravidla objektívne a vtedy dochádza k presunu dôkazného bremena na protistranu. Žalovaný upozornil, že nie je možné v jeho pôsobnosti preukázať skutočnosť, ktorá sa nestala (teória negatívneho dôkazu), preto žalobca by mal byť ten, ktorý musí uniesť dôkazné bremeno svojho tvrdenia o tom, že si svoju prácu robil zodpovedne, riadne a v súlade so zmluvou. V dôsledku toho sa žalovaný nestotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že riadne a včasné plnenie povinností zo strany žalobcu bolo preukázané, nakoľko žalovaný nepreukázal opak. Riadne a včasné plnenie povinností v zmysle mandátnej zmluvy vyplýva podľa názoru súdu napríklad z výkazu dochádzky žalobcu a ostatných osôb na stavbe Bardejov za mesiac október 2018 a november 2018, pričom tiež poukázal na to, že uvedený dokument bol žalobcom zaslaný žalovanému e-mailom zo dňa 03.12.20218. Preukazovanie dochádzky žalobcu však nie je podstatnou náležitosťou, resp. súčasťou faktúry žalobcu podľa zmluvy. Navyše ani skutočnosť, že by žalobca na predmetnej stavbe fyzicky bol ešte žiadnym spôsobom nepreukazuje, že by si aj skutočne riadne plnil svoje povinnosti podľa mandátnej zmluvy. Žalobcom predložená dochádzka - hodinová, je len predložená tabuľka, ktorá ani len nekorešponduje s názvom stavby a teda je v tomto smere ako dôkaz nepreskúmateľná. Rovnako tak zo žalobcom predloženého e-mailu, ktorým mala byť zaslaná dochádzka za november 2018, nie je podľa žalovaného zrejmé, či k takémuto zaslaniu vôbec došlo, pretože zo znenia predloženého e-mailu nevyplýva, že by bola k nemu pripojená akákoľvek príloha (pričom táto logicky musela byť súčasťou takejto správy). Uvedené skutočnosti taktiež nasvedčujú, že napadnuté rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení veci, na nedostatočne zistenom skutkovom základe a v rozpore s procesnými aj hmotnými normami platných právnych predpisov. V súvislosti so záverom súdu prvej inštancie, že čiastočnou úhradou faktúry č. 13/2018 došlo zo strany žalovaného nepochybne k uznaniu zvyšku dlhu podľa § 407 ods. 3 ObZ, žalovaný konštatoval, že čiastočná úhrada dlhu sama osebe nie je uznaním dlhu, nakoľko § 407 ods. 3 ObZ obsahuje pre uznanie dlhu podmienku sine non qua, a to, že z plnenia dlhu možno usudzovať uznanie dlhu. Žalobca vôbec nepreukázal, že takýmto plnením by dlžník uznával zvyšok dlhu, alebo že by z takéhoto konania bolo možné usudzovať uznanie celého dlhu. Z tejto čiastkovej úhrady musí byť nesporné, že ňou došlo k uznaniu celého dlhu. Je pritom irelevantné, že žalovaný použil pri úhrade variabilný symbol vyplývajúci z faktúry č. 13/2018, pretože toto samo o sebe nepreukazuje, že by žalovaný akýmkoľvek spôsobom uznal celý dlh voči žalobcovi. Zároveň aj to, že v poznámke pre prijímateľa neuviedol žiadne výhrady, je úplne bez významu, pretože takáto povinnosť žalovanému zo žiadneho zmluvného ani zákonného ustanovenia nevyplýva. V tejto
súvislosti žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 32 Odo 956/2004. Záverom žalovaný navrhol aby odvolací súd postupom podľa § 385 CSP nariadil vo veci pojednávanie a napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
9. Podaním zo dňa 02.08.2022 sa k odvolaniu žalovaného vyjadril žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorý úvodom namietal neprípustnosť odvolania, keďže nebolo podané žalovaným v lehote na podanie odvolania a zároveň považoval odvolanie za nedôvodné. Žalobca považoval napadnutý rozsudok za vecne správny, a to nielen v medziach žalovaným v odvolaní uplatnených odvolacích dôvodov. Napadnutý rozsudok je tiež náležite odôvodnený, a to logicky a presvedčivo. Podľa žalobcu žalovaný vo svojom odvolaní nesprávne a nedôvodne namietal skutkové zistenie súdu prvej inštancie a to, že žalobca riadne vykonával činnosť podľa Mandátnej zmluvy. Žalobca v súdnom spore neustále skutkovo tvrdil, že riadne vykonával činnosť podľa Mandátnej zmluvy, čo žalovaný až doposiaľ ani len účinne nepoprel, keď tento smeroval svoje tvrdenia iba vo vzťahu k ním nedôvodne uplatňovanej kompenzačnej námietke odkazujúc na údajnú, no neexistujúcu pohľadávku žalovaného voči žalobcovi na náhradu škody z faktúry vyhotovenej pánom D. H. č. FV180001 z 19.10.2018. Uvedená kompenzačná námietka sa týkala iba plnenia zmluvných povinností p. D. H. pre EURO-ŠTUKONZ, a.s., a to výlučne v októbri 2018, pričom bolo žalobcom preukázané, že ide o nedôvodnú námietku, keď sa netýka žalobcu ani žalovaného, nedošlo ku škode, a uvedené práce p. D. H. riadne vykonal a tieto investor stavby aj zaplatil. Žalovaný tak účinne nepoprel skutkové tvrdenia žalobcu o riadnom vykonávaní činnosti žalobcu pre žalovaného podľa Mandátnej zmluvy v októbri a novembri 2018. Pritom k účinnému popretiu skutkových tvrdení žalobcu by sa vyžadovalo vyplývajúc z § 151 ods. 2 CSP aj uvedenie vlastných tvrdení žalovaného o predmetných skutkových okolnostiach (teda mlčanie žalovaného k účinnému popretiu skutkových tvrdení žalobcu nebolo postačujúce). Vzhľadom na absenciu takého účinného popretia skutkových tvrdení žalobcu zo strany žalovaného boli podľa právneho názoru žalobcu skutkové tvrdenia žalobcu o riadnom vykonávaní činnosti žalobcom pre žalovaného v relevantnom období podľa Mandátnej zmluvy nesporné a nebolo teda ani len procesnou povinnosťou žalobcu v rámci kontradiktórneho procesu produkovať dôkazy na preukázanie takýchto nesporných skutkových tvrdení žalobcu. Žalobca mal za to, že skutkové tvrdenia žalovaného, ktorými sa tento prvýkrát až v odvolaní snaží spochybniť uvedené skutkové tvrdenia žalobcu o riadnom vykonávaní činnosti žalobcu pre žalovaného, sú v odvolacom konaní už neprípustnými novotami žalovaného, navyše keby žalobca nevykonával činnosť podľa Mandátnej zmluvy, tak by ani žalovaný nevykonal čiastočnú úhradu faktúry žalobcu č. 13/2018 v sume istiny 1.000,- eur, pričom ani obrana žalovaného by v takom prípade nebola založená iba na kompenzačnej námietke, ktorá predpokladá existenciu žalovaného nároku, no namieta aj údajnú existenciu iného nároku spôsobilého na započítanie. Žalobca konštatoval, že aj napriek uvedenej procesnej pasivite žalovaného iniciatívne produkoval v konaní dôkazy, ktorými preukázal riadne vykonávanie činnosti žalobcom pre žalovaného podľa Mandátnej zmluvy aj v relevantných mesiacoch október a november 2018, a ktoré podrobne sumarizuje a opisuje v podaní žalobcu z 27.04.2022 označenom ako „Záverečná reč žalobcu“, na ktoré týmto odkázal. Žalobca ozrejmil, že riadne vykonávanie činnosti žalobcu pre žalovaného v októbri 2018 preukazuje okrem iného aj výpis z účtu žalobcu k úhrade žalovaným z 28.11.2018 v sume 1.000,- eur na faktúru žalobcu č. 13/2018, výkaz dochádzky na stavbe Bardejov-Lukavice za október 2018, stavebný denník k stavbe v Hanušovciach nad Topľou v časti z októbra 2018, výsluch žalobcu. V novembri 2018 preukazuje riadne vykonávanie činnosti žalobcu pre žalovaného podľa Mandátnej zmluvy aj výkaz dochádzky na stavbe Bardejov-Lukavice za november 2018, stavebný denník k stavbe v Bardejov Lukavice v časti z konca októbra a z novembra 2018 a výsluch žalobcu. Všetky uvedené dôkazy nielen každý zvlášť, ale aj všetky spoločne vo svojom súhrne komplexne preukazujú riadne vykonávanie činnosti žalobcu pre žalovaného podľa Mandátnej zmluvy v októbri 2018 a novembri 2018 a preukazujú aj vznik práva žalobcu na paušálnu mesačnú odmenu, ako aj vznik práva žalobcu na príplatok. Žalobca mal ďalej za to, že žalovaný nedostatočne vymedzil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, nakoľko z neho nie je zrejmé, čo konkrétne žalovaný namietal a čo považoval za nesprávne právne posúdenie. Žalovaný mal konkrétne uviesť právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uviesť, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia, analogicky ako sa vyžaduje vymedziť dovolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení podľa § 432 CSP. Žalobca mal za to, že súd prvej inštancie ani len neuviedol také právne posúdenie, ktorého údajnú nesprávnosť mu v odvolaní žalovaný ako odvolací dôvod nesprávne vytýka, keď uviedol, že: „K záverom súdu, že mal za preukázané, že žalobca vykonával činnosti pre žalovaného riadne a včas, nakoľko žalovaný nepreukázal opak žalovaný uvádza, že dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje
pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Je preto povinnosťou žalobcu tieto skutočnosti preukázať.“ Tento odvolací dôvod je tak podľa žalobcu neurčitý a nedôvodný. Dodal, že žalobcu nemožno zaťažovať dôkazným bremenom preukázania reálnej neexistencie vadného plnenia zo strany žalobcu, tak ako vyplýva z negatívnej dôkaznej teórie. Žalovaný nepreukázal opak riadneho plnenia, teda jeho údajnú vadnosť. Žalobca vo vzťahu k paušálnej mesačnej odmene žalobcu v sume 2.160,- eur s DPH (1.800,- eur bez DPH) uviedol, že medzi stranami nebola sporná dohoda o odchýlení sa od § 571 ods. 2 ObZ, keď táto vznikala automaticky každomesačne, a to aj bez ohľadu, či by sa činnosť vykonávala riadne alebo nie. Za riadne vykonávanie určitých aspektov činnosti podľa Mandátnej zmluvy patril žalobcovi nad rámec paušálnej mesačnej odmeny príplatok v sume 600,- eur s DPH (500,- eur bez DPH). Podľa žalobcu riadne plnenie povinností žalobcu uvedených v Prílohe č. 2 k Mandátnej zmluve preukazuje práve aj predmetný výkaz dochádzky na stavbe Bardejov- Lukavice, keď jeho samotné vyhotovenie je už splnením takýchto povinností žalobcu v bode 2 a 3 Prílohy č. 2 Mandátnej zmluvy. Z predložených stavebných denníkov pritom vyplýva pre relevantné obdobie súčasné splnenie všetkých bodov Prílohy č. 2, čiže riadne splnenie všetkých povinností žalobcu. Podľa žalobcu žalovaný ďalej vo svojom odvolaní nedôvodne uplatňuje odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP namietajúc záver súdu, že čiastočnou úhradou faktúry č. 13/2018 došlo zo strany žalovaného k uznaniu zvyšku dlhu podľa § 407 ods. 3 ObZ. Podľa žalobcu však najmä z označenia predmetného čiastočného plnenia/platby spôsobom identickým, ktorý určil žalobca na faktúre žalobcu č. 13/2018, číslom takejto faktúry, zo skutočnosti, že išlo práve o okrúhlu sumu, zo skutočnosti, že žalovaný v danom období chcel pokračovať v spolupráci so žalobcom (uvedené vyplynulo aj z výsluchu žalobcu) a že žalovaný v poznámke k takejto platbe, ani v komunikácii so žalobcom, ani žiadnym iným spôsobom nenaznačil, že by malo ísť o jeho konečné plnenie na takúto faktúru možno usudzovať, že takýmto plnením žalovaný ako dlžník uznáva aj zvyšok záväzku z takejto faktúry. Podľa žalobcu žalovaný naopak neuniesol dôkazné bremeno preukázania skutočností, ktoré by spochybňovali to, že z takéhoto čiastočného plnenia bolo možné usudzovať uznanie zvyšku takéhoto záväzku. V tejto súvislosti poukázal žalobca aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 2Cob/288/2016 zo dňa 05.12.2017. Záverom žalobca navrhol, aby odvolací súd podľa § 387 CSP napadnutý rozsudok potvrdil a žalobcovi voči žalovanému prizná náhrada trov odvolacieho konania v celosti, vo výške ako bude rozhodnuté súdom prvej inštancie osobitným uznesením.
10. Podaním zo dňa 24.08.2022 sa k vyjadreniu žalobcu vyjadril žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorý odkázal na svoju doterajšiu skutkovú, vecnú ako aj právnu argumentáciu uvedenú v odvolaní, ako aj vo všetkých doterajších písomných podaniach, ako aj ústnych prednesoch žalovaného, ktoré predstavujú neoddeliteľnú súčasť vyjadrenia. Za nedôvodnú považoval námietku žalobcu týkajúcu sa zmeškania lehoty na podanie odvolania žalovaným, nakoľko napadnutý rozsudok bol žalovanému doručený do elektronickej schránky dňa 15.06.2022 pričom žalovaný podal odvolanie, ktoré bolo súdu doručené dňa 30.06.2022, z čoho jasne vyplýva, že lehota na podanie odvolania žalovaným bola zachovaná. Ďalej žalovaný v reakcii na námietky žalobcu, týkajúcich sa novôt v konaní konštatoval, že vykonanie prác žalobcom a tiež skutočnosť že by si žalobca plnil svoje povinnosti v zmysle zmluvy, namietal riadne a včas v priebehu celého konania, a to už v podanom odpore zo dňa 05.06.2019. Zdôraznil, že dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, preto je povinnosťou žalobcu tieto skutočnosti preukázať. Zo žalobcom predložených listinných dôkazov pritom nie sú potvrdené žiadne skutočnosti, ktoré by dosvedčovali pravdivosť faktov tvrdených žalobcom. Žalobca v konaní nijakým spôsobom nepreukázal, že si splnil svoje povinnosti v zmysle zmluvy a tým nepreukázal, že je jeho nárok je oprávnený. Žalovaný k údajným novotám ešte doplnil, že všetky skutočnosti namietal predovšetkým vo vyjadrení zo dňa 30.09.2019. Žalovaný zdôraznil, že je povinnosťou súdu prihliadať pri hodnotení dôkazov aj na všetko, čo počas konania vyšlo najavo, a teda prihliadať na všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a ktoré vyšli počas konania najavo. Skutočnosti uvedené žalovaným v podanom odvolaní, na ktoré žalovaný v predmetnom bode poukázal, konkrétne, že z montážneho denníka, ktorý žalovaný v konaní predložil, ako aj z výpovede p. H., jasne vyplýva, že žalobca prácu vykonával v mene spoločnosti EURO-ŠTUKONZ a.s. a nie v mene žalovaného, na čo nebol splnomocnený, nemožno označiť ako novoty v odvolacom konaní, nakoľko tieto vyšli najavo počas konania a vyplynuli z vykonaného dokazovania. Žalovaný odmietol tvrdenia žalobcu ohľadom procesnej pasivity žalovaného v súvislosti s produkciou dôkazov žalobcom za účelom riadneho vykonávania činnosti podľa mandátnej zmluvy, keďže všetky tieto dôkazy žalovaný spochybňoval v priebehu celého konania, čo vyplýva zo súdneho spisu. Žalovaný záverom v plnom rozsahu zotrval na podanom odvolaní a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil
tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
11. Zo strany žalobcu nebolo predložené ďalšie vyjadrenie, pričom vyjadrenie žalovaného k vyjadreniu žalobcu bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 30.08.2022.
12. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov a v rozsahu odvolania podľa § 379 CSP a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP) a po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi odvolania žalovaného dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
13. V prvom rade odvolací súd uvádza, že odvolanie žalovaného bolo podané na súd prvej inštancie včas, preto námietka žalobcu uvádzaná vo vyjadrení k odvolaniu nie je dôvodná. Napadnutý rozsudok bol právnemu zástupcovi žalovaného doručený do elektronickej schránky dňa 15.06.2022, pričom žalovaný doručil súdu odvolanie podané elektronicky dňa 30.06.2022, to znamená v súlade s § 362 ods. 1 CSP včas.
14. Žalovaný v odvolaní spochybňoval skutkové a právne závery vyvodené súdom prvej inštancie z vykonaného dokazovania, ako i nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, keďže mal zo to, že dôkazy predložené v konaní nijakým spôsobom nepreukazujú splnenie povinnosti žalobcu v zmysle uzatvorenej Zmluvy o dielo. Namietal, že z predloženého stavebného denníka, ktorý sa mal týkať stavby Hanušovce nad Topľou nie je zrejmé, akej stavby sa týka, absentuje v ňom zmienka o žalovanom a ako stavbyvedúci je uvedený len N. F. F., kedy žalobca je uvedený len na základnej strane denníka. Súd prvej inštancie z predloženého dôkazu vyvodil, že žalobca ako stavbyvedúci spolu s N. F. F. vykonával činnosť stavbyvedúceho, pričom záznamy z obdobia od 06.10.2018 do 23.10.2018 sú podpísané tak žalobcom, ako aj G. O., ktorý na tejto stavbe vykonával stavebný dozor. V súvislosti s predloženým stavebným denníkom je nevyhnutné prisvedčiť žalovanému, že z neho nie je zrejmé akej stavby sa týka a či išlo o výkon činnosti žalobcu práve pre žalovaného, keď súd prvej inštancie neuviedol ako sa s predmetnými námietkami žalovaného uplatnenými napr. už v podaní zo dňa 31.10.2019 vysporiadal. Súd prvej inštancie v tomto smere aj vykonal dokazovanie (výsluch žalobcu, svedka, email žalovaného zo dňa 23.10.2018), avšak žiadnym spôsobom neuviedol ako sa s týmito skutkovými zisteniami vo vzťahu k námietkam žalovaného vysporiadal. Je možné prisvedčiť iba právnemu názoru súdu prvej inštancie, že zo stavebného denníka vyplýva, že činnosť stavbyvedúceho vykonával žalobca, o čom svedčia jeho podpisy, ako aj že za stavebný dozor bol podpísaný G. O.. Uvedené však nepostačuje pre prijatie záveru, že žalobca vykonával činnosť stavbyvedúceho práve na danej stavbe, resp. práve pre žalovaného.
15. Rovnako tak sa súd prvej inštancie nevysporiadal ani s námietkami žalovaného týkajúcimi sa montážneho denníka stavby v Hanušovciach nad Topľou v spojitosti so svedeckou výpoveďou p. H., ktorá mala preukazovať, že žalobca vykonával práce v mene spoločnosti EURO-ŠTUKONZ a.s. a nie v mene žalovaného. Na uvedené skutočnosti pritom žalovaný taktiež poukazoval v podaní z 31.10.2019.
16. Zároveň je nevyhnutné poznamenať, že i v prípade, keby z vykonaného dokazovania (t.j. nielen z uvedeného dôkazu/dôkazov) vyplývalo, že žalobca vykonával nejakú činnosť stavbyvedúceho pre žalovaného, z rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je možné absolútne zistiť, či uvedená činnosť alebo ďalšie činnosti vo svojej vzájomnej spojitosti napĺňajú predmet uzatvorenej Mandátnej zmluvy zo dňa 25.06.2018. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal ustanoveniami danej zmluvy, neuviedol aké podmienky je potrebné splniť na to, aby bol naplnený predmet zmluvy a či tieto boli splnené riadne a včas. Ustanovenia Mandátnej zmluvy súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí ani len nespomína, preto nie je možné ani preskúmať prípadný záver o poskytovaní činností vymedzených v predmete zmluvy a či súd prvej inštancie pri svojom právnom posúdení považoval akékoľvek z plnení uvádzaných v predmete zmluvy za postačujúce pre riadne naplnenie činnosti žalobcu - stavbyvedúceho, t.j. či odmena bola dohodnutá za akékoľvek plnenie povinností (činnosť) v zmysle zmluvy - tzv. paušálne, alebo bolo nevyhnutné splniť všetky povinnosti vymedzené v zmluve. Pri povinnostiach žalobcu ako mandatára dokonca zmluva odkazovala na Prílohu č. 1, ktorá však ani nie je obsahom spisu. Taktiež je možné stotožniť sa s odvolacou námietkou žalovaného, že nárok žalobcu sa nepovažuje automaticky za preukázaný v prípade, ak žalovaný nepreukáže opak. V prvom rade je úlohou žalobcu uniesť dôkazné
bremeno svojich tvrdení, pričom zo strany žalovaného došlo nielen k uplatneniu kompenzačnej námietky vo forme náhrady škody vo výške 3.546,- eur, ktorú súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú, ale i k popretiu skutkových tvrdení žalobcu a záverov žalobcu, ktoré vyvodil z dôkazov, s ktorými námietkami sa však súd prvej inštancie vôbec nezaoberal. Za predčasný je tak možné považovať aj záver súdu prvej inštancie o nárokovateľnosti variabilnej zložky zmluvnej odmeny – príplatku vo výške 500,- eur pri riadnom a včasnom plnení zmluvy. Ako vyplýva z čl. IV bod IV.1 Mandátnej zmluvy zmluvné strany sa vzájomne dohodli na výške odmeny za plnenie predmetu zmluvy vo výške 1.800,- eur, pričom mandatár má nárok na príplatok vo výške 500,- eur mesačne za riadne a včasné plnenie povinnosti uvedených v Prílohe č. 2 k Mandátnej zmluve, kedy celková odmena bude 2.300,- eur. Súd prvej inštancie nárok na príplatok posúdil ako dôvodný s poukazom na bežnú prax zavedenú medzi stranami sporu, kedy príplatok k fixnej časti odmeny mal vyplývať z predložených faktúr č. 8/2018 (2.617,68 eur), č. 9/2018 (2.640,- eur) a č. 11/2018 (2.760,- eur). Súd prvej inštancie sa ani v tomto prípade nezaoberal jednou zo základných zmluvných podmienok a to riadnym a včasným plnením povinností žalobcu uvedených v prílohe č. 2, tak ako vyplýva z bodu IV. 1 Mandátnej zmluvy. Nemožno opomenúť skutočnosť, že jednou z podmienok zakotvených v prílohe č. 2 k Mandátnej zmluve je i povinnosť dodržiavať povinnosti v zmysle prílohy č. 1 k Mandátnej zmluve, ktorá však, ako už odvolací súd uvádzal vyššie, ani nebola súčasťou spisu. Odvolaciemu súd tak nie je zrejmé, na základe čoho súd prvej inštancie ustálil riadne a včasné plnenie povinnosti žalobcu v zmysle prílohy č. 2, čo predstavuje základný predpoklad pre priznanie príplatku vo výške 500,- eur. Zároveň bez ohľadu na skutočnosť, či z predložených faktúr vyplýva, že ich súčasťou bol aj príplatok (i keď z faktúr nevyplýva jeho konkrétna výška, keď výška fakturovanej sumy je zakaždým odlišná), nemožno z týchto dôkazov vyvodiť záver o tom, že i v prípade nároku na zaplatenie faktúry č. 15/2018 žalobca splnil svoje povinnosti za príslušný mesiac riadne a včas a to v súlade s povinnosťami zakotvenými v prílohe č. 2 Mandátnej zmluvy, keď tieto podmienky mali v zmysle § 571 ods. 2 Obchodného zákonníka prednosť pred ustanovením zákona. Zároveň súd prvej inštancie neuviedol podľa akého ustanovenia zákona a ani nevysvetlil z akého dôvodu, uprednostnil zavedenú prax medzi stranami sporu pred riadne a nesporne dohodnutými právami a povinnosťami v písomne uzatvorenej Mandátnej zmluve, ktorých výklad nebol nejasný. V tejto súvislosti je dôvodná námietka žalovaného, že súd prvej inštancie sa opomenul vysporiadať so skutočnosťou, že v zmysle § 272 ods. 2 Obchodného zákonníka v spojitosti s čl. VII.1 Mandátnej zmluvy je písomne uzatvorenú zmluvu možné meniť iba dohodou strán v písomnej forme.
17. Žalovaný namietal aj závery súdu prvej inštancie, že by dochádzka žalobcu a ostatných osôb na stavbe v Bardejove za mesiac október 2018 a november 2018 preukazovala riadne a včasné plnenie povinností žalobcu, keď môže nanajvýš preukazovať prítomnosť žalobcu na stavbe, ale nie skutočné riadne a včasné plnenie povinnosti podľa Mandátnej zmluvy. Rovnako žalovaný nepovažoval email zo dňa 03.12.2018 za doručený žalovanému, keď z jeho znenia nevyplýva, že by bola k nemu pripojená akákoľvek príloha.
18. Odvolací súd je v tejto súvislosti nútený konštatovať, že súd prvej inštancie vôbec nezdôvodnil prečo má predložený dôkaz – dochádzka osôb na stavbe v Bardejove preukazovať riadne plnenie povinností žalobcu (a ktorých vôbec v súlade s predmetom zmluvy), keď žalovaný namietal v priebehu konania, že z nej nie je zrejmé akej stavby sa týka a že preukazuje iba prípadnú prítomnosť osôb na stavbe bez ďalšieho preukázania vykonania prác. Súd prvej inštancie iba stroho bez ďalšieho vysvetlenia konštatoval, že riadne a včasné vykonávanie činnosti stavbyvedúceho vyplýva z dochádzky žalobcu a ostatných osôb, ktorá bola doručená personálnemu oddeleniu žalovaného. Zároveň je dôvodná námietka žalovaného, že ani z emailu žalobcu zo dňa 03.12.2018 nevyplýva, že by jeho prílohou bol akýkoľvek dokument, pričom súd prvej inštancie, napriek skutočnosti, že dôvodnosť svojich záverov oprel aj o doručenie predmetného dokumentu žalovanému na personálne oddelenie, sa s námietkami žalovaného týkajúcich sa absencie doručenia nevysporiadal a žiadnu odpoveď na sporné skutkové tvrdenia neposkytol, preto jeho závery možno aj v tejto časti považovať za nepreskúmateľné.
19. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu uznania dlhu v dôsledku čiastočného plnenia žalovaného vo výške 1.000,- eur na faktúru č. 13/2018 súdom prvej inštancie, odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu a vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že žalovaný vykonal čiastočnú úhradu vo výške 1.000,- eur a to faktúry č. 13/2018 zo dňa 11.11.2018, keď v referencii platiteľa uviedol variabilný symbol danej faktúry (132018). Z dôvodu, že v referencii platiteľa a ani iným spôsobom žalovaný neuviedol žiadne dôvody, prečo zvyšok záväzku neuznáva, mal súd prvej inštancie za to, že možno usúdiť, že žalovaný uznal aj zvyšok záväzku, keď ani do začatia konania neuviedol
žalobcovi prečo nezaplatil aj zvyšok faktúry č. 13/2018. Žalovaný nepredložil dôkaz, že by bol nespokojný s prácou žalobcu, alebo, že by žalobca nevykonával svoju prácu riadne a včas, resp. že by nepostupoval podľa pokynov žalovaného ako mandanta.
20. Odvolací súd vo vzťahu k vyššie uvedenému uvádza, že v prípade, ak nastane situácia, že dlžník čiastočné plnil svoj záväzok, je potrebné sa ďalej zaoberať otázkou, či z takého čiastkového plnenia možno usudzovať taktiež uznanie zvyšku dlhu. Ak plní dlžník čiastočne bez akýchkoľvek výhrad, je potom potrebné skúmať, či vo veriteľovi bola vyvolaná dôvera, že môže očakávať i plnenie zvyšnej časti pohľadávky a má byť preto aplikovaný § 407 ods. 3 ObZ. Je preto potrebné vychádzať z celkového konania dlžníka. Nie je možné bez ďalšieho uzavrieť, že žalovaný čiastočným plnením uznal zvyšok dlhu, keď pri čiastočnom plnení žalobcovi výslovne neoznámil, že neuznáva zvyšok dlhu. Ustanovenie § 407 ods. 3 ObZ neukladá dlžníkovi, aby vyjadril nesúhlas s výškou celkovej pohľadávky, ani kedy tak má učiniť. Ak neoznámi dlžník veriteľovi nesúhlas s výškou celkovej pohľadávky, nemožno z toho vyvodiť uznanie i zvyšku dlhu, resp. záväzku voči veriteľovi. Dlžník nie je povinný oznamovať veriteľovi, že sa jedná iba o čiastočnú platbu a že nehodlá zvyšok dlhu doplatiť, resp. že sa jedná o konečnú cenu. Súd prvej inštancie v danej veci, ako už bolo uvedené vyššie, riadne nezistil podstatné náležitosti uzatvorenej Mandátnej zmluvy, pričom rozhodujúcim pre posúdenie daného sporu bola špecifikácia predmetu zmluvy (zariadenie určitej obchodnej záležitosti uskutočnením právnych úkonov v mene mandanta) a odplaty za výkon dohodnutých činností. Až z tohto zistenia možno potom následne vyvodiť právny záver, či úhrada vo výške 1.000,- eur, ako tvrdí žalovaný, bola úhradou konečnou alebo nie. Nie je súdu s istotou preukázané, resp. súd prvej inštancie sa riadne nevysporiadal so skutočnosťou, za splnenie akých povinností prináleží žalobcovi odplata v celej dohodnutej výške, preto nemožno odvodiť, že žalovaný má na odplatu žalobcu ešte doplatiť, pokiaľ už na odplatu žalobcu ako mandatára platil podľa jeho názoru konečnú cenu (odplatu).
21. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
22. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
23. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku (§ 220 ods. 2, 3 CSP) je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozsudku predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t.j. musí byť preskúmateľné.
24. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
25. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, kedy súd prvej inštancie opomenul uviesť ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia strán, ktoré dôkazy vykonal a ako vyhodnotil jednotlivé dôkazy a s poukazom na znenie citovaných zákonných ustanovení predmetné odvolaním napadnuté rozhodnutie v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP v spojení s § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
26. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude v prvom rade s ohľadom na právne závery odvolacieho súdu uvádzané vyššie vysporiadať sa s otázkou čo bolo predmetom Mandátnej zmluvy uzatvorenej dňa 25.06.2018, t.j. aké právne úkony, resp. uskutočnenie akej činnosti sa zaviazal žalobca ako mandatár pre žalovaného ako mandanta vykonať, v akom rozsahu, či žalobca vykonal túto činnosť riadne a včas tak, že mu vznikol nárok na dohodnutú mesačnú odplatu vo výške 1.800,- eur (čl. IV bod IV.1 mandátnej zmluvy), ako aj či žalobca ako mandatár splnil podmienky stanovené pre vyplatenie príplatku vo výške 500,- eur s odkazom na povinnosti zakotvené v prílohe č. 2 k Mandátnej zmluve. V tejto súvislosti sa súd prvej inštancie vysporiada s procesnou obranou žalovaného, či v prípade stavby v Hanušovciach nad Topľou išlo o riadny a včasný výkon činnosti žalobcu práve pre/v mene žalovaného, alebo v mene spoločnosti EURO-ŠTUKONZ a.s., či dochádzka žalobcu a ostatných osôb na stavbe v Bardejove za mesiac október 2018 a november 2018 preukazovala riadne a včasné plnenie povinností žalobcu a či tento dokument bol preukázateľne doručený personálnemu oddeleniu žalovaného. Následne súd prvej inštancie s ohľadom na zistené závery opätovne posúdi zaplatenie časti záväzku žalovaného s odkazom na podmienky stanovené v § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka. Svoje nové rozhodnutie vo veci súd prvej inštancie odôvodní spôsobom zodpovedajúcim dikcii ustanovenia § 220 ods. 2 CSP a v odôvodnení sa vysporiada nielen so všetkými podstatnými skutočnosťami tvrdenými stranami sporu a s rozpormi v ich tvrdeniach v nadväznosti na vykonané dôkazy, ale aj so všetkými skutočnosťami majúcimi podstatný význam pre konanie a procesný postup súdu, pričom z odôvodnenia rozhodnutia musí byť zrejmé, ako súd prvej inštancie vyhodnotil konkrétne tvrdenia a dôkazy predložené stranami sporu a aké z nich vyvodil právne závery, ktoré z navrhnutých dôkazov nevykonal a z akých dôvodov.
27. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne podľa § 396 ods. 3 CSP aj o náhrade trov odvolacieho konania.
28. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).