Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_11CoP-91-2021.pdf
PDF · 130.96 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoP/91/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: Q. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. X, K., v konaní zastúpené procesným opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava, dieťa rodičov: matky J. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. X, K. a otca B. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. K. X, I., zastúpeného Marián Galbavý, advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Kapitulská 6, Trnava, o návrhu na zvýšenie výživného, o odvolaní matky proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 3. júna 2021, č.k. 14P/50/2020-110, takto
rozhodol:
I.
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa výživného mení tak, že vyživovacia povinnosť otca k maloletej Q. sa s účinnosťou od 17.9.2020 z v y š u j e zo sumy 150 eur mesačne na sumu 250 eur mesačne, ktoré výživné je otec povinný platiť vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky.
Zročné výživné za obdobie od 17.09.2020 do 31.05.2021 vo výške 856,60 eur súd p o v o ľ u j e otcovi zaplatiť v mesačných splátkach po 50 eur splatných spolu s bežným výživným k rukám matky počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku až do zaplatenia s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.
Týmto sa m e n í rozsudok Okresného súdu Trnava č.k. 32P/3/2016-70 zo dňa 27.6.2016 v časti výšky výživného.
II.
Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov tohto konania.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie výrokom I. zvýšil s účinnosťou od 17.09.2020 výživné otca na maloletú Q. zo sumy 150 eur mesačne na sumu 200 eur mesačne, výrokom II. otcovi uložil zaplatiť zročné výživné na maloletú Q. za obdobie od 17.09.2020 do 31.05.2021 v sume 423,33 eur v pravidelných splátkach po 15 eur mesačne spolu s bežným výživným, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky, počnúc dňom právoplatnosti rozsudku, pod následkom straty výhody splátok, čím zmenil rozsudok Okresného súdu Trnava č.k. 32P/3/2016-70 zo dňa 27.6.2016 v časti výšky výživného (výrok III), výrokom IV. súd konanie o návrhu matky na úpravu styku otca voči maloletej zastavil a napokon výrokom V. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
2. Svoje rozhodnutie v časti výživného súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 62 ods. 1 až 5, § 75 ods. 1, § 77 ods. 1, § 78 ods. 1, ods. 3 Zákona o rodine, vecne tým, že návrh matky na zvýšenie výživného je dôvodný iba sčasti. Uviedol, že matka sa domáhala zvýšenia výživného na maloletú Q. zo sumy 150 eur na sumu 300 eur mesačne (čo neskôr znížila na 250 eur) z dôvodu zmeny pomerov, ktorá nastala na strane dieťaťa, keďže maloletá od septembra 2020 zahájila štúdium v prvom ročníku Strednej odbornej škole poľnohospodárstva a služieb na vidieku v Trnave, odbor kynológia, s čím sú spojené zvýšené výdavky. Otec so zvýšením výživného súhlasil, nie však v takom rozsahu ako navrhla matka. Zastával názor, že od posledného rozhodnutia až k tak zásadnej zmene pomerov nedošlo, výdavky v súvislosti so školou stúpli len minimálne a viaceré matkou deklarované výdavky považoval za neprimerane vysoké (ošatenie, obuv, drogéria, kultúra), žiadal tiež zohľadniť, že maloletej prispieva aj nad rámec súdom určeného výživného.
3. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním preukázané, že maloletá pochádza zo vzťahu rodičov, ktorí spolu nežijú. Naposledy bola výška vyživovacej povinnosti otca na dieťa zvýšená rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. 32P/3/2016-70 zo dňa 27.6.2016 na sumu 150 eur mesačne. V tom čase mala maloletá 11 rokov, nastupovala do 5. ročníka základnej školy, bola zdravá a v súvislosti s jej starostlivosťou boli bežné výdavky. Matka bola zamestnaná s príjmom 520 eur, otec dosahoval príjem vo výške 721,38 eur, žiaden z rodičov nemal inú vyživovaciu povinnosť. Pri rozhodovaní o súčasnom návrhu matky na zmenu výšky výživného súd porovnal okolnosti dôležité pre určenie výživného v čase skoršieho rozhodnutia ako a v súčasnosti a zisťoval, či sa podstatne zmenili, a či ide o takú zmenu, ktorá je spôsobilá privodiť potrebu novej úpravy vyživovacej povinnosti. Dospel k záveru, že došlo k podstatnej zmene pomerov na strane dieťaťa a to jednak uplynutím času takmer piatich rokov, keď v čase vyhlásenia skoršieho rozsudku mala Q. 11 rokov a nastupovala do 5. ročníka základnej školy a v súčasnosti má už 16 rokov a končí štúdium prvého ročníka strednej školy, s čím je spojené aj zvýšenie nákladov na výživu, ošatenie, hygienu, i školské potreby a voľnočasové aktivity. K zmene pomerov došlo aj na strane rodičov dieťaťa. O maloletú sa osobne stará matka, pričom dieťa vzhľadom na svoj vek už nevyžaduje starostlivosť svojej matky v takej miere ako v čase posledného rozhodovania, takže aj zo strany matky je povinnosť do určitej miery podieľať sa na výžive dieťaťa aj finančne. Otec v rozhodnom období od podania návrhu podniká a v roku 2020 dosiahol priemerný príjem vo výške 520,68 eur v čistom, takže súd videl možnosť finančného pokrytia potrieb dieťaťa aj z výživného, ktoré bude matke platiť otec. Podľa zaužívanej súdnej praxe platí, že výživné, ktoré hradí povinný rodič na všetky deti, ku ktorým má vyživovaciu povinnosť, by malo predstavovať 25 - 30 % jeho čistého príjmu, samozrejme s prihliadnutím na individuálne okolnosti každého konkrétneho prípadu. Podľa názoru súdu s prihliadnutím na skutkové zistenia, otec je vzhľadom na svoj príjem a pomery schopný platiť výživné vo výške 200 eur a to hlavne preto, že i keď táto výška nie je v rozmedzí 25 - 30 % z jeho príjmu, ktorý mesačne dosahuje, v priebehu konania sa otec sám vyjadril, že vidí priestor na zvýšenie výživného na sumu o 50 eur mesačne viac ako platí doteraz, z čoho súd usudzoval, že výživné v takto ním navrhnutej výške je v skutočnosti aj schopný platiť.
4. Súd mal preukázané odôvodnené potreby maloletej, ktoré spočívajú nielen vo výdavkoch na školu, ale aj v jej nárokoch na výdavky na mimoškolské aktivity, napr. jazdenie na koni, a tiež na kozmetické prípravky, prípadne oblečenie v súvislosti s jej dospievajúcim vekom. Matka súdu tvrdila vynakladané výdavky na dieťa v určitej výške, súd však pri svojom rozhodovaní nezohľadnil výdavky v takej výške ako matka tvrdila, ale snažil sa o zohľadnenie týchto výdavkov práve vo výške primeranej, v ktorej môžu byť matkou v skutočnosti vynakladané s prihliadnutím na vek dieťaťa, jeho potreby, ale aj na možnosti výživou povinných rodičov. Takouto úvahou o primeranosti výdavkov na dieťa vo veku 16 rokov a s takými potrebami ako má v danej veci maloletá, považoval súd za odôvodnené výdavky na dieťa vo výške približne 300 eur mesačne, keď matka ani netvrdila žiadne iné, zvýšené výdavky spojené napríklad s nepriaznivým zdravotným stavom dieťaťa. Pri súčasnom zohľadnení odôvodnených potrieb dieťaťa ako aj opodstatnených výdavkov rodičov nevyhnutných na krytie ich osobných potrieb dospel súd k záveru, že otec maloletej Q. má možnosť a schopnosť platiť na výživu dieťaťa 200 eur mesačne. Takúto sumu výživného môže otec zo svojho príjmu platiť bez toho, aby ohrozil uspokojovanie svojich základných životných potrieb. Zároveň súd poukázal aj na to, že otec sa sám vyjadril, že maloletej mesačne dáva sumu 30-40 eur na jej požiadanie, napríklad na veci, ktoré si dieťa samo objedná cez internet. Aj v tejto sume súd videl rezervu na platenie zvýšeného výživného zo strany otca, keď otec tieto peniaze po novom nedá dcére, ale ich vo forme výživného poskytne matke, ktorá ich vhodnejšie vie použiť na veci nevyhnutné pre dieťa. Takto určené výživné spolu s primeraným výživným od matky a prídavkami na dieťa, je podľa názoru súdu v postačujúcej výške a umožní uspokojiť všetky odôvodnené
potreby maloletej v celej miere, keď v konaní neboli preukázané potreby dieťaťa v takom rozsahu, aby odôvodňovali určiť výživné až v takej výške, ako matka žiadala. Súd zvýšil výživné odo dňa 17.09.2020, teda od podania návrhu na súde, a to s poukazom na citované ustanovenie § 78 ods. 1 Zákona o rodine, keď minimálne od tohto dňa preukázateľne došlo na strane maloletého dieťaťa k zmene pomerov jeho nástupom na strednú školu. Keďže otec doteraz platil na dieťa výživné vo výške 150 eur mesačne, vzniklo mu zročné výživné za obdobie od 17.09.2020 do 31.05.2021 v sume 423,33 eur, ktoré súd uložil otcovi zaplatiť popri bežnom výživnom v pravidelných mesačných splátkach po 15 eur až do jeho úplného zaplatenia.
5. Záverom prvoinštančný súd konštatoval, že matka na pojednávaní dňa 03.06.2021 žiadala doplniť dokazovanie preukázaním, či si otec v daňovom priznaní za rok 2020 uplatnil skutočné výdavky, alebo len paušálne výdavky. Súd tomuto jej návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovel, keď jeho vykonanie považoval za nehospodárne, spôsobujúce potrebu ďalšieho odročenia pojednávania, ale hlavne ho považoval za dôkaz, ktorý by nemal vplyv na rozhodovanie súdu. Súd konštatoval, že mal v konaní riadne preukázané výdavky a odôvodnené potreby dieťaťa, tieto v podstate otcom spochybnené čo do účelu ich vynaloženia (okrem výšky jednotlivých výdavkov) ani neboli, keď k samotnej primeranej výške výdavkov súd dospel vlastnou úvahou, z ktorej potom aj vychádzal. Vykonanie navrhovaného dôkazu by tieto výdavky žiadnym spôsobom neovplyvnilo, pričom práve výdavky na dieťa sú tými rozhodujúcimi skutočnosťami, ktoré súd pri určení výšky výživného zohľadňuje, nakoľko každý výživou povinný rodič si má zaobstarať taký príjem a vynakladať len také výdavky, aby tým neohrozil výživu svojho maloletého dieťaťa. V danej veci preto nebolo rozhodujúce, akým spôsobom si otec uplatnil svoje výdavky z podnikania, ale to, aké sú skutočné a odôvodnené potreby dieťaťa, čo súd v predmetnej veci mal preukázané aj bez vykonania navrhnutého dôkazu. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 52 CMP, keď nezistil naplnenie žiadnej z výnimiek upravených v ustanovení § 53 a nasl. CMP.
6. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie matka v časti výživného, majúc za to, že súd nesprávne ustálil výšku mesačného príjmu otca maloletého dieťaťa, v dôsledku čoho je rozhodnutie nesprávne. Súd vychádzal z údajov uvedených v daňovom priznaní za rok 2020, v zmysle ktorého čistý mesačný príjem otca predstavoval 520,68 eur. Otec si pritom uplatňoval v daňovom priznaní paušálne výdavky, ktoré zákon o dani z príjmov umožňuje a tento spôsob využívajú hlavne živnostníci, ktorí skutočné výdavky majú podstatne nižšie a je pre nich výhodné uplatňovať si paušálne výdavky vo výške 60% z hrubého príjmu. Podľa názoru odvolateľky by mal ale súd vychádzať z reálneho mesačného príjmu rodiča, pričom v tomto prípade podnikateľská činnosť otca predstavuje montáž sadrokartónu a kazetových podhľadov, kedy náklady na zakúpený materiál si platí zákazník a je absurdné, aby otec mal mesačné výdavky vo výške 1.512 eur pri mesačnom príjme 2.033 eur. Hoci matka súd prvej inštancie vo svojom podaní zo dňa 30.04.2021 na uvedené skutočnosti upozornila a žiadala vykonať dôkaz predložením dokladov o skutočných výdavkoch, súd považoval vykonanie takéhoto dôkazu za nehospodárne, majúc za to, že tento dôkaz by aj tak nemal vplyv na rozhodnutie súdu, čo považuje odvolateľka za nesprávne, pretože súd je povinný zistiť skutočný príjem rodiča a z tohto príjmu aj vychádzať. To, že otec si uplatňoval paušálne výdavky, je zrejmé zo samotného daňového priznania a nebolo potrebné vykonávať na to rozsiahle dokazovanie, keď otec sám na pojednávaní uviedol, že žiadne doklady nemá. Súd preto mohol vychádzať z dokladov, ktoré mal k dispozícii a mohol ustáliť výšku otcovho príjmu. Je evidentné, že otec, ktorý má hrubý príjem 2.033 eur, má príjem vyšší ako matka, ktorej hrubý príjem predstavuje 1.100 eur. Súdom stanovená výška výživného 200 eur pri takomto príjme otca je teda dôsledkom nesprávne vyhodnotených dôkazov. Matka tiež považuje za nesprávnu úvahu súdu, ktorý neuznal ňou tvrdené výdavky na maloletú (ktoré z väčšej časti preukázala dokladmi okrem potravín a drogérie) a vlastnou úvahou súd stanovil, že odôvodnené výdavky na 16 ročnú maloletú sú vo výške približne 300 eur mesačne. Matka však uvádza, že iba strava pre maloletú, ktorá je vo vývoji, mesačne stojí cca 200 eur, pričom matka sa dcére snaží kupovať lacné oblečenie i obuv, ale jej nároky sa primerane veku zvyšujú. Navyše iba vďaka pandémii mala maloletá obmedzené kultúrne vyžitie (okrem jazdy na koni), kedy nenavštevovala kino, akvaparky a pod. Keďže dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov a výška má vychádzať zo zárobkových možností, schopností a majetkových pomerov rodičov, navrhla, aby odvolací súd v napadnutej časti rozsudok zmenil a zaviazal otca platiť výživné na maloletú vo výške 250 eur mesačne od podania návrhu a aby bol zaviazaný zročné výživné splácať v pravidelných mesačných splátkach po 50 eur spolu s bežným výživným.
7. Otec v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za vecne správne a zákonné. Odmietol tvrdenia odvolateľky, že by súd nesprávne postupoval pri určení
jeho mesačného príjmu, pretože súd dospel k správnym skutkovým a právnym záverom vychádzajúc z rozsiahleho dokazovania. Otec sa nestotožňuje s tvrdením, že by nemohol mať také vysoké výdavky pri hrubom príjme 2.033 eur. Maloletá študuje v prvom ročníku na strednej škole, jej náklady sa zvýšili, čo sa odzrkadlilo aj v napadnutom rozhodnutí, keď súd výživné zvýšil o 50 eur. Výživné predstavuje čiastku určenú na výživu dieťaťa a nemôže slúžiť ako určitá forma sankcie za to, že rodič nemá maloleté dieťa v osobnej starostlivosti. Súd v odôvodnení správne konštatoval, že vykonanie navrhovaného dôkazu by tieto výdavky žiadnym spôsobom neovplyvnilo, pričom práve výdavky na dieťa sú tými rozhodujúcimi skutočnosťami, ktoré súd pri určení výšky výživného zohľadňuje, nakoľko každý výživou povinný rodič si má zaobstarať taký príjem a vynakladať len také výdavky, aby tým neohrozil výživu maloletého dieťaťa. Preto v danej veci nebolo rozhodujúce akým spôsobom si otec uplatnil svoje výdavky z podnikania, ale to, aké sú skutočné a odôvodnené potreby dieťaťa, čo súd v predmetnej veci mal preukázané aj bez vykonania navrhnutého dôkazu. Súd má predovšetkým skúmať odôvodnené potreby dieťaťa tak, aby rodič svojimi výdavkami výživu maloletého neohrozil. Súd v tomto konaní správne ustálil výdavky na maloletú. Pri príjme otca v čistom 520,68 eur je otec zaviazaný platiť na maloletú výživné 200 eur, čo je skoro 40% z čistého mesačného príjmu, okrem toho dieťaťu uhrádza ďalšie výdavky, keď otcovi oznámi, že si niečo objednala cez internet, čo je približne niekoľko desiatok eur, príp. aj mimoriadne výdavky ako kúpu okuliarov. Otec poukazuje na to, že niektoré výdavky dieťaťa matka ani len nepreukázala. Pokiaľ matka na pojednávaní uviedla, že maloletá bude musieť nosiť okuliare so silnejšími dioptriami, otec reagoval tak, že je ochotný prispieť polovicou z ceny okuliarov, tak ako prispel kedysi. Súd teda správne určil výšku výživného, zohľadnil výdavky maloletej, aj jej mimoškolské aktivity a zdravotný stav, pričom sa v napadnutom rozhodnutí aj plne vysporiadal s tvrdeniami matky. V zmysle ustálenej súdnej praxe by sa dieťa malo podieľať na životnej úrovni rodičov a výživné na maloleté dieťa by malo predstavovať približne 25 až 30% z mesačného príjmu, čiže v danom prípade súd rozhodol nad rámec tohto, čo je jednoznačne na prospech maloletého dieťaťa. Suma mesačného výživného by nemala slúžiť na finančné zruinovanie povinného rodiča ale na naplnenie všetkých oprávnených potrieb maloletého dieťaťa. Navrhol preto rozsudok ako správny potvrdiť.
8. Matka v odvolacej replike zotrvávala na podanom odvolaní. Považuje za nesprávne pokiaľ prvoinštančný súd nepovažoval príjem otca 520,68 eur za neprimerane nízky, naopak, spochybnil odôvodnené potreby na 16-ročné dievča. U matky ani nezohľadnil jej osobnú starostlivosť o maloletú a určil neprimerane nízke výživné. Argumentácia otca, podľa ktorej matka nepreukázala také vysoké výdavky, ktoré by zodpovedali navrhovanej výške výživného, nie je ničím podložená. Je pravdou, že matka súdu nepredložila doklady, ktorými deklarovala nákup potravín alebo drogérie, príp. všetkého oblečenia. Poukazuje však na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 Cdo/148/2019 zo dňa 25.9.2019, podľa ktorého pri posudzovaní nákladov na maloleté dieťa je treba vychádzať zo všeobecných poznatkov o cenách tovarov a služieb a primeranosti obvyklej spotreby pre dieťa v určitom veku. Výživné má zabezpečovať odôvodnené potreby maloletého dieťaťa primerane možnostiam, schopnostiam a majetkovým pomerom rodičov so zachovaním ich rovnakej životnej úrovne. Matka nesúhlasí s tým, že by výška mesačného príjmu, z ktorého súd pri určení výživného vychádzal, bola určená správne. Súd by mal v zmysle § 75 ods. 1 Zákona o rodine brať do úvahy schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného aj vtedy, ak s povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu a prihliadnuť aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Otec je 44 ročný zdravý muž, ktorý podniká v oblasti montáží sadrokartónu, pričom na tejto pozícii je priemerná výška mesačnej čistej mzdy od 1.000 eur a závisí od počtu rokov praxe. Poukazuje tiež na to, že matka, pokiaľ chcela zabezpečiť svoju rodinu, musela pracovať i nadčasy. Pokiaľ otec preukázal taký nízky príjem z podnikania a nevedel zdokladovať matkou navrhované dôkazy (ktorých vykonanie súd naviac považoval za nehospodárne) mal potom okresný súd vychádzať z potenciálneho príjmu, teda z príjmu, ktorý povinný mohol mať vzhľadom na svoj vek, zdravotný stav, schopnosti, stupeň dosiahnutého vzdelania a jeho zamerania, prax, jazykové schopnosti a dopyt na trhu práce.
9. Kolízny opatrovník v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že po oboznámení sa s odvolaním matky odporúča tomuto odvolaniu vyhovieť a vyživovaciu povinnosť otca zvýšiť primerane jeho zárobkovým možnostiam a schopnostiam, ako aj majetkovým pomerom s ohľadom na odôvodnené potreby maloletej i skutočnosť, že od poslednej úpravy výživného uplynulo viac ako 5 rokov.
10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému
zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP v spojení s § 62 ods. 1 CMP), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez viazanosti rozsahom (§ 65 CMP) a dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), s prihliadnutím na prípadné vady konania, ktoré ale nezistil (§ 67 CMP), bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 CMP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie matky je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci prvoinštančným súdom potrebné zmeniť.
11. Predmetom konania na súde prvej inštancie bolo zvýšenie výživného na maloleté dieťa a úprava styku otca s maloletou. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo posúdiť správnosť skutkových a právnych záverov prvoinštančného súdu, ktoré viedli k zvýšeniu výživného z pôvodnej sumy 150 eur na sumu 200 eur od 17.09.2020 pri súčasnom uložení povinnosti zaplatiť aj nedoplatok na zročnom výživnom vo výške 423,33 eur v mesačných splátkach. Rozsudok v časti týkajúcej sa úpravy styku otca s maloletou (v ktorej časti prvoinštančný súd konanie zastavil) nebol odvolaním napadnutý a nadobudol právoplatnosť.
12. Odvolacia argumentácia matky bola založená na tvrdení o nesprávnom posúdení možností a schopností rodičov, ako aj odôvodnených potrieb dieťaťa, v dôsledku čoho matka považuje výšku výživného určenú prvoinštančným súdom za príliš nízku a navrhuje zvýšiť výživné na 250 eur od podania návrhu na súd. Odvolací súd po preskúmaní obsahu napadnutého rozhodnutia, podaného odvolania ako aj celého obsahu spisu dospel k záveru, že odvolanie je v celom rozsahu dôvodné.
13. Vychádzajúc zo skutkového stavu tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) bolo nutné zhodne so súdom prvej inštancie konštatovať, že v danom prípade sú splnené podmienky na zvýšenie výživného, pretože suma 150 eur určená pôvodným rozsudkom z júna 2016 už nezodpovedá zmeneným pomerom na strane účastníkov konania. Odvolací súd však dospel k rozdielnym záverom o primeranosti výšky výživného a má za to, že rozhodnutie prvoinštančného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci pri zisťovaní možností, schopností a majetkových pomerov otca maloletej a čiastočne aj odôvodnených potrieb dieťaťa, preto odvolací súd zjednal nápravu.
14. Rozsudky o úprave výkonu rodičovských práv a povinností a o výžive maloletých možno zmeniť alebo zrušiť aj bez návrhu, ak sa zmenia pomery (por. § 78 ods. 1 Zákona o rodine a § 121 CMP). Zmenu pomerov treba chápať ako zmenu rozhodujúcich kritérií v porovnaní so skutkovým stavom existujúcim v čase predchádzajúcom rozhodnutiu súdu. Porovnaním a vyhodnotením okolností rozhodujúcich pre určenie výšky výživného na maloletú Q. v čase posledného rozhodovania súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 32P/3/2016 a v čase vydania napadnutého rozsudku bolo zistené, že nepochybne nastala taká podstatná zmena pomerov na strane účastníkov konania, ktorá odôvodňuje zvýšenie výživného. Predovšetkým už tým, že od vydania rozsudku (dňa 27.06.2016) uplynulo 5 rokov, počas ktorých maloletá Q. vyrástla, medzičasom ukončila druhý stupeň základnej školy, do ktorého práve nastupovala v čase posledného rozhodovania, a začala už študovať na strednej škole. Odvolací súd pripomína, že samotné tieto skutočnosti sú v rozhodovacej praxi všeobecných súdov SR považované za takú podstatnú zmenu pomerov, ktorá odôvodňuje zvýšenie výživného, keďže nepochybne s nimi súvisí podstatný nárast nákladov na výživu maloletého dieťaťa. Celkové zvýšenie nákladov na výživu maloletej je zrejmé aj z matkou uvádzaných údajov o vynakladaných výdavkoch na dieťa, hoci aj súd nie všetky uznal v plnej výške.
15. Matka v odvolaní namietala predovšetkým spôsob, akým súd prvej inštancie ustálil možnosti a schopnosti otca maloletej a odvolací súd jej dal za pravdu.
16. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené, neplnoleté dieťa, alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri
skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča, súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť (§ 62 Zákona o rodine).
17. Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu, rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. 18. Ako vyplýva z odôvodnenia posledného rozsudku, vydaného v konaní sp. zn. 32P/3/2016, súd vtedy u otca, ktorý už v tom čase pracoval ako SZČO, vychádzal z jeho čistého mesačného príjmu 721,38 eur (8.656,50 eur ročne), zisteného z daňového priznania po odpočítaní výdavkov (uplatnených paušálne) a zohľadnení odvodov a daní. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vychádzal opäť z príjmu otca zisteného z daňového priznania, keďže tento naďalej podniká ako SZČO a po zohľadnení paušálne uplatnených výdavkov súd prvej inštancie ustálil jeho čistý mesačný príjem za rok 2020 vo výške 520,68 eur mesačne, z ktorého potom aj vychádzal pri určení výživného. Uvedený postup súdu prvej inštancie však nebol podľa názoru odvolacieho súdu správny.
19. O nesprávne právne posúdenie ide vtedy, keď súd aplikuje na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis (právnu normu) a tiež vtedy, keď síce aplikuje správny právny predpis, avšak tento nesprávne interpretuje. V danom prípade prvoinštančný súd pochybil, keď neaplikoval na vec vyššie citované ustanovenie § 75 ods. 1 Zákona o rodine. Z uvedeného ustanovenia totiž vyplýva, že na strane povinného rodiča je nevyhnutné prihliadnuť nielen na jeho skutočné príjmy ale tiež najmä na jeho schopnosti a jeho možnosti, teda na to, čo je objektívne možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosť, zručnosti, pracovné skúsenosti i situáciu na trhu práce. Okrem toho je potrebné vždy vyhodnotiť i jeho majetkové pomery, prípadné ďalšie vyživovacie povinnosti, výšku a spôsob už poskytovaných plnení vrátane starostlivosť o dieťa a jeho domácnosť. Pokiaľ sa preukáže, že na strane povinného došlo k poklesu alebo strate na zárobku, či iného príjmu, súd musí skúmať dôvody, ktoré k tomu viedli. Keďže v prejednávanej veci porovnaním pomerov v čase posledného rozhodovania s pomermi aktuálnymi bol zistený u otca podstatný pokles príjmov - z priemerného mesačného čistého príjmu 721 eur na 520,68 eur, bolo povinnosťou súdu skúmať dôvody, ktoré takéto zníženie príjmov spôsobili. Pri uplatnení princípu potencionality príjmov osoby povinnej platiť výživné súd neprihliada len na skutočné (faktické) príjmy povinného, ktoré dosahuje v čase vyhlásenia rozsudku, ale vychádza z jeho potencionálnych príjmov, čiže takých, ktoré by povinný potencionálne mohol dosahovať. Tento princíp sa uplatňuje aj vtedy, keď povinný svojím konaním berie na seba neprimerané majetkové riziká, zahrňujúce aj takú činnosť, ktorá ohrozuje dosiahnutie príjmu, prípadne vedie až k strate príjmu a tým aj strate možnosti platiť výživné. Pokiaľ sa súd prvej inštancie týmito okolnosťami nezaoberal a neaplikoval ustanovenie § 75 ods. 1 veta druhá Zákona o rodine, potom vec nesprávne právne posúdil a nesprávne vyhodnotil reálne možnosti a schopnosti otca.
20. Odvolací súd bral v prejednávanej veci do úvahy, že otec maloletej naďalej podniká (tak ako tomu bolo v roku 2016) v predmete montáž sadrokartónových konštrukcií, pričom jeho aktuálne príjmy sú podstatne nižšie než v roku 2016. Otec pritom v konaní súdu nepreukázal (a ani netvrdil) žiadne zdravotné dôvody ani prípadné iné vážne dôvody, ktoré by mohli opodstatňovať takýto pokles príjmov a treba preto mať za preukázané, že nevyužíva svoje schopnosti a možnosti tak, aby dosahoval príjem, aký by objektívne mohol dosahovať. Treba pripomenúť, že dosahovanie primeraných príjmov u rodičov maloletých detí nemôže byť ponechané na ľubovôľu toho-ktorého rodiča, naopak, je to ich povinnosťou, ktorá súvisí s povinnosťou živiť svoje deti dokiaľ nebudú schopné živiť sa samé. Preto je nutné vyžadovať od každého rodiča ( za predpokladu, že nemá príjmy z iných zdrojov), aby obstarával príjmy prácou, zodpovedajúcou jeho veku, zdravotnému stavu, kvalifikácii, odbornosti, nadaniu, zručnostiam, skúsenostiam i situácii na trhu práce. Zo zdrojov verejne dostupných na internete vyplýva, že platy na pozícii sadrokartonista v roku 2020 sa pohybovali v rozpätí od 669 eur do 1797 eur, priemerný plat bol teda cca 1.233 eur v hrubom (čo predstavuje čistú mzdu pri jednej vyživovacej povinnosti cca 887,60 eur). V tejto súvislosti treba podotknúť, že hoci posledné dva roky boli výrazne poznačené pandémiou vírusu Covid-19 s citeľným dopadom na ekonomiku krajiny, vládou prijaté opatrenia najmenej zasiahli práve oblasť stavebníctva. V prípade otca maloletej teda pandémia nijako nebránila vykonávaniu jeho podnikateľskej činnosti, naopak, otec podniká v jednej z mála oblastí, kde bol po službách vysoký dopyt a zároveň v obchodoch boli dostupné stavebné materiály, preto otcovi nič nebránilo naplno pracovať aj v čase, kedy mnohí iní rodičia takúto možnosť nemali (či už z dôvodu straty zamestnania, povinnej
neplatenej dovolenky alebo nutnosti starať sa celodenne o dieťa s dištančnou formou výučby). Pokiaľ napriek tomu otec dosahoval v roku 2020 podľa daňového priznania taký nízky príjem ako vyplýva z predložených dôkazov, je potom zrejmé, že nevyužíva svoje schopnosti a možnosti a je namieste vychádzať pri určení výživného z jeho potenciálneho príjmu. Výšku potenciálneho príjmu v danom prípade odvolací súd ustálil na sumu 1.000 eur mesačne netto s prihliadnutím na to, že ide o osobu v produktívnom veku s dlhoročnými odbornými skúsenosťami v oblasti, v ktorej podniká a ktorej nebránila plnému využívaniu schopností žiadna objektívna prekážka.
21. Vychádzajúc z uvedeného príjmu a berúc do úvahy výdavky na bývanie a domácnosť otcom prezentované a zohľadnené súdom prvej inštancie, bolo namieste premietnuť zistenú životnú úroveň otca aj do výšky určeného výživného. V súvislosti s uvedenými zisteniami bolo treba posudzovať aj odôvodnené potreby maloletej a náklady s tým spojené. Pri posudzovaní odôvodnenosti potrieb maloletého dieťaťa je nutné vychádzať nielen z konkrétnych preukázaných výdavkov dieťaťa, ale aj zo všeobecných poznatkov o cenách tovarov a služieb a primeranosti obvyklej spotreby pre dieťa v danom veku a v neposlednom rade prihliadať aj na životnú úroveň rodičov, keďže potreby dieťaťa sa do značnej miery odvíjajú práve od nej. Pokiaľ matka dosahuje čistý príjem 880,30 eur a otec potencionálny čistý príjem 1.000 eur, pričom žiaden z rodičov nemá ďalšiu vyživovacie povinnosť, je namieste považovať za dôvodné aj výdavky, ktoré by u dieťaťa sociálne slabších rodičov nebolo možné akceptovať. U maloletej Q., ktorá je navyše už žiačkou strednej školy a je v pubertálnom veku, preto odvolací súd vzhľadom na príjmy rodičov a ich životnú úroveň, považoval matkou uvádzané mesačné výdavky dieťaťa na oblečenie (50 eur), drogériu (30 eur), či vreckové (50 eur) za primerané, v ostatnom sa pokiaľ ide o výdavky maloletej stotožnil s úvahami prvoinštančného súdu.
22. Tak ako uviedol už súd prvej inštancie, v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu vo veciach výživného sa vychádza z toho, že pokiaľ sa dieťa nachádza vo výlučnej osobnej starostlivosti jedného rodiča, je tu povinnosť druhého rodiča kompenzovať nedostatok vlastnej osobnej starostlivosti o dieťa platením súm určeného výživného, pričom výška jeho vyživovacej povinnosti (ktorou sa podieľa na plnení všetkých jeho vyživovacích povinností) určenej súdom sa pohybuje obvykle v rozmedzí od 25% do 30% čistého mesačného príjmu rodiča, s prihliadnutím ku konkrétnym okolnostiam prípadu, čo v danom prípade predstavuje u otca pri zistenom priemernom čistom príjme 1.000 eur (určenom v zmysle ust. § 75 ods. 1 veta druhá Zákona o rodine) sumu od 250 do 300 eur, pričom otec inú vyživovaciu povinnosť okrem mal. Anety nemá.
23. Odvolací súd zdôrazňuje, že potreby dieťaťa v zásade rastú s pribúdajúcim vekom, teda čím je dieťa staršie, tým viac sa socializuje, rozširuje sa pole jeho aktivít a záujmov (pribúdajú školské a voľnočasové aktivity) a tým prirodzene narastajú aj jeho výdavky. Náklady na výživu stredoškoláka (resp. vysokoškoláka) sú preto v zásade vyššie než náklady na výživu žiaka základnej školy, ktorého náklady sú však zase vyššie v porovnaní s dieťaťom predškolského veku. Zároveň ich náklady na výživu ovplyvňujú aj ďalšie skutočnosti, ktoré môžu vyvolávať potrebu zvýšených nákladov (napr. zdravotný stav), takéto osobitné výdavky v prípade mal. Q. však zistené neboli a preto odvolací súd v tomto prípade považoval za primeranú sumu výživného 250 eur mesačne, berúc do úvahy aj tú skutočnosť, že otec sa podieľa na výžive maloletej aj vecnými plneniami nad rámec súdom určeného výživného.
24. Vedený vyššie uvedenými úvahami odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie s použitím § 388 CSP zmenil tak, že výživné na maloletú zvýšil zo sumy 150 eur mesačne na 250 eur mesačne s účinnosťou od podania návrhu, teda od 17.9.2020 a uložil otcovi takto zvýšené výživné platiť vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky.
25. Vzhľadom k zvýšeniu výživného od podania návrhu matky na súd, vznikol otcovi ku dňu vyhlásenia rozsudku prvoinštančným súdom nedoplatok na zročnom výživnom, teda za dobu od 17.09.2020 do 03.06.2021. Pri jeho výpočte súd zohľadnil jednak termín splatnosti (15. deň v mesiaci vopred) a jednak výživné, ktoré otec dovtedy platil podľa pôvodného rozhodnutia, t.j. 150 eur mesačne. Otec mal po zvýšení výživného na sumu 250 eur zaplatiť v označenom období sumu celkovo 2.141,60 eur, vypočítané ako súčet výživného za mesiace október 2020 až máj 2021 (8 x 250 eur = 2.000 eur) a výživného za pomernú časť mesiaca september 2020, t.j. 17 dní (250 : 30 = 8,33 x 17 = 141,60 eur), pričom zaplatil len 1.285 eur, vypočítané ako súčet výživného za mesiace október 2020 až máj 2021 (8 x 150 eur = 1.200 eur) a výživného za pomernú časť mesiaca september 2020, t.j. 17 dní (150 : 30 = 5 x 17 = 85 eur), preto nedoplatok za toto obdobie predstavuje rozdiel medzi nimi 856,60 eur. Túto sumu nedoplatku
súd s prihliadnutím na pomery otca umožnil otcovi s použitím § 232 ods. 4 CSP uhradiť v mesačných splátkach po 50 eur splatných spolu s bežným výživným.
26. O trovách prvoinštančného ako aj odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ustanovení § 52, § 58 CMP a § 396 ods. 2 CSP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
27. Rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).