Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Co/113/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu JUDr. Branislav Král a JUDr. Ivana Jahnová, v spore žalobcu: E. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom Sv. Y. XXXX/X, L., zast. JUDr. Jozefom Madejom, advokátom, so sídlom Laurinská 3, Bratislava, IČO: 31 800 661, proti žalovanému: A.. C. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. 4, L., o zaplatenie 2.000,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II -66 zo dňa 02.02.2017, takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. -66 zo dňa 02.02.2017 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Bratislava II rozsudkom č.k. -66 zo dňa 02.02.2017 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.000,- Eur s 5,05 % úrokom z omeškania ročne z dlžnej sumy od 23.02.2016 do zaplatenia, a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100%.

2. Rozhodol tak na základe podanej žaloby, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd uložil povinnosť žalovanému zaplatiť 2.000,- Eur s príslušenstvom, na základe zmluvy o pôžičke, ktorú žalobca uzavrel so žalovaným dňa 18.10.2013 ústnou formou, a predmetom zmluvy bola suma 2.000,- Eur, ktorú žalobca požičal žalovanému a v tento deň aj došlo ku skutočnému odovzdaniu peňazí, čo žalovaný potvrdil podpisom príjmového pokladničného dokladu, ktorý predstavuje písomné prehlásenie dlžníka, teda žalovaného o dlhu. Išlo o dlžobný úpis, ktorým žalovaný písomne potvrdil, že dlhuje žalobcovi ako veriteľovi určitú sumu. Doba splatnosti pôžičky nebola medzi stranami dohodnutá. Žalobca preto podľa prostredníctvom svojho právneho zástupcu zaslal žalovanému výzvu na úhradu dlžnej sumy, ktorá bola žalobcovi vrátená späť dňa 22.2.2016 z dôvodu jej neprevzatia adresátom v odbernej lehote. Žalovaný nezaplatil žalobcovi žiadnu sumu, ani splátku a preto si žalobca uplatnil svoj nárok podanou žalobou spolu s úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 23.2.2016 do zaplatenia.

3. Okresný súd vo veci vydal platobný rozkaz č.k. -16 zo dňa 25.5.2016, ktorý bol žalovanému doručený na adrese: Y. 4, L., a proti platobnému rozkazu podal žalovaný dňa 7.6.2016 odpor. V podanom odpore žalovaný namietal, že so žalobcom nikdy neuzavreli žiadnu ústnu dohodu týkajúcu sa požičania finančných prostriedkov, kde by žalovaný vystupoval ako dlžník, a žalovaným vystavený doklad neobsahuje údaj, že sa týka pôžičky. Uvedený doklad podľa žalovaného predstavuje len potvrdenie o tom, že žalobca vracia žalovanému finančné prostriedky, o čom žalovaný vystavil potvrdenie. Keďže nikdy k žiadnej ústnej zmluve o pôžičke nedošlo, žalovaný nemohol nikdy žiaden doklad o pôžičke

podpísať. Ak by písomne potvrdzoval prevzatie peňazí, teda pôžičky, bol by zároveň o tom spísal aj písomnú zmluvu o pôžičke.

4. K odporu k platobnému rozkazu sa vyjadril žalobca. Vo vyjadrení k odporu proti platobnému rozkazu žalobca uviedol, že žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu nepoprel prijatie sumy 2.000,- Eur od žalobcu, ale tvrdenie, že uvedený príjmový pokladničný doklad predstavuje potvrdenie o tom, že žalobca vracia žalovanému finančné prostriedky, ale žalovaný ničím nepreukázal. Podľa žalobcu toto tvrdenie žalovaného sa nezakladá na pravde, nakoľko neexistuje žiadny právny titul, na základe ktorého by bol mal žalobca povinnosť plniť žalovanému. V čase poskytnutie pôžičky mali žalobca so žalovaným medzi sebou kamarátsky vzťah.

5. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že žalobcom predložený príjmový pokladničný doklad predstavuje bez bližšieho určenia len informáciu o transakcii finančných prostriedkov vo výške 2.000,- Eur medzi stranami, ale v žiadnom prípade nepreukazuje existenciu zmluvy o pôžičke. Práve naopak, keďže ide o doklad vystavený a vyhotovený žalovaným, práve tento doklad potvrdzuje tvrdenie žalovaného o tom, že žalobca bol ten, kto vrátil poskytnuté finančné prostriedky - peniaze poskytnuté mu zo strany žalovaného. Vyššie uvedené tvrdenie potvrdzuje podľa názoru žalovaného aj ten fakt, že ak by hypoteticky bol žalobca vyhotoviteľom a vystaviteľom dotknutého príjmového pokladničného dokladu, ktorý by mal preukazovať poskytnutie finančných prostriedkov na základe neformálne uzavretej zmluvy o pôžičke, v žiadnom prípade by do jej obsahu neuviedol pri svojom mene vysokoškolský titul "Ing.", keďže si musel byť vedomý, že takýto titul nezískal. Naproti tomu žalovaný, ako vystaviteľ a vyhotoviteľ príjmového pokladničného dokladu, žiadnu takúto vedomosť nemal a bol presvedčený o tom, že žalobca má titul "Ing.", a preto mu omylom titul pri mene aj uviedol. Práve žalovaný tak bol tým, kto poskytol žalobcovi peniaze vo výške 2.000,-Eur, o vrátení ktorých vystavil žalovaný žalobcovi príjmový pokladničný doklad.

6. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi založenými v spise, písomnými vyjadreniami strán ako aj prednesom ich právnych zástupcov a zistil nasledovný skutkový stav. Z príjmového pokladničného dokladu zo dňa 18.10.2013 vyplýva, že v tento deň prijímateľ označený ako "Ing. C. Babiš, Y. 4, XXX XX L., r.č. XXXXXX/XXXX" prijal od osoby označenej ako "A.. E. J." sumu 2.000,-Eur, čo potvrdil svojím podpisom. Listom zo dňa 21.1.2016 vyzval žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalovaného na úhradu dlžnej sumy 2.000,-Eur v lehote 3 dní, odvolávajúc sa na pôžičku poskytnutú mu dňa 18.10.2013. Uvedený list bol dňa 29.1.2016 podaný na poštovú prepravu ako doporučená zásielka. Z výpisu z internetovej stránky Slovenskej pošty a.s. o sledovaní zásielky vyplýva, že zásielka bola dňa 22.2.2016 vrátená odosielateľovi ako neprevzatá v odbernej lehote. Lustráciou v Registri obyvateľov SR bolo súdom zistené, že žalovaný má od 27.4.2015 evidovaný trvalý pobyt na adrese: V. XX, L..

7. Vo svojom prednese na pojednávaní dňa 12.1.2017 právny zástupca žalovaného pridržiavajúc sa predchádzajúcich písomných vyjadrení "pre upresnenie" uviedol, že žalovanému nie je jasné a nepamätá si na základe akých skutočností došlo k podpisu a vystaveniu príjmového pokladničného dokladu zo dňa 18.10.2013. Podpis na príjmovom pokladničnom doklade sa síce podobá na jeho podpis, ale nevie uviesť, či ho vystavoval, či ho podpisoval a na základe čoho by mal tak urobiť. Jediné, čo vie uviesť a v čom si je istý, že si nikdy nepožičiaval žiadne peniaze od žalobcu. Naopak ich vzťahy v minulosti boli založené na priateľstve, pričom boli spájané aj s rôznymi obchodnými a spoločenským aktivitami. Žalovaný bol v rozhodnom čase minimálne tak majetný ako žalobca. Je nanajvýš pravdepodobné, že vyplatenie 2.000,- Eur, ak k nemu niekedy vôbec došlo, súviselo s prevádzkou budovy na X. ktorá bola vo vlastníctve Európskej vzdelávacej agentúry, ktorej bol žalobca členom správnej rady a likvidátorom. Žalovaný, resp. jeho spoločnosť, bola správcom tejto budovy, poverená štátom, nakoľko sa jednalo o prioritný majetok štátu. V roku 2015 tento prioritný majetok štátu žalobca spolu s E.. J. P. nezákonne previedli na inú neziskovú organizáciu. Na základe toho vznikol dlhosiahly spor medzi žalobcom a žalovaným, ktorý sa vedie na rôznych súdoch, kde je niekoľko desiatok vzájomných žalôb. Podanie žaloby zo strany žalobcu nasledovalo až po vzniku týchto sporov, pričom mu nepredchádzala žiadna výzva zo strany žalobcu na žalovaného. Podľa názoru žalovaného dôkazné bremeno spočíva na strane žalobcu, ktorý však v konaní nijakým spôsobom nepreukázal, že došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke medzi stranami. Z opatrnosti žalovaný vzniesol námietku premlčania pre prípad, ak by súd posudzoval sporné plnenie titulom bezdôvodného obohatenia.

8. Vo svojom prednese na pojednávaní dňa 12.1.2017 právny zástupca žalobcu odvolávajúc sa na písomné znenie žaloby ďalej uviedol, že tvrdenia žalovaného nie sú ničím podložené a žalobca tak považuje všetky argumenty žalovaného za účelové a špekulatívne, keď samotný žalovaný nepoprel, že prevzal sumu 2.000,- Eur od žalobcu. Ohľadom príjmového pokladničného dokladu uviedol, že s argumentáciou žalovaného žalobca nesúhlasí, keď žalobca a žalovaný boli dobrými priateľmi a v predmetnom spore ide len o sumu 2.000,- Eur, ktorá je vzhľadom na majetkové pomery žalobcu v podstate zanedbateľná. Vzhľadom na ich priateľský vzťah sa rozhodol poskytnúť finančné prostriedky žalovanému z dôvodu jeho vtedajšej zlej finančnej situácie. Nevidí dôvod, prečo by majetný žalobca prevzal pôžičku od žalovaného. K skutočnostiam uvádzaným právnym zástupcom žalovaného na pojednávaní poukázal právny zástupca žalobcu na to, že žalovaný vo svojich vyjadreniach adresovaných súdu, ako aj v odpore proti platobnému rozkazu potvrdil skutočnosť, že vystavil príjmový pokladničný doklad znejúci na sumu 2.000,- Eur. Teda doposiaľ vo svojich vyjadreniach neuviedol, že si nepamätá okolnosti vystavenia príjmového pokladničného dokladu, pričom jednoznačne tvrdil, že prijal peniaze od žalobcu. Poukázal ďalej na špekulatívnosť obrany zo strany žalovaného, keď najskôr tvrdil, že žalobca vrátil finančné prostriedky žalovanému a vzápätí uviedol, že si nespomína na okolnosti vystavenia predmetného príjmového pokladničného dokladu. Žalobca tak má za preukázané, aj na základe príjmového pokladničného dokladu, že k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke medzi stranami došlo, pričom žalobca vystupoval ako veriteľ. Konštatoval, že žalovaný neuviedol žiadne skutočnosti o titule prijatých finančných prostriedkov od žalobcu.

9. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa , , , , .

10. Podstatným skutkovým tvrdením, z ktorého súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní v prejednávanej veci vychádzal, bolo skutkové tvrdenie žalobcu, že žalovaný dňa 18.10.2013 prijal od žalobcu sumu 2.000,- Eur, o čom bol vystavený príjmový pokladničný doklad. Nielen v odpore proti platobnému rozkazu ale ani v 15-dňovej lehote stanovenej súdom v uznesení č.k. -38 zo dňa 22.9.2016 žalovaný žiadnym spôsobom toto tvrdenie nepoprel. Naopak, vo vyjadrení doručenom súdu dňa 12.10.2016 vyslovene uviedol, že v prípade označeného príjmového dokladu ide o doklad vyhotovený žalovaným, z čoho žalovaný vyvodil svoje vlastné skutkové tvrdenie, že to bol práve žalovaný, kto poskytol žalobcovi peniaze vo výške 2.000,- Eur, o vrátení ktorých vystavil žalovaný žalobcovi príjmový pokladničný doklad. Skutkové tvrdenie ohľadom prijatia sumy 2.000,- Eur žalovaným od žalobcu tak súd prvej inštancie považoval za nesporné. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že na pojednávaní konanom dňa 12.1.2016 právny zástupca žalovaného začal skutkové tvrdenia žalovaného o prijatí sumy 2.000,- Eur od žalobcu spochybňovať tým, že "žalovanému nie je jasné a nepamätá si na základe akých skutočností došlo k podpisu a vystaveniu príjmového pokladničného dokladu zo dňa 18.10.2013. Podpis na príjmovom pokladničnom doklade sa síce podobá na jeho podpis, ale nevie uviesť, či ho vystavoval, či ho podpisoval a na základe čoho by mal tak urobiť. Jediné, čo vie uviesť a v čom si je istý, že si nikdy nepožičiaval žiadne peniaze od žalobcu." Tento postup zo strany žalovaného súd prvej inštancie nemohol vyhodnotiť inak ako účelový, ktorý ale v žiadnom prípade nie je možné považovať za účinné a ani za včasné popretie označeného rozhodujúceho skutkového tvrdenia žalobcu o prijatí sumy 2.000,- Eur žalovaným od žalobcu dňa 18.10.2013, navyše podloženého aj príjmovým pokladničným dokladom ako listinným dôkazom priloženým žalobcom k žalobe. Súd prvej inštancie preto skutkové tvrdenie žalobcu o prijatí sumy 2.000,- Eur dňa 18.10.2013 žalovaným považoval za nesporné. Pokiaľ aj na pojednávaní dňa 12.1.2017 žalovaný spochybnil, že podpis na tomto príjmovom doklade je jeho podpisom, toto spochybnenie nemožno považovať za účinné popretie skutkového tvrdenia žalobcu, keďže žalovaný neuviedol žiadne iné dostatočne konkrétne (úplné) skutkové tvrdenie o podpise a vystavení príjmového pokladničného dokladu zo dňa 18.10.2013. Navyše toto spochybnenie (aj vlastných tvrdení) urobil bez zrejmého, vysvetľujúceho a ospravedlniteľného dôvodu až po uplynutí lehoty stanovenej v uznesení zo dňa 22.9.2016 č.k. -38 vydanom podľa . Súd prvej inštancie preto na tieto neúplné skutkové tvrdenia žalovaného neprihliadal a ani nemohol prihliadať.

11. Ďalším podstatným a rozhodujúcim skutkovým tvrdením žalobcu v žalobe, z ktorého súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal, bolo tvrdenie o právnom dôvode poskytnutia sumy 2.000,- Eur zo strany žalobcu žalovanému dňa 18.10.2013, pričom žalobca tvrdí, že týmto dôvodom bola pôžička. Súd prvej inštancie konštatuje, že pre vznik zmluvy o pôžičke nevyžaduje písomnú formu, je reálnym kontraktom, pričom k založeniu tohto zmluvného vzťahu dochádza reálnym

odovzdaním druhovo určenej veci (v tomto prípade finančných prostriedkov) veriteľom dlžníkovi, ktorý sa zaväzuje vec rovnakého druhu po uplynutí dohodnutej doby vrátiť veriteľovi. Ak presná doba vrátenia nie je dohodnutá, uplatní sa ustanovenie . Skutkové tvrdenie žalobcu o existencii pôžičky ním poskytnutej žalovanému, dôkazne podporené príjmovým pokladničným dokladom zo dňa 18.10.2013, za situácie, keď zákon nevyžaduje písomnú formu zmluvy, žalovaný výslovne poprel, keď nielen v odpore proti platobnému rozkazu ale aj vo svojom vyjadrení (v reakcii na vyjadrenie žalobcu) doručenom súdu dňa 12.10.2016, žalovaný uviedol, že práve on bol tým, kto poskytol žalobcovi peniaze vo výške 2.000,- Eur, o vrátení ktorých vystavil žalobcovi príjmový pokladničný doklad. Titul, resp. skutkový dôvod vrátenia spornej sumy žalobcom žalovanému dňa 18.10.2013 v zmysle predloženého príjmového pokladničného dokladu však žalovaný v priebehu konania neuviedol. Dokonca na pojednávaní konanom dňa 12.1.2016 toto svoje skutkové tvrdenie sám spochybnil už citovaným vyjadrením, že "žalovanému nie je jasné a nepamätá si na základe akých skutočností došlo k podpisu a vystaveniu príjmového pokladničného dokladu zo dňa 18.10.2013. Podpis na príjmovom pokladničnom doklade sa síce podobá na jeho podpis, ale nevie uviesť, či ho vystavoval, či ho podpisoval a na základe čoho by mal tak urobiť". Súdu prvej inštancie potom ale nezostalo iné, ako opätovne vyhodnotiť tento postup zo strany žalovaného ako účelový, ktorý ale taktiež nie je možné považovať za účinné popretie označeného rozhodujúceho skutkového tvrdenia žalobcu o existencii zmluvy o pôžičke medzi stranami sporu. Ako už bolo uvedené vyššie, strana má povinnosť predložiť iné skutkové tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, ak sú tieto predmetom jej vlastného konania alebo vnímania; inak je popretie neúčinné. Neobstojí preto obrana žalovaného, že si prípadne " nepamätá" dôvod či okolnosti poskytnutia, resp. vrátenia mu sumy 2.000,- Eur dňa 18.10.2013 žalobcom, keďže žalovaný bol povinný uviesť vo vlastnom záujme a na účinnú obranu svojich práv iné dostatočne konkrétne (úplné) skutkové tvrdenie o dôvode, resp. okolnostiach sporného plnenia žalobcu žalovanému. Súd prvej inštanncie preto nemohol procesnú obranu žalovaného spočívajúcu v neúplnom skutkovom tvrdení popierajúcom existenciu zmluvy o pôžičke pri svojom rozhodovaní zohľadniť, a to vzhľadom na jej procesnú neúčinnosť.

12. Súd prvej inštancie tak vyššie uvedeným postupom dospel k skutkovému a právnemu záveru, že medzi stranami vznikol poskytnutím sumy 2.000,- Eur dňa 18.10.2013 žalobcom žalovanému záväzkový vzťah založený na zmluve o pôžičke podľa , v ktorom povinnosti dlžníka vrátiť požičané finančné prostriedky zodpovedá právo veriteľa ich vrátenie žiadať. Pokiaľ ide o čas plnenia, súd prvej inštancie dospel k skutkovému záveru, že tento nebol medzi stranami dohodnutý, a preto bol namieste postup podľa . Žalobca doručoval žalovanému výzvu na plnenie (vrátenie sumy 2.000,- Eur titulom pôžičky do 3 dní) listom zo dňa 21.1.2016 na adresu: Y. 4, L., pričom zásielka sa dňa 22.2.2016 vrátila ako neprevzatá v odbernej lehote. Súd prvej inštancie konštatuje, že žalovaný výslovne nespochybnil skutočnosť, že doručovaním na uvedenú adresu sa predmetná zásielka dostala do sféry jeho dispozície, teda že na uvedenej adrese mal faktickú možnosť si uvedenú zásielku prevziať. Tvrdil iba, že trvalý pobyt má už dlhšiu dobu na adrese: V. XX, L., na ktorú mu výzva doručovaná nebola. Z toho vyvodil neúčinnosť doručenia výzvy. Súd prvej inštancie však konštatuje, že žalovaný si dňa 25.5.2016 prevzal platobný rozkaz práve na adrese: Y. 4, L., takže zjavne mal, aj po prihlásení na trvalý pobyt na adresu: V. XX, L. (odo dňa 27.4.2015), faktickú možnosť si uvedenú zásielku prevziať práve na adrese Y. 4, L.. Za situácie, že rozhodujúca je faktická možnosť prevziať si zásielku a nie formálne evidovaná adresa trvalého pobytu, súd vyhodnotil doručenie výzvy na plnenie žalobcom žalovanému ako účinné. Ani v tomto smere totiž žalovaný účinným spôsobom nepoprel skutkové tvrdenie žalobcu o doručení výzvy na plnenie, keď popierajúce skutkové tvrdenie žalovaného neobsahovalo skutočnosti podstatné a rozhodujúce pre vylúčenie účinnosti doručenia výzvy na plnenie. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie dospel k záveru o účinnom doručení výzvy na plnenie žalovanému a žalobcovi priznal aj úroky z omeškania vo výške stanovenej nariadením vlády SR č. v znení účinnom ku dňu vzniku záväzkového vzťahu, podľa ktorého výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

13. Na námietku premlčania, vznesenú žalovaným až na pojednávaní dňa 12.1.2016, teda nie v lehote stanovenej súdom prvej inštancie v uznesení zo dňa 22.9.2016 č.k. -38, súd prvej inštancie neprihliadal a ani nemal dôvod prihliadnuť s ohľadom na ním uzavreté právne posúdenie veci (premlčacia lehota v prípade pôžičky je podľa trojročná, žaloba bola podaná dňa 8.3.2016, teda včas).

14. S ohľadom na vykonané dokazovanie a vyššie citované zákonné ustanovenia súd prvej inštancie považuje nárok žalobcu za dôvodný, preto mu v celom rozsahu vyhovel.

15. Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý nesúhlasil s rozhodnutím okresného súdu a namietal odvolacie dôvody podľa , , že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný nesúhlasil so zistením súdu, že neuviedol žiadne iné dostatočné, konkrétne a úplne skutkové tvrdenie o podpise a vystavení príjmového pokladničného dokladu zo dna 18.10.2013 pretože, zo strany žalovaného nie je možné relevantne preukázať, že nedošlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke so žalobcom ústnou formou, ale naopak žalobca, takúto možnosť mal ale v celom konaní okrem príjmového pokladničného dokladu, vystaveného bez účelu platby len s označením sumy, nie je možné pokladať tento doklad ako za dôkaz preukazujúci vznik záväzkovo právneho vzťahu. Tvrdenie žalobcu o tom, že predmetný doklad predstavuje dôkaz o prevzatí peňazí poskytnutých žalovanému žalobcom na základe neformálne uzavretej zmluvy o pôžičke je, len čistou fabuláciou a účelovým výmyslom založeným na fakte, že práve žalovaný bol tým, kto žalobcovi poskytol peniaze vo výške 2.000,- Eur, o vrátení ktorých vystavil žalovaný žalobcovi príjmový pokladničný doklad zo dňa 18.10.2013 a ktorých vrátenia sa z neznámych dôvodov žalobca svojou žalobou domáha. Spoločnosť žalovaného bola správcom budovy nachádzajúcej sa na X. ktorá bola vo vlastníctve Európskej vzdelávacej akadémie, n.o. v likvidácií, ktorej bol žalobca členom správnej rady. Je teda pochopiteľné, že v súvislosti s prevádzkou tejto budovy dochádzalo k finančným transakciám, čo žalobca chce zjavne využiť a snaží sa v tomto prípade o bezdôvodné obohatenie sa na úkor žalovaného. Žalovaný poukázal na ust. a ods. v zmysle, ktorých zmluva o pôžičke musí mať určité podstatné náležitosti bez ktorých sa nedá hovoriť o reálnom vzniku záväzkovo právneho vzťahu. Žalobca v konaní a ani v žalobe neuviedol skutočnosti, ktoré by preukazovali, že k zmluve o pôžičke došlo, najmä kedy došlo k vzniku tejto zmluvy, miesto a spôsob dojednania zmluvných podmienok, ktorými sú najmä úroky z omeškania, miesto a čas vrátenia požičanej sumy a spôsob splatenia dlžnej sumy. Žalobca tak v konaní nepredložil prostriedky procesného útoku, voči ktorým by sa žalovaný mal možnosť následne brániť a v tejto súvislosti nemal žalovaný, ktorý vystupoval v negatívnom procesnom postavení možnosť vyvrátiť tvrdenia žalobcu. Tvrdenie právneho zástupcu žalovaného v bode 12 odôvodnenia napadnutého rozsudku, že podpis na príjmovom pokladničnom doklade sa síce podobá na jeho podpis, ale nevie uviesť, či ho vystavoval a či ho podpisoval, bolo tvrdením, ktoré vychádzalo z konštatovania o pravosti podpisu na doručenej kópii príjmového dokladu, nevyjadroval sa k originálu a na kópiu mohol byť podpis prenesený technickými prostriedkami a teda je ťažké sa vyjadriť k takémuto podpisu. Ďalej tvrdenie právneho zástupcu, že žalovaný nevie uviesť na základe čoho by mal byť jeho podpis pravý na kópii príjmového pokladničného dokladu sa vzťahuje na konštatovanie, že mu nie je známa žiadna zmluva o pôžičke, čo predtým uviedol a čo potvrdzuje svojim ďalším tvrdením slovami: „jediné čo vie uviesť a v čom si je istý, že si nikdy nepožičal žiadne peniaze od žalobcu." Podľa žalovaného z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaný si nikdy nepožičal od žalobcu žiadnu finančnú čiastku, a nikdy so žalobcom neuzatvoril ani ústnu ani písomnú zmluvu o pôžičke, a nie je zrejmé na základe akých skutočností a dôvodov mal súd za preukázané, že došlo k vzniku záväzkovo-právneho vzťahu. Na základe toho odvolateľ navrhuje, aby odvolací súd rozsudok zmenil a žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania.

16. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril písomným podaním zo dňa 31.03.2017 žalobca, prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý navrhol rozsudok potvrdiť a v podanom vyjadrení uviedol, že odvolanie žalovaného pôsobí už na prvý pohľad zmätočne a logicky neusporiadane. Žalovaný v odvolaní v zásade neuvádza žiadny relevantný argument, a z podania je evidentné obmedzenie argumentácie žalovaného len na spochybnenie príjmového pokladničného dokladu, na údajné procesné pochybenie súdu v rámci dokazovania. Odvolanie žalovaného obsahuje hypotetické úvahy o tom, kto všetko mohol predmetný príjmový pokladničný doklad vystaviť. Podľa žalovaného mohol byť predmetný doklad vystavený tak žalobcom ako aj žalovaným. Takéto úvahy sú absolútne nezmyselné, pretože sa sám žalovaný priznal k jeho vystaveniu, pričom sa obmedzil len na celkom zjavne účelové tvrdenie, že si nepamätá okolnosti vystavenia tohto dokladu. Žalovaný navyše uvádza, že spoločnosť žalovaného bola správcom budovy vo vlastníctve neziskovej organizácie, ktorej členom správnej rady bol žalobca. V súvislosti s tým malo dochádzať k finančným transakciám, čo chcel žalobca údajne využiť a bezdôvodne sa obohatiť práve na úkor žalovaného. Žalovaný tvrdil, že príjmový pokladničný doklad sa vyhotovuje len v súvislosti s obchodno- záväzkovým vzťahom, teda medzi podnikateľmi a nie medzi fyzickými osobami, ako to bolo v tomto prípade. Týmito tvrdeniami mal žalovaný zrejme na mysli to, že príjmový pokladničný doklad mohol byť vystavený práve v súvislosti so správou budovy vo vlastníctve neziskovej organizácie.

Tieto argumenty považuje považujeme za absolútne nezmyselné a irelevantné, a to nie len vo vzťahu k prejednávanej veci. Žiadny zákon nezakazuje fyzickej osobe vystaviť príjmový pokladničný doklad inej fyzickej osobe. Navyše, ak by sporný príjmový pokladničný doklad mal byť potvrdením o prijatí finančných prostriedkov v súvislosti so správou budovy, vystaviteľom by predsa nemohla byť fyzická osoba, a to žalovaný, ale spoločnosť žalovaného. Ako osoba odovzdávajúca peniaze by rovnako musela byť uvedená nezisková organizácia, ktorej členom správnej rady bol žalobca. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že došlo k pochybeniu súdu v procese dokazovania, pretože si nevyžiadal od žalobcu ďalšie skutkové tvrdenia, žalobca poukázal na to, že žalovaný si predmetné sporové konania, ktoré je vedené podľa príslušných ustanovení , celkom nepochopiteľne zamieňa s mimosporovým konaním spravujúcim sa . Koncepcia dokazovania je v dôvodovej správe k vysvetlená tak, že dôsledné uplatnenie princípu formálnej pravdy, je najväčšou zmenou v navrhovanej právnej úprave procesného dokazovania. Žalobca k tomu uvádza, že z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že sporové konanie sa spravuje princípom formálnej pravdy a nie materiálnej pravdy, a preto súd od žalobcu nemohol vyžadovať ďalšie skutkové tvrdenia a ak by tak urobil, postupoval by v rozpore so zákonom. Tento argument žalovaného o tom, že súd nevykonal dostatočné dokazovanie za absolútne irelevantný v podanom odvolaní. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že prvostupňový súd v odseku 17 skonštatoval, že aj žalovaný na pojednávaní dňa 12.1.2017 spochybnil, že podpis na príjmovom pokladničnom doklade je jeho podpisom, toto spochybnenie nemožno považovať za účinné. Dôvodom je podľa súdu nedostatok konkrétneho skutkového tvrdenia o jeho podpise a vystavení. Podľa názoru žalovaného z jeho strany nemožno relevantne preukázať, že nedošlo k uzatvoreniu ústnej zmluvy o pôžičke so žalobcom. K tejto námietke žalobca uviedol, že v zmysle novej procesnej úpravy sporového konania neobstojí tzv. „hra na mŕtveho chrobáka", kedy žalovaný bez všetkého čaká na argumenty a dôkazy protistrany a tieto následne spochybňuje, či vyvracia. Aj žalovaný by mal zohrávať aktívnu úlohu v sporovom konaní, a na svoju obranu a účinné popretie skutkových tvrdení žalobcu má žalovaný povinnosť uviesť skutkové tvrdenia o skutkových okolnostiach vystavenia pokladničného dokladu, ak sú tieto predmetom jeho vlastného vnímania, inak je popretie neúčinné. Preto ak aj žalovaný v predmetnom konaní uviedol, že si na okolnosti vystavenia pokladničného dokladu nepamätá, nemožno takéto skutkové tvrdenie bez ďalšieho považovať za účinné popretie skutkového tvrdenia žalobcu. Na základe toho sa stotožňuje so skutkovým a právnym záverom okresného súdu a navrhol rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne správny vzhľadom na nezrozumiteľné a zmätočné odvolanie žalovaného. 17. Podaním zo dňa 26.4.2017 sa žalovaný vyjadril k vyjadreniu žalobcu zo dňa 31.3.2017, v ktorom uviedol, že sa naďalej pridržiava dôvodov podaného odvolania na ktorom trvá, tvrdenia vo vyjadrení žalobcu považuje za účelové a zavádzajúce. Pokiaľ žalobca vo vyjadrení uvádza, že odvolanie žalovaného obsahuje hypotetické úvahy o tom, kto všetko mohol predmetný príjmový pokladničný podklad vystaviť, poukazuje na to, že žalovaný v odvolaní tvrdí, že tento mohol byť vystavený tak žalobcom ako aj žalovaným, čo žalobca pokladá ako za úvahu absolútne nezmyselnú, pretože sa sám žalovaný priznal k jeho vystaveniu. Žalovaný sa úvahou o možnosti vystavenia príjmového pokladničného dokladu tak zo strany žalobcu ako aj žalovaného, snažil s poukazom na evidentnú obsahovú nejasnosť tohto dokladu uviesť, že v zmysle základného princípu , ktorým je právna istota na základe jedného zmätočného dokladu, nemožno dospieť k tak jednoznačnému záveru, ako tak učinil súd v rozsudku, ktorý je nepresvedčivý s poukazom na ust. , v ktorom je uvedené, že súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Žalobca tiež vo svojom vyjadrení nepochopiteľne poučuje o rozdieloch vedenia konania podľa a , avšak stotožňuje sa s vysvetlením ust. s prihliadnutím sa na dôvodovú správu. K tomu žalovaný vo vyjadrení poukázal na a komentár k tomuto ustanoveniu, podľa ktorého na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočnosti môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia. Podľa komentára k , súd vyzýva stranu sporu, ktorá má bremeno tvrdenia na doplnenie tvrdení najmä vtedy, keď strana sporu predložila nedostatočne substancované tvrdenia. Výzva na doplnenie tvrdení musí byť formulovaná tak, aby ust. plnilo svoj účel, ktorým je poskytnutie materiálnej a nielen formálnej ochrany práv. Súd tiež pred ukončením dokazovania nevyjadril svoj právny názor ohľadom skutočnosti, že má za preukázané, že vzniku k ústnej zmluvy o pôžičke medzi stranami sporu došlo a v tejto súvislosti nemal žalovaný ďalej v konaní na svoju obranu čo preukazovať. Žalovaný tak naďalej trval na podanom odvolaní a aj na odvolacom návrhu, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol, a žalovanému priznal náhradu trov konania. 18. K vyjadreniu žalovaného sa podaním zo dňa 19.6.2017 vyjadril žalobca v tom zmysle, že naďalej zotrváva na doterajších vyjadreniach a navrhuje, aby odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil, prípadne odmietol odvolanie ako nedôvodné.

19. Odvolací súd preskúmal vec, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania , , vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; ods. l ) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29.03.2022; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, resp. ich právni zástupcovia, upovedomené zákonným spôsobom (, , , ). Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení a zo skutočností, ktoré vyšli najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, dôvodnosť odvolania, boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré nepochybne existovali v čase vyhlásenia rozsudku, v čase podania odvolania. 20. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne a právne správny, je výsledkom vykonaného dokazovania, a ako taký ho odvolací súd potvrdil ( ods. l, ods. 2 ). Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne, právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania. 21. Žalovaný v odvolaní zopakoval skutočnosti, ktoré boli pred súdom prvej inštancie iba tvrdené, ale nepreukázané. V podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie svoje závery o vzniku zmluvy o pôžičke založil na nedostatočných skutkových zisteniach, z ktorých vyvodil svoje právne závery bez toho, aby boli splnené všetky podstatné náležitosti na vznik tejto zmluvy o pôžičke. 22. Podľa ustanovenia zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Z citovaného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky. Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. 6. 2010, sp. zn. ). 23. Zmluva o pôžičke je teda zmluva, ktorou jedna strana (veriteľ) prenecháva druhej strane (dlžníkovi) veci určené podľa druhu a táto druhá strana sa zaväzuje vrátiť po čase veci rovnakého druhu. Pojmovými znakmi zmluvy o pôžičke teda sú: a/ určenie zmluvných strán (veriteľ a dlžník), b/ prenechanie druhovo určenej veci, ktorá je predmetom zmluvy, c/ dočasnosť zmluvného vzťahu, d/ povinnosť vrátiť veci rovnakého druhu. Odvolací súd sa stotožňuje so správnym názorom súdu prvej inštancie, že v predmetnom prípade bolo preukázané, že žalovaný dňa 18.10.2013 prijal od žalobcu sumu 2.000,- Eur, o čom bol vystavený príjmový pokladničný doklad, čím došlo k uzavretiu ústnej zmluvy o pôžičke medzi stranami sporu. Žalovaný v priebehu konania na súde prvej inštancie, ani v priebehu odvolacieho konania žiadnym relevantným spôsobom nepoprel pravdivosť týchto tvrdení. 24. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že v predmetnom prípade nemohlo dôjsť k platnému uzavretiu zmluvy o pôžičke, tak odvolací súd poukazuje na vyššie uvedené a konštatuje, že pre vznik zmluvy o pôžičke nevyžaduje písomnú formu, pričom k založeniu tohto zmluvného vzťahu dochádza reálnym odovzdaním druhovo určenej veci (v danom prípade peňazí - 2.000,- Eur) veriteľom dlžníkovi, ktorý sa zaväzuje vec rovnakého druhu po uplynutí dohodnutej doby vrátiť veriteľovi. V predmetnom prípade bolo preukázané, že dňa 18.10.2013 odovzdaním finančnej sumy vo výške 2.000,- Eur a vystavením príjmového pokladničného dokladu, v ktorom je ako vystaviteľ uvedený práve žalovaný, s tým, že finančné prostriedky vo výške 2.000 Eur prijal práve od žalobcu, čo žalovaný potvrdil aj svojím podpisom na danom dokumente, došlo k platnému uzavretiu zmluvy o pôžičke, ktorá spĺňala podstatné náležitosti v zmysle . Pokiaľ ide o čas plnenia, tento nebol medzi stranami sporu dohodnutý, a preto bol namieste postup žalobcu podľa . 25. Žalovaný v odvolaní taktiež namietal, že spoločnosť žalovaného bola správcom budovy, ktorá bola vo vlastníctve Európskej vzdelávacej akadémie, n. o., v likvidácii, ktorej bol žalobca členom správnej rady, je teda podľa žalovaného pochopiteľné, že v súvislosti s prevádzkou tejto budovy dochádzalo k finančným transakciám, čo chce podľa neho teraz žalobca využiť. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na vyjadrenie žalobcu k odvolaniu zo dňa 31.03.2017, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje, a to, že ak by sporný príjmový pokladničný doklad mal byť potvrdením o prijatí finančných prostriedkov v súvislosti so správnou budovy, vystaviteľom by nemohla byť fyzická osoba, a to žalovaný, ale spoločnosť žalovaného, ako aj na strane osoby, od ktorej by boli finančné prostriedky za správu budovy prijaté, by musel byť

uvedený vlastník danej nehnuteľnosti, resp. aspoň dôvod, pre ktorý boli predmetné finančné prostriedky prijaté. 26. Žalovaný v podanom odvolaní opätovne namietal, že to práve žalobca si od žalovaného požičal dané finančné prostriedky, o vrátení ktorých vystavil žalovaný žalobcovi príjmový pokladničný doklad. Avšak, ako už uviedol súd prvej inštancie, žalovaný v predmetnej súvislosti nepredložil ani odvolaciemu súdu žiadne dôkazy, resp. netvrdil žiadne rozhodujúce skutočnosti na preukázanie pravdivosti a dôvodnosti jeho tvrdení. Ak žalovaný tvrdil, že práve on požičal žalobcovi sumu 2.000,- Eur mal bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno, ktoré podľa názoru odvolacieho súdu neuniesol. 27. Z ustanovenia vyplýva, že v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. Citované ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu sporu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie. Aby strana sporu mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností stranou, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre stranu väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. 28. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (, obdobne Krasko c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, číslo 254-B, str. 49, ). Sporové konanie v občianskoprávnych veciach je (bolo) ovládané zásadou dispozitívnosti. To znamená, že je vecou účastníka konania, aby ním požadované rozhodnutie oprel o tvrdenia takých skutočností, s ktorými zákon spája práve tie práva či povinnosti, ktorých sa účastník pred súdom domáha a súčasne je vecou účastníka, aby takéto ním uvádzané tvrdenia aj preukázal. V sporovom občianskom konaní súd v zásade sám nezisťuje žiadne ďalšie skutočnosti nad rámec tvrdení účastníka a v zásade ani sám nevyhľadáva dôkazy, na preukázanie rozhodujúcich skutočností. Úspech či neúspech účastníka v spore tak významnou mierou závisí od toho, do akej miery účastník tvrdí práve tie skutočnosti, ktoré sú pre vec rozhodujúce a do akej miery je schopný tieto skutočnosti podložiť dôkazmi. V tej súvislosti, do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (). Do obsahu základného práva podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ).

29. Odvolací súd k žalovaným uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa (t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s , a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania . Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení druhého dielu alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. 30. Čo sa týka nesprávneho právneho posúdenia veci ( ), tento odvolací dôvod je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis a tiež vtedy, keď síce aplikuje správny právny predpis, avšak tento nesprávne interpretuje. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený, pretože v posudzovanom prípade, v ktorom konajúci súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, pričom právne závery súdu prvej inštancie sú aj v zhode s judikatúrou najvyšších súdnych autorít, rozhodol vo veci vecne správne. 31. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a tieto vyhodnotil v súlade s ust. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a na ktoré v zmysle ust. poukazuje. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym spôsobom uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil správne právne závery. Tieto zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v súlade s ust. zdôvodnil. 32. Pretože odvolací súd nezistil žiadne pochybenie, rozsudok prvoinštančného súdu v napadnutej časti ako správny potvrdil. Nakoľko ani v odvolaní žalovaný neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený prvoinštančným súdom, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné a preto rozsudok ako vecne správny podľa potvrdil a podľa sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie. 33. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia , v spojení s , . Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie . 34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). (1) Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). (1) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). (1) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).