Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_16Co-43-2020.pdf
PDF · 135.57 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/43/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Ivany Štiftovej, v spore žalobkyne: P. P., Z.. X.X.XXXX, V. X, B., zastúpenej Advokátska kancelária Okenica Šula & Co. s. r. o., Pražská 11, Bratislava, IČO: 36 866 512, proti žalovanému: Odborový zväz KOVO, Miletičova 24, Bratislava, IČO: 30 804 078, zastúpenému RASLEGAL, s. r. o., Mostová 2, Bratislava, IČO: 36 855 561, o určenie neplatnosti uznesenia o vylúčení člena, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 52C/52/2018-222, zo dňa 22.10.2019, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.
II. Žalovanému priznáva proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému proti žalobkyni priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 7.2.2017 domáhala určenia neplatnosti uznesenia žalovaného č. 133/2016, zo dňa 14.11.2016 o jej vylúčení z organizácie žalovaného. Žalobu odôvodnila tým, že je členkou základnej organizácie Odborového zväzu KOVO Volkswagen Slovakia a.s. (ďalej len „ZO OZ KOVO VW“), ktorá je organizačnou jednotkou žalovaného. Z členstva žalobcu v ZO OZ KOVO VW je odvodené i členstvo žalobkyne u žalovaného (Odborový zväz KOVO). ZO OZ KOVO VW vznikla na základe ustanovenia § 6 ods. 2 písm. e) zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov a na základe Článku 20, bod 3 Stanov žalovaného. ZO OZ KOVO VW koná vo svojom mene, má vlastnú právnu subjektivitu a vlastnú členskú základňu a jej členovia sú súčasne členmi žalovaného. Žalovaný oznámil žalobkyni Výpisom uznesenia Rady zo dňa 15.11.2016, že dňa 14.11.2016 Rada prijala uznesenie č. 133/2016, ktorým bolo rozhodnuté o vylúčení žalobkyne z organizácie žalovaného (ďalej len „Uznesenie o vylúčení“). Žalobkyňa mala za to, že Uznesenie o vylúčení je neplatné a žalovaný jeho prijatím porušil právo žalobkyne na slobodu pokojného združovania, na slobodu združovať sa s inými, vrátane práva zakladať na obranu svojich záujmov odbory alebo vstupovať do nich. Žalovanému neprináleží právomoc rozhodovať o vylúčení člena odborovej organizácie. Podľa článku 9, bod 4 Stanov v znení účinnom do prijatia Dodatku Stanov zo dňa 28.9.2016: „O vylúčení člena z odborového zväzu rozhodne základná organizácia odborového zväzu, a to na základe konania člena, ktoré je v rozpore so stanovami, programom odborového zväzu, pravidlami slušnosti a občianskeho spolužitia. Vylúčenie člena potvrdzuje revízna komisia tejto základnej organizácie odborového zväzu. Súčasne s vylúčením zanikajú všetky práva člena.“ Dňa 28.9.2016 malo dôjsť k zmene stanov žalovaného, ktorého účelom bolo odňať základným organizáciám právomoc rozhodovať o vylučovaní svojich členov a zveriť ju do pôsobnosti Rady žalovaného, pričom táto zmena stanov je sama o sebe v rozpore so základnými princípmi odborového zväzu. Bez ohľadu na túto
skutočnosť, však zostali práva člena účelovými zmenami Stanov nedotknuté a tieto neboli zo strany žalovaného rešpektované, v dôsledku čoho je nutné konštatovať neplatnosť jej vylúčenia z organizácie žalovaného. V súvislosti s neplatným vylúčením sa však ako najpodstatnejšie javí ustanovenie článku 7, bod 1, písm. 1 Stanov v znení pred, ako aj po 28.9.2016, podľa ktorého má člen právo zúčastniť sa rokovania okrem iného aj v tom prípade, keď sa jedná o jeho vylúčení; avšak jej nebolo umožnené zúčastniť sa rokovania, na ktorom došlo k schváleniu jej vylúčenia, čím jej bola odňatá možnosť účinne sa brániť proti procesnému postupu i vecným dôvodom vylúčenia. Podľa článku 28, bod 6 Stanov majú právo zúčastniť sa rokovania orgánov aj osoby, ktorým toto právo vyplýva zo Stanov. Uvedeným postupom žalovaného tak boli porušené jej základné práva ako člena odborovej organizácie. Odhliadnuc od vyššie uvedeného, svojim konaním ani nenaplnila dôvody vylúčenia uvádzané vo Výpise uznesenia Rady žalovaného zo dňa 15.11.2016 a skutočné dôvody jej vylúčenia spočívajú v osobných sporoch medzi osobami reprezentujúcimi žalovaného na jednej strane a žalobkyňou na strane druhej, čo je však v rozpore s právami žalobkyne podľa Článku 7, bod 1, písm. b) a d) Stanov. Odborový zväz žalovaného je podľa Článku 11 Stanov budovaný na demokratických princípoch a je preto neprípustné sankcionovať členov za vyjadrenia odlišných názorov. Právo združovať sa patrí medzi práva prvej generácie ľudských práv. V pojme združovať sa je nepochybne obsiahnuté aj spájanie sa zamestnancov do odborových organizácií. Práva slobodne sa združovať sa možno domáhať formou ústavnej sťažnosti a ochranu mu poskytuje aj Trestný zákon. Žalobkyni prislúcha právo domáhať sa súdnej ochrany, nakoľko vylúčením žalobkyne z odborovej organizácie došlo k porušeniu jej práv slobodne sa združovať a zhromažďovať, čím jej je bránené v realizácii záujmov, pre ktoré sa v minulosti dobrovoľne rozhodla vstúpiť do odborovej organizácie žalovaného.
2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie považoval predovšetkým za potrebné vyriešiť žalovaným nastolenú otázku právomoci súdu; v tejto súvislosti poukázal na Čl. 46 Ústavy SR, podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne SR. Vzhľadom na charakter sporu a charakter a druh uznesenia, ktorého neplatnosti sa žalobkyňa domáha, dospel k záveru, že v danej veci má právomoc konať. Podporne vychádzal z judikátu R 82/2002, podľa ktorého pokiaľ súd zistí nedostatok svojej právomoci, musí tu byť iný štátny orgán, ktorému je súd povinný vec postúpiť. Pokiaľ žiaden taký orgán súd nezistí, vec patrí do právomoci súdov.
3. Druhou otázkou podľa súdu prvej inštancie však je, aký druh žaloby, resp. aký prostriedok právnej ochrany môže použiť subjekt dotknutý rozhodnutím združenia - odborovej organizácie, založenej a pôsobiacej v zmysle ustanovení zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov; inými slovami, či podaná žaloba je správnym prostriedkom ochrany práv žalobkyne, resp. či z procesného hľadiska je žaloba prípustná. Výrok o určení neplatnosti rozhodnutia orgánu odborovej organizácie je určovacím výrokom, pričom s poukazom na novú procesnú úpravu od 1.7.2016 v Civilnom sporovom poriadku, ide v tejto časti o žalobu o určenie právnej skutočnosti [§ 137 písm. d) C. s. p.]; s poukazom na citované ustanovenie, možnosť žalobcu domáhať sa určenia právnej skutočnosti je za účinnosti Civilného sporového poriadku daná iba vtedy, ak by to vyplývalo z osobitného predpisu (napr. určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu, určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, určenie neplatnosti dražby, určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti s ručením obmedzeným, určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru). Je tomu tak z dôvodu, že určenie existencie právnej skutočnosti odporuje vo svojej podstate zásade, že súd má určiť aktuálny právny stav, avšak pri určení právnej skutočnosti hovorí rozsudok o tom, čo bolo v minulosti, nie však o tom, čo je v prítomnosti. V posudzovanom prípade určenie neplatnosti rozhodnutia orgánu združenia o vylúčení nemá výpovednú hodnotu vo vzťahu k aktuálnemu stavu členstva žalobkyne, t. j. či toto členstvo aktuálne trvá a teda či prípadne medzičasom nezaniklo z iného dôvodu. V prípade podanej žaloby zo žiadneho osobitného predpisu nevyplýva možnosť domáhať sa určenia neplatnosti rozhodnutia orgánu odborovej organizácie ako občianskeho združenia kreovaného podľa zákona č. 83/1990 Zb., a to ani z ustanovení tohto zákona v platnom znení. Žaloba pritom bola podaná dňa 3.5.2017, t. j. už za účinnosti nového Civilného procesného poriadku, a preto musí spĺňať požiadavky na ňu kladené práve týmto novým procesným poriadkom. Pokiaľ teda ide o určenie neplatnosti rozhodnutia orgánu odborovej organizácie, nemohla žaloba obstáť z dôvodu jej procesnej neprípustnosti, a z tohto dôvodu nebolo ani potrebné sa zaoberať meritom veci, nakoľko žalobe nemožno vyhovieť už vyššie uvedených dôvodov.
4. Považoval tiež za potrebné zdôrazniť, že Rada odborového zväzu KOVO v zmysle stanov nie je orgánom spôsobilým robiť v mene zväzu právne úkony (nie je štatutárnym orgánom), preto jej uznesenie
nemôže byť právnym úkonom v zmysle § 34 Občianskeho zákonníka. Uznesenie Rady odborového zväzu (obdobne ako napr. uznesenia valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti) pritom nemôže byť ani právnym úkonom členov, pretože uznesenie neprijímajú členovia ako fyzické a právnické osoby, ale prijíma ho orgán odborového zväzu. Členovia odborového zväzu sa iba zákonom stanoveným spôsobom podieľajú na vytváraní rozhodnutia Rady. Z týchto dôvodov je potrebné považovať uznesenie Rady odborového zväzu za „inú právnu skutočnosť“. Z uvedeného dôvodu nie je možné domáhať sa neplatnosti uznesenia Rady ako právneho úkonu, pričom žiadny zákon nezakotvuje samostatné konanie o určenie neplatnosti uznesenia orgánu združenia, ktorým je aj odborový zväz.
5. Súd prvej inštancie ďalej skonštatoval, že žalobkyňa v konaní dostatočne netvrdila a už vôbec nepreukázala naliehavý právny záujem na požadovanom určení, keď v žalobe sa v tomto smere obmedzila len na všeobecný odkaz na právnu teóriu, a to bez toho, aby uviedla dostatočne konkrétne okolnosti prípadu, odôvodňujúce existenciu jej (vlastného, osobného) a naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Naliehavý právny záujem musí žalobkyňa preukázať. Povinnosť žalobkyne preukázať naliehavý právny záujem logicky znamená aj to, že žalobkyňa je povinná uviesť v žalobe skutkové tvrdenia o tom, že naliehavý právny záujem je daný. (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha. C.H.Beck, 2016, 502 s.) V tomto smere nepostačovali tvrdenia žalobkyne o tom, že sú jej upierané členské práva; preto i v prípade, že by v posudzovanom prípade došlo k správnej formulácii žalobného petitu, teda tento by správne [v intenciách právnej úpravy § 137 písm. c) C. s. p.] znel na určenie práva, bolo by potrebné žalobu zamietnuť pre nedostatok naliehavého právneho záujmu. Nie je pritom úlohou súdu nahrádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia jednej zo strán sporu (aj čo sa týka tvrdenia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení) vlastným domnienkami, resp. vlastnou úvahou o pravdepodobných dôvodoch naliehavého právneho záujmu; bolo by to i v rozpore so zásadou rovnosti strán sporu.
6. Súd prvej inštancie ďalej argumentoval, že ďalším rozhodujúcim dôvodom na zamietnutie žaloby je nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že rozhodnutím Rady žalovaného zo dňa 14.11.2016 bola žalobkyňa vylúčená z odborovej organizácie. Žalovaný je občianskym združením v zmysle § 9a zákona č. 83/1990 Zb. a do jeho postavenia a činnosti môžu štátne orgány zasahovať len v medziach zákona. Združuje jednotlivé fyzické osoby ako svojich členov za účelom presadzovania ich požiadaviek, obhajovania ich zamestnaneckých, mzdových, pracovných, sociálnych, kultúrnych práv a záujmov, a to na princípe dobrovoľnosti. Súd v civilnom sporovom konaní nemá právomoc preskúmavať rozhodnutia a postup orgánov žalovaného, ktoré sa spravujú jeho internými predpismi a nie všeobecne záväznými právnymi normami. Ingerencia štátu do postavenia a činnosti žalovaného sa spravuje normami verejného práva, a to predovšetkým zákonom č. 83/1990 Zb. s cieľom ochrany verejného záujmu spoločnosti. V nadväznosti na uvedené konštatoval, že civilné sporové konanie slúži na ochranu ohrozeného alebo porušeného súkromného subjektívneho práva. Verejné subjektívne právo je také právo, ktoré jeho nositeľ nemá vo svojej priamej dispozícii (napr. právo na súdnu ochranu, na zhromažďovanie, na združovanie), na rozdiel od subjektívneho práva súkromnej povahy (napr. vlastníckeho práva). V zmysle právnej teórie je subjektívne právo definované ako oprávnenie, právna možnosť subjektu správať sa určitým spôsobom. Táto možnosť je formulovaná objektívnym právom a objektívnym právom je aj chránená. Objektívne právo je súbor platných právnych noriem ako všeobecne záväzných pravidiel správania, ktoré sú ustanovené štátom a sú aj vynútiteľné. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa si neuplatnila ochranu súkromného subjektívneho práva daného právom objektívnym (hmotnoprávneho nároku), pretože právo na členstvo v konkrétnom občianskom združení (odborovej organizácii) nie je súkromným subjektívnym právom žalobkyne, čo napokon i sama žalobkyňa potvrdila v konaní tým, že poukazovala na porušovanie ústavného práva na slobodu združovania. Postup žalovaného v otázkach členstva sa spravuje jeho internými predpismi, ktoré ale nemajú všeobecne záväzný charakter a teda nepredstavujú objektívne právo. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že žalobkyňa v danom prípade nezvolila vhodný procesný prostriedok svojej ochrany aj z toho dôvodu, že nemá právny nárok na členstvo u žalovaného vymáhateľný v civilnom súdnom konaní, keďže takéto súkromné subjektívne právo jej nevyplýva zo žiadnej hmotnoprávnej normy objektívneho práva. Ani zákon č. 83/1990 Zb. ani žiadny iný zákon nepredpokladá preskúmanie rozhodnutí orgánov združenia (odborového zväzu) súdom v civilnom sporovom konaní, a to práve z dôvodu, že tieto sú internou záležitosťou združenia (odborového zväzu). Do 30.6.2016 bolo súčasťou právneho poriadku SR ustanovenie § 15 zákona o združovaní, ktoré upravovalo súdnu ochranu v súvislosti so združovaním občanov v zmysle zákona o združovaní; od 1.7.2016 však takéto ustanovenie v právnom poriadku
neexistuje, čo je zároveň prejavom základného princípu združovania - princípu dobrovoľnosti. V tejto súvislosti poukázal aj na článok 3 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o slobode združovania a ochrane práva organizovať sa č. 87/1978 , ktorý má v zmysle Čl. 7 ods. 5 Ústavy SR prednosť pred zákonmi. Napokon súd prvej inštancie podporne poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28 Cdo 455/2011, ktorého závery sú aplikovateľné aj v našej súdnej praxi; podľa tohto rozhodnutia „právo člena združenia právnických osôb na súdnu ochranu musí byť založené zákonom a bez takéhoto splnomocnenia nemôže súd do vnútorných záležitostí právnických zoskupení zasahovať. Nakoľko pre združenie podľa § 20f Občianskeho zákonníka nie je splnomocnenie k súdnemu zásahu do vnútorného života združenia zakotvené ani v Občianskom zákonníku, ani v inom zákone či stanovách združenia a toto splnomocnenie nevyplýva ani z ustanovenia § 4 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje ochranu práv vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov založených Občianskym zákonníkom, a nie z vnútorných predpisov záujmových združení právnických osôb, chýba podmienka právomoci súdu k zásahu do vnútorného života združenia formou prejednania žaloby, ktorá bola podaná. Zo žiadneho ustanovenia platného práva nevyplýva oprávnenie člena združenia právnických osôb domáhať sa prieskumu, respektíve zvrátenia rozhodnutia orgánov združenia právnických osôb“ (porovnaj aj rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/263/2016, zo dňa 15.4.2017). Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28 Cdo 2304/2011, 28 Cdo 2976/2010, konštatoval, že ide o rozhodnutia, ktoré nereflektujú na aktuálny právny stav v SR; naopak reflektujú na odlišný právny stav v ČR, kde v § 15 zákona č. 83/1990 Sb. o sdružování občanů je výslovne upravená možnosť člena združenia v stanovenej lehote obrátiť sa na súd so žalobou o určenie, či je rozhodnutie združenia v súlade so zákonom a stanovami.
7. Na uvedenom základe za použitia § 2 ods. 1, ods. 3, § 3 ods. 3, § 9a zákona č. 83/1990 Zb., § 3, § 137 C. s. p. súd prvej inštancie žalobu zamietol, a preto s poukazom na zásadu hospodárnosti konania, nevykonal dokazovanie navrhované žalobkyňou. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 C. s. p. a úspešnému žalovanému priznal proti neúspešnej žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
8. Proti rozsudku podala žalobkyňa odvolanie a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa mala za to, že čo sa týka argumentu o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie, tento vychádza z nesprávnych skutkových zistení. Predmetom sporu je určenie neplatnosti uznesenia o vylúčení z odborovej organizácie žalovaného, preto jej nie je zrejmé, ako súd prvej inštancie mohol dospieť k záveru, že spornou nie je skutočnosť, že bola vylúčená. Jedinou skutočnosťou, ktorá nebola medzi stranami sporná, je skutočnosť, že došlo k vydaniu predmetného uznesenia, ktorým mala byť vylúčená z odborovej organizácie Žalovaného. Celú dobu konania zastávala názor, že predmetné rozhodnutie je ničotným právnym aktom nakoľko jeho vydaním došlo k porušeniu jej základných práv garantovaných tak zákonom č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov, ako aj samotnou Ústavou SR. Právo slobodne sa združovať patrí medzi práva prvej generácie ľudských práv; toto právo nesporne zahŕňa aj právo združovať sa v konkrétnej organizácii. Bola presvedčená, že v danej veci je potrebné dôsledne odlišovať situáciu, ktorá je riešená v predmetnom spore - teda, že už bola členkou a zo strany žalovaného došlo k jej údajnému vylúčeniu, od situácie, kedy by sa márne snažila stať sa členom nejakej organizácie. Naliehavosť jej záujmu na požadovanom určení je daná konaním žalovaného, ktorý jej na jednej strane upiera výkon jej patriacich členských práv, avšak na druhej strane porušil a do dnešného dňa porušuje jej základné ľudské právo združovať sa. Argument súdu prvej inštancie, že „nemá právny nárok na členstvo u žalovaného vymáhateľný v súdnom konaní“ nemôže obstáť, nakoľko sa v tomto prípade nejedná o situáciu, kedy by sa márne uchádzala o členstvo v organizácii žalovaného a tento by ju za členku z akýchkoľvek dôvodov neprijal. Bola riadnou členkou odborovej organizácie žalovaného, dokonca bola zvoleným funkcionárom vo výbore základnej organizácie žalovaného, do ktorej ju riadne zvolili členovia odborovej organizácie, aby zastávala ich práva, ako členov odborovej organizácie. V danom spore existuje situácia rozporná so zákonom, keď jej žalovaný upiera právo združovať sa v organizácii, v ktorej riadne pôsobila. Z uvedeného dôvodu bola presvedčená, že súd prvej inštancie neexistenciu jej naliehavého právneho záujmu nesprávne právne posúdil, keď nezohľadnil Ústavou SR garantované právo združovať.
8.1 V súvislosti s názorom súdu prvej inštancie o procesnej neprípustnosti žaloby, poukázala na skutočnosť, že rozhodnutím Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28 Cdo 455/2011 (citovaným v napadnutom rozhodnutí) sa riešila otázka možnosti, resp. nemožnosti domáhať sa práva na súdnu ochranu u člena združenia právnických osôb, ktoré sa riadia Občianskym zákonníkom platným v Českej republike; aj v prípade nedostatku zákonného splnomocnenia na konanie súdy v Českej republike posudzujú, či pri vydávaní rozhodnutia nedošlo k porušeniu zákona. V konaní vedenom Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. 10Co/263/2016, na ktorý sa rovnako odvolal súd prvej inštancie, bola riešená otázka platnosti, resp. neplatnosti rozhodnutia neziskovej organizácie založenej a spravujúcej sa zákonom č. 213/1997 Z. z. o neziskových organizáciách poskytujúcich všeobecne prospešné služby; žalobkyňa, ako bývalá riaditeľka danej neziskovej organizácie, sa domáhala určenia neplatnosti rozhodnutia, ktorým došlo k jej odvolaniu z funkcie riaditeľky. V posudzovanej veci sa však jedná o absolútne odlišnú skutkovú situáciu, nakoľko sa jedná o vzťah člena združenia, resp. odborovej organizácie a tejto odborovej organizácie. Žalobkyňa sa však domnieva, že najpodstatnejším argumentom v konaní vedenom Krajským súdom v Trnave bol ten, že v tom konaní bola žaloba žalobkyne zamietnutá z dôvodu existencie iného zákonného opravného prostriedku - podanie správnej žaloby. Žalobkyňa však nemá inú možnosť opravného prostriedku, resp. ochrany svojich práv, ako podanie žaloby na súd; v nadväznosti na uvedené poukázala na čl. 3 ods. 2 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru medzinárodnej organizácie práce o slobode združovania a ochrane práv odborovo sa organizovať č. 87/1948. Je zrejmé, že občianske združenia, resp. odborové organizácie majú dosť širokú autonómiu čo sa týka vypracovania vlastných stanov a pravidiel svojho fungovania, avšak nesmú sa vo svojej podstate priečiť zákonom a tieto zároveň svojim konaním musia dodržiavať. Žalobkyňa bola presvedčená, že nie je na mieste neposkytnutie súdnej ochrany z dôvodu akejsi domnelej absencie splnomocnenia na konanie súdu, pred konaním odborovej organizácie porušujúcim zákon. Citovaný Dohovor je zmluvnou v zmysle článku 7 ods. 5 Ústavy SR a má prednosť pred zákonmi v Slovenskej republike; priamo ustanovenia Dohovoru splnomocňujú súd na výkon ochrany základných zákonných a ústavných práv Žalobkyne. V nadväznosti na uvedené neobstojí argument súdu prvej inštancie, že súd v civilnom sporovom konaní nemá právomoc preskúmavať rozhodnutia a postupov orgánov žalovaného, ktoré sa spravujú jeho internými predpismi a nie všeobecne záväznými právnymi normami, nakoľko ak neexistuje iný orgán, súd musí preskúmavať ich súlad so všeobecne záväznými právnymi normami. Poukázala na tiež na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 KO 34/2016, zo dňa 12.9.2017, v ktorej rozhodoval kompetenčný spor medzi Okresným súdom Bratislava II a Krajským súdom v Bratislave v skutkovo a právne zhodnej sporovej veci, keď jasne deklaroval, že vecne a miestne príslušným súdom na konanie v prvej inštancii je Okresný súd Bratislava II; záver, ku ktorému dospel súd prvej inštancie v tejto veci, je tak nesporne naplnením denegatio iustitiae.
9. Žalovaný sa vo vyjadrení k odvolaniu plne stotožnil s napadnutým rozsudkom a navrhol ho ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že v odvolaní nie sú žiadne nové či relevantné argumenty a žalobkyňa iba opakuje už prezentované stanoviská, resp. prednáša svoje právne závery o práve združovať sa, s ktorými sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku dôkladne vysporiadal. Súd prvej inštancie sa neobmedzil iba na konštatovanie, že žaloba je neprípustná, resp. že žalobkyňa nemá naliehavý právny záujem na požadovanom určení (čo bolo primárnym a sekundárnym dôvodom na neúspech žalobkyne), ale vysvetlil aj ďalšie dôvody, pre ktoré by bola neúspešná aj vo veci samej, pokiaľ by označené nedostatky žaloby hypoteticky odstránila, resp. by neexistovali. Žalobkyňa sa navyše v odvolaní zameriava na námietky založené na formalistickom vytrhávaní jednotlivých myšlienok súdu prvej inštancie z kontextu, čím trpí celé jej podanie. Osobitne je to zrejmé hneď v prvej argumentačnej časti odvolania, kde si vyselektovala druhú vetu odseku 23 odôvodnenia rozsudku (bez ďalších súvislostí) a polemizuje o tom, že súd prvej inštancie podľa nej nemohol dospieť k nespornosti toho, že žalobkyňa bola vylúčená z odborovej organizácie rozhodnutím Rady žalovaného zo dňa 14.11.2016; ide z jej strany o absurdné a navyše nelogické konštatovanie. Pokiaľ by sa totiž rovnakou optikou pozrel aj na podanú žalobu, formálne v nej nájde obdobné konštatovanie, ktoré zakladá nespornosť daného výroku - ktorý je zo strany súdu prvej inštancie navyše správny. V článku III. prvej vety sama žalobkyňa uvádza: „... nakoľko vylúčením Žalobkyne z odborovej organizácie došlo k porušeniu jej práv slobodne sa združovať ...“. Žalobkyňa v žalobe teda uvádza, že bola z odborovej organizácie vylúčená (teda formálnym vyjadrením v žalobe nesporuje túto okolnosť) a práve a jedine tým malo dôjsť k porušeniu jej práv slobodne sa združovať. Logicky, ak by tvrdila, že vylúčená nebola (a túto okolnosť by rozporovala), automaticky by to znamenalo, že jej práva slobodne sa združovať ani hypoteticky nemohli byť porušené a odpadol by základný argument, na ktorom žalobu postavila. Žalobkyňa teda nemôže rozporovať výrok, že „bola rozhodnutím Rady žalovaného zo dňa 14.11.2016 vylúčená z odborovej organizácie“, keďže táto okolnosť bola základným stavebným kameňom jej žaloby. Na druhej strane je z podanej žaloby a
z procesného útoku žalobkyne zrejmé, že nenamieta svoje vylúčenie, ale jeho platnosť (resp. účinky), čo treba precízne rozlišovať; toto ale žalobkyňa účelovo opomína a snaží sa navodiť formalistické nedostatky odôvodnenia rozsudku za každú cenu, bez ohľadu na to, či je jej argumentácia logická alebo nie. Obdobným logickým nedostatkom trpí aj bezprostredne nasledujúca odvolacia námietka o preukázaní naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Tu sa opäť zameriava žalobkyňa na formalistické presadzovanie vlastného presvedčenia, že rozhodnutím o jej vylúčení údajne došlo k porušeniu jej práva v zákone o združovaní občanov ako aj v samotnej Ústave SR. Na tomto mieste ale úplne ignoruje, že súd prvej inštancie v odseku 23 odôvodnenia podrobne a precízne vysvetlil, prečo k tomu nemohlo dôjsť, a to vrátane priblíženia teoreticko-právneho základu principiálnych rozdielov medzi kategóriami (x) subjektívneho a (xx) objektívneho práva a (y) súkromného a (yy) verejného práva. Žalobkyňa na to reflektuje úvahou, že je rozdiel medzi momentom, kedy by sa snažila byť členkou nejakého združenia a kedy už bola jeho členkou a bola z neho následne vylúčená. Ide o absolútne nepochopenie a vnášanie zmätku do celej kauzy, bez akéhokoľvek logického základu. Navyše nie je zrejmé ako sa líši právo združovať sa ak už niekto v združení bol a je vylúčený od situácie, že mu nie je umožnené stať sa členom združenia. Žalobkyňa teda ad absurdum tvrdí, že združenie nemusí prijať uchádzača za člena (čo pripúšťa, že súd nemôže preskúmavať v rámci sporového konania), ale keď už ho raz prijme, už ho nikdy za žiadnych okolností nemôže vylúčiť (čo súd musí podľa nej preskúmavať v rámci sporového konania), v opačnom prípade je porušované jej právo sa slobodne združovať. Práve takúto logiku aplikuje žalobkyňa vo svojom odvolaní. Ide teda zo strany žalobkyne o nenáležité polemizovanie a umelé prispôsobovanie si podstatných okolností svojim vopred prijatým záverom, ktoré potrebuje pre argumentáciu v spore. Prázdnosť tejto argumentácie žalobkyne sa dá totiž jednoznačne overiť - žalobkyňa do súčasnosti neuviedla, s ktorým konkrétnym ustanovením má byť rozhodnutie o jej vylúčení v rozpore. V zákone o združovaní a ani v Ústave SR nie je uvedené, že združenie nesmie za žiadnych okolností vylúčiť svojho člena. Prípadne neuviedla ani to, ktoré konkrétne ustanovenie našich stanov je v rozpore a s akým konkrétnym ustanovením označených právnych noriem. V zákone o združovaní a ani v Ústave SR nie je uvedené, že združenie si nesmie vytvoriť interne v stanovách systém, na základe ktorého bude svojich členov vylučovať, a to aj keby mal byť tento interný systém založený na absolútnej arbitrárnosti (napríklad, že vylúči všetkých členov - ad absurdum, ktorí sa narodili v dvanásty deň v mesiaci, alebo nemajú automobil alebo sú zamestnaní alebo aj bez uvedenia dôvodu a pod.). Dokonca samotné členstvo v odboroch žalovaného je založené na tom, že naši členovia sú/boli zamestnaní u konkrétneho zamestnávateľa, kde naša odborová organizácia pôsobí. Tým, že žalobkyňu vylúčili nedošlo k zásahu do žiadneho zákona, ani rozporu s ním, pričom súd nesmie preskúmavať interné normy a záležitosti združenia - čo priznáva aj sama žalobkyňa. O tom potom jasne hovoria aj všetky rozhodnutia, na ktoré sa žalobkyňa v odvolaní odkazuje. Súdy pripúšťajú (bolo to za starej právnej úpravy, čo môže byť taktiež určujúce pre rozdielne závery v aktuálnej situácii), aby sa interné právne predpisy a akty preskúmavali, pokiaľ by boli v rozpore so zákonom, s čím žalobkyňa ani nepolemizujeme. Túto premisu ale zjavne nevie alebo nechce správne uchopiť, keďže rozpor so zákonom musí byť konkretizovaný. Rozpor so zákonom v stanovách sa dá demonštrovať na jednoduchých príkladoch - stanovy napríklad nemôžu zaviazať členov ku krádeži (rozpor s Trestným zákonom), nemôžu zaviazať členov, aby platili dane z príjmu v nižšej ako zákonnej výške (rozpor s konkrétnym ustanovením zákona o dani z príjmov). Opísané okolnosti predstavujú rozpor interných predpisov a aktov združenia so zákonom, pri ktorých je aprobovaný zásah štátnej moci do fungovania združenia a takéto protiprávne interné akty a rozhodnutia preskúmavať. Nie však za okolností, pri ktorých dôjde k vylúčeniu člena pretože tento nedodržiava interné predpisy združenia, ktoré nie sú v rozpore so žiadnym konkrétnym ustanovením akéhokoľvek zákona. Opísaný základný princíp teda žalobkyňa nevie alebo úmyselne nechce uchopiť a z toho potom pramení aj jej argumentácia nielen v odvolaní, ale aj v celom spore. Záverom poznamenal, že žalobkyňa si zamieňa aj (i) právo žalovať s (ii) právom byť v spore úspešný a (iii) vecnou príslušnosťou súdu. Vecná príslušnosť súdu neznamená, že súd musí podanej žalobe vyhovieť.
10. Žalobca v odvolacej replike sa pridržala argumentov svojho odvolania. Opätovne dovoľuje poukázať na skutočnosť, že predmetom tohto sporového konania je určenie neplatnosti uznesenia, ktorým mala byť vylúčená z odborovej organizácie žalovaného; počas celého konania namieta platnosť predmetného uznesenia. Z uvedeného dôvodu preto argumentácia žalovaného neobstojí. Vydaním predmetného uznesenia, ktorým mala byť vylúčená z odborovej organizácie, došlo k porušeniu jej základných práv. Nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že ak by nebola vylúčená, nemohlo by ani hypoteticky dôjsť k porušovaniu jej práv. Po celú dobu trvania konania namieta platnosť uznesenia, ktorým mala byť z odborovej organizácie žalovaného vylúčená a práve vydaním tohto uznesenia, ako nulitného
právneho aktu, došlo k porušeniu jej základných práv, čoho dôsledkom bolo aj podanie predmetnej žaloby. Ako už uviedla vo svojom odvolaní, jedinou nespornou skutočnosťou v predmetnom konaní je skutočnosť, že predmetné uznesenie bolo vydané. Na základe vydania predmetného uznesenia sú jej do dnešného dňa upierané základné, Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami garantované, práva. Ďalším argumentom žalovaného v jeho vyjadrení je domnienka, že si zamieňa právo žalovať s právom byť v spore úspešný a vecnou príslušnosťou súdu. Nebolo je zrejmé, akým spôsobom je možné si zamieňať akýkoľvek druh práv s vecnou príslušnosťou súdu. Uvedené inštitúty sú tak diametrálne odlišné, že podľa jej názoru nie je možné, aby ich ktokoľvek vôbec považoval za zameniteľné. Podanie odvolania je riadnym opravným prostriedkom. Nakoľko v právnom poriadku Slovenskej republiky platí dvojinštančnosť sporového konania je absolútne zrejmé, ba dokonca priamo zákon zakotvuje, právo neúspešnej strany na podanie riadneho opravného prostriedku. Podaním odvolania sa nedožaduje akéhosi domnelého práva byť v spore úspešný. Žalobkyňa týmto konaním iba využíva svoju procesnú možnosť, ktorú jej priamo C. s. p. priznáva; je absolútne zrejmé, že žiaden zákon neprikazuje konajúcemu súdu vyhovieť jej žalobe. Je však presvedčená, že jej nemožno upierať možnosť legálnym spôsobom sa domáhať prípadného zvrátenia rozhodnutia súdu prvej inštancie v odvolacom konaní. Skutočnosť, že žalovaný považuje dôvody uvedené v odvolaní za údajné neuchopenie, dokonca snáď úmyselné, akýchsi, žalovaným tvrdených, základných princípov, je irelevantná. Ako už uviedla vyššie, jediným subjektom oprávneným posudzovať tvrdenia sporových strán je konajúci súd. V nadväznosti na uvedené opätovne zdôraznila, že občianske združenia, resp. odborové organizácie majú relatívne širokú mieru autonómie čo sa týka pravidiel ich fungovania, avšak ich stanovy sa nesmú vo svojej podstate priečiť zákonom a rovnako občianske združenia, resp. odborové organizácie platné zákony musia svojim konaním zároveň dodržiavať. V konečnom dôsledku uvedené tvrdí aj žalovaný vo vyjadrení. V súvislosti s uvedeným však opätovne poukázala na skutočnosť, že vnútorný chod združenia musí byť riadený v zmysle stanov združenia. V zmysle ochrany základných ľudských práv garantovaných Ústavou SR a práva združovať sa je súd oprávnený preskúmavať stanovy i ďalšie nadväzujúce interné dokumenty občianskeho združenia z hľadiska ich súladu so zákonom, tiež predpismi vyššej právnej sily, s právnymi princípmi i všeobecnými právnymi zásadami. V prípade stanov občianskeho združenia ide o prejav zmluvnej autonómie členov, to však neznamená, že by stanovy ako lex contractus nemuseli rešpektovať obsah, zmysel i účel všeobecných ustanovení zákona o združovaní a to najmä práva združovať sa. Rovnocennou zložkou práva slobodne sa združovať je aj oprávnenie člena zotrvať v združení; tým sa v žiadnom prípade nesnaží tvrdiť, že člen združenia nemôže byť za žiadnych okolností z daného združenia vylúčený, avšak takýto akt musí zodpovedať požiadavkám zákonnosti.
11. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C. s. p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29.3.2022 (§ 219 ods. 3 C. s. p.).
12. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobkyne v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C. s. p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k zamietnutiu žaloby. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci totiž vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na posúdenie relevantnosti tvrdení žalobkyne na podporu podanej žaloby a žalovaného prednesených na jeho obranu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C. s. p. súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o neprípustnosti žaloby na určenie neplatnosti uznesenia žalovaného č. 133/2016, zo dňa 14.11.2016 o vylúčení žalobkyne z organizácie žalovaného.
13. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C. s. p.) a v podrobnostiach poukazuje na vyčerpávajúce skutkové a právne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie zoširoka vysporiadal so všetkými aspektmi predmetnej žaloby.
14. Súd prvej inštancie totiž v odôvodnení svojho rozsudku precízne rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania a uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na posudzovanú vec a z ktorých vyvodil právne závery a náležite ich vysvetlil; z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil prečo považoval žalobu za nedôvodnú; skutkové a právne závery súdu prvej inštancie tak nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 C. s. p. Za porušenie základného práva zaručeného v Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že súd prvej inštancie zjavne neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobkyne (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 165/2011).
15. A pretože žalobkyňa v podanom odvolaní neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, s ktorými by sa nevyrovnal už súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, odvolaciemu súdu sa javí úloha vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 C. s. p.) ako kontraproduktívna a neúčelná, keďže žalobkyňou prezentované „podstatné tvrdenia“ v odvolaní boli vo všetkých súvislostiach zodpovedané v dôkladnej a presvedčivej argumentácii súdu prvej inštancie.
16. Posúdenie veci odvolacím súdom sa tak odráža v jasnom a zrozumiteľnom zodpovedaní všetkých právnych a skutkovo relevantných otázok v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Na uvedenom základe neboli, z povahy veci právne irelevantné odvolacie námietky žalobkyne, spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
17. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že podľa § 137 C. s. p. žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a) splnení povinnosti, b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.
18. Kritériom pre pozitívno-právne členenie žalôb podľa § 137 C. s. p. je žalobný návrh; podľa žalobného návrhu sa jedná buď o žalobu určovaciu, o žalobu na plnenie, prípadne o tzv. inú súkromnoprávnu žalobu.
18.1. Pri určovacej žalobe znie žalobný návrh na určenie, či tu právo je, alebo či tu právo nie je; vyhovujúci rozsudok vydaný na jej základe má deklaratórne účinky. Určovací rozsudok nie je exekučným titulom; vykonateľnosť nie je jeho vlastnosťou. Podmienkou prípustnosti žaloby na určenie, či tu právo je alebo nie je, je naliehavý právny záujem žalobcu; jedná sa o podmienku dôvodnosti žaloby. Naliehavý právny záujem je povinný preukázať žalobca, ak tento nevyplýva z osobitného predpisu; absencia naliehavého právneho záujmu je dôvodom na zamietnutie žaloby.
18.2. Pri žalobe na plnenie znie žalobný návrh na zaplatenie určitej peňažnej sumy alebo na splnenie inej ako peňažnej povinnosti. Nepeňažnou povinnosťou môže byť niečo dať, resp. vydať, dodať či vypratať, niečo vykonať, niečoho sa zdržať alebo niečo strpieť. Právo na plnenie vyplýva z (žalobcom tvrdeného) relatívneho právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ktorý môže byť založený na rozličných právnych dôvodoch ako napr. zmluva, zodpovednosť za škodu, bezdôvodné obohatenie alebo iná právna skutočnosť. Právo uplatňované žalobou na plnenie je právo už existujúce, resp. existenciu ktorého žalobca tvrdí, a ktoré bolo porušené. Vlastnosťou rozsudku, ktorým sa žalobe na plnenie vyhovie je vykonateľnosť; rozsudok slúži ako exekučný titul a môže byť vykonaný postupom podľa Exekučného poriadku. Pri žalobách na plnenie nie je v § 137 C. s. p. síce explicitne vyjadrená žiadna podmienka prípustnosti, interpretáciou však možno dospieť k záveru, že žaloba na plnenie je procesne prípustná, ak bude navrhovaný rozsudok vykonateľný podľa predpisov exekučného práva.
18.3. Tzv. iná súkromnoprávna žaloba je prípustná iba za predpokladu, že osobitný petit vyplýva z hmotného práva; t. j. hmotné právo musí založiť oprávnenie súdu rozhodnúť tak, že výrok rozhodnutia neznie ani na splnenie povinnosti, ani na deklaratórne určenie (ne)existencie práva, či právnej skutočnosti.
19. Zvolený prostriedok právnej ochrany žalobkyne teda odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie hodnotí ako procesne neprípustný; žalobkyňa v danej veci totiž nežiadala o určenie existencie alebo neexistencie právneho vzťahu alebo práva (členstva v organizácii žalovaného), ale o určenie neplatnosti rozhodnutia o jej vylúčení z organizácie žalovaného. Nešlo teda o určovaciu žalobu zodpovedajúcu ustanoveniu § 137 písm. c) C. s. p., lebo sa netýkala existencie alebo neexistencie práva alebo právneho vzťahu, vyplývajúceho z opisovaných skutkových okolností o jej členstve v organizácii žalovaného a nemala oporu ani v žiadnom inom ustanovení platného práva. Pri inej súkromnoprávnej žalobe podľa § 137 písm. d) C. s. p. musí z konkrétneho hmotnoprávneho vzťahu vyplývať logický dôvod, prečo je potrebné, aby súd určil právnu skutočnosť. Dôvodom je väčšinou to, že rozhodnutie súdu je osobitnou podmienkou, že sa na právny úkon hľadí ako na neplatný; v posudzovanej veci však takýto zákonný dôvod absentuje.
20. A pretože žalobkyňa v podanom odvolaní neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, s ktorými by sa nevyrovnal už súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, odvolaciemu súdu sa javí úloha vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 C. s. p.) ako kontraproduktívna a neúčelná, keďže žalobkyňou prezentované „podstatné tvrdenia“ v odvolaní boli vo všetkých súvislostiach zodpovedané v zodpovedajúcej argumentácii súdu prvej inštancie.
21. Posúdenie veci odvolacím súdom sa tak odráža v jasnom a zrozumiteľnom zodpovedaní všetkých právnych a skutkovo relevantných otázok v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Na uvedenom základe neboli, z povahy veci právne irelevantné odvolacie námietky žalobkyne, spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému priznal proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech.
23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).