Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_24Co-176-2017.pdf
PDF · 106.03 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/176/2017
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., IČO: 35 831 154, so sídlom Mýtna 48, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, právne zastúpený: JUDr. Ján Šoltés, advokát, so sídlom Mýtna 48, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, proti žalovanému: U. R., narodený XX.XX.XXXX, bytom X. XX, P., o zaplatenie 697,07 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 15C/292/2015-101 zo dňa 10.8.2017, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom označeným v záhlaví súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
2. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 708 ods. 1, 2, § 710, § 497 Obchodného zákonníka, § 92 ods. 8 veta prvá zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o bankách“), § 39, § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, čl. 17 Civilného sporového poriadku.
3. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že žalobu považoval za nedôvodnú z dôvodu nesplnenia podmienok ustanovených § 92 ods. 8 zákona o bankách určujúcim podmienky pre platné postúpenia pohľadávky (banky) vo forme peňažnej pohľadávky. Uvedené ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách súvisí s otázkou aktívnej vecnej legitimácie (žalobcu v tomto spore). Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide. Žalobca v tomto konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného veriteľa (banky) voči žalovanému v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, teda nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore. Žalobca s poukazom na § 92 ods. 8 zákona o bankách nepreukázal, že by bol žalovaný ako klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, napriek písomnej výzve banky. Omeškania žalovaného bolo preukazované písomnosťami predloženými žalobcom, keď žalobca síce predložil listiny (upomienky, výzvy, vypovedanie zmluvy), avšak nepreukázal ich doručenia žalovanému. Jediná písomnosť doručená žalovanému, a to Vypovedanie zmluvy zo dňa 16.12.2013, neobsahovalo výzvu na splnenie dlhu vo výške žalovanej pohľadávky v sume 697,07 eura a teda nemohlo byť ani preukázané v konaní omeškanie žalovaného nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní so splnením žalovanej pohľadávky. Výzva (druhá upomienka) zo dňa 18.2.2011 sa týkala sumy 25,04 eura (nie žalovanej sumy) a navyše nebolo preukázané jej doručenie žalovanému a s tým spojené nepretržité omeškanie v trvaní 90 dní žalovaným. Písomnosť zástupcu žalobcu zo dňa 22.10.2015 - predžalobná výzva bola vyhotovená až po tvrdenom postúpení pohľadávky zmluvou zo dňa 24.9.2014, takisto aj písomnosť žalobcu zo dňa
10.4.2014 - oznámenie o právnom konaní. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie výrokom I. žalobu proti žalovanému zamietol pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.
4. Súd prvej inštancie plne úspešnému žalovanému, ktorý by mal nárok na náhradu trov konania v plnej výške, náhradu trov konania nepriznal, keďže mu v konaní žiadne trovy preukázateľne nevznikli.
5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal písomne žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového poriadku. V odvolaní uviedol, že aktívnu legitimáciu preukázal predložením fotokópie Oznámenia o postúpení pohľadávky z dňa 15.12.2015, ktoré bolo doporučenou zásielkou zaslané na poslednú známu adresu žalovaného. Doručenie predmetného oznámenia žalovaný nerozporoval, v spore ostal pasívny. Zároveň súdu predložil fotokópiu Zmluvy o postúpení pohľadávok z dňa 24.09.2014 s prílohou identifikujúcou postúpenú pohľadávku a fotokópiu výzvy na úhradu dlhu z dňa 10.04.2014. Výzva bola zasielaná na adresu žalovaného, na ktorej si žalovaný prevzal ukončenie zmluvného vzťahu s jeho právnym predchodcom. Okrem uvedeného zaslal aj jeho právny predchodca žalovanému upomienku z dňa 18.02.2011, ktorou ho vyzval na zaplatenie sumy, so zaplatením ktorej bol v omeškaní. Vzhľadom na hospodárnosť konania boli niektoré z výziev zaslané žalovanému obyčajnou poštovou zásielkou. Z dôvodovej správy k ustanoveniu § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že citované ustanovenie upravuje ďalšie prípady prelomenia bankového tajomstva, upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Za použitia akéhokoľvek výkladu právneho predpisu je zrejmé, že cieľom zákonodarcu bolo upraviť problematiku ochrany a prelomenia bankového tajomstva. Podaním z dňa 11.08.2016 predložil výpis z bežného bankového účtu žalovaného, na ktorom je zrejmé, že žalovaný bol v čase zasielania predmetných výziev v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách v omeškaní, nakoľko na účte nevykonal žiadnu kreditnú transakciu odo dňa 10.11.2010. V zmysle ust. ČI. 10.7. bod 10.7.5 všeobecných obchodných podmienok sa banka a klient dohodli na postúpení akejkoľvek pohľadávky banky voči klientovi na tretiu osobu. Takáto dohoda je v súlade s ust. § 524 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. S poukazom na ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách je takáto dohoda medzi bankou a žalovanými možná a v súlade so zákonom. Banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojimi klientmi môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchýlne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje, ale ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Takáto zmluva musí mať formu a podobu vyžadovanú zákonom, alebo dohodou účastníkov, pričom banka alebo pobočka zahraničnej banky zodpovedá za jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvalom médiu najneskôr pri uzavretí obchodu a za jej uchovanie a ochranu podľa § 42 ods. 1. Navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že uloží žalovaného povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 697,07 eur, úrok z omeškania vo výške 8,25% ročne zo sumy vo výške 697,07 eur od 01.03.2014 do zaplatenia a nahradiť trovy konania žalobcu.
6. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.
7. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť (§
389 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
9. Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie sumy 697,07 eur a úroku z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 697,07 eur od 1.3.2014 do zaplatenia. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že neboli splnené zákonné podmienky na postúpenie pohľadávky bankou žalobcovi, keďže žalobca nepreukázal, že by bol žalovaný ako klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, napriek písomnej výzve banky, pričom omeškanie žalovaného bolo preukazované písomnosťami predloženými žalobcom, keď žalobca síce predložil listiny (upomienky, výzvy, vypovedanie zmluvy), avšak nepreukázal ich doručenie žalovanému. Žalobca nesúhlasil s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, poukazoval na to, že svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal predložením oznámenia o postúpení pohľadávky a ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Ďalej poukazoval na Čl. 10.7 bod 10.7.5 všeobecných obchodných podmienok, v zmysle ktorého sa banka a klient dohodli na postúpení akejkoľvek pohľadávky banky voči klientovi na tretiu osobu, pričom v zmysle ustanovenia § 89 ods. 1 zákona o bankách je takáto dohoda medzi bankou a žalovaným možná a v súlade so zákonom. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či správne právne posúdil jeho nárok.
10. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 1.7.2008 bola medzi právnym predchodcom žalobcu ako bankou a žalovaným ako dlžníkom uzatvorená Zmluva o bežnom účte a poskytovaní produktov a služieb flexiúčtu, predmetom ktorej bolo otvorenie a vedenie bežného účtu, možnosť zriadenia a používania produktov a služieb flexiúčtu podľa výberu a poskytnutie povoleného prečerpania na účte. Súčasťou Zmluvy o bežnom účte a poskytovaní produktov a služieb flexiúčtu boli i Všeobecné obchodné podmienky VÚB, a..s. pre depozitné produkty. Žalobca uzatvoril dňa 24.9.2014 s pôvodným veriteľom žalovaného (Všeobecná úverová banka, a.s.) Zmluvu o postúpení pohľadávok, predmetom ktorej bolo mimo iného i postúpenie pohľadávky voči žalovanému na žalobcu zo Zmluvy o bežnom účte a poskytovaní produktov a služieb flexiúčtu zo dňa 1.7.2008. Listom zo dňa 6.10.2014 právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému postúpenie pohľadávky vo výške 1.493,33 eur zo Zmluvy o bežnom účte číslo XXXXXXXXXX na žalobcu.
11. Podstata odvolacích argumentov vo vzťahu k zamietajúcemu rozsudku súdu prvej inštancie bola založená na nesprávnom právnom posúdení veci a vyvodení nesprávnych záverov zo zisteného skutkového stavu. Keďže nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci bolo posúdiť vecnú legitimáciu žalobcu, ktorý tvrdil, že uplatňovanú pohľadávku nadobudol postúpením, pristúpil odvolací súd rovnako, ako súd prvej inštancie, najskôr k skúmaniu tejto otázky.
12. Podľa § 89 ods. 1 tretia veta pred bodkočiarkou zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o bankách“) banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť.
13. Podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
14. Podľa § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému.
15. Podľa § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr smrťou veriteľa alebo ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku, pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia.
16. Podľa § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom.
17. Postúpenie pohľadávky je inštitútom, prostredníctvom ktorého dochádza v rozsahu postúpenia k zmene v subjekte záväzkového vzťahu, konkrétne k zmene v osobe veriteľa; zmena sa nedotýka práv a povinností dlžníka.
18. Ako vyplýva zo spisu, žalovaný s právnym predchodcom žalobcu uzatvorili zmluvu o bežnom účte a poskytovaní produktov a služieb flexiúčtu, ktorej súčasťou sú, ako vyplýva zo Záverečných ustanovení písm. a) uvedenej zmluvy, aj Všeobecné obchodné podmienky VÚB, a.s. pre depozitné produkty. Podľa čl. 10.7. bodu 10.7.5 Všeobecných obchodných podmienok VÚB, a.s. pre depozitné produkty je banka oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek pohľadávky voči klientovi alebo previesť jej práva a povinnosti voči klientovi na tretiu osobu. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu o platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok zo Všeobecnej úverovej banky, a.s. na žalobcu treba konštatovať, že sú dôvodné. Všeobecné obchodné podmienky VÚB, a.s. pre depozitné produkty, ktoré sú súčasťou zmluvy o bežnom účte a poskytovaní produktov a služieb flexiúčtu, výslovne upravujú oprávnenie banky postúpiť akékoľvek pohľadávky na tretiu osobu, čo znamená, že sa môže jednať o pohľadávky splatné, nesplatné, budúce, súčasné, podmienené, nepodmienené a pod., a to bez ohľadu na právny vzťah z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akékoľvek požiadavky alebo nie voči klientovi. Súčasne s poukazom na ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách je takáto dohoda medzi bankou a žalovanými možná a v súlade so zákonom.
19. Ďalej odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 87/04 zo dňa 6.4.2005, v ktorom sa konštatuje, že záver, že určitý právny úkon je neplatný pre rozpor so zákonom alebo preto, že zákon obchádza sa musí opierať o rozumný výklad dotknutého zákonného ustanovenia, nestačí vystačiť len s gramatickým výkladom. Významnú úlohu tu zohráva predovšetkým výklad teleologický. Je preto nutné sa vždy pýtať na účel zákonného príkazu, či zákazu. Ústavný súd ČR zdôraznil, že v súkromnoprávnej sfére nie každý rozpor so zákonom ma automatický za následok neplatnosť právneho úkonu. Zmyslom ochrany legality v súkromnoprávnej sfére nie je len ochrana záujmov štátu, ale predovšetkým ochrana súkromnoprávnych vzťahov, teda predovšetkým ochrana zmluvných vzťahov podľa zásady pacta sunt servanda (zmluvy sa musia dodržiavať). V súkromnoprávnej sfére platí zásada, že čo nie je zakázané je dovolené, preto každý zákonný zásah do tejto sféry je treba vnímať ako obmedzenie ľudskej slobody, a preto je nutné vykladať ustanovenia o neplatnosti právnych úkonov pre rozpor so zákonom reštriktívne a nie extenzívne. Opačný výklad by bol v rozpore s čl. 4 ods. 4 Listiny, podľa ktorého pri používaní ustanovenia o medziach základných práv a slobôd (v tomto prípade zmluvnej voľnosti strán) musí byť zohľadnená ich podstata a zmysel, a takéto obmedzenia nesmú byť zneužívané k iným účelom, než pre ktoré boli stanovené. Podobne nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 165/11 zo dňa 11.5.2011 sa zaoberá otázkou dobrej viery a právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv, pochopiteľne len tých, ktoré boli nadobudnuté v dobrej viere, kedy dobrá viera vystupuje ako korektív všeobecne platný pre občianske právo. V tejto súvislosti žalobca poukázal práve na túto dobrú vieru pri nadobudnutí práv zo zmluvy o postúpení pohľadávky. V náleze Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 242/2007 zo dňa 3.7.2008 sa zdôrazňuje, že základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možno obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou a nie zásadou. Nie je teda ústavne konformné a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy taká prax, kde všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim.
20. V konkrétnom prípade úver bankou už za zmluvne dohodnutých podmienok poskytnutý bol, rieši sa len jeho návratnosť. Nie je preto žiaden dôvod, prečo by návratnosť úveru, t. j. vymáhanie pohľadávky, nemohol realizovať subjekt nemajúci oprávnenie na podnikanie v bankovom sektore.
21. So zreteľom na tieto dôvody odvolací súd považoval odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa platnosti postúpenia pohľadávky za dôvodné. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa ním osobitne vysporiadavať, keďže sa týkajú aplikácie ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, hoci v preskúmavanom prípade boli podmienky postúpenia pohľadávky zo zmluvy o bežnom účte a poskytovaní produktov a služieb flexiúčtu v zmysle ustanovenia § 89 ods. 1 zákona o bankách upravené medzi účastníkmi záväzkového vzťahu odchylne (čl. 10.7., bod 10.7.5 Všeobecných obchodných podmienok VÚB, a.s. pre depozitné produkty). Preto odvolací súd na túto argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
22. Činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či sa právo prizná alebo neprizná, je právnym posúdením veci. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciu práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
23. Keďže s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil tým, že neaplikoval na danú vec ustanovenie § 89 ods. 1 tretia veta pred bodkočiarkou zákona o bankách, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej vrátane závislého výroku o náhrade trov konania zrušil (§ 389 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku) a vec mu v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
24. Žiada sa dodať s poukazom na vyššie uvedené, keďže odvolací súd dospel k iným právnym záverom, musel napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, aby tým učinil zadosť princípu dvojinštančnosti súdneho konania a neznemožnil stranám realizáciu ich procesných práv, keďže by im odoprel možnosť odvolacieho prieskumu nových, z pohľadu doterajších záverov súdu prvej inštancie dosiaľ bezvýznamných skutočností, čím by stranám odňal možnosť konať pred súdom. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že nahrádzanie faktickej pasivity súdu prvej inštancie v uvedenom smere činnosťou odvolacieho súdu neprichádza do úvahy, nakoľko úlohou odvolacieho súdu je len prieskum správnosti rozhodnutí súdu prvej inštancie s prípadným menej náročným doplnením alebo zopakovaním dokazovania, čo vylučovalo prípadné rozhodnutie odvolacieho súdu s konečnou platnosťou. Napokon odvolací súd dáva do pozornosti, že žalovaný ako spotrebiteľ (čo súd prvej inštancie správne uzavrel) je slabšia strana v spore a s poukazom na znenie ustanovenia § 295 Civilného sporového poriadku súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnuté pre rozhodnutie vo veci; súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz, keď takýto postup je odôvodnený zvýšenou mierou ingerencie súdu ako orgánu ochrany práva do spotrebiteľských právnych vzťahov.
25. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne rozhodnúť o nároku žalobcu, na ktorého bola platne postúpená ním uplatnená pohľadávka, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku), po zohľadnení skutočnosti, že žalovaný vstupoval do tohto záväzkového vzťahu ako spotrebiteľ, t. j. po zohľadnení zákonných kritérií obsiahnutých v príslušných právnych predpisoch na ochranu spotrebiteľa. Je tiež potrebné dôsledne sa oboznámiť so skutkovými tvrdeniami žalobcu ohľadne uplatneného nároku v žalobe zo dňa 11.11.2015 i vo vyjadreniach žalobcu zo dňa 11.8.2016 a zo dňa 26.7.2017, s listinnými dôkazmi, a to najmä so zmluvou o bežnom účte a poskytovaní produktov služieb flexiúčtu, výpisom z bankovej knihy, všeobecnými obchodnými podmienkami, výpoveďou zo zmluvy, výzvami a upomienkami, výpisom z bežného účtu, ozrejmiť, z čoho žalobcom uplatnený nárok pozostáva, t. j. bezpečne zistiť jednotlivé dielčie nároky, z ktorých pozostáva žalobcom uplatnená istina, či nie sú v rozpore s predpismi týkajúcimi sa na ochranu spotrebiteľa. Výsledky vykonaného dokazovania je nevyhnutné vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, tieto posúdiť z hľadiska
všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a potom vo veci znova rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporého poriadku odôvodniť.
26. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).
27. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).