Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_16Co-216-2019.pdf
PDF · 238.32 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/216/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudcov JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Bolebrucha, v spore žalobkyne: I.. Z.. V. T., T.. XX.X.XXXX, C. X, H., zastúpenej advokátkou Mgr. Silviou Moravčíkovou, Mikulášska 29, Bratislava, proti žalovanému: Via Verde, s. r. o., Tatranská 7, Prešov, IČO: 35 872 519, zastúpenému advokátom JUDr. Ing. Ivanom Bojnom, Polianky 7G, Bratislava, o povinnosť zverejniť ospravedlnenie a o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 3.320 eur, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 21C/24/2011-281, zo dňa 10.4.2019, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým vo zvyšnej časti žalobu zamietol a vo výrokoch o trovách konania potvrdzuje.
II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o povinnosť žalovanému zverejniť na svojej internetovej stránke P..S..sk ospravedlnenie žalovaného v znení: ,,V., Y. G. F. na T. P. G. B. C. G. S.Ú. D. H., U.. N.. Ž. N. vydanie G. I. B. F. S. T. Q. B. O. Q. V. C. D. G. U. Z. U.. Č.. N. D. D. Š. M.J. G. G. I. Z., N. T., za Č. G. Q. V. C. B. zastavil; vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol; zrušil uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 21C/24/2011-38, zo dňa 23.2.2011; žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania o vydanie predbežného opatrenia a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo veci samej voči žalobkyni v rozsahu 100 %. V odôvodnení uviedol, že žalobou zo dňa 27.1.2011, doručenou Okresnému súdu Bratislava IV dňa 28.1.2011, sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému zaplatenia autorskej odmeny vo výške 1.492,76 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 116,18 eura od 9.8.2008 do zaplatenia a vo výške 9 % ročne zo sumy 1.376,58 eura od 24.9.2009 do zaplatenia, uloženia povinnosti žalovanému zverejniť na svojej internetovej stránke P..S..sk ospravedlnenie žalovaného v znení: ,,V., Y. G. F. na T. P. G. B. C.X. ,,G. S. (O.) Z. D. H., U.. N.. Ž. N. vydanie G. I. B. F. S. T. Q. B. O. Q. V. C. D. G. U. Z. U.. Č.. N. D. D. Š.Á. M. G. G. I. Z., N. T., za Č. G. Q. V. C. B. a zaplatiť žalobkyni za zásah do jej osobnostných práv nemajetkovú ujmu vo výške 3.320 eur ako aj náhradu trov konania. Spolu so žalobou žalobkyňa podala aj návrh na vydanie predbežného opatrenia.
2. Okresný súd Bratislava IV uznesením č. k. 11C/53/2011-33, zo dňa 4.2.2011, vylúčil konanie o nariadenie predbežného opatrenia, návrh vo veci samej o uloženie povinnosti žalovaného zverejniť na svojej internetovej stránke P..S..sk ospravedlnenie žalovaného a zaplatenie žalobkyni za zásah do jej osobnostných práv nemajetkovú ujmu vo výške 3.320 eur na samostatné konanie a vec postúpil na Okresný súd Bratislava I. Konanie bolo vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 21C/24/2011.
3. Uznesením č. k. 21C/24/2011-38, zo dňa 23.02.2011, Okresný súd Bratislava I vydal predbežné opatrenie, ktorým uložil žalovanému povinnosť dňom doručenia uznesenia do rozhodnutia vo veci samej odstrániť zo svojej internetovej stránky P..S..sk informáciu znenia: ,,Vydanie C. G. I. B. F. S.D. T. Q., B. O. Q. V. C. D. G. U.. D. N. U.. Č.. D. Š. M. G. G. I. Z.. D. S. B. G. U. B..“. Vo zvyšnej časti návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol a žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť za návrh na nariadenie predbežného opatrenia súdny poplatok.
4. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že v roku 2007 jej žalovaný ponúkol realizáciu komerčnej publikácie sprievodcu dizajnom, umením a architektúrou v Bratislave, v ktorej mali byť prezentované vybrané osobnosti, ktoré chcel propagovať. Žalobkyňa ponuku prijala a so žalovaným sa dohodli na vyhotovení fotografických portrétov približne 10 až 12 osobností. Za vytvorenie fotografických portrétov sa žalovaný zaviazal zaplatiť autorskú odmenu vo výške 116,18 eura za jeden portrét. Prvé dva kontakty žalovaný oznámil v januári 2008 a potom pozvoľna posielal ďalšie mená, v dôsledku čoho dochádzalo k prestojom v práci. Nakoľko žalobkyňa zostala v druhom stave, žalovaného súrila, aby mohla riadne ukončiť projekt. Žiadala žalovaného o vyplatenie zálohy. Žalovaný poskytol žalobkyni zálohu vo výške 232,36 eura. V dôsledku narodenia dieťaťa žalobkyňa nestihla dokončiť finálnu úpravu fotografických portrétov. Žalovanému celkovo vyhotovila 13 fotografických portrétov. Žalovaný ju obvinil, že portréty boli odovzdané neskoro a kvôli nedodaniu fotografií celý projekt padol. Neskôr odmietla diela s tým, že sú zlé a sa mu nepáčia. Žalovaný jej nikdy neoznámil termín, dokedy majú byť fotografie odovzdané. Napokon sa so žalovaným dohodla, že fotografie prevezme a zaplatí jej autorskú odmenu. Žalobkyňa požadovala uzavretie licenčnej zmluvy na použitie jej fotografií, k uzavretiu ktorej však neprišlo. Žalovaný odmietol ďalej riešiť vzniknutú situáciu; okrem zvyšnej časti autorskej odmeny jej neuhradil ani náklady za prípravu pre fotografovanie. Od svojich známych sa dozvedela, že na svojej internetovej stránke informoval, že ,,vydanie C.X. (G. S. D. H.) I. B. F. S. T. Q. B. O. Ž. D. G. U. Z. Ž. D. N. U.. Č.. D. Š. M. G.. Pravdivosť informácie si u žalobkyni overovali aj niektorí jej známi, s ktorými spolupracuje. Podľa žalobkyne ide o nepravdivé a neopodstatnené skutkové tvrdenie žalovaného. Žalovaný spôsobom neohraničeného prístupu verejnosti (internetom) hrubým spôsobom poškodzuje dobré meno a dobrú povesť žalobkyne. Takýmto nepravdivým tvrdením hrubo zasiahol do osobnostných práv žalobkyne a to občianskej a profesionálnej cti a spôsobil jej tým nemajetkovú ujmu, v dôsledku čoho si uplatnila nemajetkovú ujmu vo výške 3.320 eur, ktorú považuje za primeranú.
5. Žalobkyňa na pojednávaní dňa 22.3.2019 vzala žalobu čiastočne späť, a to v časti návrhu o povinnosť žalovaného zverejniť na svojej internetovej stránke P..S..sk ospravedlnenie. Súd prvej inštancie o čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodol podľa § 145 ods. 2 C. s. p. v rozhodnutí vo veci samej a to tak, že konanie v časti o povinnosť žalovaného zverejniť na svojej internetovej stránke P..S..sk ospravedlnenie zastavil tak, ako je uvedené v prvom výroku enunciátu napadnutého rozsudku. Predmetom konania tak zostala žaloba o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 3.320 eur.
6. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení jeho výsledkov, dospel k záveru, že žaloba o zaplatenie nemajetkovej ujmy nie je dôvodná. Uviedol, že v konaní nebolo sporné, že žalobkyňa na základe ústnej zmluvy mala pre žalovaného vyhotoviť fotografie osobností, ktoré mali byť zverejnené v publikácií s názvom ,,H. S. &. Z. K.. Sporná nebola ani skutočnosť, že žalobkyňa pre žalovaného začala fotografie vyhotovovať v priebehu roka 2008. Medzi stranami bolo sporné, kedy mali byť fotografie zo strany žalobkyne žalovanému odovzdané, či žalobkyňa odovzdala fotografie riadne a včas žalovanému a či zverejnením oznámenia na internetovej stránke žalovaného došlo zo strany žalovanej k zásahu do osobnostných práv žalobkyne a ak áno, či žalobkyni vznikol titulom uvedeného zásahu nárok na nemajetkovú ujmu.
7. Súd prvej inštancie pri posudzovaní nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy titulom zásahu do osobnostných práv v dôsledku zverejnenia oznámenia na internetovej stránke žalovaného v znení ,,vydanie C. (G. S. D. H.) I. Ž. B. F. S. T. Q. B.Ý. O. Ž. D. G. U. Z. Ž. D. N. U.. Č.. D. Š. M. G. vychádzal predovšetkým zo skutočností, či sa uvedené oznámenie zakladalo na pravde, ako uvedené oznámenie žalobkyňu zasiahlo do jej osobnostných práv a akú ujmu jej uvedené oznámenie spôsobilo.
8. Ozrejmil, že špecifickosť osobnostných práv spočíva v ich predmete, ktorým je priamo osobnosť človeka. Právo na ochranu osobnosti upravuje Občiansky zákonník ako jednotné právo (doslovné znenie ,,fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti“). V dôsledku toho je treba jednotlivé
práva, ktoré v tomto jednotnom rámci vznikajú, chápať ako práva čiastkové. Líšia sa navzájom vzťahom k rôznym hodnotám, stránkam osobnosti, avšak vychádzajúcim z osobnosti tvoriacej fyzickú a mravnú jednotu. Ako základné hodnoty osobnosti každej fyzickej osoby uvádza Občiansky zákonník život, zdravie, občiansku česť a ľudskú dôstojnosť, ako aj súkromie, meno a prejavy osobnej povahy. Najvyšší súd SR v jednom zo svojich rozhodnutí (sp. zn. 5 Cdo 265/2009, zo dňa 17.2.2011) uviedol nasledovné: ,,Pojmovými znakmi subjektívnych osobnostných práv sú absolútna povaha, imateriálny charakter, všeobecnosť a výlučnosť, zásadná neprevoditeľnosť, časová neobmedzenosť a nepremlčateľnosť. Pôsobia voči neobmedzenému, resp. neurčitému okruhu ostatných subjektov práva. Ich predmetom sú výlučne nemajetkové hodnoty (osobnosť). Patria každej fyzickej osobe ,,a priori“, (sú prejavom ľudskej osobnosti vo vzťahu k ostatným subjektom, t. j. či fyzickým alebo právnickým osobám) s rovnakým právnym postavením.“
9. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje jedno z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany práva na ochranu osobnosti. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia (ospravedlnenie) ako rýdzo osobné právo, nestačí na zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv. Napriek tomu, že ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom má za následok, že ide o osobné právo majetkovej povahy. Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby a do jej postavenia v spoločnosti. Takáto ujma sa teda bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do majetkovej sféry fyzickej osoby. Treba ju preto dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy.
10. V prípade neoprávneného zásahu alebo ohrozenia osobnostných práv sa fyzická osoba môže domáhať upustenia od neoprávnených zásahov do osobnostného práva, odstránenia neoprávnených zásahov do osobnostného práva a to najmä obnovením stavu, ktorý existoval pred zásahom, poskytnutia primeraného zadosťučinenia, ktorého sa môže domáhať dotknutá osoba, ktorej vznikla nemajetková ujma. Nemajetkovou ujmou rozumieme ujmu, ktorá zasahuje do psychickej sféry osoby a do jej postavenia v spoločnosti. Povinnosti osoby, ktorá zasiahla do osobnosti fyzickej osoby, zodpovedajú satisfakčnému žalobnému návrhu dotknutej osoby. Ide o primerané morálne zadosťučinenie a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
11. Ako primerané zadosťučinenie sa navrhuje ospravedlnenie, pričom sa často kombinuje s prostriedkami, ktoré odstránia následky neoprávneného konania. Najčastejšie sa navrhuje, aby vyhlásenie žalovaného, ktorým odvolá výrok ktorým sa dotkol žalobcu, bolo uverejnené v tlači, prečítané v televízií, rozhlase. Za určitých podmienok je možné namiesto morálneho zadosťučinenia požadovať zadosťučinenie peňažné. Je možné ho požadovať, len ak sú splnené dve podmienky a to morálne zadosťučinenie nie je postačujúce pre konkrétny prípad a dôstojnosť fyzickej osoby, alebo jej vážnosť v spoločnosti bola neoprávneným zásahom znížená v značnej miere. Zároveň je potrebné prihliadať na vyššiu toleranciu ku kritike verejnosti vo vzťahu k verejne činným osobám.
12. Občianskoprávna ochrana osobnosti sa zakladá na objektívnom princípe, čo znamená, že subjekt je zodpovedný za svoj neoprávnený zásah do osobnostných práv, aj keby o ňom nevedel. Túto zodpovednosť za zásah do osobnostných práv nie je možné vylúčiť dôkazom tzv. ospravedlniteľného omylu, teda, že konanie bolo dobromyseľné a pôvodca mohol svoje tvrdenia považovať za pravdivé. Osobnosť fyzickej osoby má rovnakú ujmu poškodenia práv, bez ohľadu na to, či sa jednalo o zásah úmyselný, alebo bez zavinenia. V sporoch týkajúcich sa ochrany cti a dôstojnosti je prípustné zbaviť sa zodpovednosti prostredníctvom tzv. dôkazu pravdy. Ak obsah tvrdenia zodpovedal pravde, potom spravidla nebol neoprávnený. Občianskoprávna ochrana cti nemôže byť poskytnutá v prípade difamačných (hanlivých) tvrdení, ktoré sú pravdivé. Aby vznikla občianskoprávna sankcia za nemajetkovú ujmu, ktorá bola spôsobená neoprávneným zásahom do osobnostných práv, je potrebné splniť zákonné predpoklady a to existencia zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby, vymedzených ustanovením § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom sa musí jednať o zásah, ktorý môže objektívne vyvolať ujmu, ktorá môže nielen porušiť, ale aj ohroziť osobnosť fyzickej osoby. Práve objektívna spôsobilosť zásahu je nevyhnutná zložka zásahu na to, aby právo na ochranu osobnosti mohlo byť uplatnené, ďalej neoprávnenosť zásahu - jedná sa o konanie, ktoré smeruje proti osobnej a mravnej integrite fyzickej osoby, objektívne môže znížiť jej dôstojnosť, vážnosť a česť, ohroziť postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Každý takýto zásah je v rozpore s objektívnym právom. A treťou podmienkou je príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom do osobnostných práv fyzickej osoby a vznikom
nemajetkovej ujmy. V každom prípade musí ísť o neoprávnený zásah do osobnosti, v dôsledku ktorého vznikla nemajetková ujma.
13. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č. k. 11C/53/2011-193, zo dňa 16.10.2013, ktorým súd zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala zaplatenia autorskej odmeny titulom vyhotovenia fotografií, okrem iného skonštatoval, že z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že malo dôjsť k vydaniu publikácie diela S. &. Z. K. XXXX s termínom uzávierky pre snímky od žalobkyne 31.8.2008 a s termínom vydania a začiatkom distribúcie publikácie 1.12.2008 a že portréty neboli dodané v požadovanom formáte, rozlíšení a kvalite do 31.8.2008, následne žalobkyňa až na jeseň 2009 oslovila žalovaného s požiadavkou odovzdania diela mailom a poskytnutia úhrady odmeny. Uvedený rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Co/684/2013-243, zo dňa 17.2.2016.
14. Z listinného dôkazu, mailu žalobkyne zo dňa 4.10.2009 mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobkyňa fotografie, ktoré boli predmetom dodania a ktoré podľa žalovaného a listinných dôkazov mali byť odovzdané do 31.8.2008 neodovzdala ani v čase zaslania uvedeného mailu, t. j. v októbri 2009, pretože v maily sama žalobkyňa uviedla, že sa žalovanému úprimne ospravedlnila za reálny dôvod oneskorenia a to kvôli dieťaťu s otázkou, čo môže spraviť, aby sa uvedené napravilo, či sa môže tým ľuďom vo svojom mene ospravedlniť. Žalovaného zároveň žiadala, aby sa skúsil zamyslieť, ako sa dá projekt ešte zrealizovať. Z uvedeného listinného dôkazu jasne vyplýva, že žalobkyňa si bola vedomá, že fotografie z jej strany neboli odovzdané riadne a včas žalovanému.
15. Z listinného dôkazu - zrušenie objednávky zo dňa 24.1.2009 mal súd prvej inštancie za preukázané, že spoločnosť FLADER, s.r.o. zrušila u žalovanému objednávku na publikáciu ,,H. S. &. Z. K.“ z dôvodu nevydania titulu v plánovanom termíne. Žalovaný teda publikáciu nevydal a projekt sa nezrealizoval, čo potvrdzuje uvedený listinný dôkaz.
16. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobkyňa v konaní žiadnym spôsobom nepreukázala, že by fotografie dodala žalovanému riadne a včas, nepredložila súdu žiaden dôkaz, ktorým by potvrdila, že svoju povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy si splnila. Z listinných dôkazov, konkrétne z mailovej komunikácie medzi žalobkyňou a žalovaným, rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č. k. 11C/53/2011-193, zo dňa 16.10.2013 a z vyjadrení žalobkyne ako aj žalovaného, mal súd prvej inštancie za to, že žalobkyňa nedodala fotografie včas, v dôsledku čoho žalovaný nemohol vydať publikáciu, ktorej súčasťou mali byť fotografie dodané žalobkyňou. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že zverejnením oznámenia sa žalovaný nedopustil protiprávneho konania, ktoré by mohlo predstavovať zásah do osobnostných práv žalobkyne. Zo strany žalovaného išlo u určitú kritiku, avšak oprávnenú, keďže sa opierala o pravdivú skutočnosť.
17. Poukázal tiež na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 10Co/21/67, publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod č. 103/1967, v zmysle ktorého ,,je potrebné robiť rozdiel medzi kritikou a neoprávneným zásahom, pričom rozdiel medzi nimi treba umiestniť v rozhodujúcom hľadisku pravdivosti, vernosti, objektívnosti a cieľa, ktorý je konkrétnym prejavom sledovaný. Zákonná ochrana je daná len ak vytýkané prejavy sú zásadne nepravdivé alebo pravdu skresľujúce. Kritika nie je neoprávnená, ak nie sú prekročené medze vecnej kritiky a ak je primeraná obsahom i formou“ a upriamil pozornosť aj na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11Co/278/2012, podľa ktorého kritika nie je neoprávnená, ak nie sú prekročené medze vecnej kritiky. Zverejnenie pravdivého skutkového tvrdenia, ktoré sa netýka osobného súkromia fyzickej osoby, nemôže byť neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti.
18. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel k záveru, že oznam zverejnený na internetovej stránke žalovaného v znení: ,,vydanie C. (G. S. D. H.) G. I. B. F. S. T. Q. B. O. Ž. D. G. U. Z. Ž.J. D. N. U.. Č.. D. Š. M. G. G. I. Z.. D. S. B. G. U. B. sa zakladal na pravdivých informáciách, keď dojednané fotografie neboli riadne a včas dodané zo strany žalobkyne, nejednalo sa tak o nepravdivé informácie, preto takýto prejav nemožno považovať za zásah do osobnostných práv odôvodňujúci priznanie nemajetkovej ujmy.
19. Ak by aj zo strany žalobkyne došlo k oneskoreniu dodania fotografií v dôsledku toho, že žalovaný neposkytoval mená osôb, ktoré majú byť predmetom fotenia, dostatočne včas, čo však žalobkyňa v konaní nepreukázala, bolo povinnosťou žalobkyne preukázať, ako jej zverejnený oznam zasiahol do
súkromia, do jej dobrej povesti a ako poškodil jej meno. Nestačí pritom len samotné skonštatovanie, že oznam jej mohol spôsobiť stratu klientov a ohroziť jej dobré meno.
20. V tomto smere však žalobkyňa absolútne nepreukázala, že by jej zverejnený oznam spôsobil stratu nejakých klientov, či už vtedy aktuálnych klientov alebo potenciálnych klientov, nepreukázala, že by v dôsledku tohto oznamu bolo jej meno poškodené, znevážené, že by utrpela vážny zásah do jej súkromnej integrity, že by prišla o nejaké zákazky alebo prácu. Sama žalobkyňa v konaní pred súdom uviedla, že si nepamätá, že by prišla o nejakého klienta v dôsledku zverejneného oznamu. Svedkovia vypočutí v konaní taktiež nepotvrdili a ani neuviedli žiadne relevantné dôkazy, že by žalobkyňa prišla v dôsledku zverejneného oznamu o nejakých klientov, o prácu, zákazky, že by jej meno bolo závažným spôsobom poškodené. Rovnako svedok Ľ.M. T. vo svojom písomnom vyjadrení len opísal, že uvedené oznámenie vnímal ako hanlivú informáciu o svojej manželke, ktorá v tom čase začínala ako fotografka, avšak sám uviedol, že nevie preukázať a ani vyčísliť stratu nejakých potenciálnych klientov. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam, ak by zverejnený oznam aj bolo možné považovať za zásah do osobnostných práv žalobkyne, súd prvej inštancie nemal za preukázané, že by uvedeným zásahom bola závažným spôsobom znížená dôstojnosť alebo vážnosť žalobkyne.
21. V neposlednom rade súd prvej inštancie prihliadol pri rozhodovaní i na skutočnosť, že oznámenie nebolo zverejnené priamo na hlavnej stránke žalovaného, ale až po preklikaní hlavného menu, teda s oznamom sa nemohlo oboznámiť široké množstvo ľudí ale len tí, ktorí sa zaujímali o vydanie publikácie, pretože oznam bol zverejnený práve v podtituloch ohľadom publikácie.
22. Súd prvej inštancie navyše uviedol, že v prípade zásahu do osobnostných práv prichádza do úvahy predovšetkým morálne zadosťučinenie v podobe napríklad zverejnenia ospravedlnenia v médiách a pod., ktoré v danej veci žalovaný žalobkyni aj opakovane ponúkal s tým, že zverejní ospravedlnenie spolu s reklamou pre žalobkyňu na svojej novej stránke, avšak žalobkyňa s uvedeným morálnym zadosťučinením (ospravedlnením) nesúhlasila a trvala na priznaní peňažného zadosťučinenia, čo považoval za účelové. Zdôraznil, že peňažné zadosťučinenie je možné požadovať namiesto morálneho zadosťučinenia len ak sú splnené dve podmienky a to 1) morálne zadosťučinenie nie je postačujúce pre konkrétny prípad a 2) dôstojnosť fyzickej osoby, alebo jej vážnosť v spoločnosti bola neoprávneným zásahom znížená v značnej miere. V danom prípade však nie je splnená ani jedna z uvedených podmienok, pretože morálne zadosťučinenie žalobkyňa odmietla a žalobkyňa nepreukázala, že by jej dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti bola uvedeným zásahom znížená v značnej miere.
23. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie považoval žalobu žalobkyne v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy za nedôvodnú, preto žalobu vo zvyšnej časti v zmysle § 11, § 13, § 15, § 16 Občianskeho zákonníka zamietol, nariadené predbežné opatrenie podľa § 335 ods. 1 C. s. p. zrušil, pretože došlo k zastaveniu konania v časti návrhu o povinnosti žalovaného zverejniť ospravedlnenie, t. j. v časti týkajúcej sa vydania predbežného opatrenia. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 v spojení s 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania o vydanie predbežného opatrenia a podľa § 255 ods. 1 v spojení s 262 ods. 1 C. s. p. žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo veci samej v rozsahu 100 % voči žalobkyni s tým, že podľa § 262 ods. 1 C. s. p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Žalobkyňa bola v časti konania o vydanie predbežného opatrenia úspešná, pretože v časti návrhu bolo predbežné opatrenie vydané, avšak v časti konania o vydanie predbežného opatrenia bol úspešný žalovaný, pretože vo zvyšnej časti bol návrh o vydanie predbežného opatrenia zamietnutý, preto rozhodol tak, že žiadnej zo strán nepriznáva nárok na náhradu trov konania o vydanie predbežného opatrenia. Žalovaný mal vo veci samej plný úspech, nakoľko žalobkyňa vzala žalobu v časti o povinnosť zverejniť ospravedlnenie počas konania späť z dôvodu dlhého časového odstupu od zverejneného oznámenia, titulom ktorého sa domáha ospravedlnenia a nemajetkovej ujmy po súčasnosť, keďže s odstupom rokov by zverejnenie ospravedlnenia už nemalo taký význam ako aj z dôvodu, že pôvodná internetová stránka žalovaného je v súčasnosti deaktivovaná a o zverejnenie ospravedlnenia na novej internetovej stránke žalovaného žalobkyňa nemá záujem, vo zvyšnej časti žalobu zamietol, preto žalovaný bol v celom konaní úspešný a má nárok na náhradu trov konania vo veci samej potrebných na účelné uplatňovanie práva proti žalobkyni, ktorá vo veci úspech nemala.
24. Proti zamietajúcemu výroku a proti výrokom o trovách konania podala žalobkyňa odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f), písm. h) C. s. p. a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
24.1 Mala za to, že súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav veci, keď v bode 17 odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že dielo malo byť v auguste 2008 odovzdané a žalobkyňa ho odovzdať nestihla, pretože v skutočnosti žiadny termín na odovzdanie diela medzi stranami sporu nikdy určený nebol. Žalobkyňa bola žalovaným oslovená na spoluprácu pri vyhotovovaní portrétnych fotografií osôb z rôznych oblastí kultúry, avšak čas vykonania diela nebol súčasťou ich ústnej dohody. Dohoda procesných strán o presnom termíne odovzdania diela zo žiadneho e-mailu tak žalobkyne, ako aj žalovaného, nevyplýva. Žalobkyňa vedela, že portrétne fotografie známych osôb majú byť súčasťou žalovaného pripravovanej publikácie s pracovným názvom „H. S. &. Z. K.“, žalovaný ju však nikdy so zamýšľaným termínom jej vydania neoboznámil. Termín, ktorý žalobkyňa vo svojich emailoch uvádza, si dala sama po zistení svojho tehotenstva. Nakoľko jej dieťatko sa malo narodiť v septembri, chcela v auguste svoje fotografie žalovanému odovzdať. Napriek všetkej svojej snahe sa jej napokon dané predsavzatie nepodarilo splniť. Dôvodom bolo aj oneskorené oznamovanie osôb, ktoré mali byť fotograficky portrétované, zo strany žalovaného. Súd prvej inštancie v bode 44 odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval, že žalobkyňa túto skutočnosť nepreukázala, avšak opäť ide o nesprávny skutkový záver. Práve emailová komunikácia medzi žalobkyňou a žalovaným potvrdzuje, ako sa žalobkyňa domáhala oznámenia mien osôb, ktoré ma fotograficky portrétovať, ako žalovaného súrila, dokonca sa mu ponúkala, že mu s kontaktovaním a oslovovaním týchto osôb pomôže. Naopak žalovaný žalobkyňu ani jeden raz neurgoval a neupozorňoval na meškanie. Ani jedným jediným e-mailom, listom, či telefonátom, ju nevyzýval, aby jej dielo, prípadne aspoň jeho časť odovzdala. Až do dňa, kedy sa žalovanému žalobkyňa po roku ozvala, žalovaný žalobkyni vôbec neoznámil, že vydanie publikácie je už neaktuálne. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil e-mail žalobkyne zo dňa 4.10.2009, keď v bode 37 odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalovanému ospravedlnila, pretože si bola vedomá, že fotografie neboli odovzdané riadne a včas. Daný e-mail bol len reakciou na postoj žalovaného a jeho odmietanie fotografie prevziať. Súd prvej inštancie opomenul, že žalobkyňa sa žalovanému prvýkrát od pôrodu prihlásila emailom zo dňa 23.9.2009, v ktorom uviedla slovo: „uffff“. Ak by si žalobkyňa skutočne bola vedomá svojho ročného omeškania, ospravedlnila by sa hneď a určite by vo svojom emaile dané citoslovce nepoužila.
24.2 Súd prvej inštancie nesprávne posúdil aj rozsudok Okresného súdu Bratislava IV, ktorý žalobu žalobkyne zamietol výlučne z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v konaní. Nakoľko posúdenie pasívnej legitimácie žalovaného v konaní bolo pri rozhodovaní o nároku žalobkyne pre tento súd ťažiskom, ďalšími spornými otázkami veci samej sa už Okresný súd Bratislava IV nezaoberal. Dané rozhodnutie bolo potvrdené aj odvolacím súdom. Oba súdy sa však zaoberali len posúdením pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, neskúmali nárok žalobkyne vo veci samej.
24.3 Súd prvej inštancie v odseku 39 odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval, že žalobkyňa nepreukázala žiadnym spôsobom, že by fotografie dodala riadne a včas, nepredložila súdu žiadny dôkaz o splnení svojej povinnosti. Opäť ide o nesprávne skutkové zistenie, ako aj nesprávne právne posúdenie veci; poukázal pritom na § 563 Občianskeho zákonníka a uviedla, že keďže žalovaný žiadnym spôsobom nevyzval žalobkyňu na odovzdanie objednaného diela, zaslala žalobkyňa žalovanému náhľady fotografií po ukončení ich vyhotovenia, t. j. dňa 23.9.2009, sama. Zaslanie náhľadov fotografií bolo súčasťou dohody procesných strán. Žalovaný si mal z množstva fotografií vybrať tie, ktoré sa mu najviac páčia. Žalovaný však odmietal fotografie prevziať s tvrdením, že ich už nepotrebuje. Napokon sa strany sporu dohodli, že žalovaný si fotografie prevezme pri podpise licenčnej zmluvy. K jej uzavretiu však nikdy nedošlo, nakoľko žalovaný zaslal žalobkyni oznámenie zo dňa 16.10.2009, že od akýchkoľvek dohôd o spolupráci odstupuje, čo opäť súd prvej inštancie nezohľadnil. Skutkové zistenie súdu prvej inštancie, že oznámenie sa zakladalo na pravdivých informáciách, je teda absolútne nesprávne a v rozpore s listinnými dôkazmi, založenými v súdnom spise. Žalobkyňa žiadnym spôsobom nezavinila odloženie vydania publikácie, keďže žalovaný jej nikdy žiadny termín odovzdania diela neurčil. Informácia, že „vydanie publikácie muselo byť odložené z dôvodu nedodania fotografií objednaných u fotografky V. C.Y. v stanovenom termíne“, je teda absolútne nepravdivá, zavádzajúca a osočujúca. Žalobkyňa nemohla
„nedodať fotografie v stanovenom termíne“, keď o takomto termíne nemala absolútne žiadnu vedomosť, keďže takýto termín neexistoval. Žalovaný žiadnym spôsobom v konaní nepreukázal, že žalobkyni stanovil na odovzdanie diela určitý termín, ani že by ju oboznámil s termínom vydania pripravovanej publikácie. Išlo výlučne o jeho účelové tvrdenie, na čo súd prvej inštancie absolútne neprihliadol.
24.4 Poukázala tiež na to, že na príprave publikácie pracovali aj iné osoby. Fotografické portréty známych osobností z rôznych oblastí umenia, ktoré si žalovaný u žalobkyni objednal, mali tvoriť len predelové strany k jednotlivým kapitolám publikácie. Neboli teda podstatou pripravovanej publikácie, ktorej cieľom bolo predstaviť bratislavské galérie, ateliéry a predajne, t. j. zmapovať dizajn, architektúru a moderné umenie v Bratislave. Ak by skutočne žalobkyňa nedodala žalovanému fotografie včas, mohol žalovaný vzniknutú situáciu riešiť iným vhodným spôsobom. Predelové strany nemôžu vážne ohroziť samotný obsah knihy. Uvedené odporuje i zásadám logiky. Žalobkyňa teda v žiadnom prípade nemohla predstavovať dôvod, pre ktorý by žalovaný bol nútený vydanie publikácie odložiť.
24.5 Na pravde sa absolútne nezakladá ani druhá časť prvej vety oznámenia, a to: „...a t. č. je vec v štádiu riešenia sporu s menovanou autorkou“. Táto informácia v nadväznosti na prvú časť vety musela evokovať u každého, kto sa s ňou oboznámil, že žalovaný si uplatnil u žalobkyne nárok na náhradu škody, čo však vôbec nebolo pravdou. V skutočnosti to bola žalobkyňa, ktorá sa na žalovaného obracala so snahou o mimosúdne vysporiadanie danej záležitosti.
24.6 Mala za to, že rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici súd prvej inštancie (v bode 41) nesprávne aplikoval. Ak by sa aj kritika žalobkyne zo strany žalovaného opierala o pravdivé skutočnosti, čo však v tomto prípade neprichádza do úvahy, nemožno ju považovať za oprávnenú, nakoľko nebola primeraná formou. Žalovaný neoznámil údajný dôvod nevydania publikácie len osobám, ktoré boli jej nevydaním dotknuté, ale na svojej internetovej stránke P..S..sk, t. j. spôsobom neohraničeného prístupu širokej verejnosti. Podľa ustálenej judikatúry aj opodstatnená kritika alebo upozornenie na nedostatky, či chyby, môžu byť objektívne spôsobilé privodiť ujmu, ak boli prednesené nevhodne, s určitou publicitou a na nevhodnom mieste. Vzhľadom na žalovaným zvolenú formu zverejnenia oznámenia, by toto oznámenie predstavovalo zásah do osobnostných práv žalobkyne i v prípade, keby sa opieralo o pravdivé skutočnosti, na čo súd prvej inštancie vôbec neprihliadol. V zmysle ustálenej judikatúry, ak je nejaká informácia, spôsobujúca zásah do osobnostných práv, zverejnená prostredníctvom tlače, rozhlasu alebo televízie, predpokladá sa, že zásah mal širokú publicitu. Uviedla, že počas súdneho konania niekoľkokrát poukazovala na skutočnosť, že pri sieti internet to platí niekoľkonásobne. Na rozdiel od tlače, rozhlasu a televízie sa totiž so zverejneným oznamom na internete neoboznámia len tie osoby, ktoré cielene alebo náhodne príslušnú webovú stránku navštívia, obdobne ako je to pri zakúpení toho
- ktorého periodika, či zvolení tej - ktorej rozhlasovej, či televíznej programovej služby, ale aj tí, ktorí síce vedome nemajú v úmysle takúto stránku navštíviť, ale pri hľadaní informácií o určitej osobe, t. j. pri tzv. lustrácii, sa na takúto stránku dostanú. Keď sa v čase zverejňovania predmetného oznámenia žalovaným na jeho stránke, t. j. v období rokov 2010 - 2011, v internetovom vyhľadávači spoločnosti K., uviedlo rodné priezvisko žalobkyne, pod ktorým je jej tvorba známa, medzi prvými stránkami, ktoré vyhľadávač našiel, bola stránka žalovaného s uvedením predmetného oznámenia.
24.7 V tejto súvislosti považuje za zarážajúce, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o jej nároku prihliadol výlučne na argument žalovaného, že s oznámením sa oboznámili len tí, čo sa zaujímali o vydanie publikácie, keďže oznámenie nebolo zverejnené priamo na hlavnej stránke, ale až po preklikaní hlavného menu (bod 46 odôvodnenia). Dôkazom vyvracajúcim toto účelové a zavádzajúce tvrdenie žalovaného je aj kópia oznámenia na webovej stránke žalovaného, ktorú žalobkyňa súdu prvej inštancie predložila, a z ktorej jednoznačne vyplýva, že vo vyhľadávači bolo uvedené „S. V. C.“. Po zadaní týchto slov, ktoré predstavujú obchodné meno žalovaného a rodné meno žalobkyne, ktoré je súčasne i jej umeleckým menom, sa webová stránka žalovaného s oznámením hneď ukázala, čiže nebolo potrebné sa k oznámeniu preklikať. Rovnako sa stránka žalovaného ukázala aj po zadaní len rodného mena žalobkyne.
24.8 Vyčítala súdu prvej inštancie, že nesprávne vyhodnotil emailovú komunikáciu medzi stranami sporu. Neprihliadol dostatočne na emaily žalobkyne, ktorými žalovaného prosila o oznámenie mien osôb, aby mohla všetko stihnúť. Nevzal do úvahy, že ešte začiatkom augusta 2008 nemal žalovaný skompletizovaný zoznam osôb, ktorých fotografické portréty mali byť súčasťou pripravovanej publikácie.
Že ešte dňa 11.8.2008 prosila žalobkyňa už v ôsmom mesiaci jej tehotenstva žalovaného o kontakt na C. (jednu z osobností). Rovnako súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil a právne posúdil výpoveď žalobkyne, ako aj svedkyne V.. Z.. I. H.j a svedka C. G.. Neprihliadol na žalobkyňou vyjadrený strach z reálnej hrozby straty tvorivých objednávok a zníženia zdrojov obživy.
24.9 Počas súdneho konania poukazovala na skutočnosť, že vyhotoviť objednané dielo riadne a včas je jednou zo základných povinností každého autora, resp. vo všeobecnosti každého zhotoviteľa. Zverejnenie informácie o autorovi, že neodovzdal objednané dielo v stanovenom termíne, a tým znemožnil realizáciu zámeru objednávateľa, je veľmi silným obvinením. Obzvlášť v dnešnej dobe moderných technológii, umožňujúcej zistiť si o osobe, s ktorou zamýšľame nadviazať spoluprácu, čo najviac informácii. Referencie, či už pozitívne alebo negatívne, o osobe, vytvárajúcej diela, či poskytujúcej určité služby, zohrávajú kľúčovú úlohu pri rozhodovaní sa nejedného objednávateľa, komu svoju objednávku bude adresovať. Kto sa už len obráti na autora, ktorý neodovzdáva svoje diela včas a marí tak plány objednávateľa?
24.10 Obaja spomínaní svedkovia potvrdili, že zverejnenie oznámenia takého znenia by za neoprávnený zásah do svojich osobnostných práv považoval objektívne každý autor. Ide výslovne o šírenie informácie o nespoľahlivosti autora. Každé oznámenie tohto typu, a to bez ohľadu na jeho pravdivosť, či nepravdivosť, zverejnené v sieti internet, hrubo poškodzuje meno autora, jeho povesť a fungovanie v profesijnej oblasti. Vytváraním negatívneho obrazu autora a vzbudzovaním pochybnosti o jeho serióznosti ohrozuje autora pri budovaní jeho klientely. Získanie negatívnej informácie o autorovi má navyše dlhotrvajúce dopady. Nemusí ovplyvniť určitú osobu pri výbere vhodného partnera na spoluprácu hneď po tom, ako sa táto osoba dozvedela o autorovi niečo negatívne. Uvedenú informáciu môže potenciálny klient len vziať na vedomie a až po rokoch sa mu môže obsah nadobudnutej informácie vybaviť. Napr. aj pri odporúčaní žalobkyne nejakou inou osobou si môže spomenúť, že to meno už niekde videl, že niečo o nej už čítal. Aj keď môže mať informácie o kvalitne vyhotovených dielach žalobkyne, rozhodujúcim pre neho môže byť práve žalovaným zverejnené oznámenie, ktoré sa mu v súvislosti s menom žalobkyne v mysli vybaví. Radšej zvolí iného autora, o ktorom nie sú známe informácie, že nedodržiava termíny.
24.11 Súd prvej inštancie pri konštatovaní, že žalobkyňa absolútne nepreukázala stratu svojich klientov a zákazky, neprihliadol na ustálenú judikatúru, podľa ktorej na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov neoprávneného zásahu, ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva, chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka (uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 28 Cdo 662/2002). Pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti postačí zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka. Nevyžaduje sa vyvolanie následkov. Pri práve na ochranu občianskej cti, kde následok spočíva v znížení vážnosti u spoluobčanov a v ohrození postavenia a uplatnenia občana v spoločnosti, by zisťovanie takýchto okolností mohlo byť v rozpore s cieľom právnej úpravy ochrany osobnosti (Zborník III, s. 176 ods. 5 a 6).
24.12 Nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie v odseku 48, že neboli splnené podmienky pre priznanie peňažného zadosťučinenia, nakoľko morálne zadosťučinenie žalobkyňa odmietla a zníženie dôstojnosti a vážnosti nepreukázala. Od podania žaloby sa voči žalovanému domáhala aj morálneho zadosťučinenia, a to vo forme ospravedlnenia na internetovej stránke žalovaného, t. j. na mieste, na ktorom k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobkyne došlo. Od svojho nároku upustila výlučne len z dôvodu jeho dodatočnej nevykonateľnosti, keďže žalovaný počas súdneho konania svoju internetovú stránku P..S..sk deaktivoval. Žalovaný sa jej nikdy ospravedlniť nechcel, takéto riešenie striktne odmietal, ponúkal jej len možnosť zverejnenia profilu a článku o jej osobe a fotografickej tvorbe na jeho webovej stránke P..Z..sk, čo odmietla. Považuje za zarážajúce, že súd prvej inštancie sa absolútne nezaoberal skutočnosťou, že žalovaný počas súdneho konania svoju internetovú stránku P..S..sk zrušil. Ponuku žalovaného na pojednávaní 22.3.2019, spočívajúca vo sfunkčnení už tri roky nefungujúcej stránky výslovne za účelom zverejnenia ospravedlnenia žalobkyne, z pochopiteľných a logických dôvodov odmietla.
24.13 Súd prvej inštancie vyvodil z § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka nesprávny právny záver, keď uviedol, že jednou z podmienok na priznanie peňažného zadosťučinenia je zníženie dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej miere. Občiansky zákonník priznáva peňažné zadosťučinenie fyzickej
osobe v prípade, pokiaľ by sa zadosťučinenie podľa odseku 1 nezdalo postačujúce, pričom zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v značnej miere uvádza slovným spojením „najmä preto“ len ako príklad na aplikáciu tohto ustanovenia, nie základnú podmienku. Žalobkyňa sa poskytnutia pôvodne aj peňažného zadosťučinenia, po zrušení internetovej stránky P..S..sk žalovaným už len výlučne, voči žalovanému domáhala z dôvodu, že zásah do jej osobnostných práv, občianskej a profesionálnej cti, už nebolo možné odčiniť obnovením pôvodného stavu. Bolo absolútne nemožné zistiť, aké osoby si inkriminované oznámenie zverejnené žalovaným na jeho webovej stránke prečítali. Rovnako tak bolo absolútne nemožné získať o danej skutočnosti svedectvo týchto osôb, ako aj vyčísliť majetkovú škodu, ktorá žalobkyni v dôsledku neoprávneného konania žalovaného vzniklo, t. j. ušlý zisk, o ktorý žalobkyňa vinou žalovaného prišla.
24.14 S ohľadom na uvedené nemohla byť ani súdom prvej inštancie priznaná morálna satisfakcia postačujúca. Bolo by nemožné zabezpečiť, aby si ospravedlnenie žalovaného prečítali všetci tí, ktorí sa pred mnohými rokmi oboznámili s oznámením žalovaného. Výšku požadovaného zadosťučinenia si žalobkyňa voči žalovanému uplatnila v súlade s § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka. V konaní pred súdom prvej inštancie poukazovala na následky neoprávneného zásahu žalovaného, objektívne spôsobilé poškodiť v značnej miere jej povesť ako autorky fotografických diel na verejnosti, očierniť jej umelecké meno, ohroziť jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti; formu tohto zásahu - zverejnenie na internete, t. j. neurčitý, veľký počet adresátov, široká publicita; dĺžku trvania zásahu - minimálne od júna 2010 do doručenia predbežného opatrenia (marec 2011); nemožnosť osloviť všetkých, ktorí si dané oznámenie prečítali a uviesť skutočnosti na pravú mieru; skutočnosť, že ide o nepravdivé, zavádzajúce a pravdu skresľujúce tvrdenie, keďže žalovaný nikdy žalobkyni konečný termín odovzdania diela neurčil, ani ju k odovzdaniu diela nevyzýval; úmyselné a cielené konanie žalovaného - oznámenie žalovaného nebolo všeobecné, žalovaný v oznámení zaútočil na konkrétnu osobu - žalobkyňu, profesionálnu fotografku, s cieľom oznámiť aj potencionálnym klientom žalobkyne, že je neseriózna a kvôli nej zlyhalo vydanie určitej publikácie.
24.15 S poukázaním na uvedené skutočnosti má za to, že súd prvej inštancie nepostupoval pri hodnotení výsledkov dokazovania správne, nevyhodnotil všetky dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, neposudzoval ich jednotlivo ani v ich vzájomných súvislostiach, keď dospel k citovaným skutkovým zisteniam. Vôbec neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli v konaní žalobkyňou preukázané a ktoré za konania vyšli najavo, naopak pri rozhodovaní o žalobe vzal do úvahy ničím nepodložené tvrdenia žalovaného, ako aj skutočnosti, ktoré absolútne nevyplynuli ani z prednesov procesných strán. Súd prvej inštancie nesprávne rozhodol aj o náhrade trov konania, keď dospel k záveru, že žalovaný mal vo veci samej plný úspech; súd prvej inštancie doslova prekrútil čiastočné späťvzatie žaloby; uvedeným dôvodom, t. j. časovým odstupom od zverejnenia oznámenia, žalobkyňa odôvodňovala len svoj nárok na finančné zadosťučinenie. Žalobu v časti uloženia povinnosti žalovaného zverejniť na jeho internetovej stránke ospravedlnenie vzala späť výlučne z dôvodu, že žalovaný stránku zrušil. Zo žiadneho iného dôvodu. Rovnako nesúhlasila ani s výrokom súdneho rozhodnutia o trovách predbežného opatrenia, nakoľko je presvedčená, že v konaní o vydanie predbežného opatrenia bola úspešná, keďže súd prvej inštancie zamietol jej návrh len v nepodstatnej časti.
25. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že späťvzatie žaloby na uverejnenie ospravedlnenia bolo výlučnou aktivitou žalobkyne, nijako žalovaným nezavinenou. Žalovaný deklaroval, že doména S..sk je neustále v jeho vlastníctve, čo je možné preveriť na stránke R.:/..sk-T..sk/ a môže byť kedykoľvek obnovená. Deaktivovanie obsahu stránky (t. j. uverejneného obsahu) neznamená v žiadnom prípade nutnosť vziať žalobu v časti ospravedlnenia späť. Ak žalobkyňa argumentuje, že morálna satisfakcia nemohla byť postačujúca, tak prejudikuje prípadné súdne rozhodnutie, ohľadne právnej a skutkovej otázky, ktorá nemohla byť (výlučne z viny žalobkyne) súdom prvej inštancie posúdená. Ako by súd rozhodol vo vzťahu k povinnosti uverejniť ospravedlnenie, nie je možné zistiť. Súd prvej inštancie sa preto v dôsledku procesnej aktivity žalobkyne (späťvzatie časti žaloby) venoval len posúdeniu intenzity prípadného zásahu vo vzťahu k tomu, či boli naplnené predpoklady podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže zákon tu vyžaduje prísnejšie splnenie kritérií.
25.1 Ak žalobkyňa namieta, že súd prvej inštancie vyhodnocoval, či došlo k zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti dotknutej osoby v spoločnosti, pričom argumentuje tým, že Občiansky zákonník priznáva peňažné zadosťučinenie fyzickej osobe v prípade, pokiaľ by sa zadosťučinenie podľa odseku 1 nezdalo postačujúce, pričom zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v značnej miere uvádza slovným
spojením „najmä preto“ len ako príklad na aplikáciu tohto ustanovenia, nie základnú podmienku“, treba uviesť, že pokiaľ žalobkyňa chcela uplatniť nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z iného dôvodu, ako z dôvodu zníženia dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby, musela by takéto iné dôvody jednoznačne preukázať. Žalobkyňa uvádzala v konaní ako dôvody pre uplatnenie peňažnej náhrady a) svoju poškodenú povesť, pričom toto poškodenie povesti v konaní nijako nepreukázala, b) očiernenie jej umeleckého mena, pričom ani v jednom z oboch konaní žalobkyňa nijako nepreukázala, že by dielo riadne vytvorila a dodala, pričom práve táto skutočnosť bola podstatou oznamu, čo súd prvej inštancie správne vyhodnotil, ako pravdivé tvrdenie (odsek 43 napadnutého rozsudku), c) ohrozenie postavenia a uplatnenia žalobkyne v spoločnosti, čo rovnako žalobkyňa nijako nepreukázala, argumentovala len svojou obavou, pričom aj ňou navrhnutí svedkovia zhodne potvrdili, že svoj postoj k žalobkyni nijako nezmenili, d) negatívny vplyv na okolie, čo rovnako nijako žalobkyňa nepreukázala, ak sa odmyslí účelová výpoveď jej manžela, ktorý má nepochybne záujem na výsledku konania.
25.2 Aj v samotnom odvolaní žalobkyňa priznáva, že pred súdom prvej inštancie poukazovala na „následky... objektívne spôsobilé poškodiť... povesť..., očierniť jej umelecké meno, ohroziť jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti“. Sama tu priznáva, že nepoukazovala na následky, ktoré by tieto poškodili, ale len boli spôsobilé poškodiť, čo pre uplatnenie nároku podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka nie je dostatočné. Ak žalobkyňa nijako nepreukázala skutočnosti uvedené a súd prvej inštancie dospel k jednoznačnému a odôvodnenému záveru o chýbajúcej zníženej dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere, nie je jasné, čo vlastne žalobkyňa súdu vo vzťahu k aplikácii § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyčíta. Rovnako nie je jasné, čo žalovaný sleduje poukazovaním na nemožnosť obnovenia pôvodného stavu, keď § 13 ods. 1 ani ods. 2 s takýmto niečím ani nepočíta. Odstránenie následkov (ods. 1) neznamená obnovenie pôvodného stavu. Argumentácia žalobkyne uvedená v odvolaní ohľadne úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti s poukazovaním na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28 Cdo 662/2002 neobstojí z viacerých dôvodov a) uvedené rozhodnutie nie je v rámci SR právne záväzné, b) predmetné súdne rozhodnutie sa týkalo skutkovo iného prípadu - išlo o opačnú situáciu, keď v konaní bolo preukázané, že inkriminované oznámenie bolo úplne alebo z časti pravdu skresľujúce, pričom sa v dovolaní posudzovala najmä problematika omylu a zavinenia, c) pre úspešné uplatnenie nároku podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka nie je postačujúce, ako sa mylne domnieva žalobkyňa, aby išlo o zásah, ktorý je len spôsobilý vyvolať následok, keďže § 13 ods. 2 hovorí práve naopak o nutnosti existencie konkrétneho následku, ktorým je zníženie dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti, a to navyše v značnej miere. Tento (alebo obdobný - slová „najmä preto“) následok musí nastať, nestačí teda pre aplikáciu tohto ustanovenia len hypotetická možnosť existencie následku. Skôr aplikovateľné je tu uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 154/2011, ktoré konštatuje, že „podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je v prvom rade skutočnosť, že morálna satisfakcia sa s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu javí ako nepostačujúca, pričom v dôsledku zásahu musí dôjsť k zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej miere“. Žalobkyňa teda v celej tejto pasáži nesprávne stotožňuje všeobecné posudzovanie zásahu do ochrany osobnosti s právom na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a jej právna argumentácia je preto pre tento prípad z uvedených dôvodov nepoužiteľná, keďže si neuplatnila nároky podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie pritom uvedenú skutočnosť riadne vysvetlil v odsekoch 35 a 44 napadnutého rozsudku.
25.3 Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že žalobkyňa nedodala predmetné fotografie riadne včas, pričom a) žalobkyňa vedela, že fotografie má realizovať pre publikáciu H. S. &. Z. K. XXXX, b) z emailovej komunikácie žalobkyne s konateľkou žalovaného, ktoré sú založené v súdnom spise jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa vedela o hraničnom termíne pre dodanie fotografií, c) žalobkyňa vedela, že publikácia mala vyjsť 1.12.2008. Nie je teda pravdivé tvrdenie žalobkyne, že nebol dohodnutý žiaden termín. Nakoniec, je nemysliteľné aby pre zhotovenie fotografií pre konkrétnu publikáciu nebol dohodnutý termín, odporuje to akejkoľvek logike. Neprináleží pritom žalobkyni posudzovať, či publikácia mohla alebo nemohla vyjsť bez zverejnených fotografií, nakoľko nepozná publikačný zámer a jej tvrdenia v tomto smere sú vykonštruované a účelové.
25.4 Žalobkyňa sa navyše polemikou o existencii, či neexistencii dohody o termíne snaží odvrátiť pozornosť od oveľa rozhodujúcejšej skutočnosti a to, že do dnešného dňa dielo objednávateľovi, ktorým bolo občianske združenie DESIGN SLOVAKIA nedodala, o čom nakoniec svedčí aj to, že neuspela so svojou žalobou o zaplatenie autorskej odmeny, ktoré je právoplatne skončené. Súd prvej inštancie navyše využil, že druhé konanie na Okresnom súde Bratislava IV bolo právoplatne skončené a z
odôvodnenia tamojšieho rozsudku, ktorému predchádzalo rozsiahle dokazovanie si osvojil jeho závery o existencii dohody o termíne dodania diela. Na tom nič nemení fakt, že tamojšia žaloba bola zamietnutá primárne pre chýbajúcu pasívnu legitimáciu žalovaného. Spolu so svojím dokazovaním teda riadne preskúmal skutočnosť nedodania diela a s touto sa riadne vysporiadal v odsekoch 36 až 40 napadnutého rozsudku.
25.5 Ak by žalobkyňa riadne odovzdala dielo, vedela by, komu ho odovzdala a vedela by aj koho má žalovať. To, že dokonca nesprávne žalovala subjekt, s ktorým nebola v zmluvnom vzťahu dokazuje jej neplnenie vlastných záväzkov. Žalobkyňa v samotnej žalobe uvádza, že fotografie dokončila ešte pred 30.8.2008, avšak nestihla ich finálnu úpravu. Sama tvrdí, že náhľady predložila až po roku! Dielo dodnes neodovzdala. Nie je pravdivé tvrdenie žalobkyne, že by neboli zo strany objednávateľa realizované pokusy o kontaktovanie žalobkyne v období po 30.8.2008 až do septembra 2009. Poukázal pritom na vyjadrenie k žalobe z 21.4.2011.
25.6 Opakované poukazovanie žalobkyne na širokú publicitu oznamu zverejneného na internetovej stránke dokazuje, že žalobkyňa stále nepochopila, že medzi jednotlivými úrovňami obsahu, ako aj medzi jednotlivými webovými stránkami je zásadný rozdiel v publicite. Argumentáciu žalobkyne možno v tomto smere prirovnať k tvrdeniu, že rovnakú publicitu má oznam uverejnený na 3. strane školského časopisu a oznam uverejnený na prvej strane celoslovenského denníka, veď obe sú tlačoviny a obe sa môžu hypoteticky dostať k veľkému, dokonca rovnakému počtu čitateľov. Takéto zovšeobecňovanie však absolútne neobstojí, čo v konaní preukázal. Reálny dosah oznamu bol prakticky nulový a vyhľadať si ho vedel len ten, kto cielene hľadal informáciu o danej publikácii, príp. v spojitosti so žalovaným, čo však objektívne znamená mizivé percento ľudí, pretože nikto okrem objednávateľa a fotografovaných osôb nemohol vedieť, že fotografie objednávateľ zadal zhotoviť žalobkyni.
25.7 Tvrdenia žalobkyne o tom, že internetový vyhľadávač K. našiel v inkriminovanom období ako jeden z prvých odkazov odkaz na inkriminovaný oznam je len nijako nepreukázaným tvrdením, ktoré popiera. Žalobkyňa nepreukázala takúto skutočnosť, rovnako ako nepreukázala obsah uverejneného oznamu. Predložené fotokópie spochybnil, nakoľko zhotoviť „obrázok“ stránky dokáže aj len mierne nadpriemerný užívateľ počítačových technológií. Žalobkyňa neuniesla ani základné dôkazné bremeno o obsahu inkriminovaného oznamu. K ďalším skutočnostiam ohľadne vyhľadávania na internete poukázal na zápisnicu z pojednávania z 22.3.2019.
25.8 Tvrdenie žalobkyne, že sa nebol ochotný ospravedlniť, je zo strany žalobkyne úmyselne nepravdivé, keďže je zastúpená advokátkou. Súd prvej inštancie správne túto skutočnosť konštatoval a prihliadol na ňu. Žalobkyňa zamlčiava zo strany žalovaného ponúkanú mimosúdnu dohodu, ktorej súčasťou bolo ospravedlnenie a ktorú právny zástupca žalovaného predložil právnej zástupkyni žalobkyne dňa 21.5.2015 a ktorú žalobkyňa prostredníctvom právnej zástupkyne dňa 8.6.2015 odmietla. Pri ďalšom pokuse žalovaného o zmier (11.11.2016) bol žalobkyni navrhnutý, vzhľadom na odmietnutie predošlého ospravedlnenia, PR článok o jej osobe, čo tiež odmietla, pričom aj táto forma mala charakter morálnej satisfakcie. Na tomto mieste považoval za potrebné zdôrazniť, že uvedené návrhy inicioval nie z dôvodu, že by uznával akýkoľvek nárok žalobkyne, ale v záujme ukončenia dlhoročného súdneho sporu a na základe zmierovacej aktivity vtedajšieho zákonného sudcu.
25.9 K žalobkyňou uvádzanému tvrdeniu: ,,Na pravde sa absolútne nezakladá ani druhá časť prvej vety oznámenia, a to: „...a t. č. je vec v štádiu riešenia sporu s menovanou autorkou. Táto informácia v nadväznosti na prvú časť vety musela evokovať u každého, kto sa s ňou oboznámil, že žalovaný si uplatnil u žalobkyne nárok na náhradu škody, čo však vôbec nebolo pravdou.“ uviedol, že žalobkyňa si zamieňa svoje domnienky za skutočnosť. Čo si kto predstaví pod pojmom „spor“ nemôže žalobkyňa zodpovedne a objektívne vedieť. Existuje predsa široká škála sporov (súdnych, mimosúdnych, o peniaze, o spôsob riešenia určitej situácie a pod.). V danom čase existoval medzi objednávateľom a zhotoviteľom spor o to, ako vzniknutú situáciu riešiť, čo nakoniec vyústilo do súdneho sporu. Na uvedenom, ak by to aj takto bolo uverejnené, teda nie je nič nepravdivé. Tvrdenie žalobkyne o nesprávnosti aplikácie rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici (odsek 41 rozsudku) je zmätočné, nakoľko žalobkyňa neuvádza, aká forma by mala byť v tomto prípade primeraná. Zverejnenie oznamu na tretej úrovni webovej stránky, ktorá sa týkala výlučne predmetnej publikácie je určite forma primeraná. Ak by chcel objednávateľ žalobkyni škodiť, nepochybne by zvolil prvú úroveň svojej webovej stránky, t. j. stránku, ktorá sa otvorí ako prvá. Práve uverejnenie oznamu výlučne v súvislosti s avizovanou
publikáciou na príslušnej podstránke dokazuje, že išlo len o informovanie dotknutých subjektov (inzerentov, fotografované osoby, záujemcov o publikáciu a pod.).
25.10 Tvrdenie žalobkyne že „rovnako súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil a právne posúdil výpoveď žalobkyne, ako aj svedkyne V.. Z.. I. H. a svedka C. G. je zmätočné, keďže nie je jasné v čom nesprávnosť mala spočívať a je teda bez akejkoľvek relevancie. Poukazovanie žalobkyne na nesprávny skutkový a právny záver súdu prvej inštancie o tom, že ,,neboli splnené podmienky pre priznanie peňažného zadosťučinenia, nakoľko morálne zadosťučinenie žalobkyňa odmietla a zníženie dôstojnosti a vážnosti nepreukázala“, keďže „žalobkyňa od podania žaloby sa voči žalovanému domáhala aj morálneho zadosťučinenia“ je taktiež zmätočné, keďže sama žalobkyňa ďalej uvádza, že od „svojho nároku upustila výlučne len z dôvodu jeho dodatočnej nevykonateľnosti“, pričom vykonateľnosť alebo nevykonateľnosť súdneho rozhodnutia nie je na posúdení žalobkyne. Žalobkyni nič nebránilo, aby svoj petit vo vzťahu k morálnej satisfakcii upravila tak, aby bol aj podľa jej názoru vykonateľný a nikto ju nenútil vziať návrh v tejto časti späť - bolo to jej dobrovoľné rozhodnutie, ktoré dokazuje, že celým zmyslom konania je získanie financií za nezrealizované dielo. To, že žalobkyňa zobrala v tejto časti žalobu späť po právnej stránke znamená to isté, ako keby tento návrh nebol nikdy podaný, čo minimálne právna zástupkyňa žalobkyne musí vedieť.
25.11 Poukazovanie žalobkyne na to, že „považuje za zarážajúce, že súd prvej inštancie sa absolútne nezaoberal skutočnosťou, že žalovaný počas súdneho konania svoju internetovú stránku P..S..sk zrušil“ nespadá pod odvolacie dôvody. Navyše nie je vôbec jasné, prečo by sa tým súd mal vôbec zaoberať. Obsah webovej stránky môže byť zmenený, zmazaný, nahradený kedykoľvek a nič tomu nebráni, ani prebiehajúci súdny spor. Navyše opakovane tu poukazuje na skutočnosť, že žalobkyňa evidentne nerozumie rozdielu medzi deaktiváciou obsahu stránky (ponechanie si domény) a deaktiváciou domény (jej predaj, zrušenie a pod.). V tomto prípade bol deaktivovaný len obsah, nie doména a obsah mohol byť kedykoľvek obnovený. Navyše, v súvislosti s deaktivovaním obsahu ponúkol žalovaný v záujme ukončenia súdneho sporu, ktorý ho zbytočne zaťažoval, už spomenutý PR-článok. Tvrdenie žalobkyne, že súd prvej inštancie „vôbec neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli v konaní žalobkyňou preukázané a ktoré za konania vyšli najavo“ je zmätočné a nejasné, pretože neuvádza, ktoré konkrétne preukázané skutočnosti, resp. skutočnosti má na mysli.
25.12 Žalobkyňa teda nepreukázala hodnoverne (notárskou zápisnicou) existenciu oznamu tak, ako ho tvrdila, pričom žalovaný spochybňuje autenticitu oznamu tak, ako bol predložený žalobkyňou, nepreukázala hodnoverne (notárskou zápisnicou) možnosť vyhľadania oznamu cez vyhľadávač K., tak ako tvrdila, čo tiež rozporoval a dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia je na žalobkyni, nepreukázala zhotovenie a dodanie diela, a preto je nutné vychádzať z predpokladu, že dielo dodané riadne nebolo a táto tvrdená skutočnosť je pravdivá, nepreukázala ňou tvrdený dosah oznamu umiestneného na tretej úrovni webových stránok, vychádza len z premisy internet = veľké množstvo ľudí, čo je samozrejme absurdné, nepreukázala sťaženie získania zákaziek ani sťaženie alebo poškodenie svojho mena v spoločnosti, nepreukázala existenciu následku predpokladaného v § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
25.13 Tvrdenie žalobkyne, že súd „pri rozhodovaní o žalobe vzal do úvahy ničím nepodložené tvrdenia žalovaného, ako aj skutočnosti, ktoré absolútne nevyplynuli ani z prednesov procesných strán“ je opäť zmätočné a neurčité, pretože žalobkyňa neuvádza, o aké tvrdenia, skutočnosti a prednesy má ísť. Významné je, že žalobkyňa si formou tejto žaloby chce kompenzovať nevyplatenie autorského honoráru, ako vyplýva aj z jej prednesov, na ktoré poukázal na pojednávaní dňa 22.3.2019 a nešlo jej o morálnu satisfakciu, na čo súd správne poukázal. Ohľadne žalobkyňou tvrdeného nesprávneho rozhodnutia o náhrade trov konania z dôvodu, že žalovaný mal vo veci plný úspech s odôvodnením, že „súd prvej inštancie doslova prekrútil čiastočné späťvzatie žaloby žalobkyňou“ uviedol, že žalobkyňa pravdepodobne nie je oboznámená s ustanoveniami C. s. p. ohľadne náhrady trov konania, napriek tomu, že súd tieto citoval. To, že nárok na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch bol zamietnutý odôvodňuje postup podľa § 255 ods. 1 C. s. p. Je úplne irelevantné, z akého subjektívneho dôvodu zobrala žalobkyňa návrh v časti priznania morálnej satisfakcie (ospravedlnenia) späť, ide o jednoznačnú situáciu podľa § 256 ods. 1 C. s. p. Nie je preto vôbec jasné, v čom má byť nesprávne rozhodnutie, keďže toto žalobkyňa právne nijako nezdôvodňuje. Ohľadne predbežného opatrenia má za to, že jeho vydanie nie je úspechom vo veci. Predbežné opatrenie, rovnako ako neodkladné opatrenie podľa C. s. p. nie je totiž rozhodnutím vo veci samej, ale ide len o dočasnú úpravu pomerov, pričom súd tu rozhoduje len na základe tvrdení navrhovateľa, pričom druhá strana sa k návrhu ani nevyjadruje. Rozporovanie posúdenia
úspešnosti strán vo vzťahu k predbežnému opatreniu zo strany žalobkyne je nepochopiteľné, keďže v žiadnom prípade nejde o zamietnutie návrhu na vydanie predbežného opatrenia v nepodstatnej časti. Návrh na vydanie predbežného opatrenia pozostával z 2 rovnocenných návrhov a) odstránenia oznamu, b) zdržania sa ďalších zásahov do osobnostných práv žalobkyne. Nevedno z čoho žalobkyňa usudzuje, že návrh podľa písm. b) je nepodstatný v porovnaní s návrhom podľa písm. a). Súdom priznanú náhradu trov konania o predbežnom opatrení považoval preto za správnu.
25.14. Na záver zhrnul, že súd prvej inštancie správne uviedol, že pri posudzovaní nároku žalobkyne vychádzal z 3 skutočností: a) pravdivosť oznamu, b) či zverejnením oznamu došlo k zásahu do osobnostných práv žalobkyne, c) akú ujmu jej uvedené oznámenie spôsobilo. Na to, aby bol nárok dôvodný, museli by byť splnené všetky 3 skutočnosti. Ad a) súd prvej inštancie skonštatoval pravdivosť oznamu, pričom bol názoru, že obsah oznamu vôbec nebol hodnoverne preukázaný a preto, pravdivosť alebo nepravdivosť ani nemusel posudzovať, nakoľko obsah oznamu bol medzi stranami sporný; dôkazné bremeno zaťažovalo žalobkyňu. Za dôkaz nemožno považovať vlastnú fotokópiu/vytlačený obrázok predložený žalobkyňou. Ad b) a c) súd prvej inštancie sa veľmi podrobne vysporiadal s vecou (po skutkovej aj právnej stránke) a dospel k záverom, že žiadna z uvedených skutočností nenastala. Žalobkyňa mala realizovať dielo ako podnikateľka a oznam sa týkal jej podnikateľskej činnosti. Ak by sa prijala argumentácia žalobkyne, vlastne nikto by nikdy nemohol o neserióznom podnikateľovi uverejniť akúkoľvek informáciu/kritiku/oznam. Pre zamietnutie žaloby je pritom postačujúce, aby nenastala hoci len jedna z hore uvedených troch skutočností. Nenastala pritom ani jedna z nich. Vzhľadom na uvedené mal za to, že súd prvej inštancie sa riadne vysporiadal so skutkovým a právnym stavom, tento riadne odôvodnil a závery uvedené v rozsudku plne korešpondujú so skutočnosťou a odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.
26. Žalobkyňa v odvolacej replike zotrvala na všetkých skutočnostiach, ktoré uviedla v podanom odvolaní; s argumentami žalovaného vo vyjadrení k odvolaniu nesúhlasila, nakoľko popierajú zákonnú úpravu osobnostných práv a sú v hlbokom rozpore s ustálenou súdnou judikatúrou. Pokiaľ ide o späťvzatie žaloby poukázala na § 217 C. s. p. a skutočnosť, že súd prvej inštancie mal dostatočne preukázané, že žalovaný v priebehu súdneho sporu deaktivoval svoju internetovú stránku. Internetová stránka P..S..sk neexistovala ani dňa 22.3.2019, kedy sa konalo pojednávanie, ktoré vzhľadom na priebeh sporu malo vyústiť do rozhodnutia vo veci samej. I v prípade, keby žalobkyňa nevykonala čiastočné späťvzatie, by súd prvej inštancie nemohol žalobe ani v tejto časti vyhovieť. Nemohol by uložiť žalovanému povinnosť zverejniť ospravedlnenie na internetovej stránke, ktorá už neexistuje, resp. ktorá by mohla byť v budúcnosti eventuálne obnovená. Žalobkyňa teda v žiadnom prípade zastavenie konania v tejto časti procesne nezavinila. Navyše ospravedlnenie zverejnené na už „mŕtvej“ stránke žalovaného „oživenej“, resp. „vzkriesenej“ len na tento účel, by bolo zadosťučinením míňajúcim sa účinkom, ktoré zákon poškodenej osobe priznáva. Názor žalovaného, že práve späťvzatý petit predstavoval po právnej stránke uplatnený nárok podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj že žalobkyňa argumentáciou, že morálna satisfakcia nemohla byť postačujúca, prejudikovala prípadné súdne rozhodnutie ohľadne právnej a skutkovej otázky, ktorá v dôsledku tejto procesnoprávnej aktivity žalobkyne nemohla byť súdom posúdená, považuje za úplne nesprávny. Podľa ustálenej súdnej judikatúry nie je vylúčené, aby sa poškodená osoba v podanej žalobe v konaní o ochranu osobnosti domáhala priamo náhrady nemajetkovej ujmy bez toho, aby vedľa toho musela požadovať aj morálne zadosťučinenie. V prípadoch, kedy je zrejmé, že priznanie morálnej satisfakcie je nepostačujúce a stráca svoju účinnosť a funkčnosť, poprípade sa taká satisfakcia nejaví ako dostačujúca alebo fakticky možná, môže sa poškodená osoba domáhať priamo zadosťučinenia v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Inak povedané, ak primárny spôsob zadosťučinenia je v dobe rozhodovania súdu už natoľko oslabený, že svojím spôsobom stráca svoju funkciu, je povinnosťou súdu o to starostlivejšie zvažovať priznanie finančného zadosťučinenia. Samotná skutočnosť, že o morálnu satisfakciu poškodená osoba vôbec nežiadala, prípadne ju ani nežalovala, nie je dôvodom pre priznanie nižšieho finančného zadosťučinenia (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 25.11.2015, sp. zn. 30 Cdo 4364/2013).
26.1. Rovnako za absolútne nesprávny považuje aj názor žalovaného, že pre úspešné uplatnenie nároku podľa § 13 Občianskeho zákonníka sa vyžaduje existencia konkrétneho následku, teda, že nestačí len jeho hypotetická možnosť, spôsobilosť zásahu vyvolať následok. Dôvodila tým, že neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti môže, avšak nemusí mať aj difamačné dôsledky, nemusí vždy vyvolať zníženie vážnosti alebo dôstojnosti dotknutej fyzickej osoby. Pri zásahu do niektorých zložiek vymedzených v § 11 Občianskeho zákonníka už z podstaty veci nemôže zníženie
vážnosti v spoločnosti ani zníženie dôstojnosti nastať. Podmieňovanie priznania peňažnej náhrady výlučne preukázaním zníženej vážnosti a dôstojnosti poškodenej osoby je v rozpore tak so samotným Občianskym zákonníkom, ako aj s Ústavou SR. Satisfakčná žaloba sleduje priznanie satisfakcie (zadosťučinenia) fyzickej osobe, ktorej osobnostné právo bolo porušené, a to so zreteľom na to, že zásah už zvyčajne nemožno odčiniť obnovením pôvodného stavu. Práve v prípadoch, ak s ohľadom na charakter porušených práv a charakter zásahov nemožno odstránenie následkov a zabezpečenie obnovenia pôvodného stavu vôbec uskutočniť, funkciu reštitúcie preberá do určitej miery poskytnutie zadosťučinenia. Žalobkyňa počas celého konania na súde prvej inštancie poukazovala na skutočnosť, že vyhľadať všetky osoby, ktoré sa oboznámili s predmetným oznámením, je úplne nemožné. Negatívny obraz o jej osobe si mohli vytvoriť i potencionálni klienti, t. j. osoby, s ktorými predtým ešte nepracovala. Pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti podľa ustálenej judikatúry teda stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť chránené práva. Vyvolanie následkov, resp. preukázanie ich existencie, sa nevyžaduje. Je úplne irelevantné, či následok zásahu skutočne nastal (v danom prípade strata klientov), podstatné je, že išlo o taký zásah, ktorý pri objektívnom vnímaní bol spôsobilý tento následok vyvolať. Žalobkyňa v konaní výsluchom z jej strany navrhnutých svedkov preukázala, že nešlo o jej subjektívne pocity, jej negatívnu individuálnu psychickú reakciu.
26.2 Oznámenie o dôvode nevydania pripravovanej publikácie Sprievodca dizajnom/ umením/ architektúrou v Bratislave, zverejnené na internetovej stránke žalovaného v období rokov 2010 až 2011, neuvádzalo objektívne informácie týkajúce sa žalobkyne. Žalovaným zverejnené informácie boli nepravdivé a pravdu skresľujúce. Zverejnenie nepravdivej informácie intenzívne zasiahlo žalobkyňu a jej zákonom priznané chránené osobnostné práva, lebo práci na zhotovení diela venovala maximálnu snahu i vo vysokom štádiu tehotenstva. Emailová komunikácia medzi stranami, na ktorú žalovaný vo svojom vyjadrení odkazuje, len potvrdzuje skutočnosti tvrdené žalobkyňou, t. j. aktivitu žalobkyne a dožadovanie sa oznámenia umelcov, ktorých má fotografovať a ich kontaktov.
26.3 Žalovaným uvádzaná poznámka, že keby žalobkyňa riadne odovzdala dielo, vedela by, komu ho odovzdala, je absurdná aj vzhľadom na tvrdenia žalovaného, že po ročnej odmlke komunikovalo so žalobkyňou už nie občianske združenie, ako objednávateľ diela, ale priamo žalovaný, čo potvrdzuje aj písomná komunikácia medzi stranami pred samotným podaním žaloby. Keďže žalobkyňa mala k dispozícii len kontaktné údaje, a to emailovú adresu a mobilné číslo, prostredníctvom ktorých s ňou komunikoval od septembra 2009 už len žalovaný, spojiť sa s občianskym združením bolo nemožné. Žalovaným zvolená forma a spôsob uvedeného oznámenia neoprávnene zasiahla do cti a mena žalobkyne, ohrozila jej profesionálne postavenie v spoločnosti, čím sa naplnili predpoklady na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Skutočnosť, či pôvodca zásahu si bol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia alebo či išlo iba o nedbalé preberanie poznatkov a ich rozširovanie, je bezvýznamná. V danom prípade však cieleným zámerom žalovaného bolo poškodiť žalobkyňu, očierniť jej meno a profesijnú česť. Tvrdenia, ktoré žalovaný vo svojom vyjadrení uvádza ohľadom jej ponúk na mimosúdnu dohodu, sú zavádzajúce. Skutočnosť, že žalovaný nárok žalobkyne nikdy neuznal, potvrdzuje napokon i jeho samotné vyjadrenie, dokonca v texte zvýraznené boldom. Ospravedlnenie, zverejnenie ktorého žalovaný žalobkyni ponúkal, sa absolútne nezhodovalo s ospravedlnením, ktorého sa žalobkyňa v tomto spore domáhala.
26.4 Nenáležité a absurdné je aj spochybňovanie pravosti fotokópií internetovej stránky žalovaného so zverejneným oznámením. V súlade s § 187 ods. 1 C. s. p. za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov, ktorými sú najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecký posudok. Zo žiadneho ustanovenia C. s. p. nevyplýva nutnosť preukazovať informácie na webových stránkach v sieti Internet zásadne len notárskou zápisnicou, ako to uvádza žalovaný vo svojom vyjadrení. Existenciu predmetného oznamu potvrdil už súd prvej inštancie, a to vydaním predbežného opatrenia.
27. Žalovaný v odvolacej duplike uviedol, že žalobkyňa evidentne nerozumie rozdielu medzi deaktivovaním obsahu stránky a zrušením domény. Už vo vyjadrení k odvolaniu poukázal na to, že doména existuje a je vo vlastníctve žalovaného. Medzi zmenou obsahu stránky (uverejnenie ospravedlnenia do existujúceho a viditeľného obsahu) a nasadením úplne nového obsahu nie je po technickej stránke žiaden rozdiel. Argumenty žalobkyne sú v tomto smere zmätočné, keď sa súd pokúša presvedčiť, že prípadné rozhodnutie o uverejnení ospravedlnenia by bolo nevykonateľné. Nie je to
pravda. Predmetná doména bola v čase rozhodovania súdu plne funkčná. Nie je úlohou žalobkyne, aby prejudikovala, ako by súd bol rozhodol ohľadne späťvzatého návrhu.
27.1 Súhlasil s tým, že žalobkyňa sa môže domáhať aj len finančnej satisfakcie, avšak ak sa domáha výlučne finančnej satisfakcie, na úspešnosť sa vyžaduje viac, ako na úspešnosť žaloby o morálnu satisfakciu (ospravedlnenie) - musí tu existovať a byť preukázaná vyššia intenzita zásahu, ako v prípade žiadosti o morálnu satisfakciu. Na konkrétnom rozhodnutí Ústavného súdu SR preukazoval, že pre priznanie finančného zadosťučinenia sa vyžaduje konkrétny následok a nie len jeho hypotetická možnosť. Žalobkyňa neustále zamieňa, resp. spája podmienky pre zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a pre finančnú kompenzáciu (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka), napr. ak tvrdí, že pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť chránené práva. S týmto vo všeobecnosti možno súhlasiť a nikto to nerozporuje. Z uvedeného však nevyplýva automaticky priznanie finančnej kompenzácie pri akomkoľvek zásahu; vo vyjadrení k odvolaniu poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR; s jeho právnym názorom sa žalobkyňa nijako nevysporiadala, okrem tvrdenia, že tento je nesprávny.
27.2 Žalobkyňa bez akýchkoľvek dôkazov, príp. relevantných odkazov tvrdí, že internetová publicita je širšia, ako televízna. Ide o tvrdenie zjavne absurdné, nakoľko len samotné umiestnenie nejakého obsahu na nejakej webovej stránke neznamená automaticky široký dosah. Práve pre zisťovanie publicity sa používajú peoplemetre (TV) a počítadlá návštevnosti (internet). V konaní preukázal, že prípadné umiestnenie oznamu na úrovni (nutnosť preklikania sa na konkrétnu publikáciu, prípadne zadanie konkrétneho reťazca do vyhľadávača - cielené hľadanie oznamu) nezakladá žiadnu významnú publicitu; a bola to práve žalobkyňa, ktorá v celom konaní argumentovala znížením vážnosti a dôstojnosti; vo vyjadrení k odvolaniu len uviedol (pozri odsek 1.5), že žalobkyňa nikdy žiaden iný dôvod neuviedla.
27.3 Žalobkyňa neustále opakuje, že dôvod nevydania publikácie z dôvodu nedodania fotografií je nepravdivý, pričom ani v jednom z oboch konaní nepreukázala opak. Dodnes fotografie žalovanému nedodala, dodala len náhľady (obrázky v minimálnou rozlíšení, ktoré okrem zobrazenia na PC nemajú iné použitie). Tvrdenie, že žalobkyňa mala k dispozícii len kontaktné údaje (email a tel. číslo) sú nepravdivé. V konaní, ktorým sa domáhala zaplatenia autorskej odmeny (Okresný súd Bratislava IV sp. zn. 11C/53/2011) bol predložený daňový doklad, ktorý jednoznačne preukazuje, že žalobkyňa vedela, s kým uzatvorila zmluvu.
27.4 Napriek presvedčeniu, že nič protiprávne nespravil, v záujme mimosúdneho riešenia a ukončenia sporu ponúkol žalobkyni ospravedlnenie a dokonca aj určitú formu ďalšej kompenzácie (PR článok). Žalobkyni však šlo vždy iba o peniaze, o obsahu prípadného ospravedlnenia sa nikdy nebavila, toto vždy apriori odmietla, pokiaľ nebude poskytnutá aj finančná kompenzácia. Nie je preto pravdivé tvrdenie žalobkyne, že ospravedlnenie, ktoré jej ponúkol ,,sa absolútne nezhodovalo s ospravedlnením, ktorého sa žalobkyňa v tomto spore domáhala.“ K fotokópii internetovej stránky, ktorú žalobkyňa predložila ako dôkaz zopakoval, že ak je určitá fotokópia (napr. listiny) žalovaným spochybnená a žiaden iný dôkaz neexistuje (ani nebol predložený) je logické, že na preukázanie pravosti je nutné predložiť originál. Pri webe to nie je možné, keďže obsah sa časom mení. To, čo predložila žalobkyňa je na úrovni fotokópie, ktokoľvek s minimálnymi zručnosťami práce s grafickými programami dokáže niečo také vytvoriť a vytlačiť. Práve preto je forma notárskej zápisnice ustáleným praktickým dôkazným prostriedkom o osvedčení určitého obsahu webovej stránky. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, nakoľko predloženie akejkoľvek fotokópie, ktorá je druhou stranou spochybnená, nemôže bez ďalšieho preukazovať existenciu originálu totožného znenia. Odvolávanie sa na rozhodnutie o predbežnom opatrení je nedostatočné, keďže súd toto vydáva len na základe spôsobilých tvrdení a nie dôkazov (pozri § 75 ods. 2 O. s. p. vo vtedy platnom znení).
27.5 Žalobkyňa aj v ostatnom vyjadrení s obľubou a veľmi často (konkrétne 6 krát) používa pojem ,,ustálená“ judikatúra/súdna prax bez toho, aby na túto judikatúru konkrétne poukázala. Keďže na žiadne judikáty neodkazuje (s výnimkou Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 4364/2013) majú jej tvrdenia len váhu jej právneho názoru. Ohľadne citovaného rozhodnutia uviedol, že argumentácia týmto rozhodnutím je bezpredmetná, pretože podstatou jeho argumentácie nebola podmienka domáhania sa morálneho zadosťučinenia pre priznanie finančnej kompenzácie.
28. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C. s. p.“), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku, prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom zamietajúcom výroku správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil 29.3.2022 (§ 219 ods. 3 C. s. p.).
29. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C. s. p.) a poukazuje na dostatočné skutkové a právne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými právne relevantnými aspektmi prejednávaného prípadu; dostatočne rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania, uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré adekvátne vysvetlil.
30. Predmetom posúdenia bol výrok publikovaný žalovaným na jeho internetovej stránke v znení: „Vydanie C. G. I. B. F. S.D. T. Q. B. O. Q. V. C., D. G. U.. D. N. U.. Č.. D. Š. M. G. G. I. Z.. D. S. B. G. B..“., pričom za zásah do osobnostných práv žalobkyňa považovala informáciu, ktorá sa týkala uvedenia jej osoby ako dôvodu, pre ktorý bolo vydanie publikácie odložené.
31. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
32. Podľa § 13 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
33. Satisfakčná žaloba je prostriedkom ochrany osobnostných práv fyzickej osoby, ktorého cieľom je dosiahnutie primeraného zadosťučinenia, resp. satisfakcie pre fyzickú osobu, ktorej osobnostné právo bolo porušené, a to s ohľadom na to, že zásah obyčajne nemožno odčiniť obnovením pôvodného stavu.
34. Žalobkyňa sa v prejednávanej veci domáhala práva na ochranu osobnosti, ktoré malo byť porušené uverejnením nepravdivého textu, ktoré sa nachádzalo v oznámení žalovaného na jeho internetovej stránke, pričom žiadala zadosťučinenie vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
35. Odvolací súd pripomína, že predpokladmi úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je skutočnosť, že a) došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti, b) tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach, c) medzi konaním neoprávnene zasahujúceho subjektu a vzniknutou nemajetkovou ujmou je vzťah príčinnej súvislosti. Tieto predpoklady musia byť splnené súčasne (kumulatívne); pokiaľ z nich nie je splnený čo i len jeden, je vylúčené uplatnenie sankcií podľa § 13 Občianskeho zákonníka.
36. Neoprávneným zásahom do práv chránených ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka bude zásadne nepravdivé alebo pravdu skresľujúce tvrdenie. Neoprávneným zásahom môže byť aj tvrdenie pravdivé, avšak také, ktoré sa dotýka intímnej sféry života občana. Pokiaľ nejde o zásah spočívajúci v skutkových tvrdeniach týkajúcich sa iných okolností ako intímnej sféry života občana, potom právo na ochranu osobnosti nebude úspešne uplatnené, ak sa preukáže, že tvrdenia sú pravdivé.
37. K porušeniu práva na česť a dôstojnosť môže dôjsť nepravdivými skutkovými tvrdeniami difamačného charakteru, ako aj zverejnením neprípustných hodnotiacich úsudkov o určitej osobe. V prípade, ak sú v kritike na charakterizovanie určitých javov a osôb použité výrazy, ktorých miera expresivity je v značnom nepomere k cieľu kritiky, resp. ak je obsah kritiky neprimeraný posudzovanému
konaniu kritizovaného a vyplýva z nich úmysel znevážiť, či uraziť kritizovanú osobu (tzv. intenzívny exces), ide o neprimeranú kritiku, ktorá je spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti.
38. Súd prvej inštancie žalobu zamietol, keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobkyňa v konaní žiadnym spôsobom nepreukázala, že by fotografie dodala riadne a včas; zverejnením oznámenia sa žalovaný nedopustil protiprávneho konania, ktoré by mohlo predstavovať zásah do osobnostných práv žalobkyne, pretože zverejnený oznam sa zakladal na pravdivých informáciách, keď fotografie zo strany žalobkyne neboli dodané riadne a včas; nejednalo sa tak o nepravdivé informácie, preto takýto prejav nemožno považovať za zásah do osobnostných práv odôvodňujúci priznanie nemajetkovej ujmy.
39. Na margo námietky žalobkyne, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo možno podradiť pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) C. s. p. odvolací súd pripomína, že riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Pri jej riešení sa súd zameriava na skutkové okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo sa malo stať, čo (ne)urobil žalobca alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali po konaní (opomenutí konania) niektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čo vypovedal svedok, čo uviedol znalec. S istým zjednodušením možno konštatovať, že otázkou skutkovou (faktickou) je pravdivosť, či nepravdivosť tvrdení procesných strán. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení (to znamená až po vyriešení skutkových otázok) prijíma právne závery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.3.2019, sp. zn. 3 Cdo 27/2019).
40. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1 C. s. p., podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 až § 211 C. s. p. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a pod. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods. 1 C. s. p.
41. Zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorý vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 Ústavy SR). To znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch, z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie je vecou jeho vnútorného presvedčenia, jeho logického myšlienkového postupu. Právna úprava neurčuje, ako má súd hodnotiť dôkazy z hľadiska pravdivosti. Prisudzovanie hodnoty pravdivosti konkrétnemu dôkazu predpokladá, že sudca takýto dôkaz posudzuje najskôr izolovane, z hľadiska vierohodnosti toho, kto ho podáva, až potom môže súd pristúpiť k posudzovaniu, resp. k hodnoteniu všetkých dôkazov v ich vzájomnej súvislosti. Pod hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie, hodnota zákonnosti, hodnota pravdivosti, poprípade hodnota vierohodnosti. Pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti) súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či o ne môže oprieť svoje skutkové zistenia. Prostredníctvom hodnotenia dôkazov z hľadiska ich pravdivosti súd dochádza k záveru, ktoré skutočnosti, o ktorých dôkazy informujú, možno považovať za pravdivé (dokázané) a ktoré nie. Vyhodnotenie dôkazov z hľadiska pravdivosti predpokladá tiež posúdenie vierohodnosti informácie podanej prostredníctvom dôkazu vzhľadom na druh dôkazného prostriedku a spôsob, akým sa podľa zákona vykonáva. Pri dôkaze výpovede svedka musí súd vyhodnotiť vierohodnosť
výpovede s prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k účastníkom konania a k prejednávanej veci. Celkové posúdenie z uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti, či nepravdivosti tvrdených (preukazovaných) skutočností.
42. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok - záver sudcu o tom, ktoré z rozhodujúcich sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za dokázané. Až súhrn týchto skutočností vytvára zistený skutkový stav. Predmetom odvolacieho prieskumu nie je potom vlastné „hodnotenie“ dôkazov súdu prvej inštancie, pretože nemožno „hodnotiť“ dôkazy „zhodnotené“, okrem tej procesnej situácie, kedy súdom prvej inštancie vykonané hodnotenie dôkazov je v rozpore s pravidlami logického myslenia alebo v extrémnom rozpore s obsahom spisu. Odvolací súd preto iba posudzuje, či v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia hodnotenie (inak pre rozhodnutie zásadne významných) dôkazov je alebo nie je v rozpore s pravidlami logického myslenia, a to vo väzbe na ďalšie dôkazné prostriedky; či informácie zachytené v tom - ktorom dôkaznom prostriedku sú rozdielne a súd prvej inštancie bez ďalšieho privileguje len určitý dôkaz, či určitú množinu dôkazných prostriedkov a ponecháva bez povšimnutia (komplexného či riadne odôvodneného hodnotenia) iný dôkaz, či zostávajúcu množinu dôkazných prostriedkov.
43. Žiadne takéto pochybenie odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, resp. z obsahu spisu nezaznamenal.
44. Odvolací súd sa nestotožňuje s námietkou žalobkyne, že súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav veci, keď v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že dielo malo byť odovzdané v auguste 2008 a žalobkyňa ho nestihla odovzdať. V tejto súvislosti poukazuje na to, že žalobkyňa už v podanej žalobe uvádza, že „žalovaná jej prvé dva kontakty poslala v januári 2008, ďalšie posielala pozvoľna, v dôsledku čoho sa dokončenie objednaných diel odďaľovalo; v dôsledku narodenia syna 30.9.2008 som však už finálnu úpravu fotografických portrétov nestihla“; v emaily zo dňa 21.5.2008 konateľke žalovaného píše: „budem sa ti ozývať, vždy keď niečo pre teba pripravím. ďakujem. neboj všetko stihneme.“, v emaily zo dňa 11.8.2008 konateľke žalovaného ďalej píše: „Tým by som chcela uzavrieť fotenie a potom to rýchlo naskenovať a retušovať + spraviť finálny výber a ukončiť zákazku. Bolo by super, keby sa to podarilo do 30.8.2008.“ Na pojednávaní dňa 24.11.2015 žalobkyňa vypovedala, „Keďže som v tomto období otehotnela, o čom som ju priebežne a včas informovala, bolo v mojom záujme vyhotoviť včas túto zákazku a to ešte v období, keď som nebola vo vysokom štádiu tehotenstva.“ Zo samotných vyjadrení žalobkyne a použitých slovných spojení je zrejmé, že medzi ňou a konateľkou žalovaného (Ľ. Q.) bol ústne dohodnutý termín dodania fotografií, pričom žalobkyňa aj ubezpečovala konateľku žalovaného, že sa „všetko stihne“, zákazku „chce dokončiť do 30.8.2008“. Existencii vzájomnej dohody nasvedčuje napokon tiež obsah listiny založenej v spise (č. l. 82) - Príloha k zápisu zo zasadnutia výkonného výboru občianskeho združenia DESIGN SLOVAKIA zo dňa 23.5.2008, podľa ktorej termín uzávierky pre snímky od žalobkyne bol do 31.8.2008 a dátum vydania publikácie S. - S. &. Z. K. 2008, Sprievodca dizajnom a umením v Bratislave bol plánovaný na 1.12.2008. Nezodpovedalo by ani logike veci, aby za daných okolností nebol dohodnutý žiaden termín odovzdania fotografií a termín 30.8.2008 si dala žalobkyňa iba sama pre seba po zistení tehotenstva.
45. Pokiaľ žalobkyňa ďalej namietala, že napriek všetkej snahe sa jej dané predsavzatie (dokončenie zákazky do 30.8.2008) napokon nepodarilo splniť, dôvodom bolo oneskorené oznamovanie osôb, ktoré mali byť fotograficky portrétované, a pokiaľ súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku konštatoval, že žalobkyňa túto skutočnosť nepreukázala a aj tu ide o nesprávne skutkové zistenie, odvolací súd uvádza, že v konaní nebolo sporné, že mená na fotografovanie oznamovala Ľ. Q. žalobkyni postupne, v priebehu roka, až do augusta 2008. Samotná žalobkyňa na pojednávaní dňa 24.11.2015 potvrdila, že poslednú osobnosť nafotila 29.8.2008 a v podanej žalobe sama tvrdí, že „finálnu úpravu fotografických portrétov nestihla v dôsledku narodenia syna 30.9.2008“. Nie je teda zrejmé v čom konkrétne spočíva pochybenie súdu prvej inštancie pri zisťovaní skutkového stavu v tejto čiastkovej otázke.
46. K námietke žalobkyne, že na pravde sa nezakladá ani druhá časť vety oznámenia a to „... a t. č. je vec v štádiu riešenia sporu s menovanou autorkou“, odvolací súd uvádza, že ide o novotu v odvolacom konaní. Z obsahu podanej žaloby ako aj priebehu konania vyplýva, že žalobkyňa podanú žalobu skutkovo odôvodňovala tým, že za zásah do osobnostných práv považovala informáciu, ktorá sa týkala uvedenia jej osoby ako dôvodu, pre ktorú bolo vydanie publikácie odložené. Logicky potom skutkové tvrdenia, ktoré neboli predmetom konania, nemohli byť ani predmetom posúdenia súdom prvej
inštancie, ani predmetom dokazovania. Právo na uvedenie prípadných novôt v odvolacom konaní je podmienené tým, že odvolateľ prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené na súde prvej inštancie, nemohol uplatniť na súde prvej inštancie bez svojej viny. Ak tento predpoklad úspešne nesplní, na novoty odvolací súd nemôže prihliadnuť; na diskvalifikáciu novoty postačí opomenutie jej neskoršieho uvedenia a zavinenie z nedbanlivosti. Žalobkyňa v podanom odvolaní nekonkretizovala dôvod uplatnenia novoty v odvolacom konaní podľa § 366 C. s. p. a tiež neuviedla žiadne skutočnosti, pre ktoré tieto prostriedky procesného útoku nemohla použiť v doterajšom priebehu konania bez svojej viny. Odvolací súd tak na uvádzanie týchto nových skutočností, ktoré neboli ani súčasťou dôvodov napadnutého rozsudku, neprihliadol.
47. K námietke žalobkyne, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán).
48. V prejednávnej veci súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, tzn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o tom, že v danom prípade nedošlo k zásahu do osobnostných práv žalobkyne, nakoľko informácia zverejnená na internetovej stránke žalovaného nebola nepravdivá.
49. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalobkyne, že vzhľadom na žalovaným zvolenú formu zverejnenia oznámenia, by toto predstavovalo zásah do osobnostných práv žalobkyne aj v prípade, keby sa opieralo o pravdivé skutočnosti, nakoľko v zásade platí, že uverejnenie pravdivej informácie nezasahuje do práva na ochranu osobnosti, pokiaľ informácia nie je podaná tak, že skresľuje skutočnosť alebo pokiaľ nie je taká intímna, že by odporovala právu na ochranu súkromia a ľudskej dôstojnosti. O takýto prípad sa v prejednávanej veci nejedná. V danom prípade bola informácia zverejnená na firemnej internetovej stránke žalovaného rovnakým spôsobom ako informácia o pripravovanom vydaní publikácie; zverejnenie pravdivej informácie o dôvode, pre ktorý došlo k odloženiu vydania publikácie nepredstavuje zásah do osobnostných práv žalobkyne ani s ohľadom na formu zverejnenia tejto informácie.
50. Satisfakčná žaloba je prostriedok ochrany osobnostných práv, ktorého cieľom je dosiahnutie primeraného zadosťučinenia, resp. satisfakcie pre fyzickú osobu, ktorej osobnostné právo bolo porušené; pretože uverejnením predmetnej informácie nedošlo k zásahu do práva žalobkyne na ochranu osobnosti v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka, neboli splnené ani zákonné predpoklady na aplikáciu § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka v podobe uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy 3.320 eur.
51. Iba na doplnenie odvolací súd uvádza, že právna prax i právna teória sú zajedno v tom, že nárok na primerané zadosťučinenie je nárokom, ktorým sa reparuje ujma nemateriálnej povahy. Tento aspekt vyviera už z podstaty tohto nároku, ktorý sa označuje ako zadosťučinenie alebo satisfakcia, aby sa už v názve zdôraznila jeho imateriálna povaha. Vo forme zadosťučinenia, ako prostriedku satisfakčnej povahy, nie je možné preto brať ohľad na prvky, ktoré majú materiálnu povahu, pretože k materiálnej reparácii tento právny prostriedok ochrany osobnosti neslúži. Materiálne či majetkové aspekty sú rozhodné pre vznik nárokov materiálnej povahy, ako je napr. náhrada škody, avšak nie pre nárok satisfakčnej povahy. Ak potom žalobkyňa svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy stotožňovala s náhradou škody, ktorá jej vznikla (viď zápisnica z pojednávania zo dňa 20.6.2017, kde uviedla, že nevidí iný spôsob riešenia tohto sporu ako poskytnutie nemajetkovej ujmy ako náhrady škody), ide o taký spôsob uplatňovania nároku podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý nie je prípustný.
52. Žalobkyňa odvolaním napadla aj výroky o trovách konania. Odvolací súd prejednal odvolanie žalobkyne aj v tejto napadnutej časti a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
53. Podľa § 255 ods. 1 C. s. p. súd prizná náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
54. Podľa § 256 ods. 1 C. s. p. ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
55. Zásada procesného zavinenia vyjadrená v § 256 ods. 1 C. s. p. spočíva v tom, že ten, kto dôvodne bránil svoje subjektívne právo alebo právom chránený záujem (či procesne nezavinil zastavenie konania), by mal mať právo na náhradu nákladov, ktoré pri tejto procesnej činnosti vynaložil proti strane, ktorá do jeho právnej sféry bezdôvodne zasahovala. Pri zastavení konania z dôvodu späťvzatia žaloby a pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania má zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie svoj význam. Jej podstatou je to, že trovy konania nahrádza ten, kto zavinil ich vznik. Ak dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania je skúmať procesnú zodpovednosť na oboch procesných stranách, teda aj na strane žalobcu, aj na strane žalovaného. Pokiaľ žalobca žalobu musel zobrať späť pre správanie žalovaného, potom je potrebné konštatovať, že žalovaný procesne zavinil zastavenie konania. O dôvodnosti podania žaloby je treba uvažovať z hľadiska vzťahu výsledku správania žalovaného k požiadavkám žalobcu, čo znamená, že žaloba je podaná dôvodne najmä v prípade, kedy žalovaný po začatí konania žalobcu uspokojí, a to aj vtedy, ak by uspokojil žalobcu, hoci k tomu nemal právnu povinnosť. Pokiaľ žalobca žalobu musel zobrať späť pre správanie žalovaného, potom je potrebné konštatovať, že žalovaný procesne zavinil zastavenie konania. Nakoľko nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim z procesného práva, je potrebné túto otázku posudzovať z hľadiska vzťahu výsledku správania sa žalovaného k požiadavkám žalobcu, t. j. z procesného hľadiska; ide teda o to, či sa žalobca domohol uplatneného nároku alebo nie, pričom súd neskúma, či by žalobca bol v konaní vo veci samej úspešný alebo nie. Z uvedeného potom vyplýva, že pri zodpovedaní otázky, ktorá zo sporových strán z procesného hľadiska zavinila zastavenie konania, je treba vychádzať z porovnania toho, čoho sa žalobca podanou žalobou domáhal (podľa petitu) a dôvodom späťvzatia žaloby; ak je dôvodom späťvzatia žaloby podanej dôvodne správanie žalovaného v súlade so žalobnou požiadavkou, treba dospieť k záveru, že žalovaný zastavenie konania zavinil.
56. Žalobkyňa sa žalobou podanou na súd 27.1.2011 domáhala, aby súd uložil žalovanému povinnosť zverejniť na internetovej stránke žalovaného P..S..sk ospravedlnenie v znení uvedenom v žalobe a zaplatiť jej náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V priebehu konania žalobkyňa dňa 22.3.2019 vzala žalobu v časti ospravedlnenia späť a žiadala konanie v tejto časti zastaviť s poukazom na to, že žalovaný internetovú stránku zrušil a preto je žalobný petit v časti ospravedlnenia nevykonateľný. Z procesného hľadiska, to bola žalobkyňa, ktorá čiastočným späťvzatím žaloby procesne zavinila zastavenie konania, preto musí znášať procesnú zodpovednosť za dispozičný úkon so žalobou spočívajúci v povinnosti náhrady trov konania žalovanému. Žalovaný naviac preukázal, že internetová stránka zrušená nebola a tiež, že prevádzkuje novú internetovú stránku. A nakoľko žalobkyňa bola v spore plne neúspešná, pretože zastavenie konania z dôvodu späťvzatia žaloby predstavuje vo výsledku jej neúspech, súd prvej inštancie správne v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s § 256 ods. 1 C. s. p. o trovách konania vo veci samej ako celku rozhodol tak, že nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % priznal žalovanému.
57. Pokiaľ ide o trovy konania spojené s konaním o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, odvolací súd uvádza, že žalobkyňa sa návrhom na vydanie predbežného opatrenia podaným súčasne so žalobou vo veci samej domáhala, aby súd uložil žalovanému povinnosť odstrániť informáciu v znení uvedenom v návrhu na vydanie predbežného opatrenia zverejnenú na internetovej stránke žalovaného a zdržať sa ďalších zásahov do osobnostných práv žalobkyne. Súd prvej inštancie návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vyhovel v časti, ktorou sa žalobkyňa domáhala odstránenia zverejnenej informácie; v časti povinnosti uloženia žalovanému zdržať sa ďalších zásahov do osobnostných práv žalobkyne návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Je zrejmé, že žalobkyňa bola v konaní o nariadenie predbežného opatrenia čiastočne úspešná, pričom čo do povahy návrhov ide o dva rovnocenné návrhy (odstraňovací a zdržovací). Súd prvej inštancie preto správne žiadnej so strán nepriznal nárok na náhradu konania o vydanie predbežného opatrenia.
58. A keďže žalobkyňa v podanom odvolaní neuviedla žiadne ďalšie relevantné skutočnosti, ktorými by preukázala nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie; ďalšie odvolacie námietky žalobkyne preto odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
59. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému priznal proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech.
60. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).