Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_9Co-91-2023.pdf
PDF · 115.74 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/91/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Romana Huszára v právnej veci žalobcu: J.. H. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXXX, Č., Č. N., doručovacia adresa REALITAS, s.r.o., Mokropeská 2026, Černošice, Česká republika, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, so sídlom ul. 29. augusta 8, Bratislava, IČO: 30 807 484, o zaplatenie 57.386,- € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava I č.k. 15C/82/2010-836 zo dňa 19.mája 2023 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach (výrok I., III.) potvrdzuje. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že : I. Žalovaný je do tridsiatich dní od právoplatnosti rozsudku povinný zaplatiť žalobcovi sumu 45.568,95 € spolu s úrokom z omeškania zo sumy 45.568,95 € vo výške: 9,00% ročne od 21.03.2012 do 10.07.2012, 8,75% ročne od 11.07.2012 do 31.01.2013, 9,00% ročne od 01.02.2013 do 31.12.2014, 8,05% ročne od 01.01.2015 do 15.03.2016, 8,00% ročne od 16.03.2016 do zaplatenia. II. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta. III. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 58%. 1.1. Vychádzal zo zistenia, že právna predchodkyňa žalobcu v rozhodnom období od 18.08.2008 do 18.08.2010 bola spoluvlastníčkou pozemku a budovy, ktoré žalovaný bez právneho dôvodu užíval, a za užívanie neplatil právnej predchodkyni žalobcu ani ostatným spoluvlastníkom žiadne nájomné. Užívanie vzniklo na základe kúpnej zmluvy zo dňa 02.02.1995 ktorú žalovaný uzatvoril sp. Z. R., zastúpenou p. F. U., konateľkou spoločnosti VALOR REÁL s.r.o. v podiele 11/12, pričom žalovaný zaplatil za nehnuteľnosti kúpnu cenu vo výške 36.278.000,- Sk. Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam bolo povolené vkladom dňa 20.02.1995, následne však bolo toto rozhodnutie katastrálnym úradom dňa 09.06.1996 zrušené, a neskôr dňa 07.03.2000 bol návrh na vklad katastrálnym úradom zamietnutý. V následnom súdnom konaní s konečnou platnosťou rozhodol dňa 24.09.2004 Najvyšší súd SR tak, že rozhodnutie katastrálneho úradu ako správneho orgánu, ako aj predošlé rovnaké rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave potvrdil. Medzitým žalovaný ešte nadobudol na základe kúpnej zmluvy zo dňa 25.02.1999 vlastnícke právo k zvyšnému podielu na nehnuteľnostiach vo výške 1/12. Napriek vyššie uvedenému právoplatnému rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR užíval žalovaný dlhodobo celé nehnuteľnosti až do ich vypratania v roku 2011, hoci vlastnícke právo mal iba v podiele 1/12. Medzi stranami nebolo sporné, že za toto užívanie žalovaný neplatil ostatným vlastníkom žiadnu odplatu. 1.2. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 451 ods. 1,2, § 456, § 458 Občianskeho zákonníka. 1.3. Pri výške bezdôvodného obohatenia, vychádzal zo znaleckého posudku č. 62/2022 Ing. Miroslava Ilavského, PhD. zo dňa 14.03.2022 (č.l. 538 až 583) v ktorom bola všeobecná hodnota nájmu predmetných nehnuteľností v rozhodnom období od 18.08.2008 do 18.08.2010 vyčíslená na 237.000,-
€. Keďže táto výška nebola zo strany žalovaného spochybnená, súd z tejto sumy vychádzal pri určení všeobecnej hodnoty nájomného, a teda pri určení výšky bezdôvodného obohatenia a ako oprávnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného vyhodnotil príslušný podiel z celkovej sumy, a ako dôvodný nárok uznal sumu 52.666,67 € (237.000 ,-€/ 9 x 2). 1.4. Žalovaný v konaní tvrdil, že v čase, keď sa oprávnene domnieval, že je vlastníkom nehnuteľností, tieto na vlastné náklady zhodnotil, pričom požadoval o toto zhodnotenie znížiť nárok žalobcu s poukazom na § 458 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Žalobca tieto skutočnosti a dôkazy čo do ich existencie a výšky nároku nerozporoval, súd ich tak pokladal za nesporné. 1.5. Žalobca proti uplatneniu týchto nárokov vzniesol námietku premlčania. Keďže žalovaný zhodnotenie realizoval v rokoch 1995 až 2002, a žaloba bola podaná až v roku 2010, súd námietku premlčania vyhodnotil ako dôvodnú, a to vo vzťahu k nároku žalovaného vyplývajúceho z bezdôvodného obohatenia žalobcu o hodnotu zhodnotenia nehnuteľností. Ak by súd posudzoval nárok žalovaného výlučne podľa § 107 Občianskeho zákonníka upravujúceho premlčanie bezdôvodného obohatenia, žalovaný by si v takom prípade neuplatnil nárok ani v subjektívnej dvojročnej, ani v objektívnej trojročnej lehote v zmysle § 107 ods. 1, resp. ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na osobitné okolnosti prípadu však súd dospel k záveru, že premlčanie nie je možné posudzovať výlučne podľa vyššie uvedených ustanovení. Žalovaný v konaní tvrdil, že prípadné premlčanie nároku žalovaného je potrebné posudzovať taktiež podľa § 458 ods. 3 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého ten, kto predmet bezdôvodného obohatenia vydal, má právo na náhradu potrebných nákladov, ktoré na vec vynaložil. Žalovaný argumentoval (č.l. 596), že v tomto prípade ide o osobitný právny vzťah s osobitným posúdením premlčania, nakoľko nárok žalovaného nevznikol v čase vynaloženia nákladov, ale až v čase, keď si žalobca uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľností v tomto konaní, a to práve ako dôsledok tohto uplatneného nároku žalobcu. Súd prvej inštancie sa s týmto právnym názorom žalovaného čiastočne stotožnil. Aj keď právo žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v zhodnotení nehnuteľností ako izolovaný nárok premlčané je, ako obrana žalovaného pri jeho povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie spočívajúce v neoprávnenom užívaní nehnuteľností premlčané nie je, nakoľko tento nárok žalovaného vznikol až v dôsledku nároku žalobcu v zmysle § 458 Občianskeho zákonníka a bolo by voči žalovanému formalistické a nespravodlivé mu nároky vyplývajúce zo zhodnotenia nehnuteľností nepriznať. 1.6. Súd prvej inštancie zároveň však nárok žalovaného priznal iba v časovom rozsahu, ktorý zodpovedá časovému rozsahu nároku žalobcu. Žalovaný preukázal zhodnotenie nehnuteľností o 247.753,02 €, túto sumu však investoval v rokoch 1995 až 2002 a nehnuteľnosti užíval viac ako 15 rokov, t.j. od roku 1995 až do ich vypratania v roku 2011. V prípade, že by si žalobca uplatňoval nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľností bez právneho titulu za celé toto obdobie (ak by to bolo právne možné a nárok by nebol premlčaný), vzniklo by žalovanému rovnako právo uplatniť si voči žalobcovi celú sumu, o ktorú nehnuteľnosti zhodnotil. Keďže si však žalobca uplatňoval nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia iba za dva roky, súd priznal žalovanému rovnako nárok iba na pomernú časť zhodnotenia nehnuteľností, prepočítanú na tieto dva roky. Keďže v konaní nebolo preukázané presne, akú dobu žalovaný nehnuteľnosť užíval, súd pre zjednodušenie vychádzal z toho, že žalovaný nehnuteľnosti užíval od polovica februára 1995 (kúpna zmluva bola podpísaná dňa 02.02.1995 (č.l. 38 až 43) a vklad bol povolený dňa 20.02.1995) do 18.08.2010, čo je konečný dátum, ku ktorému žalobca požadoval vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd nerozpočítal bezdôvodné obohatenie s presnosťou na dni, ale pre zjednodušenie vychádzal z toho, že nehnuteľnosť bola užívaná 15,5 roka, a žalovanému tak priznal nárok 2/15,5. Zároveň vzhľadom na skutočnosť, že právna predchodkyňa žalobcu bola vlastníkom nehnuteľností len v podiele 2/9, upravil nárok žalovaného ešte o tento podiel. Zo zhodnotenia nehnuteľností tak uznal žalovanému nárok vo výške 7.097,72 € (247.533,02 € /15,5 x 2 / 9 x 2). 1.7. Žalovaný sa zároveň domáhal rovnakého postupu aj v prípade nákladov na prevádzku nehnuteľností, ktoré vyčíslil na 71.591,- € (č.l. 385 až 412), pričom išlo o náklady na elektrickú energiu, vodu a plyn za obdobie rokov 2008 až 2010. Súd však tieto náklady nezohľadnil, nakoľko v prípade nákladov na energie ide o náklady, ktoré typicky hradí nájomca, a v prípade týchto nákladov nemožno hovoriť o nákladoch vynaložených na zhodnotenie nehnuteľností, ako to predpokladá analogický výklad § 458 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Súd teda nárok žalobcu o takéto prevádzkové náklady neznížil. 1.8. Vo vzťahu k nároku žalovaného na náhradu primeraných nákladov na zhodnotenie veci uplatnil žalobca námietku aktívnej legitimácie žalovaného, resp. pasívnej legitimácie žalobcu. Obe tieto námietky súd vyhodnotil ako nedôvodné. Pasívna legitimácia žalobcu vyplýva z § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, keď s postúpenou pohľadávkou prešli na žalobcu z jeho právnych predchodcov tak všetky práva, ako aj povinnosti súvisiace s touto pohľadávkou, a teda bez ohľadu na skutočnosť, že sám žalobca nikdy nebol vlastníkom nehnuteľností, má žalovaný právo uplatniť si voči nemu primerané náklady za
zhodnotenie veci v prípade, ak sa žalobca domáha od žalovaného vydania bezdôvodného obohatenia. Ako už súd uviedol vyššie, aktívna legitimácia žalovaného na tento nárok potom vyplýva z § 458 ods. 3 Občianskeho zákonníka. 1.9. V konaní žiadnym spôsobom nemohol zohľadniť skutočnosť, že žalovaný sa napriek zaplateniu kúpnej ceny nestal vlastníkom nehnuteľností. Túto otázku žalovaný zjavne riešil cez trestné konanie, resp. civilnou žalobou o vyplatenie kúpnej ceny z titulu bezdôvodného obohatenia v konaní sp. zn. 12C/143/2010, pričom táto žaloba žalovaného (v postavení žalobcu) bola zamietnutá (č.l. 166 až 174) a toto rozhodnutie bolo zo strany odvolacieho súdu potvrdené (č.l. 206 až 213). 1.9.1. Po zohľadnení tejto skutočnosti pokladal súd za vylúčené, aby uplatňovanie nároku zo strany žalobcu bolo v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný bol ohľadom kúpy nehnuteľností dobromyseľný v roku 1995, avšak už od roku 1996 vedel, že ohľadom vlastníctva nehnuteľností môžu byť spory a v roku 2004 bolo Najvyšším súdom SR právoplatne rozhodnuté, že žalovaný sa vlastníkom nehnuteľností nestal. Od tohto momentu nie je možné hovoriť o dobromyseľnosti žalovaného, ktorý budovu následne ešte viac ako 6 rokov užíval bez právneho titulu, resp. mal právny titul len na užívanie 1/12 nehnuteľností. Ak by v roku 2004 žalobca vypratal priestory a domáhal sa vydania bezdôvodného obohatenia vzniknutého zhodnotením budovy, bol by v práve a bolo by možné hovoriť o jeho dobromyseľnosti. V danom prípade však žalovaný bez právneho titulu pokračoval v užívaní budovy, pričom za jej užívanie týchto viac ako 6 rokov naďalej neplatil. Žalobca tak mal plné právo domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia, pričom toto právo uplatnila len právna predchodkyňa žalobcu vlastniaca len podiel vo výške 2/9, a to len za dva z viac ako 15 rokov neoprávneného užívania, z toho viac ako 6 rokov nedobromyseľného. Ak žalovaný argumentuje, že je v rozpore s dobrými mravmi požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v užívaní nehnuteľností bez právneho titulu z toho dôvodu, že žalovaný nehnuteľnosti zhodnotil, súd pripomína, že žalovaný zároveň užíval nehnuteľnosti bez zaplatenia jediného eura (predtým slovenskej koruny) nájomného viac ako 15 rokov. Argumenty žalovaného v tomto smere sú teda nedôvodné. 1.10. Vzhľadom na skutočnosti uvedené vyššie súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania a právneho posúdenia dospel k záveru, že žalobca sa v žalobe právom domáhal nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 52.666,67 €, pričom s týmto nárokom žalobcu súd započítal nárok žalovaného vo výške 7.097,72 €. 1.11. Rozhodnutie v časti úrokov z omeškania súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 517 ods. 2, § 563 Občianskeho zákonníka. Keďže žalobca v konaní nepreukázal, že žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia s vyčíslením tohto nároku pred podaním žaloby osobitne vyzval, súd žalobcovi úroky z omeškania priznal odo dňa nasledujúceho po dni, keď bola žaloba doručená žalovanému a dostala sa tak do jeho dispozície. 1.11.1. Výška úrokov z omeškania bola v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, platného v čase vzniku nároku na úrok z omeškania, o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania. Táto sadzba bola ku dňu 21.03.2012 vo výške 1%, v dôsledku čoho má žalobca nárok na úrok z omeškania vo výške 9%. Keďže však žalobca požadoval za rôzne obdobia rôzne úroky, za obdobia, pri ktorých požadoval práve 9% alebo viac ako maximálnych 9%, súd priznal úrok vo výške 9%, a za obdobia pri ktorých požadoval menej ako 9% súd v súlade s § 216 C.s.p., v zmysle ktorého je súd viazaný žalobným návrhom, priznal požadovaný úrok z omeškania. Keďže súd nepriznal úroky z omeškania za celý čas a v úplnej výške požadovanej žalobcom, druhý výrok rozsudku o zamietnutí zvyšnej časti žaloby sa vzťahuje aj na výšku úrokov prevyšujúcu priznaných 9%, resp. na nepriznané úroky z omeškania odo dňa 18.08.2010 do 20.03.2012. 1.13. Pri rozhodovaní o trovách konania súd postupoval podľa § 255 ods. 1 C.s.p., v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže žalobca, pokiaľ ide po požadovanú istinu, dosiahol čiastočný úspech vo výške 79%, a žalovaný úspech vo výške zvyšných 21%, súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške rozdielu medzi úspechmi oboch strán, t.j. 58% (79 - 21). O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením vyšší súdny úradník. 2. Proti tomuto rozsudku a to proti výrokom I., III. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. a žiadal aby odvolací súd vzhľadom na skutočnosť, že výška zhodnotenia nehnuteľnosti pripadajúca na spoluvlastnícky podiel žalobcu prevyšuje výšku priznaného nároku žalobcu zmenil tak, že žalobu v rozsahu výroku č. I zamieta a rozhodol že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania. Alternatívne žiadal aby odvolací súd v napadnutom rozsahu rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie
2.1. Súd prvej inštancie v odseku 24. odôvodnenia napádaného rozsudku uviedol, že výšku zhodnotenia nehnuteľnosti priznáva len v časovom rozsahu, ktorý zodpovedá časovému rozsahu nároku žalobcu, teda nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľnosti žalovanou. Tieto dva nároky však spolu žiadnym spôsobom nesúvisia a nemožno ich prepájať, nakoľko suma vynaložených investícií, zhodnotenia nehnuteľnosti nebola k dispozícii žalobcovi len počas uvedeného obdobia, za ktorý žiada žalobca nárok, ale uvedená hodnota zhodnotenia nehnuteľnosti prešla na žalobcu a ostatných vlastníkov absolútne a trvalo. 2.2. Čo sa týka zohľadnenia nákladov na prevádzku, v tejto súvislosti žalovaný uviedol, že tieto síce musí hradiť nájomca v nájomnom vzťahu, čo v predmetnom prípade žalovaný aj robil, no pokiaľ by postupoval spôsobom, ako v roku 2011, teda by nehnuteľnosť vypratal už v roku 2004, táto nehnuteľnosť by rovnako ako po roku 2011 len chátrala, vzhľadom na čo by si hodnotu nezachovala. V predmetnom špecifickom prípade je teda potrebné považovať za istú formu investície a zhodnotenia nehnuteľnosti aj hradenie prevádzkových nákladov. 3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa stotožňuje s názorom prvoinštančného súdu a nemá čo by k veci dodal. 4. Žalovaný nevyužil svoje právo a repliku nepodal. 5. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinného od 1.7.2016 (ďalej len „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 6. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v napadnutom rozsahu ( výrok I., III.) na základe odvolania žalovaného v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. na odvolacom pojednávaní a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 7. Predmetom konania je žaloba na vydanie bezdôvodného obohatenie vo výške 57.386,- € s príslušenstvom za obdobie od 18.08.2008 do 18.08.2010, ktoré spočívalo v neoprávnenom užívaní pozemku a budovy ktorých spoluvlastníčkou v podiele 2/9 bola v rozhodnom období právna predchodkyňa žalobcu p. G. R.. Žalovaný predmetné nehnuteľnosti bez právneho dôvodu užíval, a za užívanie neplatil právnej predchodkyni žalobcu ani ostatným spoluvlastníkom žiadne nájomné. Súd prvej inštancie žalobe čiastočne vyhovel a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 45.568,95 € spolu s príslušenstvom, vyhovujúci výrok ktorý je v dôsledku odvolania žalovaného podrobený prieskumu jeho správnosti odvolacím súdom. 7.1. Žalovaný v rámci procesnej obrany uplatnil v zmysle § 485 ods. 3 Občianskeho zákonníka náhradu potrebných nákladov do výšky žalobného nároku, ktoré na vec vynaložil rokoch 1995 až 2002 v celkovej o výške 7.457.179,80 Sk, t.j. 247.533,02 €. Žalobca proti uplatneniu týchto nárokov vzniesol námietku premlčania. Súd prvej inštancie prijal záver, že právo žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v zhodnotení nehnuteľností ako izolovaný nárok premlčané je, ale v prípade obrany žalovaného pri jeho povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie spočívajúce v neoprávnenom užívaní nehnuteľností si osvojil argumentáciu žalovaného, že premlčané nie je, nakoľko tento nárok žalovaného vznikol až v dôsledku nároku žalobcu v zmysle § 458 Občianskeho zákonníka. 8. Na odvolacom pojednávaní dňa 30.5.2024 vzhľadom na procesnú obranu žalovaného a vznesenú námietku premlčania žalobcom odvolací súd poučil v zmysle § 382 C.s.p. strany sporu, že bude opätovne posudzovať dôvodnosť námietky premlčania s poukazom na ustanovenie § 100, 107 ods. 1,2 a § 458 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka, z dôvodu ktorého predsedníčka senátu vyzvala strany sporu, aby sa k prípadnému použitiu týchto ustanovení vyjadrili. 8.1. Žalobca zopakoval, že trvá na ním vznesenej námietke premlčania. 8.2. Žalovaný poukázal nato, že k zhodnoteniu nehnuteľnosti došlo v 90. rokoch a už v prvom vyjadrení k žalobe si uplatnil náhradu potrebných nákladov, ktoré na vec vynaložil, tieto náklady riadne vyčíslil a preto nárok nie je premlčaný a námietka premlčanie nie je dôvodná. 9. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. 9.1. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. 9.2. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. 9.3. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
9.4. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. 9.5. Podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada. 9.6. Podľa § 458 ods. 3 Občianskeho zákonníka ten, kto predmet bezdôvodného obohatenia vydáva, má právo na náhradu potrebných nákladov, ktoré na vec vynaložil. 9.7. Podľa § 581 ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka započítať nemožno premlčané pohľadávky, pohľadávky, ktorých sa nemožno domáhať na súde, ako aj pohľadávky z vkladov. 10. Súdom prvej inštancie prijatý záver, že žalovaný užíval nehnuteľnosti patriace sčasti aj právnej predchodkyni žalobcu v žalovanom období od 18.08.2008 do 18.08.2010 bez právneho dôvodu, a teda je povinný takto získané bezdôvodné obohatenie vydať, keďže obohatenie spočívalo vo výkonoch v dôsledku čoho zaviazal žalovaného s poukazom na ustanovenie § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka k peňažnej náhrade ktorej výška zodpovedá výške všeobecnej hodnoty nájmu nehnuteľností v danom čase, záver ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne a presvedčivo odôvodnil (pozri odseky 10. až 18. odôvodnenia napadnutého rozsudku) s odôvodnením ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.) a v celom rozsahu naň odkazuje. 11. Avšak pri uplatnení práva žalovaného na náhradu potrebných nákladov, ktoré na vec vynaložil so záverom súdu prvej inštancie (že právo žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v zhodnotení nehnuteľností ako izolovaný nárok premlčané je, ale ako obrana žalovaného pri jeho povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie spočívajúce v neoprávnenom užívaní nehnuteľností premlčané nie je, nakoľko tento nárok žalovaného vznikol až v dôsledku nároku žalobcu v zmysle § 458 Občianskeho zákonníka) súhlasiť nemožno, keďže prijatý záver nemá zákonný podklad v žiadnom hmotnoprávnom predpise. 12. Ustanovenie § 458 ods. 3 Občianskeho zákonníka chráni záujmy toho, kto vydáva bezdôvodné obohatenie, ktoré medzitým zhodnotil svojím nákladom. Ide však o samostatné právo a preto aj pri jeho uplatnení platí premlčacia doba podľa § 107 Občianskeho zákonníka, keďže medzi typické prípady plnenia bez právneho dôvodu patrí investovanie do cudzieho majetku, ktoré zhodnotili cudziu nehnuteľnosť opravou, či prístavbou. 12.1. Rozsah práva na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je daný tým, aká majetková ujma vznikla inému, ale aký majetkový prospech získal obohatený v čase jeho získania (predmetom bezdôvodného obohatenia nie je hodnota vynaložených prostriedkov, ale zhodnotenie veci, ktoré dostal obohatený) . 12.2. Je potrebné časovo rozlišovať medzi dobou, kedy investícia do cudzieho majetku nemala právny dôvod, a dobou, keď investícia mala právny základ. V prípade zhodnotenia investíciami vykonávanými na základe právneho dôvodu dochádza k vzniku bezdôvodného obohatenia až v okamihu, keď tento právny dôvod stratil svoje účinky (odpadol). Až týmto okamihom môže začať plynúť subjektívna, ako i objektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia. Na rozdiel od zhodnotenia nehnuteľnosti investíciami tretej osoby, ktoré boli vykonávané bez zodpovedajúceho právneho dôvodu, vlastník nehnuteľnosti nadobúda bezdôvodné obohatenie už okamihom vykonania danej stavebnej, či inej obdobnej úpravy zvyšujúcej cenu nehnuteľnosti. 13. Žalovaný požadoval od žalobcu náhradu potrebných nákladov, ktoré na technické zhodnotenie nehnuteľnosti vynaložil rokoch 1995 až 2002. Vychádzajúc z vyššie uvedenej tézy je pre právne posúdenie veci podstatné, že žalovaný dňa 02.02.1995 uzatvoril s p. Z. R., zastúpenou p. F. U., konateľkou spoločnosti VALOR REÁL s.r.o. kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bola kúpa predmetných nehnuteľností v podiele 11/12, pričom žalovaný zaplatil za nehnuteľnosti kúpnu cenu vo výške 36.278.000,- Sk. Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam bolo povolené vkladom dňa 20.02.1995, následne však bolo toto rozhodnutie katastrálnym úradom dňa 09.06.1996 zrušené, a neskôr dňa 07.03.2000 bol rozhodnutím katastrálneho úradu č. V-814/95 návrh na vklad katastrálnym úradom zamietnutý. Najvyšší súd SR rozsudkom č.k. Sž-o-KS214//03-68 dňa 24.09.2004 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 24S 212/001-42 zo dňa 19.6.2003 , ktorým krajský súd potvrdil rozhodnutie katastrálneho úradu č. V-814/95 zo dňa 7.3.2000 ako správneho orgánu. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave nadobudol právoplatnosť dňa 1.11.2004 (č.l. 49 spisu). Zásady uvedené v odseku 12. až 12.2. potom vedú odvolací súd k záveru, že dňom (1.11.2004) právny dôvod investícii do nehnuteľnosti zo strany žalovaného stratil svoje účinky (odpadol). Nasledujúcim dňom t.j. od 2.11.2004 začala plynúť subjektívna, ako i objektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia t.j. práva na náhradu potrebných nákladov v zmysle § 458 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Subjektívna premlčacia lehota uplynula dňom 2.11.2006 a objektívne premlčacia lehota dňom 2.11.2007. Žalovaný si uplatnil
právo náhradu potrebných nákladov, ktoré na nehnuteľnosť vynaložil vo svojom Vyjadrení k žalobe zo dňa 2.4.2012 (č.l 35 spisu), ktoré bolo osobne podané na súde prvej inštancie dňa 4.4.201. Z uvedeného dôvodu je právo žalovaného na náhradu potrebných nákladov, ktoré na nehnuteľnosť vynaložil premlčané. 13.1. V tomto smere je potrebné poukázať aj na jednu zo základných zásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým. Ak by žalovaný postupoval s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantibus iura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich (rozhodnutie NS SR sp. zn. 7 Cdo 507/2014 z 28. apríla 2015) k premlčaniu práva žalovaného by nedošlo. Žalovanému nebránila žiadna objektívna prekážka uplatniť si nárok na zaplatenie náhrady potrebných nákladov, ktoré na nehnuteľnosť vynaložil včas, čo však neurobil. 14. Vzhľadom na vyššie uvedené nebolo možné žalovanému s poukazom na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka premlčané právo priznať a s poukazom na § 581 ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka premlčanú pohľadávku započítať. Vychádzajúc z tejto premisy nebolo potrebné na námietky žalovaného uvedené v odvolaní týkajúce sa nedôvodnosti krátenia nákladov vynaložených na vec (pozri odsek 2.1.) reagovať, keďže nie sú spôsobilé privodiť na vec iný právny náhľad. 15. Žalovaný v odvolaní namietal, že v predmetnom špecifickom prípade je potrebné považovať za istú formu investície a zhodnotenia nehnuteľnosti aj hradenie prevádzkových nákladov ktoré vyčíslil na 71.591,- € (náklady na elektrickú energiu, vodu a plyn za obdobie rokov 2008 až 2010), lebo pokiaľ by postupoval spôsobom, ako v roku 2011, teda by nehnuteľnosť vypratal už v roku 2004, táto nehnuteľnosť by rovnako ako po roku 2011 len chátrala vzhľadom na čo by si hodnotu nezachovala (pozri odsek 2.2.). 15.1. Za potrebné náklady na účely ustanovenia § 458 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa považujú také výdavky, ktoré boli nevyhnutné pre uchovanie existencie veci, pre jej riadne opatrovanie a zachovanie jej funkčnosti. Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje so súdom prvej inštancie (pozri odsek 25. odôvodnenia napadnutého rozsudku), že v prípade nákladov na elektrickú energiu, vodu a plyn na energie ide o náklady, ktoré typicky hradí nájomca, a v prípade týchto nákladov nemožno hovoriť o nákladoch potrebne vynaložených na zhodnotenie nehnuteľností, ako to predpokladá analogický výklad § 458 ods. 3 Občianskeho zákonníka. 16. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti (výrok I.) potvrdil v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. aj keď z iných dôvodov (dôvodná námietka premlčania má za následok nemožnosť započítania - pozri odsek 12. až 14.), ku ktorým sa strany sporu s poukazom na ustanovenie § 382 C.s.p. mali možnosť vyjadriť sa. Nesprávne právne posúdenie započítania v dôsledku dôvodne vznesenej námietky premlčania však nemá vplyv na zamietajúci výrok (výrok II.), keďže tento výrok nebol stranami sporu napadnutý a nadobudol právoplatnosť. 16.1. Rovnako ako vecne správny potvrdil odvolací súd podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. aj výrok o nároku na náhradu trov konania (výrok III.) o ktorých súd prvej inštancie správne rozhodol vzhľadom na pomer úspechu strán sporu v konaní v súlade s ustanovením § 255 ods. 1,2 C.s.p. 17. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca a preto mu vznikol voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 10 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).