Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_13Co-70-2021.pdf
PDF · 126.83 KB
Case nature
Area
Subarea
13Co/70/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a sudcov JUDr. Amy Odalošovej a JUDr. Danice Kočičkovej, v spore žalobcu SLOVGRAM, nezávislá spoločnosť výkonných umelcov a výrobcov zvukových a zvukovo-obrazových záznamov Bratislava, so sídlom Jakubovo námestie 2564/14, 81 348 Bratislava, IČO: 17 310 598, právne zastúpeného LEGAL CARTEL s.r.o., so sídlom Na Hrebienku 5433/40, 811 02 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 36 677 175, proti žalovanému MT FOOD, s.r.o., so sídlom Trojičné námestie 190, 02 744 Tvrdošín, IČO: 36 435 201, právne zastúpenému JUDr. JURKOVEC ADVOKAT DK, s.r.o., so sídlom M.R.Štefánika 1822, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 36 832 103, o zaplatenie 100,80 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 17Ca/20/2020-79 z 25. mája 2021, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica p o t v r d z u j e.
II. Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 25. 05. 2021 žalobu žalobcu zamietol (prvý výrok). O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %, ktoré je žalobca povinný žalovanému zaplatiť v lehote 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške (druhý výrok) s tým, že o výške náhrady trov konania súd prvej inštancie rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (tretí výrok). Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal vydania platobného rozkazu pre zaplatenie sumy 100,80 Eur s príslušenstvom. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že žalovaný, ktorý je podnikateľským subjektom prevádzkujúcim reštauráciu s názvom: Reštaurácia Trojičná na adrese: Trojičné námestie Tvrdošín (ďalej aj ,,prevádzka“), si nesplnil svoju povinnosť uhradiť výkonným umelcom a výrobcom zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov primeranú odmenu za vykonávanie verejného prenosu vo výške 100,80 Eur určenú podľa bodu A. „Stravovacie a pohostinské prevádzky“ Sadzobníka účinného od 31. 12. 2018 - za druh prevádzky o rozlohe 101-200 m2 s televíziou, s ročným paušálom vo výške 100,80 Eur, za obdobie od 01. 01. 2019 - 31. 12. 2019, pričom z kontrolnej činnosti žalobcu bolo zistené, že v priestoroch svojej prevádzky žalovaný disponoval technickým zariadením, prostredníctvom ktorého dochádzalo k vykonávaniu verejného prenosu zaznamenaných výkonov a zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov. Okresný súd Banská Bystrica v upomínacom konaní vo veci vydal dňa 30. 10. 2020 platobný rozkaz sp. zn. 13Up/1936/2020, ktorým uložil žalovanému povinnosť do 15 dní odo dňa doručenia platobného rozkazu zaplatiť žalobcovi istinu 100,80 Eur a úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 100,80
Eur od 01. 05. 2020 do zaplatenia alebo v tej istej lehote podať odpor, proti ktorému žalovaný podal včas odpor. V odpore žalovaný namietal, že jeho prevádzka má nižšiu rozlohu ako je 101 m2, čo zistil následným meraním. Žalobca nepreukázal, kedy, ako a kde vykonal kontrolnú činnosť, nepredložil o kontrolnej činnosti žiaden dôkaz a v konaní žalobca nepreukázal, že by žalovaný disponoval v rozhodnom čase technickým zariadením, prostredníctvom ktorého by dochádzalo k verejnému prenosu, preto nepreukázal a neuniesol dôkazné bremeno. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 58 ods. 1 písm. i/, § 141 ods. 1, 2, § 143 ods. 1, § 144 ods. 1 písm. a/, b/, c/, § 144 ods. 3, § 146 ods. 2 písm. d/, f/, § 147 ods. 1, § 163, § 164 ods. 1 veta prvá, § 165 ods. 1, § 169 ods. 1, 4 písm. a/, b/ zákona č. 185/2015 Z.z. autorského zákona v znení účinnom od 01. 01. 2016 (ďalej aj ,,Autorský zákon“), § 458a Občianskeho zákonníka v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj ,,OZ“). Súd prvej inštancie z Oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv zo dňa 18. 08. 2016 vydaného Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky pod č. MK-1586/2016-232/10422 zistil, že žalobcovi bolo vydané oprávnenie na výber primeranej odmeny za použitie zaznamenaného umeleckého výkonu, alebo zvukového záznamu jeho uvedení na verejnosti verejným vykonaním vo forme technického predvedenia. Zo Sadzobníka žalobcu vyplynulo, že podľa bodu A. pre reštaurácie s rozlohou 101 m2 - 200 m2, ozvučené technickým zariadením, bez obsluhy DJ-om, ročný paušál predstavuje sumu 100,80 Eur. Súd prvej inštancie nemal preukázané uzatvorenie hromadnej licenčnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným. Súd prvej inštancie po citácii ustanovení § 131, § 132 ods. 2, 3 Civilného sporového poriadku v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj ,,CSP“) konštatoval, že strana sporu má v prvom rade povinnosť tvrdenia, na ktoré nadväzuje a s ktorou súvisí povinnosť označiť dôkazy na preukázanie týchto tvrdení. Za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Dôkazy je potrebné označiť presne a úplne tak, aby ich súd mohol vykonať. Listiny je potrebné individualizovať pomenovaním, príp. uvedením ich obsahu a označením orgánu, ktorý ich vydal, spisovou značkou, dátumom, resp. osobou, ktorá ju vyhotovila a dátumom. Neoznačenie dôkazov nie je vadou žaloby, a preto neodôvodňuje odmietnutie žaloby pre jej vady, ale jej zamietnutie po vecnom prejednaní veci. K žalobe sa pripájajú predovšetkým listiny, fotografie, DVD nosiče a iné pamäťové médiá. Nesplnenie povinnosti pripojiť dôkazy, na ktoré sa žalobca odvoláva, podľa súdnej praxe nemôže byť v žiadnom prípade dôvodom na odmietnutie podania alebo zastavenie konania, pretože nejde o nedostatok podmienky konania ani o vadu návrhu. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný v podanom odpore poprel dôvodnosť žaloby, pričom poukázal predovšetkým na to, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal vykonanie kontrolnej činnosti v prevádzke žalovaného, taktiež nepreukázal, že žalovaný v rozhodnom období disponoval technickým zariadením, ktorým uskutočňoval verejný prenos a ani skutočnú rozlohu reštaurácie. Predmetom konania bolo zaplatenie odmeny pre výkonných umelcova výrobcov zvukových a zvukovo obrazových záznamov vo výške 100,80 Eur za obdobie od 01. 01. 2019 do 31. 12. 2019. Výška odmeny nie je upravená žiadnym zákonom a nepodlieha ani schvaľovaniu ministerstvom kultúry a je vo výlučnej kompetencii organizácie kolektívnej správy a limitovaná je platným a účinným sadzobníkom. Žalobca v konaní predložil Sadzobník účinný za obdobie od 31. 12. 2018, z ktorého pre prevádzku reštaurácie s rozlohou 101 m2 -200 m2 vyplýva paušálna odmena vo výške 100,80 Eur pre rok 2019 za technické zariadenie, ktorým sa uskutočňuje verejný prenos. Súd prvej inštancie mal v konaní preukázané, že medzi žalobcom sa žalovaným nedošlo k uzavretiu žiadnej zmluvy. V danom prípade ide o sporové konanie a bolo práve na žalobcovi, aby uniesol v konaní dôkazné bremeno, ktoré ho zaťažovalo a preukázal, že jeho tvrdenia sú pravdivé. Žalobca v konaní nepreukázal a neuniesol dôkazné bremeno, že skutočne v priestoroch žalovaného bola vykonaná kontrola, nakoľko záznam z kontrolnej činnosti nepredložil, taktiež nevyšpecifikoval, kedy mala byť kontrolná činnosť vykonaná a taktiež v konaní nepreukázal pravdivosť tvrdených rozmerov reštaurácie a ani skutočnosť, že v reštaurácii bolo v predmetnom období umiestnené technické zariadenie, prostredníctvom ktorého malo dochádzať k vykonávaniu verejného prenosu zaznamenaných výkonov a záznamov. Úspech v spore je možný len za náležitej podpory legitímnosti nárokov prostredníctvom dôkazov, ktoré strany predložia. Strane sporu hrozí, že pri nesplnení dôkaznej povinnosti a pri neunesení dôkazného bremena má za následok nepriaznivé rozhodnutie vo veci samej. Pokiaľ strana sporu dôkazné bremeno neunesie, prejaví sa to v procesnej rovine v podobe neúspechu sporu. Dôkazné bremeno vždy zaťažuje tú stranu sporu, ktorá má v konečnej fáze procesu dokázať pravdivosť určitého
tvrdenia, ktorým odôvodňuje svoj nárok prednesený súdu. Keďže žalobca žiadnym hodnoverným spôsobom svoje tvrdenia nepreukázal, čím si sám výlučne spôsobil, že žalobe nebolo možné vyhovieť ani čiastočne, súd prvej inštancie žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP, a to podľa pomeru úspechu vo veci a žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % proti žalobcovi, ktorý v konaní úspešný nebol. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie žalobca podal včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi, a to : a) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, b) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Uviedol, že sa nepovažuje za správny záver súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena ním vo vzťahu k preukázaniu tvrdenej skutočnosti, hoci z jeho strany boli predložené dôkazy dostatočne preukazujúce ním tvrdené skutočnosti. Nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, ktorý mal za to, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný vykonával činnosti, ktoré zakladajú jeho právny nárok na vyplatenie primeranej odmeny, resp. že by žalovaný v priestoroch svojej prevádzky v roku 2019 disponoval technickým zariadením slúžiacim na verejný prenos zaznamenaných výkonov a záznamov a tento verejný prenos prostredníctvom technického zariadenia vykonával. Uskutočňovanie verejného prenosu prostredníctvom technického zariadenia v rámci prevádzky žalovaného v období roku 2019 bolo zistené závermi jeho kontrolnej činnosti, vykonanej v rozhodnom období - v roku 2019, pričom zdôraznil, že povinnosť zaplatiť primeranú odmenu výkonným umelcom a výrobcom zvukových a zvukovo-obrazových záznamov, nie je podmienená vykonaním takejto kontroly z jeho strany, ako ani spísaním a predložením protokolu, resp. záznamu o jej vykonaní. Konštatoval, že nepopiera skutočnosť, že do konania nedoložil žiaden dôkaz preukazujúci vykonanie jednotlivých kontrol v prevádzke žalovaného, avšak to len z dôvodu, že kontroly jednotlivých prevádzok sú vykonávané jeho externými zamestnancami a o ich priebehu nie sú vyhotovované žiadne formálne záznamy. Po vykonaní kontroly externí zamestnanci zväčša elektronickými prostriedkami mu oznámia svoje zistenia z danej prevádzky. K spisovaniu formálnych záznamov o priebehu a výsledku kontroly nedochádza a z tohto dôvodu nebolo možné z jeho strany do konania predložiť záznam o vykonanej kontrole, pričom žiadne ustanovenie Autorského zákona neupravuje priebeh kontroly jednotlivých prevádzok a ani neurčuje, že o kontrolách musia byť spísané formálne záznamy. Navyše nárok na zaplatenie primeranej odmeny výkonným umelcom a výrobcom zvukových a audiovizuálnych záznamov, ktorých zastupuje, za verejný prenos zaznamenaného výkonu, zvukového a audiovizuálneho záznamu je zákonného charakteru, a nie je podmienený vykonaním kontroly. Na preukázanie svojich tvrdení doložil do konania iné dôkazné prostriedky preukazujúce pravdivosť jeho tvrdení o prítomnosti technického zariadenia v prevádzke v rozhodnom období slúžiaceho na verejný prenos, a to fotografie z facebookovej stránky žalovaného, ktoré boli uverejnené na profile žalovaného, a na ktorých je zachytený TV s tým, že žalovaný sa verejne priznal ku skutočnosti, že vo svojej prevádzke disponuje zariadeniami slúžiacimi na verejný prenos zvukových a zvukovoobrazových záznamov, keď zverejňuje fotografie svojej prevádzky zachytávajúce takéto zariadenie na rôznych voľne dostupných internetových stránkach. Existenciu, ako aj umiestnenie technických zariadení v priestoroch prevádzky žalovaného v rozhodnom období preukázal aj screenshotmi fotografií prevádzky žalovaného spolu s uvedením zdroja, pričom považoval za nesporné, že v prevádzke žalovaného sa technické zariadenie slúžiace k vykonávaniu verejných prenosov v rozhodnom období nachádzalo a k predmetnému verejnému prenosu zaznamenaných výkonov a záznamov skutočne dochádzalo a žalovaný nikde vo svojich vyjadreniach nespochybnil skutočnosť, že by sa nemalo jednať o priestory jeho prevádzky. Na preukázanie prítomnosti technických prostriedkov slúžiacich na verejný prenos v prevádzke žalovaného v období roku 2019 riadne a včas navrhol vykonanie ďalších dôkazov, a to predloženie hromadných licenčných zmlúv uzatvorených medzi Slovenským ochranným zväzom autorským pre práva k hudobným dielam (ďalej aj „SOZA“) a žalovaným za rozhodné obdobie, avšak súd prvej inštancie tento návrh na doplnenie dokazovania nevykonal.
Podľa jeho názoru absencia formálneho protokolu o vykonanej kontrole v prevádzke žalovaného by nemala mať za následok, že súd prvej inštancie jeho žalobu zamietol z dôvodu, že on údajne neuniesol dôkazné bremeno, keďže fotografie predložené ním do konania nepovažoval za dostačujúci dôkaz preukazujúci pravdivosť jeho tvrdenia o prítomnosti technického zariadenia slúžiaceho na verejný prenos v prevádzke žalovaného minimálne vo vzťahu k nároku na primeranú odmenu za obdobie roka 2019, čo zakladá odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) CSP. Opakovane uviedol, že navrhol doplniť dokazovanie, a to požiadal žalovaného o predloženie hromadnej licenčnej zmluvy uzavretej medzi SOZA a žalovaným na obdobie roka 2019, eventuálne žiadal, aby si hromadnú licenčnú zmluvu medzi SOZA a žalovaným uzavretú na obdobie roka 2019 vyžiadal priamo súd prvej inštancie za účelom preukázania jeho tvrdenia o tom, že žalovaný v rozhodnom období v priestoroch jeho prevádzky skutočne disponoval technickým zariadením slúžiacim na verejný prenos, a ktorou mohlo byť preukázané aj jeho ďalšie tvrdenie o rozlohe prevádzky, čo súd prvej inštancie taktiež považoval za nepreukázané. Súd prvej inštancie jeho ,,návrh“ nevykonal a ani sa s jeho návrhom na doplnenie dokazovania v rozsudku nevysporiadal. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie pochybil, keď nevykonal ním navrhnuté dôkazy, ktoré boli potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, preto došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e) CSP. Konštatoval, že už samotná prítomnosť technického zariadenia, ktoré je schopné prijímať televízny či rádiový signál, sa v zmysle súdnej praxe slovenských okresných súdov a Súdneho dvora Európskej únie považuje za verejné rozširovanie diel teda verejný prenos diel, nakoľko v praxi nemá vlastník týchto zariadení možnosť ovplyvniť okruh diel reálne šírený týmito prijímačmi (viď. rozsudok SDEÚ zo dňa 07. 12. 2006 vo veci SGAE c/a Rafael Hoteles SA, C-306/05; rozsudok SDEÚ zo dňa 15. 03. 2012, C-162/10 Phonographic Performance (Ireland) Limited v Ireland, rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 11. 01. 2017, sp. zn. 23Cb/8/2016). Mal za to, že v podobných sporoch je prakticky nemožné, aby on v konaní musel preukázať, že k verejnému prenosu v jednotlivých prevádzkach dochádzalo každý jeden deň počas žalovaného obdobia a taktiež nie je reálne možné, aby on niesol dôkazné bremeno v tom zmysle, aby preukázal, ktoré konkrétne predmety ochrany, ktoré chráni boli verejným prenosom sprístupnené verejnosti v jednotlivých prevádzkach a kedy. Pokiaľ by tomu tak malo byť, boli by všetky takéto spory „odsúdené“ na neúspech už od samého počiatku sporu a nárok na zaplatenie primeranej odmeny by nebol organizáciám kolektívnych správ priznávaný vôbec, hoci jednotlivé subjekty, ktoré tieto organizácie zastupujú majú na takúto odmenu zákonný nárok. Nárok na zaplatenie primeranej odmeny výkonným umelcom a výrobcom zvukových a zvukovo- obrazových záznamov, ktorých on zastupuje mu vyplýva priamo zo zákona a na vznik tohto právneho vzťahu sa nevyžaduje uzatvorenie písomnej zmluvy s každým prevádzkovateľom a nie je jeho povinnosťou, aby kontaktoval jednotlivých prevádzkovateľov za účelom uzavretia zmluvy, ktorá ak je uzatvorená, upravuje výšku odmeny vo vzťahu ku konkrétnemu povinnému subjektu určenú na základe individuálnych kritérií danej prevádzky a vyčíslenú na základe každoročne schvaľovaného sadzobníka a zároveň slúži ako daňový doklad, ale toto je povinnosťou prevádzkovateľa a pokiaľ prevádzkovateľ jeho neosloví za účelom rokovaní o podmienkach písomnej zmluvy, ale predmety ochrany začne používať priamo, následné kroky z jeho strany sú už len kontrolného charakteru.
3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 100 %. Uviedol, že žalobca doteraz nepredložil dôkaz o tom, že by v rozhodnom období od 01. 01.2019 do 31. 12. 2019 vykonal kontrolnú činnosť „externými zamestnancami“ v priestoroch Reštaurácie „Trojičná“ v Tvrdošíne. So žalobcom v minulosti nemal a ani nemá uzavretú žiadnu zmluvu pre vyberanie odmien výkonným umelcom a výrobcom hudobných, zvukových a zvukovo-obrazových záznamov, za vykonávanie verejného prenosu v súvislosti s výkonom kolektívnej správy práv, ktoré by sa mali týkať jeho prevádzky. Podľa jeho názoru práve vykonanie kontrolnej činnosti je nevyhnutým predpokladom, aby žalobca mohol úspešne požadovať primeranú odmenu výkonným umelcom a výrobcom zvukových a zvukovo obrazových záznamov. On nemá akúkoľvek vedomosť o tom, že by v roku 2019 zástupca žalobcu vykonal v prevádzke žalovaného akúkoľvek kontrolnú činnosť, o čom by bol spísaný záznam, a teda žalobca nepreukázal kedy, ako a kde vykonal kontrolnú činnosť a nepredložil o kontrolnej činnosti žiaden dôkaz a v konaní nepreukázal, že by on disponoval v rozhodnom čase technickým zariadením, prostredníctvom ktorého by dochádzalo k verejnému prenosu. Žalobca taktiež v súdnom konaní nepreukázal pravdivosť tvrdených rozmerov jeho a tiež nepreukázal, že v prevádzke v predmetnom období bolo umiestnené technické zariadenie, prostredníctvom ktorého
malo dochádzať k vykonávaniu verejného prenosu zaznamenaných výkonov a záznamov. Keďže dôkazné bremeno v tomto prípade zaťažuje žalobcu ako stranu sporu, ktorá má dokázať pravdivosť svojich tvrdení, je vecne správne rozhodnutie, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol z dôvodu, že neuniesol dôkazné bremeno. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia všeobecných súdov SR (rozsudok Krajského súdu Košice sp.zn. 3Cob/70/2018 zo dňa 20. 12. 2018, Krajského súdu Prešov sp.zn. 4Cob 21/2017 zo dňa 20. 11. 2017, Krajského súdu Košice sp.zn.4Cob 22/2017 zo dňa 26. 07. 2017).
4. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že nárok na zaplatenie primeranej odmeny výkonným umelcom a výrobcom zvukových a zvukovo-obrazových záznamov, ktorých on zastupuje, mu vyplýva priamo zo zákona a na vznik tohto právneho vzťahu sa nevyžaduje uzatvorenie písomnej zmluvy s každým prevádzkovateľom. On je založený na ochranu práv výkonných umelcov a výrobcov zvukových a zvukovo-obrazových záznamov, ktorá zastupuje výkonných umelcov a výrobcov zvukových a zvukovo-obrazových záznamov v rozsahu uvedenom v zmluvách o zastupovaní, najmä vyberá, spravuje a rozdeľuje odmeny pre výkonných umelcov a výrobcov zvukových a zvukovo-obrazových záznamov, ktoré im prináležia podľa Autorského zákona. V prípade, ak subjekt vo svojej prevádzke využíva technické prostriedky, prostredníctvom ktorých dochádza v jeho prevádzke k verejnému prenosu, vzniká mu zákonná povinnosť hradiť odmenu organizáciám kolektívnej správy práv. Nárok na zaplatenie primeranej odmeny uplatnil na základe platných právnych predpisov, v zmysle ktorých je žalovaný povinný túto odmenu uhradiť, nakoľko ide o jeho zákonnú povinnosť. Na uhradenie tejto odmeny majú výkonný umelec, výrobca zvukového záznamu či výrobca zvukovo-obrazového záznamu v zastúpení organizácie kolektívnej správy práv nárok vyplývajúci im priamo z Autorského zákona. Skutočnosť, že žalovaný nikdy so žalobcom neuzatvoril žiadnu zmluvu v zmysle Autorského zákona je teda úplne bezpredmetná. Absencia formálneho protokolu o vykonanej kontrole v prevádzke žalovaného by nemala mať za následok, že súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že on údajne neuniesol dôkazné bremeno, keďže jeho skutkové tvrdenia boli podľa jeho názoru preukázané inými dôkazmi (napr. fotografiami), pričom tieto mohli byť preukázané aj ďalšími dôkazmi, ktoré v priebehu konania navrhol vykonať, avšak tieto súd prvej inštancie vykonať odmietol. Žalovaný vo svojich vyjadreniach nespochybnil tú skutočnosť, že sa v jeho prevádzke nachádza zariadenie na verejný prenos zvukových a audiovizuálnych záznamov a že prostredníctvom tohto zariadenia skutočne dochádza k prenosu a ani to, že na predložených fotografiách sa nemalo jednať o priestory jeho prevádzky.
5. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 CSP), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1, 2 CSP a contrario a rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
6. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).
8. Súd prvej inštancie je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok okresného súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalobcu v odvolaní.
9. Odvolací súd konštatuje, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu a s ktorými by sa prvoinštančný súd náležite nevysporiadal. Dokonca možno konštatovať, že neuviedol ani žiadny konkrétny relevantný právny dôvod a ani žiadny konkrétny relevantný skutkový dôvod, spochybňujúci správnosť napadnutého rozhodnutia.
10. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.
11. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca, ktorý je občianskym združením fyzických a právnických osôb, vykonávajúcim na území Slovenskej republiky ochranu práv zastupovaných subjektov v rozsahu a na základe oprávnenia udeleného Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky na výkon kolektívnej správy práv súvisiacich s autorským právom v zmysle Autorského zákona, sa žalobou domáhal voči žalovanému, ktorý prevádzkuje reštauráciu s názvom ,,Reštaurácia Trojičná“ v Tvrdošíne, Trojičné námestie 190, zaplatenia istiny vo výške 100,80 Eur s príslušenstvom z titulu primeranej odmeny za obdobie od 01. 01. 2019 - 31. 12. 2019 určenej podľa Sadzobníka SLOVRAMu a OZISu pre vyberanie odmien výkonným umelcom a výrobcom hudobných zvukových a audiovizuálnych záznamov za vykonávanie verejného prenosu a/alebo technického predvedenia prostredníctvom ľubovoľného technického zariadenia platného a účinného od 31. 12. 2018, bodu A. „Stravovacie a pohostinské prevádzky“(č.l. 49 spisu).
12. V posudzovanej veci žalobca, ktorý bol povinný v žalobe v zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP pravdivo a úplne opísať rozhodujúce skutočnosti, označiť dôkazy na ich preukázanie, v žalobe uviedol: ,,Z kontrolnej činnosti žalobcu bolo zistené a žalobca má za preukázané, že v priestoroch svojej prevádzky žalovaný disponoval technickým zariadením, prostredníctvom ktorého dochádzalo k vykonávaniu verejného prenosu zaznamenaných výkonov a zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov, žalovaný si však nesplnil svoju povinnosť uhradiť výkonným umelcom a výrobcom zvukových a audiovizuálnych záznamov primeranú odmenu, a to primeranú odmenu vo výške 100,80 € určenú nasledovne: druh prevádzky: reštaurácia, rozloha: 101-200 m2, s televíziou, s ročným paušálom spolu vo výške 100,80 € za obdobie od 01. 01. 2019 - 31. 12. 2019, podľa bodu A „stravovacie a pohostinské prevádzky“ Sadzobníka účinného od 31. 12. 2018.“
13. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu poprel skutkové tvrdenia žalobcu ohľadne vykonania kontrolnej činnosti v prevádzke žalovaného žalobcom; umiestnenia technického zariadenia (televízora) v prevádzke žalovaného v období od 01. 01. 2019 - 31. 12. 2019 prostredníctvom ktorého malo dôjsť k vykonávaniu verejného prenosu zaznamenaných výkonov a zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov a ohľadne žalobcom uvedenej skutočnej rozlohy prevádzky žalovaného.
14. Odvolací súd konštatuje, že dokazovanie je jeden zo základných inštitútov civilného procesu. Aby súd vedel spor riadne prejednať a rozhodnúť, musí mať zabezpečený dostatok skutkových poznatkov významných pre rozhodnutie sporu. Ustanovenie § 185 CSP zaviedlo princíp formálnej pravdy. Formálnou pravdou sa rozumie, že súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Súd sa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu pravdy, vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť svoj obraz iba v rozsahu, v akom mu ho vykreslia strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Dôraz sa kladie na procesnú diligenciu strán sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne na strany sporu. Navrhovanie dôkazov stranami sporu je časovo ohraničené sudcovskou koncentráciou konania a zákonnou koncentráciou konania. Tieto predstavujú vyjadrenie základného princípu civilného sporu uvedeného v čl. 10 CSP (zásady arbitrárneho poriadku), podľa ktorého súd určuje priebeh a tempo konania s prihliadnutím na hospodárnosť konania tak, aby bol naplnený účel zákona. Sudcovskou koncentráciou konania sa rozumie povinnosť strán sporu uplatniť prostriedky procesnej obrany a útoku (medzi ktoré sa radia aj návrhy na vykonanie dôkazov v zmysle § 149 CSP) včas. Prostriedky procesného útoku a obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, keby konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky, ktoré neboli uplatnené včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak
by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov. Podmienkou je, aby súd v rozhodnutí v merite veci náležite odôvodnil neprihliadnutie na včas neuplatnené prostriedky.
15. V posudzovanej veci pre unesenie dôkazného bremena na strane žalobcu, ktorý si voči žalovanému uplatnil nárok na primeranú odmenu vo výške 100,80 Eur v zmysle Sadzobníka bodu A. Prevádzky, ,,Stravovacie a pohostinské prevádzky,“ podľa ktorého ,,stravovacie zariadenia (reštaurácia, bar, kaviareň, pizzeria, pohostinstvo a pod.) ozvučené technickým zariadením bez obsluhy DJ-om, rozloha ozvučenej plochy v prevádzke 101 m2 - 200 m2, ročný paušál TV bez DPH 84 Eur, s DPH 100,80 Eur,“ bolo preukázať rozlohu prevádzky žalovaného v rozmedzí od 101-200 m2, umiestnenie zvukovo- obrazového zariadenia, ktorým dochádzalo k verejnému prenosu zvukových, resp. zvukovo-obrazových záznamov v prevádzke žalovaného, a to v období od 01. 01. 2019 - 31. 12. 2019.
16. Zásadným aspektom v tomto spore je však skutočnosť, že žalovaný tvrdenia žalobcu o vykonaní kontrolnej činnosti žalobcu v prevádzke žalovaného, o umiestnení zvukovo-obrazového zariadenia (TV) v prevádzke žalovaného v období od 01. 01. 2019 - 31. 12. 2019 a ohľadne skutočnej rozlohy prevádzky žalovaného kategoricky odmietol a žalobca svoje tvrdenia ohľadne vykonania kontrolnej činnosti u žalovaného, umiestnenia zvukovo-obrazového zariadenia (TV), ktorým malo dôjsť k verejnému prenosu v prevádzke žalovaného v období od 01. 01. 2019 - 31. 12. 2019 a ohľadne skutočnej rozlohy prevádzky žalovaného v spore žiadnym vierohodným a nespochybniteľným spôsobom nepreukázal. V tomto smere odvolací súd poukazuje na odôvodnenie prvoinštančného súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje.
17. Podľa názoru odvolacieho súdu pre preukázanie oprávnenosti žalobného nároku nestačí tvrdenie žalobcu, že jeho externý zamestnanec vykonal kontrolu v rozhodnom období v prevádzke žalovaného, ale bolo potrebné predložiť hodnoverný dôkaz preukazujúci dôvodnosť žalobcom uplatneného nároku, ktorým neboli ani žalobcom predložené fotografie prevádzky zo sociálnej siete Facebook, z ktorých nie je možné určiť umiestnenie technického zariadenia (TV) v rozhodnom období, za ktoré si uplatňuje žalobca primeranú odmenu.
18. Pokiaľ žalobca namietal, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnutý dôkaz, a to požiadaním žalovaného o predloženie hromadnej licenčnej zmluvy uzavretej medzi SOZA a žalovaným, uzavretej na obdobie roka 2019, eventuálne žiadal, aby si hromadnú licenčnú zmluvu medzi SOZA a žalovaným uzavretú na obdobie roka 2019 vyžiadal priamo súd prvej inštancie od žalovaného, odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie Výzvou zo dňa 03. 05. 2021 vyzval žalovaného prostredníctvom jeho právneho zástupcu na predloženie zmluvy uzavretej medzi žalovaným a spoločnosťou SOZA (č.l. 61 spisu), pričom žalovaný oznámil súdu prvej inštancie, že nedisponuje takouto zmluvou, a preto ju nemôže súdu prvej inštancie predložiť (viď č.l. 64 spisu). Zároveň odvolací súd dodáva, že žalobca nenavrhol v rámci konania pred súdom prvej inštancie uloženie edičnej povinnosti tretej osobe, keďže ako dôkazný prostriedok označil žalobca: ,,Zmluva SOZA (žiadame predložiť od Žalovaného).“ (viď č.l. 28 spisu)
19. Možno teda jednoznačne konštatovať, že v tomto spore žalobca neuniesol dôkazné bremeno, čo nevyhnutne viedlo k tomu, že prvoinštančný súd nemal inú možnosť, ako jeho žalobu zamietnuť.
20. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil vrátane výrokov o trovách konania (druhý, tretí výrok), pretože súd prvej inštancie náležite aplikoval zásadu úspechu v spore podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP.
21. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. V predmetnom prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalovaný, preto mu vznikol voči žalobcovi nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v rozsahu 100%.
22. V zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Podľa ustanovenia § 447 CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo podané neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, d) nemá náležitosti podľa § 428, e) neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f) nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435.
Odvolací súd poučuje strany v zmysle ustanovenia § 160 CSP o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou a o možnosti požiadať Centrum právnej pomoci o predbežné poskytnutie právnej pomoci v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytnutí právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení ďalších zákonov.