Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/91/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Diany Vlčkovej v právnej veci žalobkyne V. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XX, zastúpenej Mgr. Matúšom Mackom, advokátom so sídlom Karpatská 804/10, Svidník, proti žalovanému A., s.r.o. v likvidácii, so sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava 2, zastúpenému De minimis, spol. s r.o. so sídlom Lovinského 22, Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 26.03.2018 č.k. 9Csp 253/2017

- 84 jednohlasne takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti . Nepriznáva stranám náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 864,32 Eur s 5 % -ným ročným úrokom z tejto sumy od 09.12.2017 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Určil, že zmluvná podmienka nachádzajúca sa v Zmluve o spotrebiteľskom úvere z 12.01.2015 je v časti týkajúcej sa poplatku za garantovanú službu pre svoju neprijateľnosť neplatná. Určil, že zmluvná podmienka nachádzajúca sa v Zmluve o poskytnutí služby Komfort, je pre svoju neprijateľnosť neplatná a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením. 2. Vo vzťahu k bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru súd prvej inštancie poukázal na to, že najpodstatnejším údajom pri spotrebiteľských úverových vzťahoch je uvedenie RPMN. Skutočná hodnota úveru závisí od všetkých poplatkov, ktoré sa budú od spotrebiteľa v úverovom vzťahu vyžadovať. RPMN nemožno stotožňovať s úrokovou sadzbou, pretože úroková sadzba o skutočnej hodnote úveru nevypovedá. Súd prvej inštancie zastáva názor, že odmena za preberanie splátok úveru jednoznačne patrí do základu výpočtu pre RPMN a na základe uvedeného platí, že pri nezahrnutí suma za hotovostný výber splátok do základu pre RPMN je táto určená nižšie a teda v neprospech spotrebiteľa. Pokiaľ ide o konečnú splatnosť úveru, táto je v úverovej zmluve vyjadrená tak, že ide o 7. deň 60 -teho týždňa po dni uzavretia zmluvy. Takéto vyjadrenie konečnej splatnosti úveru v posudzovanej zmluve nie je dostatočné. Vzhľadom na spomínané obsahové nedostatky podstatných náležitostí zmluvy o úvere a z dôvodu nepredloženia dokladov týkajúcich sa skúmania bonity žalobcu ako dlžníka, súd prvej inštancie urobil záver, že úver je bezúročný a bez poplatkov. K namietanej neprijateľnosti zmluvných podmienok prvoinštančný súd k poplatku za garantovanú službu uviedol, že neprijateľnosť tohto poplatku spočíva v tom, že spotrebiteľ vopred musí zaplatiť za niečo, čo nemusí dostať. V tomto prípade teda neprijateľnosť nespočíva len v samotnom spôsobe určenia ceny vedľajšieho plnenia, ale aj v samotnej podmienke splatnosti, to znamená, že dodávateľ vlastne vyžaduje finančné plnenie od spotrebiteľa, ktoré v konečnom dôsledku môže mať právnu povahu darovania, to znamená, že za

zaplatenú sumu spotrebiteľ v prípade, ak riadne plní svoje záväzky, čo je paradoxné, žiadne plnenie neobdrží. Takýto spôsob vyberania peňazí od spotrebiteľov nemôže v právnom štáte obstáť. Súd je presvedčený že priemerný spotrebiteľ by pri vysvetlení tejto zmluvnej podmienka a možnosti jej odmietnutia k jej uzavretiu nikdy nepristúpil. K neprijateľnosti poplatku za službu Komfort, ktorá nahradila službu zabezpečenia splátok úveru uviedol, že jej výška nie je určená podľa vzdialenosti miesta výberu, ale určuje sa podielom zo sumy poskytnutého úveru. Z úradnej činnosti súdu je známe, že napriek deklarácii o dobrovoľnosti podpisu zmluvy o vedľajšej službe tak tomu nie je a spotrebiteľovi sa táto zmluva dáva vždy na podpis so zmluvou o spotrebiteľskom úvere. V tejto súvislosti súd prvej inštancie dáva do pozornosti tendenciu dodávateľov poplatky ustanovovať formou samostatných zmlúv s cieľom rozložiť plnenia, ktoré zaťažujú spotrebiteľa do viacerých formálne oddelených právnych úkonov a tak sťažiť identifikovanie skutočnej odplaty za poskytnutie hlavnej služby. Táto tendencia dodávateľov je spojená s vykonštruovaním rôznych doplnkových služieb, ktoré si má spotrebiteľ dobrovoľne objednať a ktoré sú samostatne spoplatňované. Z aplikačnej praxe súdu vyplýva, že dodávatelia vo väčšine prípadov nútia spotrebiteľov, aby spolu s hlavnou službou prijali aj vedľajšiu službu, ktorej odplata predstavuje nemorálne spoplatňovanie poskytnutej služby a rozloženie ceny plnenia do vedľajších záväzkov. Podstata doplnkovej služby je len prostriedkom obchádzania zákona, keďže doplnková služba predstavuje najčastejšie činnosť dodávateľa, ktoré by bol aj tak povinný poskytnúť spotrebiteľovi v intenciách odbornej starostlivosti alebo iných zákonných povinností. Rovnako tak doplnkové služby spravidla nesledujú záujmy spotrebiteľa, ak mu aj majú v istom zmysle zlepšiť a zjednodušiť plnenie, nesmú cenu plnenia predražovať. Spôsob splácania úveru je bežnou zmluvnou podmienkou zmluvy o poskytnutí úveru a oddelením týchto dvoch skutočností - úverovej zmluvy a spôsobu splácania úveru do navonok osobitných zmlúv, nemožno znížiť ochranu spotrebiteľa, ktorá mu patrí podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a osobitných predpisov. Súd prvej inštancie ďalej zdôraznil, že podľa § 567 ods. 1 peňažný dlh má charakter odnosný. Zákon nehovorí nič o tom, že by pri výbere splátok veriteľom mali byť zo strany dlžníka platené nejaké poplatky, a preto ich dojednanie je zároveň v rozpore s § 54 ods. 1 OZ. Súd túto podmienku vyhlásil za neprijateľnú a teda neplatnú z dôvodu, že umožňuje výber splátok aj z iného miesta ako bydliska dlžníka, pričom však aj iné miesto výberu musí byť v meste alebo obci, kde má dlžník bydlisko. Žalovaný sa svojou argumentáciou snaží vyvolať dojem poskytnutia služieb nad rámec zákonom stanovených povinností. Súd považuje zmluvnú podmienku odplaty za hotovostný výber splátok za neprijateľnú vzhľadom na ustanovenia OZ, ktoré by sa aplikovali pri jej neexistencii a z ktorých žiadna povinnosť platby pre spotrebiteľa nevyplýva. Vyhovel žalobe o zaplatenie bezdôvodného obohatenia po zistení, že žalobcovi bola poskytnutá reálne suma 1.260 Eur a tento vrátil sumu 2.124,32 Eur, bezdôvodné obohatenie tak prestavuje sumu 864,32 Eur. Príslušenstvo pohľadávky súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 517 ods. 2 OZ. Splatnosť bezdôvodného obohatenia zákonom stanovená nie je, nastáva na výzvu podľa § 563 OZ. V prejednávanej veci bola takouto výzvou žaloba, ktorá bola žalovanému doručená 07.12.2017. Žalovaný mal plniť 08.12.2017, ak tak neurobil ,dňom 09.12.2017 sa dostal do omeškania. K tomuto dňu bola základná sadzba ECB 0,0 % ročne, a preto výška úrokov z omeškania je 5 % ročne. O trovách konania strán bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 C.s.p. V konaní plne úspešnému žalobcovi súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, keďže súd upravil iba znenie navrhovanej neprijateľnej podmienky tak, aby tvoril významový celok. 3. Proti tomuto rozsudku okrem výroku o čiastočnom zamietnutí žaloby podal včas odvolanie žalovaný, ktorý navrhol rozsudok zmeniť tak, aby žaloba bola zamietnutá, alternatívne navrhol rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vytýka súdu prvej inštancie nedostatočné zdôvodnenie vydaného rozhodnutia. Poukazuje tiež na nesprávne skutkové zistenia súdom prvej inštancie. Má za to, že v Zmluve o úvere, ktorá bola uzatvorená medzi stranami sporu je uvedený termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, dokonca až na troch miestach. Rozsudok je tak nesprávny, pretože vychádza z tohto nesprávneho skutkového zistenia. Taktiež ani skutkové zistenie, že bola uzatvorená aj doplnková služba o zabezpečení splátok úveru, nemá žiaden vplyv na otázku nákladov úveru. K vyhodnoteniu nákladov na túto službu pristúpil súd prvej inštancie arbitrárne. Táto služba bola využívaná dobrovoľne zo strany žalobcu, čo mal žalovaný v ambícii preukázať výsluchom svedkyne, ktorej výsluch navrhol. Napriek tomu súd prvej inštancie tento dôkaz nevykonal. K otázke odplaty spotrebiteľského úveru žalovaný poukazuje na to, že rozsudok je vo výroku II. v rozpore s judikatúrou Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 446/2013. Tento výrok nie je vyjadrený vo výrokovej časti rozsudku tak, aby ním citovaná časť spotrebiteľskej zmluvy predstavovala logicky uzavretý celok. Vytýka súdu prvej inštancie, že zrejme nepochopil výpočet a podstatu RPMN, keď tvrdí, že poplatok za doplnkovú službu obchádza skutočnú výšku RPMN, čo nie je pravdou. Poplatok do RPMN nemôže byť podľa legislatívy platnej v rozhodnom čase započítaný, teda nemôže RPMN obchádzať niečo, čo nemôže byť podľa

platnej právnej úpravy započítané do jeho výpočtu. Žalovanému ďalej uniklo, že by právna úprava ako pojmový znak neprijateľnej zmluvnej podmienky v § 53 ods. 1 upravovala netransparentnosť a neprimeranú výšku. Súd nezohľadnil, že ako pojmový znak obsahuje neprijateľná podmienka len existenciu značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa. Nič také súd nekonštatuje, konštatuje niečo iné, čo však podľa zákona nemá vplyv na otázku neprijateľnosti zmluvných podmienok. Okrem toho sa vylučuje, aby ak žalobca považuje Zmluvu o zabezpečení splátok úveru za neplatnú, bol náklad z takto neplatnej zmluvy započítaný do RPMN. Nie je zrejmé, z čoho ďalej súd odvodzuje, že k poplatkom by mali kolerovať nie výrazne odlišné náklady na plnenie, tu sa opäť javí, že ide len o iluzórnu predstavu súdu ako by veci mali byť, nie ako to zodpovedá zákonnej úprave. Pokiaľ ide o neprijateľné vymedzenie zmluvy v článku I. bod 1.2, žalovaný zdôrazňuje, že tento typ doplnkových služieb nepodlieha pod režim zákona č. 129/2010 Z.z., ani pod inú zákonnú reguláciu, preto takáto požiadavka ne nesplniteľná. Podľa žalovaného je pre platnosť inomonátnej spotrebiteľskej zmluvy postačujúce, ak sa v zmluve pre spotrebiteľa zrozumiteľne a určito uvedie, aké sú vzájomné peňažné alebo nepeňažné záväzky, resp. práva a povinnosti oboch zmluvných strán, tak ako to bolo v danom prípade. Odmena za doplnkovú službu je v zmluve o zabezpečení splátok úveru hlavným zmluvným dojednaním, nejde len o vedľajšie zmluvné dojednania, ako sa bez opory v ktorejkoľvek listine nachádzajúcej sa v spise domnieva súd prvej inštancie. Podľa žalovaného je pojmovo vylúčené, aby uzatvorením zmluvy o zabezpečení splátok úveru došlo k nerovnováhe v neprospech spotrebiteľa. Dôvodnou je skutočnosť, že uzatvorenie tejto zmluvy je dobrovoľné a zákazník návrhu na uzavretie zmluvy nemusí akceptovať . Je teda zrejmé, že k žiadnej nerovnováhe dôjsť nemôže. V skratke záver súdu prvej inštancie o zjavnej nerovnováhe práv a povinností je v rozpore so skutkovými a právnymi okolnosťami, za ktorých bola zmluva o zabezpečení splátok úveru uzatvorená. V zmysle týchto dôvodov žalovaný navrhol podanému odvolaniu vyhovieť. 4. Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu žalovaného nevyjadrila. 5. Odvolací súd preskúmal rozsudok v napadnutom rozsahu v zmysle zásad vyjadrených v § 379 a nasl. Zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.) spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného dôvodné nie je. 6. Z obsahu spisu je zrejmé, že vo vzťahu medzi stranami sporu bola dňa 12.01.2015 uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 611635097, na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 1.260 Eur. Podľa tejto zmluvy úrok bol vyjadrený úrokovou sadzbou 11,45 % ročne zo sumy úveru a administratívny poplatok za garantovanú službu pevnou sumou 126,63 Eur. RPMN bola vyjadrená rozsahom 31,91 % a celková čiastka pri predpoklade riadneho a včasného plnenia predstavovala sumu podľa tejto zmluvy 1.475,42 Eur. Priemerná RPMN vzťahujúca sa na úver na základe zmluvy predstavovala 36,30 %. V zmluve je ďalej uvedené, že zákazník splatí Providentu dlžnú sumu v 60-tich týždenných splátkach, pričom výška každej splátky je 24,60 Eur a výška poslednej splátky je určená sumou 24,02 Eur. Úver sa poskytuje na dobu 60 týždňov a termín splatnosti poslednej splátky a teda konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy je v zmluve určený ako 7. deň 60 -teho týždňa po dni uzavretia zmluvy. 7. V rovnaký deň sporové strany uzatvorili aj zmluvu o poskytnutí služby Komfort. 8. Súd prvej inštancie postupoval správnym spôsobom keď predmetné zmluvy vyhodnotil ako spotrebiteľské v zmysle predpokladov ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom zmluvu o spotrebiteľskom úvere je nevyhnutné zároveň posudzovať v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch. 9. K uplatneným odvolacím námietkam žalovaného poukazuje odvolací súd na znenie § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch kladúce dôraz na uvedenie doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Rešpektujúc potrebu informovanosti spotrebiteľa o obsahu jeho práv a povinností považuje odvolací súd vymedzenie termínu konečnej splatnosti 7. dňom 60 -teho týždňa za nedostatočné pre naplnenie predmetnej zákonnej požiadavky. Termín konečnej splatnosti úveru nemožno nahrádzať matematickým výpočtom osobitne pri početných týždenných splátkach. Spotrebiteľ musí mať jasno už pri uzavretí zmluvy, akú dlhú dobu a dokedy má úver splácať. Konečná splatnosť úveru by mala byť uvedená minimálne konkrétnym mesiacom a rokom, pokiaľ termín splatnosti splátok zo zmluvy je jasný a transparentný. Zákonodarca explicitne rozlišuje medzi uvedením počtu a termínov splátok a uvedením termínu konečnej splatnosti, preto by nemalo dochádzať k ich stotožňovaniu. 10. Účelom právnej úpravy podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov je bez akýchkoľvek pochybností aj poskytnutie ochrany spotrebiteľovi. Ten má totiž právo byť informovaný o termíne konečnej splatnosti

úveru tak, ako je uvedené vyššie. Žalovaný ako dodávateľ má preto zákonnú povinnosť v Zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť všetky údaje uvedené v citovanom ustanovení pod následkom bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru (ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b/ Zákona o spotrebiteľských úveroch). 11. V zmluve o úvere je tiež uvedený poplatok za garantovanú službu v pevnej výške, a to v sume 126,63 Eur. Žalobkyňa mala zaplatiť žalovanému za bližšie neurčené služby neprimerane vysoký poplatok aj za stavu, že jej žiadna služba poskytnutá nebude. Navyše stanovením paušálnej výšky poplatku sa žalovaný snaží obísť prípadnú požiadavku presne vyčísliť náklady vzniknuté s poskytnutím tej- ktorej služby, napr. zaslaním upomienky, vyhotovením duplikátov zmluvných dokumentov a podobne. Predmetné ustanovenie zmluvy o poplatku za garantovanú službu tak vyznieva výrazne v neprospech spotrebiteľa, a to s ohľadom na jeho koncepciu a samotnú výšku poplatku. Súd prvej inštancie správne ustálil, že ide preto o neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Táto „služba“ nie je hlavným predmetom plnenia, pričom cieľom zákonodarcu nebolo vylúčiť z preskúmavania z hľadiska neprijateľnosti vedľajšie zmluvné cenové dojednania, a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že nie je výnimočnou situácia, kedy sa dodávatelia práve ich netransparentným zakomponovaním do formulárových spotrebiteľských zmlúv snažia získať neprimeraný majetkový prospech od spotrebiteľov. 12. Pokiaľ ide o Zmluvu o poskytnutí služby Komfort, táto síce formálne predstavuje samostatnú zmluvu, ale z pohľadu posúdenia neprijateľnej zmluvnej podmienky a vylúčenia súdnej kontroly je potrebné prijať záver o tom, že aj v tomto prípade súdna kontrola nemôže byť vylúčená. Ide o akcesorickú zmluvu nadväzujúcu na zmluvu o spotrebiteľskom úvere, keďže jej obsahom je len spôsob splácania dohodnutého úveru. Spätosť predmetných zmlúv je daná tým, že v prípade neuzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere by bolo bezpredmetné uzatvárať zmluvu o poskytnutí služby Komfort, keďže bez poskytnutia úveru by neexistovala povinnosť žalobkyne plniť dlh zo zmluvy o úvere v splátkach. 13. Nepochybne aj Zmluva o poskytnutí služby Komfort podlieha prieskumu súdu podľa už spomínaného ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka. Tak zmluva o poskytnutí služby Komfort, ako aj úverová zmluva sú formulárovými zmluvami, ktorých obsah žalobkyňa ako spotrebiteľka nemohla ovplyvniť. Nie je možné považovať ich za individuálne dojednané. Odmena za poskytnutú službu vo výške 648,90 Eur predstavuje viac ako 50 % poskytnutého úveru a výrazne presahuje dohodnutý úrok. Ide o zmluvnú podmienku dohodnutú zjavne v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľa, čo spôsobuje jej neplatnosť. 14. Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od záverov vyslovených v rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 19Co/142/2016-328 zo dňa 08.12.2016, cit: „Podľa záverov odvolacieho súdu je právne bezvýznamné, aká terminológia sa použije na označenie platby za zabezpečenie splátok úveru (odmena/poplatok). Dôležité je, že ide o plnenie za doplnkovú službu, ktorou žalovaný prostredníctvom svojich zástupcov hotovostné inkasuje splátky spotrebiteľského úveru. Z materiálneho hľadiska ide o platbu spojenú s poskytnutím úveru a predstavuje poplatok. Problémom a dôvodom neprijateľnosti poplatku je jeho netransparentnosť a neprimeraná výška, výrazne presahujúca náklady žalovaného na uvedenú doplnkovú službu a obchádzanie skutočných úrokov a skutočnej RPMN. Ak by poplatok bol zahrnutý v RPMN, jej celková výška by bola omnoho vyššia ako bolo uvedené. Uvedený poplatok sa totiž svojim rozsahom približuje súčtu úrokov a administratívneho poplatku, pričom v niektorých prípadoch aj tento súčet prevyšuje. Ak poplatok za zabezpečenie splátok úveru podstatne a v rozpore s akoukoľvek logikou, neprimerane prevyšuje náklad na doplnkovú službu, ktorej plneniu korešponduje, ide o exces pri používaní inštitútu poplatku. Nielen s poukazom na vyššie uvedené, ale aj na všetky doposiaľ známe skutočnosti v oblasti praktík žalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že zo strany žalovaného sa evidentne jedná o cielene vytvorenú konštrukciu, ktorá sleduje jediný cieľ, a to dosiahnuť vyššie protiplnenie za poskytnutie peňažných prostriedkov, oproti tomu aké by žalovaný získal z úrokov formálne uvedených v zmluve.“ 15. Vzhľadom na všetky uvádzané skutočnosti je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď úver poskytnutý žalobkyni Zmluvou o spotrebiteľskom úvere zo dňa 12.01.2015 považoval za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný poskytol žalobkyni finančné prostriedky vo výške 1.260 Eur, pričom žalobkyňa uhradila celkovo žalovanému sumu 2.124,32 Eur. Z toho dôvodu na strane žalovaného došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia vo výške 864,32 Eur, čo predstavuje rozdiel medzi reálne poskytnutou sumou žalobkyni a sumou uhradenou žalovanému. Bezdôvodné obohatenie prijaté bez právneho dôvodu je žalovaný povinný vydať žalobkyni v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka. Vecne správnemu výroku o povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie, o určení neprijateľných zmluvných podmienok zodpovedá aj vecne správny výrok o trovách konania. Preto odvolací súd potvrdil rozsudok okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti ako vecne správny postupom podľa § 387 ods. 1 C.s.p.

16. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. V odvolacom konaní bola úspešnou žalobkyňa, preto jej vznikol nárok na náhradu trov voči neúspešnému žalovanému. Keďže žalobkyni vo vzťahu k tomuto konaniu trovy nevznikli, ich náhrada stranám priznaná nebola.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .