Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_26Co-17-2022.pdf
PDF · 98.32 KB
Case nature
Area
Subarea
26Co/17/2022
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a členiek senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a JUDr. Ľuboslavy Vankovej v spore žalobkyne: H. V., nar. XX. E. XXXX, V., V. Y. XX, zast. splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária SOPKO, s.r.o., Trnava, Paulínska 24, IČO: 47 631 741, proti žalovanému: Ing. K. L., nar. X. C. XXXX, L. F., Y. XXXX, zast. advokátom: doc. JUDr. Ľubomír Fogaš, CSc., Bratislava, Kýčerského 5, o 18.256,65 eur a príslušenstvo, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 1. júna 2015 č. k. 37C/284/2013-95, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 18.256,65 eur a úrok z omeškania z uvedenej sumy od 4. júna 2013 do zaplatenia, a to všetko do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku; výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania a právneho zastúpenia vo výške 1.878,08 eur, všetko do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku na účet splnomocnenej zástupkyne žalobkyne.
2. Rozhodnutie odôvodnil právne § 488, § 489, § 451, § 456 veta prvá, § 457, § 458 ods. 1 veta prvá, § 39, § 101, § 107, § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 O.z. (zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov) a § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky číslo 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O.z.
3. Vecne dôvodil tým, že nároky uplatnené žalobkyňou posúdil ako nároky z bezdôvodného obohatenia sa žalovaného, ktoré vzniklo na jeho strane z dôvodu plnenia z kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobkyňou ako kupujúcou a žalovaným ako predávajúcim z 10. mája 1999, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v okrese Trnava, obec a katastrálne územie V., zapísaných na LV číslo XXX ako parcely registra "C", pozemok parcelného čísla 8620, zastavané plochy a nádvoria o výmere 175 m2, stavby - rodinný dom súpisného čísla XXXX, postavený na parcele číslo 8620 o výmere 175 m2, za kúpnu cenu vo výške 18.256,65 eur (550.000 Sk), ktorú kúpnu cenu žalobkyňa vyplatila žalovanému v celom rozsahu ( táto skutočnosť nebola medzi sporovými stranami sporná ), posúdiac takúto kúpnu zmluvu ako absolútne neplatný právny úkon, keďže svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu ( § 39 O.z. ); žalovaný totiž previedol na žalobkyňu viac práva ako sám mal, na čom nič nemení ani skutočnosť, že táto situácia nastala / stala sa známou až niekoľko rokov po uzatvorení predmetnej kúpnej zmluvy. V takomto prípade potom bolo povinnosťou účastníkov neplatnej zmluvy vrátiť si všetko čo podľa nej dostali konštatujúc, že žalobkyňa fakticky "nedostala nič" (vlastnícke právo k prevádzaným nehnuteľnostiam nikdy právne nenadobudla - vlastníkom sporných nehnuteľností totiž zostala spoločnosť Trnavské automobilové závody, š.p.). V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Okresného súdu Trnava vyhlásený v konaní vedenom Okresným súdom Trnava pod
spisovou značkou 25Cbi/1/2008 (právoplatný dňom 26. júla 2011) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo 7. júna 2011 spis. zn. 21CoKR/22/2010, ktorými bola právoplatne zamietnutá vylučovacia žaloba manželov R., ktorou sa ako právni nástupcovia žalobkyne domáhali vylúčenia vyššie citovaných nehnuteľnosti zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu - spoločnosti Trnavské automobilové závody, š.p.. Žalobkyňa preto nemala ani čo žalovanému vrátiť; naopak žalovaný obdržal od žalobkyne sumu 550.000 Sk/18.256,65 eur ( ako kúpnu cenu za prevod nehnuteľnosti ), a keďže žalovanej neodovzdal primeranú protihodnotu, vznikla mu povinnosť jej takúto sumu ako bezdôvodné obohatenie získané na jej úkor vydať. Vo svojom rozhodnutí ďalej dôvodil, že pri rozhodovaní o veci samej nebolo možné prihliadať na dobromyseľnosť žalovaného (ako skoršieho kupujúceho a následného predávajúceho) pri prevodoch nehnuteľností, nakoľko v zmysle ustálenej judikatúry súdov ( napr: R 33/1975 ) v prípadoch absolútnej neplatnosti právnych úkonov nie je vôbec rozhodné, či účastníci zmluvy o dôvode neplatnosti vedeli. Neprihliadol na námietku premlčania nárokov uplatnených žalobkyňou v tomto konaní vznesenú v konaní žalovaným, nakoľko v prejednávanej veci išlo o nároky z neplatnej zmluvy ( kedy otázka vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam bola vyriešená práve citovaným súdnym rozhodnutím Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod spisovou značkou 25Cbi/1/2008, v ktorom súdy konštatovali, že vlastníctvo k uvedeným nehnuteľnostiam neprešlo na manželov R. - právnych nástupcov žalobkyne, pretože neprešlo na základe rozhodnutia o schválení privatizačného projektu na ich právnych predchodcov - na FNM a ani na žalovaného, ako právneho predchodcu žalobkyne, nakoľko rozhodnutie číslo 329/1992 Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR z 11. apríla 1992, ktorým malo dôjsť k prevodu majetku štátneho podniku na FNM bolo neplatné a tak FNM nenadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam a nemohol ho následne previesť na ďalšie osoby ), kedy proti sebe stáli dve práva, a to právo premlčateľné ( na vydanie bezdôvodného obohatenia ) a právo nepremlčateľné ( vlastnícke právo ), v ktorom prípade námietka premlčania nemohla obstáť ( § 107 ods. 3 O.z. ). Z vyššie uvedených dôvodov potom žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 18.256,65 eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia získaného plnením z neplatnej zmluvy spolu s úrokom z omeškania vo výške základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej k 1. dňu omeškania ( ku dňu 4. júna 2013, čo bol deň nasledujúci po dni, v ktorý žalobkyňa písomne vyzvala žalovaného na stretnutie, na ktorom sa mala riešiť otázka vydania bezdôvodného obohatenia ) zvýšenej o 5 percentuálnych bodov, teda vo výške 5,50% ročne, s tým, že nárok žalobkyne na uplatnený úrok z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 18.256,65 eur od 3. júna 2013 nepovažoval za dôvodný ( a v tejto časti aj jej žalobu zamietol ), keďže v tomto čase ešte žalobkyňa žalovaného nevyzvala na vydanie bezdôvodného obohatenia a preto ani žalovaný nemohol byť s takýmto plnením v omeškaní.
4. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 149 ods. 1 O.s.p. (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení jeho neskorších zmien a doplnení), § 10, § 11, § 13, § 14, § 16 a § 17 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR číslo 655/2004 Z.z. s tým, že procesne úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov konania v sume 1.878,08 eur a to za trovy právneho zastupovania za 4 hlavné úkony právnej pomoci po 336,94 eur zvýšené o DPH 20%, spolu teda vo výške 1.617,31 eur, za 2 úkony právnej pomoci po 84,24 eur (1/4 -na zo sumy 336,94 eur) zvýšené o DPH 20%, spolu teda vo výške 202,18 eur, 2 x režijný paušál po 7,81 eur zvýšený o DPH 20%, spolu teda vo výške 18,74 eur, 1 x režijný paušál 8,04 eur zvýšený o DPH 20%, spolu teda vo výške 9,65 eur, 3 x režijný paušál po 8,39 eur zvýšený o DPH 20%, spolu teda 30,20 eur, proti procesne neúspešnému žalovanému s tým, že nepriznal právnemu zástupcovi žalobkyne účtovaný právny úkon vo výške 336,96 eur + 7,81 eur + DPH za právny úkon " predžalobná výzva zo dňa 20. mája 2013 ", nakoľko tento mal byť vykonaný pred podaním žaloby na súd a nesúvisí priamo so súdnym konaním a jeho trovami ( žaloba bola podaná na súde dňa 25. júna 2013 ), naviac uvedená písomnosť sa v spise ani vôbec nenachádza.
5. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 27. februára 2018 č. k. 26Co/10/2016-163 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a zároveň rozhodol o trovách konania strán sporu. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že nevidel dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu. Keďže tu však bol i nesúhlas oprávnenej s takýmito dôvodmi, a tým vyvolaná potreba vysporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami, pre úplnosť odôvodnenia rozhodnutia odvolací súd považoval za potrebné doplniť. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že nároky žalobkyne bolo potrebné posúdiť ako nároky plynúce zo záväzkového vzťahu - vzniknutého medzi žalobkyňou ako kupujúcou a žalovaným ako predávajúcim, z neplatného právneho úkonu ( kúpnej zmluvy ), z ktorej žalovaný získal na úkor žalobkyne majetkový prospech ( bola mu vyplatená kúpna cena ) a tak žalobkyni vzniklo voči žalovanému právo na vydanie predmetu bezdôvodného obohatenia sa spolu s príslušným úrokom z
omeškania, nakoľko žalovaný predmet bezdôvodného obohatenia sa žalobkyni na jej výzvu nevydal. K otázke absolútnej neplatnosti právneho úkonu a k otázke vplyvu absolútnej neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov, keď tu odvolací súd zastával názor súladný s konštantnou judikatúrou NS SR zhrnutou v jeho rozsudku z 26. januára 2017, vyhlásenom v konaní vedenom pod spis. zn. 3Cdo 223/2016 a to: že absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona a že na takýto právny úkon sa hľadí tak, ako keby nebol nikdy urobený. Absolútne neplatný právny úkon nespôsobuje právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva ( a to ani na základe platnej zmluvy uzatvorenej medzi prevodcom a nadobúdateľom ). Platne teda nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje ( derivatívne ) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. Ďalej konštatoval, že v prípadoch ako je práve aj prejednávaná vec, treba podľa názoru odvolacieho súdu vychádzať zo zásady, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv ako má sám. K odlišnému záveru nevedie de lege lata ani zásada hodnovernosti ( materiálnej publicity ) katastra nehnuteľností, ktorá má za cieľ zabezpečiť čo najväčšiu istotu právnych vzťahov k nehnuteľnostiam ( vyjadrená v § 70 zákona číslo 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľnosti a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam ). V zmysle tejto zásady platí, že čo je zapísané v katastri nehnuteľnosti, to sa považuje za správne a v súlade so skutočným stavom, aj keby tomu tak nebolo. Ide však o právnu domnienku, ktorá chráni dôveru každého v správnosť údajov katastra. Táto domnienka je však vyvrátiteľná, t.j. údaje prestanú byť hodnoverné a záväzné, ak sa preukáže opak ( viď bližšie rozhodnutie NS SR spis. zn. 4Cdo 100/2012 ). Pokiaľ teda zápis v katastri nehnuteľnosti nezodpovedá skutočnosti, má právny stav prevahu napriek prípadnej dobrej viere osoby zapísanej v katastri ako vlastník, nad evidovaným stavom.
6. V dôsledku dovolania podaného žalovaným Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2Cdo 262/2018 zo dňa 27. januára 2022 zrušil podľa § 449 ods.1 C.s.p. z dôvodu ust. § 420 ods.1 písm. f/ C.s.p. rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 25. februára 2018 sp. zn. 26Co/10/2016 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že pre záver o dôvodnosti nároku uplatňovaného žalobkyňou voči žalovanému titulom bezdôvodného obohatenia plnením z neplatného právneho úkonu bolo treba, aby žalobkyňa preukázala, že medzi ňou a žalovaným právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikol, t. j. aby preukázala, že žalovaný ( v akej konkrétnej výške ) bezdôvodné obohatenie získal, že jej ( v akej konkrétnej výške ) vznikla majetková ujmy, ako aj príčinná súvislosť medzi získaním bezdôvodného obohatenia a vznikom majetkovej ujmy. Odvolací súd sa však nezaoberal námietkou žalovaného, či nejaká majetková ujma žalobkyni vznikla alebo jej bola spôsobená, resp. jej právnym nástupcom, keď vlastnícke, ani užívacie právo k predmetným nehnuteľnostiam žalobkyni, ani jej právnym nástupcom nebolo obmedzené, keď v súčasnosti právni nástupcovia žalobkyne vystupujú podľa LV č. XXXX, k. ú. V. ako právni vlastníci nehnuteľností, ktorí podľa tvrdenia žalovaného tieto nehnuteľnosti reálne aj naďalej nerušene ako vlastníci užívajú a k obmedzeniu, či dokonca k pozbaveniu ich vlastníctva vôbec nedošlo. Žalobkyňa ako kupujúca poskytla žalovanému ako predávajúcemu plnenie zodpovedajúce dohodnutej kúpnej cene za kúpu nehnuteľností a jej vlastnícke právo bolo v tom čase aj v katastri nehnuteľností vyznačené pričom uvedené nehnuteľnosti následne scudzila tretej osobe. Taktiež uviedol, že podľa judikatúry je nárok žalobkyne na vrátenie kúpnej ceny podmienený zo zákona záväzkom vrátiť žalovanému to, čo sa jej dostalo od žalovaného za kúpnu cenu, ktorej vrátenia sa domáha, inak by totiž bola bezdôvodne obohatená. Vytkol odvolaciemu súdu aj to, že v rozsudku absentuje odpoveď na odvolaciu námietku dovolateľa o neexistencii autoritatívneho určenia vlastníka predmetných nehnuteľností, pretože rozhodnutie vydané v rámci konania o vylúčenie veci z konkurznej podstaty sa za také nepovažuje, nie je záväzné aj z dôvodu iného okruhu účastníkov konania.
7. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd, ktorý je viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opätovne preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario ) a zistil, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
8. Závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o nedostatočnom objasnení žalobného nároku t.j. či nejaká majetková ujma žalobkyni vznikla alebo bola spôsobená jej právnym nástupcom, keď vlastnícke, ani užívacie právo k predmetným nehnuteľnostiam žalobkyni, ani jej právnym nástupcom nebolo obmedzené, a do súčasnosti právni nástupcovia žalobkyne vystupujú podľa LV č. XXXX, k.ú. V. ako
vlastníci nehnuteľností, ako aj absenciou vyporiadania sa s podmienenosťou nároku oboch zmluvných strán ako aj absencii o neexistencii autoritatívneho určenia vlastníka predmetných nehnuteľností v odôvodnení rozsudku Krajského súdu v Trnave sa totiž v plnej miere vzťahujú i na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie.
9. Obsahové náležitosti rozsudku určuje C.s.p. Ich správnosť a úplnosť je predpokladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Či je rozhodnutie preskúmateľné alebo nie sa dá zistiť len z jeho odôvodnenia. V tejto súvislosti je právne významné ust. § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ( ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov ). Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ( napr: sp. zn. I. ÚS 265/05 ) pokiaľ súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie súdu považovať za arbitrárne, teda za rozporné s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach ( oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb. ). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu ( napr: sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04 ).
10. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam ( napr: sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04 ). Ak súd pri odôvodňovaní rozsudku nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje ust. § 220 ods. 2 C.s.p., dochádza nielen k tomu, že rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, v rešpektovaní ktorého vylučuje svojvôľu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane ich povinnosti svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje stranám posúdiť ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci samej. Vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia sa účastníkovi odníma možnosť v odvolacom konaní riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy, nakoľko je problematické zaujímať stanoviská k nezrozumiteľnému alebo nedostatočne zdôvodnenému rozhodnutiu.
11. Vychádzajúc z toho, že vydanie nepreskúmateľného rozhodnutia je potrebné hodnotiť ako nesprávny procesný postup súdu, ktorým bolo znemožnené žalovanému, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd preto postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. rozsudok zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie ( § 391 ods. 1 C.s.p. ). Po vrátení spisu bude úlohou súdu prvej inštancie opätovne zaoberať sa dôvodnosťou uplatneného nároku a následne rozhodnúť tak, aby štruktúra odôvodnenia rozhodnutia zodpovedala zásadám vyplývajúcim z ustanovenia § 220 ods. 2 C.s.p., pričom v novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách odvolacieho konania ( § 396 ods. 3 C.s.p. ).
12. Senát krajského súdu uvedené uznesenie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednomyseľne ( § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení ).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C. s. p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 C. s. p. ). Dovolanie je podľa § 421 C. s. p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C. s. p. ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) ( § 421 ods. 2 C. s. p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods. 1 C. s. p. ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 2 C. s. p. ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( § 423 C. s. p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C. s. p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 ( § 425 C. s. p. ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil ( § 426 C. s. p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C. s. p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 C. s. p. ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne ( dovolacie dôvody ) a čoho sa dovolateľ domáha ( dovolací návrh ) ( § 428 C. s. p. ). Súd poučuje strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( § 160 ods. 2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 ). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( § 429 ods. 2 C. s. p. ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( § 430 C. s. p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods. 1 C. s. p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods. 2 C. s. p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C. s. p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( § 433 C. s. p. ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( § 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( § 435 C. s. p. ).