Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Uznesenie_34Ek-257-2018.pdf
PDF · 111.5 KB
No categories available
34Ek/257/2018
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 35 792 752, zast. Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, proti povinnej: B. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom N. XXXX/XXX, XXX XX R., zast. Advokátska kancelária KONCOVÁ & PARTNERS, s.r.o., Kpt. Jaroša 29, 911 01 Trenčín, IČO: 47 256 907, o vymoženie 1758,18 EUR s príslušenstvom, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Michaela Zubaľ Burdová, so sídlom exekútorského úradu Štefánikova 18, 066 01 Humenné, ktorý ju vedie, pod sp. zn. 419EX 176/18, o návrhu povinnej na zastavenie exekúcie, o sťažnosti povinnej voči uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica vydaného vyšším súdnym úradníkom, sp. zn. 34Ek/257/2018 zo dňa 23.09.2021, takto
rozhodol:
I. Súd sťažnosť povinnej voči výroku I. uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. 34Ek/257/2018 zo dňa 23.09.2021 z a m i e t a .
II. Súd m e n í výrok II. uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. 34Ek/257/2018 zo dňa 23.09.2021 tak, že žiaden z účastníkov exekučného konania n e m á právo na náhradu trov exekúcie v súvislosti s návrhom povinnej na zastavenie exekúcie.
III. Žiaden z účastníkov exekučného konania n e m á právo na náhradu trov sťažnostného konania.
odôvodnenie:
1/ Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 05.02.2018 domáhal od povinnej vymoženia 1758,18 EUR s prísl. na základe exekučného titulu - rozhodcovský rozsudok sp. zn. 159/11/15 vydaný Slovenským arbitrážnym súdom, zriadeným Asociáciou Slovenských arbitrážnych súdov, z.z.p.o. zo dňa 26.10.2016 (ďalej ako ,,exekučný titul“). Exekučný titul nadobudol vykonateľnosť dňa 07.03.2017. Súd dňa 27.03.2018 vydal poverenie na vykonanie exekúcie, ktorým poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Michaelu Zubaľ Burdovú, so sídlom exekútorského úradu Štefánikova 18, 066 01 Humenné.
2/ Vyšší súdny úradník vydal dňa 23.09.2021 rozhodnutie, ktorým návrh povinnej na zastavenie exekúcie zamietol a oprávnenému priznal voči povinnej nárok na náhradu trov vo výške 119,70 EUR. V odôvodnení uviedol, že povinná sa voči začatej exekúcii bránila tvrdeniami, že rozhodcovský súd, ktorý rozhodcovský rozsudok vydal, nemal právomoc vec prejednať a rozhodnúť, nakoľko ju odvodzoval od neplatnej rozhodcovskej zmluvy ako neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá spôsobovala nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a nebola s povinným ako spotrebiteľom individuálne dohodnutá. Okrem toho zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru č. 8300063553 neobsahovala náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a to údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a preto je potrebné túto zmluvu považovať za
bezúročnú a bez poplatkov a preto povinný považuje rozhodnutie rozhodcovského súdu za v rozpore so zákonom. Povinná ďalej uviedla, že jej nebol vysvetlený rozdiel medzi rozhodcovským konaním a konaním pred všeobecným súdom a nemala na výber, či rozhodcovskú zmluvu chce alebo nechce uzavrieť, bola povinná ju podpísať. Oprávnený žiadal návrh povinnej zamietnuť, pričom všetky jej tvrdenia popieral. Mal za to, že rozhodcovská zmluva žiadnu neprijateľnú podmienku neobsahuje, ani ňou sama nie je.
3/ Pri rozhodnutí aplikoval vyšší súdny úradník ustanovenia § 61k ods. 1 - 5, § 61l ods. 3 prvej vety zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len ,,Exekučný poriadok“). Návrh povinnej posúdil ako návrh na zastavenie exekúcie podaný podľa § 61k ods. 3 Exekučného poriadku, ktorý nemá odkladný účinok. V prípade, ak povinný podá návrh na zastavenie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, a v takto podanom návrhu neuvedie skutočnosti, ktoré nemohol uplatniť v zákonom stanovenej lehote, je súd povinný návrh na zastavenie v celom rozsahu zamietnuť, nakoľko lehota na podanie návrhu na zastavenie exekúcie je pevne stanovená zákonom a nie je možné ju predĺžiť. Povinná v návrhu na zastavenie exekúcie uviedla skutočnosti, ktoré jej boli známe už aj v čase po bezprostrednom doručení upovedomenia o začatí exekúcie a tak mohla využiť právo podať návrh na zastavenie exekúcie v zákonnej lehote do 15 dní odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie a uviesť v ňom skutočnosti, ktoré uviedla v tomto návrhu na zastavenie exekúcie. Vyšší súdny úradník ďalej zistil, že povinná vykonala dobrovoľné úhrady, a to dňa 17.05.2016 vo výške 82 eur, dňa 29.06.2016 vo výške 27 eur, dňa 13.09.2016 vo výške 10 eur, dňa 14.10.2016 vo výške 20 eur, dňa 16.11.2016 vo výške 20 eur, dňa 07.12.2016 vo výške 20 eur, dňa 07.02.2017 vo výške 20 eur, dňa 07.03.2017 vo výške 10 eur, dňa 07.04.2017 vo výške 10 eur, a dňa 06.06.2017 vo výške 10 eur, ktoré smerovali k čiastočnej úhrade pohľadávky priznanej exekučným titulom. Čiastočnými úhradami smerujúcimi k úhrade pohľadávky z exekučného titulu, uznala povinná exekučný titul za právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, na základe ktorého je povinná oprávnenému plniť. Po preskúmaní veci dospel vyšší súdny úradník k záveru, že nakoľko povinná podala návrh na zastavenie exekúcie po zákonom stanovenej lehote a v tomto návrhu neuviedla nové skutočnosti, ktoré nemohla uplatniť v zákonom stanovenej lehote, návrh v celom rozsahu zamietol podľa ustanovenia § 61l ods. 3 Exekučného poriadku. O trovách rozhodol tak, že nakoľko návrh povinnej zamietol, oprávnenému priznal nárok na náhradu výdavkov na zastupovanie v súvislosti s návrhom povinnej na zastavenie exekúcie vo výške 119,70 eur, ktoré budú vymáhané na základe dodatku k povereniu a to po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia.
4/ Proti rozhodnutiu podala povinná sťažnosť. Uviedla, že s oprávneným uzatvorila spotrebiteľské zmluvy - Zmluvu o revolvingovom úvere č. 8300063553 zo dňa 30.08.2013, na základe ktorej jej poskytol úver vo výške 1 500 EUR a Rozhodcovskú zmluvu. Na základe tohto právneho vzťahu vydal Slovenský arbitrážny súd Rozhodcovský rozsudok zo dňa 26.10.2016, sp. zn. 159/11/15. Súčasťou priložených dokladov k výzve na žalobnú odpoveď takáto Rozhodcovská zmluva priložená nebola. Preto sa povinná k tejto skutočnosti nemohla vyjadriť v rámci rozhodcovského konania. Z rozhodcovského rozsudku vyplýva, že súdom oprávneným rozhodovať spory z Revolvingovej zmluvy bol Slovenský arbitrážny súd, zriadený Asociáciou Slovenských arbitrážnych súdov, z.z.p.o. Povinná nikdy nemala možnosť výberu rozhodcovského súdu, ten bol v zmluve vopred určený a nebola ani osobitne zamestnancom oprávneného žiadnym spôsobom poučená o možnosti odmietnuť konanie pred takto určeným rozhodcovským súdom. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad ( čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Spotrebiteľská zmluva uzatvorená medzi stranami sporu je nevyvážená a preto je neprijateľná. Ide o formulárovú zmluvu, ktorá bola predtlačená a ktorú prijala povinná v rovnaký deň ako zmluvu o úvere. Na uvedenom tlačive sa doplnili len údaje povinnej, číslo a dátum uzatvorenia zmluvy. Rozhodcovská zmluva, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Spotrebiteľ má mať právo voľby a nemôže mu byť iba na predtlačenom formulári poskytnutá informácia voči ktorej nemá právo sa vyjadriť. Podľa právnej vedy „z pohľadu spotrebiteľa je rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu vnúti štandardná zmluvná klauzula alebo dodávateľ svojim konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľskoprávnej ochrany pred štandardnými zmluvami.“ ( K. Csach). Dodávateľ núti spotrebiteľa spotrebiteľskou zmluvou ku konaniu s cieľom dosiahnutia prejednania veci pred rozhodcovským súdom a obchádzania ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa.
Pokiaľ dodávateľ núti spotrebiteľa k prijatiu rozhodcovskej doložky a to jej včlenením do formulára zmluvy nadobudne tak voči spotrebiteľovi neprimeranú výhodu. Takúto neprimeranú výhodu považovala za značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Teda rozhodcovská zmluva je absolútne neplatná, pretože spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Rozhodcovský súd svoju právomoc odvodil od absolútne neplatnej rozhodcovskej doložky, nemohol teda predmetnú vec prejednať a ani vydať rozhodcovský rozsudok, ktorý by bol exekučným titulom, ako to už obdobne judikoval Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 13.10.2011, sp. zn. 3Cdo 146/2011.
5/ Povinná opäť poukázala i na absenciu údajov v zmluve o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia podľa zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, a preto je potrebné ju považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo preto vydané v rozpore so zákonom.
6/ Do pozornosti súdu dala uznesenie Krajského súdu Prešov, sp. zn. 1CoE/12/2019 zo dňa 16.05.2019, v ktorom konaní bola predmetom posúdenia Rozhodcovská zmluva zo dňa 30.8.2013. Súd v zmysle ustanovení občianskeho zákonníka rozhodol, že text zmluvy je predtlačený. Pokiaľ by súd preskúmal Rozhodcovskú zmluvu uzatvorenú medzi povinným a oprávnenou zistí, že táto zmluva je predtlačená a povinná sa preto nemohla k tejto zmluve vyjadriť alebo jej obsah zmeniť, preto sa táto zmluva nemôže považovať za individuálne dojednanú. Krajský súd vo svojom uznesení, sp. zn. 1CoE/12/2019 rozhodoval o exekučnom titule oprávneného PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., zároveň konštatuje, že súdy už z inej svojej činnosti považujú za dostatočne preukázané poznatky o obsahu a podmienkach úverových zmlúv, ktoré uzatvára oprávnený so spotrebiteľmi, nakoľko rozhodcovská zmluva, ktorá je podľa súdu neplatná, je totožná s rozhodcovskou zmluvou v tomto konaní.
7/ Záverom namietla, že trovy konania, ktoré boli priznané súdom oprávnenému sú v rozpore s dobrými mravmi ako aj so zákonom, nakoľko povinná nemá finančné prostriedky na ich úhradu a sama je zastúpená cez Centrum právnej pomoci Humenné. V tomto prípade mal súd brať do úvahy tieto skutočnosti a vzhľadom na dôvody hodné osobitného zreteľa a zároveň na majetkové a zárobkové pomery povinnej, ktoré vyplývajú už len z tej skutočnosti, že jej bola priznaná bezplatná právna pomoc jednoznačne vyplýva, že sú splnené podmienky na to, aby súd rozhodol, že žiaden z účastníkom nemá nárok na náhradu trov konania. Exekučný súd mal sám zo svojej úradnej moci skúmať všetky tieto namietané skutočnosti bez toho, aby to namietala povinná. Povinná mala zato, že súd sa nedostatočným spôsobom vysporiadal s tvrdeniami povinnej a aj oprávneného, kde v uznesení iba kopíruje ich vyjadrenia a jediným tvrdením súdu, prečo zamietol návrh povinnej je ustanovenie § 61k ods. 3 Exekučného poriadku. V tomto prípade je takéto rozhodnutie nepreskúmateľné. Konanie súdu považovala v rozpore so zákonom a preto navrhla súdu, aby v zmysle vyššie uvedených skutočností konal v súlade so zákonom a vykonal v tejto veci nápravu zastavením exekučného konania. Na základe vyššie uvedeného navrhujeme, aby súd rozhodol tak, že exekučné konanie zastavuje a stranám nepriznal náhradu trov konania alebo uznesenie zo dňa 23.09.2021 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie rozhodnutie.
8/ Oprávnený s tvrdeniami povinnej uvedenými v sťažnosti nesúhlasil, pre ich rozpor s obsahom rozhodcovskej zmluvy medzi oprávneným a povinnou. V rámci exekučného konania možno preskúmavať okolnosti, ktoré nastali po vzniku exekučného titulu a nie okolnosti, ktoré existovali pred jeho vznikom spočívajúce napr. v podobe riešenia otázky týkajúcej sa záväzkového vzťahu, zmluvných podmienok, a pod. Okolnosti, ktoré nastali pred vznikom exekučného titulu mal povinný možnosť uplatniť v základnom konaní zákonom stanoveným spôsobom (žalobná odpoveď, žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku). Povinná však možnosť namietať tieto dôvody v základnom konaní nevyužila. Zároveň nepodala žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Činí tak až v návrhu na zastavenie exekúcie podanom po uplynutí 15 dňovej lehoty odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, čo oprávnený dôvodne považuje za účelové konanie povinnej. Exekučný súd nedisponuje právomocou riešiť okolnosti, ktoré nastali pred vznikom exekučného titulu. Návrh na zastavenie exekúcie nepredstavuje ďalší opravný prostriedok proti exekučnému titulu a povinný by nemal mať možnosť namietať skutočnosti, ktoré opomenul a neuplatnil v základnom konaní. Povinná mala možnosť pred uzavretím zmluvy oboznámiť sa s obsahom všetkých podpisovaných dokumentov. Oprávnený zdôrazňuje, že prípadné nevyužitie práva povinného oboznámiť sa s obsahom toho čo podpisuje,
jeho nedbalosť pri vstupovaní do záväzkového vzťahu a ľahkovážnosť pri podpisovaní predložených dokumentov nemôžu byť v prospech povinného a na ťarchu veriteľa. Povinná mala dostatok času oboznámiť sa so všetkými dokumentmi, ktoré podpisoval a všetkými právnymi úkonmi, ktoré robila. Oprávnený považoval tvrdenia povinnej za účelové a súčasne odkázal na zákonné ustanovenia, ktoré určujú ako sa má vykladať písomný právny úkon, teda najmä na ustanovenie § 35 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení (ďalej aj „Občiansky zákonník“). Zmyslom písomnej formy právneho úkonu je o.i. zabezpečiť určitú formu právnej istoty a stability v zmluvnom vzťahu práve pred situáciou, aby následne nedochádzalo k sporovaniu toho, čo bolo dohodnuté, teda aký bol obsah vôle a čo prejav vôle zahrňoval, ako bol urobený atď. Konanie povinnej jednoznačne znamená jej vôľu byť viazaný právnym úkonom, na ktorý pripojila svoj podpis, a to s takým obsahom, v akom jej bol predložený.
9/ Povinnej bola predložená zmluva o revolvingovom úvere a rozhodcovská zmluva na samostatných listinách. Z názvu každého z uvedených právnych úkonov vyplýva, že ide o dva samostatné právne úkony. Z obsahu oboch zmlúv nesporne vyplýva, že sú uzatvárané nezávisle a že uzavretie rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere. Oprávnený preukázal, že povinná rozhodcovskú zmluvu podpísať nemusela a mohla po jej uzatvorení a obdržaní peňažných prostriedkov bez uvedenia dôvodu od rozhodcovskej zmluvy odstúpiť, pričom by to nemalo vplyv na platnosť zmluvy o revolvingovom úvere. Zdôraznil, že predformulované znenie spotrebiteľských dokumentov je prirodzenou súčasťou úverových produktov, v opačnom prípade by za neprijateľné podmienky mohlo byť považované každé dojednanie, ktoré vopred pripravil dodávateľ. Poukázal aj na to, že zákon č. 335/2014 Z.z, o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní predpokladá, že rozhodcovská zmluva bude predformulovaná s tým, že bude obsahovať poučenie podľa uvedeného zákona. Ako potom môže predformulovanie dokumentu byť dôvodom jej neplatnosti povinná vôbec nezdôvodnila. Podľa nálezu Ústavného súd ČR vo veci III. ÚS 3725/13 zo dňa 10. 4. 2014 (tzv. kauza bankových poplatkov), v zmysle ktorého v otázke predformulovaného znenia zmluvy „To platí zejména proto, že jev označovaný jako typizace právního jednání či typizace aplikace práva v podmínkách výkonu veřejné správy nabývá v informační společnosti na stále větším významu. Problém ochrany spotřebitele však nespočívá v zákazu takových ujednání (obchodních podmínek), nýbrž v možnosti se s nimi řádně seznámit, v jejich zřetelném označení, formulaci a možnosti je po zralé úvaze akceptovat, nebo odmítnout, tedy jak bylo již výše zdůrazněno, je především otázkou informování spotřebitele v předsmluvní fázi.Predloženie formalizovaného návrhu rozhodcovskej zmluvy nie je možné považovať za postup, ktorý potvrdzuje, že zmluva nie je uzavretá individuálne a to len preto, že sa tým poskytuje domnelá ochrana spotrebiteľovi. Ani ochrana spotrebiteľa, nie je zameraná na to, aby bol spotrebiteľ zbavený vlastných, dobrovoľne vykonaných úkonov. V spomenutom náleze sa uvádza v tomto smere aj „To platí v tom smyslu, že princip autonomie vůle v soukromoprávních vztazích nemůže být nahrazován jednostranně usměrňujícími (paternalistickými) zásahy ze strany státu. Postavení silnější strany (je druhou stranou téhož právního vztahu) nelze považovat z povahy věci samé za něco protiprávního, či dokonce neústavního. Postavení úvěrující banky je založeno rovněž právem a je její věcí v rámci svobody podnikání, aby se dožadovala ochrany svých práv proti případným nepříznivým rozsudkům obecných soudů; samozřejmě v případě, že by to dosahovalo intenzity zásahu do jejích ústavně zaručených práv, konkrétně práva či svobody usilovat o dosažení zisku v souvislosti s poskytováním úvěru. Prostor pro zásah Ústavního soudu by proto byl dán v případě zpochybnění ústavnosti obyčejného práva upravujícího takové právní vztahy (viz sub 43, 44); v projednávané věci je však hodnocena ochrana spotřebitele v konkrétním právním vztahu a sporu, nikoli přiměřenost zásahu do postavení druhé strany (podnikatele, věřitele). Nutno zdůraznit, že jde právě o vztah upravený právem, kde vystupuje na jedné straně banka a na druhé spotřebitel, nikoli o situaci, kde vystupuje pachatel a jeho oběť, jak by se to mohlo jevit v rovině jinak nezpochybnitelně vedené kampaně proti bankovním poplatkům s pokusem vytvářet z ní něco na způsob cause célebre.“
10/ Z formulácie rozhodcovskej zmluvy vyplýva, že spory zo zmluvy o revolvingovom úvere môžu byť riešené buď v konaní pred všeobecným súdom alebo pred rozhodcovským súdom. Zmluva neobsahuje povinnosť postupovať výlučne prostredníctvom rozhodcovského konania pri riešení sporov, nezrovnalostí, nárokov medzi zmluvnými stranami atď. Z jej obsahu je zrejmé aj to, že konanie pred rozhodcovským súdom je len alternatívne, a teda sa nevyžaduje od spotrebiteľa, aby postupoval len pred arbitrážou. Uplatňuje sa len vtedy, ak sa nepristúpi k riešeniu veci pred všeobecným súdom. Spotrebiteľ a dodávateľ nie sú nijako limitovaní pri podaní žaloby. Pokiaľ ide o zhoršenie postavenia spotrebiteľa vzhľadom na miesto rozhodcovského konania oprávnený uvádza, že rozhodcovské konanie je ex lege v zásade písomné. Písomné je aj konanie pred súdom napr. pri vydaní platobného rozkazu
a takisto ide o sporové konanie. Písomná forma konania však neznamená žiadny zásah do práv jeho účastníka, nakoľko svoje argumenty môže vždy uplatniť písomne (v žalobnej odpovedi a napokon aj žalobou na zrušenie rozhodcovského rozsudku). Ani v konaní pred všeobecným súdom sa nevychádza striktne z princípu dostupnosti súdu. Miesto rozhodcovského konania je objektívne dosažiteľné, t.j. spotrebiteľ má objektívnu možnosť sa do neho dostať. Poukázal na účelovosť tvrdenia povinnej, ktorým namieta dosažiteľnosť miesta rozhodcovského konania, pretože nevyužila ani možnosť vyjadriť sa písomne, t.j. v mieste svojho bydliska a uplatniť tak svoje procesné práva. Poukázal i na § 31 zákona č. 335/2014 Z.z., v súlade s ktorým prebehlo rozhodcovské konanie. Aj zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní prijatý ako norma na ochranu spotrebiteľa stanovuje, že rozhodcovské konanie sa vykoná v sídle rozhodcovského súdu. Zákon neurčuje žiadnu podmienku týkajúcu sa dostupnosti miesta rozhodcovského konania, resp., že by rozhodcovské konanie mimo miesta bydliska spotrebiteľa malo byť neprípustné. Záver povinného o neplatnosti rozhodcovskej doložky z dôvodu neprijateľnosti miesta rozhodcovského konania je tak v rozpore so zákonom.
11/ Povinná sa vo svojom návrhu na zastavenie exekúcie a ani v podanej sťažnosti neopiera o tvrdenia, ktoré by zakladali jeden zo zákonných dôvodov zastavenia exekúcie. Súd sa pri rozhodovaní o návrhu povinného vysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami a to aj vo vzťahu k doručovaniu rozhodcovského rozsudku a dospel k správnemu záveru, že návrh povinného na zastavenie exekúcie nie je dôvodný. V ostatnom sa pridržiaval svojich doterajších vyjadrení a predložených listinných dôkazov. Navrhol, aby súd túto sťažnosť zamietol ako v celom rozsahu nedôvodnú a priznal oprávnenému nárok na náhradu trov právneho zastúpenia aj za podanie vyjadrenia k sťažnosti povinného vo výške 61,84 EUR vrátane DPH.
12/ Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
13/ Podľa § 200 Exekučného poriadku na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
14/ Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
15/ Podľa § 250 ods. 2 CSP ak je sťažnosť dôvodná, súd napadnuté uznesenie zruší alebo zmení; v prípade zrušenia uznesenia je súdny úradník viazaný právny názorom súdu.
16/ Podľa § 45 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku exekučným titulom na účely tohto zákona je aj vykonateľné rozhodnutie vydané v rozhodcovskom konaní vrátane zmieru v ňom schváleného.
17/ Po preskúmaní napadnutého uznesenia vyššieho súdneho úradníka sudca vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 249 CSP a dospel k záveru, že sťažnosť povinnej je len čiastočne dôvodná, a to voči výroku II. napadnutého uznesenia o trovách. Podstatné tvrdenia uvedené v sťažnosti sa týkali nesprávnosti rozhodnutia o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie z dôvodu, že súd mal povinnosť preskúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy, ktorá mala byť neplatne dojednaná v rozpore s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, z dôvodu nesprávnoti rozhodnutia v časti trov bez prihliadnutia na sociálnu situáciu a majetkové pomery povinnej a nakoniec i nedostatočnosť odôvodnenia.
18/ Sudca sa nemohol stotožniť s povinnou v tom, že napadnuté uznesenie bolo neadekvátne odôvodnené, najmä vo vzťahu k výroku I napadnutého uznesenia, ktorým bol návrh na zastavenie exekúcie zamietnutý. Súdne rozhodnutie nemá byť pozoruhodné svojim značným rozsahom, ale ako finálny produkt intelektuálnej činnosti sudcu, resp. povereného zamestnanca súdu, má byť hodné pozornosti svojim obsahom, teda tým, čo je v ňom uvedené. Sudca po oboznámení sa s rozhodnutím konštatuje, že odôvodnenie napadnutého uznesenia, i keď nie je rozsiahle, obsahuje správne závery, pre ktoré súd nevyhovel návrhu na zastavenie exekúcie, založené na uplatnení koncentračnej zásady.
19/ Vyšší súdny úradník návrh povinnej správne posúdil ako návrh podaný po uplynutí 15-dňovej lehoty od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie. Tieto skutočnosti povinná v sťažnosti ani nerozporovala,
pričom z listín nachádzajúcich sa v exekučnom spise, najmä doručenky preukazujúcej doručenie upovedomenia o začatí exekúcie povinnej (dňa 09.08.2018) a návrhu na zastavenie exekúcie zo dňa 11.05.2020 (doručeného súdnemu exekútorovi dňa 12.06.2020), mal súd dostatočne preukázané, že návrh podala povinná takmer po 2 rokoch od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie. V exekučných konaniach začatých od 01.04.2017 (za ktoré sa považuje i toto exekučné konanie), pri návrhoch na zastavenie exekúcie podaných povinnými, platná právna úprava zakotvila tzv. koncentračnú zásadu (§ 61k ods. 2 Exekučného poriadku), ktorá zohľadňuje časové okolnosti podania návrhu na zastavenie exekúcie povinným. Exekučný poriadok rozlišuje návrhy na zastavenie exekúcie na návrhy podané v lehote 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie a na návrhy podané po uplynutí tejto lehoty. Kým v návrhu na zastavenie exekúcie, podanom v lehote 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, ktorému zákon priznáva odkladný účinok (§ 61k ods. 2 Exekučného poriadku), môže povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré nastali po vydaní exekučného titulu a ktoré by mali mať za následok zastavenie exekúcie podľa niektorého z dôvodov uvedených v § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, v každom ďalšom návrhu na zastavenie exekúcie podľa § 61k ods. 3 Exekučného poriadku, podanom po uplynutí 15-dňovej lehoty od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie už môže uvádzať len skutočnosti, ktoré nastali po uplynutí lehoty na podanie návrhu na zastavenie exekúcie s odkladným účinkom. Koncentrácia exekučného konania sa teda prejavuje v tom, že povinný musí uviesť všetky skutočnosti, ktoré môžu mať za následok zastavenie exekúcie a ktoré tu boli už v čase od vzniku exekučného titulu do začatia exekučného konania, v návrhu na zastavenie exekúcie s odkladným účinkom, t. j. v návrhu podanom do 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie. Ak právna skutočnosť tvrdená v návrhu na zastavenie exekúcie nie je predložená včas, exekučný súd na ňu neprihliadne s výnimkou skutočností, ktoré objektívne bez svojej viny nemohol uplatniť skôr (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 119/2020 z 03.03.2020). Tým sa zvyšuje zodpovednosť účastníkov za svoje správanie v exekúcii.
20/ Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 1CoE/12/2019 zo dňa 16.05.2019, na ktoré poukazovala v sťažnosti povinná bolo vydané v exekučnom konaní, podľa predpisov účinných pred 01.04.2017, kde povinný na rozdiel od súčasnej právnej úpravy, mohol kedykoľvek podať relevantný návrh na zastavenie exekúcie (na ktorý sa koncentrácia konania nevzťahovala), a preto je na danú vec nepoužiteľné. Skoncentrovaním obrany povinného v nových exekučných konaniach (začatých po 01.04.2017) zákonodarca so zreteľom na povinnosť každého správať sa zodpovedne a efektívne v súdnom konaní, stanovil, že na úkony, ktoré mohol povinný použiť už pri návrhu na zastavenie exekúcie s odkladným účinkom (bez ohľadu na to, či ho podal), sa neprihliada. Koncentrácia exekučného konania sa vzťahuje na všetkých povinných bez rozdielu, teda i na spotrebiteľov. Právna úprava povinnosti tvrdenia v rámci koncentračnej zásady pri návrhoch povinného na zastavenie exekúcie je rigorózna, a teda súd návrh podaný oneskorene zamietne i keď tu dôvod na zastavenie exekúcie je (§ 61l ods. 3 druhá veta Exekučného poriadku). Zákonodarca takouto úpravou chcel zrýchliť poskytovanie súdnej ochrany, teda prinútil subjekty niesť zodpovednosť za to, akým spôsobom budú svoju obranu či útok v konaní realizovať.
21/ Premietnutím uvedeného na prejednávanú veci, bola obrana povinnej v návrhu na zastavenie exekúcie obranou, ktorú mohla uplatniť už v návrhu na zastavenie exekúcie podanom v lehote 15 dní od doručenia upovedomenia (ktorý však nepodala), pričom ani netvrdila, že by tvrdenia objektívne bez svojej viny nemohla uplatniť skôr. Je bez akýchkoľvek pochýb, že neplatnosť rozhodcovskej zmluvy nemohla nastať po uplynutí 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, ale musela tu byť už v čase jej uzavretia. Preto treba prisvedčiť záveru vyššieho súdneho úradníka, že tvrdenia povinnej v návrhu na zastavenie exekúcie, podanom po takmer 2 rokoch od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, v ktorom namietala také skutočnosti, ktoré mohla uplatniť už skôr (podaním návrhu na zastavenie exekúcie podľa § 61k ods. 2 Exekučného poriadku), nemôžu mať za následok zastavenie exekúcie.
21/ Na základe uvedených skutočností a právnych dôvodov sudca podľa ustanovenia § 250 ods. 1 CSP zamietol sťažnosť povinnej voči výroku I. uznesenia vydaného vyšším súdnym úradníkom sp. zn. 34Ek/257/2018 zo dňa 23.09.2021 ako nedôvodnú.
22/ Podľa § 199a ods. 1 Exekučného poriadku trovami oprávneného sú výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti s návrhom
povinného na zastavenie exekúcie, výdavky na zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie.
23/ Podľa § 199d ods. 1 Exekučného poriadku, oprávnený má voči povinnému nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré v exekučnom konaní platil, v rozsahu, v akom ich súd uviedol v poverení na vykonanie exekúcie alebo dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie, ak ide o výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie.
24/ Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujúc dôvody hodné osobitného zreteľa.
25/ Vo vzťahu k výroku II. napadnutého uznesenia, ktorým bola povinnej uložená povinnosť nahradiť trovy konania vo výške 119,70 EUR, súd považoval sťažnosť povinnej za dôvodnú. Povinnej bol Centrom právnej pomoci pridelený zástupca ex offo, čo už samo o sebe je vyjadrením toho, že povinná sa nachádza v nepriaznivej sociálnej situácii, a táto skutočnosť je zrejme i dôsledkom toho, že exekúcia nebola ukončená ani po 3 rokoch. Zaťažovanie povinnej v tejto situácii ďalšími výdavkami tak súd nepovažoval za správne ani vhodné, resp. uvedené skutočnosti považoval za dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP na nepriznanie trov oprávnenému v súvislosti s jej návrhom na zastavenie exekúcie. Zároveň mal súd za to, že nepriznanie trov oprávnenému ako veľkej spoločnosti, spravujúcej množstvo pohľadávok, nebude mať na neho nepriaznivé následky. Preto sudca postupom podľa § 250 ods. 2 CSP rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka vo výroku II. zmenil tak, že náhradu trov v súvislosti s návrhom povinnej na zastavenie exekúcie žiadnemu z účastníkov nepriznal. Z rovnakých dôvodov súd rozhodol o trovách sťažnostného konania tak, že ich žiadnemu z účastníkov exekučného konania nepriznal, ako je uvedené vo výroku III. tohto uznesenia.
26/ Na záver súd dodáva, že neopomenul ďalšie podanie povinnej doručené súdu dňa 16.12.2021, teda až po podaní sťažnosti a vyjadrení oprávneného k sťažnosti, a ktoré povinná označila ako doplnenie návrhu na zastavenie exekúcie zo dňa 11.05.2020. Avšak vzhľadom na už vyššie spomínanú koncentračnú zásadu, nie je možné toto podanie posúdiť ako doplnenie návrhu na zastavenie exekúcie, ale ako ďalší návrh na zastavenie exekúcie podaný podľa § 61k ods. 3 Exekučného poriadku. Nemožno totiž nerešpektovať postup zakotvený v ustanovení § 202 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého v prvom stupni rozhoduje vyšší súdny úradník a o sťažnostiach rozhoduje sudca. Pokiaľ by sudca o tomto „doplnení návrhu“ rozhodol už v rámci tohto sťažnostného konania, obišiel by „dvojinštatnčnosť“ rozhodovania v exekučnom konania. Preto po právoplatnosti tohto rozhodnutia bude o v poradí ďalšom návrhu na zastavenie exekúcie rozhodovať príslušný súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).