Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_10Co-132-2017.pdf
PDF · 186.09 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/132/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: ST Design spol. s r.o., IČO: 31 373 551, so sídlom Nejedlého 19, Bratislava, zast. advokátom JUDr. Pavlom Čičmancom, so sídlom Prievozská 14/A, Bratislava, proti žalovaným: X/ P.. Z. F., H.. XX.XX.XXXX, C. N. XX, Š., zast. advokátom JUDr. Jozefom Holičom, so sídlom Lužická 7, Bratislava, X/ E. E., H.. XX.XX.XXXX, C. D. XXX/X, F. Z., zast. advokátkou Mgr. Monikou Dubskou, so sídlom Šoltésovej 13, Ružomberok, o zaplatenie 93.637,95 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu a žalovaných 2/ a 3/ proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 1. decembra 2015, č.k. 4C/621/2008-625, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej, žalobe proti žalovaným 2/ a 3/ vyhovujúcej časti, p o t v r d z u j e .
V časti rozhodnutia o trovách konania rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej X/ (L. F., T.. XX.XX.XXXX) povinnosť zaplatiť žalobcovi do 30 dní od právoplatnosti rozsudku sumu 20.351,38 eur spolu s 13 % úrokom z omeškania od 11.02.2003 do zaplatenia, žalovanej 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi do 30 dní od právoplatnosti rozsudku sumu 21.394,08 eur spolu s 13 % úrokom z omeškania od 11.02.2003 do zaplatenia, žalovanej 3/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi do 30 dní od právoplatnosti rozsudku sumu 20.320,35 eur spolu s 13 % úrokom z omeškania od 11.02.2003 do zaplatenia, vo zvyšku žalobu zamietol a rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a právneho zastúpenia.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 25.10.2004 od žalovanej 1/ domáhal zaplatenia 30.214,53 eur (910.234,- Sk) s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne od 11.02.2003 do zaplatenia, od žalovanej 2/ zaplatenia 32.227,19 eur (970.876,60 Sk) s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne od 11.02.2003 do zaplatenia a od žalovanej 3/ zaplatenia 31.196,22 eur (939.817,40 Sk) s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne od 11.02.2003 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 14.09.2001 uzatvoril ako veriteľ s poručiteľom žalovaných, ako dlžníkom, zmluvu o pôžičke, na základe ktorej požičal dlžníkovi proti vystaveným a podpísaným príjmovým dokladom sumu tri milióny Sk s ročným úrokom vo výške 25 %. Pôžičku s úrokom mu mal dlžník vrátiť do 15.01.2002, avšak splatil len časť 1,385.000,- Sk a zvyšok s úrokom napriek výzve zo dňa 22.03.2002 mu nevrátil. Keďže dlžník P. F. M. XX.XX.XXXX T., prihlásil žalobca svoju pohľadávku vo výške 1,615.000,- Sk istiny s príslušenstvom vo výške 1,213.065,- Sk v dedičskom konaní, ale dedičky poručiteľa, žalované 1/ až 3/ jeho pohľadávku na pojednávaní dňa 10.02.2003 neuznali (nasledujúcim dňom sa dostali do omeškania). V dedičskom konaní po poručiteľovi bola ustálená čistá hodnota dedičstva vo výške
705.881,60 Sk, ktorú žalobca považoval za podhodnotenú a predložil k hodnote žalovanými zdedených nehnuteľností znalecký posudok. Argumentoval, že žalované zodpovedajú podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 Obč. zák. za poručiteľove dlhy podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli. Žalobou uplatnený nárok špecifikoval nasledovne: nevrátená istina ku dňu splatnosti pôžičky 1,615.000,- Sk, nezaplatené úroky 25 % ročne ku dňu splatnosti istiny 15.01.2002 vo výške 211.174,16 Sk (186.986,29 Sk za 91 dní za obdobie 19.09.2001 - 18.12.2001 zo sumy 3,000.000 Sk; 1.952,05 Sk za 1 deň od 18.12.2001 do 19.12.2001 zo sumy 2,850.000,- Sk; 3.287,67 Sk za 2 dni za obdobie 19.12.2001 - 21.12.2001 zo sumy 2,400.000,- Sk; 2.972,60 Sk za 2 dni za obdobie 21.12.2001 - 23.12.2001 zo sumy 2,170.000,- Sk; 14.869,86 Sk za 13 dní za obdobie 23.12.2001 - 15.01.2002 zo sumy 1,670.000,- Sk; 1.106,16 Sk za 1 deň za obdobie 15.01.2002 - 16.01.2002 zo sumy 1,615.000,-Sk), nezaplatené úroky z omeškania vo výške 25 % ročne od 16.01.2002 ku dňu úmrtia dlžníka 13.04.2002 z nezaplatenej časti istiny 1,615.000,- Sk za 88 dní omeškania vo výške 97.342,46 Sk, nezaplatená zmluvná pokuta vo výške 497.420,- Sk (dohodnutá v čl. II. bod 2. zmluvy o pôžičke) ku dňu úmrtia poručiteľa z nesplatenej časti istiny 1,615.000,- Sk od 16.01.2002 do 13.04.2002 za 88 dní x 0,35 % denne a nezaplatená zmluvná pokuta vo výške 400.000,- Sk (dohodnutá v čl. II. písm. 2.3. zmluvy o zriadení záložného práva k hnuteľným veciam) vyfakturovaná faktúrami č. 002/02, 003/02, 004/02, 005/02.
3. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca ako veriteľ a P. F. - B. C., IČO: 37275313, s miestom podnikania R., E. Z. X, ako dlžník, uzavreli dňa 14.09.2001 v Bratislave písomnú zmluvu o pôžičke, ktorou sa žalobca zaviazal poskytnúť v deň podpisu zmluvy dlžníkovi peňažnú pôžičku vo výške 3,000.000,- Sk na nákup násady rýb a krmiva, dohodli sa na úročení pôžičky vo výške 25 % ročne a dlžník sa zaviazal vrátiť požičané peniaze spolu s dohodnutým úrokom najneskôr do 15.01.2002, v splátkach, ktorých výška a spôsob úhrady bol určený odkazom na čl. II. zmluvy. V čl. II. bod 1 zmluvy o pôžičke sa dlžník zaviazal splácať veriteľovi pôžičku s úrokmi v splátkach z mesačného výťažku predaja rýb chovaných dlžníkom priamo alebo prostredníctvom inej osoby vo vodných nádržiach Ronava, Vištuk a Doľany, prenajatých Slovenským vodohospodárskym podnikom š.p. a na vodných plochách, nachádzajúcich sa v E. Ú.. R., N. na F. Č.. XXXX vo vlastníctve SR, správe SPF, prenajatých dlžníkom nájomnou zmluvou, alebo na iných vodných plochách, do ktorých vložil ryby, tvoriace predmet zálohu. Splátky mal dlžník podľa znenia zmluvy vykonávať spôsobom, dohodnutým v zmluve o zriadení záložného práva k hnuteľným veciam, zmluve o prevzatí založenej veci do úschovy - opatery a starostlivosti treťou osobou, zmluve o ručení, ktorú mali strany uzavrieť súčasne so zmluvou o pôžičke. V čl. II. bod 1 zmluvy o pôžičke sa zmluvné strany dohodli, že pre prípad porušenia záväzku dlžníka na výšku a spôsob splácania pôžičky veriteľovi podľa zmluvy o zriadení záložného práva k hnuteľným veciam, dlžník uhradí veriteľovi zmluvnú pokutu vo výške 0,35 % z dlžnej čiastky za každý deň omeškania.
4. Dokazovaním ďalej zistil, že dňa 14.09.2001 žalobca ako záložný veriteľ, P. F. - B. C., P.: XXXXXXXX, K. Z. S. R., E. Z. X, označený aj rodným číslom, ako záložca a P.. P. Z., ako uschovateľ založených vecí, uzavreli v Bratislave písomnú zmluvu o zriadení záložného práva k hnuteľným veciam a súčasne zmluvu o prevzatí založenej veci do úschovy - opatery a starostlivosti treťou osobou a súčasne zmluvu o ručení, ktorou sa v prospech záložného veriteľa zriadilo záložné právo k všetkým rybám záložcu, ktoré chová sám, alebo prostredníctvom inej osoby vo vyššie špecifikovaných vodných nádržiach a vodných plochách, do ktorých vložil ryby, tvoriace predmet zálohu, na zabezpečenie záväzku záložcu ako dlžníka záložného veriteľa zo zmluvy o pôžičke zo dňa 14.09.2001 vo výške 3,000.000,- Sk s príslušenstvom a nárokov na úroky a zmluvné pokuty. Predmet zálohu prevzal do opatery a starostlivosti uschovávateľ podpisom zmluvy. Podľa čl. II. body 2.2. a 2.3. sa uschovávateľ zaviazal záloh opatrovať, kŕmiť, chrániť pred chorobami a poškodením, znehodnotením, stratou, krádežou, zničením. Uschovávateľ mohol predmet zálohu za trvania záložného práva v mene záložcu predať; z každého výťažku z predaja mohol požadovať 20 % na financovanie chovu, všetky dohody vo veci rozdelenia výťažku z predaja rýb medzi záložcom a záložným veriteľom sa museli uzavrieť písomne a záložca ich musel doručiť uschovávateľovi. Ak záložca nebude požadovať podiel z mesačného predaja rýb, celý výťažok z predaja mal byť uhradený ako splátka pôžičky záložnému veriteľovi. Záložca a uschovávateľ sa zaviazali vykonať písomné zúčtovanie predaja voči záložnému veriteľovi a úhradu dohodnutej splátky mesačne pozadu vždy do 10-teho dňa nasledujúceho mesiaca. Pre prípad porušenia povinnosti pripísania úhrady splátky do 10-teho dňa mesiaca voči záložnému veriteľovi bola dohodnutá zmluvná pokuta vo výške 0,35 % z dlžnej čiastky za každý deň omeškania. Záložca a uschovávateľ sa tu ďalej zaviazali strpieť oprávnenia záložného veriteľa vstupovať do nehnuteľností a prevádzkových priestorov záložcu, vyžadovať potrebné vysvetlenia, predkladať príslušnú účtovnú evidenciu, technickú alebo inú dokumentáciu, umožniť mu prehliadku, poskytnúť mu súčinnosť. V prípade nesplnenia týchto záväzkov, uvedených v bodoch 2.2.
a 2.3. tejto zmluvy, bola dohodnutá zmluvná pokuta vo výške 100.000,- Sk za každý jednotlivý prípad porušenia záväzku. Táto zmluvná pokuta sa nevzťahovala na prípad omeškania platby, pre ktorý prípad bola dohodnutá zmluvná pokuta vo výške 0,35 % denne z dlžnej čiastky.
5. Ustálil, že podľa výdavkového pokladničného dokladu č. 4033 vystaveného žalobcom dňa 19.09.2001, odovzdal žalobca M. P. F. sumu 3,000.000,-Sk v hotovosti titulom pôžičky, čomu korešpondoval za M. P.. P. vystavený žalobcovi príjmový pokladničný doklad zo dňa 19.09.2001 na túto sumu. Titulom vrátenia pôžičky dlžník vrátil žalobcovi celkove sumu 1,385.000,- Sk: sumu 150.000,- Sk dňa 18.12.2001, sumu 450.000,- Sk dňa 19.12.2001, sumu 230.000,- Sk dňa 23.12.2001, sumu 500.000,- Sk dňa a sumu 55.000,-Sk dňa 15.01.2002, o čom si zmluvné strany vystavili vzájomne príjmové a výdavkové pokladničné doklady. Žalobca vystavil dlžníkovi faktúry č. 002/02, 003/02, 004/02, 005/02, ktorými mu vyúčtoval za porušenie zmluvy o záložnom práve nepredložením vyúčtovania za celkový predaj rýb a evidenciu majetku a účtovných dokladov za konkrétne mesiace 4 x sumu 100.000,- Sk. Sumu 1,670.000,- Sk žalobca evidoval v prílohe daňového priznania - účtovníctve za rok 2001 (súvaha) pod položkou iné finančné investície a doposiaľ eviduje sumu 53.608,18 eur (1,615.000,- Sk) na strane aktív ako pôžičku.
6. Z Osvedčenia o dedičstve, vydaného súdnym komisárom Okresného súdu Bratislava III v dedičskej veci S. P. F. (M. Ž.), T.. M. XX.XX.XXXX, zo dňa 27.08.2003 zistil, že dedičstvo nadobudli žalované 1/ až 3/ dedičskou dohodou, a to každá v X/X H., T. na F. Č.. XXXX E.. Ú.. R., S. S.. Č.. XXXXX, XXXXX, XXXXX, XXXXX, XXXXX, XXXXX, ktorých hodnota bola stanovená podľa vyjadrenia dedičiek vo výške 1,120.000,- Sk, a teda 1/2 pripadajúca do dedičstva bola v hodnote 560.000,- Sk, žalovaná 2/ zostatky na účtoch N. V. B..K. N. N. X.XXX,XX Sk bez povinnosti výplaty ustupujúcim dedičom a žalovaná 2/ hnuteľné veci (8 kusov zbraní a náboje v hodnote podľa zhodného udania dedičiek 20.000,- Sk) s povinnosťou výplaty 57.920,- Sk ustupujúcej dedičke žalovanej 3/ do 10 dní odo dňa prevzatia osvedčenia o dedičstve. Pasíva, pohrebné trovy uznané vo výške 30.647,- Sk sa dedičky dohodli znášať rovnakým dielom, teda každá do výšky 10.251,70 Sk.
7. Skonštatoval, že žalované 1/ a 2/ počas konania najskôr namietali platnosť zmluvy o pôžičke (o existencii ktorej nevedeli), poukazovali na rozpor v listinných dôkazoch, teda či bola pôžička v plnej výške 3 milióny Sk poskytnutá dlžníkovi v deň podpisu zmluvy 14.09.2001 podľa jej textu, alebo dňa 19.09.2001 podľa pokladničných dokladov, alebo v dvoch splátkach, a za sporné považovali, či vôbec došlo k odovzdaniu peňazí dlžníkovi. Vo vzťahu k zmluve o zriadení záložného práva k hnuteľným veciam, podľa ktorej mal sa dlžník zaviazať pôžičku splácať z výťažku predaja rýb, ktoré mal chovať sám alebo prostredníctvom iných osôb na ním prenajatých vodných nádržiach a plochách, namietali, že dlžník sám nemal nikdy žiadne plochy prenajaté, pretože nájomcom nádrží Ronava a Doľany bola žalovaná 2/ a nádrže Vištuk žalovaná 1/, a tiež, že nemohol dať ako záloh vec, ktorú nevlastnil (ryby boli vo vlastníctve spoločnosti žalovanej 2/), čo vzhľadom na nespôsobilosť predmetu zálohu spôsobuje absolútnu neplatnosť záložnej zmluvy. Vo vzťahu k zmluve o pôžičke namietali neprimerane vysoký ročný úrok vo výške 25 %, žalobcom požadovaný úrok z omeškania v rovnakej výške, zmluvnú pokutu 0,35 % z dlžnej čiastky za každý deň omeškania ako dvojnásobnú sankciu za porušenie tej istej povinnosti, ako aj neprimeranú výšku zmluvnej pokuty 100.000,- Sk za každý jednotlivý prípad porušenia povinností podľa zmluvy o zriadení záložného práva k hnuteľným veciam. Žalobcom predložené faktúry považovali za účelovo vyhotovené pre toto konanie. Ich ďalšia obrana spočívala v tvrdení, že poručiteľ dodával P.. Z., ktorému bol údajný predmet zálohu zverený, a ktorý pre poručiteľa vykonával funkciu porybného a správcu rýb, krmivo pre ryby, a ktorý ho následne odovzdával žalobcovi, a teda poručiteľ, ak nejaký dlh voči žalobcovi mal, tento splatil v celom rozsahu naturálnym plnením. Tvrdili, že P.. P., družka poručiteľa, viedla pre neho účtovníctvo a evidenciu jeho podnikateľských aktivít a žalovanej 2/ potvrdila, že poručiteľ mal záväzky voči žalobcovi aj s ohľadom na naturálne plnenie vyrovnané. Žalovaná 1/ vypovedala, že poručiteľovi (jej manželovi) nedala súhlas vzhľadom na ich BSM na uzavretie pôžičky na podnikanie a o pôžičke sa dozvedela až po smrti manžela v júni 2002 z listu žalobcu, ale určenia jej neplatnosti sa nedomáhala. Žalovaná 2/ vypovedala, že bola vlastníčkou spol. Agrofarma Budmerice, ktorej sa venoval poručiteľ, ktorý za ňu aj konal na základe ňou udelenej neobmedzenej plnej moci. O existencii tejto pôžičky sa dozvedela v deň smrti otca od žalobcu, ktorý ju žiadal vrátiť. S družkou X. P.. P. následne našli možný návrh zmluvy o pôžičke, ktorý obsahom korešpondoval s tým, čo jej vravel žalobca, na čo jej P.. P. povedala, že je to sčasti splatené a vo zvyšku splatené v naturáliách. Žalovaná 3/ vypovedala, že o pôžičke jej otca od žalobcu sa dozvedela až v dedičskom konaní od notárky, uviedla tiež, že dlh uznáva a je ochotná sa so žalobcom dohodnúť tak, že mu odstúpi zdedenú časť
rybníka. Súd prvej inštancie skonštatoval, že nič viac neuviedla a neoznačila žiadne návrhy na vykonanie dokazovania. Poukázal aj na to, že štatutárny zástupca žalobcu reagoval na tvrdenie žalovaných 1/ a 2/ o splatení časti pôžičky naturálne formou dodávok krmiva pre morky od spol. RUPOS s.r.o. a uviedol, že v roku 2000 prevádzkoval živnosť na chov moriek v Bernolákove, ale od spol. RUPOS s.r.o. žiadne krmivo neodobral, a ak mu aj poručiteľ nejaké krmivo dodal, nesúviselo to s touto pôžičkou (išlo o iné dohody, keď poručiteľovi poskytoval okrem tejto pôžičky aj iné čiastky, súkromne, na štúdium pre dcéru, na opravu džípa a pod.). K plneniu funkcií P.. Z. vypovedal, že tento v zmysle zmluvy o zriadení záložného práva k hnuteľným veciam mal funkciu uschovávateľa, a v spolupráci s poručiteľom, P.. P. a typológom evidoval stav zásob rýb na kartách. Hlásil mu, koľko rýb sa predalo, v nadväznosti na čo sa mu postupne splácala pôžička vždy proti potvrdenke.
8. Súd prvej inštancie uviedol aj podrobný obsah výpovedí K. P.. A. Q. (tento vypovedal, že poručiteľ dlhy neplatil, a tiež, že len z počutia od poručiteľa a P. vie o existencii pôžičky poručiteľa od žalobcu v sume cca 1,600.000 Sk, a že to mali splácať čiastočne v peniazoch a čiastočne krmivom pre morky z družstva v Ružindole, ale o aké množstvo išlo, nevie, nebol pri tom, dovážalo sa do Trnavy a Budmeríc v júli alebo v auguste 2000 alebo 2001, a nevie, či takto bola splatená celá pôžička), P.. P. Z. (ten potvrdil pôžičku 3 milióny Sk, keď on bol pri odovzdávaní 1,500.000,- Sk v Bratislave, vypovedal, že bol osobne prítomný pri výlovoch a žalobcu informoval koľko sa mohlo odhadom zarobiť, že nemal prístup k peniazom a účtovnej evidencii a od žalobcu dostával spätné informácie o tom, koľko mu poručiteľ splatil na pôžičke - asi 1,3 milióna Sk, že poručiteľ bol známy tým, že si stále požičiaval a stále bol zadlžený, a na otázku, či má poznatok, že zo zdrojov poručiteľa bolo konateľovi navrhovateľa poskytované krmivo na chov moriek svedok vypovedal, že určite nie, lebo poručiteľ sám nemal dosť krmiva pre ryby, hoci mal dostatočné skladovacie priestory, nikdy nemal nadbytok krmiva, aby ho mohol poskytovať ďalej), P. U. (potvrdil vypracovanie zmlúv, svoju prítomnosť pri odovzdávaní 1,500.000,- Sk v Bratislave a vypovedal, že od žalobcu mal poznatok, že splácanie pôžičky bolo nepravidelné, viazlo a na zaplatenie zostalo asi 60 %) a K. P.. Z. P., ktorá vo svojej prvej výpovedi dňa 09.12.2008 potvrdila pôžičku poručiteľa od žalobcu vo výške 3 milióny Sk a jej poskytnutie na dvakrát, a že bola spísaná aj zmluva o pôžičke a vykonané záložné právo na ryby vo vlastníctve poručiteľa, o čom vedela od poručiteľa, ktorý jej zmluvy ukazoval s tým, že potreboval peniaze na podnikanie a na nákup krmiva pre ryby. Osobne bola pri odovzdaní sumy 1,500.000,- Sk na farme pri Trnave a v súvislosti s touto pôžičkou vystavila jeden pokladničný doklad na žiadosť poručiteľa (príjmový pokladničný doklad zo dňa 19.09.2001 na sumu 3,000.000,- Sk poručiteľa od žalobcu za účelom pôžičky). Uviedla, že časť pôžičky bola splatená po čiastkach z predaja rýb a nejaká časť zostala k úhrade. Vypovedala, že na základe mandátnej zmluvy vykonávala pre poručiteľa administratívne činnosti a poľnohospodárske poradenstvo. Vo svojej ďalšej výpovedi (na návrh žalovaných 1/ a 2/) dňa 01.12.2015 uviedla, že si na pokyn poručiteľa viedla zošit, aby vedeli, aký je stav splácania pôžičky žalobcovi. Pôžička sa splácala v hotovosti z tržieb za predané ryby, o čom si spoločnosti žalobcu a poručiteľa vzájomne vystavovali príjmové a výdavkové doklady, ale aj aj v naturálnej forme krmiva (pšenice), ktoré poručiteľ získal od spoločnosti v Ružindole, a jeho finančná hodnota bola asi 567.000,- Sk, o čom ju štatutárny zástupca žalobcu po smrti poručiteľa žiadal nehovoriť. Pri vození obilia z Ružindolu nebola prítomná. Uviedla, že za života poručiteľa sa splatilo nejakých 2 a pol milióna Sk, o čom si viedla v zošite záznamy na základe ústnych informácií od poručiteľa, ktorý jej k tomu nepredkladal žiadne doklady. Myslí si, že celá pôžička bola za života poručiteľa splatená.
9. Súd prvej inštancie vyžiadal od spol. RUPOS s.r.o. so sídlom v Ružindole doklady o dodávke obilia (kŕmnej pšenice), z ktorých zistil len toľko, že odberateľom bol poručiteľ, konajúci pod obchodným menom P. F. B. C., P.: XXXXXXXX, K. Z. S. E. Z. X, R., ktorý odobral dňa 14.03.2002 množstvo 40,94 ton, dňa 26.06.2001 množstvo 120 ton, dňa 15.02.2002 množstve 98,28 ton a dňa 17.07.2001 množstvo 342,50 ton. Zo znaleckého posudku č. 32/2012 znalca z odboru stavebníctvo Ing. Antona Fuzáka, nariadeného v konaní za účelom zistenia všeobecnej hodnoty časti dedičstva, a to pozemkov v E.. Ú.. R., T. na F. Č.. XXXX (Q. XX/XXXX), zistil, že ich všeobecná hodnota ku dňu smrti poručiteľa 13.04.2002 bola 155.000 eur (4,669.530,- Sk). Zo znaleckého posudku č. 2/2012 znalca z odboru strelné zbrane a výbušniny Z.. O. T., nariadeného v konaní za účelom zistenia všeobecnej hodnoty časti dedičstva, a to palných zbraní a streliva, zistil, že ich všeobecná hodnota ku dňu smrti poručiteľa 13.04.2002 bola 2.747,21 eur (82.762,50 Sk).
10. Vec posúdil právne podľa ust. § 34, § 35 ods. 1 až 3, § 37 ods. 1, § 657, § 658 ods. 1, § 517 ods. 1 a 2, § 544 ods. 1 a 2, § 470 ods. 1 a 2 Obč. zák. a nar. vl. č. 87/1995 Z.z. a dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Mal za preukázané, že žalobca uniesol dôkazné bremeno tvrdenia existencie
záväzkovo-právneho vzťahu medzi ním a poručiteľom žalovaných jednak písomnou zmluvou o pôžičke, ale najmä dokladom, vystaveným poručiteľom (resp. na jeho pokyn s ním spolupracujúcou osobou P.. P.), že od žalobcu prevzal v hotovosti sumu 3 milióny Sk. Preto vychádzal z preukázanej skutočnosti, že medzi poručiteľom žalovaných P. F. a žalobcom (ako podnikateľskými subjektami) existoval občiansko- právny vzťah zo zmluvy o pôžičke vo výške 3 milióny Sk (§1 ods. 2 veta druhá Obch. zák. a § 657 Obč. zák.), že žalobca ako veriteľ tieto finančné prostriedky poručiteľovi ako dlžníkovi aj reálne odovzdal v dvoch platbách po 1,500.000,- Sk v prítomnosti svedkov, ktorí to aj potvrdili (P., Z., U.) a dôkazom sú aj vzájomne vystavené potvrdenia zmluvných strán o požičaní sumy 3,000.000,- Sk. Vyhodnotil, že úmysel zmluvných strán deklarovala písomná zmluva o pôžičke zo dňa 14.09.2001, v ktorej zmluvné strany dohodli splatnosť celej pôžičky do 15.01.2012 a v súlade s ust. 658 ods. 1 Obč. zák. písomne dojednali úrok z pôžičky vo výške 25 % ročne. Dohodnutý úrok z pôžičky ako odplata veriteľa za poskytnuté peňažné prostriedky dlžníkovi na dohodnuté obdobie vo výške 25 % ročne predstavoval hodnotu 254.794,52 Sk, teda 8.457,63 eur. Poručiteľ sa v zmluve zaviazal žalobcovi vrátiť požičané peniaze spolu s dohodnutým úrokom. Vyhodnotil, že medzi stranami nebolo sporné, že časť pôžičky celkove vo výške 1,385.000,- Sk poručiteľ za života žalobcovi v peniazoch vrátil. Podľa tvrdenia žalobcu bol zostatok nesplatenej časti istiny pôžičky vo výške 1,615.000,-Sk, teda 53.608,18 eur. Žalobca preukázal, že túto sumu aj predpísaným spôsobom evidoval vo svojej účtovnej evidencii ako pohľadávku na strane aktív.
11. Obranu žalovaných 1/ a 2/ spočívajúcu v tvrdení, že časť zvyšku dlhu, prípadne celý zvyšok dlhu, splatil poručiteľ žalobcovi v naturáliách, a to dodaním krmiva pre morky, vyhodnotil za nepreukázanú. V prvom rade poukázal na čl. II. bod 1. zmluvy o pôžičke, v ktorom sa zmluvné strany dohodli, že zmenu alebo doplnenie zmluvy možno vykonať len písomne, a vyhodnotil, že žalované 1/ a 2/ nepreukázali, že medzi žalobcom a poručiteľom došlo k písomnej dohode o zmene spôsobu splatenia pôžičky resp. jej časti iným spôsobom než v peniazoch, a to dodávkami krmiva (§ 40 ods. 2 Obč. zák.). Vysvetlil tiež inštitút dôkazného bremena, keď zdôraznil, že pozitívne riešenie otázky, či strana uniesla dôkazné bremeno ohľadom neexistencie záväzku alebo nie, nemôže byť založené na samotnom popretí skutočnosti, o ktorej existencii platí vyvrátiteľná domnienka (napríklad v tvrdení žalovaných, že tovar im nebol riadne odovzdaný a žalobca nepredložil dôkaz na vyvrátenie tohto tvrdenia), nakoľko akceptácia takéhoto názoru by vo svojej podstate popierala zmysel inštitútu vyvrátiteľnej domnienky (rozsudok NS ČR, sp. zn. 29 Odo 180/2003 zo dňa 07.05.2003). Výpoveď svedkyne P., ktorá vypovedala o splnení zvyšku dlhu žalobcovi poručiteľom dodávkami krmiva pre morky, o čom si na pokyn poručiteľa mala viesť vlastnú evidenciu, vyhodnotil za neurčitú, s časovým odstupom si odporujúcu, keďže z nej nebolo možné jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností vyvodiť v akej hodnote, za akých okolností a kedy mala byť týmto spôsobom pôžička žalobcovi - právnickej osobe splatená. Tu poukázal na to, že ak aj štatutárny zástupca žalobcu - fyzická osoba pripustil, že mohol odobrať od poručiteľa nejaké krmivo pre morky, ktorých chovu sa v rozhodnom období podnikateľsky venoval, išlo o plnenie poručiteľa osobe odlišnej od osoby žalobcu. Vyhodnotil, že zo samotných faktúr a dodacích listov spol. RUPOS s.r.o., dodávajúcej pšenicu ako krmivo pre morky, na ktoré sa žalované 1/ a 2/ tiež odvolávali, zistil, že časovo v celom rozsahu nesúvisia s rozhodným obdobím trvania zmluvy o pôžičke (26.06.2001, 17.07.2001), a vyplýva z nich len to, že odberateľom bol poručiteľ ako podnikateľský subjekt (živnostník), a že krmivo bolo dodané do miesta jeho podnikania v Budmericiach. Dospel potom k záveru, že vo vzťahu k predmetu sporu nemali žiadnu dôkaznú hodnotu. Uzavrel, že žalované 1/ a 2/ (keďže žalovaná 3/ sa proti žalobe vôbec nebránila) neuniesli dôkazné bremeno svojich tvrdení, keď pohľadávku žalobcu v konaní popierali, avšak dôkazmi, ktoré v konaní produkovali, nevyvrátili nad všetku pochybnosť vyvrátiteľnú domnienku existencie dlhu poručiteľa voči žalobcovi vo výške nesplatenej časti istiny a dohodnutého úroku z pôžičky, spolu vo výške 62.065,81 eur (1,869.794,52 Sk).
12. Čistú hodnotu dedičstva mal vykonaných dokazovaním a stanovením všeobecnej hodnoty časti aktív dedičstva (nehnuteľnosti, zbrane a strelivo), preukázanú vo výške 4,755.452,67 Sk, teda 157.852,11 eur. Právne posúdil, že smrťou poručiteľa žalovaných 1/ až 3/ P. F. dňa 13.04.2002, prešli na ne dlhy poručiteľa, v tomto prípade dlh zo zmluvy o pôžičke zo dňa 14.09.2001 spolu s dohodnutým úrokom, ktorej splatnosť nastala dňa 15.01.2002. Keďže žalované nadobudli dedičskou dohodou dedičstvo po poručiteľovi v pomeroch: žalovaná 1/ vo výške 32,79 % k celému dedičstvu, žalovaná 2/ vo výške 34,47 % k celému dedičstvu a žalovaná 3/ vo výške 32,74 % k celému dedičstvu, zaviazal ich na zaplatenie nesplatenej časti pôžičky a dohodnutého úroku spolu vo výške 62.065,81 eur pomerne, podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli, k celému dedičstvu tak, že žalovanej 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 20. 351,38 eur, žalovanej 2/ sumu 21.394,08 eur a žalovanej 3/ sumu 20.320,35 eur. Nakoľko sa žalované s plnením peňažného dlhu dostali dňom nasledujúcim po dni popretia pohľadávky žalobcu na
zaplatenie 1,615.000,- Sk s príslušenstvom v dedičskom konaní po poručiteľovi (v ktorom si žalobca svoju pohľadávku uplatnil dňa 10.02.2003) do omeškania, s poukazom na ust. § 517 ods. 1 a 2 Obč. zák. ich zaviazal aj na zaplatenie zákonných úrokov z omeškania vo výške 13 % ročne od 11.02.2003 až do zaplatenia, pričom na splnenie uloženej povinnosti určil vzhľadom na jej výšku lehotu do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (§ 160 ods. 1 O.s.p.).
13. Vo zvyšku žalobu zamietol, keď ďalšie žalobcom uplatnené nároky vyhodnotil za bez opory v zákone, založené na neplatnej dohode žalobcu a poručiteľa, ako i za nepreukázané a v uplatnené v rozpore s dobrými mravmi.
14. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého, ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo, keďže každá z procesných strán mala vo veci úspech len čiastočný.
15. Proti rozhodnutiu o trovách v tomto rozsudku podal žalobca včas odvolanie a žiadal v tejto časti rozsudok zmeniť a rozhodnúť, že žalovaná 1/ je povinná mu zaplatiť trovy konania vo výške 2.787,05 eur, žalovaná 2/ trovy konania vo výške 2.929,85 eur a žalovaná 3/ trovy konania vo výške 2.782,80 eur. Namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách je založené na nesprávnom právnom posúdení veci. Poukázal na to, že sa v spore domáhal zaplatenia istiny 93.637,95 eur s príslušenstvom, z čoho mu bolo prisúdená nesplatená časť pôžičky a dohodnutý úrok spolu vo výške 62.065,81 eur, a teda jeho úspech vo veci je viac ako 66 %. Poukázal na princíp zodpovednosti za výsledok (princíp úspešnosti) v spojení s tým, že v konaní mu bola priznaná viac ako polovica uplatneného nároku. Zdôraznil, že v zmysle zásady úspechu v spore platí, že ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, pričom pomer rozdelenia trov zodpovedá pomeru víťazstva účastníka vo veci samej zníženého o pomernú časť jeho neúspechu. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie nepriznal žiadnej strane náhradu trov konania z dôvodu, že každá z nich mala vo veci len čiastočný úspech. S týmto záverom nesúhlasil keď poukázal na to, že mal v konaní úspech viac ako 50 %. Rozhodnutie o trovách konania považoval za nepreskúmateľné, keďže z neho nevyplýva, či sa súd okrem pomeru úspechu zaoberal aj ďalšími skutočnosťami, ktoré majú podľa jeho názoru vplyv na rozhodnutie o priznaní náhrady trov konania, a to napr. závislosť rozhodnutia o výške plnenia od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, alebo také správanie žalovaných, ktorým dali, resp. nedali príčinu na podanie žaloby. Uviedol, že nakoľko bol názoru, že cena nehnuteľností zapísaných na F. Č.. XXXX N. E.. Ú.. R. ustálená v osvedčení o dedičstve na sumu 1.120.000,- Sk bola veľmi podhodnotená a nebolo možné z nej pri vyčíslení plnenia žalovaných 1/ až 3/ za poručiteľove dlhy vychádzať, v žalobe navrhol, aby otázku ceny tohto zdedeného majetku súd posudzoval samostatne a vychádzal zo znaleckého posudku č. 2/2001, v ktorom znalec určil cenu predmetných nehnuteľností vo výške 3.024.643,- Sk. Súd prvej inštancie si závery tohto znaleckého posudku osvojil. Súd si tiež osvojil aj závery ďalšieho znaleckého posudku č. 001/2004, v ktorom znalec ocenil hodnotu rybích osádok v daných rybníkoch a vodných nádržiach sumou 7.141.592,- Sk. Akceptáciou týchto znaleckých posudkov sa zvýšila aj čistá hodnota dedičstva, ktorá dosiahla sumu 5.228.999,- Sk. Poukázal na to, že za účelom zistenia a vyčíslenia plnenia žalovaných 1/ až 3/ za poručiteľove dlhy pribral súd prvej inštancie do konania aj ďalších znalcov (k hodnote palných zbraní a streliva a k hodnote pozemkov). Z uvedeného vyvodil, že vo veci sa rozhodovalo o výške plnenia žalovaných, ktorého vyčíslenie záviselo od znaleckých posudkov, a preto mu mal súd aj napriek len čiastočnému úspechu vo veci priznať plnú náhradu trov konania. Mal za to, že súd prvej inštancie aplikoval ust. § 142 ods. 2 O.s.p. a to v rozpore s jeho znením a výkladom.
16. Proti tomuto rozsudku podali spoločné odvolanie aj žalovaná 1/ a 2/ a napadli ním jeho vyhovujúcu časť. Namietali, že súd prvej inštancie nepostupoval pri zisťovaní skutočného stavu veci sústredene a cieľavedome, S. K. P.. P. nevypočul pri jej prvom predvolaní a výsluch prerušil (pre meškanie) s tým, že ho dokončí na ďalšom pojednávaní. Keďže táto svedkyňa bola tehotná, na súd sa dostavila až v deň, kedy mala sudkyňa podľa ich názoru pripravený rozsudok na vyhlásenie a na neočakávajú podstatnú zmenu dôkaznej situácie nereagovala a odmietla vykonať navrhované dôkazy. Podľa ich názoru dospel súd na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keďže N. P.. P. bol dovtedy zistený skutkový stav spochybnený a neobstojí. Uviedli, že P.. P. zaslala kópiu zapísaných naturálnych plnení a prisľúbila, že spíše informácie, akési vyjadrenie sa k tomu, že záväzok poručiteľa bol celý v plnej výške P.. S. alebo žalobcovi vrátený. Poukázali na rôzne rozpory a skutočnosti, ktoré zostali podľa ich názoru neustálené, s tým, že tieto však nie sú podstatného charakteru a nemajú zásadný vplyv na meritórne
rozhodnutie, signalizujú však nedôveryhodnosť výpovedí P.. S. a ostatných „zainteresovaných“. Uviedli, že P.. P. bola pravou rukou poručiteľa P. F., a preto bola znalá všetkých peňažných a majetkových operácií, aj keď to na prvom pojednávaní nie veľmi ochotne priznala. To, že finančné operácie neboli vždy robené v súlade s účtovnými a daňovými predpismi bolo zistiteľné, a preto sa táto svedkyňa snažila svoje aktivity skôr zatajiť, ako ich pred súdom prezentovať. Uviedli, že táto svedkyňa na polícii v Trnave vypovedala, že dlh titulom pôžičky vo výške 3.000.000,- Sk bol celý vrátený a existoval aj zápis pred advokátom a svedkami, že P.. P. verejne prehlásila, že celý dlh, ktorý je predmetom tohto konania, bol vrátený. Tvrdili, že P.. Z. bol pri peniazoch, bol pri majetku poručiteľa (pri rybách) a pri jeho osobnosti je vylúčené, že by sa pôžička nesplatila. Veľkovýkrm moriek v Bernolákove bol v tom čase závislý na krmive, ktoré bolo dovezené z Ružindola - družstva do Bernolákova alebo z časti do skladov v Bernolákove. Evidencia, ktorú súd nepovažoval za potrebné vidieť a jednotlivé položky vyhodnotiť, svedčia tomu, čo uvedená svedkyňa mimo súdu v prítomnosti iných ľudí opakovane tvrdila, že pôžička bola vrátená celá. Uviedli, že dôkaz svedkyne a jej písomnosti treba nutne vykonať v súlade s procesnými predpismi a doplniť podporné dôkazy po podrobnom výsluchu P.. P. a po vypočutí majiteľa - štatutára spoločnosti, ktorá chov moriek v Bernolákove realizovala. Za pochybenie považovali aj to, že nebolo vedené dokazovanie o tom, aké záväzky poručiteľ okrem toho zanechal, a aké záväzky už dedičky po jeho smrti zaplatili a tieto mali byť od hodnoty zdedeného majetku odrátané. Nesúhlasili s ocenením a spôsobom ocenenia pozemkov. Dôvodili, že ak by mali stavby (vodné a pôda) takú hodnotu ako ju vyčíslil znalec a súd nekriticky priznal, tak ceny susedných pozemkov by museli byť prenajímané v iných cenách než je tomu dnes. Znalecký posudok považovali za nesprávny a nepoužiteľný. Súdu prvej inštancie tiež vytkli, že obsah výpovede K. P.. P. vyhodnotil nesprávne, keď mali za to, že z pochybnosti, či naozaj nebol dlh vyrovnaný a uhradený dovozom krmiva do hydinárne Bernolákovo, sa stala istota, že celý dlh bol vrátený z časti v hotovosti a z časti tak, ako sa P.. Z. K. P.. S. a poručiteľom dohodli. Mali za to, že je potrebné doplniť dokazovanie podrobnejším výsluchom K. P.. P.. Žiadali rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie.
17. Odvolanie voči vyhovujúcemu výroku podala aj žalovaná 3/, ktorá namietala, že úrok vo výroku rozsudku nie je špecifikovaný a preto je neurčitý a nevykonateľný. S poukazom na to, že v dedičskom konaní bola čistá hodnota dedičstva určená na sumu 705.881,60 Sk ako i na to, že následne bol v konaní vyprodukovaný znalecký posudok č. 32/2012 a zistená hodnota nehnuteľností v sume 4.669.530,- Sk, argumentovala, že ani Občiansky zákonník ani O.s.p. pred 01.01.2008 nepripúšťa znalecké dokazovanie hodnoty už zdedeného majetku, ktoré predstavuje res iudicata. Mala za to, že súd sa s otázkou hodnoty dedičstva dôkladne nevysporiadal. Poukázala na to, že zdedila majetok v hodnote 7.810,33 eur a okrem iných dlhov poručiteľa preukázateľne uhradila pohľadávku spoločnosti Volkswagen finančné služby Slovensko, s.r.o. vo výške 589,74 eur s prísl. za neuhradené splátky leasingu poručiteľa. Zdôraznila, že dedič zodpovedá za poručiteľove dlhy len do výšky ceny nadobudnutého dedičstva (§ 470 ods. 1 Obč. zák.) a rozsudok je nesprávny, keďže ju zaťažuje nad mieru a rozsah prijatého dedičstva. Rozsudok žiadala v napadnutej časti zrušiť.
18. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrili žalované 1/ a 2/, pričom vo svojom vyjadrení obšírne argumentovali k tomu, prečo mala byť žaloba zamietnutá. Opätovne, ako už v odvolaní, hodnotili skutkovú situáciu a uzavreli, že ak by súd zareagoval na ostatný dôkaz, musel by žalobu zamietnuť, a preto nepovažovali za potrebné dokazovať, že z dedičstva sa už záväzky poplatili a na úhradu pre žalobcu už peniaze nezostávali. Ohľadom trov uviedli, že im je až proti srsti rozoberať, či sú alebo nie sú naplnené skutočnosti v zmysle § 150 O.s.p.. Poukázali tiež na to, že v konaní bolo zistiteľných pomerne veľa skutočností, ktoré odôvodnili rozhodnutie, pre ktoré by trovy čiastočne úspešnému žalobcovi spravodlivo a v súlade s dobrými mravmi priznané neboli. Viac ohľadom trov konania vo svojom vyjadrení neuviedli.
19. Dňa 06.09.2016 doručili žalované 1/ a 2/ súdu prvej inštancie podanie nazvané „Doplnenie k podanému odvolaniu“, v ktorom vzhľadom na zmenu procesného predpisu poukázali na ust. § 366 písm. a) C.s.p. s tým, že žiadali, aby odvolací súd dokazovanie neopakoval ani dôkazy nedoplňoval a rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Opätovne uviedli skutočnosti ohľadom K. P.. P. a jej výsluchov s ich záverom, že presvedčivo a hodnoverne potvrdila zaplatenie pôžičky vo výške 3.000.000,- Sk. Uviedli, že táto svedkyňa oznámila súdu, že má k dispozícii písomnosti, z ktorých je možné upresniť, kedy sa splatila pôžička vrátením peňazí a kedy sa odviezlo krmivo z družstva v Ružindole do výkrmovne moriek v Bernolákove. V tomto podaní ďalej uviedli, že uvedená svedkyňa doručila ich právnemu zástupcovi evidenciu splátok S.. S. B. S.. L. a priložila aj tabuľku splácania úroku v rokoch 2001/2002, ktorú priložili k svojmu podaniu. Ich právny zástupca sa v tomto
podaní priznal, že bez vysvetliviek k jednotlivým položkám sa k evidencii splátok nevie vyjadriť a bez výsluchu svedkyne nemožno ustáliť skutkový stav veci.
20. Ďalšie vyjadrenia neboli podané.
21. V priebehu odvolacieho konania žalovaná 2/ oznámila odvolaciemu súdu úmrtie žalovanej 1/ a toto doložila úmrtným listom, z ktorého odvolací súd zistil, že žalovaná X/ L. F. T. M. XX.XX.XXXX. Po ukončení dedičského konania po poručiteľke - žalovanej 1/ a zistení, že notár poverený Okresným súdom Piešťany vydal v jej dedičskej veci dňa 12.01.20212 uznesenie č.k. 6D/536/2018-99, ktorým konanie o dedičstve pre nemajetnosť poručiteľky zastavil a majetok nepatrnej hodnoty vydal jej dcére, ktorá sa postarala o jej pohreb, rozhodol odvolací súd uznesením č.k. 10Co/132/2017-783 zo dňa 25.10.2021, ktorým konanie proti žalovanej 1/ o zaplatenie 20.351,38 eur spolu s 13 %-ným úrokom z omeškania od 11.02.2003 do zaplatenia podľa ust. § 63 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. § 161 ods. 2 a § 378 ods. 1 C.s.p. zastavil a zároveň rozhodol, že pokračuje v odvolacom konaní. Toto uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 04.11.2021.
22. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal rozsudok v napadnutom rozsahu, prejednal odvolania bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru, že odvolania žalovaných 2/ a 3/ nie sú dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie v nimi napadnutej žalobe žalobcu vyhovujúcej časti ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd nenariadil na prejednanie odvolania žalovaných 2/ a 3/ pojednávanie, keďže v spore nebolo potrebné vykonať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem (ust. § 385 ods. 1 C.s.p.). Odvolanie žalobcu vyhodnotil za dôvodné a v časti rozhodnutia o trovách konania napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie pre jeho nepreskúmateľnosť.
23. Predmetom odvolacieho prieskumu boli len výroky rozsudku súdu prvej inštancie, ktorými bola uložená žalovanej 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi do 30 dní od právoplatnosti rozsudku sumu 21.394,08 eur spolu s 13 % úrokom z omeškania od 11.02.2003 do zaplatenia a žalovanej 3/ povinnosť zaplatiť žalobcovi do 30 dní od právoplatnosti rozsudku sumu 20.320,35 eur spolu s 13 % úrokom z omeškania od 11.02.2003 do zaplatenia (a žalobcom odvolaním napadnuté rozhodnutie o trovách konania), pretože v zamietajúcej časti nadobudol rozsudok súdu prvej inštancie právoplatnosť a konanie proti žalovanej 1/ bolo právoplatne zastavené.
24. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
25. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle prechodného ustanovenia § 470 C.s.p. a s prihliadnutím na skutočnosť, že žaloba žalobcu, o ktorej bolo napadnutým rozsudkom rozhodnuté, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako i odvolania strán spadajú pod režim procesných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016, posudzoval odvolací súd napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo, podľa v čase konania a rozhodnutia účinných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a rozhodol podľa aktuálnej právnej úpravy, teda Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016.
26. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (žiadne procesné vady v odvolaniach ani namietané neboli), v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním žalovaných 2/ a 3/ napadnutého rozsudku v merite veci, ktorým súd prvej inštancie žalobe žalobcu čiastočne vyhovel (a vo zvyšku ju zamietol), a v podrobnostiach na ne poukazuje. Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalovaných 2/ a 3/.
27. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel totiž k záveru, že súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatneného nároku ako aj ohľadom tvrdení žalovaných, ktoré uvádzali na svoju obranu, a teda riadne a dostatočne zistil skutkový stav. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania potom dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o čiastočnej dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku. Vec aj správne právne posúdil, keď aplikoval ust. § 34, § 35 ods. 1 až 3, § 37 ods. 1, § 657, § 658 ods. 1, § 517 ods. 1 a 2, § 544 ods. 1 a 2, § 470 ods. 1 a 2 Obč. zák. a nar. vl. č. 87/1995 Z.z., ktoré aj správne vyložil. Vyhodnotením vykonaného dokazovania v súlade s ust. § 132 O.s.p. dospel k správnemu záveru, že žalobca v konaní predloženými dôkazmi preukázal jednak existenciu pôžičky, ktorú poskytol poručiteľovi žalovaných 2/ a 3/ vo výške 3 milióny Sk na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 14.09.2001, písomne zmluvne dojednaný úrok vo výške 25 % ročne, splatnosť pôžičky (do 15.01.2002), ako aj svoje tvrdenie, že mu poručiteľ žalovaných 2/ a 3/ za svojho života vrátil časť pôžičky vo výške 1,385.000 Sk, a že ním nevrátená časť pôžičky predstavuje 1.615.000 Sk (teda 53.608,18 eur) a úrok za dohodnuté obdobie 254.794,52 Sk (8.457,63 eur), a že na druhej strane žalovaná 2/, ktorá pohľadávku žalobcu popierala a tvrdila, že bola splatená, neuniesla na tieto svoje tvrdenia dôkazné bremeno (žalovaná 3/ žiadnu procesnú obranu neuviedla a v konaní bola pasívna). Ak potom po ustálení čistej hodnoty dedičstva po poručiteľovi znaleckým dokazovaním ku dňu jeho smrti v sume 157.852,11 eur, s prihliadnutím na nespornú skutočnosť, že žalované nadobudli dedičskou dohodou dedičstvo po poručiteľovi, a to žalovaná 2/ v pomere 34,47 % k celému dedičstvu a žalovaná 3/ v pomere 32,74 % k celému dedičstvu, a po prijatí právneho záveru, že žalované zodpovedajú za dlh poručiteľa voči žalobcovi (pomerne podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli, k celému dedičstvu), zaviazal žalovanú 2/ povinnosťou zaplatiť žalobcovi 21.394,08 eur a žalovanú 3/ povinnosťou zaplatiť žalobcovi 20.320,35 eur, rozhodol správne a odvolací súd s jeho rozhodnutím súhlasí. Keďže v konaní nebolo sporné, že žalované popreli pohľadávku žalobcu dňa 10.02.2003 (v dedičskom konaní), zaviazal žalované aj na zaplatenie úroku z omeškania z prisúdených istín, a to vo výške 13 % ročne podľa § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z.z. od 11.02.2003 do zaplatenia. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie tiež odôvodnil tak, ako to malo na mysli v čase rozhodovania platné a účinné ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. V odôvodnení svojho rozsudku sa vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné, zaoberal sa argumentáciou oboch sporových strán, správne a logicky vyhodnotil vykonané dôkazy a zdôvodnil svoje právne úvahy, ktoré ho viedli k čiastočnému vyhoveniu žalobe žalobcu. Odvolací súd s jeho závermi súhlasí.
28. Odvolací súd sa stotožňuje so všetkými závermi, ku ktorým súd prvej inštancie vo svojom rozsudku dospel, a jeho rozhodnutie považuje za logické, pochopiteľné, presvedčivé a vyčerpávajúce. V tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán, v tomto prípade žalovaných 2/ a 3/, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom sporovým stranám nemusí dať odpoveď na všetky otázky nimi nastolené, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných stranami sporu, čím sa súd prvej inštancie aj riadil, a ako už bolo uvedené vyššie, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, pričom sa dostatočne vysporiadal s argumentáciou strán sporu. V kontexte odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, že skutkové, a na ich základe prijaté právne závery súdu prvej inštancie sú v plnom rozsahu podložené správnym výkladom. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia o čiastočnom vyhovení žalobe žalobcu nemá odvolací súd viac čo uviesť, pretože by iba zopakoval správnosť skutkových zistení a na ich podklade správne prijatých právnych záverov súdu prvej inštancie.
29. Odvolací súd konštatuje, že žalované 2/ a 3/ v odvolaní neuviedli žiadne také skutočnosti (skutkové či právne), ktoré by boli spôsobilé spochybniť správne závery súdu prvej inštancie. Žalovaná 2/ v odvolaní len zopakovala rovnaké argumenty, ktoré prezentovala už v konaní pred súdom prvej inštancie, teda, že dlh z pôžičky bol v žalovanej časti splatený krmivom, a že to potvrdzuje výpoveď K. P.. P., s ktorými sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku dôsledne a dostatočne vysporiadal. V odôvodnení svojho rozsudku sa zaoberal všetkými okolnosťami, ktoré boli pre posúdenie a rozhodnutie veci podstatné, a dospel pri tom k správnemu záveru, že žalobca svoje tvrdenia o nevrátenej časti pôžičky a celého dohodnutého úroku jeho dlžníkom p. Lojom za jeho života predloženými dôkazmi preukázal v miere, v ktorej ich preukázať mohol, a že žalovanej 2/ sa naopak jej tvrdenia, ktoré uvádzala na svoju obranu, preukázať nepodarilo (žiadnym ňou produkovaným dôkazom nevyvrátila domnienku nesplateného dlhu). Súd prvej inštancie všetky svoje závery zdôvodnil a odvolací súd na ne odkazuje.
Z obsahu odvolania žalovanej 2/ vyplýva, že nesúhlasí s hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie, keď mala na rozdiel od súdom prvej inštancie prijatých záverov za to, že z vykonaných dôkazov vyplýva to, čo ona tvrdí. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku účinného rozhodoval súd prvej inštancie na základe poznatkov získaných z vykonaných dôkazov a zhodných tvrdení sporových strán (§ 153 O.s.p.) a následne tieto poznatky voľne podľa svojej logickej úvahy zhodnotil a dospel k rozhodnutiu. Dôkazy teda hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd prvej inštancie sa všetkými týmito hľadiskami a zásadami riadil. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov, pričom kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorému súd dospel, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku, z ktorého v posudzovanej veci všetky závery, ku ktorým súd prvej inštancie vyhodnotením dôkazov dospel, jednoznačne vyplývajú.
30. Ako už bolo uvedené vyššie, odôvodnenie napadnutého rozsudku je vyčerpávajúce, logické a pochopiteľné i pre laika. Okolnosti namietané žalovanou 2/ v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie. Ak v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie vyhodnotil vykonané dokazovanie nesprávne, keď dostatočne neprihliadal na výpoveď P.. P., že obsah jej výpovede vyhodnotil nesprávne, keďže z jej výpovede vyplýva, že dlh bol uhradený dovozom krmiva do hydinárne Bernolákovo, že celý dlh bol tak vrátený z časti v hotovosti a z časti tak, ako sa P.. Z. K. P.. S. a poručiteľom dohodli, a že je potrebné P.. P. znova podrobne vypočuť, odvolací súd nesúhlasí. Uvádza, že K. P.. P. bola v konaní dvakrát a veľmi rozsiahlo vypočutá. Vo svojej prvej výpovedi (09.12.2008) uviedla, že časť pôžičky bola splatená po čiastkach z predaja rýb a nejaká časť zostala k úhrade, a následne, vo svojej druhej výpovedi uviedla, že pôžička sa splácala v hotovosti z predaja rýb, o čom boli aj vystavené príjmové a výdavkové doklady, ale aj formou krmiva, ktoré poručiteľ získal od spol. v Ružindole a jeho finančná hodnota bola cca 567.000 Sk, a že za života poručiteľa sa splatilo asi 2 a pol milióna Sk, pričom ona si myslí, že za života poručiteľa bola celá pôžička splatená. Vypovedala, že nebola prítomná pri vození obilia z Ružindola a viac o tom nevie. Na dátumy si nepamätala. Viedla si v zošite záznamy o tom, čo jej povedal S. F., ale doklady jej k tomu neposkytol. Súd prvej inštancie vyhodnotil jej výpoveď za neurčitú, s časovým odstupom za si odporujúcu a nepreukazujúcu v akej hodnote, za akých okolností a kedy mala byť pôžička žalobcovi splatená. Hodnotil ju aj v súvislosti s ostatnými v konaní produkovanými dôkazmi a dospel k správnemu záveru, že žalované neuniesli dôkazné bremeno na svoje tvrdenie o splatení pôžičky, keďže o splatení pôžičky neprodukovali žiadny relevantný dôkaz. Odvolací súd sa s týmto záverom jednoznačne stotožnil a poukazuje na už ustálenú judikatúru, týkajúcu sa povinnosti strán tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a ich dôkaznej povinnosti, ktorá je už notorietou, a podľa ktorej samotná skutočnosť, či strana v konaní vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jej povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi stranami v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti strán. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Predpoklad, že v konaní rozhodujúce skutočnosti preukazuje iba žalobca, je teda mylný. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane tej - ktorej strany treba rešpektovať aj tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, teda, že z pravidla, že každý preukazuje iba svoje vlastné tvrdenia, existuje výnimka vychádzajúca z faktu, že po nikom nemožno spravodlivo požadovať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Je potom na žalovanom, aby preukázal skutočnosti vylučujúce žalobcom uplatnené právo, z čoho plynie, že dôkazné bremeno prechádza na protistranu, teda na žalovaného (v tejto súvislosti pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 81/2010 zo dňa 31.05.2010). Uvedené uvádza odvolací súd z dôvodu, že za stavu, keď žalobca preukázal písomnú zmluvu o pôžičke, odovzdanie peňazí S.. F., čiastočné vrátenie pôžičky a vedenie pôžičky a jej nesplatenej časti v účtovníctve listinnými dôkazmi a tvrdil, že mu S.. F. zvyšok pôžičky a dohodnutý úrok nezaplatil (čo už, samozrejme, preukazovať nemohol), bolo na žalovaných, ak chceli byť v spore úspešné, preukázať svoje tvrdenie, že celý dlh aj s dohodnutým úrokom bol žalobcovi zaplatený, čo však žiadnymi dôkazmi nepreukázali. Ak tvrdili, že dlh bol uhradený krmivom, čo žalobca
popieral, nepreukázali jednak písomnú zmenu zmluvy o pôžičke v zmysle ust. § 40 ods. 2 Obč. zák. (o tom, že dlh sa bude uhrádzať krmivom) neprodukovali ani žiadny hodnoverný dôkaz o úhrade dlhu krmivom (napr. príjmové a výdavkové doklady, písomné započítanie krmiva žalobcom na dlh S.. F., a pod.), dokonca ani o tom, že by S.. F. nejaké krmivo v konkrétny deň a v konkrétnom objeme žalobcovi dodal a žalobca od neho prevzal (napr. potvrdenie). Výpoveď P.. P., Ž. A. S. F. povedal, že časť dlhu uhradil krmivom a ona si to poznamenala do zošita, ani samotný takýto jej zošit, ak by bol v konaní predložený, nemajú postačujúcu dôkaznú silu na vyvrátenie už listinnými dôkazmi preukázaných tvrdení žalobcu a na preukázanie tvrdení žalovanej 2/. Na tomto závere odvolacieho súdu nemôže nič zmeniť ani neúnavné poukazovanie žalovanej 2/ na výpoveď P.. P. a opakovanie jej presvedčenia, že jej výpoveďou je preukázané, že dlh S.. F. voči žalobcovi bol splatený.
31. Odvolací súd sa s vyhodnotením produkovaných dôkazov súdom prvej inštancie stotožnil a odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie dostatočne vysvetlil, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. K odvolaniu žalovanej 2/ potom uvádza, že namietané nesprávne hodnotenie dôkazov, vrátane nesprávnych skutkových a právnych záverov, nie je opodstatnené. V tejto súvislosti považuje tiež za potrebné pripomenúť, že hodnotenie dôkazov je vecou súdu, a nie sporových strán, a zdôrazniť, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami, a ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne právo dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (I. ÚS 97/97).
32. Ani s odvolacou námietkou žalovanej 3/, ktorá s poukazom na to, že v dedičskom konaní bola čistá hodnota dedičstva určená na sumu 705.881,60 Sk, avšak súd prvej inštancie znaleckým posudkom č. 32/2012 ustálil hodnotu zdedených nehnuteľností v sume 4.669.530,- Sk, tvrdila, že znalecké dokazovanie hodnoty už zdedeného majetku je neprípustné a predstavuje res iudicata, sa odvolací súd nestotožnil. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 Obč. zák. dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou. Ak je viac dedičov, zodpovedajú za náklady poručiteľovho pohrebu a za dlhy podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli, k celému dedičstvu. Súd prvej inštancie uvedené ustanovenie správne aplikoval v posudzovanej veci. Na vysvetlenie problematiky odvolací súd uvádza, že základným princípom zodpovednosti dediča resp. dedičov je určenie maximálnej výšky zodpovednosti, ktorá je ohraničená výškou ceny nadobudnutého dedičstva, a to sumárne za dlhy poručiteľa a za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa. Pri ustálení ceny majetku poručiteľa je rozhodujúca jeho cena v čase smrti poručiteľa. Ustanovenie § 470 ods. 2 Obč. zák. zase upravuje pomer zodpovednosti v prípade, ak je viac dedičov (v takom prípade sa ich zodpovednosť individuálne obmedzí tak, že jednotliví dedičia zodpovedajú podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli k celému dedičstvu). Cena nadobudnutého dedičstva spravidla zodpovedá určeniu uskutočnenému v rámci dedičského konania podľa ust. § 175o O.s.p., avšak takto určená cena nie je vo vzťahu k veriteľom definitívna a spravidla nie je pre zodpovednosť dediča rozhodujúca, pretože ju súd prejednávajúci dedičstvo určuje na základe zhodných tvrdení účastníkov dedičského konania. Tak to bolo aj v posudzovanej veci, kedy bola čistá hodnota dedičstva po poručiteľovi v sume 705.881,60 Sk určená na základe zhodných tvrdení jeho dedičiek (žalovaných 1/ až 3/). Práve preto sa v tomto konaní, v ktorom žalobca ako poručiteľov veriteľ uplatnil proti žalovaným ako jeho dedičkám pohľadávku, ktorú mal voči poručiteľovi, musel súd prvej inštancie zaoberať zistením rozsahu a hodnoty poručiteľovho majetku, a až na takom základe ustáliť, v akom rozsahu zodpovedajú dedičky podľa § 470 Obč. zák. za poručiteľove dlhy. Z uvedeného vyplýva, že cena dedičstva určená v rámci vyporiadania dedičstva je záväzná len vo vnútornom vzťahu dedičov, nie však vo vzťahu k veriteľom dediča pri ustálení zodpovednosti dedičov za dlhy poručiteľa. V sporovom konaní medzi veriteľom a dedičmi teda súd nie je viazaný zistením v dedičskom konaní o všeobecnej cene majetku, výške dlhov a čistej hodnote dedičstva v zmysle § 175o O.s.p.. Preto postupoval súd prvej inštancie správne, ak vykonal dokazovanie ohľadom skutočnej výšky nadobudnutého dedičstva znaleckým dokazovaním všeobecnej hodnoty dedičstva ku dňu smrti poručiteľa, zo záverov ktorého pri ustálení celkovej výšky ceny nadobudnutého dedičstva 157.852,11 eur aj vychádzal. Ak žalovaná 2/ v odvolaní len všeobecne nesúhlasila so znaleckým posudkom k hodnote zdedených nehnuteľností ku dňu smrti poručiteľa, odvolací súd uvádza, že mohla (rovnako ako žalobca) predložiť ako dôkaz súkromný znalecký posudok k ich cene, čo však neurobila.
33. Vzhľadom na ustálenú výšku ceny nadobudnutého dedičstva 157.852,11 eur, z ktorej na žalovanú 3/ pripadá podiel 32,74 % k celému dedičstvu, neobstojí ani jej odvolacia námietka, že ak jej súd prvej inštancie uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 20.320,35 eur, zaviazal ju nad mieru a rozsah prijatého dedičstva, keďže jednoduchým výpočtom možno zistiť, že cena ňou nadobudnutého dedičstva je 51.680,78 eur (úrok z omeškania je povinná zaplatiť z dôvodu, že sa s plnením žalobcovi dostala do omeškania ona sama a tento nárok žalobcu na úrok z omeškania s cenou nadobudnutého dedičstva nesúvisí). Preto ani poukazovanie na skutočnosť, že zaplatila pohľadávku spoločnosti Volkswagen finančné služby Slovensko, s.r.o. vo výške 589,74 eur s príslušenstvom za neuhradené splátky leasingu poručiteľa, nie je relevantné, keď naviac počas konania pred súdom prvej inštancie pohľadávku žalobcu uznala a žiadne dôkazy nepredložila a bola úplne pasívna. Rovnako nedôvodná je aj odvolacia námietka žalovanej 2/, v ktorej považovala za pochybenie, že nebolo vedené dokazovanie o tom, aké záväzky poručiteľ okrem prejednávanej pôžičky zanechal a aké záväzky už dedičky po jeho smrti zaplatili, keďže tieto mali byť od hodnoty zdedeného majetku odrátané, pretože sama žalovaná 2/ (ani nikto zo žalovaných) žiadne dokazovanie v tomto smere nenavrhla, žiadnu úhradu dlhov poručiteľa netvrdila, neposkytla žiadnu argumentáciu a nepredložila ani neoznačila žiadne dôkazy, ktoré by mal súd prvej inštancie vykonať. Napokon, hoci v odvolaní použila túto argumentáciu, netvrdila, že by skutočne nejaké konkrétne dlhy poručiteľa uhradila, neoznačila žiadne dôkazy a k odvolaniu o tom taktiež žiadny dôkaz nepripojila. Všetky odvolacie námietky žalovaných 2/ a 3/ vyhodnotil odvolací súd za nedôvodné.
34. Odvolací súd sa vzhľadom na vyššie uvedené s právnymi závermi súdu prvej inštancie v plnom rozsahu stotožnil a v podrobnostiach na tieto poukazuje za využitia ust. § 387 ods. 2 C.s.p.. Dospel totiž k záveru, že vzhľadom na správne a vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal s tvrdeniami sporových strán, by bola ďalšia argumentácia odvolacieho súdu len opakovaním správnych záverov vyslovených súdom prvej inštancie.
35. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej, žalobe proti žalovaným 2/ a 3/ vyhovujúcej časti, podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil.
36. Ďalej sa odvolací súd zaoberal odvolaním žalobcu proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie o trovách konania. Súd prvej inštancie rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a právneho zastúpenia. Z napadnutého rozsudku odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vo vzťahu k trovám konania v odôvodnení uviedol len jednu vetu, a to cit. „O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého, ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo, keďže každý z účastníkov konania mal vo veci úspech len čiastočný.“. Ak potom žalobca namietal nepreskúmateľnosť tohto rozhodnutia, nezostáva odvolaciemu súdu iné, ako mu prisvedčiť, pretože z takéhoto odôvodnenia rovnako ako žalobca nedokázal zistiť, prečo súd prvej inštancie rozhodol tak, ako rozhodol. Keďže v rozpore s požiadavkou uvedenou v ust. § 157 ods. 2 O.s.p. účinného do 30.06.2016 výrok napadnutého rozhodnutia o trovách konania ničím neodôvodnil, jeho závery nie je možné v odvolacom konaní preskúmať. Týmto nesprávnym procesným postupom, spočívajúcom v nedostatku odôvodnenia, znemožnil žalobcovi v podanom opravnom prostriedku skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Tento nedostatok nemožno v konaní pred odvolacím súdom napraviť, pretože absentujúce odôvodnenie nie je možné preskúmať ani nijak hodnotiť.
37. Odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvej inštancie, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobného petitu a výroku rozhodnutia, ktorým sa o veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t.j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu, u žalovaných ide o plný úspech vtedy, ak bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá. Je možné konštatovať, že takáto situácia v posudzovanej veci nenastala. Ak žiadna strana nemá vo veci plný úspech, potom má každá zo strán úspech čiastočný, teda obe strany sporu (žalobca a žalovaná 2/ resp. žalovaná 3/) sú sčasti úspešné a sčasti neúspešné. Vo všeobecnosti podľa ust. § 255 ods. 2 C.s.p. (v čase rozhodovania súdom prvej inštancie § 142 ods. 2 O.s.p. v rovnakom znení, ktoré súd prvej inštancie aj správne aplikoval) platí, že ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí a prevažne úspešnej strane prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu jej čistého úspechu vo veci, ktorý zistí jednoduchým výpočtom (od percentuálneho úspechu v spore odráta percentuálny neúspech v spore). V posudzovanej veci sa žalobca od žalovanej 2/ domáhal
zaplatenia 32.227,19 eur s prísl. a prisúdených mu bolo 21.394,08 eur s prísl., z čoho je zrejmé, že bol prevažne úspešný, keď jeho čistý úspech v spore predstavuje 32,8 % (úspech 66,4 % - neúspech 33,6 %). Od žalovanej 3/ sa domáhal zaplatenia 31.196,22 eur s prísl. a prisúdených mu bolo 20.320,35 eur, z čoho vyplýva, že bol prevažne úspešný, keď jeho čistý úspech v spore predstavuje 30,2 % (úspech 65,1 % - neúspech 34,9 %). Súd prvej inštancie však žalobcovi pomernú časť trov podľa úspechu v spore nepriznal a rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania, a to bez akéhokoľvek zdôvodnenia, a preto ani nebolo možné preskúmať správnosť právnych úvah, ktoré ho k tomuto rozhodnutiu viedli.
38. Bude preto povinnosťou súdu prvej inštancie opätovne o trovách konania rozhodnúť a svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo zdôvodniť. V prípade, ak dospeje k záveru, že nárok na náhradu trov prislúcha v nejakom konkrétnom pomere žalobcovi, bude sa musieť vysporiadať aj s argumentom žalovanej 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu, v ktorom len všeobecne (keďže sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie stotožnila) poukázala na ust. § 150 O.s.p. (ust. § 257 C.s.p.) s tým, že v konaní bolo zistiteľných pomerne veľa skutočností, ktoré odôvodnili rozhodnutie, pre ktoré by trovy čiastočne úspešnému žalobcovi spravodlivo a v súlade s dobrými mravmi priznané neboli. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že ako už bolo uvedené vyššie, sporové konanie sa riadi zásadou úspechu, t.j. úspešná strana má právo na náhradu trov konania voči strane, ktorá úspech vo veci nemala. Ustanovenie § 257 C.s.p. predstavuje výnimku z tejto zásady, pretože má dopad na toho, kto by mal inak právo na náhradu trov konania. Aplikácia tohto ustanovenia prichádza preto do úvahy len výnimočne. Pri rozhodovaní o tom, či sú splnené podmienky pre výnimočné nepriznanie (úplné či čiastočné) nároku na náhradu trov konania úspešnej strane sporu, je potrebné, aby skutkové okolnosti, v ktorých sa vidí naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania, boli preukázané, a to zo všetkých aspektov, ktoré sú podľa ustálenej praxe všeobecných súdov relevantné. V opačnom prípade môže dôjsť pri rozhodovaní o náhrade trov konania k porušeniu základného práva na súdnu ochranu resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže nárok na náhradu trov konania úspešnej strany v spore je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy. Treba preto dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu alebo svoje právo pred súdom bráni, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že bol v spore úspešný.
39. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti o trovách konania podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil, a vec podľa ust. § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Pripomína, že vzhľadom na novú procesnú úpravu Civilným sporovým poriadkom, bude súd prvej inštancie najskôr povinný rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania (§ 262 ods. 1 C.s.p.) a ak niektorej zo strán nárok na náhradu trov konania v konkrétnom rozsahu prizná, o výške náhrady trov konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
40. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí vo veci (ust. § 396 ods. 3 C.s.p.).
41. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).