Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_14CoP-63-2023.pdf
PDF · 119.87 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoP/63/2023
Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov: JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Ľubomíra Bundzela, v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté deti: 1. A. B., nar. XX. XXXXXXXX XXXX, 2. C. B., nar. XX. XXXXXXXX XXXX a 3. D. B., nar. XX. XXXXXXXX XXXX, všetky zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Pezinok, Moyzesova 2, Pezinok, matky: D. B., narodená XX. XXXXXXX XXXX, bytom E. XXXX/X, F. a otca: F. B., nar. XX. XXXXX XXXX, bytom A. G. H. XXX, o zmenu úpravy rodičovských práv a povinností, o odvolaní matky a otca proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č.k. 12P/16/2023-110 zo dňa 25. apríla 2023, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti (výrok III. V., VI. a VII.), r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zveril maloletú A. do osobnej starostlivosti otca; výrokom II. uložil oprávnenie zastupovať maloletú a spravovať jej majetok obom rodičom; výrokom III. uložil matke povinnosť prispievať na výživu maloletej A. sumou 150,- eur mesačne počnúc dňom 01. mája 2023; výrokom IV. vo zvyšku návrh otca zamietol; výrokom V. súd návrh matky na zverenie maloletého D. a maloletého C. do jej osobnej starostlivosti zamietol; výrokom VI. uviedol, že týmto mení rozsudok Okresného súdu Pezinok, č.k. 12P/471/2013-272 zo dňa 01. decembra 2015 v časti úpravy práv a povinností k maloletej A. a napokon výrokom VII. žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne čl. 3, čl. 4, čl. 5, § 36 ods. 1, § 28 ods. 1, 2, § 24 ods. 1, 4 a 5, § 25 ods. 1, § 62 ods. 1 – 5, § 63 ods. 3, § 75 ods. 1 a § 76 ods. 1 z.č. 36/2005 ZO Zákona o rodine (ďalej len „Zákon o rodine“) a v časti trov konania § 52 z.č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „Civilný mimosporový poriadok“). Vecne dôvodil, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že sa v otázke zverenia maloletej A. sa rodičia v podstate otcovi dohodli a to i s poukazom na vyjadrenie maloletej, ktorá je vo veku 16 rokov a preto ju súd zveril do osobnej starostlivosti otca a matku zaviazal prispievať na jej výživu mesačne sumou 150,- eur. Pri určovaní výšky výživného zohľadnil vek maloletej, odôvodnené potreby, príjmy oboch rodičov a ich ďalšie vyživovacie povinnosti. Zohľadnil, že maloletá má zdravotné problémy a jej odôvodnené potreby sú na úrovni skoro dospelej ženy, pričom neakceptoval výhrady matky k výške výživného 170,- eur, ktorú požadoval otec a neakceptoval ani tvrdenie matky, že môže prispievať iba sumou 120,- eur mesačne. Matkou navrhovaná suma by pokrývala iba nepatrný zlomok skutočne vynaložených výdavkov. Argumentáciu matky vyhodnotil ako účelovú, a zaviazal ju prispievať na výživu maloletej sumou 150,- eur mesačne, ktorú sumu zo svojho príjmu matka dokáže uhrádzať. Zamietol návrh matky na zverenie maloletého D. a C. do jej osobnej starostlivosti, keď zohľadnil, že maloleté deti boli zverené v rámci rodičovskej dohody do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov a obe maloleté deti uviedli, že chcú, aby všetko zostalo tak ako doposiaľ, majú rady oboch rodičov. Matka v konaní neprodukovala také dôkazy, ktoré by odôvodňovali zmenu zverenia a názor maloletých bol opakovane vyjadrený, a to
že nechcú aby sa v striedavej starostlivosti oboch rodičov niečo menilo a preto návrh zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania.
2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie proti výroku III. a VI. podala v zákonnej lehote odvolanie matka maloletých detí. Dôvodila, že po rozvode manželstva žijú rodičia samostatne vo vlastnej domácnosti a u maloletých synov prebieha striedavá starostlivosť, pričom v čase, keď sú deti v starostlivosti otca, tak otec túto zanedbáva, nejaví záujem o ich záľuby, voľnočasové aktivity a to napriek tomu, že synovia majú nadváhu a šport by im prospel, taktiež majú zanedbané školské povinnosti, nemajú vypracované domáce úlohy, nie sú pripravené na vyučovanie. Dodala, že trávi veľa času so synmi v prírode a ich doučovaním. Maloletý D. je závislý na elektronických zariadeniach a to videohrách a otec mu ani nepodáva lieky podľa predpisu a nesúhlasil s hospitalizáciou maloletého. Navrhla, aby súd uložil otcovi maloletých detí a maloletej A. ochranné opatrenie. Maloletá A. zavádza, že si s otcom rozumie, keď klamstvo maloletej A. potvrdili i maloletí bratia a podľa ich tvrdení sa maloletá A. u otca vôbec nezdržiava. Otec nemá záujem o A. a jeho starostlivosť pozostáva výlučne zo zasielania peňazí na účet zriadený v banke. Maloletá A. vedie benevolentný život, bez dozoru, na ktorý si rýchlo zvykla, zanedbáva školskú dochádzku, do školy sústavne mešká, nepripravuje sa na vyučovanie a zanedbáva domáce úlohy. S matkou nekomunikuje vhodným spôsobom, resp. nekomunikuje vôbec, pokiaľ jej to nevyhovuje. Namietala, že otec maloletú nevychováva k zodpovednému životu, nekontroluje, či navštevuje školu, či sa pripravuje na vyučovanie, nezaujíma ho, že sa stretáva s dospelým mužom, s ktorým trávi čas aj v noci, nakoľko jej dovoľuje u neho prespávať. Matka odvolanie voči výroku III. odôvodnila § 365 ods. 1 písm. d), e), f) a g) z.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „Civilný sporový poriadok“). Poukázala na skutočnosť, že otec má dve zamestnania a v čase, kedy by sa mal venovať deťom prevažne spí alebo je v práci a starostlivosť o deti supluje priateľka otca detí, s ktorou deti v požadovanej miere vychádzajú. Otec však predložil súdu potvrdenie o príjme len z jedného zamestnania a uviedol, že iný príjem nemá, resp. ak mal, tak bol nepravidelný a tento zanechal. Matka vyčíslila svoj príjem vo výške priemernej mesačnej mzdy 1000,- eur, výživné na maloletého F. 170,- eur, prídavky na štyri deti 240,- eur a nevyhnutné mesačné výdavky 759,- eur. Uviedla, že jej ako matke samoživiteľke zostáva suma vo výške 651,- eur na mesiac, teda 21,- eur na deň na pokrytie stravy pre ňu i deti, na pokrytie ošatenia, hygienických potrieb, liekov. Ak odpočíta zo svojho príjmu ešte daňový bonus a prídavok na maloletú A., tak jej príjem výrazne klesne. Navyše od 1. septembra 2023 bude nezamestnaná a ak si nenájde nové zamestnanie, čo reálne hrozí, bude poberať iba podporu v nezamestnanosti približne vo výške 550,- eur. Ďalej namietala, že súd prvej inštancie nezohľadnil jej príjmy a výdavky, ako ani skutočnosť, že má ďalšie vyživovacie povinnosti. Odvolanie voči výroku V. o zamietnutí jej návrhu na zverenie maloletého C. a D. do jej starostlivosti odôvodnila § 365 ods. 1 písm. d), e), f) a g) Civilného sporového poriadku. Dodala, že otec nevenuje deťom pozornosť, ktorú si vyžadujú, starostlivosť zabezpečuje len tak, že sú fyzicky u neho, ale sa im nevenuje, nepripravuje do školy, nepomáha s úlohami, nemá vedomosť o tom, že ich školský prospech je zlý, nezaujíma sa o ich športové aktivity, nevodí ich na tréningy, nenavštevuje s deťmi lekárov špecialistov, nechodí s nimi na preventívne prehliadky. Matka v čo najlepšom záujme detí dospela k záveru, že jediným možným riešením je zmena zverenia do jej výhradnej osobnej starostlivosti. Dokonca ponúkla otcovi, že jej bude stačiť 80,- eur mesačne na oboch maloletých, avšak otec s tým nesúhlasil, len stroho uviedol, že maloletí synovia sú na tento systém striedavej starostlivosti zvyknutí. Mala za to, že dostatočným spôsobom preukázala súdu prvej inštancie, že prospech detí v škole kolíše v závislosti od toho, u ktorého rodiča sú. Keď sú deti u matky majú prospech dobrý, keď u otca ich prospech sa výrazne zhorší. Chce pomôcť deťom zvládať školské úlohy, aby mohli študovať na strednej škole a zároveň by sa maloletí mohli i viac socializovať v meste, kde navštevujú školu a kde majú väčšinu svojich kamarátov a kde má i ona ako matka bydlisko. Deti môžu otca navštevovať každý víkend. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil vo výroku III. tak, že matka je povinná prispievať na výživu maloletej A. sumou 100,- eur mesačne, počnúc dňom 1. septembra 2023, výrok V. navrhla zmeniť tak, že maloletý D. a maloletý C. budú zverení do jej výhradnej osobnej starostlivosti, výrok VI. navrhla zmeniť tak, že otcovi maloletých detí sa uloží povinnosť prispievať sumou 150,- na maloletého D. a sumou 150,- eur na maloletého C. a to do 15-násteho dňa kalendárneho mesiaca vopred k rukám matky, výrok VII. zmeniť tak, že styk otca s maloletými deťmi sa neupravuje a napokon výrokom VIII. žiadnemu účastníkovi nepriznať nárok na náhradu trov konania.
3. K odvolaniu matky sa vyjadril otec maloletých detí, ktorý uviedol, že vo veci starostlivosti o maloletú A. nie je žiaden problém, jediným problémom je neustále atakovanie zo strany matky, najnovšie aj cez návštevy v poradenskom centre, ktoré sú povinní navštevovať na základe rozhodnutia súdu, kde
ich zaujímajú len otázky, ktoré predkladá matka. Dodal, že A. zdravotný stav sa zlepšil, zlepšil sa aj jej prospech v škole a vymeškáva len povinné sedenia nariadené súdom. Namietal, že starostlivosť o maloletého D. a maloletého C. prebiehala bezproblémovo. Matka deťom nasľubovala hracie konzoly, telefóny a uistenie o novej škole pre D., na základe čoho sa začal odmietať učiť a pre C. vybavenie diagnózy ADHD, čím by získal úľavy v škole. Poukázal, že dohoda s matkou maloletých detí nie je možná. Prospech detí nie je možné rozlíšiť na týždne u otca a matky, keď chlapci zatajujú domáce úlohy a poznámky dostávajú v oboch týždňoch. Od rozvodu matka poberá rodinné prídavky aj daňový bonus, keď peniaze sú určené na potreby detí. Dodal, že návrh matky na zverenie maloletého D. a C. je účelový na dosiahnutie výživného od otca a zabezpečenie si dostatočného príjmu do svojej domácnosti. Matke je ukradnutý fyzický a psychický vývoj detí. Žiadal zverenie detí do svojej výhradnej starostlivosti. Navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o zverení maloletej A. do jeho starostlivosti a určenia výživného vo výške 150,- eur mesačne matke a zároveň, aby zmenil rozsudok v časti úpravy práv a povinností k maloletému D. a C. tak, že maloletých zverí do výhradnej starostlivosti otca a matke uloží povinnosť platiť na každé dieťa 120,- eur mesačne.
4. K odvolaniu matky sa vyjadril kolízny opatrovník maloletých detí. Uviedol, že rodinu evidujú od roku 2013 z dôvodu rodinných problémov, pričom v roku 2015 došlo k rozvodu manželstva rodičov maloletých detí a k schváleniu rodičovskej dohody v rámci, ktorej boli maloleté deti zverené do striedavej osobnej starostlivosti. Pohovorom s maloletou A. a jej výsluchom na súde sa potvrdilo, že striedavá starostlivosť sa nerealizuje a maloletá ju odmieta, a preto bolo v jej záujme, aby bola zverená do výlučnej starostlivosti otca. Obe maloleté deti C. a D. sa vyjadrili, že striedavá starostlivosť im vyhovuje, nechcú na tom nič meniť. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
5. K vyjadreniu otca sa vyjadrila matka maloletého a doložila i listinné dôkazy, a to vysvedčenie maloletej A. (z ktorého vyplýva známka 2 zo správania, reparát z matematiky), listinný dôkaz z CDR I.. Dodala, že otec maloletých detí zvýšil agresiu proti nej, namiesto toho, aby sa venoval deťom. V noci pracuje a cez deň spí, deti u otca trávia čas na mobiloch, PC hrách, ktoré im neprospievajú a zhoršujú ich diagnózy. Maloletí sa k matke vracajú od otca nervózni, agresívni, hluční. Nechcú meniť striedavú starostlivosť, lebo u matky by nemali toľké možnosti hier na PC a telefónoch. V čase, keď bol otec na dovolenke a mala deti dva týždne v starostlivosti si uvedomila, že maloletí sa k sebe správali lepšie, neboli agresívni, bolo možné s nimi spolupracovať. Žiadala zveriť maloleté deti do svojej starostlivosti a vo vzťahu k maloletej A. znížiť výživné.
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávnenou osobou, účastníčkou (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d), e), f), g) Civilného sporového poriadku), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch bez viazanosti rozsahom (§ 65 Civilného mimosporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 66 Civilného mimosporového poriadku), bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 Civilného mimosporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie matky je dôvodné, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku III. o výživnom a v závislom výroku VI. o zmene ostatného rozsudku, vo výroku V. o zamietnutí návrhu matky na zverenie maloletého D. a maloletého C. do jej výlučnej starostlivosti a v závislom výroku VII. o náhrade trov konania (§ 389 ods. 1 písm. b), c) Civilného sporového poriadku) a vrátenie veci súdu prvej inštancie v zrušenom rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
7. Predmetom konania na súde prvej inštancie bolo rozhodovanie o zmene výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej A., maloletému D. a maloletému C..
8. Predmetom odvolacieho prieskumu s poukazom na dôvody matky predostreté v odvolaní bolo posúdiť, či súd prvej inštancie správne a zákonne rozhodol o uložení povinnosti matke platiť výživné na maloletú A. v sume 150 eur mesačne s účinnosťou od 1. mája 2023 ako i o zamietnutí návrhu matky na zverenie maloletého D. a maloletého C. do jej výlučnej starostlivosti.
9. Odvolací súd sa ako prioritnou zaoberal námietkou porušenia práva na spravodlivý proces.
10. Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
11. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav (v konaní starostlivosti o maloleté deti skutočný stav) a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
12. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre, limity zákonného rozhodnutia (§ 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné, zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo účastníka konania a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu rozhodnutia. Citované zákonné ustanovenia sa totiž chápu aj z hľadiska práv účastníka konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a tieto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Ústavný súd aj vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“.
13. Porovnajúc odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k napadnutým výrokom s vyššie uvedenými kritériami je zrejmé, že súd prvej inštancie sa nimi dôsledne neriadil. V odôvodnení rozsudku nie sú uvedené komplexne skutkové zistenia v spojitosti s čiastkovými zisteniami, ktoré by mali mať logickú nadväznosť, aby v súhrne umožnili vytvoriť záver o celkovom skutkovom (skutočnom) stave vo vzťahu k určeniu výživného matke voči maloletej A. ako ani vo vzťahu k zamietnutiu návrh matky na zverenie jej maloletého D. a maloletého C. do starostlivosti. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu nie sú zrejmé pre rozhodnutie súdu v napadnutých výrokoch relevantné myšlienkové postupy a úvahy, ktoré viedli súd prvej inštancie k takémuto spôsobu rozhodnutia. Pokiaľ nie je zrejmé, aký právny záver o skutkovom stave veci urobil súd prvej inštancie v rozsúdenej veci vo vzťahu k napadnutým výrokom, teda akú tzv. skutkovú vetu podrobil právnej kvalifikácii, bez odôvodnenia vzťahu medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej, je potrebné prijať záver, že
takéto rozhodnutie je zaťažené vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takýmto postupom súdu prvej inštancie bolo znemožnené účastníkom konania, aby uskutočňovali procesné práva (napríklad podanie kvalifikovaného odvolania) a tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces a nemožno tento nedostatok napraviť v odvolacom konaní.
14. Vo vzťahu k napadnutému výroku III. o uložení povinnosti matke prispievať na výživu maloletej A. sumou 150,- eur mesačne súd prvej inštancie len v odseku 35 stroho skonštatoval, že pri určovaní výšky výživného zohľadnil vek maloletej, jej odôvodnené potreby bez konkretizácie v akej výške, školské potreby, keďže je študentkou strednej školy (bez konkretizácie výšky) príjmy oboch rodičov (opäť bez konkretizácie výšky) a ich ďalšie vyživovacie povinnosti (bez uvedenia počtov, prípadne výšky). Ďalej len uviedol, že maloletá má zdravotné problémy a jej odôvodnené potreby sú už na úrovni dospelej ženy (neuviedol aké a ako sa v dôsledku nich zvýšia jej výdavky). Ďalej len dôvodil, že neakceptoval výhrady matky, keďže ňou navrhovaná suma 120,- eur by pokrývala iba nepatrný zlomok skutočne vynaložených výdavkov (opäť bez konkretizácie).
15. Podľa § 62 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť (ods. 1). Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov (ods. 2). Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť (ods. 4). Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť (ods. 5).
16. Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.
17. Z vyššie citovaných ustanovení Zákona o rodine vyplýva, že konkrétna výška výživného je ovplyvňovaná faktormi jednak na strane výživou oprávneného, jednak na strane výživou povinného. Na strane oprávneného dieťaťa je potrebné skúmať jeho skutočné odôvodnené potreby s ohľadom na zákonnú mieru povinnosti rodiča, ktorá je daná tým, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Vo všeobecnosti možno za odôvodnené (opodstatnené) hmotné potreby z hľadiska plnenia vyživovacej povinnosti považovať náklady na jedlo, ošatenie, obuv, bývanie, hygienu, ako aj ďalšie odôvodnené potreby dôležité pre výchovu a zdravie dieťaťa súvisiace so vzdelaním, prípravou na budúce povolanie, kultúrnym, športovým a rekreačným vyžitím. Medzi odôvodnené potreby nepatria len pravidelné mesačné výdavky, ale aj náhodné výdavky, ktoré napríklad súvisia so zdravotným stavom dieťaťa ako sú napr. liečebné náklady. Súd na ne musí pri určovaní výživného prihliadnuť. Miera odôvodnených potrieb je rôzna podľa okolností konkrétneho prípadu, predovšetkým je odstupňovaná podľa veku dieťaťa, fyzickej a duševnej vyspelosti, jeho zdravotného stavu, schopností, zručností a spôsobu prípravy na budúce povolanie a celkové uplatnenie v spoločenskom živote. Odôvodnené potreby oprávneného dieťaťa sú závislé súčasne od schopností a možností rodičov, teda povinných. Na strane povinného rodiča je nevyhnutné prihliadnuť na jeho schopnosti, teda faktické príjmy, ale i na jeho možnosti, teda na to, čo je objektívne možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosť, zručnosti, pracovné skúsenosti i situáciu na trhu práce. Okrem toho je potrebné vždy vyhodnotiť i majetkové pomery oboch povinných rodičov. Táto kategória zahŕňa jednak majetok rodičov a jednak ich životný štandard, ktorým sa navonok prezentujú. Okrem uvedeného na strane povinného rodiča je vždy potrebné prihliadnuť k počtu, druhu, výške a dôvodnosti iných vyživovacích povinností. Súd je povinný prihliadať tiež na zárobkové možnosti povinných rodičov podľa príjmov z obdobia pred zmenou zamestnania alebo zárobku. V takom prípade je súd povinný skúmať dôvody, ktoré ho viedli k strate na príjmoch alebo majetku.
18. Z obsahu spisu v prejednávanej veci nemožno vyvodiť, že by súd prvej inštancie posudzoval vec určenia vyživovacej povinnosti dôsledne. Vykonané dokazovanie o pomeroch rodičov a maloletej nezodpovedá tomu, aby na jeho základe mohol byť súdom prvej inštancie vyslovený záver o určení výživného vo výške 170 eur mesačne. Z obsahu preskúmavaného rozsudku nie je možné zistiť, aké
sú výdavky na maloletú, aké výdavky majú rodičia, teda v akej výške majú vyživovacie povinnosti každý vo vzťahu k trom ďalším maloletým deťom. Je pritom irelevantné, že tieto vyživovacie povinnosti nie sú určené súdnym rozhodnutím alebo, že ide o vyživovacie povinnosti vo vzťahu k deťom, ktoré sú či už vo výlučnej, či spoločnej či striedavej starostlivosti. U rodičov maloletej boli síce zisťované príjmy, avšak neboli zisťované majetkové pomery (napríklad lustrácia na katastrálnom portáli ohľadne vlastníctva nehnuteľnosti či na dopravný inšpektorát ohľadne vlastníctva či držby motorových vozidiel, či výpisy z účtov).
19. Z doposiaľ vykonaného dokazovania možno mať zjednodušene za preukázaný príjem matky 1.100,- eur a 3 ďalšie vyživovacie povinnosti. Súdom prvej inštancie určené výživné je vo výške viac ako 15% a možno vyvodiť, že dostatočne nezohľadňuje ďalšie 3 vyživovacie povinnosti matky.
20. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude dôsledne si zabezpečiť dôkazy (§ 35 a § 36 Civilného mimosporového poriadku) potrebné pre posúdenie príjmových a majetkových pomerov matky, otca, spolužijúcich osôb ako i potrebné pre posúdenie odôvodnených výdavkov maloletej A., vykonané dôkazy opätovne riadne vyhodnotiť, následne s použitím príslušných hmotnoprávnych ustanovení vo veci výživného pre maloletú A. rozhodnúť. Súčasne je potrebné rozhodnúť i o zameškanom výživnom, ak vzniklo. Rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s § 220 Civilného sporového poriadku odôvodniť.
21. Odvolací súd považoval za dôvodné odvolanie matky aj vo vzťahu k výroku V. napadnutého rozsudku a o zamietnutí jej návrhu na zverenie maloletých D. a C. do jej osobnej starostlivosti aj v tejto časti je odôvodnenie nepresvedčivé, neúplní, nevyporiadavajúce sa s námietkami matky poukazujúcimi na nedostatočnú starostlivosť otca, zhoršenie prospechu detí, neúmerné hranie počítačových hier v dobe, keď sú deti v starostlivosti otca. V tejto súvislosti viď odseky 10, 11, 12 odôvodnenia tohto uznesenia.
22. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je možné zistiť na základe ktorých skutkových okolností a akými úvahami sa súd prvej inštancie riadil pri rozhodovaní o zverení maloletých detí. Napriek nesúhlasu matky k ponechaniu zverenia maloletých v striedavej starostlivosti obidvoch rodičov a jej návrhu na zverenie maloletých do jej osobnej starostlivosti súd prvej inštancie neposkytol žiadnu odpoveď, resp. nevysvetlil, z akého dôvodu návrhu matky nevyhovel v kontexte jej nesúhlasu. Súd prvej inštancie len v odseku 36 dôvodil názorom maloletých detí a neprodukovaním dôkazov matkou.
23. Odvolací súd zdôrazňuje, že mimosporové konanie je typické dominanciou princípu oficiality a princípu materiálnej pravdy. Tieto vyžadujú od súdu, aby zistil skutočný stav veci, teda v rámci dokazovania sa nemôže spoliehať len na dôkaznú iniciatívu účastníkov konania, ale aplikuje sa vyšetrovací, resp. vyhľadávací princíp civilného procesu. Preto je súd povinný vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli účastníci konania, ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci.
24. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude i v časti zmeny úpravy zverenia maloletého D. a maloletého C. komplexne zvážiť okolnosti tak na strane maloletých detí, ako aj okolnosti na strane rodičov, prešetriť výchovné prostredie u oboch rodičov, dopytovať školské zariadenie ohľadne rozdielnosti prospechu v čase starostlivosti toho ktorého rodiča. Dôsledne sa zaoberať argumentami matky. Výsledky vykonaného dokazovania komplexne vyhodnotiť vychádzajúc zo základného princípu voľného hodnotenia dôkazov zakotveného v Článku 15 Základných princípov Civilného sporového poriadku a v ustanovení § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, ako aj odvolacie argumenty matky, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a potom vo veci znova rozhodnúť. Rozhodnutie je potrebné v každom jednotlivom výroku náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporého poriadku odôvodniť.
25. Napokon ani rozhodnutie o náhrade trov konania v prejednávanom prípade nie je žiadnym spôsobom zdôvodnené, keďže vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania súd prvej inštancie len odcitoval ustanovenia § 52 Civilného mimosporového poriadku bez akejkoľvek úvahy odôvodňujúcu aplikáciu zvolenej právnej normy.
26. V súhrne vzhľadom na vyššie uvádzané sa tak vec dostala do takej polohy, v ktorej by náprava pochybení súdu prvej inštancie vyžadovala takú mieru ingerencie odvolacieho súdu, ktorá by v skutočnosti mala za následok aj nahrádzanie činnosti súdu prvej inštancie (úlohou odvolacích súdov napriek preneseniu na ne určitých činností vyžadovaných skôr od súdov prvej inštancie je totiž stále
prieskum správnosti rozhodnutí súdov prvej inštancie s prípadným doplnením dokazovania a nie vykonávanie základného dokazovania).
27. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie náležite nezisťoval všetky relevantné okolnosti potrebné pre posúdenie pomerov účastníkov konania, či už vo vzťahu k určeniu výživného či vo vzťahu k zmene zverenia, keď nevykonal i ďalšie dokazovanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci a tým neposúdil všetky do úvahy prichádzajúce rozhodné okolnosti daného prípadu, pričom rozsudok ani dostatočne neodôvodnil, a preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach zrušil (§ 389 ods. 1 písm. b), c) Civilného sporového poriadku) a vec mu v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
28. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).
29. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 10 posledná veta z. č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 Civilného sporového poriadku). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 Civilného sporového poriadku). Dovolanie je podľa § 421 Civilného sporového poriadku prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 Civilného sporového poriadku). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 Civilného sporového poriadku). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 Civilného sporového poriadku). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§ 426 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 Civilného sporového poriadku). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 Civilného sporového poriadku). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, prípadne má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 Civilného sporového poriadku). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 Civilného sporového poriadku). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 Civilného sporového poriadku). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 Civilného sporového poriadku).