Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Co/229/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: JUDr. Daniel Ilavský ako predseda senátu a Mgr. Jozef Mačej a Mgr. Michal Novotný ako členovia senátu v sporovej veci žalobkyne: Prima banka Slovensko, a.s., IČO: 31 575 951, Hodžova 11, Žilina, proti žalovanej: W. K., nar. XX. Y. XXXX, B. J. XXX/X, R., o 1.000,56 € s prísl., na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 30 C 134/2016-57 z 7. marca 2017 takto

rozhodol:

I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa v jeho zamietavom výroku čiastočne mení tak, že žalovaná je povinná do troch dní od právoplatnosti zaplatiť žalobkyni ďalších 584,56 € s 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 579,61 € od 15. januára 2014 do zaplatenia. II. Vo zvyšnej časti zamietavého výroku napadnutý rozsudok potvrdzuje. III. Žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu 100 % trov celého konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom č. k. 30 C 134/2016-57 súd prvej inštancie (I) zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni 494,48 € s 8 % ročným úrokom z omeškania od 15. januára 2014 na základe úverovej zmluvy z 30. júna 2011, (II) zamietol žalobu vo zvyšnej časti (t. j. 506,08 € na istine, 73,53 € na vyčíslenom úroku, 4,95 € na vyčíslenom úroku z omeškania, 17,3 % ročný úrok z 1.000,56 € od 15. januára 2014 a 8 % ročný úrok z omeškania z 579,61 € od 15. januára 2014) a (III) žiadnej zo strán neprisúdil nárok na náhradu trov konania.

2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav:

3. Žalobkyňa ako banka a žalovaná uzavreli 30. júna 2011 úverovú zmluvu, podľa ktorej mala žalobkyňa poskytnúť žalovanej úver 1.500 €. Úver mal byť splatený anuitnými splátkami do 15. júna 2016. Žalovaná po vyčerpaní poskytnutého úveru porušila svoje zmluvné povinnosti, preto ju žalobkyňa listom zo 17. decembra 2013 vyzvala na zaplatenie celého úveru do 8. januára 2014. Ku dňu predčasného splatenia nárok žalobkyne predstavoval 1.270,46 €, z čoho istina bola 1.000,56 €, úroky 73,53 € a úroky z omeškania 4,95 €.

4. Právne súd prvej inštancie uzavrel, že úverová zmluva z 30. júna 2011 je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 Občianskeho zákonníka, ako aj zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z. z., ktorá musí obsahovať náležitosti uvedené v § 9 cit. zákona. Dospel k záveru, že táto zmluve neobsahuje náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 písm. c), teda adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, ani písm. f) cit. zákona, teda dobu trvania a termín konečnej splatnosti úveru, ani k) cit. zákona, teda výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve je uvedená len adresa žalobkyne, nie je však uvedené, že ide o adresu, kde môže spotrebiteľ podať sťažnosť. Termín konečnej splatnosti nemožno nahradiť odkazom na trvanie zmluvy.

Žalobkyňa ako veriteľka tiež určila splátku jednou sumou bez jasnej a určitej špecifikácie, aká suma z toho pripadá na istinu, na úroky a iné poplatky. Táto zmluva sa tak považuje za bezúročnú a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. a žalobkyňa má nárok len na vrátenie istiny. Žalovaná dostala od žalobkyne 1.470 € (30 € bolo uhradených ako poplatok za poskytnutie úveru), zaplatila celkovo 975,52 €, má teda nárok na vrátenie rozdielu 494,48 €. Nárok na úrok z omeškania vyplýva z § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a z § 3 a § 10a nariadenia vlády č. 87/1995 Zb.

5. Proti zamietavej časti tohto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom zmeniť ho tak, že sa žalobe celkom vyhovie. Nesúhlasila s názorom súdu prvej inštancie, že zmluva neobsahuje zákonom ustanovené náležitosti. Súčasťou zmluvy sú aj všeobecné obchodné podmienky, ktoré v čl. 24 ustanovujú, kde je možné podať sťažnosť alebo reklamáciu. Termín konečnej splatnosti je obsiahnutý v ods. 5.3 zmluvy a je 120 (správne: 60) mesiacov od podpisu zmluvy, čo v spojení s § 122 ods. 2 Obč. zák. umožňuje určiť termín konečnej splatnosti. Taktiež súčasťou zmluvy nemusí byť rozpis každej splátky, pretože podľa všeobecných obchodných podmienok sú splátky anuitné. Každá anuitná splátka sa skladá z časti istiny a riadnych úrokov, pričom v priebehu splácania sa podiel jednotlivých častí mení. Rozpis každej splátky je obsahom amortizačnej tabuľky, ktorú banka klientovi poskytne kedykoľvek a bezplatne. Tú istú informáciu obsahujú aj tzv. štandardný formulár informácií o spotrebiteľskom úvere. Presné rozdelenie každej jednotlivej splátky by spôsobil zneprehľadnenie a nižšiu zrozumiteľnosť zmluvy. Žalobkyňa v tomto smere poukázala aj rozsudok Súdneho dvora EÚ z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová, ako aj viaceré rozhodnutia odvolacích súdov, ktoré ho aplikovali, a stanovisko odboru ochrany spotrebiteľov Národnej banky Slovenska..

6. Žalovaná sa k odvolaniu doručenému do vlastných rúk 4. septembra 2017 nevyjadrila.

7. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v jeho zamietajúcej časti a súvisiacom výroku o trovách konania (§ 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario). Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti (§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné.

8. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 C. s. p. záväzný skutkový stav reprodukovaný v odseku 3 tohto rozsudku. Takto zistený skutkový stav aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z nesporných skutočností (§ 151 a § 186 ods. 3 C. s. p.) a z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti v súlade s § 191 C. s. p.

9. Súd prvej inštancie správne posúdil úverovú zmluvu č. 60/228/11 „Optim pôžička“ z 30. júna 2011 ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere v právnej forme úveru v zmysle § 2 písm. d) v spojení s § 1 ods. 2 cit. zákona, ktorá musí spĺňať všetky náležitosti podľa § 9 ods. 1 a 2 cit. zákona. Podľa neho potom neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. c) ani k) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom k 30. júnu 2011, v dôsledku čoho je podľa § 11 ods. 1 písm. b) cit. zák. bezúročná a bez poplatkov. S týmto názorom sa odvolací súd nestotožňuje. Zákonom č. 129/2010 Z. z. bola do právneho poriadku Slovenskej republiky implementovaná smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ sa musia vnútroštátne ustanovenia v čo najväčšej miere vykladať a uplatňovať v súlade so smernicami. Vnútroštátne súdy teda musia vnútroštátne právo v najväčšej možnej miere vykladať v zmysle znenia a účelu smernice, aby bol dosiahnutý výsledok, ku ktorému táto smernica smeruje (porov. z posledného obdobia napr. rozsudok SD EÚ z 25. apríla 2013 vo veci C-81/12, Asociaţia ACCEPT proti Consiliul Naţional pentru Combaterea Discriminării, ods. 71). Vyžaduje sa, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac ich výkladové metódy, s cieľom zaručiť úplnú účinnosť predmetnej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou (porov. z posledného obdobia rozsudok SD EÚ z 24. januára 2012 vo veci C-282/10, Maribel Dominguez proti Centre informatique du Centre Ouest Atlantique a Préfet de la région Centre, ods. 27). Z citovaných zásad tak pre súdy Slovenskej republiky vyplýva povinnosť, aby pri výklade § 9 ods. 2 písm. c) a k) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom k 30. júnu 2011 v čo najväčšej možnej miere vzali do úvahy znenie a účel tých ustanovení smernice, na ktorých implementáciu bolo toto ustanovenie do nášho právneho poriadku zavedené, aby zaručili tejto smernici úplnú účinnosť.

10. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. bolo do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedené na účel implementácie čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48/ES. Okrem toho čl. 22 ods. 1 cit. smernice ustanovuje, že keďže smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice. Z toho vyplýva, že táto smernica sleduje tzv. úplnú harmonizáciu úpravy zmlúv o spotrebiteľskom úvere, od ktorej sa členské štáty nesmú odchýliť ani v prospech spotrebiteľa. Tieto ustanovenia smernice boli predmetom výkladu Súdneho dvora EÚ, ktorý vo svojom rozsudku z 15. novembra 2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s., proti Kláre Bíróovej, vyslovil, že čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere „sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.“ Preto sú súdy Slovenskej republiky povinné vykladať ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. tak, aby zaručili plnú účinnosť citovaným ustanoveniam čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48/ES, no zároveň aby nekládli na zmluvy o spotrebiteľskom úvere prísnejšie náležitosti než ustanovuje smernica. Z toho vyplýva, že citovaným ustanoveniam smernice by odporoval taký výklad § 9 ods. 2 písm. k) cit. zák., podľa ktorého by zmluva musela „rozkľúčovať“ (rozvrhnúť) každú jednotlivú splátku na istinu, úroky a poplatky. Taký výklad by potom znamenal, že takýmto ustanovením Slovenská republika porušuje právo Európskej únie, ktoré v čl. 22 ods. 1 cit. smernice zakazuje prísnejšiu úpravu. Prípustný je teda len opačný výklad tohto ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z., teda že takéto rozvrhnutie splátok v zmluve nie je potrebné. Takýto výklad pritom nemožno považovať za výklad contra legem, ktorý by odporoval zneniu § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. V ňom zvolenú formuláciu totiž možno vyložiť aj tak, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 146/2017). V zmluve tak postačuje uviesť výšku a termín splátky ako jedného balíka, v ktorom je zahrnutá istina, úrok a poplatky. Ani dôvodová správa a v nej obsiahnutá tabuľka zhody (Národná rada Slovenskej republiky, IV. volebné obdobie, tlač 1421) nenaznačujú, že by zákonodarca sledoval sprísnenie požiadavky zakotvenej v smernici 2008/48/ES (porov. aj Borkovičová, V.: Pokus o demýtizáciu rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s., proti Kláre Bíróovej. Súkromné právo, roč. III, č. 2/2017, s. 70).

11. Podľa ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Toto ustanovenie bolo do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedené na účel implementácie čl. 10 ods. 2 písm. c) smernice 2008/48/ES. Vzhľadom na už citované ustanovenie čl. 22 cit. smernice sa členské štáty nemôžu odchýliť od jej úpravy ani v prospech spotrebiteľa. Vo vzťahu k presnej identifikácii platobných povinností spotrebiteľov dátumom sa takisto vyjadril Súdny dvor EÚ vo svojom rozsudku vo veci C-42/15, v ktorom okrem iného vyslovil, že čl. 10 ods. 2 písm. h) cit. smernice „sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok“. Podľa odvolacieho súdu tento výrok rozsudku, ako aj jeho dôvody (ods. 46 až 50 rozsudku) dostatočne objasňuje požiadavky ochrany spotrebiteľa, pokiaľ ide o presnú identifikáciu dátumov jeho platobných a iných povinností. Z uvedených dôvodov možno dôvody a závery uvedené v tomto rozsudku vztiahnuť aj na náležitosť upravenú v čl. 10 ods. 2 písm. c) cit. smernice a v § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. Preto sú súdy Slovenskej republiky povinné vykladať ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. tak, aby zaručili plnú účinnosť citovaným ustanoveniam čl. 10 ods. 2 písm. c) smernice 2008/48/ES, no zároveň aby nekládli na zmluvy o spotrebiteľskom úvere prísnejšie náležitosti než ustanovuje smernica. Z toho vyplýva, že citovaným ustanoveniam smernice by odporoval taký výklad § 9 ods. 2 písm. f) cit. zák., podľa ktorého by musel byť v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedený jeden kalendárny dátum konečnej splatnosti. Taký výklad by potom znamenal, že takýmto ustanovením Slovenská republika porušuje právo Európskej únie, ktoré v čl. 22 ods. 1 cit. smernice zakazuje prísnejšiu úpravu. Prípustný je teda len opačný výklad tohto ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z., teda že konečnú splatnosť je možné určiť akýmkoľvek spôsobom, z ktorého spotrebiteľ môže bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy konečnej splatnosti. Takýto výklad pritom nemožno považovať za výklad contra legem, ktorý by odporoval zneniu § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z. Dôvodová správa a v nej obsiahnutá tabuľka zhody (Národná

rada Slovenskej republiky, IV. volebné obdobie, tlač 1421) nenaznačujú, že by zákonodarca sledoval sprísnenie požiadavky zakotvenej v smernici 2008/48/ES.

12. V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že úverová zmluva č. 60/228/11 „Optim pôžička“ obsahuje v ods. 5.1 jasné určenie „anuitnej splátky“ vo výške 37,52 € a ich počtu (60), v ods. 5.2 určenie dátumu splatnosti jednotlivých splátok (15. deň kalendárneho mesiaca s tým, že prvá splátka bude vykonaná v kalendárny mesiac nasledujúci po kalendárnom mesiaci, v ktorom bol úver poskytnutý) a v ods. 5.3 záväzok klienta uhradiť úver do 60 mesiacov od podpisu zmluvy, pričom splátka bude vykonaná v deň uvedený v ods. 5.2. Podľa odvolacieho súd tak táto zmluva ako taká spĺňa náležitosti § 9 ods. 2 písm. f) a k) zákona č. 129/2010 Z. z. interpretovaného v zhode s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia proti Klára Bíróová. Opačný názor súdu prvej inštancie tak nemožno považovať za správny. V dôsledku toho nemožno za správny považovať ani jeho názor, že poskytnutý úver je pre nedostatok náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) a k) zákona č. 129/2010 Z. z. bezúročný a bez poplatkov.

13. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s názorom, že zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z., teda adresu veriteľa, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Nedostatok tejto náležitosti má podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. spôsobovať, že úver je bezúročný a bez poplatkov, čo je sankcia pre veriteľa za nedodržanie jeho zákonných povinností. Aj sankcie sú však predmetom úpravy citovanej smernice 2008/48/ES, ktorá v čl. 23 ods. 1 ustanovuje, že členské štáty ustanovia pravidlá o sankciách za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe tejto smernice, ktoré musia byť účinné, primerané a odrádzajúce. Aj toto ustanovenie smernice bolo predmetom výkladu Súdneho dvora EÚ, ktorý v citovanom rozsudku vo veci C-42/15 uviedol, že „sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku“. Z ods. 72 odôvodnenia tohto rozsudku potom vyplýva, že za primerané by sa nemalo považovať, ak uplatnenie takejto sankcie vyvoláva voči veriteľovi závažné následky v prípade neuvedenia niektorých náležitostí, ktoré svojou povahou nemôžu mať vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah svojho záväzku, ako je najmä názov a sídlo príslušného orgánu dohľadu uvedené v článku 10 ods. 2 písm. v) tejto smernice. Uvedenie adresy veriteľa, na ktorej možno uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, v zmluve o spotrebiteľskom úvere celkom zjavne nemá vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah svojho záväzku, takže rovnako nemá na túto schopnosť vplyv ani jej neuvedenie. Podľa uvedeného výkladu Súdneho dvora EÚ tak následok v podobe úveru bez úrokov a poplatkov ustanovený pre tento prípad v § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. nemožno považovať za primeraný, v dôsledku čoho toto ustanovenie odporuje čl. 23 ods. 1 v spojení s čl. 22 ods. 1.

14. Súdy sú teda podľa citovanej judikatúry povinné vykladať ustanovenie § 9 ods. 2 písm. c) a § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. takým spôsobom, aby bol v zhode so smernicou 2008/48/ES tak, ako ju vyložil Súdny dvor EÚ v citovanom rozsudku. V tomto prípade to však neznamená, že sa bude § 11 ods. 1 písm. b) cit. zák. vykladať tak, že ak zmluva neobsahuje náležitosť uvedenú v § 9 ods. 2 písm. c), úver sa nepovažuje za bezúročný a bez poplatkov. Znenie § 11 ods. 1 písm. b) je totiž celkom jednoznačné a celkom zjavne a nepochybne odkazuje aj na nedostatok náležitosti uvedenej v § 9 ods. 2 písm. c) cit. zák. Takýto výklad by potom bol výkladom contra legem, aký je neprípustný aj podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ (porov. rozsudok zo 4. júna 2006 vo veci C-212/04, Adeneler, ods. 110). Zásada konformného výkladu však predsa len vyžaduje, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac výkladové metódy ním uznané, s cieľom zaručiť úplnú účinnosť predmetnej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou (cit. rozsudok C-212/04, ods. 111). Vnútroštátny súd je teda povinný hľadať, či by prípadne iný výklad viacerých ustanovení vnútroštátneho práva neumožnil dospieť k záveru, ktorý by zaručil úplnú účinnosť smernici. V prerokúvanej veci sa síce výklad Súdneho dvora EÚ týka následkov (sankcií), ktoré sú upravené v § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. Toto ustanovenie nemožno vyložiť tak, že sankcia spočívajúca v bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru sa nebude uplatňovať pri nedostatku náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z. Je však možné uvažovať nad tým, ako vykladať samotný § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z. tak, aby sankcia v podobe úveru bez úrokov a poplatkov vôbec nebola aplikovateľná.

15. Súd prvej inštancie toto ustanovenie vyložil tak, že v zmluve nestačí uvedenie adresy veriteľa, ale musí obsahovať aj výslovné označenie, že na tejto adrese možno podať reklamáciu alebo sťažnosť. Taký výklad však vedie k následku, že aplikácia zákona č. 129/2010 Z. z. je v rozpore so smernicou 2008/48/ ES. Už preto treba ustanovenie § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z. vykladať tak, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere postačí uviesť adresu veriteľa v takej podobe, aby na nej bolo zmysluplne možné podať adresu alebo sťažnosť. Musí ísť teda o adresu, na ktorej môže pošta veriteľovi doručiť zásielku alebo na ktorej možno veriteľa osobne navštíviť s cieľom podať tam reklamáciu alebo sťažnosť. Zmluvu by potom bolo možné považovať za bezúročnú a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) cit. zák., ak by zmluva vôbec neobsahovala takúto adresu alebo by obsahovala len adresu, ktorá týmto požiadavkám nevyhovuje (napr. uvedenie len obce). Takýto výklad nielenže rešpektuje vyššie vyložené požiadavky vyplývajúce z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, ale zároveň aj vernejšie rešpektuje znenie citovaného ustanovenia. Doslovné znenie § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z. totiž nevyžaduje to, čo tvrdí súd prvej inštancie, teda nevyžaduje, aby pri adrese bolo uvedené, že na nej možno podať reklamáciu alebo sťažnosť. Inými slovami, zákon nevyžaduje poučenie pre spotrebiteľa, že na určitej adrese možno podať reklamáciu alebo sťažnosť. Vyžaduje len uvedenie adresy, na ktorej spotrebiteľ toto svoje právo objektívne dokáže realizovať. Z obsahu úverovej zmluvy č. 60/228/11 „Optim pôžička“ z 30. júna 2011 je zrejmé, že je v nej uvedená presná adresa žalobkyne - veriteľa. Takéto uvedenie zodpovedá požiadavke § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z. a opačný názor súdu prvej inštancie nie je správny. V dôsledku toho nemožno za správny považovať ani jeho názor, že poskytnutý úver je pre nedostatok náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z. bezúročný a bez poplatkov.

16. Na základe toho tak treba uzavrieť, že nemožno podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. dospieť k názoru, že žalobkyni nevznikol nárok na úroky ani poplatky. Podľa ods. 5.1 úverovej zmluvy sa úver spláca v anuitných splátkach. Pri anuitnom splácaní sa postupuje tak, že sa najskôr vypočíta úrok z istiny za obdobie od dátumu poskytnutia úveru, resp. poslednej splátky do splatnosti bežnej splátky a z tejto bežnej splátky sa najskôr uhradí takto vypočítaný úrok. Zvyšok splátky sa použije na zníženie (amortizáciu) istiny a ďalšie úroky sa počítajú rovnakým spôsobom z takto zníženej istiny. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobkyňa poskytla žalovanej dohodnutých 1.500 € ihneď 30. júna 2011 a od tohto dňa sa podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka začalo úročenie istiny dohodnutou sadzbou 15,9 % ročne. Žalovaná postupne uhrádzala splátky až do septembra 2013 v zásade načas alebo s drobným oneskorením, počnúc októbrom 2013 však neuhradila nič. Žalobkyňa sa v rámci svojho nároku do zosplatnenia úveru (do 14. januára 2014) domáhala zaplatenia istiny 1.000,56 €, úroku 73,53 €, ako aj úroku z omeškania 4,95 €. Takto uplatnené sumy sú výsledkom započítania jednotlivých splátok uhradených žalovanou počas trvania zmluvy a tiež výsledkom dohodnutého úročenia. Pretože žalovaná neuhradila tri splátky úveru, žalobkyňa v súlade s § 565 v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a s dohodou obsiahnutou v ods. 7.2.1 úverovej zmluvy po predošlom bezvýslednom upozornení vyzvala 17. decembra 2013 žalovanú na predčasné splatenie všetkých uvedených nárokov.

17. Žalobkyňa si ďalej uplatňuje nárok na zmluvný (dohodnutý) úrok vo výške 15,9 % aj po zosplatnení, a to až do úplného splatenia. Podľa názoru odvolacieho súdu mu však takýto úrok nepatrí. . Podľa § 658 ods. 1 Obč. zák. možno pri peňažnej pôžičke dohodnúť úroky. Podobne § 502 Obch. zák. pri zmluve o úvere ustanovuje, že dlžník je od poskytnutia prostriedkov povinný platiť z nich úroky, ktoré sú splatné spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Citované ustanovenia podľa názoru odvolacieho súdu vychádzajú zo zásady, že veriteľ má nárok na úroky ako zmluvnú odplatu za užívanie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o pôžičke alebo o úvere. Inak povedané, zmluvná odplata patrí veriteľovi len za čas, počas ktorého dlžník užíva peňažné prostriedky v súlade so zmluvou. V momente, kedy užívanie peňažných prostriedkov zo strany dlžníka je v rozpore so zmluvou (lebo ich nevrátil v lehote splatnosti, či už dohodnutej v zmluve alebo v dôsledku predčasného zosplatnenia), ide o omeškanie upravené osobitnými predpismi, na ktoré sa viažu iné (zákonné) nároky, a tieto možno zmluvne upraviť (modifikovať) len v tom rozsahu, v akom to zákon pripúšťa. Opak nemožno vyvodiť ani zo znenia § 517 ods. 2 Obč. zák., podľa ktorého patrí úrok z omeškania popri plnení. Z tohto ustanovenia totiž nevyplýva, čo má byť týmto plnením, pričom z úpravy omeškania možno súdiť, že ide práve o to plnenie, s ktorým je dlžník v omeškaní. Neznamená to však, že by aj na dobu omeškania patrilo veriteľovi ďalej narastajúce zmluvné plnenie, ktoré je dohodnuté práve na obdobie omeškania Takýto výklad by podľa názoru súdu viedol k neprimeranému a nedôvodnému zvýhodneniu veriteľov poskytujúcich peňažné prostriedky na základe zmluvy o pôžičke (§ 657 a nasl. Občianskeho zákonníka) oproti všetkým iným veriteľom peňažných prostriedkov. Podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. je totiž maximálna sadzba úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch kogentná a nemožno sa od nej dohodou odchýliť (porov.

judikát R 5/2000). Tým, že by sa veriteľovi dovolilo žiadať za dobu omeškania popri úrokoch z omeškania aj zmluvné úroky, by sa táto kogentnosť v podstate obchádzala. Takáto možnosť by bola pritom dostupná len veriteľom úverov a pôžičiek, keďže len tieto umožňujú dohodu o úroku na dobu užívania peňažných prostriedkov. Žalobkyni tak od 15. januára 2014 patrí len nárok na úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 31. januára 2013 v sadzbe o 8 % vyššej ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, ktorá k 15. januára 2014 bola vo výške 0 %.

18. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je vo výroku vecne správny. Žalobkyňa mala podľa uvedeného k 14. januáru 2014 nárok na zaplatenie istiny 1.000,56 €, úroku 73,53 € a úroku z omeškania 4,95 €, ako aj pokračujúceho úroku z omeškania zo sumy 1.074,09 € (istiny a úroku) od 15. januára 2014, od kedy si žalobkyňa nárok na tento úrok uplatňuje. Súd prvej inštancie jej však priznal len nárok na zaplatenie istiny 494,48 €, teda o 506,08 € menej, a nárok na vyčíslený úrok a úrok z omeškania jej nepriznal vôbec. Žalobkyňa však má ešte aj nárok na zaplatenie zvyšku istiny, ako aj vyčísleného úroku a úroku z omeškania do 14. januára 2014 v celkovej výške (506,08 + 73,53 + 4,95 =) 584,56 €, ako aj pokračujúceho 8 % ročného úroku z omeškania zo sumy (506,08 + 73,53 =) 579,61 € od 15. januára 2014. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok v jeho zamietajúcej časti podľa § 388 C. s. p. čiastočne zmenil a žalobe žalobkyne vyhovel aj čo do uvedených súm (výrok I). Vo zvyšnej napadnutej časti, v ktorej sa žalobkyňa domáhala zaplatenia riadneho úroku po zosplatnení však žaloba žalobkyne nie je dôvodná. Preto súd prvej inštancie vo výsledku rozhodol správne, keď ju zamietol, a odvolací súd tak rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti ako vo výroku vecne správny podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil (výrok II).

19. Zmenou napadnutého rozsudku podľa § 369 ods. 2 C. s. p. vznikla odvolaciemu súdu povinnosť rozhodnúť o celom nároku na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania. Pretože žalobkyňa bola vo výsledku takmer plne úspešná (okrem nároku na úrok po zosplatnení a časť úroku z omeškania), odvolací súd jej podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 369 ods. 1 C. s. p. priznal nárok na náhradu všetkých trov konania (výrok III).

20. Toto rozhodnutie prijal senát jednomyseľne (3 : 0).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s. p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.