Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_7Co-129-2017.pdf
PDF · 85.29 KB
Case nature
Subarea
7Co/129/2017
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a sudkýň JUDr. Sidónie Sládečkovej a JUDr. Sone Zmekovej, v právnej veci žalobcu: SATRO s.r.o., so sídlom v Bratislave, Polianky 9, IČO: 31 335 161, zastúpený STANO a partneri s.r.o., so sídlom v Bratislave, Nám. 1. Mája 16, IČO : 36 869 571, proti žalovanému: T. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. Du L. D OR XX, F. XXXX, F. konfederácia, o zaplatenie 268,50 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Nitra č.k. 16C/325/2016-53 zo dňa 01. decembra 2016, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie vyhlásil, že nemá právomoc konať vo veci, konanie zastavil a o trovách konania rozhodol tak, že žalovanému ich náhradu nepriznal. Zároveň rozhodol aj o vrátení súdneho poplatku žalobcovi vo výške 9,80 eur, po právoplatnosti tohto uznesenia prostredníctvom Slovenská pošta, a.s. - prevádzkovateľ systému, IČO: 36 631 124, so sídlom Partizánska cesta 9, 975 99 Banská Bystrica. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 9 ods. 1, § 161 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len "CSP"), čl. 2 ods.1, čl. 16 ods. 2, čl. 26 ods. 2 Lugánskeho dohovoru, čl. 18 ods. 2 Európskeho parlamentu a Rady č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len "nariadenie"). Uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Nitra dňa 28.10.2014 domáhal zaplatenia sumy 268,50 eur s príslušenstvom a náhrady trov konania titulom zmluvy o poskytovaní elektronických komunikačných služieb. Súd prvej inštancie lustráciou pobytu žalovaného zistil, že sa nezdržiava na území Slovenskej republiky, ale dlhodobo sa zdržiava vo Švajčiarsku, kde mu je vyplácaný aj dôchodok. Konštatoval, že Lugánsky dohovor z roku 1988 bol revidovaný Dohovorom o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, ktorý 30. októbra 2007 v Lugane podpísali Spoločenstvo, Dánsko, Island, Nórsko a Švajčiarsko (ďalej len "Lugánsky dohovor"). Z dôvodu, že žalovaný žije vo Švajčiarsku, na ktoré sa nevzťahuje nariadenie č.1215/2012, súd prvej inštancie postupoval podľa Lugánskeho dohovoru, ktorý podpísalo Spoločenstvo a Švajčiarsko. Mal za to, že v danom prípade sa jedná o spotrebiteľský spor, pričom žalovaným je spotrebiteľ žijúci vo Švajčiarsku, čo vyplýva zo správy Sociálnej poisťovne. Zároveň doručil žalobu žalovanému na adresu D.. Zastal názor, že nakoľko má žalovaný bydlisko (miesto, kde sa zdržuje) vo Švajčiarsku, nie je daná právomoc slovenských súdov v zmysle ust. § 37 zákona č. 97/1963 Zb. Preto postupoval podľa § 9 CPS a konanie z dôvodu nedostatku právomoci zastavil. Vzhľadom ku skutočnosti, že konanie zastavil pred pojednávaním vo veci samej, zároveň rozhodol podľa § 11 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov o vrátení súdneho poplatku zo žaloby žalobcovi, ktoré s poukazom na § 11 ods. 4 citovaného zákona krátil o 1% eur, najmenej 6,70 eur, a teda žalobcovi vrátil pomernú časť zaplateného súdneho poplatku 9,80 eur (16,50 - 6,70 = 9,80 eur). Z dôvodu, že zastavenie konania procesne zavinil žalobca, pretože podal žalobu na súd, ktorý nemá
právomoc, vznikol žalovanému nárok na náhradu trov konania v zmysle ust. § 256 ods.1 CSP, ktorú mu súd nepriznal pretože mu žiadne nevznikli.
2. Proti tomuto uzneseniu podal písomne v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal, aby súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na Ďalšie konanie a zaviazal žalovaného na úhradu trov odvolacieho konania. Namietal, že v konaní došlo k vadám, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Uviedol, že nie je pravda, že žalobca podal žalobu na súd, ktorý nemá právomoc, nakoľko podľa § 14 CSP všeobecným súdom fyzickej osoby je súd, v ktorého obvode má fyzická osoba trvalý pobyt s akcentom na slovné spojenie trvalý pobyt, teda nie bydlisko. Uviedol, že príslušnosť súdu sa v zmysle § 36 ods. 2 CSP určuje podľa okolností v čase začatia konania, a takto určená príslušnosť trvá až do skončenia konania. Mal za to, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil daný stav a v odôvodnení ani len neuviedol, od akého času má žalovaný „bydlisko“ v inom štáte ani právny charakter takéhoto „bydliska“, či sa tam len zdržuje nejaký čas a dobu, či je ten pobyt hlásený u miestnych orgánov ako je vnímaný a evidovaný, pričom toto súd podľa neho nevykonal. Zákonodarca pri koncipovaní CSP vychádzal z potreby vyššej ochrany žalovaného - spotrebiteľa. Preto upustil v novom kódexe od možnosti žalovať spotrebiteľa na súde v mieste ktorého má „bydlisko“ (§ 85 ods. 1 OSP), ale len na súde, kde žalovaný - spotrebiteľ má trvalý pobyt, čiže sa posilnilo postavenie žalovaného. Zároveň namietal, že súd neuplatnil výnimku ohľadom právomoci súdu členského štátu, kde má spotrebiteľ bydlisko a to v prípade, že si podľa čl. 19 ods. 3 nariadenia EÚ č. 1215/2012 (Nariadenie), a to je prípad, ak sa obe strany pri uzavretí zmluvy dohodli na právnom poriadku a právomoci slovenských súdov, čo je vyjadrené aj v predložených Všeobecných obchodných podmienkach, bod 16.4. Okrem toho uviedol, že predmetné Nariadenie podľa čl. 81 nadobudlo účinnosť až dňa 10.01.2015, teda po začatí konania na súde prvej inštancie.
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“) preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdiť.
5. Podľa čl. 2 Dohovoru o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „Dohovor“), ak nie je v tomto dohovore uvedené inak, osoby s bydliskom na území štátu viazaného týmto dohovorom sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto štátu.
6. Hlava II Oddiel 4, čl. 15 Dohovoru upravuje právomoc vo veciach spotrebiteľských zmlúv.
7. Podľa čl. 16 ods. 2 Dohovoru, druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch štátu viazaného týmto dohovorom, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko.
8. Podľa čl. 26 ods. 1 Dohovoru, ak je osoba, ktorá má bydlisko v jednom štáte viazanom týmto dohovorom, žalovaná na súde iného štátu viazaného týmto dohovorom a nedostaví sa na tento súd, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc, ak si právomoc nemôže založiť na ustanoveniach tohto dohovoru.
9. Podľa čl. 69 ods. 6 Dohovoru, bez toho, aby bol dotknutý článok 3 ods. 3 protokolu 2, týmto dohovorom sa nahrádza Dohovor o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, podpísaný v Lugane 16. septembra 1988, odo dňa nadobudnutia jeho platnosti v súlade s predchádzajúcimi odsekmi 4 a 5. Každý odkaz na Lugánsky dohovor z roku 1988 v iných predpisoch sa rozumie ako odkaz na tento dohovor.
10. Podľa Článku 19 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady(EÚ) č. 1215/201 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (prepracované znenie)
Od ustanovení tohto oddielu sa možno odchýliť len dohodou:
1. dojednanou po vzniku sporu; 2. ktorá umožňuje spotrebiteľovi začať konanie na iných súdoch, než tých, ktoré sú uvedené v tomto oddiele, alebo 3. dojednanou medzi spotrebiteľom a druhým účastníkom zmluvy, ak obaja majú v čase uzavretia zmluvy bydlisko alebo obvyklý pobyt v tom istom členskom štáte, a ktorá udeľuje právomoc súdom tohto členského štátu za predpokladu, že takáto dohoda nie je v rozpore s právnym poriadkom tohto členského štátu.
11. V danej veci sa žalobca žalobou doručenou súdu prvej inštancie domáhal vydania platobného rozkazu na zaplatenie istiny vo výške 268,50 eur s príslušenstvom. Uviedol, že medzi ním a žalovaným bola dňa 22.12.2010 uzatvorená Zmluva o poskytovaní elektronických komunikačných služieb č. 311502489, ktorej predmetom bolo zriadenie a prevádzkovanie služieb televíznych káblových rozvodov. Jej súčasťou sú aj Všeobecné podmienky spoločnosti a cenník. Nakoľko žalovaný neuhrádzal žalobcovi cenu za poskytované služby, žalobca dňa 25.09.2013 pristúpil k odstúpeniu od zmluvy. Súd prvej inštancie následne vydal platobný rozkaz č.k. 18RO/462/2014-25 zo dňa 04.06.2015, ktorý však vzhľadom k nemožnosti jeho doručenia žalovanému uznesením č.k. 18RO/462/2014-44 zo dňa 04.05.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 08.06.2016, zrušil v plnom rozsahu. Následne súd prvej inštancie vydal napadnuté uznesenie č.k. 16C/325/2016-53 zo dňa 01.12.2016, ktorým vyhlásil, že nemá právomoc konať vo veci a konanie zastavil, pričom zároveň rozhodol o náhrade trov konania a o vrátení časti súdneho poplatku žalobcovi. Dôvodil tým, že lustráciou pobytu žalovaného zistil, že sa nezdržiava na území Slovenskej republiky, ale dlhodobo sa zdržiava vo Švajčiarku (Švajčiarska konfederácia), kde mu je vyplácaný aj dôchodok. Vzhľadom k tomu správne postupoval v zmysle ustanovení nového Lugánskeho dohovoru, pričom tiež správne posúdil predmetný spor medzi stranami sporu ako spotrebiteľský, na ktorý sa priamo vzťahujú ustanovenia hlavy II, oddielu 4, konkrétne čl. 15 - 17 Dohovoru. Preto odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie zastal názor, že s poukazom na bydlisko žalovaného, teda miesto, kde sa žalovaný skutočne zdržuje, ktorým je Švajčiarska konfederácia, nie je daná právomoc slovenských súdov. Súd mal túto skutočnosť jednoznačne preukázanú zo správy zo Sociálnej poisťovne, pričom aj Obec N., kde mal žalovaný podľa evidencie registrovaný trvalý pobyt v správe uviedla, že žalovaný sa v obci dlhodobo vôbec nezdržiava. Pobyt žalovaného mimo územia SR bol preukázaný aj tým, že žalovaný zároveň aj zásielky súdu preberal na adrese vo Švajčiarsku.
12. Čo sa týka námietok žalobcu uvedenými v odvolaní, odvolací súd dodáva, že v prípade sporov s cudzím - medzinárodným prvkom a cezhraničné spory, súd najskôr vždy skúma právomoc (tzn. najmä osobnú pôsobnosť predpisu). Jednou z prvoradých procesných podmienok konania je danosť súdnej právomoci. Inštitút právomoci sa všeobecne chápe ako zákonom vymedzený rozsah činností, ktorých realizácia je právom aj povinnosťou súdov. Jej splnenie súd skúma ex offo v každom štádiu konania a na každom stupni a jej nedostatok je neodstrániteľný a vedie k zastaveniu konania. Ak súd zistí, že nie je daná jeho právomoc na prejednanie a rozhodnutie o veci s cudzím - medzinárodným prvkom, konanie zastaví. K námietke žalobcu ohľadne bydliska a trvalého pobytu žalovaného odvolací súd uvádza, že podstatným pre správne posúdenie právomoci súdu konať v predmetnej veci je vyriešenie otázky, kde má žalovaný svoje bydlisko/obvyklý pobyt/COMI (rozhodnutie NS SR sp.zn. 4 Cdo 40/2014). Bydliskom sa pritom rozumie miesto, kde sa osoba skutočne trvale zdržuje, aj keď je prihlásená na trvalý pobyt v obvode iného súdu, resp. členského štátu. Pojmy bydlisko a trvalý pobyt preto nie je možné stotožňovať (registrovaný právny stav), pretože fyzická osoba sa na mieste trvalého pobytu nemusí reálne zdržiavať (rozhodnutie NS SR sp.zn. 4 Cdo 40/2014). Taktiež aj podľa uznesenia Nejvyššího soudu ČR zo dňa 02.06.2005, sp.zn. 30 Cdo 444/2004, bydlisko nie je totožné s obsahom pojmu trvalý pobyt - spravidla sa síce tieto pojmy budú prekrývať, nie vždy však zápis v identifikačnom doklade (napr. v občianskom preukaze alebo inom doklade totožnosti) či v evidencii obyvateľstva o trvalom pobyte fyzickej osoby bude totožný so skutočným bydliskom tejto osoby. Bydliskom fyzickej osoby sa rozumie obec, resp. mestský obvod, v ktorom táto osoba býva s úmyslom sa tu zdržiavať. Podľa uznesenia Ústavního soudu ČR zo dňa 05.01.2011, sp.zn. III. ÚS 3436/10, bydliskom je potom treba chápať miesto pobytu fyzickej osoby, v spojení s jej úmyslom sa tu zdržiavať trvale. Bydliskom nie je každé miesto, kde konkrétna fyzická osoba býva, pokiaľ sa na takom mieste zdržuje bez úmyslu zdržovať sa tam trvale. Vzhľadom k uvedenému možno jednoznačne konštatovať, že úmysel žalovaného zdržiavať sa na území Švajčiarskej konfederácie je jednoznačne daný a preukázaný a preto súd námietky žalobcu posúdil ako nedôvodné. K ďalšej námietke žalobcu uvedenej v podanom odvolaní v tom, že strany sporu sa vo Všeobecných obchodných podmienkach dohodli v bode 16.4 ohľadne právomoci slovenských
súdov odvolací súd uvádza, že žalobca mal zrejme na mysli bod 16.1 čl. 16 Spoločné a záverečné ustanovenia Všeobecných obchodných podmienok, z ktorých však nevyplýva dohoda o strán sporu o právomoci slovenských súdov, pretože toto ustanovenie odkazuje iba vo všeobecnosti na právny poriadok Slovenskej republiky. Tento bod Všeobecných zmluvných podmienok nie je možné považovať za dohodu strán o právomoci súdov Slovenskej republiky. V zmysle čl. 19 bodu Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady(EÚ) č. 1215/201 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach môžu strany sporu uzatvoriť dohodu, ktorá udeľuje právomoc tohto členského štátu . Žalobca v konaní nepreukázal, že so žalovaným uzatvoril dohodu s takýmto obsahom, preto súd prvej inštancie prijal správny právny záver o nedostatku právomoci súdov SR vo veci konať. Odvolací súd považoval aj ďalšiu námietku žalobcu ohľadne príslušnosti súd určenú podľa okolností v čase začatia súdneho sporu sa nepodstatnú, pretože v tomto konaní súd vyslovil nedostatok právomoci vo veci konať, pričom ide o neodstrániteľnú podmienku konania, na ktorú je súd povinný prihliadnuť v každom štádiu konania. Rozhodujúci je teda právny stav ku dňu rozhodovania súdu o nedostatku právomoci vo veci konať.
13. Odvolací súd vzhľadom k uvedenému dospel k záveru, že súd prvej inštancie po aplikácii príslušných článkov Dohovoru dospel k správnemu záveru o nedostatku právomoci slovenských súdov na konanie v predmetnej veci, preto posúdil rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne a odvolanie žalobcu vzhľadom k uvedeným skutočnostiam ako nedôvodné.
14. Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
15. Odvolací súd v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol tak, že žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, aj keď principiálne by bolo namieste priznanie náhrady trov konania žalovanému, v prejednávanej veci však možnosť priznania náhrady vylučovalo to, že žalovanému v odvolacom konaní preukázateľne žiadne účelne vynaložené výdavky ako trovy konania nevznikli (§ 256 ods. 1 CSP a contrario i za použitia analógie podľa čl. 4 ods. 1 CSP).
16. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).