Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_17Co-109-2018.pdf
PDF · 84.9 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/109/2018
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu, ako členov senátu, v právnej veci žalobcu: B. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v B. D., D. č. XXX/XX, prechodne bytom v S., R. U. č. XXX/XX, v súčasnosti vo výkone trestu odňatia slobody v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody Prešov, oddelenie výkonu trestu s miestom výkonu služby v Sabinove, so sídlom v Sabinove, Kpt. Nálepku č. 15, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorého koná Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, IČO: 42499500, so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná č. 63, o zaplatenie 1.612.276,81 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 19C/2/2017-231 zo dňa 09.01.2018, ako súdu prvej inštancie, takto
rozhodol:
Uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie konanie zastavil (prvý výrok), vyslovil, že po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia bude vec postúpená Daňovému úradu Košice, so sídlom v Košiciach, Železničná č. 1 (druhý výrok) a žalovanému nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi nepriznal (tretí výrok). Súd prvej inštancie dospel k záveru, že pokiaľ žalobca uplatnil nárok na zaplatenie žalovanej sumy z titulu vrátenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za mesiac január 2011, nejde o súkromnoprávny nárok, ale o nárok upravený predpismi na úseku daňového práva, preto nemá právomoc na prejednanie a rozhodnutie sporu, nakoľko takáto právomoc súdu nevyplýva z ustanovení Civilného sporového poriadku ani z ustanovení iných právnych predpisov, preto konanie zastavil pre nedostatok právomoci; súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 3 a § 10 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „C.s.p.“) v spojení s § 79 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a § 6 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a poplatkov (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov.
2.1 Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal žalobca včas odvolanie zo dňa 31.01.2018 (č.l. 241-242 spisu). Napadnuté uznesenie považoval za nesprávne a nesúhlasil s ním; argumentoval, že žalovaný je podľa § 79 zákona č. 222/2004 Z. z. povinný vrátiť nadmerný odpočet DPH do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie; poukázal na to, že v príslušných daňových subjektoch nezačal daňový úrad daňovú kontrolu, ktorá by mohla byť prekážkou vrátenia uplatneného nadmerného odpočtu DPH; preto naďalej trvá na podanej žalobe, nesúhlasí so zastavení konania a postúpením veci príslušnému daňovému úradu, ktorý spôsobil to, že nadmerný odpočet DPH nebol zaplatený včas; vyjadril názor, že daňový úrad v celom rozsahu zanedbal svoje povinnosti a porušil jeho práva, za čo by mal byť príslušný pracovník trestne alebo disciplinárne stíhaný.
2.2 Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 20.02.2018 (č.l. 275 spisu) k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým uznesením o zastavení konania pre nedostatok právomoci na prejednanie a rozhodnutie sporu; žalobca v podanom odvolaní nevyvrátil skutočnosť, že v prípade uplatneného nároku ide nepochybne o verejnoprávny vzťah založený a vyplývajúci z finančnej činnosti štátu a jeho orgánov, ktorý nemožno podriadiť pod vzťahy uvedené v § 3 a § 4 C.s.p.; na základe uvedeného navrhol potvrdenie napadnutého uznesenia.
2.3 Žalobca v replike zo dňa 14.03.2018 (č.l. 292-300 spisu) podrobne argumentoval v prospech svojho uplatneného nároku; vyjadril názor, že bol poškodený nezákonným postupom správcov dane, ktorý bol následne odsúhlasený žalovaným, čím došlo k jeho finančnému poškodeniu a preto si nárok uplatňuje súdnou cestou; podrobne opisoval porušenie povinností daňových orgánov v daňových konaniach, ktorých je účastníkom; trval na svojom názore, že má právo na vrátenie uplatneného nadmerného odpočtu DPH; poukázal na to, že mu napriek jeho žiadosti nebol pridelený právny zástupca z radov advokátov a nakoľko v prejednávanom spore ide o konanie súvisiace s konkurzom, pretože niektoré obchodné spoločnosti, ktorých je spoločníkom a uplatnili vrátenie nadmerného odpočtu DPH, sú v konkurze pričinením žalovaného na základe nezákonných daňových nedoplatkov, preto navrhol, aby súd vo veci nekonal pokiaľ nebude určený advokát na jeho zastupovanie.
2.4 Žalovaný v duplike zo dňa 22.03.2018 (č.l. 323 spisu) uviedol, že žalobca ani v ďalšom vyjadrení nespochybnil verejnoprávny charakter uplatneného nároku a preto naďalej považoval napadnuté uznesenie za vecne správne a navrhol ho potvrdiť.
2.5 Dupliku žalovaného doručil súd prvej inštancie žalobcovi do vlastných rúk dňa 11.04.2018 na vedomie prostredníctvom pošty (č.l. 327 spisu).
3.1 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správne potvrdil.
3.2 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
3.3 Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
4. Odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Preskúmaním napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie, odvolania žalobcu a obsahu spisu súdu prvej inštancie v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie o odvolaní dospel odvolací súd k záveru, že v prejednávanom spore boli splnené procesné podmienky na zastavenie konania o žalobe žalobcu pre nedostatok právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie sporu; nedostatok právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie sporu (za súčasnej existencie iného konkrétneho orgánu s právomocou rozhodnúť o uplatnenom nároku) predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, ktorý vedie vždy k zastaveniu konania; v zmysle § 3 C.s.p., súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány; súkromnoprávne vzťahy, z ktorých vychádzajú súkromnoprávne spory a iné veci, sú charakterizované najmä právnou rovnosťou a vôľovou autonómiou ich účastníkov, ktorých postavenie je rovnocenné, t.j. jeden z účastníkov súkromnoprávneho vzťahu nie je oprávnený jednostranne ukladať povinnosti druhému účastníkovi a ani sám autoritatívne vynucovať splnenie povinnosti druhého účastníka súkromnoprávneho vzťahu; pre porovnanie verejnoprávne vzťahy ako vzťahy upravené normami verejného práva sú postavené na princípe nadriadenosti a podriadenosti subjektov (princíp subordinácie), pričom pre tieto právne vzťahy je typické, že jeden zo subjektov (orgán verejnej moci) ukladá jednostranne druhému účastníkovi právneho vzťahu na základe zákona a presne ustanoveným spôsobom povinnosti prostredníctvom autoritatívnych administratívnoprávnych aktov aplikácie práva; v týchto vzťahoch vystupuje zjavne do popredia princíp nerovnosti účastníkov a chýba tu autonómia vôle podriadeného účastníka; právomoc prejednať a rozhodnúť spor vyplývajúci z iného ako súkromnoprávneho vzťahu môže mať súd v zmysle § 4 C.s.p. len v prípade ak to výslovne ustanovuje zákon; v prejednávanom spore uplatnil žalobca nárok na vrátenie nadmerného odpočtu DPH; podstatou inštitútu vrátenia nadmerného odpočtu DPH je vrátenie časti dane, ktorú platiteľ zaplatil a ktorá prevyšuje jeho daňovú povinnosť; ide teda o vrátenie plnenia zaplateného štátu, ktoré vzhľadom na špecifickú konštrukciu dane z pridanej hodnoty, za splnenia zákonom stanovených podmienok, prestáva byť plnením povinnosti platiteľa dane a štát je povinný toto plnenie vrátiť s tým, že o vrátení nadmerného odpočtu rozhoduje podľa § 79 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov príslušný daňový úrad; žalobca svoj nárok odvodzuje z právneho vzťahu, ktorý vznikol medzi obchodnými spoločnosťami, ktorých je spoločníkom, ako platiteľmi DPH a správcom dane (daňovým úradom), tento právny vzťah sa netýka žiadnej zo súkromných oblastí života fyzickej osoby alebo existencie právnickej osoby a nevyplýva zo súkromného práva, pretože ide o verejnoprávny vzťah sledujúci zabezpečenie fungovania funkcií štátu, t.j. cieľ odlišný od tých, pre ktoré fyzické a právnické osoby vstupujú do súkromnoprávnych vzťahov; účastníci v tomto vzťahu nemajú autonómne a rovnoprávne postavenie charakteristické pre právne vzťahy založené na súkromnom práve, naopak ich odlišné postavenie v tomto právnom vzťahu vykazuje znaky odzrkadľujúce osobitný význam daní v rámci finančnej činnosti štátu pri sústreďovaní peňažných prostriedkov do štátnych a iných verejných peňažných fondov v záujme finančného zabezpečenia verejných potrieb a funkcií štátu, keď v neposlednom rade je tento právny vzťah upravený osobitným právnym predpisom (zákon č. 222/2004 Z. z.), ktorý samostatne rieši dôsledky vzniku nadmerného odpočtu DPH a stanovuje osobitný postup zákonom určeného (daňového) orgánu ako aj podmienky, pri splnení ktorých sa má nadmerný odpočet DPH vrátiť oprávnenému (daňovému) subjektu; z uvedeného je zrejmé, že v posudzovanom prípade žalobcom uplatneného nároku nejde o súkromnoprávny spor ani inú súkromnoprávnu vec a súčasne rozhodovanie o vrátení nadmerného odpočtu DPH zákon nezveruje súdu; súd prvej inštancie preto konanie o žalobe žalobcu správne zastavil a postúpil spor na prejednanie a rozhodnutie príslušnému daňovému úradu; samotná nedôvera žalobcu v postup daňového úradu nemôže založiť právomoc súdu na prejednanie a rozhodnutie sporu; v dôsledku nedostatku právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie prejednávaného sporu nebolo potrebné zaoberať sa námietkou žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore, pretože skúmanie právomoci súdu predchádza skúmanie vecnej legitimácie sporových strán; nakoniec nemožno súhlasiť ani s námietkou žalobcu, že prejednávaný spor je sporom súvisiacim s konkurzom (§ 90 ods. 1 C.s.p.), pretože len zo samotnej skutočnosti, že na majetok niektorej sporovej strany mal byť vyhlásený konkurz, nespôsobuje následok, že ide o spor súvisiaci s konkurzom, preto v prejednávanom spore neprichádza do úvahy povinné zastúpenie žalobcu zástupcom z radov advokátov.
5. Na základe uvedeného odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správne potvrdil vrátane závislého výroku (§ 379 písm. a/ C.s.p.) o trovách konania pred súdom prvej inštancie, ktorý bol vecne správny, pretože v dôsledku zavinenia žalobcu na zastavení konania vznikol nárok na náhradu trov konania žalovanému, tento však žiadne trovy konania nežiadal nahradiť.
6. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že napadnutým uznesením rozhodol súd prvej inštancie len o žalobe žalobcu; z obsahu spisu vyplýva, že žalobca podal žalobu nielen vo svojom mene, ale aj ako zástupca ďalších konkrétnych 39 obchodných spoločností ako ďalších žalobcov, ktorí udelili žalobcovi splnomocnenie na svoje zastupovanie v konaní (č.l. 5-6 spisu v spojení s č.l. 7-8 spisu); súd prvej inštancie neopomenie rozhodnúť aj o žalobe týchto žalobcov.
7. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalovaný bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, vznikol mu proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania; nakoľko žalovaný žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil, odvolací súd mu ich náhradu proti žalobcovi nepriznal.
8. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).