Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1S/322/2021

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobkyne: 1. maloletá X. M., I. XX.XX.XXXX, Z. X. H. XXXX/ XX, XXX XX Z., zastúpená zákonným zástupcom: Ing. L. M.N., B.., I. XX.XX.XXXX, Z. X. H. XXXX/XX, XXX XX Z. 2. maloletá H. M., I. XX.XX.XXXX, Z. B. XX, XXX XX Z., zastúpená zákonným zástupcom: Mgr. R. M., I. XX.XX.XXXX, Z. B. XX, XXX XX Z., obidve právne zastúpené: advokátskou kanceláriou G. Lehnert, s.r.o., so sídlom Rajská 7, 811 08 Bratislava, ICO: 31 347 762, proti žalovanému: Regionálny úrad verejného zdravotníctva Bratislava hlavné mesto so sídlom v Bratislave, Ružinovská 8, 820 09 Bratislava, o preskúmanie zo dňa 01.12.2021, takto

rozhodol:

I. Správny súd žalobu o d m i e t a . II. Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

I.

Žaloba

1. Žalobkyne žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej aj ako „správny súd“ alebo „tunajší súd“) dňa 02.12.2021 a doplnenou podaním zo dňa 03.01.2022, žiadajú o zrušenie vyhlášky Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Bratislava hlavné mesto so sídlom v Bratislave č. 276/2021, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia pre obmedzenie prezenčnej výučby zariadení pre deti a mládež v územnom obvode okresov Bratislava I až V, Malacky, Pezinok a Senec, ktorá bola žalobkyniam oznámená jej zverejnením vo Vestníku vlády Slovenskej republiky pod č. 276/2021 dňa 01.12.2021, ktorou žalovaný s účinnosťou od 06.12.2021 nariadil podľa ust. obmedzenie zariadení pre deti a mládež v územnom obvode okresov Bratislava I až V, Malacky, Pezinok a Senec zákazom prezenčného vzdelávania, a to:

a) 2. stupeň základných škôl, b) školy pre deti a žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, s výnimkou materských škôl a 1. stupňa základných škôl, c) gymnázia, d) stredné odborné školy, e) stredné športové školy, f) školy umeleckého priemyslu, g) konzervatóriá, h) prevádzkarne, v ktorých sa prevádzkuje živnosť výchovy a mimoškolského vzdelávania detí a mládeže (ďalej len „napadnuté opatrenie“). Prípustnosť podania žaloby žalobkyne dôvodili, poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý vo svojom uznesení, sp.zn. zo dňa 27.04.2021 konštatoval, že ustanovenia vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 77/2020, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k obmedzeniam

prevádzok a hromadných podujatí, vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 3/2021, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k obmedzeniam prevádzok a hromadných podujatí, vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 13/2021, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k obmedzeniam prevádzok a hromadných podujatí a vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 45/2021, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k obmedzeniam prevádzok a hromadných podujatí „5W správnym aktom vydaným orgánom verejnej správy pri plnení jej úloh, ktorý má napriek zastretiu do podoby vyhlášky charakter hybridného správneho aktu svojho druhu, ktorý je preskúmateľný správnym súdom v rámci konania o správnej žalobe podľa tretej časti prvej hlavy " (bod 15. prvá veta cit. uznesenia). Vo vyššie cit. uznesení Ústavný súd Slovenskej republiky taktiež konštatoval, že „osoba dotknutá opatrením Úradu verejného zdravotníctva vydaným na predchádzanie chorobám a pri ohrození verejného zdravia je oprávnená napadnúť toto opatrenie všeobecnou správnou žalobou, ktorá zakladá prednostnú právomoc všeobecného súdu oproti subsidiárnej právomoci ústavného súdu rozhodnúť o ochrane základných práv dotknutej osoby v konaní o ústavnej sťažnosti podľa " (bod 18. prvá veta cit. uznesenia). V zmysle cit. uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky podľa žalobkýň napadnutá vyhláška žalovaného predstavuje hybridný správny akt, ktorý je možné napadnúť jedine prostredníctvom správnej žaloby v správnom súdnom konaní. 2. Žalobkyne žalobou v celom rozsahu napádajú vyššie uvedené opatrenie žalovaného a domáhajú sa jeho zrušenia, nakoľko zastávajú názor, že napadnutým opatrením žalovaný zasiahol do ich práva na vzdelanie garantovaného a čl. 28 Dohovoru o právach dieťaťa, pričom žalobkyne ním boli ukrátené na svojich právach a právom chránených záujmoch. Napadnuté opatrenie podľa žalobkýň vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, je sčasti nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci podľa ust. , a v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). 3. V žalobe uviedli, že napadnutým opatrením žalovaný nariadil zákaz prezenčného vyučovania vo všetkých vyššie uvedených zariadeniach pre deti a mládež v územnom obvode okresov Bratislava I, Bratislava II, Bratislava III, Bratislava IV, Bratislava V, Malacky, Pezinok a Senec. Žalobkyne namietali, že aj napriek tomu, že napadnutým opatrením bezpochyby došlo k zásahu do práva na vzdelanie podľa a čl. 28 Dohovoru o právach dieťaťa všetkých žiakov, ktorých sa toto opatrenie týka, žalovaný ho odôvodnil len stručne, a to jednoduchým konštatovaním existencie pandémie ochorenia COVID-19, bez akékoľvek ďalšieho odôvodnenia. Pre absenciu akéhokoľvek zrozumiteľného odôvodnenia napadnutého opatrenia sa žalobkyne teda môžu len domnievať, že dôvodom pre jeho vydanie je súčasná pandemická situácia v súvislosti s ochorením COVID-19 v Bratislavskom kraji, pritom aj v prípade, ak dôvodom pre vydanie napadnutého opatrenia bola súčasná pandemická situácia v súvislosti s ochorením COVID-19 v Bratislavskom kraji, čo však z napadnutého opatrenia z vyššie uvedených dôvodov nijako nevyplýva, je podľa žalobkýň napadnuté opatrenie nezákonné. Žalobkyne poukázali aj na skutočnosť, že zo všeobecne dostupných dát o priebehu ochorenia COVID-19, ktoré má bezpochyby k dispozícii aj žalovaný, vyplýva, že v Bratislavskom kraji sa pandemická situácia výrazne zlepšuje a že k 01.12.2021 (deň vyhlásenia napadnutého opatrenia vo vestníku vlády Slovenskej republiky) bola medzitýždenná zmena 7-dňovej incidencie z PCR testov nižšia o 16% v okrese W., o 5% v okrese B. a o 6% v okresoch Z. I, II, III, IV a V. Jedine v okrese M. bola zaznamenaná vyššia medzitýždenná zmena 7-dňovej incidencie z PCR testov, a to len o 2%. Z dostupných dát taktiež vyplýva, že zaočkovanosť proti ochoreniu COVID-19 v Bratislavskom kraji dosiahla k 26.11.2021 až 66,27%, čo je najviac spomedzi všetkých krajov Slovenskej republiky a vysoko nad celoštátnym priemerom, ktorý k 26.11.2021 dosahoval len 45,10%, rovnako podľa žalobkýň z vyjadrenia ministra školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky zo dňa 01.12.2021 vyplýva, že Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky eviduje k 01.12.2021 len 1,7% žiakov a 3,4% zamestnancov, ktorí sú pozitívni na ochorenie COVID-19. Vzhľadom na vysokú mieru zaočkovanosti proti ochoreniu COVID-19 v Bratislavskom kraji, sa žalobkyne domnievajú, že uvedené čísla budú v školských zariadeniach Bratislavského kraja podstatne nižšie. Poukázali aj na skutočnosť, že žiadne údaje v súčasnosti neumožňujú konštatovať, že k šíreniu ochorenia COVID-19 dochádza v školách, ktorých sa napadnuté opatrenie dotýka a ani do akej miery prispievajú tieto zariadenia k nárastu pandémie. Práve naopak, podľa žalobkýň z dostupných údajov vyplýva, že školské zariadenia v Bratislavskom kraji nijakým spôsobom vývoj pandémie neovplyvňujú. 4. Ďalej uviedli, že podmienkou vydania opatrení je vždy skutková okolnosť, ktorá musí byť v procese vydania opatrenia verifikovaná a ktorej musí zodpovedať aj obsah konkrétneho opatrenia (napr. ). V tomto prípade by takouto skutkovou okolnosťou muselo byť dostatočne konkretizované

ohrozenie verejného zdravia, ktoré je podmienkou pre vydanie napadnutého opatrenia, ktorým sa vážne zasahuje do základných práv žalobcov - detí ( a čl. 28 Dohovoru o právach dieťaťa). Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je však podľa žalobkýň zrejmé, že napadnuté opatrenie vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu, nakoľko nimi uvedené skutočnosti svedčia skôr o tom, že pre vydanie napadnutého opatrenia nebol dostatočný dôvod. Ďalej žalobkyne namietali aj, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci podľa ust. , čo zároveň viedlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci podľa ust. , ktoré vyústilo do vydania napadnutého opatrenia. V danom prípade bol žalovaný podľa žalobkýň povinný, okrem dostatočného zistenia skutkového stavu, posudzovať aj primeranosť zásahov, ktoré napadnutým opatrením spôsobil, čo sa však nestalo. Zastávajú názor, že za každých okolností musí opatrenie obmedzujúce práva ospravedlňovať existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t.j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (). Je preto podľa žalobkýň zjavné, že všetky opatrenia, aj keď sú prijaté v čase núdzového stavu, musia byť primerané hrozbe a jej bezprostrednosti, nesmú trvať dlhšie ako samotná hrozba a musia sa vzťahovať iba na regióny, ktoré sú ňou postihnuté a taktiež, že prerušenie školského vyučovania v školách pre celé územie Bratislavského kraja, je v rozpore so zásadou proporcionality, pretože za súčasnej situácie nemožno tvrdiť, že verejný záujem na ochrane zdravia prevyšuje nad uvedenými individuálnymi právami jednotlivcov, v tomto prípade žiakov. To podľa žalobkýň znamená, že napadnuté opatrenie je nutné posudzovať aj podľa kritérií prípustnosti a primeranosti zásahu do základných práv, čo predpokladá vykonanie testu legality, legitimity a proporcionality. Vzhľadom na skutkový stav veci ako aj na absenciu akéhokoľvek odôvodnenia, ktoré by aspoň nejako odôvodňovalo tak závažný zásah do základných práv žalobkýň ( a čl. 28 Dohovoru o právach dieťaťa), akým je zákaz prezenčného vzdelávania maloletých detí, zastávajú názor, že napadnuté opatrenie nevychádza z posúdenia konkrétnej miery rizika spojeného s nariadenou povinnosťou (zákazom) a už z tohto dôvodu nemohlo naplniť ani požiadavku na posúdenie primeranosti zásahu do práv a oprávnených záujmov fyzických osôb, pričom upozornili aj na tú skutočnosť, že pri napadnutom opatrení úplne absentuje nielen aktuálna, ale akákoľvek analýza pandemickej situácie v Bratislavskom kraji. 5. Podľa žalobkýň je teda zrejmé, že v danom prípade prerušenie školského vyučovania v školách pre celé územie Bratislavského kraja, je v príkrom rozpore so zásadou proporcionality, pretože za súčasnej situácie nemožno tvrdiť, že verejný záujem na ochrane zdravia prevyšuje nad vyššie uvedenými základnými individuálnymi právami žalobkýň, v tomto prípade maloletých žiakov. Tento vážny zásah do základných práv žalobkýň žalovaný naviac nijako neodôvodnil, preto je napadnuté opatrenie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov podľa ust. . Z vyššie uvedeného zároveň žalobkyne namietali aj, že napadnuté opatrenie žalovaného vychádza okrem iného aj z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust. , a preto je dôvodné ho ako nezákonné zrušiť.

II.

Relevantné právne predpisy

6. Podľa , v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 7. Podľa , každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 8. Podľa , na účely tohto zákona sa rozumie a) administratívnym konaním postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov, b) rozhodnutím orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorý je formálne označený ako rozhodnutie alebo je za rozhodnutie považovaný podľa osobitného predpisu a zakladá, mení, zrušuje alebo deklaruje práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby, alebo sa jej priamo dotýka,

c) opatrením orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté. 9. Podľa , orgánmi verejnej správy sa na účely tohto zákona rozumejú

a) orgány štátnej správy, b) orgány územnej samosprávy, ktorými sú obce, mestá, a v hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave a v meste Košice mestské časti a samosprávne kraje, c) orgány záujmovej samosprávy, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovacej právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy, d) právnické osoby a fyzické osoby, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy, e) štátne orgány, iné orgány alebo subjekty, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy. 10. Podľa , správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 11. Podľa , správne súdy nepreskúmavajú všeobecne záväzné právne predpisy, ak tento zákon neustanovuje inak. 12. Podľa , ak tento zákon neustanovuje inak, správny súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže správny súd konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné podmienky"). 13. Podľa , správny súd uznesením odmietne žalobu, ak je neprípustná. 14. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá SR, Slovenská republika je zvrchu demokratický a právny štát. 15. Podľa SR, 1) Každý má právo na vzdelanie. Školská dochádzka je povinná. Jej dĺžku po vekovú hranicu ustanoví zákon. 2) Občania majú právo na bezplatné vzdelanie v základných školách a stredných školách, podľa schopností občana a možnosti spoločnosti aj na vysokých školách. 3) Zriaďovať iné školy ako štátne a vyučovať v nich možno len za podmienok ustanovených zákonom; v takýchto školách sa môže vzdelávanie poskytovať úhradu. 4) Zákon ustanoví, za akých podmienok majú občania pri štúdiu právo na pomoc štátu. 16. Podľa SR, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanoví zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. 17. Podľa SR, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. 18. Podľa SR, 1) Domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. 2) Podmienky a rozsah obmedzenia základných práv a slobôd a rozsah povinností v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu ustanoví ústavný zákon. 19. Podľa článku SR, Ústredné orgány štátnej správy a miestne orgány štátnej správy sa zriaďujú zákonom. 20. Podľa článku SR, Ministerstvá a iné orgány štátnej správy na základe zákonov a v ich medziach môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to splnomocnené zákonom. Tieto všeobecne záväzné právne predpisy sa vyhlasujú spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 21. Podľa článku a SR, ústavný súd rozhoduje o súlade c) všeobecne záväzných nariadení podľa čl. 68 s , s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a so zákonmi, ak o nich nerozhoduje iný súd, d) všeobecne záväzných právnych predpisov miestnych orgánov štátnej správy a všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy podľa čl. 71 ods. 2 s , s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, so zákonmi, s nariadeniami

vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, ak o nich nerozhoduje iný súd. 22. Podľa § laa o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, vláda rozhoduje spravidla formou uznesenia vlády; uznesenie vlády nepodlieha preskúmaniu súdom, ( ) ak osobitný predpis neustanovuje inak ( o kritickej infraštruktúre v znení ) 23. Podľa čl. 5 ods. 1 (Núdzový stav) ústavného o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu (ďalej len ako „ústavný “), núdzový stav môže vláda vyhlásiť len za podmienky, že došlo alebo bezprostredne hrozí, že dôjde k ohrozeniu života a zdravia osôb, a to aj v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie, k ohrozeniu životného prostredia alebo k ohrozeniu značných majetkových hodnôt v dôsledku živelnej pohromy, katastrofy, priemyselnej, dopravnej alebo inej prevádzkovej havárie; núdzový stav možno vyhlásiť len na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie Slovenskej republiky. 24. Podľa čl. 5 ods. 3 ústavného , v čase núdzového stavu, okrem núdzového stavu vyhláseného z dôvodu ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie, možno v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie Slovenskej republiky, a to najviac v tomto rozsahu: a) obmedziť nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia núteným pobytom v obydlí alebo evakuáciou na určené miesto, b) uložiť pracovnú povinnosť na zabezpečenie zásobovania, udržiavania pozemných komunikácií a železníc, vykonávania dopravy, prevádzkovania vodovodov a kanalizácií, výroby a rozvodu elektriny, plynu a tepla, výkonu zdravotnej starostlivosti, poskytovania sociálnych služieb, vykonávania opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, udržiavania verejného poriadku alebo na odstraňovanie vzniknutých škôd, c) obmedziť výkon vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na rozmiestnenie vojakov, príslušníkov ozbrojených zborov, zdravotníckych zariadení, zásobovacích zariadení, záchranných služieb a uvoľňovacích a iných technických zariadení, d) obmedziť výkon vlastníckeho práva k hnuteľným veciam zákazom vjazdu motorových vozidiel alebo obmedzením ich používania na súkromné účely a na podnikanie, e) obmedziť nedotknuteľnosť obydlia na ubytovanie evakuovaných osôb, f) obmedziť doručovanie poštových zásielok, g) obmedziť slobodu pohybu a pobytu, h) obmedziť alebo zakázať uplatňovanie práva pokojne sa zhromažďovať alebo zhromažďovanie na verejnosti podmieniť povoľovaním, i) obmedziť právo slobodne rozširovať informácie bez ohľadu na hranice štátu a slobodu prejavu na verejnosti, j) zabezpečiť vstup do vysielania rozhlasu a televízie spojený s výzvami a informáciami pre obyvateľstvo, k) zakázať uplatňovanie práva na štrajk, l) vykonať opatrenia na riešenie stavu ropnej núdze. 25. Podľa čl. 5 ods. 4 ústavného , v čase núdzového stavu vyhláseného z dôvodu ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie možno v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie Slovenskej republiky, a to najviac v rozsahu podľa odseku 3 písm. a), b), e), g), h) alebo písm. j). 26. Podľa o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len , regionálny úrad verejného zdravotníctva nariaďuje opatrenia na predchádzanie ochoreniam podľa a opatrenia pri ohrození verejného zdravia podľa v rámci svojej územnej pôsobnosti. 27. Podľa , úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia nariaďuje opatrenia, ktorými sú: zákaz alebo obmedzenie prevádzky zariadení, v ktorých dochádza k zhromažďovaniu osôb. 28. Podľa , ak je potrebné nariadiť opatrenia podľa alebo na celom území Slovenskej republiky, určitej časti jej územia alebo pre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb, nariaďuje ich úrad verejného zdravotníctva [] alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva [] všeobecne záväzným právnym predpisom.

29. Podľa , všeobecne záväzný právny predpis úradu verejného zdravotníctva a regionálneho úradu verejného zdravotníctva vydávaný podľa odseku 1 sa označuje názvom vyhláška a nadobúda platnosť dňom vyhlásenia vo Vestníku vlády Slovenskej republiky.

III.

Právne závery správneho súdu

30. Z obsahu podanej žaloby vyplýva, že žalobkyne žiadajú zrušiť vyhlášku žalovaného postupom podľa , a z dôvodu, že týmto nezákonným opatrením žalovaný zasiahol do ich práva na vzdelanie garantovaného SR a čl. 28 Dohovoru o právach dieťaťa, nakoľko ním boli ukrátené na svojich právach a právom chránených záujmoch, poukazujúc na neodôvodnenie opatrenia a rozpor so zásadou proporcionality. 31. Konajúci správny súd vychádzajúc z obsahu žaloby, jej predmetu a účelu skôr, ako podrobil prejednávanú vec meritórnemu prieskumu, zisťoval, či v prejednávanom prípade je daná právomoc súdu na konanie a rozhodovanie vo veci. 32. Správne súdnictvo je založené na princípe generálnej klauzuly ( ), ktorá je formulovaná tak, že súdy v zásade preskúmavajú všetky rozhodnutia, oparenia, správne akty orgánov verejnej správy, s výnimkou tých, ktoré zákon výslovne z prieskumu vylučuje. Rozsah právomocí pri preskúmaní správnych rozhodnutí je teda obmedzený negatívnou enumeráciou rozhodnutí, ktoré správne súdy nepreskúmavajú. 33. Ustanovenie negatívne vymedzuje právomoc správnych súdov teda ustanovuje, čo správne súdy nepreskúmavajú. Tento výpočet je demonštratívny, nie úplný. „Právomoc správnych súdov je vo všeobecnosti vymedzená v prostredníctvom 1.predmetu prieskumu, 2.skúmanej otázky. Predmetom prieskumu sú rozhodnutia, opatrenia, iné zásahy, nečinnosť orgánov verejnej správy a ďalšie veci ustanovené zákonom týkajúce sa činnosti orgánov verejnej správy. Spoločným menovateľom všetkých týchto predmetov prieskumu je, že ide o výsledky konania, resp. nekonania orgánov verejnej správy pri výkone verejnej správy. Od tohto elementárneho vyjadrenia predmetu prieskumu možno potom odvodiť prvé základné vymedzenie toho, čo správne súdy nepreskúmavajú, a to právne a iné akty či úkony subjektov, ktoré nie sú orgánmi verejnej správy, resp. tie právne akty orgánov verejnej správy, ktoré nie sú výsledkom výkonu verejnej správy a v ktorých teda absentuje vrchnostenský vzťah medzi orgánom verejnej správy a adresátom daného aktu. Co sa týka skúmanej otázky, tú predstavuje zákonnosť predmetu prieskumu. Správny súd teda koná a rozhoduje o tom, či rozhodnutím, opatrením, iným zásahom orgánu verejnej správy bol porušený zákon, alebo iný všeobecno-záväzný právny predpis, alebo či je orgán verejnej správy v strave nezákonnej nečinnosti atď." (, C.H.BECK 2018 ISBN: 978-80-7400-678-4 str. 120). 34. Charakteristickým znakom normatívnych právnych aktov je ich všeobecná záväznosť, ktorá sa vzťahuje na neurčitý počet adresátov s tým, že tieto akty sú výsledkom tzv. tvorby práva. Normatívny právny akt je možné definovať ako akt normotvornej činnosti subjektu, majúceho legislatívnu právomoc. Ide o výsledok realizovanej legislatívnej právomoci. Medzi subjekty s legislatívnou právomocou je v zmysle právnych predpisov možné zariadiť NR SR, vládu ako celok, ministerstvá, resp. aj iný správny orgán alebo zastupiteľstvo územného samosprávneho celku (t. j. obce, či samosprávneho kraja). Individuálny správny akt predstavuje produkt orgánu verejnej správy pri aplikácii práva v individuálnych administratívnych veciach, ide pritom o širokú oblasť právnych vzťahov. 35. Z článku 13 ods. 2 SR vyplýva, že medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto výlučne formou zákona. Vymedzením práva sa identifikuje „priestor práva“, teda rozsah spoločenských vzťahov, v ktorých sa dané právo priznáva. Mimo svojho „priestoru“ právo neexistuje. Základné práva a slobody spravidla nie sú výslovne definované v ústavných normách, ale sú ponechané na identifikáciu pomocou rozumného výkladu tomu, kto je oprávnený právo aplikovať. 36. Obmedzenie práva je zásah do „priestoru práva“, teda medzi hranice, ktorými je právo vymedzené. SR výslovne určuje podmienky, ktoré legitimizujú obmedzenie základného práva alebo slobody. Podmienky obmedzenia základného práva alebo slobody ustanovuje čl. 13 ods. 2 až 4. Účelom úpravy čl. 13 ods. 2 je určiť formálnu záruku obmedzenia základných práv a slobôd. Na rozdiel od uloženia povinnosti, ktoré môže mať jednu zo štyroch foriem uvedených v taxatívnom výpočte čl. 13 ods. 1, ústavne konformné obmedzenie základného práva alebo slobody musí mať formu zákona, ktorý splnil všetky podmienky určené pre schvaľovanie zákona. Zákon, ktorý primárne upravuje právomoc vlády v čase vyhláseného núdzového stavu obmedziť základné práva a slobody je Zákon o bezpečnosti

štátu, ktorý v čl. 5 ods. 3 taxatívne vymenúva základné práva a slobody, ktoré vláda môže počas núdzového stavu obmedziť, prípadne aké povinnosti môže uložiť a zároveň vládu pri obmedzovaní práv a slobôd a ukladaní povinností limituje rozsahom, časom a postihnutým územím. Cit. ústavný zákon v čl. 5 upravuje kompetencie vlády SR, ktorá môže v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie Slovenskej republiky najviac v stanovenom rozsahu podľa ods. 3. písm. a) až 1). Rozhodnutím vlády o obmedzení základných práv a slobôd, resp. uložením povinnosti vládou v zmysle čl. 5 ods. 3 Zákona o bezpečnosti štátu nejde o ukladanie (normatívne) novej povinnosti, ako to predpokladá SR, ale len o obmedzenie už existujúcich práv a slobôd a o možnosť vyžadovať splnenie zákonom uložených povinností, ktoré sú potrebné na odvrátenie krízovej situácie, pričom tieto kompetencie vlády upravuje okrem o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu v znení neskorších predpisov. Ide teda o aplikáciu práva vyjadreného v Ústave SR, ústavných zákonoch a zákonoch, ktoré vláda robí v rámci svojej SR a Zákonom o bezpečnosti štátu zverenej právomoci. 37. Na rozdiel od normatívnych právnych aktov, individuálny správny akt (po nadobudnutí právoplatnosti) vytvára hmotné právo medzi účastníkmi konkrétneho administratívneho konania a záväzne upravuje ich právne pomery, teda nemá všeobecnú záväznosť. Na uvedené nadväzuje aj právna úprava vymedzená v ust. , v zmysle ktorej účastníkom správneho súdneho konania sú aj tí, ktorí boli účastníkmi administratívneho konania. Treba si uvedomiť, že preskúmavanie rozhodnutie (opatrenie) orgánu verejnej správy môže konštituovať alebo deklarovať práva a povinnosti určitým fyzickým alebo právnickým osobám, alebo sa môže priamo dotýkať práv takýchto osôb. Pokiaľ tieto osoby mali v administratívnom konaní, v ktorom bolo vydané žalobou napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie postavenie účastníkov konania, mohli by byť na svojich subjektívnych právach dotknutí aj rozhodnutím správneho súdu. Preto všetky tieto osoby musia byť za každých okolností účastníkmi konania pred správnym súdom a majú základné právo sa vyjadrovať ku všetkým skutočnostiam tvrdených v správnej žalobe. Jednou zo základných ideí rekodifikácie správneho súdneho procesu bolo nezúženie prístupu k správnemu súdu, kedy de facto bol zvolený model opačný k právnej úprave Českej republiky, pri ktorom sa účastník administratívneho konania bez ďalšieho považuje za účastníka správneho súdneho konania s tým, že ak nemá záujem byť jeho účastníkom, musí mať možnosť sa účastníctva kvalifikovaným spôsobom vzdať. Z tohto aspektu žalobkyne opomenuli jednu dôležitú skutočnosť (pokiaľ žalobou napadnutú vyhlášku žalovaného považujú za spôsobilú prieskumu v správnom súdnictve ako to uviedli v bode 6. žaloby), a to označiť všetkých účastníkov daného konania, teda všetkých účastníkov, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie adresované, aby tak mohli naplniť svoje garantované práva účastníka súdneho konania. V opačnom prípade nastáva procesné absurdná situácia, kedy by správny súd rozhodoval o právach a povinnostiach neurčitého počtu subjektov, a títo by zároveň neboli účastníkmi súdneho konania. Nie je preto na mieste komparácia právnej úpravy Českej republiky, kde všeobecný predpis o správnom konaní pozná inštitút tzv. opatrení obecní povahy“ ( a nasl. zákona č. 500/2004 Sb.) a zákon priamo zakladá právomoc správneho súdu tieto akty preskúmavať ( zákona č. 150/2002 Sb. soudní rád správni). Právomoc správneho súdu v SR je možné založiť iba zákonom, nie rozhodnutím Ústavného súdu SR o hybridnej povahe správneho aktu ( Z povahy moci verejné plyne, že nerozumí se sama sebou, nýbrž že musí se zakládati na právni norme. Ústavní listina obsahuje v § a 90 pozitívni ustanovení, z nichž jest patrno, že výsostná právomoc muže se zakládati jen na zákone a toliko podrobná úprava muže býti svéfena moci narizovací. Z této základní zásady sluší vycházeti pri posuzování otázky, zdali je možno rozhodovací právomoc úřední, která je zrejmé právomocí výsostní, založiti na analógii. Odpoveď muže býti ovšem jen záporná - Boh. A 5753/1926 rozhodnutie sp. zn. 11916/26 zo dňa 09.06.1926). Taká interpretácia práva ide v priamom protiklade so zákonom - § laa v spojení s .

38. Ďalej je podstatné, že ust. vylučuje právomoc správneho súdu pri preskúmavaní všeobecne záväzných právnych predpisov (normatívnych právnych aktov). Dôvody pre vyňatie vecí uvedených v ust. zo súdneho prieskumu sú však predovšetkým procesného charakteru. Ide najmä o aplikáciu zásady subsidiarity súdneho prieskumu a negáciu tých verejno-správnych vecí, pri ktorých nie je daný priamy dotyk na subjektívnych právach alebo sú spojené s inými než právnymi odbornými otázkami. Primárnym účelom správneho súdnictva je poskytovanie ochrany subjektívnym právam fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (, ). Priamy dotyk na týchto právach je u fyzických a právnických osôb procesnou podmienkou spojenou s unesením ich aktívnej žalobnej legitimácie. O priamom dotyku na subjektívnych právach však možno hovoriť v

zásade len pri individuálnych správnych aktoch, teda takých, ktoré majú konkrétneho adresáta. Z tohto dôvodu preto správne súdnictvo vo všeobecnosti neposkytuje ochranu vo vzťahu k všeobecne záväzným právnym predpisom orgánov verejnej správy. Adresátom týchto predpisov je totiž v zásade neurčitý počet osôb. Jedinou výnimkou v tomto smere však naďalej zostáva preskúmavanie zákonnosti všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy v zmysle až 367 . Pokiaľ preto zákon v spája administratívne konanie aj s vydávaním normatívnych správnych aktov, je nutné pod týmito rozumieť práve všeobecne záväzné nariadenia obcí, miest, mestských častí a samosprávnych krajov. Vzhľadom na to, že pri všeobecne záväzných právnych predpisoch nemožno vo vzťahu k ich adresátovi hovoriť o priamom dotyku na subjektívnych právach, aktívnu žalobnú legitimáciu pri preskúmavaní zákonnosti všeobecne záväzných nariadení zákon zveruje vo všeobecnosti prokurátorovi a po novom pri ochrane verejného záujmu v oblasti životného prostredia aj zainteresovanej verejnosti (). Na preskúmavanie súladu všeobecne záväzného nariadenia s však je naďalej výlučne oprávnený len Ústavný súd SR v zmysle a . Takýto model pritom prešiel aj kontrolou ústavnosti (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. z 12.11.2014).

39. Ako už konštatoval kompetenčný senát Najvyššieho súdu SR v uznesení sp.zn. zo dňa 25.05.2021: „Pokiaľ preto zákon v spája administratívne konanie aj s vydávaním normatívnych správnych aktov, je nutné pod týmito rozumieť práve všeobecne záväzné nariadenia obcí, miest, mestských častí a samosprávnych krajov. Vzhľadom na to, že pri všeobecne záväzných právnych predpisoch nemožno vo vzťahu k ich adresátovi hovoriť o priamom dotyku na subjektívnych právach, aktívnu žalobnú legitimáciu pri preskúmavaní zákonnosti všeobecne záväzných nariadení zákon zveruje vo všeobecnosti prokurátorovi a po novom pri ochrane verejného záujmu v oblasti životného prostredia aj zainteresovanej verejnosti (). Na preskúmavanie súladu všeobecne záväzného nariadenia s SR však je naďalej výlučne oprávnený len Ústavný súd SR v zmysle a . Takýto model pritom prešiel aj kontrolou ústavnosti (pozri nález Ústavného súdu SR. sp. zn. z 12.11.2014). (FEČÍK, Marián. [Negatívne vymedzenie právomoci správnych súdov]. In: BAR1COVA, a kol. . 1. vydanie. Bratislava: Nakladatelství C. H. Beck, 2017, s. 119.). Ako vyplýva zo aj „napadnutých“ vyhlášok ÚVZ SR možno ich jednoznačne považovať za všeobecne záväzné právne predpisy. Nesprávne resp. neúplné sa javí tvrdenie okresného súdu, že ide o správne akty a preto ich majú preskúmať správne súdy. Ustanovenie ale dlhodobo i teória správneho práva totiž akty verejnej správy de/z' na normatívne správne akty a individuálne správne akty. Avšak ako je uvedené vyššie spomedzi normatívnych právnych aktov prieskumu prostredníctvom správnych súdov podliehajú len všeobecne záväzné nariadenia vydávané orgánmi samosprávy, lebo sú osobitne upravené v a aj samotné znenie toto predpokladá. “

40. Vo vzťahu k vyššie uvedenému, správny súd poukazuje na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý vyslovil v rozsudku zo dňa 15.10.2020: „Podľa názoru kasačného súdu normatívny správny akt, ktorý nie je rozhodnutím a contrario, nepodlieha súdnemu prieskumu podľa prvej vety SR, a to ani v prípade, ak sa týka základných práv a slobôd. Preskúmavaná vyhláška sa vzťahuje na neurčitý počet adresátov rovnakého druhu, informácie obsiahnuté vo vyhláške, sú záväzné pre každý subjekt, na ktorý sa vzťahujú práva, povinnosti a obmedzenia súvisiace s vlastnením, nájmom alebo iným postavením subjektov (fyzických a právnických osôb), nehnuteľností nachádzajúcich sa v rozsahu inundačného územia a nehnuteľnosti, na ktoré sa práva, povinnosti a obmedzenia, určené rozsahom inundačného územia, vzťahujú. Vyhláška žalovaného je normatívnym aktom vydaným žalovaným ako kompetentným orgánom verejnej správy... Pokiaľ žalovaný vyhlášku vydal a konal v rozsahu kompetencie určenej zákonom, charakter vyhlášky ako normatívneho aktu, vzhľadom na jej obsah, podľa kasačného súdu, nie je možné považovať za tzv. zmiešaný alebo hybridný správny akt, ktorý by za splnenia zákonných podmienok mohol byť preskúmateľný súdom v súdnom prieskume. Podľa názoru kasačného súdu posudzovaná vyhláška - akt nie je individuálne adresovaný žalobcom, ani konkrétnym adresátom, keď upravuje práva a povinnosti vo vzťahu k subjektom, ktoré sú označené vo všeobecnosti, bez ohľadu na určitého, individuálne určeného adresáta. Kasačný súd zdôrazňuje, že zákony, iné podzákonné normy upravujú práva a povinnosti subjektov, ktoré nie sú vymedzené adresne, ale všeobecne, úprava sa vzťahuje na určitý okruh subjektov, reguluje určitú oblasť a pod., tak ako posudzovaná vyhláška, ktorá vymedzuje určením rozsahu inundačného územia, aj okruh subjektov, na ktoré sa táto úprava bude aplikovať. Preto nie je možné odvodiť charakter individuálnosti - posudzovanej vyhlášky (pri akceptácii vyhlášky ako

zmiešaného správneho aktu), od určenia okruhu dotknutých subjektov, ktorými sú vlastníci, nájomcovia alebo iné osoby určené zákonom ako vlastníci, nájomcovia pozemkov, osôb oprávnených z iných vecných alebo obligatórnych práv, resp. iné osoby, ktoré budú priamo dotknutí zákazmi, povinnosťami a obmedzeniami, na určenom rozsahu inundačného územia, bez individuálne určeného adresáta. Spôsobilosť aktu zasiahnuť do práv a právom chránených záujmov alebo do povinností fyzickej alebo právnickej osoby je rozhodujúcim meradlom v otázke posúdenia súdneho prieskumu, týmto meradlom nie je označenie ani povaha správneho aktu. Tento záver však je potrebné vykladať v súvislosti s rozsahom preskúmavanej činnosti v správnom súdnictve, ktorý vymedzuje a do ktorého nie je možné subsumovať normatívne akty orgánov štátnej správy. ...Neexistuje právny inštitút, ktorý by umožňoval správnemu súdu prieskum opatrení všeobecnej povahy, tak ako je to v českom právnom poriadku, keď v súdnom prieskume v CR, cez tento právny inštitút je možné preskúmať aj normatívne právne akty, za splnenia zákonných podmienok, pri materiálnom ponímaní opatrenia všeobecnej povahy. Za opatrenie všeobecnej povahy (v ČR) sa považuje vymedzenie záplavového územia a jeho aktívne zóny. Kasačný súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR , v ktorom ústavný súd konštatoval: „Právomoc súdom preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy je primárne ústavná, založená priamo ustanovením čl. 142 ods. 1 časť vety za bodkočiarkou , aby na to bol potrebný zákon. Právomoc preskúmavať zákonnosť opatrení alebo iných zásahov akýchkoľvek orgánov verejnej moci, nie je originálne ústavná, ale vyžaduje si výslovné zákonné ustanovenie, ktoré takúto právomoc súdom zverí. “

41. Správny súd zastáva názor, že žalobou napadnutá vyhláška UVZ je všeobecne záväzným právnym predpisom, a preto v zmysle ust. nie je preskúmateľná správnym súdom v správnom súdnom konaní. Podľa a má na to právomoc výlučne len Ústavný súd Slovenskej republiky. Všeobecná právomoc správneho súdnictva vyplýva z , v zmysle ktorého: „Súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon/' Určujúcim pre rozsah právomocí správneho súdnictva je obsah : „Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanovuje inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd/' Tento článok súčasne vymedzuje aj vzťah správneho súdnictva k ústavnému súdnictvu a k právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorého kompetencie fungujú na princípe subsidiarity ( ) s tým, že podľa jej čl. 46 ods. 4 podmienky a podrobnosti súdnej a inej právnej ochrany ustanoví zákon. Týmto zákonom, z hľadiska súdneho prieskumu, je . Z teda vyplýva nárok na preskúmanie iných než individuálnych správnych aktov, keď citované ustanovenie vyslovene zaručuje len právo na prieskum upravuje rozsah pôsobnosti prokuratúry pri výkone dozoru nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy, orgánmi štátnej správy, orgánmi územnej samosprávy, štátnymi orgánmi a inými právnickými osobami, ktorým osobitný zákon zveril rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Právnym prostriedkom dozoru nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov je aj návrh generálneho prokurátora na začatie konania pre ústavným súdom o súlade právnych predpisov {rozhodnutie NS SR spis. zn. ).

42. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd dospel k záveru, že žalobou napadnutá vyhláška žalovaného nie je spôsobilým predmetom preskúmania správnym súdom, nakoľko zákon takúto právomoc správnemu súdu expressis verbis nezveruje, a právomoc na jej preskúmanie je SR zverená Ústavnému súdu Slovenskej republiky. Ustanovenie vymedzuje negatívne procesné podmienky týkajúce sa predmetu prieskumu, ktoré správny súd skúma zo žaloby. Skúmanie procesných podmienok je súčasťou zásady oficiality a správny súd ho vykonáva z úradnej povinnosti s tým, že nedostatok právomoci správneho súdu je neodstrániteľnou prekážkou konania, ktorého následkom vo všeobecnosti je zastavenie súdneho konania. V posudzovanej veci správny súd po skúmaní procesných podmienok podľa ust. ale rozhodol, že žalobu žalobkýň o preskúmanie je potrebné podľa ust. odmietnuť, pretože napadnutá vyhláška je vylúčená z preskúmania správnym súdom.

43. Správny súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že vec nebolo možné postúpiť na konanie Ústavnému súdu Slovenskej republiky ani inému orgánu, ktorý by disponoval právomocou na jej rozhodnutie. Postúpenie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky, ako orgánu verejnej moci s právomocou preskúmať napadnutú vyhlášku žalovaného, správnym súdom nie je možné, pretože konanie pred ústavným súdom nemožno začať tak, že všeobecný súd, do sústavy ktorých v súčasnosti patrí aj správny súd, vec postúpi ústavnému súdu (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 18.01.1995). v súčasnosti ustanovuje len jeden spôsob začatia konania pred Ústavným súdom, a to návrh na začatie konania (článok 130 ods. 1 a 2). Uvedený spôsob začatia konania pred ústavným súdom podrobnejšie upravuje o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Žiaden iný spôsob začatia konania pred ústavným súdom nie je možný. Správny súd záverom dodáva, že princíp zákazu „denegatio iustitiae“ je nevyhnutné interpretovať v tom zmysle, že súd nemôže odmietnuť sa vecou zaoberať a tým neposkytnúť ochranu subjektu domáhajúceho sa súdnej ochrany bez zákonného dôvodu (aj v prípade pochybností pri skúmaní procesných podmienok - napr. uznesenie NS SR sp.zn. zo dňa 31.03.2014). Právomoc preskúmať napadnutú vyhlášku Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Bratislava hlavné mesto so sídlom v Bratislave č. 276/2021 bola SR zverená Ústavnému súdu SR. Odmietnutím správnej žaloby v dôsledku neodstrániteľnej prekážky konania, akým je nedostatok právomoci správneho súdu na rozhodnutie prejednávanej veci, nemôže preto dôjsť k porušeniu procesných práv žalobkýň, ktoré majú ako účastníčky konania podľa .

44. Vzhľadom na tú skutočnosť, že správny súd po posúdení procesných podmienok konania dospel k záveru, že v danom prípade nie je daná právomoc správneho súdu na konanie o preskúmanie , súd sa návrhom žalobkýň na priznanie odkladného účinku podanej správnej žalobe v danej časti nezaoberal a o ich návrhu nerozhodol, pretože by to nebolo v súlade s procesnou ekonómiou konania pred správnym súdom.

45. O náhrade trov konania rozhodol Krajský súd v Bratislave podľa § 170 písm. a) S SP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, nakoľko žaloba bola odmietnutá.

46. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 ( v spojení s ). Záverom správny súd považuje za potrebné uviesť, že senát 1S rozhodol v preskúmavanej veci v zložení JUDr. Renáta Janáková, predsedníčka senátu a členov senátu JUDr. Vlastimil Pavlikovský a JUDr. Michal Dzurdzík, PhD., z dôvodu neprítomnosti riadnych členiek senátu 1S, JUDr. Marta Barková je dlhodobo práceneschopná a JUDr. Dana Jelinková Dudzíková, LL.M. bola neprítomná z dôvodu účasti na zasadnutí stavovskej organizácie sudcov. V zmysle rozvrhu práce pre Krajský súd v Bratislave platného na rok 2022 je zastupujúcim senátom 1S senát 2S, preto zastupujúcimi členmi senátu 1S sú členovia senátu 2S JUDr. Vlastimil Pavlikovský a JUDr. Michal Dzurdzík, PhD.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave ( ). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa a ; je žalovaným Centrum právnej pomoci.