Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Cob-122-2020.pdf
PDF · 168.78 KB
Case nature
Area
Subarea
4Cob/122/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: Mazars Accounting s.r.o., SKY PARK OFFICES 1, Bottova 2A, 811 09 Bratislava, IČO: 35 947 373, zast. Bartošík Šváby s.r.o., Plynárenská 7/A, 821 09 Bratislava, IČO: 35 929 049, proti žalovanému: Dolphin Slovakia, s.r.o., Pod Furčou 7, 040 01 Košice - mestská časť Dargovských hrdinov, IČO: 35 784 776, zast. Mgr. Milan Karas, advokát, Gajova 4, 811 09 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 50 363 441, o zaplatenie 18.900,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti II. a III. výroku rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 42Cb/237/2012-617 zo dňa 09.01.2020, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 42Cb/237/2012-617 zo dňa 09.01.2020 v napadnutej časti II. a III. výroku p o t v r d z u j e .
Žalovaný má proti žalobcovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len súd) I. výrokom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2.302,21 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 2.302,21 eur od 11.08.2012 do zaplatenia, ako aj náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. II. výrokom žalobu žalobcu vo zvyšnej časti o zaplatenie 16.597,79 eur zamietol. III. výrokom žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 75,6 %. O výške náhrady trov konania rozhodne bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
Rozhodol tak s poukazom na §§ 1 ods. 2, 269 ods. 2, 265, 365 ods. 1, 4, 369, 373, 376, 379, 384 ods. 1 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len OBZ), §§ 40 ods. 2, 45 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ), Zmluvu o poskytnutí účtovných a daňových služieb zo dňa 21.1.2010 (ďalej len Zmluva).
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 02.10.2012, doplnenou podaním doručeným súdu dňa 30.11.2012 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny vo výške 3.150,- eur s príslušenstvom ako aj na náhradu trov konania, titulom ušlého zisku z dôvodu porušenia Zmluvy. Svoju žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným uzavrel zmluvu, na základe ktorej mal žalobca za dohodnutú cenu 3.150,- eur pripraviť účtovnú závierku a výpočet dane z príjmu pre žalovaného, najneskôr do 31. marca, a žalovaný mal povinnosť za týmto
účelom predložiť všetky relevantné dokumenty najneskôr do 10. februára príslušného roku. Platnosť uzavretej zmluvy bola dojednaná do 31.12.2010, s tým, že vypovedať zmluvu bolo možné s 3-mesačnou výpovednou lehotou pred koncom platnosti zmluvy, inak sa zmluva automaticky predĺžila na ďalší rok. Dňa 27.01.2012 zaslal žalobca žalovanému list, v ktorom ho požiadal o zaslanie dokumentácie potrebnej k príprave účtovnej uzávierky za rok 2011, na ktorý však žalovaný nereagoval, a žalobcovi v dôsledku porušenia povinností vyplývajúcich zo zmluvy vznikla škoda - ušlý zisk v sume 3.150,- eur, čo predstavuje čiastku, ktorú by bol žalobca získal v prípade, ak by nedošlo k porušeniu zmluvných povinností zo strany žalovaného. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu uviedol, že Zmluva bola ukončená ku dňu 31.12.2011, nakoľko žalovaný mal vypovedať Zmluvu e-mailom zaslaným žalobcovi dňa 30.08.2010, na e-mailovú adresu osoby uvedenej v zmluve ako kontaktná osoba žalobcu vo všetkých účtovných záležitostiach. S touto osobou žalovaný komunikoval v priebehu platnosti Zmluvy. V tejto e-mailovej správe žalovaný žalobcovi oznámil, že nemá záujem na pokračovaní ďalšej spolupráce v roku 2012. Na základe uvedeného má žalovaný za to, že platnosť Zmluvy pre rok 2012 sa automaticky neobnovila. V roku 2012 už žalovaný služby žalobcu nevyužíval. Žalobca vo svojom vyjadrení k odporu uviedol, že e- mail od žalovaného, ktorým žalovaný vypovedal uzavretú zmluvu mu nikdy nebol doručený a rovnako z e-mailu predloženého žalovaným nie je zrejmé, kto tento e-mail zaslal, teda z takéhoto e-mailu, nie je s istotou zrejmá vôľa žalovaného. E-mail žalovaného bol zaslaný V.. F. D., radovej zamestnankyni žalobcu, ktorá nie je a nikdy nebola zo strany žalobcu akokoľvek poverená zastupovať žalobcu pokiaľ išlo o zmeny alebo ukončenie zmluvy.
3. Rozsudkom č.k. 42Cb/237/2012-207 zo dňa 25.09.2014 rozhodol Okresný súd Bratislava II tak, že žalobu žalobcu zamietol a uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania (ďalej tiež ako „Rozsudok“). Voči predmetnému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 8 Cob/350/2014 - 223 zo dňa 30.11.2016 tak, že rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že súd prvej inštancie bude zmluvu považovať za platnú a bude musieť posúdiť nárok žalobcu z titulu náhrady škody v zmysle § 373 a nasl. OBZ. Odvolací súd dospel k záveru, že výpoveď zo zmluvy je neplatná v zmysle ustanovenia § 39 OZ, nakoľko bola zo strany žalovaného zaslaná e-mailom nekompetentnému pracovníkovi žalobcu. Ani zmluva a ani zákon neustanovujú formu právneho úkonu ukončenia zmluvného vzťahu, napriek tomu výpoveď daná e-mailom zaťažuje dôkazným bremenom žalovaného, ktorý musí preukázať, že sa e-mail dostal do dispozičnej sféry oprávnenej osobe.
4. Dňa 26.03.2018 bola súdu doručená žaloba žalobcu, na základe ktorej bolo na tunajšom súde vedené konanie pod sp. zn. 22Cb/76/2018. Žalobca sa v tomto konaní (sp. zn. 22Cb/76/2018) domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 15.750,- eur, a to titulom náhrady škody - ušlého zisku vo vzťahu k službám, ktoré mali byť poskytnuté žalovanému na základe tej istej Zmluvy, avšak za roky 2012 - 2016. V odpore voči platobného rozkazu, ktorý vydal Okresný súd Bratislava II dňa 30.04.2018 sp. zn. 22Cb/76/2018 žalovaný uviedol, že žaloba žalobcu je nedôvodná. V súvislosti s účtovnými rokmi 2012 - 2016 žalobca ani raz neuskutočnil žiadny právny úkon voči žalovanému, ktorý by svedčil o tom, že považuje Zmluvu aj naďalej za platnú a nevyzval ho k poskytnutiu súčinnosti v podobe poskytnutia potrebných údajov a dokumentov. Žalobca žalovanému do dnešného dňa nedoručil žiadnu faktúru za poskytnuté služby v zmysle článku IV Zmluvy a prvýkrát si nárok za ušlý zisk uplatnil voči žalovanému až v roku 2017. Žalovaný tak namieta, že žalobca žiadne účtovné služby neposkytol a ani žiadnym spôsobom neurgoval žalovaného k poskytnutiu súčinnosti formou výzvy na predloženie podkladov a pod.. Žalovaný zároveň namieta premlčanie uplatneného nároku na náhradu škody, a to za obdobie rokov 2012 až 2014 v celkovej výške 9.450,- eur. Žalobca v súvislosti s tvrdeniami žalovaného poukázal na to, že povinnosť poskytnúť súčinnosť bola povinnosťou žalovaného a je absurdné, ak žalovaný najskôr porušoval svoje povinnosti zo Zmluvy, a zároveň vytýkal žalobcovi, ktorý mu po celý čas tvrdil, že výpoveď Zmluvy je neplatná, že ho neupozorňoval ešte osobitnou výzvou. Námietka premlčania je nedôvodná, nakoľko žalobca si svoj nárok na náhradu ušlého zisku uplatnil už dňa 31.03.2017 (v konaní vedenom pod sp. zn. 42Cb/237/2012), keď sa žalobca domáhal zmeny žaloby. Súd však zmenu žaloby nepripustil. Preto na účely vyhodnotenia premlčania nároku žalobcu je potrebné zohľadniť, že žalobca si svoj nárok riadne uplatnil na súde už dňa 31.03.2017. Ušlý zisk žalovanému nevznikol v účtovnom roku, za ktorý mala byť služba poskytnutá, ale až v následnom kalendárnom roku, v ktorom by sa takáto služba poskytla a v ktorom by vznikol aj nárok žalobcu na odmenu za poskytnutie tejto služby.
5. Dňa 19.12.2018 vydal súd uznesenie č.k. 42Cb/237/2012-440, ktorým rozhodol, že spája veci vedené na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 42Cb/237/2012 a 22Cb/76/2018 na spoločné konanie, ktoré bude vedené pod sp. zn. 42Cb/237/2012. Po spojení vyššie uvedených vecí žalobca uviedol, že žalobca bol a je povinný poskytovať žalovanému služby spočívajúce v zostavení riadnej účtovnej závierky a daňového priznania k dani z príjmu právnických osôb, a to odo dňa účinnosti Zmluvy (21.01.2010) až dodnes. Túto povinnosť si však žalobca nemohol splniť, nakoľko mu žalovaný neposkytol súčinnosť (spolupôsobenie) potrebnú pre jej splnenie. Povinnosť súčinnosti spočívala v povinnosti žalovaného poskytnúť potrebné údaje na zostavenie (vypracovanie) účtovnej závierky a daňového priznania za predmetný účtovný rok, ktorá vyplývala zo Zmluvy, ale aj z povahy záväzku medzi žalobcom a žalovaným a z obchodných zvyklostí v segmente poskytovania služieb, ktoré boli predmetom Zmluvy. Žalovaný neposkytol žalobcovi túto súčinnosť za roky 2011 až 2016. Naopak, žalovaný sa aktívne bránil v konaní o pôvodnej žalobe námietkou, že Zmluva bola ukončená výpoveďou ku dňu 31.12.2011, napriek tomu, že už vo vyjadrení žalobcu zo dňa 28.11.2012 mal žalovaný k dispozícii všetky relevantné argumenty svedčiace o tom, že Zmluva je platná a účinná, a ním daná výpoveď je neplatná. Žalovaný svoje účtovné závierky a daňové priznania zostavoval a predkladal príslušným orgánom bez súčinnosti žalobcu. Žalobca mal za to, že v dôsledku porušenia povinnosti zo strany žalovaného nemohlo dôjsť zo strany žalobcu k vypracovaniu účtovnej závierky a daňového priznania za účtovné roky 2011 - 2016, a preto žalobcovi nebola vyplatená zo strany žalobcu dohodnutá odmena za tieto služby, t.j. ušiel mu vo vzťahu k týmto šiestim účtovným obdobiam určitý zisk. V súvislosti s výpočtom ušlého zisku žalobca poukázal na reparačnú funkciu náhrady škody, pričom žalobca sa domáha toho, aby sa dostal do stavu, v ktorom by sa nachádzal, ak by si žalovaný riadne splnil svoju povinnosť a predložil žalobcovi všetky údaje potrebné na vypracovanie účtovnej závierky a daňového priznania na daň z príjmov právnických osôb. V takom prípade by žalobca vypracoval pre žalovaného predmetné účtovné dokumenty, a žalovaný by zaplatil žalobcovi odmenu vo výške 3.150,- eur za každý účtovný rok, t.j. spolu 18.900,- eur za obdobie 6 účtovných rokov. Z povahy dohodnutej služby podľa Zmluvy vyplýva, že variabilné náklady žalobcu (t.j. náklady, ktoré žalobca musí vynaložiť na poskytnutie dohodnutej služby a ktoré ušetril z dôvodu, že pre porušenie povinnosti žalovaným dohodnuté služby neposkytol) sú v skutku zanedbateľné. Pri poskytovaní dohodnutej služby nevznikajú žalobcovi ani náklady na subdodávky, nakoľko je žalobca účtovníckou spoločnosťou a takéto služby poskytuje vlastnými odbornými kapacitami. Žalobca predložil jeho výkazy ziskov a strát za posledné roky, z ktorých vyplýva, že nie je možné identifikovať také náklady žalobcu, ktoré by boli ušetrené alebo ušetriteľné tým, že dohodnutá odmena nebola žalobcom poskytnutá. Preto nie je potrebné za účelom kalkulácie zisku ušlého žalobcovi z výšky zmluvne dojednanej odmeny nič odpočítať.
6. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov, ktoré tvoria obsah spisu, prednesom právnych zástupcov účastníkov konania, výsluchom svedkyne V.. F. D., výsluchom V.. N. M. a zistil nasledovný skutkový stav:
7. Dňa 21.01.2010 uzavreli sporové strany Zmluvu o poskytovaní účtovných a daňových služieb, predmetom ktorej bol záväzok žalobcu pre žalovaného poskytovať nasledovné služby žalovanému:
- príprava evidencie aktív na základe údajov poskytnutých klientom;
- zostavenie riadnej účtovnej závierky a riadneho daňového priznania k dani z príjmu právnických osôb na základe skúšobnej súvahy a údajov poskytnutých klientom a v súlade so slovenskými účtovnými predpismi;
- kontrola účtovníctva.
Podľa článku II ods. 2 Zmluvy, klient (žalovaný) sa zaväzuje, že pripraví všetky dokumenty a údaje vo forme, ktorú požaduje Mazars (žalobca), do 10. februára 2010 na základe žiadosti zaslanej spoločnosťou Mazars (žalobcom). Mazars poskytne finálnu verziu účtovnej závierky a výpočtu dane z príjmu najneskôr do 31. marca 2010. V prípade, ak Klient nepripraví požadované dokumenty včas, spoločnosť Mazars nezaručuje dodržanie stanovených lehôt.
Podľa článku III Zmluvy si sporové strany dohodli odplatu za riadnu účtovnú závierku a daňové priznanie právnických osôb za ďalšie roky vo výške 3.150,- eur.
Podľa článku IV Zmluvy, všetky poplatky uvedené v tomto návrhu sú bez DPH, vyplatených súm, cestovných nákladov a 3 % správneho poplatku. Klient uhradí zálohu do konca januára vo výške 2.000,- eur pre prípravu účtovnej závierky a uzatvorenie. Poplatok za evidenciu aktív a zvyšný poplatok za
vypracovanie účtovnej závierky je splatný do 30 dní odo dňa prevzatia faktúry vystavenej spoločnosťou Mazars.
Podľa článku VI Zmluvy, táto zmluva je platná odo dňa je podpísania oboma zmluvnými stranami do 31. decembra 2010. Platnosť zmluvy sa automaticky predĺži každý rok na základe tichej dohody, pokiaľ sa niektorá zo zmluvných strán nerozhodne zmluvu ukončiť tri mesiace pred uplynutím doby jej trvania alebo v prípade nezaplatených faktúr.
Medzi sporovým stranami nebolo sporné, že žalobca poskytol žalovanému dojednané služby v roku 2011 za rok 2010.
8. V danom prípade bolo sporné, kedy došlo k ukončeniu Zmluvy o poskytovaní účtovných a daňových služieb. Žalovaný mal za to, že Zmluva bola ukončená riadne a v súlade so zákonom ku dňu 31.12.2010 tým, že žalovaný zaslal e-mailom výpoveď predmetnej Zmluvy. Skutočnosť, že e-mail, ktorým žalovaný vypovedal zmluvu, sa dostal do sféry dispozície žalobcu má žalovaný za preukázanú zaslaním automatickej odpovede adresáta, v ktorej bolo uvedené, že adresát (zamestnankyňa žalobcu V.. F. D.) bude do 06. septembra mimo kancelárie. Žalovaný má za to, že zmluva, ako ani zákon neustanovujú formu právneho úkonu ukončenia zmluvného vzťahu. Rovnako právny vzťah medzi účastníkmi konania vznikol elektronickou formou, kedy žalobca akceptoval naskenovanú zmluvu opatrenú podpisom štatutárneho zástupcu žalovaného zaslanú e-mailom dňa 21.01.2010.
9. Žalobca mal za to, že Zmluva nebola do dnešného dňa ukončená, naďalej trvá a je platná. Účtovná závierka za rok 2010 sa vyhotovila v roku 2011 a za rok 2011 až 2016 sa nerobila, nakoľko žalovaný neposkytol súčinnosť a nedodal doklady.
10. Z listu žalobcu zo dňa 25.01.2012 súd zistil, že žalobca týmto listom vyzval žalovaného na riadne plnenie povinnosti v zmysle Zmluvy a predloženie dokumentov, ktorých zoznam mal tvoriť prílohu k tomuto listu. Príloha nebola do spisu doložená.
11. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že za účtovné obdobia 2012 - 2016 žalovaný nevyzýval žalobcu na predloženie požadovaných dokladov. Zároveň za účtovné obdobie 2011 - 2016 si žalobca u žalovaného neuplatnil dojednanú odmenu za účtovnú závierku podľa Zmluvy. Žalobca mal z konania žalovaného za to, že žalovaný nemá záujem na trvaní zmluvy, čo bolo žalobcovi známe už z podania odporu voči platobnému rozkazu zo dňa 02.11.2012.
12. Z listu žalobcu nazvaného „Výzva na zaplatenie“ zo dňa 01.08.2012 súd zistil, že žalobca vyzval žalovaného na náhradu ušlého zisku vo výške 3.150,- eur, ktorý mal žalobcovi vzniknúť z dôvodu neposkytnutia súčinnosti zo strany žalovaného, a to neposkytnutia dokumentácie potrebnej k príprave účtovnej závierky za rok 2011. V predmetnej výzve samotný žalobca výslovne uviedol, že za účelom plnenia svojich povinností vyplývajúcich zo Zmluvy poslal žalobca žalovanému dňa 27.01.2012 list, v ktorom žiada žalovaného o predloženie dokumentácie potrebnej k príprave účtovnej závierky za rok 2011.
13. Z uznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. 8 Cob/350/2014 - 223 zo dňa 30.11.2016 vyplýva záver, ktorý je pre súd prvej inštancie záväzný, a to že výpoveď zo zmluvy je neplatná v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko bola zo strany žalovaného zaslaná e-mailom nekompetentnému pracovníkovi žalobcu. Krajský súd v Bratislave zároveň uviedol, že súd prvej inštancie bude zmluvu považovať za platnú a bude musieť posúdiť nárok žalobcu z titulu náhrady škody v zmysle § 373 a nasl. OBZ.
14. Žalobca listom nazvaným „Výzva na zaplatenie“ zo dňa 28.03.2017 vyzval žalovaného na náhradu ušlého zisku vo výške 18.900,- eur. Žalobca poukázal na to, že Krajský súd v Bratislave vyslovil záväzný právny názor, že Zmluva naďalej trvá a je platná. Ku dňu vyhotovenia výzvy nedošlo k jej ukončeniu. Napriek tomu žalovaný neposkytol žalobcovi súčinnosť, a tak žalobcovi vznikla škoda nielen vo vzťahu k dohodnutej odmene vo výške 3.150,- eur za vypracovanie účtovnej závierky a daňového priznania za rok 2011, ktorá už je predmetom žaloby, ale aj vo vzťahu k odmene za vypracovanie účtovnej závierky a daňového priznania za roky 2012 - 2016.
15. Žalobca si pôvodne uplatnil nárok na ušlý zisk vo výške 3.150,- eur, ktorý mu mal vzniknúť tým, že mu žalovaný neposkytol súčinnosť a nepredložil doklady potrebné pre poskytovanie dojednanej služby v roku 2012 (za rok 2011). Po tom ako Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 8 Cob/350/2014 - 223 zo dňa 30.11.2016 zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 42Cb/237/2012 - 207 zo dňa 25.09.2014 a uviedol, že súd prvej inštancie bude zmluvu považovať za platnú a bude musieť posúdiť nárok žalobcu z titulu náhrady škody v zmysle § 373 a nasl. Obchodného zákonníka, žalobca si žalobou doručenou na súd dňa 26.03.2018 uplatnil nárok na ušlý zisk aj za ďalšie roky, t.j. za roky 2012 až 2016 (pôvodne v konaní vedenom pod sp. zn. 22Cb/76/2018).
16. Z výsluchu svedkyne V.. N. M. súd zistil, že svedkyňa nepracovala osobne na poskytovaní služieb žalovanému. V danom prípade v porovnaní s hodnotou a časom pre iných klientov sa nejednalo pre žalobcu o významnú zákazku. Spracuje ju existujúci senior účtovník za pomoci asistenta pod dohľadom manažéra, jedná sa o interných zamestnancov žalobcu. Ak odíde porovnateľná zákazka, tak to nevedie k prepusteniu zamestnanca a rovnako, ak takáto zákazka pribudne, nenajíma sa nový zamestnanec, nakoľko sa jedná o jednorazovú zákazku a toho zamestnanca by nikto nezaplatil. Každý zamestnanec má priestor buď na vzdelávanie alebo aby mohol zobrať podobné zákazky. Je zvykom, že s klientmi komunikujeme a vyzývame ich na predloženie dokladov. K výsluchu svedkyne žalobca uviedol, že svedkyňa ako manažérka účtovného oddelenia žalobcu sa vie relevantne vyjadriť k nákladom, ktoré vznikajú v konkrétnom prípade poskytovania dojednanej služby. Svedkyňa v tejto súvislosti uviedla, že ohľadom poskytovania dojednanej služby nevznikajú žiadne dodatočné náklady, nekupuje sa žiadny tovar, nie sú potrebné žiadne subdodávky. Výsluchom svedkyne teda bolo preukázané, že neexistujú také náklady žalobcu, ktoré by boli ušetrené alebo ušetriteľné tým, že služba podľa Zmluvy nebola žalobcom poskytnutá. Preto nie je potrebné za účelom kalkulácie zisku ušlého žalobcovi z výšky zmluvne dohodnutej odmeny nič odpočítavať.
17. Zo Znaleckého posudku č. 6/2019 vyhotoveného znalcom JUDr. Ing. Dašou Koraušovou, MBA, LL.M. vo veci stanovenia výšky ušlého zisku žalobcu vzniknutého v dôsledku porušenia povinnosti žalovaného poskytnúť podklady a údaje potrebné na poskytnutie služby zostavenia riadnej účtovnej závierky a riadneho daňového priznania k dani z príjmu právnických osôb za roky 2011 - 2016 podľa Zmluvy súd zistil, že výška ušlého zisku žalobcu za roky 2011 - 2016 podľa Zmluvy bola znaleckým skúmaním stanovená na sumu 13.632,11 eur. Bola vyrátaná ako výška očakávaného príjmu - 18.900,- eur mínus výšky očakávaných výdavkov 5.267,89 eur. Očakávané výdavky mali byť v jednotlivých rokov nasledovné: za rok 2011 vo výške 847,79 eur, za rok 2012 vo výške 877,17 eur, za rok 2013 vo výške 888,59 eur, za rok 2014 vo výške 887,76 eur, za rok 2015 vo výške 885,33 eur a za rok 2016 vo výške 881,25 eur.
18. Súd na základe vykonaného dokazovania a na základe vyššie citovaných zákonných ustanovení dospel k záveru, že nárok žalobcu je dôvodný v časti o zaplatenie 2.302,21 eur spolu s príslušenstvom, a preto súd rozhodol tak, ako to uviedol vo výrokoch tohto rozhodnutia.
19. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody vo forme ušlého zisku vo výške 18.900,- eur, ktorý mu mal vzniknúť tým, že žalovaný mu neposkytol súčinnosť a nepredložil potrebnú dokumentáciu pre vypracovanie účtovnej závierky a daňového priznania za účtovné obdobie roku 2011 - 2016.
20. Súd považoval za rozhodujúce znenie článku II ods. 2 Zmluvy, podľa ktorého sa žalovaný zaviazal, že pripraví všetky dokumenty a údaje vo forme, ktorú požaduje žalobca, do 10. februára 2010 na základe žiadosti zaslanej žalobcom. Z uvedeného znenia Zmluvy vyplýva, že žalovaný bol síce povinný poskytnúť žalobcovi potrebnú dokumentáciu, avšak žalovaný bol povinný tak urobiť na základe žiadosti zaslanej zo strany žalobcu. V danom prípade nebolo sporné, že žalobca zaslal žalovanému žiadosť o predloženie dokladov iba v roku 2012 (t.j. žiadosť o predloženie dokladov týkajúcich sa účtovného obdobia 2011), pričom v nasledujúcich rokoch žalobca žalovaného už na predloženie dokladov nevyzýval. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že na strane žalobcu mohol vzniknúť nárok na náhradu škody vo forme ušlého zisku za obdobie roku 2011, za ktoré si žalobca splnil svoju povinnosť vyplývajúcu mu zo Zmluvy a vyzval žalovaného na predloženie dokladov. Pokiaľ ide o ďalšie účtovné obdobia, nakoľko si žalobca nesplnil svoju povinnosť a nevyzval žalovaného na predloženie potrebnej dokumentácie, súd mal za to, že mu nemohol vzniknúť a ani nevznikol nárok na náhradu ušlého zisku spôsobeného tým, že mu žalovaný nepredložil potrebnú účtovnú dokumentáciu. V tejto súvislosti súd poukázal na ustanovenie § 376 OBZ, podľa ktorého právo na náhradu škody sa
poškodenému nepriznáva, ak nesplnenie povinnosti bolo spôsobené nedostatkom súčinnosti, na ktorú bola poškodená strana povinná. V takomto prípade si poškodený zapríčinil škodu sám, a preto osoba, ktorá inak poruší povinnosť zo záväzku, za túto škodu nezodpovedá. Nedostatok súčinnosti všeobecne potrebnej na plnenie záväzku v zmysle § 365 OBZ vylučuje omeškanie dlžníka, to znamená, že nemôže vzniknúť ani jeho povinnosť nahradiť škodu, lebo nedošlo ani k porušeniu jeho povinnosti. V súlade s článkom VI Zmluvy dochádzalo k jej automatickému prolongovaniu za tých istých podmienok, ako boli pôvodne dojednané. To znamená, že zmluvné strany mali tie isté práva a povinnosti ako počas prvého roka jej platnosti. Preto bol žalobca podľa dojednaní uvedených v Zmluve povinný každoročne vyzývať žalovaného na predloženie požadovanej dokumentácie. Aj zo znenia listu žalobcu nazvaného „Výzva na zaplatenie“ zo dňa 01.08.2012 je zrejmé, že žalobca si bol vedomý svojej povinnosti vyplývajúcej mu zo Zmluvy, keďže v predmetnom liste samotný žalobca uvádza, že za účelom splnenia svojich povinností vyplývajúcich žalobcovi zo Zmluvy poslal žalobca žalovanému list, v ktorom žiadal o predloženie dokumentácie potrebnej k príprave účtovnej závierky za rok 2011. S poukazom na uvedené považuje súd argumentáciu žalobcu, že uvedená povinnosť sa vzťahovala iba na prvé účtovné obdobie, t.j. rok 2010, nie na ďalšie roky, za účelovú. K námietke žalobcu, že žalobca nie je povinný upozorňovať žalovaného osobitnou výzvou na to, že porušuje svoje povinnosti, súd uvádza, že žalobca nebol povinný upozorňovať žalovaného na porušovanie Zmluvy, ale bol povinný splniť si povinnosť vyplývajúcu mu zo Zmluvy a vyžiadať si od žalovaného dokumentáciu potrebnú pre poskytnutie služieb podľa Zmluvy.
21. S ohľadom na uvedené skutočnosti súd skúmal, či boli naplnené zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu (vo forme ušlého zisku) a v akej výške v súvislosti s účtovným rokom 2011. Predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle ustanovenia § 373 Obchodného zákonníka sú: (i) protiprávny úkon, (ii) vznik škody a (iii) príčinná súvislosť. V konaní bolo preukázané, že žalovaný si nesplnil svoju povinnosť vyplývajúcu mu zo Zmluvy o poskytovaní účtovných a daňových služieb, keď na výzvu žalobcu na predloženie požadovanej dokumentácie žiadnym spôsobom nereagoval a žalobcovi žiadne podklady za účtovný rok 2011 nepredložil. Vzhľadom na to, že žalovaný nepredložil žalobcovi požadovanú dokumentáciu, žalobca nemohol poskytnúť žalovanému dojednané služby a ani žalovaný žalobcovi neuhradil dojednanú odmenu. Uvedeným konaním došlo k ušlému zisku na strane žalobcu, t.j. k majetkovej ujme spočívajúcej v tom, že nedošlo k zväčšeniu majetku žalobcu, ktoré bolo možné vzhľadom na okolnosti (pravidelný priebeh vecí) odôvodnene očakávať. Nepochybná je aj príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti zo strany žalovaného a vznikom škody (ušlého zisku) na strane žalobcu.
22. Pokiaľ ide o výšku ušlého zisku, každá zo sporových strán poukazovala na rozdielny spôsob a metódu výpočtu výšky ušlého zisku. Nakoľko bola výška ušlého zisku medzi sporovými stranami sporná, žalobca v priebehu konania predložil Znalecký posudok č. 6/2019 vyhotovený znalcom JUDr. Ing. Dašou Koraušovou, MBA, LL.M. (ďalej tiež ako „Znalecký posudok č. 6/2019“). Žalovaný síce namietal závery predloženého znaleckého posudku, avšak nepredložil vlastný súkromný znalecký posudok, resp. nenavrhol nariadenie znaleckého dokazovania súdom, ktorým by mohli byť relevantným spôsobom spochybnené alebo vyvrátené odborné závery znalkyne uvedené v Znaleckom posudku č. 6/2019. Súd teda vychádzal zo záverov predloženého Znaleckého posudku č. 6/2019, nakoľko v konaní nebola preukázaná iná výška ušlého zisku. V nadväznosti na skutočnosti uvedené v predchádzajúcich bodoch tohto rozhodnutia, súd považoval za relevantné údaje týkajúce sa ušlého zisku za rok 2011, pričom v súlade so závermi predloženého Znaleckého posudku č. 6/2019 stanovil jeho výšku na sumu 2.302,21 eur ako rozdiel medzi výškou dojednanej odmeny (3.150,- eur) a výškou očakávaných výdavkov za rok 2011 (847,79 eur).
23. Súd ďalej konštatoval, že uplatnenie nároku na ušlý zisk za účtovné obdobia roku 2012 - 2016 v danom prípade považuje za výkon práva v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Počas týchto účtovných období (5 rokov) žalobca fakticky akceptoval nevykonávanie Zmluvy, keď si tak žalobca ako ani žalovaný neplnili žiadne povinnosti vyplývajúce z predmetnej Zmluvy, žalovaný si u žalobcu neuplatňoval žiadne nároky vyplývajúce z predmetnej Zmluvy a žalobca nikdy nevyzval žalovaného na predloženie dokumentácie potrebnej pre poskytnutie dojednanej služby. Žalobca až v roku 2017 (po 5 rokoch), po tom ako Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že Zmluva je naďalej platná a účinná, si uplatnil u žalovaného peňažné nároky a vyzval žalovaného na náhradu ušlého zisku spolu vo výške 18.900,- eur. V tejto súvislosti súd poukázal na to, že podľa názoru odvolacieho súdu je síce Zmluva naďalej platná, avšak nemôže ostať bez povšimnutia skutočnosť, že obe zmluvné strany od roku 2012 fakticky nevykonávali žiadne práva a povinnosti vyplývajúce z predmetnej Zmluvy, a preto sa žalobca
nemôže domáhať ochrany za porušovanie zmluvných povinností zo strany žalovaného, keď ani žalobca tieto povinnosti neplnil.
24. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel súd k záveru, že nárok uplatnený žalobcom je skutkovo i právne opodstatnený vo výške 2.302,21 eur, a preto žalobe v tejto časti vyhovel a vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca mal v konaní úspech v rozsahu 12,2 %, a žalovaný v rozsahu 87,8 %, preto súd priznal žalovanému náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi v rozsahu 75,6 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
25. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote proti II. a III. výroku odvolanie žalobca. Uviedol, že predmetom konania po spojení konania sp. zn. 42Cb/237/2012 s konaním sp. zn. 22Cb/76/2018 bol ušlý zisk žalobcu vo vzťahu k službám vypracovania účtovnej závierky a daňového priznania za účtovné roky žalovaného 2011 - 2016, t.j. za 6 účtovných rokov. Tieto služby mali byť žalovanému poskytnuté zo strany žalobcu v rokoch 2012 - 2017 podľa stále platnej a účinnej Zmluvy o poskytnutí účtovných a daňových služieb uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 21.01.2010, avšak poskytnuté byť nemohli preto, že žalovaný neposkytol súčinnosť potrebnú na poskytnutie týchto služieb a svoje účtovné závierky a daňové priznania za roky 2011 - 2016 pripravil a predložil príslušným orgánom bez súčinnosti žalovaného. To všetko bez toho, aby platne vypovedal Zmluvu. Takto pritom postupoval pred tým aj po tom, čo odvolací súd vyslovil svoj záväzný právny názor, že Zmluva naďalej trvá a je platná, a postupuje tak dodnes - žalovaný totiž Zmluvu ani k dnešnému dňu stále nevypovedal, napriek tomu, že mu v tom nič nebránilo a nebráni. Svojvoľne teda stále neplní Zmluvu a svoje účtovné závierky a daňové priznania si dáva vypracovávať niekým iným ako žalobcom. Žalovaný teda v podstate ignoruje odvolací rozsudok. Žalobcovi preto vo vzťahu k účtovným rokom 2011 až 2016 ušiel zisk, ktorý by za pravidelného chodu vecí získal, ak by mu žalovaný poskytol súčinnosť a žalobca mohol poskytnúť služby podľa Zmluvy za účtovného roky žalovaného 2011 až 2016. Súd I. výrokom rozsudku priznal žalobcovi nárok na ušlý zisk vo vzťahu k službe vypracovania účtovnej závierky a daňového priznania za účtovný rok žalovaného 2011 čo do dôvodu. Čo do výšky však tento nárok uznal len čiastočne, keď z požadovanej výšky ušlého zisku 3.150,- eur priznal iba časť vo výške 2.302,21 eur. Týmto odvolaním sa žalobca domáha aj nepriznaného zvyšku jeho ušlého zisku (847,79 eur) vo vzťahu k službe vypracovania účtovnej závierky a daňového priznania za účtovný rok žalovaného 2011. Súd výrokom II. rozsudku nepriznal žalobcovi nárok na ušlý zisk vo vzťahu k službe vypracovania účtovnej závierky a daňového priznania za účtovné roky žalovaného 2012, 2013, 2014,2015 a 2016 ani čo do dôvodu. Výrokom II. rozsudku tak fakticky odobril (nesankcionoval) postup žalovaného, ktorý svojvoľne neplnil Zmluvu, keď neposkytoval súčinnosť potrebnú na jej plnenie zo strany žalobcu vo vzťahu k účtovným rokom 2012 - 2016 a dával si vypracovávať účtovnú závierku a daňové priznanie niekým iným ako žalobcom, a to všetko napriek (odvolacím súdom potvrdenej) platnosti a účinnosti Zmluvy, ktorú žalovaný nikdy (platne) nevypovedal. Týmto odvolaním sa žalobca domáhal priznania aj týchto ušlých ziskov vo vzťahu k službám za účtovné roky žalovaného 2012 - 2016. Ďalej uviedol, že na poskytnutie služieb vypracovania účtovnej závierky a daňového priznania žalovaného za účtovné roky 2012 - 2016 potreboval súčinnosť žalovaného. Súčinnosť žalovaného spočívala v jeho povinnosti poskytnúť žalobcovi potrebné údaje na zostavenie (vypracovanie) účtovnej závierky a daňového priznania za predmetný účtovný rok (t.j. doklady, informácie a pod.). Táto povinnosť vo vzťahu k účtovnému roku žalovaného roku 2011 ako aj k ďalším účtovným rokom 2012 - 2016 vyplývala priamo zo Zmluvy - viď napr. článok V bod 3 Zmluvy. Potrebnú dokumentáciu žalovaný naposledy predložil žalobcovi v roku 2011 vo vzťahu k účtovnému roku 2010. Odvolateľ sa nestotožnil s názorom súdu, že si nesplnil svoju povinnosť podľa čl. II bod 2 Zmluvy, keď nevyzval žalovaného na predloženie potrebnej dokumentácie, a preto mu nevznikol nárok na ušlý zisk, keďže ušlý zisk si zapríčinil žalobca sám. Dôvodom prečo neposkytol žalovaný súčinnosť žalobcovi a nepredložil mu doklady vo vzťahu k rokom 2012 až 2016 nie je to, že ho žalobca na to nevyzval. Týmto dôvodom je to, že sa žalovaný dobrovoľne a na vlastné podnikateľské riziko rozhodol, že bude tvrdiť, že Zmluvu platne vypovedal, a teda ju nebude považovať za záväznú, hoci vždy vedel, že žalobca ju považuje za platnú a účinnú.
Súd v podstate tvrdí, že v prípade, ak by žalobca vyzval žalovaného na predloženie dokladov (napríklad aj pred rozhodnutím odvolacieho súdu v roku 2016), tak by tak žalovaný poslušne urobil. To je v príkrom rozpore s reálnym správaním sa žalovaného aj s akýmkoľvek reálnym a rozumným posúdením danej situácie. Z obrany žalovaného v súdnom konaní (tvrdenie o vypovedaní Zmluvy) je zrejmé, že žalovaný by súčinnosť neposkytol ani v prípade výzvy zo strany žalobcu, takže takáto výzva by bola úplne zbytočná. Napokon, vo vzťahu k účtovnému roku 2011 takúto výzvu žalobca žalovanému zaslal listom zo dňa 27.01.2012 (a to napriek tomu, že na to nebol povinný), avšak žalovaný podklady aj tak neposkytol. Nie je preto žiadny dôvod domnievať sa, že by tak žalovaný urobil na základe výzvy žalobcu v ďalších rokoch. O to viac, ak žalovaný predkladal svoje účtovné závierky a daňové priznania príslušným orgánom, a teda bolo zrejmé, že zabezpečuje ich vyhotovenie prostredníctvom inej osoby. Navyše, ani po rozhodnutí odvolacieho súdu v roku 2016, ktorý uviedol, že Zmluva je platná a účinná a nebola platne vypovedaná a dokonca ani po podaní návrhu žalobcu na rozšírenie žaloby o ušlý zisk za roky 2012 až 2016 žalovaný Zmluvu nevypovedal ani nijako nezmenil svoje správanie. Záver súdu o tom, že žalovaný neporušil svoju povinnosť súčinnosti, je zjavne nesprávny. Podľa žalobcu súd tvrdil, že žalobca mal povinnosť vo vzťahu k službám za rok 2012 až 2016 vyzvať žalovaného na predloženie dokumentácie. Zároveň poukázal na to, že vo vzťahu k roku 2011, za ktorý ušlý zisk čiastočne priznal, tak žalobca urobil (t.j. vyzval žalovaného), čo má byť akýmsi dôkazom existencie tejto povinnosti. Súd pritom vidí povinnosť žalovaného v ustanovení čl. II ods. 2 Zmluvy, ktorý v slovenskom preklade znie: „Klient sa zaväzuje, že pripraví všetky dokumenty a údaje vo forme, ktorú požaduje Mazars, do 10. februára 2010 na základe žiadosti zaslanej spoločnosťou Mazars“. Z dátumu uvedeného v danom ustanovení (10. február 2010) je pritom zjavné, že ide o ustanovenie vzťahujúce sa na prípravu účtovnej závierky a daňového priznania za rok 2009, t.j. za vôbec prvé účtovné obdobie žalovaného, za ktoré sa poskytovali služby podľa Zmluvy. Takáto úprava v Zmluve vzťahujúca sa len na prvý rok poskytovania služieb má aj svoje logické vysvetlenie. Súd čl. II ods. 2 prvú vetu neaplikoval iba na účtovné obdobie 2009, ale aj na žalované účtovné obdobia 2011 - 2016. Poukázal pritom na skutočnosť, že v zmysle č. VI sa Zmluva každoročne prolongovala „za tých istých podmienok ako boli pôvodne dojednané“ (citované z ods. 13. Rozsudku), Citovaná časť vety uvedená v rozsudku však nemá oporu v Zmluve, t.j. vo vykonanom dokazovaní. V čl. VI Zmluvy sa citovaná časť neuvádza a Zmluva na viacerých miestach rozlišuje medzi ustanoveniami, v ktorých sa uvádza konkrétny rok (a teda platia len pre konkrétny rok) a ustanoveniami, ktoré neuvádzajú konkrétny rok (a preto platia pre všetky roky trvania Zmluvy, aj v prípade prolongácie). Tak napríklad: čl. II bod 2 štvrtá veta Zmluvy, čl. III ods. 1. čl. IV druhá veta. Argument súdu o tom, že sa čl. II ods. 2 prvá veta neaplikuje iba na účtovné obdobie 2009, tak ako vyplýva z jeho dikcie, ale aj na ďalšie roky, preto nie je validný. Záver súdu o každoročnej povinnosti žalobcu vyzývať žalovaného na predloženie podkladov do určitého dátumu nemá oporu v dokazovaní (v Zmluve ani v iných vykonaných dôkazoch). Za účelom plnenia svojich povinností vyplývajúcich zo Zmluvy poslala spoločnosť Mazars Spoločnosti dňa 27.01.2012 list, v ktorom žiada Spoločnosť o predloženie dokumentácie potrebnej k príprave účtovnej závierky za rok 2011. Napriek tomu, že Zmluva je naďalej platná a spoločnosť Mazars podnikla kroky za účelom plnenia Zmluvy, spoločnosť neposkytla potrebnú súčinnosť v zmysle povinnosti poskytnúť všetky informácie spojené s ročnou účtovnou závierkou podľa článku K Zmluvy, čím sa spoločnosť dopustila porušeniu povinnosti vyplývajúcich zo Zmluvy.“ Ani Výzva 8/2012 ani Výzva 1/2012 teda nepreukazujú existenciu povinnosti žalobcu každoročne vyzývať žalovaného na predloženie dokladov. Z vyššie uvedeného vyplýva, prečo boli tieto výzvy zaslané a aj to, že v skutočnosti nemuseli byť žalobcom zaslané. To, že ich žalobca zaslal a snažil sa teda so žalovaným ešte pred začatím tohto súdneho konania komunikovať, mu predsa nemôže byť na ťarchu. Správal sa ako každý normálny podnikateľ. Žalovaný z predchádzajúcich rokov dobre vedel, akú dokumentáciu má predložiť a povinnosť žalobcu vyzývať ho zo Zmluvy nevyplývala. Zistenie súdu, že žalobca mal povinnosť každoročne vyzývať na predloženie podkladov, je teda nesprávne. Túto povinnosť žalobca vo vzťahu k účtovným rokom 2012 až 2016 nemal, a preto ju ani nemohol porušiť. Ďalej odvolateľ poukázal na to, že uplatňovanie ušlého zisku za účtovné roky žalovaného 2012 až 2016 súd označuje za výkon práva v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Súd zdôvodňuje odopretie právnej ochrany právam žalobcu tým, že vo vzťahu k účtovným obdobiam 2012 až 2016 žalobca fakticky akceptoval nevykonávanie Zmluvy (k tomu viď argumentáciu žalobcu v bodoch 3.4 až 3.16) a svoj nárok na ušlý zisk vo vzťahu k rokom 2012 až 2016 uplatnil až v roku 2017 po rozhodnutí odvolacieho súdu (k tomu viď argumentáciu žalobcu v bodoch 3.17 až 3.23). Žalovaný nemal žiadny dôvod sa domnievať, že žalobca považuje Zmluvu za ukončenú a nepovažuje skutočnosť, že podľa nej žalovaný (odvolávajúc sa na údajnú výpoveď) neplní, za porušenie Zmluvy.
Nesprávne posúdenie existencie, resp. platnosti výpovede Zmluvy zo strany žalovaného predsa nemôže ísť na ťarchu žalobcovi. Žalovaný kedykoľvek mohol a môže ukončiť Zmluvu, a to jednoduchým písomným ukončovacím prejavom urobeným najneskôr tri mesiace pred uplynutím doby jej trvania (v súčasnosti do 31.12.2020) v zmysle článku VI Zmluvy. Mohol tak z opatrnosti urobiť aj predtým, ako odvolací súd deklaratórne vyslovil v odvolacom rozsudku, že výpoveď bola neplatná (žalovaný mohol vo svojej novej výpovedi napr. uviesť, že ju podáva pre prípad, že by bola jeho predošlá výpoveď deklarovaná súdom za neplatnú). Neurobil tak však a doteraz sa tvári, že platná a účinná Zmluva pre neho vlastne nie je záväzná. Žalovaný v žiadnom prípade nemohol z ničoho vyvodzovať, že sa žalobca vzdáva svojich práv na už vzniknutý alebo budúci ušlý zisk vznikajúci postupne každým rokom, alebo že považuje Zmluvu za ukončenú. Nedošlo ani k premlčaniu nároku na ušlý zisk. Zo skutočnosti, že ani po rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave ako odvolacieho súdu o neplatnosti výpovede a ani po uplatnení ušlého zisku žalobcom za roky 2012 až 2016 na súde nedošlo zo strany žalovaného k plneniu Zmluvy ani k prejavu ukončujúcemu Zmluvu je zrejmé, že je to práve žalovaný, ktorý svojvoľne porušuje Zmluvu nehľadiac na právne dôsledky svojho konania (každoročný vznik ušlého zisku Žalobcu). Je to teda práve konanie žalovaného, ktoré je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Súd tvrdí, že „žalobca ani žalovaný si neplnili žiadne povinnosti vyplývajúce zo Zmluvy“. To, že si žalovaný neplnil svoje povinnosti zo Zmluvy (povinnosť súčinnosti spočívajúcu v predložení potrebných dokladov) je zrejmé. Nemôže to však ísť na ťarchu žalobcovi. To, že žalobca neplnil povinnosti vyplývajúce zo Zmluvy je pravdou iba v tom zmysle, že neposkytoval žalovanému služby podľa Zmluvy. Nemohol tak totiž robiť bez súčinnosti žalovaného (podkladov), ktorú žalovaný neposkytol. Toto neposkytnutie súčinnosti zo strany žalovaného pritom nebolo spôsobené tým, že by žalovaný čakal na to, kým ho žalobca na to vyzve (viď body 2.6 až 2.9 vyššie). Zároveň žalobca na takúto výzvu ani nebol povinný (viď body 2. II až 2.17 vyššie). Je zrejmé, že žalovaný by súčinnosť neposkytol ani v prípade výzvy zo strany žalobcu, takže takáto výzva by bola úplne zbytočná. Napokon, vo vzťahu k účtovnému roku 2011 (t.j. prvému roku vo vzťahu ku ktorému došlo k porušeniu žalovaného) takúto výzvu žalobca žalovanému zaslal listom zo dňa 27.01.2012 (a to napriek tomu, že na to nebol povinný), pričom žalovaný podklady aj tak neposkytol. Nie je preto žiadny dôvod domnievať sa, že by tak žalovaný urobil na základe výzvy žalobcu vo vzťahu k ďalším rokom 2012 - 2016. O to viac, ak žalovaný predkladal svoje účtovné závierky a daňové priznania príslušným orgánom, a teda bolo zrejmé, že zabezpečuje ich vyhotovenie prostredníctvom inej osoby. Zmluvnú odmenu za služby podľa Zmluvy si samozrejme žalobca nemohol uplatňovať, nakoľko táto sa vzťahuje na prípad, keď sú služby poskytnuté a tieto poskytnuté neboli (nemohli byť pre poskytnuté pre neposkytnutie súčinnosti žalovaným, ktorý si namiesto plnenia Zmluvy zabezpečil vypracovanie účtovnej závierky a daňového priznania za roky 2012 - 2016 inak). Súd vytýkal žalobcovi, že svoj nárok na ušlý zisk vo vzťahu k rokom 2012 až 2016 uplatnil u žalovaného (a aj na súde) „až“ v roku 2017 po rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorý uviedol, že Zmluva nebola platne vypovedaná a je stále platná a účinná. To, že žalovaný nesprávne posudzoval Zmluvu za ukončenú výpoveďou, a teda ani nerátal s tým, že by vznikal nejaký ďalší ušlý zisk, nemôže ísť na ťarchu žalobcovi. Žalovaný nesie len dôsledky svojho vlastného rozhodnutia a svojho vlastného nesprávneho právneho posúdenia. Žalobca predsa nie je povinný poskytovať žalovanému právne poradenstvo. Je zrejmé, že je to práve žalovaný, ktorý svojvoľne porušuje Zmluvu nehľadiac na právne dôsledky svojho konania (každoročný vznik ušlého zisku žalobcu), žalovaný sa správal úplne rovnako pred rokom 2017 aj po roku 2017, t.j. bez ohľadu na to, či si žalobca uplatňoval svoje nároky na ušlý zisk za ďalšie roky alebo nie. Je zrejmé, že žalobca nekonal pri uplatnení svojich nárokov na ušlý zisk za služby vo vzťahu k účtovným obdobiam 2012 - 2016 v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a preto mu nemožno odoprieť súdnu ochranu týchto jeho nárokov. Z konania a správania žalobcu nijako nevyplýva, že by fakticky akceptoval nevykonávanie Zmluvy. Súd rozhodol o priznaní nároku na ušlý zisk iba za rok 2011, t.j. podľa prvého riadku prehľadovej tabuľky vyššie, a to vo výške 2.302,21 eur. Žalobca si však za tento rok 2011 uplatnil ušlý zisk vo výške 3.150,- eur, a týmto odvolaním sa domáha aj rozdielu 847,79 eur, nakoľko má za to, že nie je dôvod od predpokladaných príjmov žalobcu, ktoré by dosiahol ako odmenu za službu vo vzťahu kroku 2011 (3.150,- eur) odpočítavať príslušné mzdové výdavky, tak ako to urobil znalec v znaleckom posudku. To, že žalobca ako ušlý zisk za rok 2011 žiada viac, ako je uvedené v znaleckom posudku predloženom samotným žalobcom vyplýva z genézy konania na prvej inštancii. Žalobca si uplatňoval ušlý zisk vo výške celej odmeny 3.150,- eur vo vzťahu ku každému jednému roku (vrátane roku 2011). Svoj nárok zdôvodnil rozsiahlou argumentáciou, účtovnými závierkami Žalobcu ako aj výsluchom svedkyne N. M. (ďalej len „Svedkyňa“). Súd sa však v rámci predbežného právneho názoru na pojednávaní v júni 2019
vyjadril tak, že na preukázanie ušlého zisku sú potrebné odborné znalosti. Žalobca nepopiera, že sú prípady, kedy sú na určenie ušlého zisku potrebné odborné znalosti a je preto potrebné zabezpečiť odborné vyjadrenie alebo znalecký posudok. Zároveň má však za to, že to neplatí vo všetkých prípadoch a neplatí to ani v prípade, ktorý je predmetom tohto konania. Na vyčíslenie predpokladaného výnosu v prípade, ktorý sa rieši v tomto konaní, nie sú potrebné odborné znalosti - výnos jasne vyplýva zo samotnej Zmluvy, v ktorej sa dohodla výška odmeny (3.150,- eur bez DPH za jeden rok). Vyčísleniu nákladov zase predchádza posúdenie, či vôbec nejaké náklady vznikli. Žalobca pritom v konaní listinnými podkladmi (účtovné závierky) a výpoveďou svedkyne preukázal, že neexistujú žiadne náklady, ktoré by bolo potrebné na dosiahnutie tohto konkrétneho predpokladaného výnosu vynaložiť, a ktoré by teda bolo potrebné vyčísliť za účelom vyčíslenia ušlého zisku. Napriek uvedenému však žalobca, rešpektujúc predbežný právny názor súdu a nevediac dopredu, aký bude výsledok znaleckého posudku, zadal vypracovanie znaleckého posudku. Zo znaleckého posudku nakoniec vyplynulo nižšie vyčíslenie ušlého zisku, ako tvrdil a preukazoval žalobca, keďže znalec od výnosov odpočítal mzdové náklady. Žalobca v rámci tohto odvolania žiada aj odvolací súd, aby pri vyčíslení výšky ušlého zisku zohľadnil v prvom rade dôkazy a argumentáciu žalobcu, z ktorej vyplýva, že žalobca má nárok na ušlý zisk vo výške 3.150,- eur za každý jeden rok. Pre prípad, že by sa s takýmto výpočtom výšky ušlého zisku odvolací súd nestotožnil, žiada žalobca, aby odvolací súd prihliadol aspoň na znalecký posudok a výšku ušlého zisku v jednotlivých rokoch určil aspoň v takej výške, v akej ju určil znalec v znaleckom posudku (viď bod 4,2 vyššie). Náklady (mzdové výdavky) na mzdu zamestnancov žalobcu, ktorí by sa podieľali na poskytovaní dohodnutej služby, v žiadnom prípade nemožno považovať za náklady, ktoré by boli z dôvodu neposkytovania dohodnutej služby (pre porušenie povinnosti žalovaným) ušetriteľné. Nejde o ušetriteľné náklady, resp. náklady v zmysle bodu 5.13 až 5.16 vyššie. Nebolo by predsa primerané od žalobcu ako veľkej účtovníckej spoločnosti s miliónovým obratom požadovať, aby kvôli zákazke v hodnote 3.150,- eur ročne, navyše časovo limitovanej na krátke obdobie v roku, prepustil čo i len jedného svojho zamestnanca pre nadbytočnosť, a tým ušetril mzdové výdavky. Služba takého malého rozsahu a hodnoty, akou je dohodnutá služba, nie je spôsobilá „uživiť“ žiadneho zamestnanca žalobcu a každý zamestnanec poskytujúci v mene žalobcu ako svojho zamestnávateľa takúto malú službu má preto množstvo ďalšej práce pre iných klientov žalobcu. Preto nerealizovanie tak malej zákazky akou je dohodnutá služba v účtovníckej spoločnosti takej veľkosti ako je spoločnosť žalobcu nie je absolútne spôsobilé viesť k nadbytočnosti zamestnanca, a ani v prípade neposkytovanej dohodnutej služby k takejto nadbytočnosti neviedlo. Svedkyňa N. M. (manažér účtovného oddelenia žalobcu ) sa jednoznačne vyjadrila, že nevznikajú žiadne dodatočné náklady, nekupuje sa žiadny tovar, nie sú potrebné žiadne subdodávky. Vo vzťahu k nákladom uvedeným v účtovných závierkach žalobcu v riadku služby sa svedkyňa vyjadrila, že sa nevynakladajú vo vzťahu k takej zákazke, akou je Služba podľa Zmluvy. Preto ani nie je dôvod za účelom kalkulácie zisku ušlého žalobcovi z výšky zmluvne dohodnutej odmeny za poskytnutie dohodnutej služby podľa Zmluvy (t.j. 3.150,- eur ročne) za roky 2011 až 2016 žiadne výdavky (náklady) odpočítavať. Žalobca mal za to, že ušlý zisk za rok 2012 až 2016 si nespôsobil sám, ako tvrdí súd, ale spôsobil mu ho žalovaný neposkytnutím súčinnosti (nepredložením podkladov potrebných na prípravu účtovnej závierky a daňového priznania za roky 2012 až 2016), na ktorú bol žalovaný povinný (viď body 2.2 a 2.3 vyššie). Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca bol povinný osobitne vyzývať žalovaného na poskytnutie súčinnosti v podobe predloženie dokladov iba vo vzťahu k prvému účtovnému roku, za ktorý sa poskytovali služby, t.j. 2009 (viď body 2.11 až 2.17 vyššie). Neporušil teda vo vzťahu k účtovným rokom 2012 - 2016 žiadnu svoju povinnosť. Žalobcovi preto vznikol voči žalovanému nárok na náhradu ušlého zisku nielen vo vzťahu k roku 2011 (ktorý mu bol čiastočne priznaný výrokom rozsudku), ale aj vo vzťahu k rokom 2012 - 2016 (za ktoré mu bol jeho nárok výrokom II. rozsudku v celom rozsahu zamietnutý). Žalobca v rámci tohto odvolania žiadal odvolací súd, aby pri vyčíslení výšky ušlého zisku zohľadnil dôkazy a argumentáciu žalobcu sumarizovanú v tomto odvolaní v časti 5 vyššie, z ktorej vyplýva, že žalobca má nárok na ušlý zisk vo výške 3.150,- eur za každý jeden rok. Má totiž za to, že preukázal, že nie je možné identifikovať také náklady žalobcu, ktoré by boli ušetrené alebo ušetriteľné tým, že služba podľa Zmluvy nebola žalobcom poskytnutá (z dôvodu porušenia povinnosti žalovaným). Preto ani nie je dôvod za účelom kalkulácie zisku ušlého žalobcovi z výšky zmluvne dohodnutej odmeny za poskytnutie dohodnutej služby za roky 2011 až 2016 (3.150,- eur ročne) nič odpočítavať, a to ani mzdové náklady (k mzdovým nákladom viď body 5.27 až 5.34 a v bode 5.44 vyššie).
Pre prípad, že by sa odvolací súd s takýmto výpočtom výšky ušlého zisku podľa časti 5 tohto odvolania nestotožnil, žiada žalobca, aby odvolací súd prihliadol aspoň na znalecký posudok a výšku ušlého zisku v jednotlivých rokoch určil aspoň v takej výške, v akej ju určil znalec v znaleckom posudku predloženom v prvoinštančnom konaní, t.j. s odpočítaním mzdových výdavkov (viď bod 4.2 vyššie).
26. Ďalšie vyjadrenie podané nebolo.
27. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej len CSP) prejednal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ustanovením § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Po oboznámení sa s obsahom spisu, procesným postupom súdu prvej inštancie, dôvodmi odvolania žalobcu odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.
28. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
29. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu stotožňuje so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci súdom. Súd sa vo svojom rozsudku vysporiadal so všetkými argumentmi žalobcu, správne vyhodnotil vykonané dôkazy, a na správnosť dôvodov uvedených v rozsudku odvolací súd v celom rozsahu odkazuje.
30. Odvolací súd zaujal stanovisko len k tým dôvodom odvolania, ktoré majú vplyv na rozhodnutie veci.
31. Je nesporné, že medzi stranami sporu bola dňa 21.1.2010 uzatvorená Zmluva o poskytovaní účtovných a daňových služieb, predmetom ktorej bol záväzok žalobcu pre žalovaného poskytovať nasledovné služby žalovanému:
- príprava evidencie aktív na základe údajov poskytnutých klientom;
- zostavenie riadnej účtovnej závierky a riadneho daňového priznania k dani z príjmu právnických osôb na základe skúšobnej súvahy a údajov poskytnutých klientom a v súlade so slovenskými účtovnými predpismi;
- kontrola účtovníctva.
32. V Zmluve si dohodli nasledovné podmienky:
Podľa článku II ods. 2 Zmluvy, klient (žalovaný) sa zaväzuje, že pripraví všetky dokumenty a údaje vo forme, ktorú požaduje Mazars (žalobca), do 10.februára 2010 na základe žiadosti zaslanej spoločnosťou Mazars (žalobcom). Mazars poskytne finálnu verziu účtovnej závierky a výpočtu dane z príjmu najneskôr do 31. marca 2010. V prípade, ak klient nepripraví požadované dokumenty včas, spoločnosť Mazars nezaručuje dodržanie stanovených lehôt.
Podľa článku III Zmluvy si sporové strany dohodli odplatu za riadnu účtovnú závierku a daňové priznanie právnických osôb za ďalšie roky vo výške 3.150,- eur.
Podľa článku IV Zmluvy, všetky poplatky uvedené v tomto návrhu sú bez DPH, vyplatených súm, cestovných nákladov a 3 % správneho poplatku. Klient uhradí zálohu do konca januára vo výške 2.000,- eur pre prípravu účtovnej závierky a uzatvorenie. Poplatok za evidenciu aktív a zvyšný poplatok za vypracovanie účtovnej závierky je splatný do 30 dní odo dňa prevzatia faktúry vystavenej spoločnosťou Mazars.
Podľa článku VI Zmluvy, táto zmluva je platná odo dňa je podpísania oboma zmluvnými stranami do 31. decembra 2010. Platnosť zmluvy sa automaticky predĺži každý rok na základe tichej dohody, pokiaľ sa niektorá zo zmluvných strán nerozhodne zmluvu ukončiť tri mesiace pred uplynutím doby jej trvania alebo v prípade nezaplatených faktúr.
33. Medzi sporovým stranami nebolo sporné, že žalobca poskytol žalovanému dojednané služby v roku 2011 za rok 2010. Je taktiež nesporné, že v zmysle rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 8Cob/350/2014-223 zo dňa 30.11.2016 je Zmluva platná. Preto tvrdenie žalovaného, že Zmluvu riadne vypovedal je irelevantné, Zmluva je naďalej platná. 34. Podľa žalobcu súd neaplikoval čl. II ods. 2 Zmluvy, prvá veta, iba na účtovné obdobie 2009, ale aj na žalované účtovné obdobie 2011 - 2016, čo je nesprávne. Zmluva na viacerých miestach rozlišuje medzi ustanoveniami, v ktorých sa uvádza konkrétny rok (a teda platia len pre konkrétny rok - v čl. II bod 2 štvrtá veta Zmluvy) a ustanoveniami, ktoré neuvádzajú konkrétny rok (a preto platia pre všetky roky trvania Zmluvy, aj v prípade prolongácie). K tomu odvolací súd dodáva, že podľa čl. VI Zmluva je platná odo dňa jej podpísania oboma zmluvnými stranami do 31. decembra 2010. Platnosť Zmluvy sa automaticky predĺži každý rok na základe tichej dohody, pokiaľ sa niektorá zo zmluvných strán nerozhodne zmluvu ukončiť tri mesiace pred uplynutím doby jej trvania alebo v prípade nezaplatených faktúr. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ jedna zo strán neurobí úkon smerujúci k ukončeniu zmluvy, Zmluva je platná aj ďalší rok. Nakoľko žiadna zo strán nepristúpila k takémuto úkonu, je Zmluva naďalej platná, a to so všetkými ustanoveniami. Ak si v čl. II. bod 2 strany dohodli, že klient (žalovaný) sa zaväzuje, že pripraví všetky dokumenty a údaje vo forme, ktorú požaduje Mazars (žalobca), do 10. februára 2010 na základe žiadosti zaslanej spoločnosťou Mazars (žalobcom) a Mazars poskytne finálnu verziu účtovnej závierky a výpočtu dane z príjmu najneskôr do 31. marca 2010, pre nasledujúci rok platí, že klient (žalovaný) sa zaväzuje, že pripraví všetky dokumenty a údaje vo forme, ktorú požaduje Mazars (žalobca), do 10. februára 2011 na základe žiadosti zaslanej spoločnosťou Mazars (žalobcom). Mazars poskytne finálnu verziu účtovnej závierky a výpočtu dane z príjmu najneskôr do 31. marca 2011. V súlade s článkom VI Zmluvy dochádzalo teda k automatickému predĺženiu platnosti Zmluvy za tých istých podmienok, ako boli pôvodne dojednané. To znamená, že zmluvné strany mali tie isté práva a povinnosti ako počas prvého roka jej platnosti. Žalobca bol v zmysle čl. II bod 2 povinný žiadať každý rok o zaslanie podkladov. Preto záver súdu o každoročnej povinnosti žalobcu vyzývať žalovaného na predloženie podkladov je správny.
35. V prípade tohto nároku žalobcu súd v bode 12. odôvodnenia rozhodnutia správne uviedol, že rozhodujúce pre posúdenie nároku žalobcu je znenie článku II ods. 2 Zmluvy, podľa ktorého sa žalovaný zaviazal, že pripraví všetky dokumenty a údaje vo forme, ktorú požaduje žalobca, do 10. februára 2010 na základe žiadosti zaslanej žalobcom. Z uvedeného znenia Zmluvy vyplýva, že žalovaný bol síce povinný poskytnúť žalobcovi potrebnú dokumentáciu, avšak žalovaný bol povinný tak urobiť na základe žiadosti zaslanej zo strany žalobcu. V danom prípade nebolo sporné, že žalobca zaslal žalovanému žiadosť o predloženie dokladov iba v roku 2012 (t.j. žiadosť o predloženie dokladov týkajúcich sa účtovného obdobia 2011), pričom v nasledujúcich rokoch žalobca žalovaného už na predloženie dokladov nevyzýval. Preto žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody vo forme ušlého zisku len za obdobie roku 2011, za ktoré si žalobca splnil svoju povinnosť zo Zmluvy. O tom, že žalobca si bol vedomý svojej povinnosti, svedčí aj list zo dňa 27.1.2012, v ktorom požiadal žalovaného o zaslanie dokumentácie potrebnej k príprave účtovnej uzávierky za rok 2011 ako aj Výzva na zaplatenie zo dňa 1.8.2012, z ktorej vyplýva, že žalobca za účelom plnenia svojich povinností vyplývajúcich zo Zmluvy, poslal spoločnosti Mazars dňa 27.1.2012 list, v ktorom žiada spoločnosť o predloženie dokumentácie potrebnej k príprave účtovnej závierky za rok 2011. Neobstojí preto tvrdenie žalobcu, že ani výzva 8/2012 a 1/2012 nepreukazujú povinnosť žalobcu každoročne vyzývať žalovaného na predloženie dokladov.
36. Pokiaľ ide o výšku požadovanej náhrady škody vo forme ušlého zisku za rok 2011 vo výške 3.150,- eur, súd správne priznal žalobcovi nárok vo výške 2.302,21 eur, pričom odvolací súd poukazuje na bod 15. odôvodnenia, s ktorým sa stotožnil. Sám žalobca v odvolaní uviedol, že zmluvnú odmenu za služby podľa Zmluvy si žalobca nemohol uplatňovať, nakoľko táto sa vzťahuje na prípad, keď sú služby poskytnuté, a tieto poskytnuté neboli. Preto sa náhrada ušlého zisku určuje ako rozdiel medzi predpokladaným ziskom (výnosom) a nákladmi, ktoré bolo treba na jeho dosiahnutie vynaložiť. Je preto potrebné rozlišovať medzi nárokom na zaplatenie čiastky za poskytnuté služby, a náhradou škody v podobe ušlého zisku. Súd správne vychádzal zo Znaleckého posudku č. 6/2019 JUDr. Ing. Daše Koraušovej.
37. Pri náhrade škody v podobe ušlého zisku za roky 2012 - 2016, je nesporné, že žalobca si svoju povinnosť vyplývajúcu z čl. II bod 2. nesplnil, a nevyzval žalovaného na predloženie dokladov. Tvrdenie žalobcu, že žalovaný by aj tak podklady neposkytol, nezbavuje žalobcu povinnosti o doklady požiadať.
Len v tom prípade by mu vznikol nárok na ušlý zisk aj za roky 2012 - 2016. Keďže tak neurobil, súd správne žalobu vo výške 16.597,79 eur zamietol.
38. Odvolací súd sa takisto stotožnil s poukazom súdu na § 376 Obchodného zákonníka, podľa ktorého právo na náhradu škody sa poškodenému nepriznáva, ak nesplnenie povinnosti bolo spôsobené nedostatkom súčinnosti, na ktorú bola poškodená strana povinná. V takomto prípade si poškodený zapríčinil škodu sám, a preto osoba, ktorá inak poruší povinnosť zo záväzku, za túto škodu nezodpovedá. Nedostatok súčinnosti všeobecne potrebnej na plnenie záväzku v zmysle § 365 OBZ vylučuje omeškanie dlžníka, to znamená, že nemôže vzniknúť ani jeho povinnosť nahradiť škodu, lebo nedošlo ani k porušeniu jeho povinnosti.
39. Na základe uvedených skutočností odvolací súd podľa § 387 ods. 1, 2 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti II. a III. výroku potvrdil, nakoľko je vecne správne.
40. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Nakoľko bol žalovaný v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu priznal právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
41. Tento rozsudok bol členmi senátu prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).