Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13CoKR/33/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Dubcovej a členov senátu Mgr. Zuzany Štolcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: JUDr. Jaroslav Jakubčo, PhD., so sídlom kancelárie Mladých budovateľov 2, 974 11 Banská Bystrica, správca úpadcu: STAVOUNIVERZÁL, s.r.o., so sídlom Cesta do Rudiny 2262, 024 01 Kysucké Nové Mesto, IČO: 36 380 458, proti žalovanému: Ing. C. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. C. XXX, XXX XX H. C., zastúpenému zástupcom JUDr. Bohuslav Majchrák, advokát, spol. s r.o., so sídlom Nová Bystrica 850, 023 05 Nová Bystrica, IČO: 36 416 525, pracovisko kancelárie: Fraňa Kráľa 2080, 022 01 Čadca, v konaní o určenie neúčinnosti právnych úkonov, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 38Cbi/6/2015-107 zo dňa 27. júna 2017, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 38Cbi/6/2015-107 zo dňa 27. júna 2017 p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Okresný súd v odôvodnení poukázal na žalobu žalobcu doručenú okresnému súdu 28.04.2015, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že kúpna zmluva uzavretá medzi úpadcom STAVOUNIVERZÁL, s.r.o., so sídlom Cesta do Rudiny 2262, 024 01 Kysucké Nové Mesto, IČO: 36 380 458 (ďalej aj len „úpadca") ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim dňa 31.10.2013 (ďalej len „Kúpna zmluva") a dohoda o vzájomnom zápočte uzatvorená dňa 31.10.2013 medzi úpadcom a žalovaným (ďalej len „Dohoda o započítaní") sú voči veriteľom úpadcu v konkurze vedenom na majetok úpadcu na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 3K/1/2014 právne neúčinné. Okresný súd po vykonanom dokazovaní, ako aj aplikácii ust. § 57, § 58, § 59, § 62 ods. 1 a ods. 5 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v spojení s Čl. 8 Civilného sporového poriadku dospel k záveru, že žalobu žalobcu je nevyhnutné zamietnuť. Uviedol, že žalobca Kúpnej zmluve odporoval ako zvýhodňujúcemu právnemu úkonu podľa § 59 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „zákon č. 7/2005 Z.z.") a zároveň ako právnemu úkonu bez primeraného protiplnenia podľa § 58 zákona č. 7/2005 Z.z. a Dohode o započítaní odporoval ako zvýhodňujúcemu právnemu úkonu podľa § 59 zákona č. 7/2005 Z.z., v obidvoch prípadoch ako právnym úkonom urobeným v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom. Samotné skutkové okolnosti spriaznenosti subjektov úpadcu a žalovaného žalobca v podanej žalobe neuviedol. Okresný súd mohol len dovodiť s prihliadnutím na vyjadrenie žalovaného vo veci, že žalobca mal na mysli tú skutočnosť, že žalovaný v čase uskutočnenia odporovaných právnych úkonov bol štatutárnym orgánom (konateľom) úpadcu, ktorá skutočnosť zakladá spriaznenosť úpadcu a žalovaného podľa § 9 ods. 1 písm. a) zákona č. 7/2005 Z.z.. Okresný súd poukázal na to, že skutkové okolnosti spriaznenosti osôb podľa § 9 zákona č. 7/2005 Z.z. sú súčasťou povinnosti tvrdenia žalobcu a súd nie je povinný ich

sám vyhľadávať v listinných dôkazných prostriedkoch predložených žalobcom, resp. verejne dostupných registroch.

2. Okresný súd skonštatoval, že žaloba v prejednávanej veci bola podaná aktívne legitimovaným subjektom, kedy aktívna legitimácia správcu úpadcu na uplatnenie odporovacieho práva vyplývala z § 57 ods. 1 v spojení s § 62 ods. 5 zákona č. 7/2005 Z.z.. Žalobca bol ustanovený do funkcie správcu úpadcu uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 3K/1/2014 zo dňa 19.08.2014 zverejneným v Obchodnom vestníku 164/2014 dňa 26.08.2014. Pasívna legitimácia žalovaného, ktorý s úpadcom odporovateľné právne úkony dohodol, vyplývala z § 62 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z.. Súčasne okresný súd skonštatoval, že pre uplatnenie práva odporovať dotknutým právnym úkonom Kúpnej zmluvy a Dohody o započítaní bola zachovaná prekluzívna lehota jedného roka od vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu podľa § 57 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z.. Konkurz na majetok úpadcu STAVOUNIVERZÁL, s.r.o. bol vyhlásený uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 3K/1/2014 zo dňa 22.04.2014 zverejneným v Obchodnom vestníku č. 80/2014 dňa 28.04.2014. Za deň zverejnenia sa v súlade s ust. § 199 ods. 9 zákona č. 7/2005 Z.z. považoval 29. apríl 2014, kedy nastali účinky vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu. Lehota jedného roka podľa ust. § 57 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. začala plynúť 30.04.2014 a posledný deň tejto lehoty bol 29.04.2014. Žaloba v prejednávanej veci bola podaná na okresnom súde dňa 28.04.2015, t.j. v rámci plynutia lehoty podľa § 57 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z..

3. Okresný súd sa primárne zaoberal otázkou naplnenia všeobecných predpokladov odporovateľnosti právnych úkonov v konkurze podľa § 57 zákona č. 7/2005 Z.z., vo vzťahu ku ktorým tak povinnosť tvrdenia ako aj dôkazná povinnosť v prejednávanej veci zaťažovali žalobcu. Odporovateľnosť právnych úkonov podľa § 57 zákona č. 7/2005 Z.z. vo všeobecnosti predpokladá existenciu právneho úkonu dlžníka, ktorým dôjde k ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa, to znamená, že v dôsledku konkrétneho právneho úkonu dlžníka nebude môcť byť pohľadávka veriteľa pre nedostatok majetku uspokojená vôbec alebo len čiastočne. Zároveň musí ísť o pohľadávku, ktorá existovala v čase, keď bol právny úkon dlžníka urobený, resp. nadobudol účinnosť a ktorá bola veriteľom v konkurze na majetok úpadcu riadne prihlásená a zistená. Aj v prípade, ak právnym úkonom dlžníka dôjde k zmenšeniu majetku dlžníka, nemožno sa úspešne domáhať odporovateľnosti, pokiaľ majetok dlžníka, ktorý mu ostal, postačuje na uspokojenie pohľadávky, nakoľko týmto úkonom dlžníka nedochádza k ukráteniu uspokojenia pohľadávky iného veriteľa. Stav majetku dlžníka pre potreby posúdenia, či konkrétnym právnym úkonom došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávok jeho veriteľov, je pritom potrebné skúmať k momentu uskutočnenia (účinnosti) odporovaného právneho úkonu, nakoľko len v kontexte zistených majetkových pomerov dlžníka (úpadcu) k uvedenému momentu možno hovoriť o tom, že právny úkon ukracuje uspokojenie (prihlásenej) pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka.

4. Základnou hmotnoprávnou podmienkou odporovateľnosti právnych úkonov v konkurze podľa § 58 a § 59 zákona č. 7/2005 Z.z., ako aj podľa ostatných skutkových podstát odporovateľnosti, je v zmysle ust. § 57 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. preukázanie existencie právneho úkonu dlžníka týkajúceho sa majetku dlžníka a zároveň preukázanie ukrátenia uspokojenia prihlásenej pohľadávky niektorého veriteľa dlžníka podľa ust. § 57 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z.. Na uvedenom závere nemení nič ani tá skutočnosť, pokiaľ správca odporuje právnemu úkonu urobenému v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom, pretože v tomto prípade sa v zmysle § 58 ods. 2, resp. § 59 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z.z. predpokladá úpadok dlžníka v čase urobenia právneho úkonu, pokiaľ sa nepreukáže opak; v žiadnom z uvedených prípadov sa však nepredpokladá ukrátenie ako základný predpoklad odporovateľnosti podľa ust. § 57 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z., ktoré by bol v každom prípade povinný tvrdiť a preukazovať v konaní žalobca.

5. Okresný súd dospel k záveru, že žalobca si nesplnil povinnosť tvrdenia a nadväzne ani neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k naplneniu všetkých predpokladov odporovateľnosti právneho úkonu podľa § 57 zákona č. 7/2005 Z.z.. Pokiaľ išlo o preukázanie existencie (platného) právneho úkonu týkajúceho sa majetku dlžníka podľa § 57 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z., žalobca v konaní predložil písomný vzájomný zápočet pohľadávok a záväzkov medzi úpadcom a žalovaným zo dňa 31.10.2013 (č.l. 5 spisu), voči obsahu ktorého žalovaný v konaní nenamietal. Bolo pravdou, že žalovaný v konaní nenamietal ani voči obsahu kúpnej zmluvy zo dňa 31.10.2013 predloženej žalobcom vo fotokópii na č.l. 5 rub a č.l. 6 spisu, vo vzťahu k obsahu tejto zmluvy však okresný súd poukázal na to, že žalobca nepreukázal existenciu platnej kúpnej zmluvy z 31.10.2013 ako jedného z právnych úkonov, ktorému v konaní odporoval, pretože išlo o zmluvu o prevode nehnuteľnosti, ktorá musí mať obligatórne písomnú formu a podpis prevodcu na takejto zmluve musí byť úradne osvedčený, čo predložená fotokópia

kúpnej zmluvy nepreukazovala. Zároveň žalobca netvrdil ani nepreukázal deň nadobudnutia účinnosti kúpnej zmluvy z 31.10.2013 momentom vkladu vlastníckeho práva v prospech kupujúceho do katastra nehnuteľností, ku ktorému dňu sa zo strany okresného súdu malo posudzovať naplnenie podmienky ukrátenia podľa § 57 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z..

6. Okresný súd uzavrel, že v konaní zo strany žalobcu náležite nebola splnená povinnosť tvrdenia a nadväzne ani nedošlo k uneseniu dôkazného bremena vo vzťahu k naplneniu ďalšieho všeobecného predpokladu odporovateľnosti právneho úkonu v konkurze, a to ukráteniu uspokojenia prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka v zmysle § 57 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z.. V konaní nebolo žalobcom tvrdené, že ku dňu účinnosti Kúpnej zmluvy z 31.10.2013 (ktorý deň ani nebol žalobcom v priebehu konania uvedený a preukázaný), resp. ku dňu uzatvorenia Dohody o započítaní z 31.10.2013 mal úpadca aj iných veriteľov, ktorí si zároveň svoje pohľadávky existujúce ku dňu účinnosti odporovaných právnych úkonov v konkurze na majetok úpadcu vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 3K/1/2014 riadne a včas prihlásili a tieto boli v konkurznom konaní zistené, čo bolo základom pre aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu na podanie odporovacej žaloby. Tieto rozhodujúce skutočnosti neboli zo strany žalobcu v konaní vôbec tvrdené. Žalobca síce v prílohách žaloby predložil zoznam záväzkov úpadcu k 31.01.2014 s označením jednotlivých veriteľov, čísla faktúry, právneho dôvodu vzniku záväzku, dátumu vystavenia a splatnosti faktúry a výšky sumy istiny a príslušenstva (č.l. 15 a nasledujúce spisu) a zároveň prehľad prihlásených a zistených pohľadávok veriteľov úpadcu (č.l. 39 a nasledujúce spisu), avšak za absencie tvrdenia takýchto rozhodujúcich skutočností zo strany žalobcu nebolo povinnosťou súdu v civilnom sporovom konaní v listinných dôkazných prostriedkoch predložených žalobcom vyhľadávať tvrdenia rozhodujúce z hľadiska žalobcom uplatneného nároku, t.j. že v čase účinnosti odporovaných právnych úkonov Kúpnej zmluvy a Dohody o započítaní mal úpadca aj iných konkrétnych veriteľov, ktorí si svoje pohľadávky existujúce ku dňu uzavretia (účinnosti) odporovaných právnych úkonov riadne a včas prihlásili v konkurze na majetok úpadcu a tieto boli v konkurze zistené. Uvedené tvrdenia boli súčasťou rozhodujúcich skutočností vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku, ktoré bol povinný uvádzať v konaní žalobca a ktoré tvrdenia nebolo úlohou okresného súdu vyhľadávať v žalobcom predložených listinných dôkazných prostriedkoch.

7. Okresný súd súčasne skonštatoval, že žalobca v prejednávanej veci si nesplnil povinnosť tvrdenia a ani nadväzujúcu dôkaznú povinnosť vo vzťahu k naplneniu všeobecnej podmienky odporovateľnosti právnych úkonov v konkurze, a to ukráteniu uspokojenia prihlásenej pohľadávky niektorého veriteľa dlžníka podľa ust. § 57 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z.. V rámci rozhodujúcich skutočností vo vzťahu k uplatnenému nároku tvrdenia žalobcu nesmerovali ani k preukázaniu tej skutočnosti, že v dôsledku uzavretia Kúpnej zmluvy a Dohody o započítaní medzi úpadcom a žalovaným došlo k takému zmenšeniu majetku úpadcu, že pohľadávky iných veriteľov, ktoré existovali v čase účinnosti odporovaných právnych úkonov a ktoré boli zároveň prihlásené v konkurze na majetok úpadcu, nemohli byť z majetku úpadcu v uvedenom čase uspokojené. V rámci skutkových tvrdení odôvodňujúcich naplnenie podmienky ukrátenia podľa § 57 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z. žalobca poukazoval na to, že po uzatvorení Kúpnej zmluvy a Dohody o započítaní ostal úpadcovi len hnuteľný majetok v hodnote 80.603,61 Eur, ktorý bol následne predmetom dvoch odporovaných kúpnych zmlúv a ťažko speňažiteľný majetok zaradený do súpisu konkurznej podstaty, ktorý nestačil na úplné uspokojenie prihlásených pohľadávok. Poukazoval na zoznam majetku úpadcu a zistenia správcu o skutočnej hodnote tohto majetku, z ktorých skutočností poukázal na to, že reálna hodnota majetku podliehajúceho konkurzu predstavovala 111.775,70 Eur, suma prihlásených pohľadávok 923.247,50 Eur a suma zistených pohľadávok 551.530,91 Eur. Ukrátenie žalobca vnímal v tej rovine, že po uzatvorení Kúpnej zmluvy a Dohody o započítaní ostal úpadcovi majetok, ktorý nepostačoval na úplné uspokojenie prihlásených pohľadávok konkurzných veriteľov. Okresný súd uviedol, že otázku ukrátenia podľa § 57 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z. nemožno posudzovať vo väzbe výlučne na rozsah uspokojenia prihlásených pohľadávok veriteľov v konkurze z majetku úpadcu podliehajúceho konkurzu, ale bolo potrebné ju posudzovať vo väzbe na konkrétne majetkové pomery úpadcu v čase uskutočnenia, resp. účinnosti odporovaných právnych úkonov. Zo skutkových tvrdení žalobcu a ním predložených dôkazov nevyplývali skutočnosti ozrejmujúce stav majetku úpadcu v čase účinnosti odporovaných právnych úkonov a následne, po uskutočnení (účinnosti) odporovaných právnych úkonov z hľadiska ich dopadu na majetkové pomery úpadcu v čase ich uskutočnenia a na možnosť uspokojenia pohľadávok veriteľov úpadcu, ktoré existovali v čase uskutočnenia týchto právnych úkonov a ktoré zároveň boli prihlásené v konkurze na majetok úpadcu. Bolo súčasťou povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti žalobcu v konaní o odporovacej žalobe tvrdiť a preukázať, že práve v dôsledku odporovaných právnych úkonov sa majetok dlžníka k momentu ich účinnosti zmenšil takým

spôsobom, že už nestačil na úplné uspokojenie v danom čase existujúcich pohľadávok veriteľov, ktorí si zároveň svoje pohľadávky následne prihlásili v konkurze na majetok úpadcu. Ukrátenie podľa záveru okresného súdu v zmysle § 57 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z. nemožno ustáliť len na základe porovnania hodnoty majetku podliehajúceho konkurzu a výšky prihlásených, resp. zistených pohľadávok veriteľov v konkurze.

8. Vzhľadom k týmto zhodnoteniam a záverom okresný súd žalobu zamietol, keďže neboli preukázané všeobecné predpoklady odporovateľnosti právnych úkonov v konkurze podľa ust. § 57 zákona č. 7/2005 Z.z., na základe čoho potom nebolo potrebné sa zaoberať otázkou naplnenia ďalších predpokladov odporovateľnosti v zmysle uplatneného odporovacieho práva podľa ust. § 58 a § 59 zákona č. 7/2005 Z.z.. Z tohto dôvodu preto okresný súd zamietol aj návrh žalobcu na nariadenie znaleckého dokazovania na určenie všeobecnej hodnoty nehnuteľností, ktoré boli predmetom Kúpnej zmluvy z 31.10.2013, pretože uvedený dôkazný návrh smeroval k preukázaniu tej skutočnosti, že kúpna zmluva je právnym úkonom bez primeraného protiplnenia v podľa § 58 zákona č. 7/2005 Z.z..

9. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a žalovaný, ktorý bol v celom rozsahu úspešný, mu bol priznaný nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, t.j. v rozsahu 100 % voči žalobcovi. O výške náhrady trov konania rozhodne okresný súd podľa § 262 ods. 2 po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

10. Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), e), f), h) CSP. Žalobca mal za to, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces vzhľadom k ust. § 181 ods. 2 CSP, ak okresný súd neurčil, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné a ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná. Takéto oznámenie má zásadný význam pre ďalší procesný postup strán v kontradiktórnom sporovom konaní. Okresný súd nepostupoval podľa § 181 ods. 2 CSP, čím porušil právo žalobcu na spravodlivý proces. Žalobca nesúhlasil so záverom okresného súdu, že by neuniesol dôkazné bremeno ohľadom ukrátenia pohľadávok veriteľov. Žalobca k žalobe pripojil Zoznam pohľadávok prihlásených do konkurzu, pričom z obsahu žaloby vyplynulo, že predmetným odporovateľným právnym úkonom došlo k ukráteniu každej prihlásenej pohľadávky identifikovanej v predloženom zozname. Ak mal okresný súd iný názor, tak ho mal vysloviť pri obligatórnom predbežnom právnom posúdení, ktoré v tomto prípade riadne nevykonal. Súdom vytknutý nedostatok by v prípade splnenia jeho povinnosti podľa § 181 ods. 2 bolo možné odstrániť prednesom priamo na pojednávaní, kde by žalobca označil ako ukrátenú niektorú z pohľadávok veriteľov podľa predloženého Zoznamu pohľadávok. Porušením povinnosti podľa § 181 ods. 2 nedal okresný súd žalobcovi možnosť oboznámiť sa s rozsahom sporných skutočností a reagovať na predbežné právne posúdenie, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Žalobcovi bola zo strany okresného súdu vytknutá aj skutočnosť, že nepreukázal existenciu platného právneho úkonu, ktorý sa týkal majetku dlžníka. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku ďalej uviedol, že žalobca nepreukázal existenciu platnej Kúpnej zmluvy zo dňa 31.10.2013, a to aj napriek tomu, že žalobca predložil fotokópiu predmetnej kúpnej zmluvy, voči ktorej žalovaný nenamietal. V obchodnej praxi je bežné, že účastníci predkladajú kúpne zmluvy s osvedčenými podpismi do katastra nehnuteľností a sami si ponechávajú po jednom rovnopise takejto zmluvy bez osvedčeného podpisu. Pokiaľ mal okresný súd pochybnosti o pravosti predloženej fotokópie zmluvy, mal žalobcu vyzvať, aby predložil originál alebo úradne osvedčenú fotokópiu. Postup, ktorý zvolil okresný súd ohľadom tohto dôkazu, považoval žalobca nielen za skutkovú vadu rozhodnutia, ale aj za porušenie práva na spravodlivý proces. Okresný súd uviedol, že z tvrdení žalobcu ani z predložených dôkazov nevyplývajú skutočnosti ozrejmujúce stav majetku úpadcu v čase účinnosti vykonaných úkonov a v čase po ich vykonaní. Žalobca predložil všetky dostupné doklady, ktoré ozrejmovali stav majetku úpadcu v čase uzavretia napadnutých právnych úkonov. Z opisu majetkového stavu úpadcu obsiahnutého v žalobe vyplynulo, že po uzatvorení Kúpnej zmluvy a Dohody o započítaní, zostal úpadcovi majetok, ktorý nepostačoval na úplné uspokojenie prihlásených pohľadávok konkurzných veriteľov. Úbytok majetku ako priamy dôsledok neformálnej likvidácie bol zrejmý najmä zo skutočnosti, že po vyhlásení konkurzu boli do konkurznej podstaty získané len nepatrné príjmy a majetok podliehajúci konkurzu bol tvorený takmer výlučne ťažko vymožiteľnými pohľadávkami. Pokiaľ by súbor úkonov úpadcu, ktorých súčasťou bola aj Kúpna zmluva a Dohoda o započítaní nebol vykonaný, do konkurznej podstaty by nepochybne patril aj iný ako ťažko speňažiteľný majetok.

11. Žalobca nedisponoval účtovnými, resp. inými evidenčnými nástrojmi, ktoré by mu umožnili generovať dôkazy poskytujúce prehľad o majetku úpadcu v čase bezprostredne pred vykonaním napadnutých úkonov a v čase bezprostredne po ich vykonaní. V prípade úkonov uzavretých medzi úpadcom a spriaznenými osobami je zákon o konkurze a reštrukturalizácii postavený na princípe oddelenia povinnosti tvrdenia od dôkaznej povinnosti tak, ako to vyplýva z § 59 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z.z.. Správcovi v pozícii žalobcu v konaní o neúčinnosť právnych úkonov v takomto prípade stačí tvrdiť, že tu v čase vykonania namietaných úkonov bol úpadok. Je to práve spriaznená osoba, ktorá musí prinášať dôkazy o neexistencii úpadku. Namietané úkony boli súčasťou súboru viacerých úkonov vykonaných bezprostredne pred vyhlásením konkurzu, ktoré bolo možné označiť za neformálnu likvidáciu. Každý z týchto úkonov zmenšil hodnotu majetku podliehajúceho konkurzu a umožnil individuálne uspokojenie vybraných veriteľov, pričom takýto postup nemôže požívať právnu ochranu. Okresný súd mal vykonať znalecké dokazovanie na určenie znaleckej hodnoty majetku prevedeného pred vyhlásením konkurzu z majetku úpadcu, ale najmä mal bez ďalšieho určiť za neúčinnú Dohodu o započítaní, ktorou bolo umožnené, aby si žalovaný ako spriaznená osoba individuálne uspokojil svoju pohľadávku bezprostredne pred vyhlásením konkurzu a svojim veriteľom neposkytol žiadne peňažné plnenie. Žalobca mal za to, že neprimerané požiadavky na preukázanie majetkových pomerov úpadcu vedú vo všeobecnosti k tomu, že inštitút žaloby o neúčinnosti právnych úkonov sa stáva nepoužiteľným. Správca obvykle nedisponuje exaktnými dôkazmi o majetkovej situácii bezprostredne pred a bezprostredne po vykonaní odporovateľného úkonu, preto zaradenie požiadavky na takéto preukázanie majetkových pomerov medzi základné podmienky odporovateľnosti de facto znemožňuje na škodu veriteľov účinné uplatnenie nárokov z odporovateľnosti. V prípadoch prevodov majetku medzi spriaznenými osobami, by mal súd vychádzať z celkovej koncepcie úpravy odporovateľnosti, ktorá prenáša dôkazné bremeno na spriaznený subjekt, teda vyžadovať dôkaznú a argumentačnú aktivitu práve od žalovaného, čo v posudzovanej veci sa nestalo. Pokiaľ by sa mala presadiť koncepcia odporovateľnosti v podobe prezentovanej konajúcim okresným súdom, potom by spriaznená osoba mohla zostať procesne pasívna a napriek tomu by v konaní uspela, pretože všetky mysliteľné skutočnosti by tu mal dokazovať správca v postavení žalobcu. Žalobca žiadal rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

12. K doručenému odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný prostredníctvom svojho zástupcu. Vo vyjadrení uviedol, že rozhodnutie okresného súdu vychádza zo správneho právneho posúdenia a rozhodnutie je zákonné, presvedčivé. Žalobca v podanej žalobe a ani počas celého konania mnohé rozhodujúce skutočnosti vôbec netvrdil, resp. tvrdenia nahradil odkazmi na iné listiny alebo tvrdenia nepodložil žiadnym dôkazom. Súčasne žalovaný odkázal na konštantnú judikatúru slovenských súdov, napr. II. ÚS 625/2014, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/499/2013 zo dňa 27.11.2013, sp. zn. 6Co/443/2012 zo dňa 17.4.2013. Z týchto rozhodnutí vyplýva, že nositeľom dôkazného bremena je žalobca, pričom nepriaznivý účinok rozhodnutia postihne tú sporovú stranu, ktorá mala dôkaznú povinnosť a túto nesplnila. Žalovaný zvýraznil aj rozhodovaciu prax Ústavného súdu Slovenskej republiky, a to uznesenie zo dňa 17. januára 2013 sp. zn. IV. ÚS 31/2013, IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07, II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07, z ktorých vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporovej strany. Procesný postoj sporovej strany zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať návrhy procesnej strany, jej procesné úkony, obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá sporová strana. Žalovaný nesúhlasil s tým, že by okresný súd nepostupoval v súlade s ustanovením § 181 ods. 2 CSP. Okresný súd po otvorení pojednávania dôsledne postupoval podľa tohto zákonného ustanovenia, najmä vo vzťahu k obsahu podaní strán sporu a ich stanovísk k nim, uviedol svoje predbežné právne posúdenie veci. Žalovaný poukázal na ustanovenie Článku 11 v spojení s ustanovením § 160 CSP, a to konkrétne odsek 3 tohto zákonného ustanovenia, keď pri zachovaní rovnosti postavenia strán sporu okresný súd nemohol konať inak, ako práve pre odbornú profesiu a postavenie žalobcu a viazanosťou nemožnosti takejto osobe poskytovať poučenie o procesných právach, tobôž o hmotnom práve a mohol rozhodovať len v rámci toho, čoho sa žalobca domáhal a čo obsahovo vymedzil podanou žalobou, teda uvedením skutkových tvrdení, dôkazov na ich preukázanie a právnym zdôvodnením nároku. Ak žalobca uplatnil nárok podľa § 57 zákona č. 7/2005 Z.z., potom mu musela byť nad všetky pochybnosti zrejmá i povinnosť prioritne preukázať splnenie hmotnoprávnej podmienky uplatnenia nároku v súlade s ustanovením § 57 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z.. Žalovaný zotrval na tom, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Navrhol rozhodnutie okresného súdu potvrdiť s priznaním trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

13. Postupom okresného súdu, a to podaním zo dňa 18.10.2017 (č.l. 145 spisu), bolo vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu doručené žalobcovi v zmysle doručenky na č.l. 146 spisu dňa 18.10.2017, ku ktorému žalobca mal možnosť sa vyjadriť najneskôr v lehote 15 dní od doručenia, ktorú možnosť žalobca do konania a rozhodovania krajským súdom nevyužil.

14. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 postupom bez nariadenia pojednávania prejednal vec v medziach ust. § 379, § 380 ods. 1 a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

15. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13CoKR/33/2017-163 zo dňa 21.02.2018 s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle vyššie uvedeného uznesenia dňa 15.05.2018 a na webovej stránke krajského súdu, súčasne s oznámením miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku elektronicky zástupcovi žalovaného na adresu advokat@majchrak.sk, o ktoré oznámenie požiadal podaním z 19.12.2017, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.

16. V súlade s ust. § 379, § 380 ods. 1 krajský súd posudzoval napadnutý rozsudok okresného súdu v medziach odvolacích dôvodov žalobcu obsiahnutých v podaní zo dňa 09.08.2017. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalobcu primárne krajský súd uvádza, že ani jeden z nich nebol relevantný, t.j. ani jeden z nich nevyvolal účinok, ktorého sa domáhal žalobca, keď neboli splnené podmienky pre zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu a vrátenia veci na nové konanie.

17. Žalobca namietal porušenie práva na spravodlivý proces v tom, keď podľa jeho názoru okresný súd nepostupoval v súlade s ust. § 181 ods. 2 CSP, ktoré nedodržanie zákonného ustanovenia malo zásadný vplyv na dokazovanie a ďalší procesný postup sporových strán v konaní, osobitne postup žalobcu pri plnení jeho dôkaznej povinnosti. Vo vzťahu k tomuto odvolaciemu dôvodu žalobcu sa krajský súd oboznámil s vyjadrením žalovaného zo dňa 09.10.2017, v ktorom uviedol, že okresný súd po otvorení pojednávania dôsledne postupoval v súlade s ust. § 181 ods. 1, 2 CSP, keď vo vzťahu k obsahu podaní strán sporu a ich stanoviskám k nim uviedol svoje predbežné právne posúdenie veci. Žalovaný v rámci svojho vyjadrenia k odvolaniu žalobcu teda poskytol iné tvrdenie ako žalobca, pokiaľ uviedol, že okresný súd po otvorení pojednávania dôsledne postupoval v súlade s ust. § 181 ods. 2 CSP. Vzhľadom k protichodnosti týchto tvrdení sa krajský súd oboznámil s obsahom spisového materiálu, so Zápisnicou o pojednávaní zo dňa 27.06.2017 (č.l. 103 - 105 spisu), v ktorej je po vyhlásenom uznesení o nariadení pojednávania vo veci samej zaznamenané, že sudkyňa okresného súdu postupovala podľa § 181 ods. 2 CSP. Po zaznamenaní postupu v zmysle tohto zákonného ustanovenia bolo v Zápisnici o pojednávaní zo dňa 27.06.2017 zaprotokolované, že ďalšie návrhy na dokazovanie, okrem tých, ktoré vyplývali z obsahu spisového materiálu, neboli. Krajský súd vzhľadom k argumentácii žalovaného vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu, že okresný súd postupoval v zmysle ust. § 181 ods. 2 CSP, ktorý postup je zaznamenaný aj odkazom na toto zákonné ustanovenie v obsahu Zápisnice o pojednávaní zo dňa 27.06.2017, voči ktorému zneniu zápisnice o pojednávaní zo strany žalobcu neboli vznášané námietky, vychádzal z toho, že v danom konaní bolo aplikované ust. § 181 ods. 2 CSP. Odvolací dôvod žalobcu o nedodržaní postupu v zmysle § 181 ods. 2 bol vyhodnotený ako nedôvodný a nepreukázaný.

18. Z postupu konania okresného súdu vyplynulo, že žalobca mal vytvorené možnosti k tomu, aby uplatnil svoj vplyv na výsledok konania, napr. aj tým, že po doručených vyjadreniach žalovaného mal možnosť svojimi tvrdeniami, dôkazmi vplývať na výsledok sporového konania. V predmetnej sporovej právnej veci na základe odvolacích dôvodov žalobcu nebolo preukázané porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Dané súdne konanie rešpektovalo všetky procesné zásady a princípy, ktoré sú vyžadované pre zachovanie práva na spravodlivý súdny proces. Podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je potom porušením ústavou zaručeného práva

na súdnu ochranu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa sporovej strane znemožní realizácia jej procesných práv priznaných sporovej strane v súdnom konaní za účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Žalobcovi vzhľadom k postupu konania okresného súdu, priebehu dokazovania so zreteľom na dôkaznú povinnosť, ktorá bola na žalobcovi, nebola znemožnená realizácia procesno-právnym predpisom priznaných práv tak, ako to nedôvodne namietal žalobca.

19. Vo všeobecnosti je potrebné poukázať na to, že podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodoval v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Pojem „procesný postup" bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní. „Postupom súdu" možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

20. Krajský súd práve na postup konania okresného súdu poukazuje, keď jeho vedením žalobcovi, ktorý bol nositeľom dôkaznej povinnosti z titulu podanej žaloby, boli vytvorené možnosti na realizáciu práv a oprávnených záujmov žalobcu. Žalobca mal vytvorený priestor, aby svojimi tvrdeniami a dôkazmi uskutočnil vplyv na výsledok konania. V postupe okresného súdu nebol zistený závadný procesný postup, ktorým by žalobcovi bola znemožnená realizácia jeho procesných práv priznaných mu v sporovom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov, preto odvolací dôvod žalobcu o porušení jeho práva na spravodlivý súdny proces nebol vyhodnotený ako relevantný. Krajský súd dodáva, že realizácia procesných oprávnení sa sporovej strane neznemožňuje právnym posúdením. Vo vzťahu k uvedenému sa odkazuje na R 54/2012, spisová značka Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010. Samotným právnym posúdením veci nemôže dôjsť k odňatiu možnosti sporovej strane konať pred súdom, lebo právnym posúdením veci sa neodníma možnosť uplatnenia procesných práv.

21. Okresný súd správne postupoval, pokiaľ zvýraznil dôkaznú povinnosť žalobcu v súvislosti s uplatnenou žalobou. Žalobca ako nositeľ dôkaznej povinnosť túto mal splniť vo vzťahu k všetkým tvrdeniam, označeným dôkazom, ku ktorým žiadal, aby bolo prihliadané bez toho, aby ho osobitne okresný súd vyzýval na splnenie tejto dôkaznej povinnosti vo vzťahu ku tomu, ktorému označenému dôkazu. To znamená, že okresný súd nemal povinnosť upozorňovať žalobcu na to, v akej forme a s akými náležitosťami má byť súdu predložená Kúpna zmluva uzavretá dňa 31.10.2013 medzi predávajúcim, a to úpadcom STAVOUNIVERZÁL, s.r.o., IČO: 36 380 458 a žalovaným ako kupujúcim, ktorému ako jednému z právnych úkonov podanou žalobou žalobca odporoval, keď sa domáhal určenia neúčinnosti tohto právneho úkonu. Krajský súd v zhode s postupom a záverom okresného súdu zvýrazňuje, že žalobca mal tak povinnosť tvrdenia, ako aj dôkaznú povinnosť, ktoré sú vo vzájomnej väzbe. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá sporová strana, ktorá si túto povinnosť nesplnila, v danom sporovom prípade to bol žalobca. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť sporovej strany za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, či už z dôvodu nečinnosti sporovej strany, ktorá si nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení alebo preto, že táto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 6/2010 zo dňa 22. septembra 2010).

22. To, že žalobca mal umožnené zrealizovať vplyv na výsledok konania potvrdil postup okresného súdu obsiahnutý v spisovom materiáli, keď uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 38Cbi/6/2015-62

zo dňa 15. júla 2016 bol žalobca vyzvaný, aby sa v lehote 15 dní od doručenia uznesenia vyjadril k vyjadreniu žalovaného, uviedol ďalšie skutočnosti a označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, keďže na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd nemusí prihliadnuť. Žalobca v spojení aj s doručenkou na č.l. 64 od predmetného uznesenia, bol poučený tak o sudcovskej, ako aj zákonnej koncentrácii konania. Žalobca sa žalobou domáhal určenia neúčinnosti právnych úkonov, a to Kúpnej zmluvy, ako aj Dohody o vzájomnom zápočte uzavretej medzi úpadcom a žalovaným dňa 31.10.2013, ktorou došlo k započítaniu pohľadávky úpadcu z Kúpnej zmluvy uzavretej medzi úpadcom ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim oproti pohľadávke žalovaného zo Zmluvy o pôžičke č. 1/2012 zo 11.04.2012. Žalobca si bol vedomý hmotnoprávnej podmienky takto uplatnenej žaloby o určenie neúčinnosti právnych úkonov ako odporovacej žaloby, keď v článku II. podanej žaloby zo dňa 27.04.2015 poukázal na ukrátenie uspokojenia prihlásenej pohľadávky v zmysle § 57 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „zákon č. 7/2005 Z.z."). Ťažisko rozhodovania súdu prvej inštancie podľa zistení odvolacieho súdu spočívalo v danom prípade vo vyhodnocovaní, či došlo k splneniu všeobecných predpokladov odporovateľnosti právnych úkonov úpadcu v zmysle právnej úpravy ust. § 57 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z.. Krajský súd v zhode so záverom okresného súdu konštatuje, že žalobca v rámci svojej dôkaznej povinnosti nepreukázal, že úkony, ktorým odporoval, sú ukracujúcimi právnymi úkonmi, t.j. nedokázal hmotnoprávnu podmienku vyplývajúcu z ust. § 57 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z., aby mohol byť s takouto žalobou úspešný. Žalobca vzhľadom aj k podanej žalobe zo dňa 27.04.2015, článok II. tak, ako bolo uvedené vyššie, si bol vedomý dôkaznej povinnosti v rovine preukázania, že ide o ukracujúce právne úkony s poukazom na ust. § 57 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z., a preto, ak dôkaznú povinnosť v tomto smere nesplnil, tak nemohol sa dôvodne brániť, že išlo o prekvapivý záver okresného súdu, ktorý vyslovil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom hmotnoprávnej podmienky v zmysle § 57 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z., t.j., že by išlo o ukracujúce právne úkony. To, že žalobca bol v tejto hmotnoprávnej podmienke nositeľom dôkaznej povinnosti, a že si toho bol vedomý, nevyplývalo len z článku II. podanej žaloby žalobcu zo dňa 27.04.2015, ale aj z jeho statusového postavenia vo väzbe k Článku 11 odsek 3 CSP, keď vzhľadom k určitej profesijnej odbornosti sa žalobca ako správca úpadcu považoval za schopného konať s náležitou znalosťou veci spojenou s touto odbornosťou v súvislosti s uplatnenou žalobou, a tým ani priebeh a výsledok dokazovania nemohol žalobca vnímať ako prekvapivý v prípade zamietnutia žaloby okresným súdom pri nepreukázaní základnej hmotnoprávnej podmienky odporovacej žaloby vyplývajúcej z ust. § 57 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z..

23. Hmotnoprávnym predpokladom každej odporovateľnosti je, že ide o negatívny ekonomický dopad právneho úkonu dlžníka na uspokojenie pohľadávok veriteľov, resp. ide o ukrátenie uspokojenia pohľadávky veriteľa. Žalobca musí v konaní preukázať, že právnym úkonom dlžníka bola ukrátená pohľadávka veriteľa, ktorý si v konkurznom konaní prihlásil pohľadávku. Veriteľ musí mať pohľadávku proti dlžníkovi v čase vykonania právneho úkonu dlžníka, resp. v momente, keď právny úkon nadobudne účinnosť. Všeobecne možno odporovať iba tomu právnemu úkonu, ktorý ukrátil niektorého z veriteľov. Ide o základný predpoklad odporovateľnosti. Právny úkon, ktorý nespĺňa uvedený predpoklad, nie je možné napadnúť s úspechom odporovateľnosťou. Účelom inštitútu odporovateľnosti je zabezpečiť ochranu veriteľov pred právnymi úkonmi dlžníka, ktoré vedú k zmenšeniu jeho majetku, a tým k zmareniu alebo obmedzeniu možnosti, aby sa veriteľ z tohto majetku dlžníka uspokojil. Podmienky, za ktorých môže správca právnemu úkonu dlžníka odporovať, sú uvedené v § 57 a nasledujúce ustanovenia zákona č. 7/2005 Z.z.. Dôkazné bremeno je v tomto smere výlučne na správcovi. Konkrétny právny úkon úpadcu - dlžníka spôsobí ukrátenie uspokojenia prihlásených pohľadávok veriteľa v zásade vtedy, keď sa právnym úkonom dlžníka - úpadcu zmenší jeho majetok, a to tak, že po jeho zmenšení nebudú môcť byť uspokojené pohľadávky veriteľov, t.j. dôjde k zmareniu, resp. k obmedzeniu možnosti uspokojenia pohľadávok veriteľov. Predpokladom odporovateľnosti je objektívny ekonomický dôsledok vykonaných právnych úkonov. To, či týmito právnymi úkonmi došlo k ukráteniu veriteľov (veriteľa) je vždy vecou zisťovania a dokazovania v každom konaní. Aj keď právnym úkonom dôjde len k zmenšeniu majetku dlžníka - úpadcu, nie je možné domáhať sa úspešne odporovateľnosti, ak majetok dlžníka - úpadcu, ktorý mu zostal, postačuje na uspokojenie prihlásenej pohľadávky veriteľa, a tým nedošlo k ukráteniu uspokojenia prihlásenej pohľadávky veriteľa.

24. K námietke žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že pod vecou je potrebné rozumieť predmet konania a s tým súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci je treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu alebo aplikoval nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce

správnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. Ani k jednej z uvedených situácii v predmetnej sporovej právnej veci nedošlo. V danom prípade napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nevychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Pre rozhodovanie a rozhodnutie okresného súdu bolo nosné aplikovanie ust. § 57 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z., podľa ktorého odporovať podľa tohto zákona možno len tomu právnemu úkonu dlžníka, ktorý ukracuje uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka. Okresný súd podľa výsledkov dokazovania za dôkaznej povinnosti žalobcu správne uzavrel, že žalobca náležite nesplnil povinnosť tvrdenia a nadväzne ani neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k naplneniu všeobecných predpokladov odporovateľnosti právnych úkonov kúpnej zmluvy a dohody o započítaní podľa § 57 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z..

25. Žalobca v danej veci nepreukázal kvalifikované zmenšenie majetku úpadcu - dlžníka z titulu týchto uskutočnených právnych úkonov, ktorým odporoval, teda nepreukázal základnú hmotnoprávnu podmienku ukracujúceho právneho úkonu. Žalobca musí v konaní preukázať, že majetok dlžníka po účinnosti odporovaných právnych úkonov už nestačil na úplné uspokojenie pohľadávok veriteľov, resp. že sa znížila miera uspokojenia pohľadávok veriteľov dlžníka. Okresný súd správne skonštatoval, že zo skutkových tvrdení žalobcu a ním predložených dôkazov nevyplývali skutočnosti ozrejmujúce stav majetku úpadcu v čase účinnosti odporovaných právnych úkonov a následne po uskutočnení a účinnosti odporovaných právnych úkonov z hľadiska ich dopadu na majetkové pomery úpadcu v čase ich uskutočnenia a na možnosť uspokojenia pohľadávok veriteľov úpadcu, ktoré existovali v čase uskutočnenia týchto právnych úkonov a ktoré zároveň boli prihlásené v konkurze na majetok úpadcu. Zo strany žalobcu nebol preukázaný majetkový substrát úpadcu - dlžníka pred uskutočnením úkonov, ktorým odporoval a majetkový substrát úpadcu - dlžníka po uskutočnení a účinnosti týchto odporovaných právnych úkonov, t.j. žalobca nepreukázal kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka - úpadcu práve z titulu napádaných právnych úkonov, ktoré by mali mať za následok také kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka - úpadcu, že zostávajúci majetok už nepostačoval na uspokojenie pohľadávok veriteľov (veriteľa) vôbec alebo len čiastočne. Krajský súd dodáva, že záver o ukrátení veriteľov dlžníka - úpadcu nebolo možné bez ďalšieho prijať len z obsahu žalobcom predložených a označených listinných dôkazov, keďže tieto neposkytovali porovnanie stavu majetku pred uskutočnením napadnutých právnych úkonov a po ich účinnosti a neumožňovali tak vyhodnotiť kvalifikovaný dopad právnych úkonov dlžníka

- úpadcu v jeho majetkovej sfére. Z uvedeného dôvodu preto nebolo možné vyhodnotiť žalobcovu námietku v podanom odvolaní ako relevantnú, resp. za dôvodnú, a to, že predpoklady odporovateľnosti právnych úkonov v tomto konaní boli splnené. Vzhľadom k dôkaznej povinnosti žalobcu, jeho profesijnej odbornosti, vedomosti žalobcu o hmotnoprávnej podmienke vyplývajúcej z ust. § 57 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z. pri podanej odporovacej žalobe, na čo poukazoval žalobca aj v samotnej žalobe v článku II. označenom ako ukrátenie uspokojenia prihlásenej pohľadávky, potom záver vyjadrený okresným súdom v odôvodnení napadnutého rozsudku nemohol byť pre žalobcu prekvapivým záverom pri konštatovaní neunesenia dôkazného bremena žalobcom v nepreukázaní hmotnoprávnej podmienky právnych úkonov, ako ukracujúcich, ktorým žalobou odporoval.

26. Nemožno súhlasiť ani s argumentáciou žalobcu v odvolaní, že sa kladú neprimerané požiadavky na preukazovanie majetkových pomerov úpadcu - dlžníka, ktoré majú spôsobovať to, že inštitút žaloby o neúčinnosť právnych úkonov sa stáva nepoužiteľným. Nejde o neprimerané požiadavky, ktoré v rovine preukazovania majetkových pomerov úpadcu - dlžníka by boli kladené zo strany súdov, resp. okresného súdu svojvoľne, prípadne naviac, pretože preukazovanie majetkových pomerov úpadcu - dlžníka pri odporovacej žalobe je základnou, primárnou, hmotnoprávnou podmienkou preukázania, že ide o ukracujúci, resp. ukracujúce právne úkony v zmysle hmotnoprávnej podmienky vyžadovanej ustanovením § 57 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z. pri podanej odporovacej žalobe. Ak žalobca v odvolaní zvýrazňoval to, že ako správca obvykle nedisponuje dôkazmi o majetkovej situácii bezprostredne pred a bezprostredne po vykonaní odporovateľného právneho úkonu, tak z titulu takejto dôkaznej núdze potom nemôže byť ani úspešný s podanou odporovacou žalobou, pri ktorej sa mu nepodarí v rozsahu jeho dôkaznej povinnosti preukázať splnenie základnej hmotnoprávnej podmienky vyplývajúcej z ust. § 57 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z., a to preukázanie, že ide o ukracujúce právne úkony. Nepochybne ukrátenie môže mať väzbu len na majetkový substrát úpadcu a dôkazy k tomuto sa viažuce. Ak takýmito dôkazmi správca úpadcu nedisponuje, tak je v stave dôkaznej núdze, ktorá vyvodí dôsledok nepriaznivého rozhodnutia v prípade podanej odporovacej žaloby. V ďalšom, ak žalobca zdôrazňoval, že v prípade úkonov uzavretých medzi úpadcom a spriaznenými osobami pri žalobe odporovacej, ktorou sa uplatňuje určenie neúčinnosti právnych úkonov, by sa malo prenášať dôkazné bremeno na spriaznený subjekt,

t.j. na dôkaznú aktivitu žalovaného, čo sa v posudzovanej veci nestalo, tak k uvedenému krajský súd konštatuje, že táto odvolacia argumentácia žalobcu nebola dôvodná. V prípade spriaznenosti subjektov úpadcu a žalovaného, čo v danej veci žalobca v podanej žalobe a vo svojich písomných podaniach nevykvalifikoval, čo bolo jeho povinnosťou, sa podľa právnej úpravy predpokladá len úpadok a úmysel ukrátiť veriteľov. Spriaznenosť subjektov úpadcu a žalovaného neznamená, že touto spriaznenosťou je dokázaná hmotnoprávna podmienka ukracujúceho právneho úkonu, ktorému sa žalobou odporuje, keďže predpoklad úpadku dlžníka neznamená preukázanie ukracujúceho právneho úkonu. Pri osobe spriaznenej s dlžníkom, v prospech ktorej bol právny úkon urobený sa nepredpokladá ukrátenie, ktoré ako základný predpoklad odporovateľnosti podľa ust. § 57 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z. musí sa tak tvrdiť ako aj preukázať žalobcom v konaní, čo vecne správne vyjadril aj okresný súd v ods. 48 odôvodenia rozsudku.

27. Krajský súd dodáva, že pokiaľ žalobca v odvolaní uvádzal, že nikdy nedisponoval účtovnými, resp. inými evidenčnými nástrojmi, ktoré by mu umožnili generovať dôkazy poskytujúce prehľad o majetku úpadcu v čase bezprostredne pred vykonaním napadnutých úkonov a v čase bezprostredne po ich vykonaní, tak opätovne je potrebné zvýrazniť to, že dôkazné bremeno o všetkých skutočnostiach je na správcovi. Správca bol povinný uviesť hodnotu majetku dlžníka - úpadcu pred účinnosťou napádaných právnych úkonov a stav majetku úpadcu - dlžníka po účinnosti týchto právnych úkonov vo väzbe k prihláseným pohľadávkam veriteľov, ich sumy, čo tvorilo primárny a elementárny predpoklad úspešnej odporovacej žaloby. Žalobca musí v konaní o určení neúčinnosti právnych úkonov preukázať, že majetok dlžníka - úpadcu po účinnosti odporovaných právnych úkonov už nestačil na úplné uspokojenie pohľadávok veriteľov v dôsledku účinnosti odporovaných právnych úkonov, resp., že sa znížila miera uspokojenia pohľadávok veriteľov dlžníka. Nepochybne dôkazné bremeno v danom incidenčnom sporovom konaní bolo na strane žalobcu. Procesnoprávnym následkom neunesenia dôkazného bremena strany sporu je jej neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena. Zodpovednosť za preukázanie skutočností, ktoré musí strana sporu preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorá zo strán sporu je povinná stanovený okruh skutočností preukázať.

28. Krajský súd konštatuje, že okresný súd dospel k vecne správnemu záveru, pokiaľ skonštatoval, že žalobca v konaní nepreukázal základný predpoklad odporovateľnosti právnych úkonov vyplývajúci z ust. § 57 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z., ktorý ako základný hmotnoprávny predpoklad musí byť splnený vo vzťahu ku tej, ktorej skutkovej podstate uplatnenej odporovateľnosti právneho úkonu, preto bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdené ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 v spojení aj so závislým výrokom o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania, ktorý osobitne odvolacími dôvodmi žalobcu nebol napádaný. Ak nebol preukázaný zo strany žalobcu základný hmotnoprávny predpoklad odporovacej žaloby, a to, že ide o ukracujúce právne úkony, tak následne okresný súd už nemal dôvod sa zaoberať predpokladmi odporovateľnosti právnych úkonov podľa § 58 a § 59 zákona č. 7/2005 Z.z. a z tohto dôvodu ani vykonávať dôkazy k tomuto sa viažuce.

29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorému bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, o výške ktorej náhrady trov konania podľa § 262 ods. 2 rozhodne súd prvej inštancie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa ust. § 428 v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

Podľa ust. § 430 rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Podľa ust. § 421 dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Podľa ust. 433 dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 435 v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.