Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_2CoE-126-2018.pdf
PDF · 106.79 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoE/126/2018
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o. so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zast. advokátska kancelária TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o. so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti povinnému: B. I., nar. XX. W. XXXX, bytom: B. 3, XXX XX D., občan Slovenskej republiky, o vymoženie 340,85 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti Uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 10Er/646/2016-27 zo dňa 10. januára 2018, takto
rozhodol:
Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 10Er/646/2016-27 zo dňa 10. januára 2018 p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „exekučný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) napadnutým uznesením č. k. 10Er/646/2016-27 zo dňa 10. januára 2018 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd napadnuté uznesenie odôvodnil tým, že dňa 11. októbra 2016 bola exekučnému súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci vymoženia pohľadávky oprávneného proti povinnému vo výške 340,85 Eur s príslušenstvom spolu s návrhom oprávneného na vykonanie exekúcie spísanom ako zápisnica u súdneho exekútora dňa 23. septembra 2016 a exekučným titulom - Rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Asociácii pre arbitráž, sp. zn. SRSAspA 02485/15 zo dňa 13. januára 2016. Na základe výzvy exekučného súdu bola súdu doručená zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby č. XX-XXXXXXXXXX, ktorá bola uzatvorená dňa 22. januára 2008 medzi právnym predchodcom oprávneného Tatra banka, a.s. so sídlom Hodžovo námestie 3, 811 06 Bratislava 1 a povinným (ďalej len „Zmluva“), Dohoda o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach uzatvorená medzi oprávneným a povinným dňa 21. októbra 2014 (ďalej len „Dohoda“) a rozhodcovská zmluva medzi oprávneným a povinným zo dňa 19. októbra 2014 (ďalej len „rozhodcovská zmluva“). Exekučný súd následne podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej v texte „Exekučný poriadok“) preskúmal súlad žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh oprávneného na vykonanie exekúcie a exekučný titul so zákonom. Právomoc rozhodcovského súdu na vydanie exekučného titulu bola založená na základe bodu 3 rozhodcovskej zmluvy. Exekučný ďalej pristúpil k posudzovaniu otázky platnosti alebo neplatnosti rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Občianskeho zákonníka účinnom v čase jej uzatvorenia. Zmluvu, Dohodu a danú rozhodcovskú zmluvu posúdil ako spotrebiteľské zmluvy, pretože právny predchodca oprávneného vystupoval pri uzatváraní Zmluvy ako dodávateľ v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka a povinný ako fyzická osoba, ktorá nekonala v rámci svojej podnikateľskej činnosti, a teda bol podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka v postavení spotrebiteľa. Exekučný súd uviedol, že predmetná rozhodcovská zmluva bola formulárovou zmluvou, kedy povinný ako spotrebiteľ nemohol svojím prejavom vôle do nej vstupovať a vlastnou vôľou uviesť, resp. označiť výberom, či si volí rozhodovanie prípadných sporov prostredníctvom rozhodcovského konania alebo všeobecného súdnictva. Spôsob riešenia vzniknutých
sporov bol v rozhodcovskej zmluve vyhotovený oprávneným ako dodávateľom na predtlačenom texte a je dôvodné sa domnievať, že Dohodu, ako aj danú rozhodcovskú zmluvu povinný podpisoval v jednom momente ako súbor predložených listín. Rozhodcovskú zmluvu preto exekučný súd posúdil ako nie individuálne dojednanú. Exekučný súd ďalej prijal záver, že rozhodcovská zmluva v znení jej bodu 3 je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, keďže sa jedná len o formálne vyhovenie ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. V sporoch, v ktorých by bola voči povinnému uplatnená žaloba, by sa musel povinný podriadiť rozhodcovskému konaniu bez možnosti požiadať o ochranu všeobecný súd. V prípadoch, kedy je žalobcom oprávnený ako poskytovateľ úveru, sa povinný nemôže brániť mimo rozhodcovského súdu, čo mu ako spotrebiteľovi samo o sebe sťažuje prístup k súdu a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Nakoľko exekučný súd vyhlásil znenie rozhodcovskej zmluvy za neprijateľnú podmienku, čím sa táto stala neplatná, samotná neplatnosť rozhodcovskej zmluvy spôsobuje aj nevykonateľnosť exekučného titulu. Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na neprijateľnej podmienke, ktorá nebola individuálne dojednaná, exekučný súd dospel k názoru, že exekučný titul je vydaný v rozpore so zákonom, a preto podľa § 44 ods. 2 a ods. 3 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
2. Proti uzneseniu exekučného súdu podal v zákonom stanovenej lehote oprávnený odvolanie. Oprávnený uviedol, že sa podrobil všetkým legislatívnym zmenám v oblasti spotrebiteľského rozhodcovského konania a pri uzatváraní rozhodcovskej zmluvy s povinným postupoval prísne podľa právnymi predpismi vymedzených pravidiel, ako aj v súlade s rozhodovacou činnosťou exekučných súdov. Oprávnený uvádza, že rozhodcovská zmluva je obsahovo a aj formálne oddelená od Dohody a povinný ju podpísal sám a dobrovoľne Vyhodnotenie technického vyhotovenia rozhodcovskej zmluvy exekučným súdom ako neprijateľný spôsob uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy považuje oprávnený za absurdné, keďže takýmto výkladom by totiž boli neplatné aj všetky zmluvy, ktoré hromadne využívajú aj štátne a neštátne energetické podniky, bankové inštitúcie a pod.. Spotrebiteľ mohol rozhodcovskú zmluvu odmietnuť, čím by zároveň neodmietol žiadne iné zmluvné ustanovenia, keďže sa v danej rozhodcovskej zmluve nenachádzali. Oprávnený tiež poukázal na to, že Zmluva bola uzatvorená dňa 22. januára 2008, pričom rozhodcovská zmluva bola uzatvorená dňa 19. októbra 2014, teda po viac ako piatich rokoch od poskytnutia finančných prostriedkov povinnému. Oprávnený zastáva názor, že ak by bolo v úmysle zákonodarcu zakázať v spotrebiteľských sporoch rozhodcovské konanie, neprijímal by samostatný zákon na jeho úpravu. Vzhľadom na to, že zákon č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov umožňuje, aby boli spotrebiteľské spory za určitých podmienok prejednané na rozhodcovskom súde zriadenom podľa tohto zákona, nie je potom podľa oprávneného možné pripustiť, aby rozhodcovský rozsudok vydaný podľa daného zákona nebol považovaný za exekučný titul, na podklade ktorého je možné vykonať exekúciu. Uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy nemožno podľa oprávneného považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, keďže splnil všetky podmienky stanovené zákonodarcom. Rozhodnutie exekučného súdu považuje oprávnený za arbitrárne a bez akéhokoľvek racionálneho odôvodnenia. Namietaným postupom a rozhodovaním exekučného súdu dochádza podľa oprávneného k zásahu do jeho základného práva na súdnu ochranu a k porušovaniu princípov právnej istoty, čím je oprávnenému znemožnené efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je nepresvedčivé, bez jasnej a zrozumiteľnej úvahy exekučného súdu pri aplikácii relevantných ustanovení právnych predpisov na konkrétny právny vzťah. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva podľa oprávneného len to, že jediným porušením povinnosti na strane oprávneného malo byť uzatvorenie samotnej rozhodcovskej zmluvy, ku ktorému došlo v súlade so zákonmi Slovenskej republiky a právom Európskej únie. Vzhľadom na uvedené preto oprávnený navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie exekučného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
3. Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.
4. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok /ďalej len „CSP“/) preskúmal vec v rozsahu danom ustanovením § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP a uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
5. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa odseku 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
6. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že oprávnený sa domáhal vykonania exekúcie na vymoženie pohľadávky 340,85 Eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým je Rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Asociácii pre arbitráž sp. zn. SRSAspA 02485/15 zo dňa 13. januára 2016, ktorý oprávnený predložil s vyznačenou doložkou právoplatnosti dňa 08. augusta 2016 a vykonateľnosti dňa 12. augusta 2016. Pohľadávka oprávneného vznikla zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby č. XX-XXXXXXXXXX uzatvorenej medzi právnym predchodcom oprávneného - Tatra bankou, a.s. so sídlom Hodžovo námestie 3, 811 06 Bratislava 1, IČO: 00 686 930, a povinným dňa 22. januára 2008. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že dňa 19. októbra 2014 bola medzi oprávneným a povinným uzatvorená rozhodcovská zmluva. Podľa bodu 3.1. „všetky spory, ktoré vzniknú z Dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach uzatvorenej pod zhodným číslom spisu ako je uvedené v záhlaví tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na Stálom rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu, pričom účastník rozhodcovského konania môže do 15 kalendárnych dní od doručenia rozhodcovského rozsudku podať Stálemu rozhodcovskému súdu žiadosť o preskúmanie rozhodcovského rozsudku; rozhodcovský rozsudok preskúmava iný rozhodca ustanovený podľa vnútorných pravidiel Stáleho rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok)“. Zmluvné strany sa v bode 3.2. dohodli, že „pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z právnych vzťahov uvedených v bode 3.1. tohto článku zmluvy na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzujúcu podmienku tejto rozhodcovskej zmluvy; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na všeobecnom súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou zmluvou v súlade s vnútornými predpismi Stáleho rozhodcovského súdu založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu.“
7. Následne bola na samostatnej listine medzi oprávneným a povinným uzavretá Dohoda o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach (ďalej len „Dohoda“). V čl. 2 „Uznanie záväzku“ povinný ako osoba uvedená v bode 1.2 uznal čo do právneho dôvodu a výšky záväzok voči veriteľovi, ktorý vznikol na základe zmluvy uzatvorenej s pôvodným veriteľom s tým, že dlžná suma pozostáva z istiny v sume 327,65 Eur, ostatného príslušenstva podľa zmluvy v sume 13,20 Eur a z úroku z omeškania 9,00 % ročne zo sumy 447,65 Eur od 19. novembra 2013 do dňa splatnosti poslednej splátky podľa tejto dohody (úrok bude vypočítaný pri vystavení splátkového kalendára, resp. po zaplatení istiny a nákladov). Osoby uvedené v bode 1.2 a, alebo 1.3 zároveň vyhlasujú, že majú vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch.
8. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“) výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
9. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
10. Podľa § 52 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
11. Podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka ). Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
12. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“) sa na účely tohto zákona spotrebiteľským úverom rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme.
13. Podľa § 3 ods. 1, ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
14. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) a § 39 ods. 4. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne aj vtedy, ak sa navrhuje vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorý bol vydaný v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo rozpor s dobrými mravmi. Proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti je prípustné odvolanie.
15. Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania, po preskúmaní uznesenia súdu prvej inštancie, aplikujúc § 387 ods. 2 CSP, sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov, na podklade ktorých súd prvej inštancie rozhodol a na zdôraznenie jeho správnosti dodáva:
16. Preskúmaním rozhodných skutočností zistených z predloženého spisu sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie v tom, že Zmluva, rozhodcovská zmluva a Dohoda o uznaní záväzku sú spotrebiteľskými zmluvami. Právny vzťah medzi účastníkmi konania je právnym vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy, a teda na tento je potrebné aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú vzťahy spotrebiteľského charakteru. Tieto ustanovenia je potrebné aplikovať aj na právne úkony, ktoré bezprostredne nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu, a teda aj na právny úkon uznania dlhu povinným. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, sú neprijateľné, a preto neplatné. Vychádza sa z toho, že spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou.
17. Z obsahu predloženej Dohody nepochybne vyplýva, že záväzok povinný uznal, a je zrejmé, že k uznaniu dlhu povinným došlo v čase, keď už bol dlh premlčaný. Uznanie záväzku bolo v predmetnom prípade vykonané na predtlači oprávneného, pričom listina bola označená ako Dohoda o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach, ktoré môže u bežného občana - spotrebiteľa s minimálnym právnym vedomím za určitých okolností, keď je zo strany veriteľa, resp. jeho právneho nástupcu písomne alebo ústne, telefonicky, či iným spôsobom upozorňovaný na možné súdne konanie a následnú exekúciu,
priviesť k rozhodnutiu uzavrieť takúto dohodu v snahe zabrániť postihu a urovnať svoje záväzky voči druhej strane.
18. Odvolací súd považuje za nekalú praktiku, keď Dohodu dal oprávnený podpísať povinnému ako ním vopred pripravený formulár, kde vložil aj pre neho zjavne nevýhodný jednostranný úkon uznania záväzku.
19. Z citovaného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že súd má skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Súd prvej inštancie je predovšetkým povinný skúmať, či exekučný titul, na základe ktorého má byť vedená exekúcia, je spôsobilým exekučným titulom, pričom súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh, ale aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie adekvátne procesne zareagovať. Najvyšší súd Slovenskej republiky v Rozsudku zo dňa 27. januára 1997 pod sp. zn. 3Cdo/164/1996, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R/58/1997, uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“. Súd prvej inštancie teda neprekročil svoju právomoc, keď v rámci posudzovania podmienok materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu vydaného v spotrebiteľskej veci skúmal, či bola založená právomoc rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť vo veci. Obdobný záver vyplýva aj z Uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. januára 2013, sp.zn. 6 M Cdo 9/2012, v ktorom súd uviedol, že „v súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie (nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu rozhodnúť spor, je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu. Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a aby žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné. Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, tento záver neplatí, pretože princíp „vigilantibus iura skripta sunt“ („práva patria bdelým“) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa.“
20. Odvolací súd ďalej poukazuje na rozhodnutie, ku ktorému dospel Súdny dvor Európskej únie pri výklade Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých praktikách v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“) vo veci C-40/08, a to: „Smernica Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.“
21. Rozhodcovský rozsudok má podľa § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZRK“) pre účastníkov účinky ako právoplatný rozsudok. Rozhodcovskému súdu jeho kompetencia rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo zákona, ale rozhodcovský súd ju získa až na základe dohody medzi účastníkmi sporu v rozhodcovskej zmluve. Z tohto dôvodu je pre posúdenie, či súdu bol alebo nebol predložený exekučný titul, nevyhnutnou súčasťou prieskumu zisťovanie, či bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy dohodnutej či už vo forme osobitnej zmluvy, alebo doložky k inej zmluve. Pokiaľ rozhodcovská zmluva trpí absolútnou neplatnosťou, ide o právny úkon, ktorý neexistuje, a pokiaľ bol vydaný na základe takéhoto
právneho úkonu rozhodcovský rozsudok, trpí neúčinnosťou, nakoľko rozhodcovskému súdu chýbala právomoc na vydanie rozhodnutia.
22. Predmetná rozhodcovská zmluva vykazuje znaky neprijateľných podmienok a s poukazom na ustanovenia § 52 a nasl. OZ ju súd posúdil ako absolútne neplatnú, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Z textu rozhodcovskej zmluvy zo dňa 19. októbra 2014 je zrejmé, že sa viaže priamo k Dohode, ktorú uzatvoril povinný (dlžník) s oprávneným. Ak povinný chcel s oprávneným uzavrieť Dohodu a urovnať svoje záväzky voči oprávnenému, v jednom momente musel podpísať aj rozhodcovskú zmluvu. Aj keď je rozhodcovská zmluva samostatnou zmluvou, podľa jej obsahu ju možno posúdiť ako podmienku Dohody. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžr/136/2012 z 15. marca 2013, v ktorom vyslovil názor, že „nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolností súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo inú zmluvu, od ktorej závisí“. Podstatnou skutočnosťou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti rozhodcovskej zmluvy je skutočnosť, že so spotrebiteľom nebola individuálne dojednaná. Skutočnosť, že dohoda zmluvných strán o právomoci rozhodcovského súdu netvorí súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ale bola uzavretá vo forme samostatnej rozhodcovskej zmluvy, ešte neodôvodňuje záver, že táto dohoda bola individuálne dojednaná a svedčí o vôli povinného pristúpiť na túto osobitú zmluvnú podmienku. Povahu formulárovej zmluvy totiž majú nielen všeobecné obchodné podmienky, ale aj predformulárové znenia rôznych variant zmlúv, resp. zmluvných ustanovení. Tomuto typu zmluvy nasvedčuje aj vyhotovenie rozhodcovskej zmluvy v danej veci, ktoré má povahu formulára obdobného tomu, ktorého prostredníctvom zmluvné strany uzavreli samotnú Dohodu. Dojednanie zmluvných strán o právomoci rozhodcovského súdu by malo charakter individuálnej zmluvnej podmienky vtedy, ak by oprávnený predložil povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v takej podobe, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že povinný mal možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť akceptovaná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle zmluvných strán. V danom prípade z návrhu rozhodcovskej zmluvy nevyplýva, že spotrebiteľ mal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej rozhodcovskej zmluvy ovplyvniť. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú zmluvu, navyše vyvoláva skutočnosť, že priamo v predtlačenej časti rozhodcovskej zmluvy je vopred určený jediný rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou rozhodcovskej zmluvy bolo dlžníkovi - povinnému odňaté právo ovplyvniť výber konkrétneho rozhodcu, či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy rozhodol.
23. Odvolací súd poukazuje aj na odôvodnenie uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24. februára 2011 pod č. k. IV.ÚS 55/2011-19, v ktorom zaujal stanovisko k otázke právomoci exekučného súdu preskúmavať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozhodcovského nálezu), ako aj k postupu exekučného súdu v prípade, že rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc z neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve.
24. Z uvedeného vyplýva, že odvolaniu z dôvodov v ňom uvedených nebolo možné vyhovieť. Odvolací súd preto s poukazom na § 387 ods. 1, 2 CSP napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.
25. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).