Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/295/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudcov JUDr. Alexandra Husivargu a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobkyne : L. M., nar. XX.X.XXXX, bytom F. Č.. XXX, okres U., zastúpená JUDr. Imrichom Hrubým, advokátom, so sídlom v Michalovciach, Farská 32, proti žalovanému : Provident Financial, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Mlynské Nivy 49, IČO: 35 805 731, zastúpený advokátskou kanceláriou De minimis, spol. s r.o., so sídlom v Bratislave, Lovinského 22, IČO: 36 868 949, o určenie, že zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov a ďalšie nároky, o odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 19. mája 2017 sp. zn. 8Csp/151/2016

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok vo výrokoch o zamietnutí žaloby v časti o určenie, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je bezúročná a bez poplatkov, v časti o určenie, že zmluva o zabezpečení splátok úveru je neplatná a v časti o zaplatenie sumy 150 € (výroky I. až III. rozsudku).

M e n í rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 309,60 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku tak, že žalobu o zaplatenie 309,60 € z a m i e t a .

Žalovaný má proti žalobkyni nárok na náhradu trov celého konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1.Okresný súd Michalovce (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) rozsudkom označeným v záhlaví (č.l. 53 spisu) žalobu v časti o určenie, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je bezúročná a bez poplatkov, zamietol (výrok I.), žalobu v časti o určenie, že zmluva o zabezpečení splátok úveru je neplatná, zamietol (výrok II.), žalobu v časti o zaplatenie 150 € zamietol (výrok III.), zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni 309,60 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok IV.).

3. O trovách konania rozhodol tak, že za konanie v časti o určenie, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je bezúročná a bez poplatkov, priznal žalovanému plnú náhradu trov konania (výrok V.), za konanie v časti o určenie, že zmluva o zabezpečení splátok úveru je neplatná, priznal žalovanému plnú náhradu trov konania (výrok VI.), za konanie v časti o zaplatenie sumy 150 € priznal žalovanému plnú náhradu trov konania (výrok VII.) a za konanie v časti o zaplatenie 309,60 € priznal žalobkyni plnú náhradu trov konania (výrok VIII).

4. Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba je neprípustná v časti o určenie, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je bezúročná a bez poplatkov a že zmluva o zabezpečení splátok úveru je neplatná. Žalobkyňa sa domáhala žalobou určenia právnej skutočnosti, t.j. bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a neplatnosti zmluvy o zabezpečení splátok úveru. Žaloba o určenie právnej skutočnosti je však v zmysle § 137 písm. d/ prípustná len v prípade, ak

to vyplýva z osobitného predpisu. Vzhľadom k tomu, že žaloba o určenie neplatnosti, bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy z osobitného právneho predpisu nevyplýva, žalobu v tejto časti ako neprípustnú zamietol (výroky I. a II. rozsudku).

5. Zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere súd zistil, že zmluva neobsahuje konkrétny termín konečnej splatnosti úveru podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z.z., ale iba označenie, že týmto termínom je siedmy deň 60. týždňa po dni uzavretia zmluvy. Takéto označenie nemožno považovať za uvedenie termínu konečnej splatnosti úveru tak, ako to vyžaduje § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z.z.. Z predmetného zákonného ustanovenia vyplýva, že zmluva o úvere musí obsahovať dve náležitosti. Jednak dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a jednak termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Žalovaný však v zmluve uviedol iba dobu trvania zmluvy, t.j. 60 týždňov. Termín konečnej splatnosti úveru nemožno následne opísať ako siedmy deň posledného 60. týždňa, ale je potrebné uviesť presný časový údaj, t.j. deň, mesiac a rok konečnej splatnosti. Táto požiadavka je na mieste, pretože spotrebiteľovi umožňuje presne zistiť, ktorým dňom je splatný jeho úver bez toho, aby si musel tento údaj samostatne vypočítať podľa dĺžky trvania zmluvy a splatnosti splátok. Žalobkyni je predsa z údaja o dĺžke trvania zmluvy (60 týždňov) a z údaja o splatnosti jednotlivých splátok (siedmy kalendárny deň po splatnosti predchádzajúcej týždennej splátky) jasné, kedy nastáva konečná splatnosť úveru, t.j. siedmy deň 60. týždňa po dni uzavretia zmluvy. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z.z., však výslovne vyžaduje, aby bol v zmluve obsiahnutý aj presný údaj o konečnej splatnosti úveru, ktorý nemožno nahradiť odkazom na údaje o dĺžke trvania zmluvy a splatnosti splátok, ako to urobil žalovaný v predmetnej zmluve o úvere s tým, že výpočet presnej doby konečnej splatnosti úveru ponechal na žalobkyňu. V zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z. táto skutočnosť spôsobuje, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

6. Pokiaľ ide o skutočnosť, že smernica 2008/48/ES neustanovuje termín konečnej splatnosti ako náležitosť zmluvy o úvere, ale iba dĺžku trvania zmluvy, súd poukázal na to, že smernica nemá priamy účinok, t.j. nemôže ukladať povinnosti jednotlivcom, ale iba účinok nepriamy. Tento nepriamy účinok sa prejaví tým, že súd pri aplikácii vnútroštátneho zákona bez ohľadu nato, či aplikované ustanovenia boli schválené pred alebo po smernici, je povinný interpretovať ho, nakoľko je to možné vo svetle dikcie a účelu smernice, aby sa dosiahol výsledok sledovaný smernicou. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z.z. však nemožno vykladať eurokonformne tak, že zmluva o úvere nemusí obsahovať termín konečnej splatnosti úveru, nakoľko by takýto extenzívny výklad viedol k aplikácia práva contra legem.

7. Po preskúmaní zmluvy súd tiež zistil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. V zmluve je totiž uvedená iba mesačná splátka, počet splátok a termín ich splatnosti. Zo zmluvy však nevyplýva, aká je výška splátok istiny a výška splátok úrokov. Žalovaný do zmluvy uviedol celkovú splátku, z ktorej nie je možné zistiť výšku istiny a výšku úrokov. V zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z. táto skutočnosť spôsobuje, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

8. Uzavrel, že zmluvu o zabezpečení splátok úveru zo dňa 15.5.2013 je potrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu, nakoľko je uzavretá medzi dodávateľom (žalovaný ako poskytovateľ), ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, a spotrebiteľom ako fyzickou osobou (žalobkyňa ako zákazník), ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Súd preto aplikoval na túto zmluvu ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

9. Z výsluchu žalobkyne súd zistil, že uzavretie zmluvy o zabezpečení splátok úveru nebolo zo strany žalobkyne dobrovoľné, ale bolo podmienkou pre uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 15.5.2013. Navyše z obsahu zmluvy vyplýva, že táto zmluva nemá samostatný charakter, ale jej účelom je hlavne zabezpečiť evidenciu a vymáhanie pohľadávky od žalobkyne, pričom žalobkyňa za to musí ešte aj zaplatiť. Jedná sa evidentne o cielene vytvorenú konštrukciu, ktorá sleduje jediný cieľ, a to dosiahnuť vyššie protiplnenie za poskytnutie peňažných prostriedkov oproti tomu, aké by žalovaný získal z úrokov formálne uvedených v zmluve. Samotná zmluva je teda uzavretá hlavne v prospech žalovaného za účelom zvýšenia jeho zisku. Takúto zmluvu, ktorú si žalobkyňa žiadnym

spôsobom nevyžiadala, považuje súd za neplatnú podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s dobrými mravmi, pričom tento rozpor súd vidí v zjavnej neprimeranosti a neproporcionalite odplaty za poskytnuté služby a v snahe žalovaného obísť neadekvátnu odmenu.

10. Keďže úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, žalobkyňa je povinná uhradiť žalovanému iba poskytnutý úver vo výške 360 € bez úrokov a poplatkov. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa doposiaľ uhradila žalovanému z titulu úveru sumu 484,20 €, zaplatila žalovanému sumu 124,20 € bez právneho dôvodu, v dôsledku čoho sa žalovaný o túto sumu bezdôvodne obohatil. Žalovaný je preto povinný podľa § 451 ods. 1 a § 456 Občianskeho zákonníka zaplatiť žalobkyni sumu 124,20 €.

11. Keďže zmluva o zabezpečení splátok úveru je neplatná, žalovaný je povinný v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka vrátiť žalobkyni, čo podľa nej dostal, t.j. sumu 185,40 €.

12. Celkovo je tak žalovaný povinný zaplatiť žalobkyni sumu 309,60 €.

13. Žalovaný vzniesol námietku premlčania, nakoľko žalobkyňa zaplatila celý úver dňa 17.4.2014. Po preskúmaní námietky premlčania dospel súd k záveru, že táto je nedôvodná. V zmysle rozhodnutia NS SR, sp. zn. 1Cdo/67/2011, síce začína plynúť subjektívna premlčacia doba podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka dňom poskytnutia peňažného plnenia bez ohľadu na skutočnosť, kedy sa žalobkyňa dozvedela, ako môže svoj nárok právne kvalifikovať. V danom prípade však tento princíp musí ustúpiť dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vzhľadom na povahu spotrebiteľských právnych vzťahov a zložitosť právnej problematiky nemožno od spotrebiteľa spravodlivo požadovať znalosť právnych predpisov v tejto oblasti a takáto nedostatočná informovanosť mu nemôže byť na ujmu. Z tohto dôvodu súd poukazujúc na to, že žalovaný nijako nepreukázal, že žalobkyňa sa dozvedela o bezdôvodnom obohatení dňom poskytnutia plnenia žalovanému, vychádzal z toho, že právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčalo podľa § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka najneskôr za tri roky odo dňa, keď k nemu došlo. Z prehľadu splátok a úhrad vyplýva, že žalobkyňa uhradila v období pred 11.11.2013 (teda tri roky pred podaním žaloby) sumu 282,36 €. V súlade s § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka bola táto suma započítaná najskôr na istinu vo výške 360 €. Vzhľadom k tomu, že premlčaná je iba časť istiny, pričom žalobkyňa sa istiny v tomto konaní nedomáhala, námietka premlčania je bezpredmetná.

14. Pokiaľ ide o primerané finančné zadosťučinenie, ktorého sa žalobkyňa domáhala, súd dospel k záveru, že žaloba je v tejto časti nedôvodná. Žalobkyňa dostatočne neodôvodnila, aká ujma okrem finančnej jej porušením práv zo strany žalovaného vznikla, na základe čoho by súd mohol posúdiť dôvodnosť a výšku primeraného finančného zadosťučinenia. Pokiaľ ide o značné zásahy do súkromia žalobkyne, žalobkyňa nijako nepreukázala, žeby obchodný zástupca pri vyberaní splátok vstupoval do obydlia žalobkyne a tým zasahoval do jej súkromia.

15. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

16. Pokiaľ išlo o konanie v časti o určenie, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je bezúročná a bez poplatkov, žalovaný mal vo veci plný úspech, preto mu súd priznal plnú náhradu trov konania.

77. Pokiaľ išlo o konanie v časti o určenie, že zmluva o zabezpečení splátok úveru je neplatná, žalovaný mal vo veci plný úspech, preto mu súd priznal plnú náhradu trov konania.

18. Pokiaľ išlo o konanie v časti o zaplatenie sumy 150 €, žalovaný mal vo veci plný úspech, preto mu súd priznal plnú náhradu trov konania.

19. Pokiaľ išlo o konanie v časti o zaplatenie sumy 309,60 €, žalobkyňa mala vo veci plný úspech, preto jej súd priznal plnú náhradu trov konania.

20. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podali odvolanie žalobkyňa aj žalovaný.

21. Žalobkyňa napadla rozsudok vo výrokoch I., II., III., V., VI. a VII. z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, a teda, že rozsudok súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhla zmeniť rozsudok tak, že súd určí, že úver zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 569087069 zo dňa

15.5.2013 je bezúročný a bez poplatkov, ďalej určí, že zmluva o zabezpečení splátok úveru zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 569087069 zo dňa 15.5.2013 je neplatná, zaviaže žalovaného zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a prizná žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnej výške, vrátane trov odvolacieho konania. Argumentovala tým, že žaloba o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a žaloba o určenie neplatnosti zmluvy o zabezpečení splátok úveru mali byť posúdené súdom podľa § 137 písm. c/ ako žaloby o určenie, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Určenie bezpoplatkovosti a bezúročnosti úveru a určenie neplatnosti zmluvy sú v zmysle teórie práva právnym vzťahom. Predchádzajúca právna úprava zakotvená v Občianskom súdnom poriadku rozlišovala medzi určením (ne)existencie práva a právneho vzťahu. Uvedené rozlíšenie však nemalo vecný význam a oba použité pojmy mali rovnaký obsah. Z uvedeného dôvodu nová úprava určenie (ne)existencie právneho vzťahu výslovne neuvádza, pričom týmto k žiadnej materiálnej zmene nedošlo. Vzhľadom na uvedené považuje určovacie žalobné nároky za právne vzťahy, čiže za právo. Uvedenú žalobu, v ktorej kumuluje žalobné nároky na určenie a na plnenie, považuje za opodstatnenú a potrebnú a rozhodnutie vyrieši jej situáciu komplexne. Zároveň ide o prípad, v ktorom určovacia žaloba účinnejšie než iné právne prostriedky vystihne obsah a povahu riešeného vzťahu a prostredníctvom tejto žaloby je možné odvrátiť budúce spory. Sám súd dal za pravdu žalobkyni a konštatoval v odôvodnení rozsudku, že úver je bezúročný a bez poplatkov a zmluva o zabezpečení splátok úveru je neplatná. Pokiaľ ide o nárok na primerané finančné zadosťučinenie, poukázala na ust. § 3 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, v zmysle ktorého predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde. Aj samotný súd pritom v odôvodnení rozsudku konštatoval, že k takémuto porušeniu došlo. Trvá preto na priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

22. Žalovaný napadol odvolaním vyhovujúci výrok rozsudku (IV.), ktorým bol zaviazaný zaplatiť žalobkyni 309,60 € titulom bezdôvodného obohatenia a súvisiaci výrok o trovách konania (VIII.) z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/,f/ a h/ a navrhol rozsudok v tejto časti zmeniť tak, že súd žalobu zamietne a žalovanému prizná plnú náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho konania, alternatívne navrhol zrušiť rozsudok v napadnutom rozsahu a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vytýkal súdu, že bližšie neobjasnil dôvody, prečo na zmluvu o spotrebiteľskom úvere neaplikoval priamy účinok ani nepriamy účinok čl. 10 ods. 2 písm. c/ smernice 2008/48 („Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza : ...c/ dĺžku trvania zmluvy o úvere“). Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu o údajnej absencii náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. f/ a k/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov). V zmluve o úvere je pritom termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru uvedený až na troch miestach nasledovne : „Úver sa za podmienok podľa tejto zmluvy poskytuje na dobu 60 týždňov. Termín splatnosti poslednej splátky, a teda konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy je 7. deň 60. týždňa po dni uzavretia zmluvy“. V zmluve je takto jednoznačne určený termín konečnej splatnosti úveru a nie je možné sa stotožniť so záverom súdu o tom, že táto náležitosť v zmluve chýba. Vytýkal ďalej súdu, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, keď neprihliadal na námietku premlčania pre uplynutie subjektívnej (dvojročnej) premlčacej doby. Vzhľadom na skutočnosť, že posledná splátka bola žalovanému uhradená 17. apríla 2014 a žaloba bola okresnému súdu doručená 11. novembra 2016, jednoznačne uplynula subjektívna premlčacia doba. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/67/2011, publikovaný v časopise Zo súdnej praxe č. 22/2013, z ktorého vyplýva, že oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto jeho nárok, vyplývajúci z týchto skutkových okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. Ako vyplýva z obsahu spisu, žalobca poukázal predmetnú finančnú čiastku na účet žalobkyne dňa 28. augusta 2006. Podľa názoru dovolacieho súdu týmto dňom začala žalobcovi plynúť aj dvojročná subjektívna premlčacia doba v zmysle § 107 ods. 1 Obč. zák.. Žalobca v konaní nepreukázal právny dôvod poskytnutia tohto plnenia, teda od začiatku šlo o plnenie bez právneho dôvodu, pričom v danom prípade niet pochýb o tom, že už v tomto okamihu boli žalobcovi

známe všetky skutkové okolnosti potrebné na podanie žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia, t.j. komu plnil a v akej výške. Vychádzajúc z vyššie uvedeného nie je potrebná žiadna znalosť právneho stavu. Žalobkyňa informácie potrebné na podanie žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia mala k dispozícii už počas plnenia zmluvy o úvere pri každom jednotlivom plnení, t.j. už vtedy poznala osobu obohateného a rozsah obohatenia, t.j. výšku plnenia. Na uvedenom nemení nič to, že žalobkyňa je spotrebiteľom. Nesúhlasil tiež s podriadením uzavretej zmluvy pod zmluvný typ zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, keďže uzavretá zmluva o úvere je zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z.z.. Finančné prostriedky na základe uzavretej zmluvy boli žalobkyni poskytnuté vo forme pôžičky, kedy sa na danú zmluvu subsidiárne použijú ust. § 657 a 658 Obč. zák. a nie ust. § 497 a nasl. Obch. zák.. Nesúhlasil tiež so záverom súdu, že ust. § 9 ods. 2 písm. f/ zákona 129/2010 Z.z. nemožno vykladať eurokonformne tak, že zmluva o úvere nemusí obsahovať termín konečnej splatnosti, nakoľko takýto výklad by viedol k aplikácii práva contra legem a taktiež, že ust. § 9 ods. 1 písm. k/ citovaného zákona nemožno vykladať eurokonformne tak, že zmluva o úvere nemusí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, nakoľko rovnako tento výklad by viedol k aplikácii práva contra legem. Túto vnútroštátnu úpravu je povinnosťou súdu vykladať za použitia nepriameho účinku čl. 10 ods. 2 písm. c/ a h/ smernice 2008/48. Smernica 2008/48 v čl. 10 ods. 2 písm. c/ ustanovuje ako náležitosť zmluvy dĺžku trvania zmluvy o úvere a smernica bola transponovaná do vnútroštátneho právneho poriadku práve v § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý určuje ako podstatnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Náležitosť podľa čl. 10 ods. 2 písm. h/ smernice 2008/48, ktorá ustanovuje ako podstatnú náležitosť zmluvy o úvere výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely ich splatenia, bola transponovaná do vnútroštátneho poriadku v § 9 ods. 2 písm. k/ zákona 129/2010 Z.z., ktorý určili ako podstatnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Samotná požiadavka uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru je v konflikte s právom EÚ. Poukázal na dôvody, vzhľadom pre ktoré sú splnené podmienky pre použitie nepriameho účinku čl. 10 ods. 2 písm. c/ a h/ smernice 2008/48 na § 9 ods. 2 písm. f/ a k/ zákona 129/2010 Z.z.. Zo všetkých týchto dôvodov navrhol rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti zmeniť tak, že súd žalobu zamietne.

23. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že požiadavka zákona 129/2010 Z.z. je rozdielna od požiadavky smernice, kde zákon ide nad rámec smernice a jednoznačne vyjadruje, čo považuje za podstatné náležitosti v spotrebiteľskej zmluve. Existuje pritom konštantná judikatúra slovenských súdov, ktoré v mnohých rozhodnutiach potvrdili výklad zákona napriek jednoznačnému ustanoveniu smernice. Stotožnila sa s názorom súdu, v zmysle ktorého smernica nemá priamy účinok, ale iba účinok nepriamy, avšak ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona 129/2010 Z.z. nemožno vykladať eurokonformne tak, že zmluva o úvere nemusí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Stotožnila sa so záverom súdu, že v zmluve absentujú údaje v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. f/ a k/ zákona 129/2010 Z.z., termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ako aj výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Údaj o konečnej splatnosti úveru nemožno vyvodzovať z ďalších zmluvných náležitostí, napríklad z počtu splátok úveru. Za správny tiež považovala postup súdu, keď subsumoval uzavretú zmluvu o úvere pod ust. § 497 a nasl. Obch. zák..

24. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že určovacie žalobné návrhy sú vzhľadom na rekodifikáciu civilného procesu neprípustné. Skutočnosť, že v § 137 uvedený výpočet žalobných návrhov je demonštratívny, je nesporná. Ustanovenie § 137 písm. d/ pripúšťa všetky určovacie žaloby bez rozdielu, avšak iba za splnenia podmienky procesnej prípustnosti, ktorou je, že prípustnosť takejto určovacej žaloby priamo ustanovuje osobitný predpis. Vo vzťahu k § 137 písm. d/ je pritom vo vzťahu špeciality ustanovenie § 137 písm. c/ CSP, ktoré umožňuje v žalobe požadovať, aby sa rozhodlo o určení, či tu právo je alebo nie je za splnenia podmienky existencie naliehavého právneho záujmu. Nakoľko § 137 písm. c/ v porovnaní s § 80 písm. c/ O.s.p. vypustil žaloby o určenie, či tu právny vzťah je alebo nie je, na takéto určovacie žaloby sa použije všeobecný predpis, teda § 137 písm. d/ CSP, ktorý vyžaduje prípustnosť takejto žaloby priamo osobitným predpisom. Tento výklad je v súlade s výkladom poskytnutým zákonodarcom v dôvodovej správe k citovanému ust. § 137 CSP, v zmysle ktorého sa rozlišuje klasická určovacia žaloba a žaloba o určení inej právnej skutočnosti podľa písm. d/. Záujmom zákonodarcu bolo vylúčiť všetky nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie

(ne)platnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností, ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelu určovacej žaloby. Žalobkyňou podané žaloby sú podľa § 137 písm. c/ a d/ neprípustné a je ich preto potrebné zamietnuť. Zároveň poprel, že by žalobkyňa mala na požadovanom určení naliehavý právny záujem, tento žiadnym spôsobom neidentifikovala a ani nepreukázala. Poukázal na tú skutočnosť, že žalobkyňa sa domáha súčasne určenia a plnenia, čo súdna prax popri sebe neumožňuje.

25. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 prejednal odvolania žalobkyne a žalovaného ako podané včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné vyhovieť a odvolanie žalovaného je dôvodné.

26. Rozsudok je v zamietavých výrokoch I., II. a III., t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby v časti o určenie, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je bezúročná a bez poplatkov, vo výroku o zamietnutí žaloby v časti o určenie, že zmluva o zabezpečení splátok úveru je neplatná a vo výroku o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie 150 € vecne správny, preto ho v týchto výrokoch odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 potvrdil.

27. Pokiaľ ide o vyhovujúci výrok IV. rozsudku, t.j. ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobkyni sumu 309,60 € do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, v tejto časti neboli splnené podmienky ani na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie, preto odvolací súd rozsudok v tomto výroku v zmysle ust. § 388 zmenil tak, že žalobu ako nedôvodnú zamietol.

28. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 22.5.2018 o 12.45 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 15.5.2018 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3, § 378 ods. 1 a § 385 ods. 1 a contrario.

29. Žalobkyňa v odvolaní uplatnila odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ a žalovaný odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP.

30. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ (t.j. súd nesprávnym procesným postup znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

31. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ (t.j. súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 ( do 30.6.2016 s ust. § 132 O.s.p.), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

32. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 ( do 30.6.2016 z ust. § 133 až 135 O.s.p.).

33. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ (t.j. rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

34. Odvolací súd dospel k záveru, že v zmenenom výroku rozsudku je naplnený odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ a v ostatnej časti namietané odvolacie dôvody nie sú naplnené.

35. K jednotlivým žalobou uplatneným nárokom odvolací súd uvádza nasledovné :

36. Žaloba v prejednávanej veci bola podaná dňa 11.11.2016, t.j. v čase účinnosti Civilného sporového poriadku, ktorý upravuje druhy žalôb podľa ich obsahu v ust. § 137.

37. Žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o:

- určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu (§ 137 písm. c/

- o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu ((§ 137 písm. d/ .

38. Okrem žalôb uvedených v § 137 písm. a/ až d/ je možné podať aj iné žaloby, v § 137 neuvedené, ktoré predpokladá hmotné právo.

39. Podmienkou prípustnosti žaloby na určenie, či tu právo je alebo nie je, je naliehavý právny záujem žalobcu (písm. c/) a prípustnosť žaloby na určenie právnej skutočnosti musí vyplývať z osobitného predpisu, najmä hmotného práva (písm. d/), inak je takáto žaloba neprípustná.

40. Ako vyplýva z ust. § 137 písm. c/ v porovnaní s ust. § 80 písm. c/ O.s.p., určovacou žalobou sa možno domáhať už iba určenia, či tu právo je alebo nie je, nie však určenia právneho vzťahu, resp. určenia neexistencie právneho vzťahu.

41. Určenia právnej skutočnosti, akou sú aj neplatnosť právneho úkonu, aj určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov, sa možno domáhať iba vtedy, ak to vyplýva z osobitného predpisu (§ 137 písm. d/CSP).

42. Cieľom tejto novej koncepcie úpravy určovacích žalôb bolo vylúčiť všetky nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie (ne)platnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností, ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelu určovacej žaloby.

43. Nie je teda možné stotožniť sa s názorom žalobkyne v odvolaní, že pojem právo a právny vzťah majú rovnaký obsah a že teda ňou podané žaloby sú žalobami o určenie práva.

44. Ako správne uviedol súd prvej inštancie, žaloba o určenie neplatnosti zmluvy o zabezpečení splátok úveru nevyplýva zo žiadneho osobitného právneho predpisu, preto takáto žaloba je neprípustná a vecne správne rozhodol súd prvej inštancie, ak túto zamietol (výrok II.).

45. V čase podania žaloby i rozhodovania súdu prvej inštancie (19.5.2017) nebola prípustná ani žaloba o určenie, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je bezúročná a bez poplatkov, preto správne súd prvej inštancie vychádzal aj v tejto časti zo záveru, že takáto žaloba je neprípustná a túto preto zamietol (výrok I.).

46. S účinnosťou od 1.1.2018 však bol novelizovaný zákon o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z., a to zákonom č. 279/2017 Z.z..

47. V zmysle § 11 ods. 4 zákona 129/2010 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2018 spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou.

48. S účinnosťou od 1.1.2018, a teda aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu, už možnosť podať žalobu o neplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru, lebo to vyplýva z osobitného predpisu, ktorým je zákon 129/2010 Z.z., a preto je potrebné žalobu o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti považovať za prípustnú v zmysle ust. § 137 písm. d/ CSP.

49. Vychádzajúc z tohto záveru následne odvolací súd skúmal, či dôvody, pre ktoré súd určil úverovú zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov, ktorú otázku súd riešil ako predbežnú vo vzťahu k posudzovaniu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, majú za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru a dospel k záveru, že v tejto časti súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, ak ust. § 9 ods. 2 písm. f/ a k/ zákona 129/2010 Z.z. nevyložil eurokonformne, vychádzajúc zo smernice 2008/48/ES.

50. Pokiaľ ide o eurokonformný výklad ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona 129/2010 Z.z., v zmysle ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, riešením tejto otázky sa zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp.zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22.2.2018 (a následne aj 3 Cdo 56/2018 zo dňa 17.4.2018).

51. Z vyššie citovaného rozhodnutia vyplýva, že zákon 129/2010 Z.z. je úplnou transpozíciou Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS do slovenského právneho poriadku. Smernica ako špecifický prameň práva Európskej únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli smer sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Členský štát musí transpozíciu smernice uskutočniť spôsobom plne zodpovedajúcim potrebám jasnosti a určitosti. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice vykonané tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná a aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu normu práva Európskej únie transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice nie je absolútny - eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovné znenie zákona; v opačnom prípade by išlo o výklad contra legem. To však nič nemení na tom, že zásada konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť (odkaz na rozsudok Európskeho súdneho dvora C-212/07, bod 110).

52. Z vyššie citovaného rozhodnutia ďalej vyplýva, že rozsudok konštatoval, že smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 smernice. Vychádzajúc zo záveru, že zákonom 129/2010 Z.z. bola transponovaná smernica 2008/48/ES v celom rozsahu, zámerom zákonodarcu teda bezpochyby nebolo, aby ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona 129/2010 Z.z. bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 smernice. To je skutočnosť, na ktorú musí vziať zreteľ vnútroštátny súd pri aplikácii ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona 129/2010 Z.z. Eurokonformným výkladom ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona 129/2010 Z.z., ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky. Pokiaľ ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“ alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu potrebné dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Z dôvodovej správy k zákonu 129/2010 Z.z. v žiadnom prípade nevyplýva, že by zámerom zákonodarcu bolo, aby ust. § 9 ods. 2 písm. k/ tohto zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú v smernici, teda to, aby zmluva o úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru, ktorý zahŕňa istinu, úroky a aj iné poplatky. Podľa presvedčenia najvyššieho súdu zohľadňujúceho aj účel zákona, ktorý je vyjadrený v dôvodovej správe, teda ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona 129/2010 Z.z. neupravuje požiadavku odlišnú od toho, ako ju vymedzuje článok 10 ods. 2 písm. h/ smernice (viď bližšie citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22.2.2018).

53. Podľa ust. § 11 ods. 1 písm. b/ zákona 129/2010 Z.z. poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/.

54. Aplikujúc závery vyššie uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu v prejednávanej veci a vychádzajúc z uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 15.5.2013, v ktorej bola dohodnutá výška splátok (týždenných) úveru sumou 8,07 €, uvedený je počet 60 splátok a určený je aj termín splatnosti jednotlivých splátok (splatnosť prvej splátky nastáva 7. kalendárny deň po uzavretí zmluvy a splatnosť každej splátky nastane 7. kalendárny deň po splatnosti predchádzajúcej splátky), má zmluva náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona 129/2010 Z.z. účinného v čase uzavretia zmluvy a z tohto dôvodu nejde o úver bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ zákona 129/2010 Z.z.

55. Závery vyššie citovaného rozsudku najvyššieho súdu možno obdobne aplikovať aj pri posudzovaní splnenia náležitostí spotrebiteľskej zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zákona 129/2010 Z.z., v zmysle ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

56. Vyššie citované zákonné ustanovenie je transpozíciou článku 10 ods. 2 písm. c/ smernice 2008/48/ ES, ktorá ustanovuje ako povinnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvedenie dĺžky trvania zmluvy o úvere. Táto náležitosť je vyjadrená v zákone 129/2010 Z.z. práve v § 9 ods. 2 písm. f/ tak, že zmluva musí obsahovať dobu trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Aj v tomto prípade možno uzavrieť, že zámerom zákonodarcu nebolo, aby ust. § 9 ods. 2 písm. f/ zákona 129/2010 Z.z. bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 smernice, a aj na túto skutočnosť musí súd vziať zreteľ pri aplikácii ust. § 9 ods. 2 písm. f/. Odvolací súd zastáva názor, že ust. § 9 ods. 2 písm. f/ zákona 129/2010 Z.z. neupravuje požiadavku odlišnú od toho, ako ju vymedzuje článok 10 ods. 2 písm. c/ smernice

57. Eurokonformným výkladom ust. § 9 ods. 2 písm. f/, ktorý v danom prípade je nielen možný, ale aj potrebný, dospel odvolací súd k záveru, že povinnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je vymedzenie dĺžky trvania zmluvy o úvere dostatočne určitým spôsobom a vnútroštátna úprava vymedzenie dĺžky trvania predpokladá uvedením doby trvania zmluvy a termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

58. V prejednávanej veci súd správne zistil, že doba trvania zmluvy bola určená na 60 týždňov od jej uzavretia a termín splatnosti poslednej splátky, a teda konečnej splatnosti úveru bol určený ako 7. deň 60. týždňa po uzavretí zmluvy.

59. Podľa názoru odvolacieho súdu takéto vymedzenie doby trvania zmluvy aj termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru je dostatočne určité a nemôže vyvolávať žiadne pochybnosti. Pod pojmom termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru nemožno bezvýhradne rozumieť iba konkrétne určený dátum, ak podmienky zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátum poslednej splátky a aj konečnej splatnosti úveru.

60. Vyššie uvedené možno vyvodiť z výkladu článku 10 ods. 2 písm. h/ smernice 2008/48/ES v rozsudku ESD C - 42/2015 bod 50. Európsky súdny dvor v rozsudku konštatoval, že článok 10 ods. 2 písm. h/ smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok.

61. V prejednávanej veci termín konečnej splatnosti úveru teda nebolo nevyhnutné určiť konkrétnym dátumom, ako to nesprávne uzavrel súd prvej inštancie, ale postačilo vymedzenie iným určitým spôsobom, ktoré bez akýchkoľvek ťažkostí a pochybností umožňovalo spotrebiteľovi tento dátum identifikovať. Termín konečnej splatnosti bol určený na 7. deň 60. týždňa po dni uzavretia zmluvy, pričom k uzavretiu zmluvy došlo dňa 15.5.2013.

62. Súd prvej inštancie preto dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov vzhľadom na chýbajúcu náležitosť podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f/ zákona 129/2010 Z.z. - nevymedzenie termínu konečnej splatnosti úveru konkrétnym dátumom.

63. Vychádzajúc z požiadavky smernice 2008/48/ES, článok 10 ods. 2 písm. c/, vyžadujúcej uvedenie dĺžky trvania zmluvy o úvere, je uvedenie konečnej splatnosti úveru vyššie uvedeným spôsobom v spojení s uvedením doby, na ktorú sa úver poskytuje, naplnením náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zákona 129/2010 Z.z.

64. Termín konečnej splatnosti úveru je teda vyjadrený termínom poslednej splátky, ktorým je 7. deň 60. týždňa po dni uzavretia zmluvy, ako to nakoniec sám konštatuje aj súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, a preto nemožno konštatovať nedostatok tejto náležitosti a z toho dôvodu aj bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy o úvere.

65. Dôvody, pre ktoré súd považoval úver za bezúročný a bez poplatkov, neboli súdom prvej inštancie správne právne vyhodnotené, a preto jeho záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru z dôvodu absencie náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. f/ a k/ zákona 129/2010 Z.z. je nesprávny.

66. Aj keď teda žaloba o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru bola v čase rozhodovania odvolacieho súdu prípustná, neboli zistené dôvody, pre ktoré je tento úver bezúročný a bez poplatkov, z ktorého dôvodu odvolací súd potvrdil rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v časti určenia, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je bezúročná a bez poplatkov, aj keď z iných dôvodov.

67. Iné dôvody, pre ktoré by mal byť úver bezúročný a bez poplatkov, súd prvej inštancie nezistil a nenamietala ich ani žalobkyňa vo svojom odvolaní.

68. Odvolací súd už len dopĺňa, že aj pokiaľ by bol daný dôvod, pre ktorý by bol úver bezúročný a bez poplatkov, vzhľadom na premlčanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia (ktorý by vznikol v nadväznosti na určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru) a dôvodne vznesenú námietku premlčania, určovacia žaloba nie je vhodným procesným nástrojom ochrany práv žalobkyne, nakoľko ňou nedosiahne sledovaný cieľ - vydanie bezdôvodného obohatenia.

69. Aj keď teda je takáto určovacia žaloba prípustná (§ 137 písm. d/ , rozsudok o určení právnej skutočnosti, ktorého sa žalobkyňa domáha (určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru), nijakým spôsobom nezmení jej právne postavenie, lebo vzhľadom na dôvodne vznesenú námietku premlčania jej nárok nemôže byť súdom priznaný.

70. Rozsudok, ktorým sa nedosiahne účinná ochrana práv, je iba formálny, a vydanie takého rozsudku súdom by bolo v rozpore so základnými princípmi civilného sporového konania. Išlo by o stav, kedy by určovacej žalobe síce bolo vyhovené, ale nárok na plnenie, ktorý by z tohto titulu vznikol, by bol zamietnutý. Takýto postup súdu by bol čisto formalistický.

71. Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď považoval žalovaným vznesenú námietku premlčania za nedôvodnú.

72. Žalobkyňa uplatnila nárok podľa § 451 a nasl. Obč. zák., v zmysle ktorého, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať (ods. 1). Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov (ods. 2).

73. V zmysle ust. § 107 ods. 1 Obč. zák. právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

74. Podľa § 107 ods. 2 Obč. zák. najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

75. K otázke začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby v sporoch o vydanie bezdôvodného obohatenia na základe žalôb podaných spotrebiteľmi sa vyjadril Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 169/2017 zo dňa 10.1.2018, hoci išlo o rozhodnutie o odmietnutí dovolania.

76. V tomto rozhodnutí najvyšší súd odkázal na svoje rozhodnutie sp.zn. 1 Cdo 67/2011, v zmysle ktorého právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto jeho nárok, vyplývajúci z týchto skutkových okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. Oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil, keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie. Ako vyplýva z obsahu spisu, žalobca poukázal predmetnú finančnú čiastku na účet žalobkyne dňa 28. augusta 2006. Podľa názoru dovolacieho súdu týmto dňom začala žalobcovi plynúť aj dvojročná subjektívna premlčacia doba v zmysle § 107 ods. 1 Obč. zák.. Žalobca v konaní nepreukázal právny dôvod poskytnutia tohto plnenia, teda od začiatku šlo o plnenie bez právneho dôvodu, pričom v danom prípade niet pochýb o tom, že už v tomto okamihu boli žalobcovi známe všetky skutkové okolnosti potrebné na podanie žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia, t.j. komu plnil a v akej výške.

77. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, subjektívna (ako aj objektívna) premlčacia doba začala plynúť dňom poslednej uhradenej splátky, t.j. 17. apríla 2014, keďže v tento deň žalobkyňa mala vedomosť o tom komu plnila a v akom rozsahu, a to bez ohľadu na to, či mala znalosti o právnej kvalifikácii svojho nároku. Zmluvu uzavrela podľa zák. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, tento bol vyhlásený v Zbierke zákonov SR a dňom jeho uverejnenia platí domnienka, že sa stal známy pre každého, koho sa týka. Treba preto vychádzať z toho, že žalobkyňa už v čase uzavretia zmluvy a počas trvania celého zmluvného vzťahu mala vedomosť o tom, kedy sa považuje úver za bezúročný a bez poplatkov, keďže táto skutočnosť bola vo vyššie citovanom zákone vymedzená v § 11. To, kedy získala informácie o právnej stránke možnosti domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby relevantné.

78. Vychádzajúc z okolností prejednávanej veci, keďže premlčacia doba začala plynúť dňom 17. apríla 2014 a žaloba bola podaná na súd prvej inštancie dňa 11.11.2016, je podaná po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby a vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného bolo potrebné žalobu v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietnuť.

79. Pokiaľ súd vychádzal z iného právneho posúdenia (že žalobou uplatnený nárok nie je v tejto časti premlčaný), je jeho rozhodnutie vecne nesprávne, preto odvolací súd rozsudok v napadnutom výroku IV. zmenil podľa ust. 388 tak, že žalobu v tejto časti zamietol

80. Vecne správne rozhodol súd prvej inštancie, pokiaľ žalobu o zaplatenie sumy 150 € titulom primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle § 3 ods. 5 zákona 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa zamietol, preto odvolací súd rozsudok v tomto výroku III. potvrdil, aj keď z iných dôvodov.

81. V zmysle § 3 ods. 5 zákona 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa, môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom. Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

82. Vychádzajúc z vyššie citovaného zákonného ustanovenia, predpokladom priznania finančného zadosťučinenia je úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti spotrebiteľom. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle vyššie citovaného ustanovenia treba rozumieť úspešné uplatnenie konkrétneho nároku z porušenia práva alebo povinností určených na ochranu spotrebiteľov, napríklad nároku na náhradu škody, na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo aj na určenie neprijateľnosti konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/389/2015 zo dňa 14. septembra 2016).

83. V prejednávanej veci po rozhodnutí odvolacieho súdu podmienka úspešného uplatnenia porušenia práva žalobkyňou nie je splnená, keďže jej žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá ( a teda nedomohla sa nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia) a z tohto dôvodu nemá právo na primerané finančné zadosťučinenie.

84. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok vo výroku III., ktorým súd žalobu v časti o zaplatenie finančného zadosťučinenia zamietol.

85. Sumarizujúc vyššie uvedené, žaloba žalobkyne bola v celom rozsahu zamietnutá.

86. O trovách celého konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 1,2 v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.

87. Po rozhodnutí (čiastočne zmeňujúcom) odvolacieho súdu bola žalobkyňa v celom rozsahu neúspešná, preto odvolací súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov celého konania v plnom rozsahu proti žalovanej.

88. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .