Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_11Co-473-2016.pdf
PDF · 156.07 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/473/2016
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu: P.. F. U., nar. X.XX.XXXX, bytom X. XXX, zastúpený JUDr. Martinom Kožiakom, advokátom, so sídlom Murgašova 3, Košice, proti žalovanej: P.. U. O., nar. XX.X.R., bytom C. X, O., zastúpená JUDr. Tiborom Bacsóom, advokátom, so sídlom Žriedlova 28, Košice, za účasti: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Dostojevského rad 4, Bratislava, IČO: 00 151 700, v procesnom postavení intervenienta na strane žalovanej, o náhradu škody na zdraví, o odvolaniach žalobcu a intervenienta proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 21. apríla 2016, č. k. 39C/69/2007-301
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok okrem výroku, ktorým si súd prvej inštancie vymienil rozhodnúť o trovách konania po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. O d m i e t a odvolanie intervenienta proti výroku rozsudku, ktorým si súd prvej inštancie vymienil rozhodnúť o trovách konania po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice II (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 62 425,42 Eur do 30 dní od jeho právoplatnosti (I), v prevyšujúcom rozsahu žalobu zamietol (II), rozhodol o trovách štátu (III), o poplatkovej povinnosti za žalobu (IV) a napokon vymienil si rozhodnúť o trovách konania vo vzťahu medzi stranami samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (V).
2. Súd prvej inštancie tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca po pripustení jej zmeny uznesením zo dňa 16.2.2012 v konečnom dôsledku domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť mu doplatok peňažnej náhrady za vytrpenú bolesť v sume 30.200,87 Eur, a tiež doplatok odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 166.797,76 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 7% ročne zo sumy 26.975,35 Eur od 18.3.2006 do zaplatenia a vo výške 9,5% ročne zo sumy 98.700,16 Eur od 31.10.2011 do zaplatenia. Skutkovým základom takto uplatneného nároku na náhradu škody na zdraví bolo v podstatnom tvrdenie žalobcu, že dňa 10.9.2004 v čase okolo 14.35 hod. v 38,37 km diaľnice D1 v smere od Bratislavy do Trnavy žalovaná pri vedení osobného motorového vozidla (OMV) zn. Peugeot 406, EČ: KE 643 BY zavinila kolíziu s OMV Ford EČ: GA 549 BC, po ktorej OMV Ford v nekontrolovateľnom šmyku narazilo do stredového zvodidla a prevrátilo sa. Následkom tejto dopravnej nehody žalobca, v tom čase premávajúcemu na zadnom sedadle v OMV Ford, utrpel pomliaždenie spodiny mozgu s krvácaním do komôr, zlomeniny 2. až 10. rebra vpravo, 3. rebra vľavo, 2. krčného stavca, panvy a pravej kľúčnej kosti, prasknutie pečene s krvácaním do brušnej dutiny, pomliaždenia pľúc, hlavy, hrudníka, brucha a trupu. Za ujmu spôsobenú týmto poškodením na zdraví, jeho liečením a odstraňovaním jeho následkov žalobca pôvodne na podklade lekárskeho posudku vystaveného dňa 30.1.2006 Leteckou vojenskou nemocnicou, a.s. tvrdil, že mu patrí nárok na bolestné v sume 26.511,78 Eur (2780 bodov x 287,30 Sk), z ktorého po dobrovoľnom plnení sumy 14.543,58 Eur intervenientom, uplatnil si žalobou
sumu 11.968,20 Eur. Poškodenie zdravia žalobcu pri tomto úraze malo i trvalý charakter s nepriaznivými dôsledkami na jeho životné úkony, uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb a na plnenie jeho spoločenských úloh, a to až do tej miery, že v súvislosti s posudzovaním invalidity bola u žalobcu konštatovaná miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v percentuálnom rozsahu 90%. Žalobca pôvodne na podklade lekárskeho posudku vystaveného dňa 30.1.2006 Leteckou vojenskou nemocnicou, a.s. tvrdil, že mu patrí základný nárok na odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 62.178,72 Eur (6520 bodov x 287,30 Sk), z ktorého po dobrovoľnom plnení sumy 47.171,55 Eur intervenientom uplatnil si žalobou sumu 15.007,17 Eur. Žalobou sa zároveň domáhal tiež priznania zvýšenia tejto základnej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 50%, čo v peňažnom vyjadrení predstavovalo sumu 31.089,36 Eur (50% z 6520 bodov x 287,30 Sk).
3. Na zodpovedanie sporných skutkových otázok súd prvej inštancie v konaní ustanovil znalca MUDr. H. P., PhD., ktorý v znaleckom posudku č. 6/2011 zo dňa 9.6.2011, okrem iného tiež vykonal ohodnotenie bolestného žalobcu celkovým počtom bodov 3005 a ohodnotenie jeho sťaženia spoločenského uplatnenia počtom bodov 9580. Na podklade tohto hodnotenia žalobca podaním doručeným súdu dňa 31.10.2011 rozšíril žalobu v časti bolestného o sumu 18.232,67 Eur na konečných 30.200,87 Eur (3005 bodov x 14,89 Eur - intervenientom zaplatená suma 14.543,58 Eur), v časti základnej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia o sumu 80.467,49 Eur na konečných 95.474,66 Eur (9580 bodov x 14,89 Eur - intervenientom zaplatená suma 47.171,54 Eur) a v časti zvýšenia základného odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia o sumu 40.233,74 Eur na konečných 71.323,10 Eur (50% z 9580 bodov po 14,89 Eur).
4. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol už rozsudkom zo dňa 16.2.2012, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol. Rozhodol tak podľa odôvodnenia uvedeného rozsudku len na podklade záveru o dôvodnosti žalovanou a intervenientom vznesenej námietky premlčania. V úvahách vedúcich k tomuto záveru prvoinštančný súd vyšiel z právneho názoru, že o škode, spočívajúcej v bolestnom a v sťažení spoločenského uplatnenia sa poškodený dozvie v dobe, keď možno objektívne vykonať bodové hodnotenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, a že od toho okamihu plynie premlčacia doba pre uplatnenie nároku. Tento okamih súd prvej inštancie skutkovo ustálil na podklade znaleckého posudku MUDr. H. P., PhD., ktorý v znaleckom posudku č. 6/2011 zo dňa 9.6.2011 stanovil, že k ustáleniu zdravotného stavu žalobcu došlo dňom 31.10.2006. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 3Co/127/2012 zo dňa 31.3.2015 skorší rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V zrušujúcom uznesení odvolací súd nevytkol súdu prvej inštancie nesprávnosť právnych úvah, ktorými sa spravoval pri posudzovaní námietky premlčania a výhrady nemal ani k správnosti jeho skutkových zistení v tomto smere. Za nejasný, a preto nepreskúmateľný, považoval odvolací súd záver o premlčaní uplatneného nároku preto, že súd prvej inštancie svoje úvahy v tomto smere bližšie neodôvodnil.
5. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku, čo do základu uplatneného nároku bezozvyšku vyšiel zo žalobcom tvrdeného skutkového deja, pričom zavinenie dopravnej nehody žalovanou ustálil tiež na podklade rozsudku Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 3T/97/06 zo dňa 27.3.2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5To/49/2008 zo dňa 11.9.2008, ktorými táto bola uznaná za vinnú z trestného činu ublíženia na zdraví podľa ust. § 224 ods. 1, 2 Trestného zákona, ktorý spáchala podľa skutkovej vety odsudzujúceho rozsudku, čo do priebehu a následkov dopravnej nehody spôsobom verne zodpovedajúcim tvrdeniam žalobcu. Rozsah poškodenia zdravia a ním vyvolané bolesti, trvalé následky a ich dopad na spoločenské uplatnenie žalobcu súd prvej inštancie skutkovo odvodil z odborných záverov znaleckého posudku č. 6/2011 zo dňa 9.6.2011 MUDr. H. P., PhD., z bodového hodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia ktorého, ako už bolo zmienené, vyšiel pri vymedzení žalobného nároku i žalobca. Na podklade záverov tohto znaleckého posudku vychádzajúcich tiež z odborného posúdenia priebehu dopravnej nehody a ďalších súvisiacich technických otázok konzultantom - znalcom z odboru nehody v cestnej doprave Ing. U. P., PhD. a na podklade záverov znaleckých posudkov Ing. G.G.. 67/2005 a Doc. P.. Jozefa D.. CSc. č. 172/05, vypracovaných pre účely trestného konania vedeného proti žalovanej, súd prvej inštancie vyvodil skutkové závery, že žalobca v čase dopravnej nehody nebol pripútaný bezpečnostným pásom, a že sa tým žalobca na závažnom následku dopravnej nehody spolupodieľal. Na podklade znaleckého posudku č. 6/2011 zo dňa 9.6.2011 MUDr. H. P., PhD. si súd prvej inštancie skutkovou osvojil tiež, že k ukončeniu liečby žalobcu došlo po absolvovaní piatej série hyperbaroxickej terapie dňa 31.10.2006.
6. Súd prvej inštancie na takto zistený skutkový stav aplikoval ust. § 100 ods. 1, § 106 ods. 1 a ods. 2, § 415, § 420 ods. 1 a § 441 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov, § 8 ods. 5 a § 5 ods. 3 veta prvá zák. č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách, platného do 31.1.2009, § 3 ods. 1 a ods. 2, § 4 a § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z. z o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov; vo vzťahu k základu uplatneného nároku právne uzavrel, že žalovaná za škodu zodpovedá podľa ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže ju svojim konaním spôsobila, pričom toto jej konanie bolo posúdené ako trestný čin a žalovaná bola uznaná za jeho páchateľa odsudzujúcim rozsudkom. Čo do výšky priznaného odškodnenia, si súd prvej inštancie osvojil spôsob bodového ohodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia žalobcu MUDr. H. P., PhD. v znaleckom posudku č. 6/2011 zo dňa 9.6.2011 a hodnotu bodu pritom stanovil na sumu 9,54 Eur, s vysvetlením, že tak urobil preto, lebo z takejto hodnoty bodu pri čiastočnom odškodnení žalobcu vychádzal už intervenient. Súd prvej inštancie ustálil, že žalobca sa na spôsobení škody na zdraví spolupodieľal v percentuálnom rozsahu 40%. V rozsahu takto ustálenej zodpovednosti za škodu žalovanej (60%) súd prvej inštancie priznal žalobcovi bolestné v sume 8.474,47 Eur (3005 bodov x 9,54 Eur = 28.667,70 Eur - intervenientom zaplatená suma 14.543,58 Eur = 14.124,12 Eur, z čoho 60% činí 8.474,47 Eur), základné odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 26.533,- Eur (9580 bodov x 9,54 Eur = 91.393,20 Eur - intervenientom zaplatená suma 47.171,54 Eur = 44.221.66 Eur z čoho 60% činí 26.533,- Eur) a bez bližšieho zdôvodnenia tiež zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 50% základného bodového ohodnotenia v sume 27.417,96 Eur (9580 bodov x 9,54 Eur = 91.393,20 Eur z toho 50% predstavuje 45.696,60 Eur a z tejto sumy činí 60% 27.417,96 Eur). Súd prvej inštancie okrem časti uplatnenej istiny, zodpovedajúcej podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku podielu žalobcu na vzniku škody, zamietol žalobu i čo do úrokov z omeškania, majúc za to, že právo na plnenie náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba splnenia a že až po uplynutí takto určenej lehoty dochádza k omeškaniu dlžníka. Na podporu správnosti tohto svojho názoru súd prvej inštancie odkázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 119/08 z 30. 7. 2008 a 2Cdo 122/2002 zo dňa 27. 3. 2003. Rozhodnutie o trovách konania štátu a o poplatkovej povinnosti žalovanej za žalobu súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na ust. § 148 ods. 1 O.s.p. a § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. procesným výsledkom konania a skutočnosťou, že žalobca bol od platenia súdnych poplatkov v konaní oslobodený.
7. Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcom rozsahu zamietnutá (II) podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca s návrhom, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu uplatnenej istiny pohľadávky i jej príslušenstva. V odvolaní žalobca vytkol napadnutému rozsudku skutkovú vadu, ktorej sa mal súd prvej inštancie dopustiť tým, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že žalobca v čase dopravnej nehody nebol v motorovom vozidle pripútaný bezpečnostným pásom. Žalobca vo svojej skutkovej argumentácii k tejto odvolacej námietke poukázal na to, že zo žiadnej policajnej správy o dopravnej nehode, z trestného spisu a ani z iných dôkazov jednoznačne nevyplýva, že by žalobca nemal byť pripútaný bezpečnostným pásom. Pokiaľ súd prvej inštancie vo svojich záveroch v tejto skutkovej otázke vychádzal tiež zo záverov Doc. MUDr. U. D.. CSc. v jeho znaleckom posudku č. 172/05 žalobca namietal, že tento znalec len skonštatoval, že v zdravotnej dokumentácii žalobcu neboli zaznamenané žiadne znaky tzv. skupiny bezpečnostných pásov, ktoré by svedčili o tom, že žalobca bol v okamihu nárazu účinne pripútaný bezpečnostným pásom. Podľa žalobcu zo skutočnosti, že v zdravotnej dokumentácii neboli zaznamenané znaky jeho pripútania nemožno vyvodiť skutkový záver, že pripútaný bezpečnostným pásom nebol. Žalobca tvrdil, že po dopravnej nehode nebol stav a funkčnosť bezpečnostného pásu na jeho sedadle zisťovaný, a preto podľa jeho názoru nemožno skutkovo vylúčiť ani to, že účinnosť bezpečnostného pásu bola ovplyvnená jeho poškodením, zničením alebo samovoľným vypnutím. Žalobca v odvolaní nesúhlasil ani so spôsobom právneho posúdenia miery jeho spoluúčasti na vzniku škody súdom prvej inštancie. Namietal v tomto smere nesprávnosť rozdelenia podielu žalobcu a žalovanej na vzniku škody a poukázal na to, že v právnej praxi (bližšie nekonkretizovanej) zakladá nepožitie bezpečnostných pásov poškodeným jeho spoluúčasť na vzniku škody maximálne v percentuálnej výške 10%. Okrem toho je potrebné podľa argumentácie žalobcu pri posudzovaní jeho spoluúčasti na vzniku škody vziať do úvahy tiež i skutočnosť, že intervenient pri plnení jednorazových i opakujúcich sa náhrad škody spôsobenej pri dopravnej nehode dňa 10.9.2004 vychádzal z výlučného zavinenia za vznik škody žalovanou. Napokon žalobca v odvolaní vytkol súdu
prvej inštancie i nesprávnosť právneho posúdenia uplatnených úrokov z omeškania. Namietal v tomto smere, že rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 119/08 z 30. 7. 2008, na ktorý súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia o úrokoch z omeškania odkázal, riešil len otázku úrokov z omeškania, vzťahujúcich sa na zvýšenie odškodnenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia nad rámec jeho základného bodového hodnotenia, ktoré si však žalobca v tomto spore neuplatnil. Žalobou sa žalobca domáha zaplatenia len úrokov z omeškania za omeškanie so zaplatením bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v jeho základnom bodovom rozsahu, v prípade ktorých nárokov sa podľa argumentácie žalobcu žalovaná (intervenient) dostala do omeškania po márnej výzve na plnenie v zmysle ust. § 563 Občianskeho zákonníka. Žalobca obsahom týchto odvolacích námietok proti rozsudku súdu prvej inštancie podľa posúdenia odvolacieho súdu uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.
8. Rozsudok ako taký napadol včas podaným odvolaním tiež intervenient s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne. Intervenient sa v odvolaní stotožnil so skutkovými východiskami úvah o spoluúčasti žalobcu na vzniku škody, nesúhlasil však už so spôsobom právneho posúdenia tejto otázky súdom prvej inštancie. V odvolaní intervenient poukázal na to, že v znaleckom posudku č. 6/2011 zo dňa 9.6.2011 MUDr. H. P., PhD. stanovil tiež predpokladaný rozsah poškodenia zdravia žalobcu pri dopravnej nehode dňa 10.9.2004, ak by bol pripútaný bezpečnostným pásom. V takomto prípade by bolestné podľa znalca predstavovalo len 245 bodov oproti skutočnému poškodeniu zodpovedajúceho 3005 bodom a sťaženie spoločenského uplatnenia by činilo 300 bodov oproti 9580 bodom. Zo vzájomného pomeru týchto hodnotení podľa názoru intervenienta vyplýva, že žalobca sa na poškodení svojho zdravia vlastným zavinením podieľal takmer výlučne sám (na bolestnom v percentuálnej miere 91,85% a na sťažení spoločenského uplatnenia v percentuálnom rozsahu 96,87%), s ktorou skutočnosťou podľa odvolacej námietky intervenienta nekorešponduje záver súdu prvej inštancie o len menšej spoluúčasti žalobcu na škode (40%). Intervenient v tejto súvislosti akcentoval, že povinnosť pripútať sa bezpečnostným pásom predstavuje jednu zo základných povinností osoby vezúcej sa v motorovom vozidle, ktorá bola výslovne stanovená v ust. § 8 ods. 1 zák. č. 8/2009 Z. z. (pozn. odvolacieho súdu: správne v ust. § 5 ods. 3 zák. č. 315/1996 Z. z., platného do 31.1.2009). Žalobca mimo tejto zákonnej povinnosti porušil podľa argumentácie intervenienta i všeobecnú prevenčnú povinnosť počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, vyplývajúcu z ust. § 415 Občianskeho zákonníka. Intervenient v odvolaní vytkol súdu prvej inštancie tiež nesprávnosť spôsobu právneho posúdenia v konaní vznesenej námietky premlčania. Intervenient nesúhlasil s názorom prvoinštančného súdu o skutkovej podmienenosti vedomosti poškodeného, že došlo ku škode lekárskym ohodnotením rozsahu poškodenia jeho zdravia. Protiargumentoval tým, že súdna prax vedomosť o škode vo všeobecnosti spája s dispozíciou už takými informáciami, ktoré umožňujú uplatniť nárok hoc len v približnej výške a konkrétne vo vzťahu k odškodneniu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia okamih nadobudnutia vedomosti o škode sústreďuje do času ustálenia zdravotného stavu poškodeného do tej miery, že je možné vykonať ich bodové hodnotenie. Intervenient na podporu správnosti svojho názoru na začatie plynutia premlčacej doby pri nárokoch na náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia odkázal tiež na závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. M Cdo 37/2000, z 28.6.2001, uverejneného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR pod č. R 68/2003. Pri tomto spôsobe právneho posúdenia otázky začatia plynutia premlčacej doby intervenient s poukazom na to, že k ustáleniu zdravotného stavu žalobcu došlo podľa odborného záveru MUDr. Radoslava Morochoviča, PhD. dňa 31.10.2006, namietal premlčanie rozšírenej časti žaloby, k uplatneniu ktorej na súde došlo podľa jeho tvrdenia až po uplynutí premlčacej doby dňa 31.10.2008. Intervenient nesúhlasil ani so spôsobom, akým súd prvej inštancie ustálil výšku priznaného odškodnenia. V tomto smere vytkol postupu prvoinštančného súdu, že spoluúčasť žalobcu na vzniku škody nezohľadnil komplexne, pričom za nesprávne považoval, pokiaľ súd prvej inštancie o podiel žalobcu na škode znížil len odškodnenie už znížené o dobrovoľné plnené sumy. Napokon intervenient v odvolaní upriamil pozornosť tiež i na to, že za žalobcu, ktorý je následkom poškodení zdravia pri dopravnej nehode dňa 10.9.2004 v nemennom , perzistentnom vegetatívnom stave (v kóme), je oprávnená vo veci nárokov na náhradu škody konať Y. U., nar. X.XX.XXXX, bytom X. XXX, ktorú za opatrovníka žalobcovi ustanovil Okresný súd Košice - Okolie uznesením sp. zn. 12P/102/2005. V tejto súvislosti intervenient zastával názor, že osoba žalobcovi ustanoveného opatrovníka nie je totožná s osobou uvedenou v žalobe, a tiež v záhlaví napadnutého rozsudku. Intervenient obsahom týchto odvolacích námietok proti rozsudku súdu prvej inštancie podľa posúdenia odvolacieho súdu uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) a f) O.s.p.
9. Žalobca vo svojej odvolacej replike vyjadril názor, že intervenient v odvolaní namietal len skutočnosti, ktoré predniesol už skôr, a s ktorými sa súd prvej inštancie riadne vysporiadal. K námietkam intervenienta k spôsobu posúdenia miery spoluúčasti na škode prvoinštančným súdom žalobca už len zopakoval svoju skutkovú argumentáciu, uvedenú v odvolaní a v otázke premlčania sa pripojil sa k záverom súdu prvej inštancie s akcentom na to, že až po doručení znaleckého posudku MUDr. H. P., PhD. č. 6/2011 zo dňa 9.6.2011 sa o výške škody dozvedel, a až v tom okamihu mu začala plynúť samostatná premlčacia doba na uplatnenie navýšených nárokov. Žalobca spôsob výpočtu priznanej náhrady škody na zdraví súdom prvej inštancie označil za správny a logický a nezrovnalosť v označení opatrovníka žalobcu považoval len za zrejmú chybu v písaní, nemajúcu dosah na stotožnenie opatrovníka v osobe matky žalobcu.
10. Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť zák. č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (C.s.p.), ktorým došlo k zrušeniu zák. č. 99/1963 Zb. v znení účinnom do 30.6.2016, Občiansky súdny poriadok (O.s.p.). V súlade s ust. § 470 ods. 1 C.s.p. odvolací súd po účinnosti tohto zákona vo veci postupoval podľa nového procesného predpisu pri zachovaní právnych účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali dovtedy, v zmysle ust. § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p. Nakoľko žalobca i intervenient podali odvolanie ešte pred dňom nadobudnutia účinnosti C.s.p., zachovanie účinkov oboch procesných úkonov predpokladalo tiež, že pri preskúmavaní splnenia podmienok na ich prejednanie (úplnosť odvolania, jeho prípustnosť, včasnosť podania a legitimácia subjektu konania podať odvolanie) postupoval odvolací súd podľa zákona účinného ku dňu podania odvolaní, a teda podľa ustanovení O.s.p. Na ďalší procesný postup a tiež i rozhodnutie o odvolaniach však už odvolací súd plne aplikoval úpravu C.s.p. Pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že po zmene procesnej úpravy intervenient, dovtedy v procesnom postavení vedľajšieho účastníka konania, podaním doručeným dňa 14.2.2017 oznámil svoj vstup do konania už v novom procesnom postavení.
11. Intervenient odvolaním napadol tiež rozhodnutie, ktorým si prvoinštančný súd postupom podľa ust. § 151 ods. 3 O.s.p. vymienil rozhodnúť o trovách konania vo vzťahu medzi stranami po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Nakoľko toto rozhodnutie súdu prvej inštancie nemá vplyv na rozhodnutie vo veci samej, je potrebné ho svojou povahou považovať za rozhodnutie, ktorým sa upravuje vedenie konania, proti ktorému však v zmysle ust. § 202 ods. 3 písm. a) O.s.p. odvolanie nebolo prípustné (rovnako ako podľa v súčasnosti platnej procesnej úpravy). Ako objektívne neprípustné odvolací súd odvolanie intervenienta proti výroku rozsudku, ktorým si prvoinštančný súd vymienil rozhodnúť o trovách konania vo vzťahu medzi stranami po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, postupom podľa ust. § 386 písm. c) C.s.p. (pozn. odvolacieho súdu: obdobná úprava bola v ust. § 218 ods. 1 písm. c) O.s.p.), odmietol.
12. V rozsahu ostatných výrokov napadnutého rozsudku Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) vecne prejednal odvolanie žalobcu a odvolanie intervenienta ako podané včas (§ 204 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 v spojení s § 202 O.s.p.), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario C.s.p., v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p. a ust. § 212 O.s.p., z hľadísk odvolaniami uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a), d) a f) O.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne nesprávny preto, že je sčasti nepreskúmateľný a sčasti založený i na nesprávnom právnom posúdení viacerých otázok, majúcich zásadný význam pre posúdenie uplatneného nároku. Súc vedený nesprávnym právnym názorom pritom prvoinštančný súd nevykonal potrebné dôkazy a i z tých, ktoré vykonal, nevyvodil skutkové závery v rozsahu a v obsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie vo veci. Nakoľko dosiahnutie nápravy tejto vady, vzhľadom na povahu a rozsah ďalej vytknutých nedostatkov sa rozhodne nejaví byť v odvolacom konaní účelné, došlo tým podľa posúdenia odvolacieho súdu k naplneniu zákonného predpokladu podľa ust. § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p., pre ktorý rozhodnutie súdu prvej inštancie, včítane závislých výrokov o trovách konania štátu a o poplatkovej povinnosti žalovanej (§ 396 ods. 3 C.s.p.) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
13. Intervenient svojimi odvolacími námietkami učinil predmetom odvolacieho prieskumu tiež správnosť právneho posúdenia premlčania nárokov na bolestné a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia z hľadiska začatia plynutia premlčacej doby. V okolnostiach prípadu, zvlášť s ohľadom na argumentáciu žalobcu, je s touto otázkou úzko spätá potreba vysporiadať sa i so spôsobom nazerania na kvantitatívne a kvalitatívne zmeny vymedzenia uplatneného nároku žalobcu na bolestné a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v priebehu konania a ich vplyvu na plynutie premlčacej doby.
14. Odvolací súd sa nestotožňuje so spôsobom právneho posúdenia otázky začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby pri nároku na odškodnenie za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, pokiaľ súd prvej inštancie len s odkazom na celkom ojedinelý právny názor prezentovaný v rozhodnutí krajského súdu popri inak dá sa povedať ustálenej rozhodovacej praxi predovšetkým Najvyššieho súdu SR, vyšiel z toho, že o škode spočívajúcej v bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia sa poškodený dozvie okamihom, kedy sa oboznámi s odborným hodnotením poškodenia zdravia, či už lekárom alebo znalcom.
15. Podľa ust. § 106 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. (2) Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví
16. Z citovaného ustanovenia vyplýva subjektívna povaha začatia plynutia premlčacej doby odvíjajúca sa odo dňa, kedy sa poškodený dozvedel o škode a o zodpovednej osobe. Výlučne subjektívny začiatok premlčacej doby je tu daný nielen v záujme zvýšenej ochrany poškodeného, ale je odôvodnený tiež špecifickou povahou práva na náhradu škody na zdraví, pri ktorej sa následky vlastnej škodovej udalosti môžu prejaviť aj so značným časovým odstupom. Obe podmienky stanovené pre začatie plynutia dvojročnej premlčacej doby, teda vedomosť o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, musia byť splnené kumulatívne. Súdna prax v tejto súvislosti vychádza z názoru, že pri posudzovaní premlčania je potrebné mať na zreteli, že celkový nárok na náhradu škody na zdraví sa skladá z niekoľkých dielčích nárokov, ktoré sú podľa ustanovení hmotnoprávnych predpisov úplne samostatné, pretože predpoklady ich vzniku sú rozličné a i z hľadiska času sa môžu naplňovať odchylne (por. závery NS ČSR sp. zn. Cpj 37/74). Dielčimi nárokmi, z ktorých sa skladá celkový nárok na náhradu škody na zdraví sú i nárok na náhradu za bolesť a nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Z hľadiska naplnenia predpokladov vzniku týchto nárokov dospela právna prax dá sa povedať k jednotnému záveru, že o škode, spočívajúcej v bolestnom a v sťažení spoločenského uplatnenia sa poškodený dozvie spravidla v čase, kedy je už zdravotný stav poškodeného ustálený, a kedy možno objektívne vykonať ohodnotenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, pretože vtedy má poškodený k dispozícii skutkové okolnosti, z ktorých už možno škodu zistiť. Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp. zn. MCdo 37/2000 (R 68/2003), na ktorý výstižne odkázal vo svojej argumentácii intervenient, a z ktorého nakoniec vyšiel i súd prvej inštancie v jeho skoršom rozsudku, v tomto zmysle uzavrel, že za deň zistenia bolesti nemožno bez ďalšieho považovať deň ukončenia práceneschopnosti poškodeného, ani deň vyhotovenia posudku o bolestnom, ale okamih (deň) ustálenia zdravotného stavu poškodeného. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí argumentoval tým, že len čo je ustálený zdravotný stav poškodeného, možno ohodnotiť bolesť, týmto okamihom je teda bolesť zistená bez ohľadu na to, kedy lekár vyhotoví posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia. Posudok je totiž len dokladom potvrdzujúcim vytrpenú a zistenú bolesť. Za dátum zistenia bolesti preto nemožno považovať výlučne deň vyhotovenia posudku ošetrujúceho lekára. Za čas spôsobenia bolesti treba teda považovať deň úrazu alebo iného poškodenia na zdraví a za čas zistenia bolesti okamih ustálenia zdravotného stavu poškodeného. Obdobne argumentoval i Najvyšší súd ČR v rozsudku sp. zn. 25 Cdo 1256/2006, v ktorom uzavrel, že o škode spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia sa poškodený dozvie v čase, keď možno objektívne urobiť bodové ohodnotenie sťaženia jeho spoločenského uplatnenia, keďže až vtedy má k dispozícii skutkové okolnosti, z ktorých možno škodu, resp. jej rozsah zistiť. Posúdenie otázky, kedy sa zdravotný stav poškodeného ustálil, pritom závisí od vyjadrenia lekára. Podľa názoru odvolacieho súdu okolnosť, kedy došlo k ustáleniu zdravotného stavu poškodeného je treba hodnotiť vždy komplexne, a preto pokiaľ aj je liečba niektorých telových systémov už ustálená do tej miery, že je možné vykonať ohodnotenie podľa niektorých položiek klasifikácie poškodení zdravia, avšak celková liečba poškodení zdravia nie je ukončená a kontinuálne pokračuje podľa predpokladaného vývoja následkov zdravotného poškodenia, nemôže byť prijatý záver o ustálení zdravotného stavu poškodeného (por. rozsudok NS ČR sp. zn. 21 Cdo 149/2009 zo dňa 8.10.2010). Vzhľadom na zistenie súdu prvej inštancie, opierajúce sa o odborné posúdenie tejto otázky znalcom MUDr. H. P., PhD., že k ukončeniu akútnej fázy liečenia žalobcu došlo dňa 31. 10. 2006, kedy najskôr už bolo možné vykonať ohodnotenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, možno konštatovať, že nasledujúceho dňa začala plynúť premlčacia doba pre uplatnenie nároku na bolestné a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a k jej uplynutiu (by) tak došlo až dňa 1.11.2008, pokiaľ by k uplatneniu nároku na súde nedošlo už dňa 12.9.2007. Jedným dychom je však potrebné hneď poznamenať, že uvedené sa vzťahuje len na kvantitatívny rozsah
náhrady škody na zdraví v jej dielčich nárokoch, v akej bola uplatnená žalobou, pretože k rozšíreniu žaloby došlo až po uplynutí premlčacej doby dňa 31.10.2011.
17. S tým bezprostredne súvisiaca otázka vplyvu kvantitatívnych a kvalitatívnych zmien vo vymedzení uplatneného nároku na bolestné a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia na plynutie premlčacej doby spočíva podľa úvahy odvolacieho súdu na zodpovedaní dvoch podotázok. Tá prvá sa týka požiadavky spôsobu vymedzenia uplatneného nároku na náhradu škody v žalobe a tá druhá spočíva na posúdení vzťahu medzi zmenou v spôsobe lekárskeho hodnotenia toho istého poškodenia zdravia a predmetom konania z hľadiska skutkového vymedzenia žalobného nároku.
18. Vo všeobecnosti žalobný návrh je obligatórnou náležitosťou žaloby a jeho absencia, neurčitosť, neúplnosť alebo nezrozumiteľnosť má za následok odmietnutie žaloby. Požiadavka na dostatočnú určitosť petitu logicky vyplýva z pravidla, že v sporovom konaní je súd žalobným návrhom viazaný. Táto požiadavka sa môže za niektorých okolností javiť byť prísna najmä vtedy, ak žalobca výšku svojho nároku nepozná preto, že bude zistená až na základe výsledkov znaleckého dokazovania. Aj v týchto prípadoch je však žalobca povinný výšku uplatňovaného nároku vyčísliť (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, s 1540, str. 496). Z pohľadu týchto záverov právnej teórie je potrebné podľa názoru odvolacieho súdu odmietnuť predstavu o právnej prípustnosti uplatnenia akejkoľvek, hoc len symbolickej náhrady škody na to, aby došlo k zastaveniu plynutia premlčacej doby vo vzťahu k náhrade škody, zistenej a douplatnenej v priebehu konania. Tento názor časti právnej praxe je podľa úvahy odvolacieho súdu založený na nesprávnej interpretácii záveru, vyplývajúceho z viacerých rozhodnutí, predovšetkým však Najvyššieho súdu Českej republiky, o možnosti podať žalobu na náhradu škody hoc len s orientačnou výškou s možnosťou jej spresnenia v priebehu konania. Treba si uvedomiť, že podstata tohto záveru spočíva práve na posilnení objektívnych kritérií pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby tým, že žalovateľnosť nároku oddeľuje od poznania konkrétnej sumy, a teda v praktickej rovine nevyhnutne pripúšťa žalovanie približnej sumy s možnosťou jej dodatočnej zmeny. Tieto úvahy sa teda nijak nedotýkajú v právnej teórii i v súdnej praxi inak celkom jednotne zastávaného a odvolacím súdom už zmieneného názoru, že pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie nároku na bolestné a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia je rozhodujúcou skutočnosť ustálenia zdravotného stavu poškodeného umožňujúca vykonať bodové hodnotenie, čo znamená z hľadiska na tomto mieste riešenej právnej otázky, že okamih bodového ohodnotenia bez ohľadu na to, či je vykonané v priebehu konania alebo pred jeho začatím a bez rozdielu toho, či má povahu lekárskeho posudku alebo posudku znaleckého, je pre plynutie premlčacej doby bezvýznamný. Akiste, so zreteľom na špecifiká nárokov na náhradu škody na zdraví je potrebné pripustiť isté nepresnosti, pokiaľ však už dôjde k uplatneniu konkrétneho nároku vymedzením určitej peňažnej sumy, ďalšia kvantitatívna zmena už predstavuje zmenu žaloby (rozšírenie alebo späťvzatie), nie jej spresnenie. Je potrebné mať v tejto súvislosti na pamäti, že odškodnenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia nie sú nárokmi vyplývajúcimi zo spôsobu vysporiadania vzťahu medzi účastníkmi podľa právneho predpisu (§ 153 ods. 2 O.s.p. a § 216 ods. 2 C.s.p.), v konaní preto bol, a aj v súčasnosti je, súd viazaný i kvantitatívnym vymedzením týchto nárokov žalobcom potiaľ, že mu nemôže priznať náhradu vo väčšom rozsahu, než v akom ju požadoval, pretože inak by tým porušil právo strán sporu na spravodlivý proces a zásadu rovnosti strán (por. nález ÚS ČR IV. ÚS 218/95 zo dňa 11.12.1997). V súdnej praxi bolo v tejto súvislosti tiež judikované, že pokiaľ je v určenej premlčacej dobe právo uplatnené žalobou na súde, plynutie premlčacej doby sa zastavuje dňom, kedy bola žaloba podaná na súde, avšak len v tom rozsahu, v akom bol nárok uplatnený. Uplatnením nároku na súde nedochádza k zastaveniu plynutia premlčacej doby i z hľadiska budúceho rozšírenia žaloby. Ak je uplatnená iba časť pohľadávky, premlčacia doba sa zastavuje len vo vzťahu k tejto časti, a pokiaľ je následne žaloba rozšírená, nemá takéto rozšírenie spätné účinky (por. rozsudok bývalého NS ČSR sp. zn. 3Cz 4/74 zo dňa 26.2.1974 uverejnený v Zborníku stanovísk, správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí IV v roku 1986). Premietnuté na posudzovaný prípad, pokiaľ si žalobca pôvodnou žalobou uplatnil bolestné v sume 11.968,20 Eur a peňažné odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 46.096,53 Eur a v priebehu konania v nadväznosti na priaznivejšie hodnotenie jeho zdravotného stavu ustanoveným znalcom sa domáhal zaplatenia bolestného v sume 30.200,87 Eur a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 166.797,76 Eur, celkom nepochybne tým rozšíril žalobu; súd prvej inštancie o tejto zmene procesne správne rozhodol, avšak vzhľadom na už zmienenú vadu pri právnom posudzovaní sa so vznesenou námietkou premlčania tejto časti uplatneného nároku nevysporiadal správne a odvolacia námietka intervienta poukazujúca na túto nesprávnosť preto bola plne dôvodná.
19. Odvolací súd považuje na tomto mieste za potrebné z hľadiska presvedčivosti jeho záverov a za účelné aj pre ďalšie konanie vysporiadať sa i s otázkou kvalitatívneho vymedzenia žaloby o peňažné odškodnenie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia. Odvolací súd v tomto zmysle zastáva názor vystavaný na potrebe komplexného náhľadu na zdravotný stav poškodeného pre účely odškodnenia prežitých bolestí a sťaženia spoločenského uplatnenia, a to nielen, ako už bolo zmienené, vo vzťahu k určeniu okamihu ustálenia jeho zdravotného stavu, ale tiež i z hľadiska bodového hodnotenia. Podľa úvahy odvolacieho súdu i požiadavka primeranosti jednorazového odškodnenia oboch nárokov predurčuje potrebu posudzovať zdravotný stav poškodeného ako jeden celok, vyjadrením čoho je zákonná požiadavka pri určení výšky náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia vychádzať z celkového počtu bodov, ktorými sa bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotilo v lekárskom posudku (§ 5 ods. 1). Z takéhoto celkového hodnotenia zdravotného stavu treba vychádzať i pri uplatnení odškodnenia bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia na súde pričom pre vymedzenie žalobného nároku je nadbytočné jednotlivé dielčie poškodenia zdravia oddeľovať, a to už len preto, že nie je podstatné, aká je klasifikácia jednotlivých poškodení podľa formálnych kritérií lekárskej vedy (por. rozsudok NS ČR sp. zn. 21 Cdo 149/2009 zo dňa 10.8.2010). Pokiaľ preto ten istý zdravotný stav žalobcu, zodpovedajúci predpokladanému vývoju následkov zdravotného poškodenia utrpeného pri dopravnej nehode dňa 10.9.2004, bol v priebehu konania bodovo ohodnotený inak - u niektorých položiek klasifikácie viac u iných menej, v konečnom dôsledku však s vyšším celkovým počtom bodov, jedná sa podľa posúdenia odvolacieho súdu kvalitatívne o jedno a to isté odškodnenie (až na spôsob klasifikácie) za to isté poškodenie zdravia a v rámcoch pôvodne uplatnenej sumy tento nárok (oproti žalobe) treba považovať za totožný. Inak povedané, limitom odškodnenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia je len výška žalobou uplatneného nároku na bolestné a výška uplatneného nároku na odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia a nie spôsob hodnotenia toho istého poškodenia zdravia v skoršom lekárskom posudku.
20. Žalobca aj intervenient v odvolaniach vytkli súdu prvej inštancie nesprávnosť spôsobu, akým z hľadiska právneho posúdil spoluúčasť žalobcu na vzniku škody. Obaja odvolatelia v tomto zmysle vyjadrili nespokojnosť s prvoinštančným súdom ustálenou mierou účasti sporových strán na škode, pričom žalobca vnímal svoju spoluúčasť na vzniku škody v percentuálnom rozsahu 40% ako privysokú domnievajúc sa, že v súdnej praxi sa obdobných prípadoch stanovuje podiel poškodeného v rozsahu do 10% a naopak intervenient vzhľadom na závery znalca o predpokladanom zásadne nižšom rozsahu poškodenia zdravia žalobcu v prípade, ak by bol v čase dopravnej nehody pripútaný bezpečnostným pásom zastával názor, že miera spoluúčasti žalobcu na škode by mala byť vyššia než žalovanej. Na škodu presvedčivosti a z pohľadu odvolacieho súdu tiež preskumateľnosti rozhodnutia, súd prvej inštancie svoje úvahy vedúce k záveru o miere spoluúčasti žalobcu na škode vo výške 40% v napadnutom rozsudku nijak bližšie nevysvetlil. V odôvodnení sa v tomto smere prakticky obmedzil len na vyjadrenie zodpovedajúcich tvrdení strán a zhrnutie rozhodujúcich odborných záverov znalcov, z ktorých následne vyvodil skutkový záver, že žalobca v čase dopravnej nehody nebol pripútaný bezpečnostný pásom. Bez ďalšieho zdôvodnenia potom už len skonštatoval, že podiel žalobcu na škode určil v rozsahu 40%. Nevysvetlil pritom, ktoré konkrétne skutočnosti vzal pri určení podielu strán na škode za rozhodujúce, aký právny predpis použil a predovšetkým, ako ho na zistený skutkový stav použil. Odvolací súd v tejto súvislosti má na zreteli, že ust. § 441 Občianskeho zákonníka patrí k normám s relatívne určitou hypotézou, poukazuje však zároveň na to, že v právnej praxi sa ustálilo, že pri posudzovaní miery spoluúčasti poškodeného na škode sa berú do úvahy všetky okolnosti rozhodujúce pre vznik škody, teda tiež i rozsah škody. V rozsahu, v akom sa na vzniku škody podieľalo (hoc nezavinene) konanie poškodeného alebo tiež i náhoda, ktorá sa mu prihodila, je zodpovednosť škodcu vylúčená. V úvahách o podiele na vzniku škody je potrebné zvažovať všetky pôsobiace príčiny, ako na strane škodcu, tak aj na strane poškodeného, pričom konečná úvaha nakoľko sa na spôsobení škody podieľal sám poškodený bude závisieť od porovnania všetkých príčin jej vzniku. Nezastupiteľným v úvahách vedúcich k stanoveniu podielu na vzniku škody škodcu a poškodeného predstavuje tiež porovnanie rozloženia spoluúčasti v obdobných už judikovaných veciach, ktorým postupom sa zároveň napĺňa tiež požiadavka jednotného posudzovania porovnateľných prípadov, vyplývajúca z ústavne chránenej rovnosti pred zákonom a právnej istoty, zahŕňajúca v sebe tiež potrebu náležitého odôvodnenia výraznejších odchýlok od riešení v typovej judikatúre.
21. Pokiaľ sa súd prvej inštancie o vysvetlenie záveru o miere spoluúčasti žalobcu na vzniku škody aspoň pokúsil, jeho rozhodnutie o mimoriadnom zvýšení základného hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia zostalo bez akéhokoľvek odôvodnenia.
22. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúma-teľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.). S tým názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (por. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu odvolacích dôvodov nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. (z hľadiska podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f) C.s.p., do 30.6.2016 ust. § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.) len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“ (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Za procesnú vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.) teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa (por. uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/84/2017 zo dňa 25.10.2017). I Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné a aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
23. Podľa ust. § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal, a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
24. Vo všeobecnosti odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Zákon preto určuje konkrétne požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení rozsudku súd vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti. Povinnosťou súdu je v odôvodnení sa vysporiadať tiež s rozhodujúcimi argumentmi strán; z odôvodnenia má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty, pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia, požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa.
25. V danom prípade súd prvej inštancie ťažiskový záver o rozložení miery účasti na vzniku škody preskúmateľne neodôvodnil a rozhodnutie o zvýšení základného odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia neodôvodnil vôbec. Tieto nedostatky odôvodnenia pritom možno bezpochyby považovať za už zmienenú celkom ojedinelú situáciu (extrém) pri odôvodňovaní rozhodnutia a nie iba nespokojnosť odvolateľa so zdôvodnením. Pre tento nedostatok je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľným, čo zakladá dôvodnosť tiež intervenientom uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína, že postup podľa
ust. 5 § ods. 5 zák. č. 437/2004 Z. z., prichádza do úvahy iba v mimoriadnych prípadoch, kedy základné bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia stanovené v lekárskom posudku dostatočne nevyjadruje rozsah vplyvu trvalých následkov na spoločenské uplatnenie poškodeného. Keďže zmienené ustanovenie zákona patrí k právnym normám s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom, ale závisí v každom konkrétnom prípade na úvahe súdu, prenecháva súdu, aby v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností a aby sám podľa svojho uváženia posúdil, či sa jedná o výnimočný prípad hodný mimoriadneho zreteľa a v prípade kladného záveru, aké zvýšenie náhrady je v konkrétnej posudzovanej veci primerané. Úvaha súdu v tomto smere však nie je úplne voľná, pretože právny predpis tým, že rámcovo stanovuje predpoklady pre vznik nároku na základnú výmeru odškodnenia a stanovuje predpoklady pre vznik nároku na jeho zvýšenie, určuje zároveň hľadiska, na ktoré je treba prihliadať, z ktorých príkladom výslovne uvádza len invaliditu. Nimi je úvaha súdu o miere primeranosti zvýšenia v jednotlivých výnimočných prípadoch hodných osobitného zreteľa usmerňovaná. Pokiaľ preto súd prvej inštancie v konkrétnom prípade dospeje k záveru, že je naplnená hypotéza ust. § 5 ods. 5 zák. 437/2004 Z. z. (že teda ide o výnimočný prípad hodný osobitného zreteľa), je ďalej usmerňovaný relatívne neurčitou dispozíciou právnej normy v tom smere, že zvýšenie odškodnenia musí byť primerané. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že právna teória i súdna prax interpretáciou tohto ustanovenia zákona pripúšťa zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia nad rozsah základného bodového ohodnotenia len vo výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa, kedy okrem výslovne zákonom upravenej invalidity poškodeného sú jeho možnosti v porovnaní s tým, aké mal predpoklady pre životné a spoločenské uplatnenie pred poškodením zdravia výrazne obmedzené, vzhľadom najmä na povahu a rozsah dopadu trvalých následkov na jednotlivé oblasti života poškodeného, jeho vek, prognózu vývoja zdravotného stavu atď.
26. Odvolací súd považuje za potrebné k ďalšiemu konaniu zaujať stanovisko tiež k ďalším rozhodujúcim skutkovým a právnym otázkam, súvisiacim so zrušovaným rozhodnutím, v intenciách uplatnených odvolacích námietok odvolateľov.
27. Dôvodnou je odvolacia námietka intervenienta poukazujúca na nesprávnosť výpočtu výšky škody. Podstata tejto nesprávnosti spočíva v tom, že súd prvej inštancie po ustálení výšky škody na zdraví v oboch uplatnených dielčich zložkách od nej najprv odpočítal sumy, ktoré intervenient dobrovoľne na ten z ktorých nárokov plnil a až výslednú sumu potom krátil o percentuálny podiel spoluúčasti na škode žalobcu. Správne ale mal po zistení výšky nároku na náhradu bolestného a výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu len zodpovednosti za škodu žalovanej (inak povedané, po odpočítaní podielu na vzniku škody žalobcu) od tejto odpočítať intervenientom zaplatené sumy. Súd prvej inštancie tým, že znížil o percentuálny podiel na vzniku škody žalobcu až zostatok výšky náhrady škody po odpočítaní plnenia intervenienta, prakticky vylúčil dopad vlastného záveru o len čiastočnej zodpovednosti za škodu žalovanej k intervenientom dobrovoľne zaplatenej náhrade škody.
28. Naproti tomu nedôvodne intervenient vytýkal nedostatok zastúpenia žalobcu v konaní. Podľa zistenia odvolacieho súdu totiž uznesením Okresného súdu Košice - okolie sp. zn. 12P/102/2005 zo dňa 9.8.2005 bola žalobcovi vzhľadom na jeho komatózny stav ustanovená za opatrovníčku jeho matka - Y. U., nar. X.XX.XXXX, ktorá z tohto titulu udelila plnomocenstvo advokátovi, ktorý už za žalobcu uplatnil nárok na súde a zastupoval ho v celom doterajšom priebehu konania. Úkon uplatnenia nároku na súde za žalobcu bol dodatočne schválený rozsudkom Okresného súdu Košice - okolie sp. zn. 9P/445/2007 zo dňa 29.4.2008. K námietke intervenienta smerujúcej vo svojej podstate k zrejmej chybe v označení opatrovníka žalobcu v žalobe i v záhlaví napadnutého rozsudku, odvolací súd poznamenáva, že žalobcu v spore v konečnom dôsledku zastupoval advokát na základe plnomocenstva udeleného mu v mene žalobcu ustanovenou opatrovníčkou, za ktorého stavu je uvádzanie údaja tiež o opatrovníkovi v záhlaví rozhodnutia už i nadbytočné.
29. Celkom dôvodne vytkol žalobca súdu prvej inštancie nesprávnosť spôsobu právneho posúdenia uplatneného nároku na úroky z omeškania, ktorý je založený na názore, že do omeškania s plnením bolestného a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa dlžník z tohto zodpovednostného vzťahu dostáva až pokiaľ neplní v lehote určenej v zaväzujúcom rozhodnutí súdu. Žalobca k tomu v odvolaní výstižne poukázal na to, že rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 119/08 z 30. 7. 2008, na ktorý súd prvej inštancie odkázal, takýto záver prijal výlučne len vo vzťahu k následku
za omeškanie so zaplatením zvýšenia základného odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia. Súd prvej inštancie túto skutočnosť zjavne nepostrehol a v rozhodujúcich úvahách celkom zrejme nerozlišoval z hľadiska okamihu vzniku nároku medzi bolestným a základnou náhradou za sťaženie spoločenského uplatnenia na jednej strane, ktoré vznikajú ako zákonný následok škodového deja, a ktoré súd svojim rozhodnutím už len deklaruje a medzi zvýšením základného odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia na strane druhej, predstavujúce originárny výsledok uplatnenia sudcovského práva s konštitutívnymi účinkami do budúcna. Keďže si žalobca v spore uplatňuje výlučne len úroky z omeškania za omeškanie so zaplatením bolestného a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v jej základnej výške, pri ich posudzovaní z hľadiska právneho je namieste vyjsť z toho, že povinnosť nahradiť škodu vzniká okamihom jej vzniku a splatnosť, keďže nie je dohodnutá ani špeciálne zákonom upravená, nastáva v súlade s ust. § 563 Občianskeho zákonníka, dňom nasledujúcim po doručení výzvy na plnenie.
30. Naproti tomu odvolací súd nezistil prítomnosť žalobcom namietanej skutkovej vady napadnutého rozhodnutia. Z jeho odôvodnenia totiž sú zrejmé čiastkové skutkové zistenia a dôkazy, z ktorých ich súd prvej inštancie vyvodil a jasne, určito a zrozumiteľne je v ňom vysvetlený tiež rozhodujúci skutkový záver, že žalobca v čase dopravnej nehody nebol pripútaný bezpečnostným pásom. Tento skutkový záver prvoinštančného súdu sa opiera o odborné zistenia a ich posúdenie štyrmi znalcami, ktorých závery sú jasné, zrozumiteľné, odborne podložené a zároveň konzistentné navzájom a zodpovedajúce tiež zisteniam vyplývajúcim i z iných dôkazov. Spochybnenie vierohodnosti alebo pravdivosti týchto odborných záverov preto nevyhnutne musí mať vecný základ. Je potrebné mať totiž na zreteli, že za skutkovú variantu k nepriamymi dôkazmi preukazovanej skutočnosti právna teória a súdna prax nepovažujú taký skutkový dej, ktorý predstavuje nelogický spôsob priebehu udalostí, ktorý zakladá rozumné pochybnosti, že k nemu došlo alebo ho nemožno v okolnostiach prípadu považovať za vierohodný. To potom znamená, že pokiaľ výsledky hodnotenia nepriamych dôkazov síce vytvárajú podmienky len pre úsudok, že je možné, že dokazovaná skutočnosť sa stala, a teda zároveň pripúšťajú aj možnosť, že sa dokazovaná skutočnosť naopak nestala, pokiaľ možnosť, že sa dokazovaná skutočnosť nestala je nelogická, rozumovo pochybná alebo nevierohodná, je potrebné takúto skutočnosť považovať za preukázanú. Z toho pohľadu vyhodnoteniu skutkovej alternatívy žalobcu o možnosti zlyhania funkčnosti pásov či ich samovoľného uvoľnenia súdom prvej inštancie ako len účelových niet čo vytknúť.
31. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie zabezpečiť si dostatočný skutkový podklad pre zistenia potrebné na posúdenie všetkých skutočností a okolností, ktoré prispeli k vzniku škody, a to ako na strane žalobcu, tak aj na strane žalovanej a zabezpečiť si tiež dostatočný skutkový podklad pre zistenia potrebné na posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku na zvýšenie základného odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia. K tomu predovšetkým po určení stavu rozhodujúcich skutkových otázok a uvedení svojho predbežného právneho posúdenia veci podľa ust. § 181 ods. 2 C.s.p. s prihliadnutím na povahu veci a zmenu procesnej úpravy v priebehu konania poskytne stranám priestor uplatniť prípadné ďalšie prostriedky procesného útoku a procesnej obrany. Následne po prípadnom doplnení dokazovania, a to výlučne len na základe návrhu strán sporu, súd prvej inštancie vo veci opätovne rozhodne s tým, že v novom rozhodnutí vezme do úvahy len tie skutočností, ktoré vyšli (vyjdú) v konaní najavo (Čl. 11 ods. 4 C.s.p.) procesne správnym postupom a pri právnom posúdení veci vyjde z právnych názorov odvolacieho súdu, vyjadrených v tomto rozhodnutí (§ 391 ods. 2 C.s.p.). Nové rozhodnutie súd prvej inštancie náležite odôvodní tak, aby sa dôsledne a presvedčivo vysporiadal so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami riešenými v konaní a argumentmi sporových strán, a zároveň aby odôvodnenie nielen formálne spĺňalo náležitosti požadované ust. § 220 ods. 2 C.s.p., ale aby i materiálne zodpovedalo kritériám spravodlivého odôvodnenia.
32. Súd prvej inštancie v rozhodnutí o trovách rozhodne o všetkých trovách konania, vrátane trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p).
33. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.