Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_41Cob-80-2021.pdf
PDF · 150.51 KB
Case nature
Area
Subarea
41Cob/80/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej, členiek senátu JUDr. Miriam Boborovej Sninskej a JUDr. Márie Kubincovej, PhD., v právnej žalobcu Waldviertler Sparkasse Bansk AG, IČO: FN 36924a, so sídlom Sparkassenplatz 3, Zwettl, Rakúska republika, v Českej republike podnikajúca prostredníctvom svojej organizačnej zložky: Waldviertler Sparkasse Bank AG, IČO: 49 060 724, so sídlom Klášterská 126/II, Jindřichov Hradec, právne zastúpený BBH advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Suché Mýto 1, 811 03 Bratislava, IČO:36 713 066 proti žalovanému 2/ Vladimír Šedo, nar. XX.XX.XXXX, bytom Imatra 2445/1, 960 01 Zvolen, právne zastúpenému JUDr. Eva Krchňavá, advokátka so sídlom Rudlovská cesta 47, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o zaplatenie 1. 196.529,12 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného 2/ proti rozsudku Okresného súdu Zvolen, č.k. 13Cb/12/2014-390 zo dňa 03. augusta 2020 takto
rozhodol:
I.Rozsudok Okresného súdu Zvolen, č.k. 13Cb/12/2014-390 zo dňa 03. augusta 2020 v napadnutej druhej a štvrtej výrokovej vete potvrdzuje.
II. Žalobca má voči žalovanému 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Zvolen napadnutým rozsudkom prvou výrokovou vetou konanie čiastočne zastavil ohľadne sumy 1.096,525,12 Eur aj s príslušenstvom. Druhou výrokovou vetou zaviazal žalovaného 2/ zaplatiť žalobcovi sumu 100.000,-Eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Treťou výrokovou vetou žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a štvrtou výrokovou vetou rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.
2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobným návrhom doručeným súdu dňa 28.05.2014 domáhal v tom čase od žalovaného 1/ TARQUS, s.r.o. Zvolen a žalovaného 2/ zaplatenia spoločne a nerozdielne sumy 1.196.529,12 Eur s príslušenstvom a náhradou trov konania na tom skutkovom základe, že poskytol žalovanému 1/ úver vo výške 1.592.782,22 Eur na základe Zmluvy o úvere č. 028876-002 zo dňa 16.04.2008 v znení dodatku č. 1 a 2. Žalovaný 1/ bol povinný splácať poskytnutý úver v zmysle článku III. ods. 2 úverovej zmluvy pravidelnými štvrťročnými anuitnými splátkami ( k 19.12., 19.03., 19.09. ) vo výške 50.639,-Eur počnúc dňom 19.12.2008. Podľa článku III. úverovej zmluvy v znení dodatku č. 2 mal splácať poskytnutý úver štvrťročnými anuitnými splátkami vo výške 62.027,- Eur počnúc dňom 20.03.2009. Poslednú splátku mal zaplatiť k 19.06.2018 vo výške 61.981,80 Eur. Žalovaný 1/ zaplatil žalobcovi do dňa urobenia odstúpenia od zmluvy ( 28.05.2010 ) na istinu iba sumu 490.891,22 Eur a na úrokoch 123.447,42 Eur. Súd konštatoval, že dokladom o čerpaní úveru a zaplatených platbách žalovaným 1/ je výpis z úverov a záruk žalovaného 1/. Dňa 12.02.2010 žalovaný 1/ požiadal žalobcu o vykonanie mimoriadnej splátky úveru vo výške 315.000,-Eur mimo splátkového kalendára, t.j. mimoriadna splátka úveru sa nezapočítala na riadne splátky, ale na žiadosť žalovaného
1/ bola vykonaná mimo splátkového kalendára. Do dátumu 28.05.2010 bol žalovaný 1/ po splatnosti so splátkou istiny vo výške 51.270,98 Eur, ktorá bola splatná dňa 22.03.2010, so splátkou úroku vo výške 17.957,94 Eur, ktorá bola splatná dňa 22.03.2010 a v omeškaní s platením poplatku vo výške 112,-Eur a 100,- CZK, ktorý bol splatný dňa 31.03.2010.
3. Na žalovaného 1/ bol Okresným súdom Banská Bystrica uznesením sp.zn. 1K/76/2013 dňa 23.05.2014 vyhlásený konkurz. Okresný súd Zvolen uznesením č.k. 13Cb/12/2014-148 zo dňa 30.06.2016 konanie voči žalovanému 2/ prerušil do času zverejnenia uznesenia o zrušení konkurzu po splnení konečného rozvrhu výťažku v Obchodnom vestníku v konkurznom konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp.zn. 1K/76/2013 z dôvodu, že dňa 09.02.2016 bolo súdu doručené podanie žalobcu v ktorom uviedol, že v súlade s vyjadrením žalovaného 2/ zo dňa 22.12.2015 žiada aby súd konanie prerušil, nakoľko žalobca žalovaný 2/ vstúpili do rokovaní o mimosúdnom riešení sporu a súčasne dochádza k speňaženiu majetku žalovaného 1/ v konkurznom konaní s tým, že je pravdepodobné, že po uzavretí zmluvy o predaji podniku s víťazom ponukového konania a zaplatení kúpnej ceny za predaj podniku žalovaného 1/ bude nárok žalobcu vo väčšej časti uspokojený.
4. Žalobca podaním doručeným súdu dňa 12.12.2019 navrhol pokračovať v konaní s odôvodnením, že dňa 01.03.2016 bola v rámci konkurzu na majetok žalovaného 1/ uzavretá zmluva o predaji podniku, čím došlo k speňaženiu celého majetku žalovaného 1/. Po schválení návrhu rozvrhu výťažku z oddelenej podstaty bola uspokojená časť pohľadávky žalobcu vo výške 546.408,56 Eur a návrhu čiastkového rozvrhu výťažku všeobecnej podstaty uspokojená časť pohľadávky žalobcu vo výške 10.994,72 Eur, po uhradení uvedených súm sa v súdnom konaní odôvodnene uplatnená pohľadávka znížila na sumu vo výške 639.125,84 Eur. Keďže vymoženie celej zvyšnej časti pohľadávky v danej sume od žalovaného 2/ podľa názoru žalobcu nie je vzhľadom na jeho finančnú situáciu možné, žalobca má ďalej v tomto súdnom konaní záujem uplatňovať si od žalovaného 2/ už len časť žalovanej pohľadávky vo výške 100.000,-Eur spolu s úrokom z omeškania. Uviedol tiež, že v konkurze žalovaného 1/ nezostal majetok z ktorého by mohla byť pohľadávka žalobcu výraznejšie uspokojená a má preto záujem si od žalovaného 2/ uplatňovať už len zlomok výšky pôvodne žalovanej pohľadávky s tým, že zobral žalobu voči žalovanému 2/ späť v časti o zaplatenie 1.096.529,12 Eur a voči žalovanému 1/ zobral žalobu späť v celom rozsahu. Vzhľadom na uvedené súd konanie ohľadne sumy 1.096.529,12 Eur aj s príslušenstvom zastavil. Predmetom konania voči žalovanému 2/ zostala pohľadávka vo výške 100.000,-Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške výške 0,5 % mesačne z tejto sumy od 31.01.2014 až do zaplatenia. Žalovaný 2/ žiadal žalobu zamietnuť s poukazom na to, že žalobca nepreukázal svoj žalobný návrh v tom rozsahu v akom sa zaplatenia uvedenej sumy od žalovaného 2/ domáha a poukázal na to, že ručiteľ svoje ručiteľské prehlásenie poskytol žalovanému 1/ len do výšky 100 % poskytnutého úveru a že v rámci tohto ručiteľského prehlásenia nie je uvedené, že uspokojí aj príslušenstvo pohľadávky.
5. Uznesením č.k. 13Cb/12/2014-253 zo dňa 07.02.2020 rozhodol Okresný súd Zvolen o pokračovaní v konaní a zároveň rozhodol o zastavení konania voči žalovanému 1/. Žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania nepriznal.
6. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že na základe vykonaného dokazovania po čiastočnom zastavení konania ohľadne sumy vo výške 1.096.529,12 Eur aj s príslušenstvom dospel k záveru, že návrh žalobcu je čiastočne dôvodný čo sa týka zaplatenia sumy vo výške 100.000,- Eur a to z toho dôvodu, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, pričom súd vychádzal zo skutkových tvrdení, ktoré žalovaný 2/ nepoprel a preto ich súd považoval za nesporné. Súd teda vychádzal z toho, že v konaní nebolo sporné, že medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným 1/ ako dlžníkom bola uzavretá zmluva o úvere č. 028876-002 zo dňa 16.04.2008. Tak isto zo strany žalovaného 2/ nebolo sporné, že žalovaný 2/ prehlásil, že pokiaľ žalovaný 1/, neuspokojí ktorúkoľvek pohľadávku žalobcu vyplývajúcu z úverovej zmluvy alebo jej časť, uspokojí ju ako ručiteľ veriteľa až do výšky 100% poskytnutého úveru žalovaný 2/. V konaní tiež nebolo sporné, že k predmetnej úverovej zmluve bol uzavretý dodatok č. 1 zo dňa 07.05.2008 a dodatok č. 2 zo dňa 19.12.2008, na ktorých sa tiež nachádza prehlásenie žalovaného 2/ ako ručiteľa, že súhlasí s vyššie uvedenými zmenami úverovej zmluvy. Súd ďalej v konaní mal za nesporne preukázané, že je síce pravda, že prebiehalo rozhodcovské konanie vo veci toho istého žalobcu voči tým istým žalovaným 1/ a 2/ o zaplatenie tej istej sumy s príslušenstvom avšak z vykonaného dokazovania vyplynulo, že predmetné konanie bolo ku dňu 31.12.2016 s konečnou platnosťou zastavené a teda súd mohol rozhodovať o predmetnom žalobnom návrhu žalobcu. Súd ďalej mal za preukázané, že žalobca hodnoverným
spôsobom preukázal, že žalovaný 1/ titulom predmetnej zmluvy o úvere čerpal úver v celkovej sume 1.592.782,22 Eur čo vyplýva z predložených listinných dôkazov. Súd tak isto mal za preukázané, že v čase rozhodovania súdu o predmetnej žalobe nebola sporná tá skutočnosť, že predmetný úver bol najneskôr splatný v zmysle zmluvy o úvere ku dňu 19.06.2018, tak ako to bolo uvedené v článku III. ods. 1 predmetnej úverovej zmluvy, nakoľko predmetný úver aj s príslušenstvom mal byť splatný najneskôr do 19.06.2018. Z tohto dôvodu súd nepovažoval za podstatné, aby sa venoval okolnostiam v súvislosti s odstúpením od predmetnej úverovej zmluvy, nakoľko z hľadiska rozhodnutia súdu ohľadne tejto otázky by to nezmenilo nič ohľadne samotného rozhodnutia vo veci. Súd teda mal jednoznačne preukázané, že v čase rozhodovania predmetný úver bol splatný. Súd tak isto mal preukázané, že samotný žalovaný 1/ v rámci konkurzného konania žalovaného 1/ 08.04.2014 v rámci súvahy potvrdil tú skutočnosť, že titulom bankového úveru žalobcu ku dňu 08.01.2014 dlhoval žalobcovi sumu 1.167.889,61 Eur. Súd ďalej hodnoverným spôsobom mal za preukázané napriek obrane žalovaného 2/ ohľadne troch mimoriadnych splátok o ktorých tvrdil žalovaný 2/, že boli realizované v období od 03.09.2009 do 14.10.2009 v celkovej výške 487.473,- Eur, že samotný žalovaný 1/ ku dňu 08.01.2014 napriek týmto mimoriadnym splátkam sám uviedol ako nezaplatenú čiastku titulom predmetného úveru sumu 1.167.889,61 Eur teda aj sám žalovaný 1/ k tomuto dňu vychádzal z toho, že ešte titulom úveru nezaplatil žalobcovi práve vyššie uvedenú sumu. Súd ďalej z príslušných rozhodnutí konkurzného súdu mal za preukázané, že v rámci konkurzu na majetok dlžníka t. j. žalovaného 1/ bol žalobca uspokojený celkovou sumou 567.131,18 Eur. Táto skutočnosť tiež v konaní bola nesporná, pričom táto suma pozostáva z uspokojenia nezabezpečených pohľadávok v sume 10.994,72 Eur, ďalej z oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa v sume 546.408,56 Eur a z uspokojenia nezabezpečenej pohľadávky v sume 9.727,90 Eur.
7. Súd na základe vykonaného dokazovania v rámci svojho rozhodnutia vychádzal z nesporných skutočností medzi stranami sporu a to v prvom rade z toho, že žalobca poskytol žalovanému 1/ titulom predmetnej zmluvy o úvere celkový úver vo výške 1.592.782.22 Eur. Ďalej súd vychádzal z toho, že samotný žalovaný 1/ ku dňu 08.01.2014 dlhoval titulom tohto úveru žalobcovi sumu 1.167.889,61 Eur a ďalej súd vychádzal ako z nespornej skutočnosti, že v rámci konkurzného konania žalovaného 1/ bol žalobca uspokojený celkovou sumou 567.131,18 Eur. Súd teda mal za to, že žalobca hodnoverným spôsobom preukázal, že v čase rozhodovania existovala ešte nezaplatená pohľadávka z predmetnej zmluvy o úvere minimálne vo výške 1.167.889,61 Eur mínus 567.131,18 Eur čo bolo nesporné, že po dni 08.01.2014 bola zo strany žalovaného 1/ uspokojená predmetná pohľadávka v takejto výške, teda to predstavuje nespornú sumu 600.758,50 Eur ale žalobca sa domáhal od žalovaného 2/ zaplatenia sumy 100.000,- Eur s príslušenstvom.
8. Na základe vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že žalobca preukázal v čase rozhodovania súdu, že žalovaný 2/ podpísal predmetnú úverovú zmluvu ako ručiteľ, pričom v zmysle § 303 Obchodného zákonníka veriteľovi písomne vyhlásil, že ho uspokojí ak dlžník voči nemu nesplní určitý záväzok stáva sa dlžníkovým ručiteľom, pričom žalobca v konaní preukázal, že je oprávnený domáhať sa splnenia záväzku od ručiteľa, keďže dlžník nesplnil svoj splatný záväzok v primeranej dobe, potom čo ho na to veriteľ písomne požiadal, čo vyplynulo aj zo samotného konkurzného konania žalovaného 1/. Z tohto dôvodu súd zaviazal žalovaného 2/ ako ručiteľa na zaplatenie žalovanej sumy vo výške 100.000,- Eur v lehote do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.
9. Súd žalobu v prevyšujúcej časti ohľadne úroku z omeškania zo sumy 100.000,- Eur vo výške 0,5% mesačne v zmysle predmetnej úverovej zmluvy zamietol a to z dôvodu, že vychádzal z gramatického výkladu ručiteľského prehlásenia žalovaného 2/ na zmluve o úvere uzatvorenej dňa 16.04.2008, kde žalovaný 2/ prehlásil, že uspokojí ako ručiteľ veriteľa t. j. žalobcu až do výšky 100% poskytnutého úveru. Súd potom vychádzal z toho, že žalovaný 2/ urobil ručiteľské prehlásenie, ale len do výšky poskytnutého úveru a nie čo sa týka ďalšieho príslušenstva pohľadávky, tak ako sa na to zaviazal samotný žalovaný 1/ pri uzavretí predmetnej zmluvy. Keďže podľa názoru súdu žalovaný 2/ neurobil ručiteľské prehlásenie aj ohľadne toho, že uspokojí veriteľa mimo 100% výšky poskytnutého úveru, žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol.
10. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 2 CSP a rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania z dôvodu, že žalobca aj žalovaný 2/ boli v konaní čiastočne úspešní, keďže žalobca zobral žalobu čiastočne späť ohľadne sumy 1.096.529,12 Eur a bol úspešný v istine vo výške 100.000,-Eur. Zo strany žalovaného 1/ bol v rámci konkurzu žalobca uspokojený v celkovej výške
567.131.18 Eur. Súd konštatoval, že samotný žalobca navrhoval o trovách konania rozhodnúť týmto spôsobom.
11. Proti druhej a štvrtej výrokovej vete rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný 2/, ktorý uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje vo vzťahu k svojej osobe ako ručiteľovi za nespravodlivé a v rozpore s poctivým obchodným stykom. Napriek tomu, že súd vykonal rozsiahle dokazovanie ohľadom žalovanej istiny a uznal námietku žalovaného 2/ voči rozsahu ručiteľského oprávnenia, nezohľadnil špecifiká tohto prípadu predovšetkým vo vzťahu k priebehu splácania úveru a ukončení úverovej zmluvy, k speňažovaniu zabezpečeného majetku patriacemu žalovanému 1/ a konkurznému konaniu v kontexte konania žalobcu v súvislosti s týmito udalosťami. Žalovaný 2/ trvá na svojich námietkach uvádzaných v konaní pred súdom prvého stupňa a nesúhlasí s právnym názorom súdu, že je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 100.000,-Eur z titulu jeho ručenia za žalovaného 1/ proti ktorému bolo konanie zastavené, pričom právnym dôvodom jeho záväzku je nesplatenie časti úveru žalovaným 1/ v zmysle Zmluvy o úvere č. 028876-002 zo dňa 16.04.2008 v znení jej dodatku č. 1 a 2. Žalovaný zotrváva na svojej námietke, že nárok žalobcu na zaplatenie zostatku úveru bol pri podaní žaloby predčasný pretože ním stanovená splatnosť úveru nenastala.
12. Uviedol, že žalovaní 1/ a 2/ namietli platnosť odstúpenia žalobcu od úverovej zmluvy keď tvrdili, že úverová zmluva stále trvá. Poukázal na to, že žalovanému 1/ z listiny o odstúpení od zmluvu nebolo zrejmé s akou splátkou a v akej výške je v omeškaní. Žalovaný 1/ ku dňu odstúpenia od zmluvy mal uhradiť žalobcovi čiastku 5 x 62.027,-Eur = 310.135,-Eur, ktoré splátky boli v roku 2009 žalovaným 1/ riadne platené a k tomu bola uhradená mimoriadna splátka čo predstavovalo spolu uhradenú sumu 487.473,-Eur: dňa 03.09.2009 151.917,-Eur, 12.10.2009 202.556,-Eur a 14.10.2009 133.000,-Eur. Z týchto dôkazov vyplýva, že žalovaný 1/ nebol v omeškaní so splatením splátok a žalobca nemal právo odstúpiť od zmluvy. Žalovaný 2/ ako ručiteľ zopakoval pred súdom prvej inštancie námietky žalovaného 1/ a namietal že žalobca nemal právo vymáhať od žalovaných 1/ a 2/ celú istinu s príslušenstvom pretože nedošlo k splatnosti zostatku úveru a nevznikol ani ním tvrdený nárok na sankčné postihy. Súd argumentáciu žalovaného 2/ vyhodnotil tak, že považoval za nesporné, že úver bol najneskôr splatný do dňa 19.06.2018 z ktorého dôvodu nepovažoval za podstatné aby sa venoval okolnostiam v súvislosti s odstúpením od úverovej zmluvy nakoľko rozhodnutie o tejto otázke by nemalo žiaden vplyv na samotné rozhodnutie vo veci, keďže v čase rozhodovania súdu bol predmetný úver splatný. Uvedené rozhodnutie však malo podľa názoru žalovaného 2/ vplyv na posúdenie dôvodnosti podanej žaloby v čase keď bola podaná, teda 28.05.2014 a na posúdenie či postupom žalobcu pri odstúpení od zmluvy a následnom konaní neboli porušené zásady morálneho správania sa a či konanie žalobcu neodporuje dobrým mravom nejde o výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a preto nepožíva právnu ochranu ( § 265 Obchodného zákonníka ).
13. Za rozpor so zásadami poctivého styku považoval žalovaný 2/ práve svojvoľné nezákonné odstúpenie od úverovej zmluvy a následné uplatňovanie práva na zaplatenie celého úveru, ktoré umožnilo žalobcovi prostredníctvom vyhláseného konkurzu na majetok 1/ speňažiť jeho majetok - penzión so zariadením na uspokojenie svojej pohľadávky. Uviedol, že žalovaný 1/ namietal počas celého konkurzného konania nezrovnalosti a nezákonnosti pri ocenení a následnom speňažení nehnuteľností v jeho vlastníctve, za ktorým účelom žalovaný 2/ predložil súdu listinné dôkazy, ktoré uvedené v skutočnosti preukazovali. Uviedol, že pokiaľ by správkyňa konkurznej podstaty speňažila majetok úpadcu tak aby bol získaný čo najvyšší výťažok, mohla byť žalovaná pohľadávka v ďaleko väčšom rozsahu, možno aj v celosti. Žalobca však v rozpore s týmto cieľom udelil správkyni konkurznej podstaty v roku 2015 súhlas na predaj majetku vo výške 717.000,--Eur, pričom znalecká hodnota predávaného podniku bola v roku 2010 stanovená na sumu 4.020.000,-Eur a v roku 2012 pre účely dobrovoľnej dražby stanovená vo výške 1.430.000,-Eur. Správkyňa so súhlasom žalobcu stanovila hodnotu nehnuteľného majetku bez akéhokoľvek ocenenia vo výške 717.000,-Eur, teda na polovicu. Podľa názoru žalovaného 2/, pokiaľ žalobca sám svojím nezodpovedným prístupom spôsobil nevymoženie pohľadávky v podstatnej časti, nemôže sa domáhať ochrany právom proti žalovanému 2/. Uviedol, že súd zamietol vykonanie listinných dôkazov smerujúcich k preukázaniu tvrdení uvádzaných žalovaným 2/, keďže vychádzal z právneho záveru, že splatnosť úveru ani výška pohľadávky nebola sporná. V tejto časti rozhodnutia súdu prvej inštancie vidí žalovaný odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), e), h) CSP. Žalovaný 2/ žiada odvolací súd aby podľa § 384 CSP doplnil dokazovanie tak ako ho navrhol vykonať žalovaný 2/, zopakoval dokazovanie ku skutočnostiam tvrdeným žalovaným 2/, ktoré súd prvej inštancie vyhodnotil nesprávne a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žiada odvolací
súd aby posúdil oprávnenosť žaloby v kontexte názoru žalovaného 2/, že konaním žalobcu došlo k porušeniu zásad poctivého obchodného styku a preto žiada jeho nárok na zaplatenie sumy 100.000,- Eur zamietnuť.
14. Žalovaný 2/ napadol odvolaním aj štvrtú výrokovú vetu rozhodnutia okresného súdu Zvolen , ktorou súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Uviedol, že späťvzatie návrhu na začatie konania vo výške 1.096.529,12 Eur voči žalovanému 2/ je procesnou aktivitou žalobcu, ktorú žalovaný 2/ žiadnym spôsobom nezavinil. Podnetom na takýto procesný postup bola jednak čiastočná úhrada žalovanej sumy žalovaným 1/ v rámci konkurzu a jednak vlastné rozhodnutie žalobcu vymáhať od žalovaného 2/ len sumu 100.000,-Eur. Žalovaní 1/ a 2/ netvoria spolu nerozlučné procesné spoločenstvo, preto úkony jednej strany v spore nezaväzujú druhú stranu v spore. Žalobca v podanej žalobe nesprávne formuloval vzájomnú podmienenosť vzťahu dlžníka - žalovaného 1/ a ručiteľa - žalovaného 2/ keď žiadal, aby boli zaviazaní spoločne a nerozdielne ako pri solidárnej zodpovednosti. Medzi dlžníkom - žalovaným 1/ a žalovaným 2/ ako ručiteľom nejde o nerozlučné procesné spoločenstvo, žalobca ako veriteľ si voči ním uplatňuje nárok zo samostatného právneho dôvodu. Nároky voči nim môžu byť uplatnené aj osobitne v inom konaní a obidva hmotnoprávne nároky môžu byť tiež právoplatne priznané a priznaný nárok možno aj na každom z nich vymáhať. Aby však veriteľ nemohol byť uspokojený dvakrát tým istým plnením - od jedného na základe plnenia z dlžoby a od druhého na základe plnenia z ručiteľského vzťahu, musí žalobca svoj návrh - výrok o povinnosti na plnenie formulovať takým spôsobom, aby to zodpovedalo vzťahu dlžníka a ručiteľa ako aj vzťahu týchto dvoch zaviazaných voči veriteľovi. Preto vo výroku rozhodnutia musí byť vyslovené, že plnením jedného z nich zaniká do výšky plnenia povinnosť druhého. Keďže zo strany žalobcu došlo k späťvzatiu žalobu voči žalovanému 1/, nebolo potrebné takúto povinnosť vo výroku rozsudku vysloviť. Žalovaný 2/ svojím konaním nezavinil, že došlo k zastaveniu konania v časti vo výške 1.096.529,12 Eur, k tomu došlo „plnením“ zo strany žalovaného 1/.
15. Ďalej uviedol, že v prípade ak bolo konanie sčasti zastavené ( napr. z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby ) súd prihliadne na to či a kto zavinil, že k zastaveniu konania muselo dôjsť. Najprv teda posúdi, čo bolo dôvodom toho, že konanie muselo byť sčasti zastavené a s prihliadnutím k tomuto záveru potom hodnotí celkovú otázku v akej časti bol ten - ktorý účastník v konaní úspešný. Ak je po čiastočnom späťvzatí žaloby dané zavinenie žalobcu, treba z pohľadu ustanovenia § 256 ods. 1 CSP dôvodiť, že v tomto rozsahu žalobca nemal vo veci úspech. Platí totiž, že ten kto zavinil čiastočné zastavenie konania mal ohľadne tejto časti žaloby neúspech a naopak, úspech sa z hľadiska posudzovania náhrady trov konania pričíta opačnej strane sporu. Zavinenie žalovaného vo vzťahu k zastaveniu konania (aj čiastočnému) je v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia dané vždy vtedy, keď žalobca vezme dôvodne podanú žalobu späť v dôsledku správania žalovaného, ku ktorému došlo po začatí konania.
16. V súdenom prípade však žalobca nezobral späť žalobu z dôvodu procesného zavinenia žalovaného 2/, ale z dôvodu vlastnej procesnej nečinnosti a následnej úhrady pohľadávky plnením žalovaného 1/ v rámci speňažovania majetku v konkurze. Keďže žalovaný 2/ nezavinil, že v časti 1.096.529,12 Eur došlo k zastaveniu konania, bol v časti 91,64 % zo žalovanej sumy 1.196.529,12 Eur v konaní úspešný ( neúspešný v časti 100.000,-Eur ) a žalobca bol úspešný v časti 100.000,-Eur ( čo predstavuje 8,36 % ) a neúspešný v časti 1.096.529,12 Eur. Na základe uvedeného je potom pomer úspechu žalovaného 2/ vyjadrený rozdielom 91,64 - 8,36 = 83,28 %. Vzhľadom na uvedené považuje žalovaný 2/ rozhodnutie o náhrade trov konania za nesprávne ( § 365 ods. 1 písm. h) CSP ) a navrhuje odvolaciemu súdu aby tento výrok ohľadom náhrady trov konania zmenil tak, že žalobcu zaviaže k náhrade trov konania vo výške 83,28 % a k povinnosti ich zaplatiť žalovanému 2/. V prípade, že sa odvolací súd stotožní s názorom žalovaného ohľadom nesprávnosti druhej výrokovej vety napadnutého rozsudku a žalobu o zaplatenie 100.000,-Eur zamietne, žiada, aby odvolací súd rozhodol, že žalovaný 2/ má nárok na náhradu trov v plnom rozsahu.
17. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného 2/ uviedol, že v zmysle § 362 ods. 1 veta prvá CSP sa odvolanie podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde proti ktorému rozhodnutie smeruje s tým, že odvolaním napadnutý rozsudok bol vydaný dňa 03.08.2020 a autorizovaný 28.08.2020. Žalovaný 2/ v odvolaní tvrdí, že mu bol rozsudok doručený dňa 14.09.2020, posledný deň lehoty na podanie odvolania bol teda 29.09.2020. Odvolanie bolo podané elektronicky a súd v uznesení tvrdí, že odvolanie bolo na súd doručené až dňa 30.09.2020. Preto žalobca s ohľadom na vyššie časové okolnosti žiada konajúce súdy aby preverili kedy bol rozsudok doručený žalovanému, resp. právnej zástupkyni a kedy bolo odvolanie doručené na Okresný súd Zvolen, vyhodnotili či odvolanie bolo podané v zákonnej
15-dňovej lehote a v prípade, že odvolanie nebolo podané včas, aby odvolací súd odvolanie ako podané oneskorene v zmysle ustanovenia § 386 písm. a) CSP odmietol.
18. Žalobca uviedol, že dňa 29.05.2014 bolo v Obchodnom vestníku č. 101/14 zverejnené uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 23.05.2014, ktorým bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka
- žalovaného 1/ . Po vyhlásení konkurzu si žalobca svoju pohľadávku z úverovej zmluvy prihlásil aj do predmetného konkurzu. Prihlásená pohľadávka žalobcu bola zapísaná v zozname prihlásených pohľadávok pod č. 36 a bola zistená v celom rozsahu. Konkurz bol zrušený uznesením zo dňa 24.08.2020. Žalobca eviduje od dlžníka v súvislosti s úverovou zmluvou k dnešnému dňu celkovo úhrady vo výške 617.511,80 Eur, 9.200,-Eur ( poplatky ), 1.735,- CZK ( poplatky ) a 567.131,18,-Eur (celkový výťažok z konkurzu) a neexistuje úhrada, ktorá by bola vykoná a žalobca by ju neevidoval. Žalobca ku dňu 12.09.2017 evidoval v súvislosti s úverovou zmluvou voči dlžníkovi a žalovanému dlžnú sumu vo výške 639.193,96 Eur, ku ktorému dátumu bolo úročenie interne zastavené. Žalobca nevýčisloval presnú výšku dlžnej sumy a to z dôvodu podania čiastočného späťvzatia a teda skutočnosti, že sa v tomto súdnom konaní pokračovalo už iba v časti vo výške 100.000,-Eur. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca má pohľadávku voči žalovanému vo výške, ktorá značne prevyšuje sumu vymáhanú v tomto súdnom konaní. Ďalej uviedol, že žalovaný v odvolaní na viacerých miestach hodnotí priebeh konkurzu a postup správcu konkurznej podstaty. Žalobca tieto tvrdenia výslovne popiera s tým, že tieto subjektívne hodnotenia žalovaného sú z pohľadu tohto konania právne irelevantné a žalobca sa k nim ďalej z tohto dôvodu nebude bližšie vyjadrovať.
19. K splatnosti vymáhanej pohľadávky žalobca uviedol, že argumentácia žalovaného, že odstúpenie od zmluvy je neplatné a úver poskytnutý na základe úverovej zmluvy nie je stále splatný neobstojí, keďže splatnosť úveru nastala doručením odstúpenia žalobcu od úverovej zmluvy dňa 28.05.2010, ktoré bolo doručené dňa 07.06.2010 a vykonané v súlade s úverovou zmluvou a s aplikovateľnými právnymi predpismi. Žalovaný svoje tvrdenie o údajnej neplatnosti odstúpenia dostatočne nepreukázal a tým pádom neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia. Žalovaný v konaní v prvej inštancii argumentoval aj súdnym konaním vedeným na Okresnom súde Zvolen pod sp.zn. 11C/34/2013 a na odvolacie konanie v tejto veci vedené na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp.zn. 12Co/23/2014, predmetom ktorého bolo určenie, že úverová zmluva trvá a nezanikla odstúpením. Tieto súdne konania však boli právoplatne zastavené. Žalobca poukázal na zjavný vnútorný rozpor v argumentácii žalovaného, nakoľko žalovaný na jednej strane síce tvrdí, že odstúpenie vykonané v roku 2010 bolo neplatné a úverová zmluva mala pokračovať naďalej ( t.j. dlžník/žalovaný ju mal plniť) a na druhej strane poslednú úhradu úveru, ktorú žalobca od dlžníka eviduje je vo výške 36,51 Eur a bola realizovaná dňa 01.04.2010 ( tak ako vyplýva z priloženého výpisu z úveru a záruk dlžníka č. 31 ). Od tohto dátumu, t.j. už viac ako 10 rokov žalobca od dlžníka a ani od žalovaného neeviduje žiadnu platbu okrem výťažku z konkurzu. Bez ohľadu na vyššie uvedené podľa ustanovenia § 46 ods. 1 ZKR platí, že splatnosť pohľadávky žalobcu z úverovej zmluvy voči dlžníkovi a žalovanému ( v zmysle § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka ) nastala ex lege najneskôr vyhlásením konkurzu. Navyše, aj keby odstúpenie nebolo platné, čo žalobca výslovne popiera a konkurz by nebol vyhlásený, tak v zmysle úverovej zmluvy bol dlžník povinný splácať pravidelne štvrťročnými anuitnými splátkami a poslednú splátku mal zaplatiť najneskôr k 19.06.2018 preto spochybnenie splatnosti úveru z úverovej zmluvy žalovaným považuje žalobca v zmysle vyššie uvedeného za bezpredmetné.
20. Podľa žalobcu žalovaný v odvolaní poukazuje na odvolacie dôvody uvedené v ustanovení § 365 ods. 1 písm. b), e), h) CSP, ktorých naplnenie odôvodnil len veľmi okrajovo. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e) CSP vidí žalovaný v tom, že neboli vykonané niektoré dôkazy ním navrhnuté. Žalovaný totiž účelovo na poslednú chvíľu vo svojom poslednom písomnom vyjadrení a na pojednávaní 2 (konané dňa 03.08.2020) v rozpore s koncentráciou konania v zmysle CSP navrhoval vykonať množstvo nových listinných dôkazov. Vykonanie týchto dôkazov nebolo potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, viedlo by k zbytočným prieťahom v konaní a tým pádom by bolo v rozpore s princípom rýchlosti a hospodárnosti konania. Súd preto rozhodol správne keď novo navrhnuté dôkazy žalovaného nevykonal a vyhlásil vo veci rozsudok.
21. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný na viacerých miestach odvolania tvrdí, že konanie žalobcu je údajne v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a dobrými mravmi. Žalobca je bankou, t.j. regulovaný subjekt, ktorý je podľa zákona povinný konať s odbornou starostlivosťou a svoje splatné pohľadávky, ktoré má voči dlžníkom, spoludlžníkom, ručiteľom prípadne iným subjektom riadne
vymáhať. Žalobca ako banka má so žalovaným ako ručiteľom a dlžníkom štandardný úverový vzťah. Keď dlžník prestal riadne a včas platiť svoj úver, tak ho žalobca začal v súlade s aplikovateľnými právnymi predpismi vymáhať, dlžník nebol schopný úplne splatiť svoj záväzok a preto sa žalobca musel obrátiť aj na ručiteľa. Žalobca si v tomto konaní uplatňuje dokonca už len časť svojej pohľadávky, ktorú má voči žalovanému a tvrdenia žalovaného o tom, že takéto konanie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a dobrými mravmi, pokladá žalobca za absurdné a ničím nepodložené.
22. K odvolaniu žalovaného voči štvrtej vete rozsudku žalobca uviedol, že si pôvodne uplatnil svoju pohľadávku v celkovej výške 1.196.529,12 Eur voči dlžníkovi a žalovanému ako ručiteľovi. Vo všeobecnosti platí, že ručiteľ a dlžník nie sú solidárni dlžníci ale majú medzi sebou špecifický právny vzťah, pričom plnením jedného z nich ( získanie prostriedkov z konkurzu sa taktiež považuje za plnenie dlžníka ) zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť druhého z nich. Uvedené potvrdil aj žalovaný v odvolaní. Žalobca následne čiastočným späťvzatím vzal žalobu späť v časti 1.096.529,12 Eur. Táto suma je zložená z nasledovných dvoch položiek:
- správaním dlžníka bola žalovaná suma znížená o sumu 567.131,18 Eur ( prostriedky získané z konkurzu dlžníka), pričom v zmysle vyššie uvedeného v tejto časti zanikla povinnosť aj voči žalovanému ako ručiteľovi a žalobca bol podľa zákona povinný v tejto časti vziať žalobu späť voči dlžníkovi a aj voči žalovanému a zároveň platí, že späťvzatie žaloby v tejto časti žalobca nezavinil a
- zo zvyšnej sumy vo výške 529.397,94 Eur, nakoľko vymoženie tejto čiastky podľa žalobcu nie je kvôli nepriaznivej finančnej situácii žalovaného možné.
23. Žalobca má v zmysle uvedeného za to, že mal vo veci úspech v časti 567.131,18 Eur ( prostriedky získané z konkurzu dlžníka ) a 100.000,-Eur ( suma priznaná napadnutým rozsudkom ), čo predstavuje 56 % a nemal v konaní o žalobe úspech v časti 529.397,94 Eur, čo predstavuje 44 %. Žalobca tak súhlasí s rozsudkom a jeho odôvodnením, v ktorom rozhodol a v zmysle § 255 ods. 2 CSP odôvodnil, že žiadnej zo strán nepriznáva právo na náhradu trov konania.
24. S ohľadom na uvedené má žalobca za preukázané, že má pohľadávku voči žalovanému vo výške, ktorá značne prevyšuje sumu vymáhanú v tomto súdnom konaní, úver poskytnutý na základe úverovej zmluvy je splatný, výška načerpaného úveru, platnosť úverovej zmluvy a platnosť ručenia žalovaného nie je v tomto konaní sporná, konanie žalobcu nie je v rozpore so zásadami poctivého a obchodného styku a dobrými mravmi, žalobca mal vo veci úspech vo výške 56 %, súd nesprávnym procesným postupom neznemožnil žalovanému aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd vykonal všetky navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu vychádzalo zo správneho právneho posúdenia veci a dôvody na podanie odvolania neboli v tomto konaní naplnené.
25. Vzhľadom na uvedené, má za to, že argumentácia žalovaného neobstojí a žiada konajúci súd, aby po zvážení všetkých skutočností a dôkazov uvedených v tomto vyjadrení rozsudok okresného súdu potvrdil a rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.
26. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací podľa ust. § 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie v rozsahu danom ustanovením § 379 CSP, rešpektujúc viazanosť odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 CSP, nenariadil pojednávanie, pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (ust. § 385 ods. 1 CSP), pričom dospel k záveru, že odvolanie žalovaného 2/ nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil.
27. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
28. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody
29. Podľa § 383 CSP Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.
30. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, v napadnutej druhej výrokovej vete, ktorou zaviazal žalovaného 2/ zaplatiť žalobcovi sumu 100.000,-- Eur a v štvrtej výrokovej vete, ktorou rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Základnou odvolacou námietkou žalovaného 2/ je tvrdenie, že napadnuté rozhodnutie vo vzťahu k jeho osobe ako ručiteľovi považuje za nespravodlivé, v rozpore s poctivým obchodným stykom z dôvodu, že súd nezohľadnil špecifiká tohto prípadu predovšetkým vo vzťahu k priebehu splácania úveru a ukončeniu úverovej zmluvy, speňažovaniu zabezpečeného majetku patriaceho žalovanému 1/ a konkurznému konaniu v kontexte konania žalobcu v súvislosti s týmito udalosťami. Žalovaný 2/ tvrdí, že žalovaný 1/ nebol v omeškaní so splatením splátok a žalobca preto nemal právo odstúpiť od zmluvy. Tiež namietal, že správkyňa so súhlasom žalobcu stanovila hodnotu nehnuteľného majetku žalovaného 1/ bez akéhokoľvek ocenenia vo výške 717.000,--Eur, teda na polovicu toho, čo stanovila znalecká organizácia. K výroku, ktorým súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania žalovaný 2/ v odvolaní uviedol, že svojim konaním nezavinil, že došlo k zastaveniu konania v časti 1.096.529,12 Eur, pretože k tomu došlo plnením zo strany žalovaného 1/. Uviedol, že mal vo veci úspech vo výške 83,28 %.
31. V preskúmavanej veci krajský súd nezistil dôvod k tomu, aby zo strany odvolacieho súdu došlo k zopakovaniu alebo doplneniu dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie. V danom prípade preto vychádzal zo skutkového zistenia zisteného súdom prvej inštancie. Po preskúmaní veci na základe podaného odvolania žalovaným 2/ dospel krajský súd k záveru, že súd prvej inštancie zistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil podľa ust. § 220 ods. 2 CSP. S dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie sa krajský súd stotožňuje a v podrobnostiach na tieto dôvody odkazuje.
32. Súd prvej inštancie konanie voči žalovanému 1/ uznesením č.k. 13Cb/12/2014-253 zo dňa 7.2.2020 zastavil na základe späťvzatia žaloby zo strany žalobcu a konanie potom viedol ďalej už len voči žalovanému 2/. Napriek tomu súd prvej inštancie označil v rozsudku Vladimíra Šeda ako žalovaného 2/, preto aj odvolací súd naďalej v odvolacom konaní žalovaného označuje ako žalovaného 2/.
33. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že žalobca sa žalobným návrhom doručeným súdu dňa 28.05.2014 domáhal v tom čase od žalovaného 1/ TARQUS, s.r.o. Zvolen a žalovaného 2/ zaplatenia spoločne a nerozdielne sumy 1.196.529,12 Eur s príslušenstvom a náhradou trov konania na tom skutkovom základe, že poskytol žalovanému 1/ úver vo výške 1.592.782,22 Eur na základe Zmluvy o úvere č. 028876-002 zo dňa 16.04.2008 v znení dodatku č. 1 a 2. Žalovaný 1/ bol povinný splácať poskytnutý úver v zmysle článku III. ods. 2 úverovej zmluvy pravidelnými štvrťročnými anuitnými splátkami ( k 19.12., 19.03., 19.09. ) vo výške 50.639,-Eur počnúc dňom 19.12.2008. Podľa článku III. úverovej zmluvy v znení dodatku č. 2 mal splácať poskytnutý úver štvrťročnými anuitnými splátkami vo výške 62.027,-Eur počnúc dňom 20.03.2009. Poslednú splátku mal zaplatiť k 19.06.2018 vo výške 61.981,80 Eur. Žalovaný 1/ zaplatil žalobcovi do dňa urobenia odstúpenia od zmluvy ( 28.05.2010 ) na istinu iba sumu 490.891,22 Eur a na úrokoch 123.447,42 Eur. Súd konštatoval, že dokladom o čerpaní úveru a zaplatených platbách žalovaným 1/ je výpis z úverov a záruk žalovaného 1/. Dňa 12.02.2010 žalovaný 1/ požiadal žalobcu o vykonanie mimoriadnej splátky úveru vo výške 315.000,-Eur mimo splátkového kalendára, t.j. mimoriadna splátka úveru sa nezapočítala na riadne splátky, ale na žiadosť žalovaného 1/ bola vykonaná mimo splátkového kalendára. Do dátumu 28.05.2010 bol žalovaný 1/ po splatnosti so splátkou istiny vo výške 51.270,98 Eur, ktorá bola splatná dňa 22.03.2010, so splátkou úroku vo výške 17.957,94 Eur, ktorá bola splatná dňa 22.03.2010 a v omeškaní s platením poplatku vo výške 112,-Eur a 100,- CZK, ktorý bol splatný dňa 31.03.2010. Na žalovaného 1/ bol Okresným súdom Banská Bystrica uznesením sp.zn. 1K/76/2013 dňa 23.05.2014 vyhlásený konkurz. 34. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že nárok žalobcu je po čiastočnom späťvzatí pohľadávky vo výške 1.096.529,12 Eur s príslušenstvom dôvodný voči žalovanému 2/ vo výške 100.000,--Eur, keďže v konaní nebolo sporné, že medzi žalobcom a žalovaným 1/ ako dlžníkom bola uzavretá zmluva o úvere a nebolo sporné, že žalovaný 2/ ako ručiteľ prehlásil, že pokiaľ žalovaný 1/ neuspokojí ktorúkoľvek pohľadávku žalobcu vyplývajúcu z úverovej zmluvy alebo jej časť, uspokojí ju ako ručiteľ veriteľa až do výšky 100% poskytnutého úveru. V konaní bolo preukázané že žalovaný 1/ čerpal úver vo výške 1.592.782,22 Eur. Podľa úverovej zmluvy mal byť úver aj s príslušenstvom splatný najneskôr do 19.6.2018.
35. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú námietku žalovaného 2/, že nárok žalobcu na zaplatenie zostatku úveru bol pri podaní žaloby predčasný, pretože ním stanovená splatnosť úveru nenastala. Poukazoval na to, že spolu so žalovaným 1/ namietli platnosť odstúpenia žalobcu od úverovej zmluvy s tým, že úverová zmluva stále trvá a odstúpenie je neplatné. Žalobca odstúpil od úverovej zmluvy dňa 28.5.2010 (žalovanému 1/ odstúpenie doručené dňa 7.6.2010), čím sa pohľadávka žalobcu voči žalovanému 1/ a 2/ stala splatnou. Žalovaný 2/ v priebehu konania poukazoval na to, že pred Okresným súdom Zvolen sa viedlo konanie o určenie , že úverová zmluva trvá a nezanikla odstúpením od zmluvy. Okresný súd Zvolen uznesením č. k. 11C/34/2013-189 zo dňa 13.novembra 2013 (č.l. 334) konanie zastavil vzhľadom k tomu, že žalovaný (žalobca v tomto konaní ) vzniesol námietku nedostatku právomoci okresného súdu a súd zistil, že vec sa má podľa zmluvy účastníkov prejednať v rozhodcovskom konaní. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením č. k. 12Co/23/2014-246 zo dňa 31.marca 2016 (č.l. 336) odvolacie konanie zastavil, pretože žalobca (žalovaný 1/ v tomto konaní) vzal odvolanie späť z dôvodu, že uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 1K/76/2013-226 zo dňa 23.5.2014 bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu TARQUS, s. r. o. „v konkurze“, Zvolen.
36. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že nepovažoval za podstatné venovať sa okolnostiam v súvislosti s odstúpením od predmetnej úverovej zmluvy, ktoré skutočnosti by nič nezmenili na samotnom rozhodnutí súdu vo veci, keď odvolací súd konštatuje, že podľa čl. III. bod 1 úverovej zmluvy sa dlžník (pôvodný žalovaný 1/) zaviazal vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky veriteľovi (žalobcovi) so všetkým príslušenstvom najneskôr do 19.6.2018, z čoho vyplýva, že minimálne v čase rozhodovania súdu prvej inštancie bol predmetný úver už splatný a splatný bol aj dňom vyhlásenia konkurzu na žalovaného 1/, keďže podľa § 46 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii sa nesplatné pohľadávky a záväzky úpadcu, ktoré vznikli pred vyhlásením konkurzu a ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu od vyhlásenia konkurzu až do zrušenia konkurzu považujú za splatné. Z uvedeného vyplýva, že úver poskytnutý žalovanému 1/ sa stal splatným minimálne už vyhlásením konkurzu na majetok žalovaného 1/.
37. Z týchto dôvodov odvolací súd konštatuje, že námietka žalovaného 2/, že konanie voči nemu je nespravodlivé, v rozpore s poctivým obchodným stykom, prípadne nebolo zisťované, či konanie žalobcu neodporuje dobrým mravom, resp. nejde o výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, preto nepožíva právnu ochranu je nedôvodná.
38. Za rozpor so zásadami poctivého obchodného styku považoval žalovaný 2/ práve svojvoľné nezákonné odstúpenie od úverovej zmluvy a následné uplatňovanie práva na zaplatenie celého úveru, ktoré umožnilo žalobcovi prostredníctvom vyhláseného konkurzu na majetok žalovaného 1/ speňažiť jeho majetok - penzión so zariadením na uspokojenie svojej pohľadávky. Pokiaľ žalovaný 2/ v odvolaní poukazuje na to, že žalovaný 1/ namietal počas celého konkurzného konania nezrovnalosti a nezákonnosti pri ocenení a následnom speňažení nehnuteľnosti, tieto skutočnosti nemajú vplyv na posúdenie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, pretože sa týkajú výlučne konkurzného konania a tieto námietky, ktoré uvádza žalovaný 2/ v odvolaní voči napadnutému rozhodnutiu bolo potrebné riešiť v konkurznom konaní a s tými to námietkami bol povinný sa vysporiadať konkurzný súd. Z uvedeného dôvodu na tieto argumenty žalovaného 2/ uvedené v bode 6 odvolania odvolací súd neprihliadal.
39. Súd prvej inštancie sa správne vysporiadal aj s výškou pohľadávky, ktorá bola žalovaným 1/ v rámci konkurzného konania uspokojená, teda nebolo sporné, že v rámci konkurzu na majetok dlžníka, teda žalovaného 1/ bol žalobca uspokojený v sume 567.131,18 Eur, s tým, že ku dňu 8.1.2014 žalovaný 1/ sám ako nezaplatenú čiastku titulom predmetného úveru uviedol sumu 1.167.889,61 Eur, teda aj napriek čiastočnému uspokojeniu v konkurze má žalobca pohľadávku minimálne 600.758,50 Eur, z čoho jednoznačne vyplýva, že žalobca má voči žalovanému 2/ pohľadávku, ktorá značne prevyšuje vymáhanú sumu, teda sumu 100.000,--Eur, ktorá zostala predmetom konania.
40. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že námietky žalovaného 2/ uvedené v tejto časti odvolania nie sú dôvodné, tieto boli vyvrátené v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré skutočnosti sú v napadnutom rozsudku podrobne uvedené a zdôvodnené.
41. Odvolací súd dospel k záveru, že nie sú dôvodné ani námietky žalovaného 2/ uvedené v odvolaní voči štvrtej výrokovej vete rozsudku Okresného súdu Zvolen, keď súd prvej inštancie aplikoval na rozhodnutie o trovách konania ust. § 255 ods. 2 CSP a mal za to, že tak žalobca ako aj žalovaný 2/ boli v konaní čiastočne úspešní, a preto rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.
42. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalovaného 2/ vyslovenú v odvolaní, že svojim konaním nezavinil, že došlo k zastaveniu konania v časti 1.096.529,12 Eur, pretože k tomuto došlo podľa jeho názoru plnením zo strany žalovaného 1/. Žalobca vzal voči žalovanému 1/ späť žalobu z dôvodu, že po vyhlásení konkurzu si v zmysle právnych predpisov musel svoju pohľadávku prihlásiť aj do predmetného konkurzu, kde bola zistená v celom rozsahu s tým, že po uhradení sumy 546.408,56 Eur a 10.994,72 Eur sa v konaní odôvodnene uplatnená pohľadávka kvôli správaniu žalovaného 1/ znížila na sumu vo výške 639.125,84 Eur s tým, že vedenie súdneho konania voči žalovanému 1/ stratilo opodstatnenie, a to bez akéhokoľvek zavinenia zo strany žalobcu. Zároveň v čiastočnom späťvzatí žaloby žalobca uviedol, že vymoženie celej zvyšnej časti pohľadávky od žalovaného 2/ je podľa jeho názoru vzhľadom na jeho finančnú situáciu nemožné, a preto má záujem v súdnom konaní uplatňovať si už len časť pohľadávky vo výške 100.000,--Eur spolu s úrokom z omeškania od žalovaného 2/.Okresný súd Zvolen vyššie citovaným uznesením konanie voči žalovanému 1/ zastavil, nepriznal žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania. Je pravdou, že konanie bolo zastavané z dôvodu vyhlásenia konkurzu na žalovaného 1/ a čiastočného uspokojenia pohľadávky žalobcu v konkurznom konaní. Na druhej strane je potrebné uviesť, že žalobca nemohol naďalej pokračovať v konaní voči žalovanému 2/ minimálne v časti o zaplatenie 567.131,18 Eur, teda v časti, v ktorej bol uspokojený v rámci konkurzu na žalovaného 1/, pretože by si nemohol uplatňovať dvakrát tú istú sumu. Tým, že bol žalobca uspokojený v konkurze v sume 567.131,18 Eur, možno konštatovať, že v tejto časti bol žalobca úspešný aj voči žalovanému 2/, keďže žalovaný 2/ bol jednak konateľom žalovaného 1/, ktorý zmluvu o úvere so žalobcom uzatvoril, ale bol aj ručiteľom , ktorý v zmluve o úvere vyhlásil, že uspokojí ako ručiteľ veriteľa až do výšky 100% poskytnutého úveru v prípade, že ho neuspokojí dlžník - žalovaný 1/. Je teda nesporné, že v tejto časti v sume 567.131,18 Eur zanikla povinnosť aj voči žalovanému 2/ ako ručiteľovi a žalobca bol minimálne v tejto časti povinný vziať žalobu späť aj voči žalovanému 2/, pretože tak ako už vyššie odvolací súd uviedol, nebol oprávnený domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky v tejto výške dvakrát.
43. Z uvedeného dôvodu odvolací súd nesúhlasí s tvrdením žalovaného 2/, že nezavinil zastavenie konania v časti 1.096.529,12 Eur, a že v tejto časti bol v konaní úspešný a neúspešný len v časti o zaplatenie 100.000,--Eur, a potom podľa jeho názoru pomer úspechu žalovaného 2/ predstavuje 83,28%, pretože tak, ako už bolo uvedené žalovanému 2/ zanikla povinnosť voči žalobcovi minimálne v sume 567.131,18 Eur, keďže v tejto sume bol žalobca uspokojený v konkurznom konaní voči spoločnosti TARQUS, s.r.o. Zvolen.
44. Odvolací súd tak po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými aspektmi zisteného skutkového stavu a podrobne svoje rozhodnutie odôvodnil. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia obsahuje odpovede na všetky relevantné právne otázky v konaní vznesené. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1,2 CSP ako vecne správny potvrdil.
45. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal voči žalovanému 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie postupom podľa ust. § 262 ods. 2 CSP.
46. Rozhodnutie bolo prijaté členmi odvolacieho senátu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).