Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/34/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej a členov senátu JUDr. Romana Tichého a Mgr. Miroslava Šeptáka, v právnej veci žalobcu: Q. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., S. XXX, právne zastúpený JUDr. Janou Ftorkovou, advokátkou, so sídlom Vojtecha Spanyola 1A, Žilina, IČO: 42 063 451, proti žalovaným: v 1/ rade M. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XX, D., právne zastúpený JUDr. Ivou Pavlíkovou, advokátkou, so sídlom J. V. XX, D., v 2/ rade JUDr. Q. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. T. XX, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 2C/211/2010-455 zo dňa 26. júna 2017, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaným v 1/ a v 2/ rade priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobný návrh žalobcu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zamietol; žalovaným v rade 1/ a 2/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie súdu prvej inštancie sa opiera o ust. § 134 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka. Vydržanie je osobitný originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona pri splnení zákonom požadovaných predpokladov. Jednak musí isť o spôsobilý predmet vydržania, držba musí byť oprávnená, držba musí byť nepretržitá počas celej zákonom ustanovenej doby. Na tomto mieste je potrebné podotknúť aj to, že vlastníkom nehnuteľnosti sa počínajúc januárom 1992 stane osoba, ktorá má nehnuteľnosť v oprávnenej držbe nepretržite po dobu 10 rokov, a to aj v prípade, že sa stala oprávneným držiteľom pred 01.01.1922; do doby oprávnenej držby pre vydržanie treba započítať dobu pred týmto dňom. Podľa platnej úpravy novely Obč. zákonníka zák. č. 509/91 Zb. s účinnosťou od 01.01.1992 sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov a ak ide o nehnuteľnosť, po dobu 10 rokov. Súd dal do pozornosti rozhodnutie súdu druhej inštancie, ktorý prikázal, aby posudzoval dobromyseľnosť žalobcu v rozhodujúcom období, t. j. od roku 1992 do roku 2000. Samotný žalobca tvrdil, že túto nehnuteľnosť užíval prakticky od doby, ako sa presťahoval do S.. Pestoval plodiny, choval a pásol na tejto nehnuteľnosti ovce. Skutočne aj z výpovedi viacerých svedkov, ktorých súd v konaní vypočul, a to B. V., Y. V., Q. V., W. R. a ďalších vyplýva, že títo si pamätali, ako žalobca túto nehnuteľnosť užíval, že tam pestoval plodiny a choval ovce. To však neznamená, že bol v držbe dobromyseľný. Na tomto mieste dáva súd do pozornosti, že v roku 1957 aj táto nehnuteľnosť bola zobratá do JRD a dokonca v roku 1988 bola táto nehnuteľnosť vyvlastnená. Vyplýva to aj z fotokópie vyvlastňovacieho rozhodnutia. Aj z pripojených dôkazov, ktoré prezentoval súd vo svojom písomnom rozhodnutí, vyplýva, že v roku 1990 začali rokovania medzi ONV a MsNV o tom, akým spôsobom sa

s týmito pozemkami naloží. Už vtedy boli vyzývané sporové strany, ako aj ostatní, aby doložili MsNV v akých podieloch sú spoluvlastníkmi na tejto nehnuteľnosti. V roku 1989 zomrel otec žalovaného v rade 1/. Po ňom mali dediť jeho deti, ale ešte aj v tom čase to bolo vyvlastnené a znárodnené pre Československý štát. Tento pozemok nebolo možné predediť. Bolo to možné až v roku 2004. Aj zo samotnej Dohody o urovnaní, na ktorú už súd poukázal vyššie, čo podpísali Z. F. a W. V. a samotný žalobca dňa 28.05.2009 bolo žalobcovi zrejmé, že pokým takúto dohodu podpisuje, tak vlastne priznáva to, že sa necítil byť vlastníkom tejto nehnuteľnosti. Keby sa cítil byť vlastníkom tejto nehnuteľnosti, v žiadnom prípade by neuzatváral najmä s W. V. Dohodu o urovnaní. Súd zdôrazňuje, že prakticky k žiadnej reálnej deľbe v skutočnosti nedošlo. Súd uznáva, že túto nehnuteľnosť mohol užívať ako spoluvlastník, že tam pestoval plodiny a pásol ovce, ale od tejto skutočnosti sa nedá odvíjať vydržanie vlastníckeho práva. Pokým žalobca preukazoval reálnu deľbu prípadne vydržanie v predchádzajúcich obdobiach, teda za účinnosti obyčajového práva, resp. za účinnosti Stredného občianskeho zákonníka, má súd za to, že zrejme ani reálna deľba neprebehla a neprebehlo ani vydržanie tak, ako to tvrdí žalobca, pretože jednoznačne následne boli spisované listiny jednotlivými sporovými stranami, a to zmluvy o zámene, ktoré zámeny sa týkali vždy iba podielov. Je nepopierateľný fakt, že Q. F. - starý otec žalobcu mal isté podiely na spornej nehnuteľnosti, a to zapísané v pozemkovoknižnej vložke XXX. Treba uviesť, že tieto podiely mal Q. F. vo vložke XXX a tieto podiely mal zdediť po ňom jeho syn M. F.. Keďže sa žalobca opieral o notársku zápisnicu N 503/69, tak z tej vyplýva, že Q. F. touto zmluvou chcel, aby tieto nehnuteľnosti získal M. F.. Ale z tejto notárskej zápisnice nie je zrejmé, či to bolo v celosti, či to nie je v spoluvlastníkom podiele. Táto zmluva spísaná na ŠN je preto neurčitá a nemožno odvíjať od nej vlastníctvo k nehnuteľnostiam. Pokým áno, tak len v určitých podieloch. V tomto čase už navyše tieto nehnuteľnosti užívalo bývalé JRD. V roku 1988 žalobca dostal podľa pôvodných veľkostí podielov svoj podiel pod rodinný dom, ktorý je tam dnes postavený, vďaka tomu, čo vlastnil jeho starý otec, ktorý notárskou zápisnicou previedol nehnuteľnosti na M. F., ale podľa názoru súdu a na tomto názore nemôže nič zmeniť, len spoluvlastnícke podiely. Žalobca odvodzuje vlastníctvo od M. F. na základe neformálnej darovacej zmluvy zo dňa 15.09.1990. Z výpovedí svedkov P. F. a Z. F. vyplýva, že po smrti mamy všetci 8 súrodenci sa dohodli, že nehnuteľnosť ponechajú Q. F., bolo to v roku 1993. Prevod nehnuteľností už podliehal vkladu do katastra nehnuteľností. Pokým teda sa rozhodli ostatní spoluvlastníci darovať túto nehnuteľnosť žalobcovi, táto zmluva mala byť zavkladovaná. Nebohý M. F. mal teda možnosť, pokým mu bola darovaná nehnuteľnosť, konvalidovať túto zmluvu. Súd má za to, že takýto vstup do držby zo strany žalobcu je absolútne v rozpore s ust. § 136 o držbe, žalobca nikdy dobromyseľný nebol, pretože svoj úkon mohol konvalidovať zákonným spôsobom, čo však to neurobil. V žiadnom prípade nemohol žalobca vstúpiť do oprávnenej držby v roku 1990. Najneskôr tak mohol urobiť v roku 1993, a to po smrti jeho mamy, keď sa súrodenci dohodli, že nehnuteľnosť by mala ostať vo vlastníctve žalobcu. I napriek tomuto držba nebola oprávnená, pretože v tomto prípade chýbal titul a tým titulom mala byť darovacia zmluva. Táto mala byť vypracovaná písomne, mohla byť zavkladovaná do katastra nehnuteľností. Súd ďalej uvádza, že od samotného začiatku muselo byť žalobcovi zrejmé, že táto nehnuteľnosť nie je právne vysporiadaná, najmä vlastníctvo k tejto nehnuteľnosti. V minulosti, nasvedčuje tomu aj vypracovaný geometrický plán z roku 2009, sa pokúsil na základe tohto geometrického plánu a vytvorením novej parcely, namiesto 84/2 parcelu 307/125, získať vlastníctvo k nehnuteľnosti. Toto sa mu však nepodarilo. Teda aj v tom období už vedel, že nie je vlastníkom tejto nehnuteľnosti, resp. jeho právni predchodcovia, chýbal mu titul nadobudnutia tejto nehnuteľnosti. Aj žalovaný v rade 1/ tvrdil, že viackrát upozorňoval žalobcu, že nie je oprávneným vlastníkom tejto nehnuteľnosti, ale iba spoluvlastníkom, v tom čase, keď sa žalobca rozhodoval stavať na tejto nehnuteľnosti rodinný dom. Odvodzovať svoje vlastnícke právo od notárskej zápisnice z roku 1959 k tomu sa už súd vyjadroval. Táto notárska zápisnica je neurčitá, lebo nie sú tam uvedené podiely, v ktorých mal získať spoluvlastnícky podiel právny predchodca žalobcu. Žalobca nesplnil zákonnom požadované predpoklady vydržania v časovom období roku 1990 až 2000. Ďalšie uvádzané skutočnosti, ktoré nastali po relevantnom časovom období sú preto z hľadiska vzniku práva žalobcu irelevantné. Jedným zo znakov oprávnenej držby je nakladanie oprávneného držiteľa s vecou ako vlastnou. Vo vzťahu k tomuto aspektu súd skúmal, či držiteľ mal po celú vydržaciu dobu vec vo faktickej moci. Podľa názoru súdu tým, že na tejto nehnuteľnosti pásol ovce, toto ešte nezakladalo titul, že je dobromyseľným vlastníkom tejto nehnuteľnosti. Práve naopak, ako to už spomínal, pokým tam chcel vystavať rodinný dom, toto mu nebolo umožnené, na čo bol upozornený samotným žalovaným v rade 1/, ktorý sa cítil byť takisto spoluvlastníkom tejto nehnuteľnosti. Domnelým právnym dôvodom, o ktorý žalobca opieral dobromyseľnosť držby je spomínaná Darovacia zmluva uzatvorená medzi jeho otcom M. F. a žalobcom. O tomto už vypovedali aj svedkovia na pojednávaní, že sa rozhodli, že sa na základe darovacej zmluvy stane vlastníkom žalobca. Už to vyššie súd spomínal, že pokým sa M. F. skutočne rozhodol darovať túto nehnuteľnosť žalobcovi, v tom období už takáto darovacia zmluva

podliehala zavkladovaniu do katastra nehnuteľností. Toto však nebolo urobené. Záverom súd uvádza, že žalobca nepreukázal platný nástupnícky titul vo vzťahu k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom konania po svojom otcovi M. F. a prípadne jeho predchodcovi Q. F.. Domnienka držiteľa, t. j. žalobcu, že mu vec alebo právo patrí, sa vždy musí opierať o niektorý právny úkon alebo inú právnu skutočnosť, na základe ktorých podľa jeho presvedčenia vec alebo právo nadobudol. V tom čase to mala byť darovacia zmluva medzi ním a jeho otcom M.. Znova však dáva súd do pozornosti výpoveď svedkyne P. F., t. j. sestra žalobcu, ktorá svedecká výpoveď je veľmi podstatná, pretože svedkyňa uviedla, že po tom, ako zomrela mama, tak sa všetci 8 súrodenci dohodli, že túto nehnuteľnosť ponechajú žalobcovi Q. F., to bolo asi v roku 1993. Následne svedkyňa Z. F., manželka žalobcu vypovedal, že si dokonca pamätala, že jeho otec spísal aj nejaký papier, že nehnuteľnosť daruje jej manželovi. Matka žalobcu zomrela v roku XXXX, v tom čase už platila novela Obč. zákonníka, kedy prevod nehnuteľností musel byť urobený písomne a podliehal už vkladu do katastra nehnuteľností. To znamená, že táto darovacia zmluva mala byť podpísaná a mala byť riadne zavkladovaná. Od tohto domnelého darovania si nemôže odvodzovať žalobca svoje vlastnícke právo. Súd nakoniec uzatvára, že nepreukázal, že bol dobromyseľný po celú dobu vydržania a jeho žalobu zamietol. O trovách konania rozhodoval súd v zmysle § 255 ods. 1

- súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V tomto konaní to boli žalovaní v rade 1/ a 2/, ktorí mali v konaní plný úspech, a preto im priznal trovy konania v rozsahu 100 %.

3. Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca. Odvolanie odôvodňuje ust. § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP. Poukazuje, že trvá na všetkých doterajších vyjadreniach a písomných podaniach. Súd spochybnil dobromyseľnosť držby žalobcu predmetnej pozemkovej nehnuteľnosti. V rozpore s vykonanými dôkazmi v súvislosti so spochybnením dobromyseľnosti žalobcu konštatoval, že v roku 1957 bola predmetná nehnuteľnosť zobratá do JRD a dokonca v roku 1988 vyvlastnená. Vyvlastňovacie rozhodnutie, ktoré však súd uvádza, sa nevzťahuje na tú časť pozemkov, ktorá je predmetom sporu ani na ďalšie pozemky, ktoré si majetkoprávne vysporiadali rodina W. a rodina V., ako to vyplýva z vykonaného dokazovania. Pokiaľ ide o vyvlastňovacie rozhodnutie vydané ONV, odbor územného plánovania v Žiline dňa 04.01.1988 č. ÚP 1356/1987, bola vyvlastnená časť parcely zapísanej vo vložke č. XXX parcela č. 84 v častiach tak, ako sa to uvádza na strane 2 vyvlastňovacieho rozhodnutia a za ktoré bola poskytnutá náhrada v sume 12.085,60 Kčs. Vychádzalo sa, pokiaľ ide o pozemnoknižných spoluvlastníkov, zo zápisov z pozemkovej knihy ohľadne formálneho vlastníctva, pretože deľba pred rokom 1954 bola realizovaná mimo pozemkovej knihy, teda pre účely vyvlastnenia a vyvlastňovacej náhrady, považoval ONV v Žiline za účastníkov konania účastníkov zistených podľa zápisu v pozemkovej knihe. Aj z ďalšieho listinného dôkazu, ktorým je list Obvodného úradu Žilina zo dňa 06.09.1991, doručený Obecnému úradu Hôrky vo veci vyplatenia vyvlastňovacej náhrady, je zrejmé, že záležitosť je zložitá, a to z dôvodu, že formálnoprávni vlastníci uvedení vo výpise z pozemkovej knihy sú odlišní od pôvodných faktických užívateľov pozemkov, ktorí ústne deklarujú svoje vlastníctvo, hoc ho nepreukazujú príslušnými právnymi listinami, čo tiež potvrdzuje, že v minulosti boli vykonané právne úkony, na základe ktorých vlastníctvo k pozemkom zapísaných v pkn vložke č. XXX ako parcela č. 84 bolo rozdielne oproti stavu zápisov v pozemkovej knihe. Pokiaľ ide o námietky V. V., je potrebné uviesť, že ide o dcéru M. V., ktorý zámennou a darujúcou zmluvou uzavretou dňa 13.03.1954 Čd 186/1954, ktorá sa nachádza v spisovom materiáli, zamenil s V. W. a s jej synom V. W. svoj podiel. Takže v čase vyvlastňovacieho konania už nebola V. V. ani ostatní spomínaní podielovými spoluvlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti. Jej námietky preto neboli dôvodné. Poukazuje tiež na obsah zámennej a darujúcej zmluvy Čd 186/1954, z ktorej jednoznačne vyplýva, že podiely jej otca M. V. Y. na základe uvedenej zmluvy nadobudla vdova V. W., rod. M. a na základe darovacej zmluvy Čd 186/1954 V. W., ale ešte pred rokom 1954, vstúpil do držby nielen podielu zapísaného pod r. č. 28, ale celého pásu pozemkov až po cintorín z pozemku zapísaného v pkn vložke č. XXX parcela č. 84 nachádzajúce sa z pohľadu od cintorína po pravej strane od pozemku, ktorý je predmetom sporu. Vlastnícke právo žalobcu k pozemku, ktorý je uvedený v petite žaloby, nie je spochybnené uvedeným vyvlastňovacím rozhodnutím, pretože vyvlastňovacím rozhodnutím z pozemku zapísaného v pkn vložke č. XXX parcela pkn 84 bola vyvlastnená len časť, ktorá sa uvádza na str. 2 vyvlastňovacieho rozhodnutia a vyplýva z geometrického plánu č. 243-2440-221-87 zo dňa 24.03.1987. Súd potom označené listinné dôkazy vyhodnotil v rozpore so zisteným skutkovým stavom, keď dospel k záveru, že parcela, ktorá je predmetom sporu, bola vyvlastnená, keďže predmetom sporu je len časť parcely zapísanej v pkn vložke č. XXX parcela č. pkn 84, a to tá časť, ktorá nebola predmetom vyvlastnenia. Vyvlastňovacie rozhodnutia, na ktoré poukazuje súd prvej inštancie, reálnu deľbu predmetného pozemku nespochybnili, pretože aj na základe právnych úkonov v súvislosti s výstavbou rodinných domov na pozemkoch parc. č. CKN 307/13, CKN 307/14 a CKN 307/15 bol rešpektovaný dlhotrvajúci stav držby odvodený od reálnej deľby pozemkov vykonanej

v dávnej minulosti. Poukazuje aj na vyslovený právny názor súdu druhej inštancie v uznesení č. k. 11Co 56/2013-311 zo dňa 27.05.2013, kde súd druhej inštancie konštatoval, že z celého radu listinných dôkazov i svedeckých výpovedí vyplýva, že k reálnej deľbe došlo.

4. Žalobca má za to, že k reálnej deľbe došlo pred rokom 1951, ktoré okolnosti vyplývajú z právnych úkonov, ktoré boli učinené v roku 1953 a 1954 už medzi dlhodobými držiteľmi nehnuteľnosti, ktoré v súčasnosti sú vo vlastníctve rodiny W., pretože pri reálnej deľbe vydelené nehnuteľnosti z pôvodného pozemku zapísaného v pkn vložke č. XXX parcela č. 84 pre V. V., rod. H. V. a jej deti tak, ako sú uvedené v Zámennej a darujúcej zmluve Čd 186/1954, už bola zamenená reálne vydelená nehnuteľnosť pre V. V., rod. H. V. a spol., zamieňala V. V., rod. H. V. a spol. s V. W., rod. M., čo je zrejmé aj z toho, že do držby pozemkov, ktoré v dávnej minulosti pri reálnej deľbe pripadli V. V., rod. H. V., na základe zámennej zmluvy vstúpila už v roku 1953 V. W. a v roku 1954 jej syn V. W.. Teda je zrejmé, že predmetom uvedenej zámennej a darovacej zmluvy už boli reálne vydelené pozemky z pkn parcely 84 vo vložke č. XXX. V súčasnosti ide o pozemky CKN 307/13, CKN 307/50, CKN 307/79 (LV č. XXX), CKN 307/51 (LV č. XXX), CKN 307/9 (LV č. XXX) a CKN 307/7 (LV č. XXX). Ing. W. V. zapísaný na LV č. XXX je vnuk V. W.. Vlastník V. W., nar. XX.XX.XXXX zapísaný na LV č. XXX je právnym nástupcom po V. W., ktorý nadobudol pri zámene pozemkov v roku 1954 predmetné nehnuteľnosti. Spoluvlastníci na LV č. XXX a XXX W. V., nar. XX.XX.XXXX a K. V., rod. W., nar. XX.XX.XXXX - tak, ako je to uvedené v osvedčení o vydržaní N 353/99, Nz 198/00 (č. l. 91 spisu), sú zať V. W. a K. W., rod. K. a dcéra V. W. a K., rod. K.. Pozemky po ľavej strane z pohľadu od cintorína po reálnej deľbe vykonanej v dávnej minulosti pripadli do vlastníctva W. V. Y., ktorý tak, ako je to uvedené v notárskej zápisnici N 60/93, Nz 174/93, sa vysporiadal so spoluvlastníkmi pkn parcely č. 84 na základe zámenných zmlúv, ktoré neboli uzatvorené v zákonom predpísanej forme (č. l. 99 spisu), a preto neboli zaevidovaní ani v pozemkovej knihe, z ktorých pozemkov v roku 1971 previedol darovacou zmluvou na W. V. a jeho manželku Y., rod. M., t. j. na syna a jeho manželku, pozemky parc.č. 307/10 orná pôda o výmere 664 m2 a KN 307/30 orná pôda o výmere 2482 m2 a v súčasností sú tieto pozemky evidované na V. V., rod. V. na LV č. XXX

- vnuka W. V. a Y. V., rod. M. (viď informatívna kópia z katastrálnej mapy). Pri tej istej reálnej deľbe vykonanej v dávnej minulosti pripadli na právneho predchodcu žalobcu Q. F. pozemky nachádzajúce sa v prírode v strede medzi pozemkami V. V. - t. č. W. a pozemkami W. V. Y. - t. č. V. V., pričom časť uvedeného pozemku zapísaného v pkn vložke č. XXX parcela č. 84 je v súčasnosti vedená na LV č. XXX ako parcela č. CKN 307/14 na žalobcu a časť na V. X., rod. F. a to pozemok parc.č. CKN 307/2 zapísaný na LV č. XXX, ktorá je dcérou P. F. - brata M. F.. Q. F. mal dvoch synov M. a P., pričom M. F. je otec žalobcu a P. F. bol otec V. X. - vlastnícky zapísanej na LV č. XXX. Q. F. kúpnou a darovacou zmluvou registrovou Štátnym notárstvom pod RI 613/69 previedol na svojho syna M. F. všetky pozemky vo S. okrem tých, ktoré v bode 1. - teda rodinný dom č. XX vo S. a priľahlý dvor so záhradou previedol na V. F. s manželkou T. F., teda aj pozemky zapísané v pkn vložke č. XXX parcela č. 84, pričom v zmluve uvádza, že aj keď ide o neúplné alebo nedostatočné označenie parciel pozemnoknižných, nič to na veci nemení, lebo daruje svojmu synovi M. F. všetky poľnohospodárske pozemky, ktoré vlastní. Tieto pozemky, ktoré pri reálnej deľbe pripadli Q. F. a následne na základe darovacej zmluvy Rl 613/69 M. F. a na základe neformálnej darovacej zmluvy zo dňa 15.9.1990 zo M. F. prešli na žalobcu, sú predmetom sporu a sú v súčasnosti zapísané na LV č. XXX ako parcela EKN 84/2 orná pôda o výmere 5082 m2 novovytvorená geometrickým plánom označeným v petite žaloby ako parcela č. CKN 307/125 o výmere 2396 m2. Žalobca sa nestotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že k reálnej deľbe nedošlo a poukazuje na právny názoru súdu druhej inštancie, z ktorého súd prvej inštancie pri rozhodovaní nevychádzal a neriadil sa dôsledne ani v ostatnom intenciami krajského súdu. Zo všetkých v konaní vykonaných dôkazov je zrejmé, že k reálnej deľbe medzi podielovými spoluvlastníkmi muselo dôjsť, pretože pozemky po pravej strane od pozemku, ktorý je predmetom sporu, z pohľadu cintorína, tak aj pozemky po ľavej strane od pozemku, ktorý je predmetom sporu, majú v dlhodobej držbe a tieto aj majú vlastnícky vysporiadané rodina W. a V., pričom ich dlhodobú a nerušenú držbu nikto nespochybnil. Podobne tak nerušenú, dobromyseľnú a dlhodobú držbu žalobcu najmenej od 50-tych rokov do roku 2009 nikto nespochybnil. Problémy začali až v roku 2009 potom, ako žalovaný v 1/ rade nadobudol spoluvlastnícke podiely od formálnych pozemnoknižných spoluvlastníkov, a to od právnych nástupcov tých, ktorí v dávnej minulosti svoj reálne oddelený pozemok zamenili s V. V., rod. H. V.. Poukazuje na osvedčenia N 243/99, Nz 185/00 o vydržaní vlastníckeho práva a rovnako osvedčenia N 353/99, Nz 198/00, ktorými si pozemky V. W., K. W., W. V., K. V. majetkoprávne vysporiadali, pričom v osvedčeniach sa už odkazuje na v minulosti vykonané zámeny a reálnu deľbu s ostatnými pkn spoluvlastníkmi. S poukazom na obsah listinných dôkazov z roku 1953 a 1954 je zrejmé, že k reálnej deľbe došlo pred rokom 1951. Pokiaľ by súd však mal za to, že reálna deľba pred rokom 1951 nie je jednoznačne preukázaná,

žalobca má za to, že v konaní bolo preukázané splnenie všetkých predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním v prospech žalobcu dobromyseľnou nepretržitou držbou od roku 1990 až do roku 2009 a napokon až doposiaľ, pretože žalobca doposiaľ predmetnú nehnuteľnosť dobromyseľne a neprerušene užíva. Z notárskej zápisnice N 503/69, Nz 699/69, predmetom ktorej je aj darovacia zmluva registrovaná Štátnym notárstvom v Žiline pod Rl 613/69 uzavretá medzi starým otcom žalobcu Q. F. a jeho synom M. F. - otcom žalobcu (s manželkou V., rod. V.), súd prvej inštancie vyvodil záver, že predmetná zmluva nie je určitá z hľadiska predmetu prevodu z Q. F. na M. F. (manželka V. F., rod. V.), pretože z nej nie je zrejmé, či predmetom prevodu sú pozemky alebo podiely, a teda nemožno podľa súdu prvej inštancie odvíjať vlastníctvo k nehnuteľnostiam, a pokiaľ áno, tak len v určitých podieloch. Z obsahu uvedenej darovacej zmluvy vyplýva, že starý otec žalobcu Q. F. uvedenou zmluvu daroval svojmu synovi M. F. (s manželkou V., rod. V.) pozemky, a to celú poľnohospodársku pôdu, ktorú vlastní, menovite nehnuteľnosti, ktoré sú zapísané v tam uvedených pozemnoknižných zápisniciach - okrem iných pkn vložiek aj vložka č. XXX parcela č. 84, pričom aj neúplné a nedostatočné označenie pozemnoknižných parciel podľa darovacej zmluvy nič nemení, lebo daruje všetky poľnohospodárske nehnuteľnosti, ktoré vlastní. V darovacej zmluve sa síce uvádza, že prevádza celú poľnohospodársku pôdu, ktorú darca vlastní, ktorá je v užívaní JRD, avšak parcela č. 84 vo vložke č. XXX nikdy nebola v užívaní JRD, čo je zrejmé aj z listinných dôkazov opravných úkonoch z roku 1953 - 1954, ktoré sa vzťahujú k parcely č. 84 vo vložke č. XXX (Zámenná a darujúca zmluva Čd 186/1954, zápisnica zo dna 21.07.1953 napísaná ohľadne výmeny pozemkov na MNV vo S., z osvedčení o vydržaní N 243/99, Nz 185/00 a osvedčenia N 353/99, Nz 198/00). Z hľadiska splnenia predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním pre žalobcu je dôležitou okolnosťou, že žalobca bol dobromyseľný v tom, že nehnuteľnosť, ktorú mu otec daroval darovacou zmluvou zo dňa 15.09.1990, mu vlastnícky patrí, pretože si bol vedomý toho, že ako si od detstva pamätal (žalobca narodený 29.01.1958), predmetnú nehnuteľnosť mal v držbe jeho otec nerušene, dobromyseľne, a to nielen čo do podielu ale celý pozemok, ktorý z jednej strany susedil s W. a z druhej strany s V. a tiež že predtým v takom istom rozsahu mal pozemok v dobromyseľnej, nerušenej držbe jeho starý otec Q. F.. Na základe darovacej zmluvy registrovanej Štátnym notárstvom pod RI 613/69 vstúpil M. F. (manželka V., rod. V.) do držby celej parcely, ktorá je predmetom sporu, t.j. je reálne oddelenej časti parcele zapísanej v pkn vložke č. XXX parcela č. 84 a nielen čo do podielov. Nie je možné z obsahu darovacej zmluvy registrovanej Štátnym notárstvom v Žiline pod RI 613/69 vyvodiť záver, že predmetom boli len podiely zapísané v pkn vložke č. XXX parcela č. 84 na Q. F., pretože z celého vykonaného dokazovania vyplýva, že formálni podieloví spoluvlastníci zapísaní v uvedenej pkn vložke si nikdy až do roku 2009 neuplatňovali žiadne nároky na podiely v uvedenej parcely a naviac majetkoprávne si vysporiadali pozemky, ktoré na základe reálnej deľby získali do vlastníctva osvedčeniami o vydržaní vlastníckeho práva tak, ako na to podrobne poukazoval žalobca v odvolaní proti rozsudku Okresného súdu v Žiline č. k. 2C 211/2010-283 zo dňa 10.01.2013, na ktorých skutkových tvrdeniach žalobca zotrváva. Pokiaľ súd prvej inštancie zdôrazňuje, že nebol preukázaný právny dôvod, na základe ktorého vstúpil žalobca do oprávnenej nerušenej držby, žalobca poukazuje na právny názor odvolacieho súdu už v uvádzanom uznesení, podľa ktorého dobrá viera sa môže opierať aj o domnelý právny dôvod, pričom domnelý právny titul držby musí byť preukázaný pred začiatkom plynutia vydržacej doby. Týmto domnelým právnym dôvodom, o ktorý opiera žalobca dobromyseľnosť držby, je spomínaná darovacia zmluva. Žalobca s predmetným pozemkom nakladal po celú vydržaciu dobu od roku 1990 dobromyseľne až do roku 2009 a naďalej nakladá rešpektovaný aj ostatnými spoluvlastníkmi okrem žalovaných v 1/ a v 2/ rade. Stav, že žalobca má vec vo svojej faktickej moci, spochybnený nebol. Spochybňovanie dobromyseľnosti držby po celú dobu stanovenú zákonom súdom prvej inštancie nie je dôvodné. Z hľadiska dobromyseľnosti držby žalobcu pri vstupe do držby počas celej vydržacej doby je veľmi dôležitou skutočnosťou, že okolité pozemky z jednej aj z druhej strany pozemku, ktorý je predmetom sporu, boli vlastnícky vysporiadané s ostatnými pozemnoknižnými spoluvlastníkmi. Z hľadiska oprávnenosti držby je dôležitý právny úkon darovacia zmluva uzavretá 15.09.1990, ktorý titul preukazuje dobrú vieru v držbe predmetnej nehnuteľnosti, i keď ide o domnelý právny dôvod držby. Platná judikatúra pripúšťa aj domnelý právny dôvod ako právny titul oprávnenej držby. Žalobca s poukazom na všetky okolnosti bol dobromyseľný, že mu nehnuteľnosť patrí. Mal nehnuteľnosť vo svojej faktickej moci po celú vydržaciu dobu. Nemohol mať žiadne pochybnosti s prihliadnutím na všetky okolnosti, že by pri držbe predmetnej nehnuteľnosti nebol v dobrej viere. Čo sa týka dohôd o urovnaní, tieto nenarušujú oprávnenú nerušenú držbu, pretože do uzavretia týchto zmlúv žalovaní v 1/ a v 2/ rade ani ich právni predchodcovia neučinili vo vzťahu k žalobcovi žiaden prejav, na základe ktorého by mohli byť v žalobcovi vyvolané pochybnosti o jeho dobromyseľnosti alebo oprávnenosti držby. Poukazuje na ust. § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobca po celý čas držby pri započítaní držby právnych predchodcov, teda aj jeho právni predchodcovia počas držby boli v presvedčení, že sú vlastníkmi veci,

ktorú držia. Aj v prípade, že by mal žalobca takéto pochybnosti, hoci vykonané dôkazy to nepreukazujú, podľa ust. § 130 ods. 1 druhá veta OZ, pri pochybnostiach či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, sa predpokladá, že držba je oprávnená. Žalobca ani po roku 2009, keď mu žalovaný v 1/ rade prvýkrát začal tvrdiť, že má spoluvlastnícke podiely v nehnuteľnosti, ktorú on dlhodobo užíva, nemal dôvod pochybovať o svojom vlastníckom práve k predmetnej nehnuteľnosti vzhľadom na vedomosť o v minulosti vykonaných právnych úkonoch. Žalovaný v 2/ rade nadobudol vlastnícke právo k podielu až zápisom v roku 2010 na základe kúpnej zmluvy s vkladom dňa 02.07.2010 pod V 4767/10 až potom, ako žalobca mal záujem s V. W. uzavrieť zmluvu o urovnaní na základe v minulosti vykonaných právnych úkonoch a deľby. Žalobca žiada, aby súd druhej inštancie napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobnému návrhu v celom rozsahu vyhovie a priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

5. Žalovaný v 1/ rade vo vyjadrení má za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a stotožňuje sa so závermi rozsudku okresného súdu. Pokiaľ ide o tvrdenú reálnu deľbu právnych predchodcov žalobcu, samotná právna zástupkyňa prezentovala dôkazy, ktoré v písomnej podobne boli vyhotovované v roku 1954. Z vyššie uvedených listinných dôkazov nemožno vyvodiť reálnu deľbu celých parciel. Účastníkom týchto dohôd nebol ani žalobca, ani jeho právni predchodcovia. Naopak, darovacou zmluvou č. RI 613/69 aj právna zástupkyňa žalobcu potvrdila, že pozemky, ktoré Q. F. spolu s manželkou T. darovali M. F. a V. F., teda rodičom žalobcu, boli v čase darovania v užívaní JRD a z tejto zmluvy nie je zrejmé, že by darovali celé nehnuteľnosti, nakoľko ohraničujú masu darovanej pôdy v bode II. tak, že sa jedná o pôdu na meno Q. F., poťažmo V. F., rod. E., po ktorej mal Q. F. dediť. Z takéhoto znenia darovacej zmluvy je zrejmé, že sa jednalo o podiely Q. F.. Plne sa stotožňuje s listinnými dôkazmi a ich vyhodnotením okresným súdom. Z týchto listín vyplýva, že k skutočnej reálnej deľbe pozemkov nedošlo. Udalosti medzi rokmi 1987 - 1990 popísané okresným súdom vylučovali zároveň aj oprávnenosť držby samotného právneho predchodcu žalobcu, a preto následné tvrdenie vstupu žalobcu do držby po svojom právnom predchodcovi otcovi M. F. ohraničené konkrétnym dátumom dňom 15.09.1990 sa zdá byť absolútne nereálnym. V tomto smere poukazuje aj na výpoveď svedkýň P. F. a Z. F., ako aj V. S.. Z vyššie uvedených výpovedí je zrejmé, že k údajnému žalobcom tvrdenému darovaniu mohlo dôjsť až v roku 1993, avšak v tomto čase už platila úprava § 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka, tiež ust. § 2 ods. 2 zákona č. 265/1990 Zb. o zápise vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam. Pokiaľ by M. F. daroval spornú nehnuteľnosť žalobcovi, musel by tak urobiť platným právnym úkonom. Neplatný právny úkon od začiatku nemôže byť základom pre splnenie podmienok vydržania. Žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

6. Žalovaný 2/ vo vyjadrení udáva, že držbu zo strany žalobcu nemožno uznať. Poukazuje na to, že advokátka žalobcu bráni užívaniu a nakladaniu s jeho nehnuteľnosťou v podiele, ktorý vlastní už 7 rokov. Svoj podiel nemôže predať, nemôže ho reálne v teréne vyznačiť, pretože na nehnuteľnosť je vedená žaloba. Svoj podiel kúpil riadnou zmluvou od vlastníka pána V. W. zo dňa 02.07.2010, ktorej vklad bol povolený v katastri pod V 4767/10. Nehnuteľnosť nadobudol vkladom a jedná sa o kúpnu zmluvu. Zápis pána V. W. o nadobudnutí nehnuteľnosti bol legálny a jej odpredajom sa stal legitímnym vlastníkom. Q. F. mal pred samotnou žalobou veľa času na to, aby si nehnuteľnosť vysporiadal s pánom V. W.. Pred podaním žaloby prebehol v obci S. ROEP a trval asi 5 rokov. V tomto období Q. F. na spornú nehnuteľnosť vo vzťahu k W. V. nereagoval. Pán W. nehnuteľnosť nikdy neprepísal v prospech žalobcu ani jeho právni predchodcovia. Pokiaľ sa týka ochrany jeho práv k podielu predmetnej nehnuteľnosti, podáva na žalobcu a jeho právnu zástupkyňu trestné oznámenie. Stotožňuje sa aj s vyjadrením žalovaného v 1/ rade prostredníctvom jeho advokátky. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie toho, že je výlučným vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Žiada, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

7. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaných v 1/ a v 2/ rade nesúhlasí s názorom žalovaného, podľa ktorého za daného stavu, keď zo strany žalobcu bolo poukazované na listinný dôkaz z roku 1954, a to Čd 186/1954, z týchto dôkazov nie je možné vyvodiť, že reálna deľba bola vykonaná pred rokom 1951. Vychádzajúc z obsahu tejto listiny, na základe zámennej zmluvy došlo k zámene nie podielov, ale reálne vydeleného pozemku, ktorý už v roku 1953 mala v držbe V. V. a ktorý pripadol do vlastníctva V. W. a na základe tej istej zámennej zmluvy jej syna V. W., keď už v roku 1953 vstúpila V. W. a jej syn do držby nie podielov zapísaných vo vložke č. XXX, miestne číslo 84, ale do držby reálne oddeleného pozemku, je zrejmé, že k reálnej deľbe došlo pred rokom 1951 tak, ako to podrobne zdôvodňuje žalobca. V tejto súvislosti opätovne poukazuje na právny názor krajského súdu vyslovený v zrušujúcom uznesení

sp. zn. 11Co/56/2013. Pokiaľ vo vyjadrení právna zástupkyňa žalovaného v rade 1/ konštatuje, že aj právna zástupkyňa žalobcu potvrdila, že pozemky, ktoré Q. F. spolu s manželkou T. darovali M. F. a V. F. - rodičom žalobcu darovacou zmluvou RI 613/69, boli v čase darovania v užívaní JRD, je potrebné uviesť, že ide o vykonštruované a zavádzajúce tvrdenie. Predmetný pozemok totiž nikdy nebol v užívaní družstva, ale vzťahuje sa k inej poľnohospodárskej pôde. Skutočnosť, že predmetný pozemok zapísaný v pkn vložke č. XXX ako parcela č. 84 nebol v užívaní družstva, vyplýva aj z obsahu notárskej zápisnice č. N 243/99, Nz 185/2000 zo dňa 14.06.2000, ktorou si V. W. s manželkou s poukazom na zámeny pozemkov a reálnu deľbu s ostatnými podielovými spoluvlastníkmi pozemku odvodzovali vydržanie predmetných pozemkov. Podobne tak aj z obsahu notárskej zápisnice zo dňa 23.09.1993 pod č. N 60/93, Nz 174/1993 vyplýva, že predmetný pozemok nebol v užívaní družstva. Je zavádzajúce tvrdenie vo vyjadrení k odvolaniu, kde poukazuje právna zástupkyňa žalovaného v rade 1/ na výpoveď svedkyne P. F., staršej sestry žalobcu, pretože svedkyňa vypovedala o tom, že starý otec, t. j. Q. F. daroval predmetné nehnuteľnosti jej rodičom, teda aj rodičom žalobcu V. a M. F., ale nie potom, ako mama zomrela, ako to nesprávne vykladá právna zástupkyňa žalovaného v 1/ rade. V tomto smere poukazuje na výpoveď označenej svedkyne, z ktorej vyplýva, že Q. F. daroval predmetné nehnuteľnosti V. a M. F. a až následne sa pokračuje v jej výpovedi, aký stav nastal potom, ako zomrela matka V. F.. Čo sa týka darovania, ku ktorému sa vyjadrovala svedkyňa, k tomuto darovaniu sa vzťahuje darovacia zmluva RI 613/69. Pokiaľ sa svedkyňa vyjadrovala k tomu, že potom, ako zomrela mama V. F., sa všetci súrodenci dohodli, že túto nehnuteľnosť ponechajú žalobcovi a jeho manželke, táto svedkyňa vypovedala z dôvodu, že do dedičského konania po V. F. musel notár zaradiť podiel predmetnej nehnuteľnosti, ktorý bol zapísaný v pozemkovej knihe na V. F.. Pokiaľ ide o výpoveď svedkyne Z. F., priamo z jej výpovede vyplýva, že svokor, t. j. M. F. spísal nejaký papier, že žalobcovi daruje túto nehnuteľnosť, čo sa aj potvrdilo preukázaním darovacej zmluvy napísanej vlastnou rukou M. F. dňa 15.09.1990, z obsahu ktorej je zrejmé, že predmetný pozemok, ktorý je oddelený medzami a ktorý jeho otec Q. F. nadobudol v dávnej minulosti zvaný F., nachádzajúci sa za pozemkom, na ktorom má postavenú stavbu Q. F. a ktorý je až po cintorín medzi pozemkami V. W. a W. V., daruje synovi Q. F.. Podobne pokiaľ ide o výpoveď svedkyne V. S., sestry žalobcu, žalobca zdôvodňuje súhlas dedičov po nebohej V. F., aby predmetný podiel, ktorý bol predmetom dedičstva, bol ponechaný bratovi Q.. Žalobca nesúhlasí s vyhodnotením dôkazov, čo sa týka vstupu do oprávnenej držby žalobcu ako vlastníka predmetných nehnuteľností až v roku 1993. Pokiaľ právna zástupkyňa žalovaného v 1/ rade uvádza, že pokiaľ by otec žalobcu M. F. daroval spornú nehnuteľnosť žalobcovi, musel by tak urobiť platným právnym úkonom, pretože predmetná darovacia zmluva zo dňa 15.09.1990 bola neformálnym právnym úkonom. Žalobca poukazuje na platnú judikatúru vzťahujúcu sa k zákonným predpokladom na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, ako aj na právny názor súdu druhej inštancie v zrušujúcom uznesením. Podľa tohto právneho názoru oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, o platný právny úkon, na základe ktorej držiteľ vstúpi do dobromyseľnej oprávnenej držby, postačuje, aby tu bol domnelý právny dôvod, pričom v konkrétnej veci žalobca bol v dobrej viere s prihliadnutím na všetky okolnosti, a to nielen pri hodnotení subjektívnych predstáv držiteľa pri posudzovaní dobrej viery, ale aj z objektívneho hľadiska, že mu nehnuteľnosť vlastnícky patrí. Pokiaľ ide o vyjadrenie žalovaného 2/, poukazuje na niektoré zrejmé nesprávnosti, ktoré obsahuje. Žalovaný 2/ sa snaží zdiskreditovať právnu zástupkyňu žalobcu. Žalovaný 2/ nadobudol spoluvlastnícky podiel na základe kúpnej zmluvy od V. W. a odvoláva sa na to, že na LV nebol uvedený žiaden zápis na základe deľby nehnuteľnosti. Z dôkazov, ktoré boli vykonané v konaní vrátane listinných dôkazov, vyplýva, že V. W. reálne oddelenú časť pozemkovej nehnuteľnosti pkn 84 v pkn vložke č. XXX, ktorú na základe Zámennej a darovacej zmluvy Čd 186/1954 nadobudol a po ňom jeho právni nástupcovia majú v dlhodobej, nerušenej držbe na základe právnych titulov, ktoré boli v konaní označené, pričom ide o pás pozemkov v línii CKN 307/13, CKN 307/50, CKN 307/79 (LV č. XXX), CKN 307/51 (LV č. XXX), CKN 307/9 (LV č. XXX), CKN 307/7 (LV č. XXX) až po cintorín, po roku 1954 nikdy nemal v držbe a neužíval strednú časť pôvodnej pkn parcely č. 84 zapísanú v pkn vložke č. XXX (hoci predmetom kúpnej zmluvy, ktorou nadobudol žalovaný v 2/ rade predmetný podiel v pozemku EKN 84/2, je práve stredná reálne oddelená časť pôvodnej parcely pkn č. 84 vo vložke č. XXX), ale on a jeho právni nástupcovia mali v dlhodobej nerušenej držbe reálne oddelenú časť pôvodnej pkn parcely nachádzajúcej sa po pravej strane z pohľadu od cintorína od pozemku, ktorý je predmetom sporu, t. j. parc. č. CKN 307/13, CKN 307/50, CKN 307/79, CKN 307/51, CKN 307/9 a CKN 307/7. Pokiaľ ide o tvrdenia vzťahujúce sa k ROEP-u v obci S., v obci boli vykonané úpravy podľa ZRPS v rokoch 1994 - 1997. Žalobca pôsobil dlhodobo v zahraničí a nemal vedomosť o tom, že sa vykonáva ZRPS. Je však zrejmé, že v rámci ZRPS ani ďalším vlastníkom, ktorí na základe v minulosti vykonanej reálnej deľby nadobudli pozemky do svojho vlastníctva (konkrétne V. W. s manželkou), neboli založené vlastnícke vzťahy. Je pravdou, že pred podaním žaloby boli formálni pkn spoluvlastníci, ktorí boli zapísaní na LV č.

XXX pozvaní do advokátskej kancelárie v záujme mimosúdneho vyrovnania veci. Tí, ktorí uznali reálnu deľbu, uzavreli so žalobcom dohody o urovnaní, pričom bol pozvaný aj V. W., ktorý nároky žalobcu uznal, avšak pred spísaním dohody o urovnaní po tomto rokovaní previedol spoluvlastnícky podiel na žalovaného v 2/ rade. Nie je pravdou, že v čase, keď bolo rokovanie s V. W., žalovanému v 2/ rade svedčilo vlastnícke právo k predmetnému pozemku. Žalovaný v 2/ rade sa nikdy nedomáhal vstupu do podielu, a preto mu nemohlo byť ani bránené v užívaní a nakladaní s nehnuteľnosťou. Žalobca zotrváva na svojich doterajších podaniach, výpovediach, písomných stanoviskách.

8. Žalovaný v 1/ v rade vo svojom ďalšom vyjadrení poukázal na obsah vyjadrenia zo dňa 08.11.2017 a poukazuje na skutočnosť, že žalobca nemohol mať ani len domnelý právny dôvod myslieť si, že môže vydržať sporný pozemok, a to predovšetkým preto, že jeho otec M. F. doposiaľ žije. On sám doposiaľ nikdy nenadobudol vlastníctvo ani nevstúpil do držby po právnom predchodcovi Q. F. a ako žijúca osoba v prípade, že by tak bolo, bol povinný usporiadať právne vzťahy vo vzťahu k svojmu synovi v súlade s platnými právnymi predpismi, čo znamená písomnou formou a následným vkladom do katastra. Žiaden z týchto právnych úkonov žalobca v konaní nepredložil, nakoľko takéto úkony sa nestali. Žiada napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

9. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe odvolania žalobcu v rozsahu a z dôvodov daných ustanoveniami § 379, § 380 a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario) postupom v zmysle ust. § 219 ods. 3 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP.

10. Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Hoci odvolací súd sa nestotožnil so všetkými čiastkovými závermi súdu prvej inštancie a odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné, výrok napadnutého rozsudku považuje za vecne správny.

11. Odvolací súd sa nestotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie o nepreukázaní reálnej deľby predmetnej nehnuteľnosti medzi pôvodnými pozemnoknižnými spoluvlastníkmi.

12. V tejto otázke odvolací súd zotrváva na záveroch svojho zrušujúceho uznesenia (uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 11Co/56/2013-311 zo dňa 27. mája 2013), keď z rozsiahleho dokazovania vyplýva, že medzi pozemnoknižnými spoluvlastníkmi pôvodnej pkn parcely č. 84 zapísanej vo vložke č. XXX prebehla v dávnej minulosti reálna deľba akceptovaná všetkými pozemnoknižnými spoluvlastníkmi, od ktorej deľby jednotliví pozemnoknižní spoluvlastníci a ich právni nástupcovia užívali nehnuteľnosti reálne vydelené, avšak bez toho, aby došlo k zápisu reálnej deľby, či už do pôvodnej pozemkovej knihy, alebo následne do katastra. Uskutočnená reálna deľba bez toho, aby bola zachytená či už konštitutívnym alebo deklaratórnym zápisom v evidencii nehnuteľností, bola minimálne od 50-tych rokov minulého storočia rešpektovaná všetkými pozemnoknižnými spoluvlastníkmi, ako aj ich právnymi nástupcami, a to až do roku 2009. Nielen žalobca, ale aj právni predchodcovia žalovaných v 1/ a 2/ rade odvodzujú vlastníctvo súvisiacich nehnuteľností práve od reálnej deľby, na ktorú žalobca poukazuje. Žalobca predložil celý rad listinných dôkazov (zmluvy, notárske zápisnice), ako aj z vykonaných svedeckých výpovedí vyplýva, že k reálnej deľbe došlo, pričom účastníci deľby, resp. ich právni nástupcovia zhodne vyjadrili okolnosti tejto deľby, z ktorej je možné vyvodiť, komu z pozemnoknižných spoluvlastníkov prípadne ich nástupcov, ktorý pozemok reálne v prírode vydelený pripadol. V tomto sa možno stotožniť s obhajobou žalobcu, že k reálnej deľbe došlo ešte pred rokom 1951, pretože právne úkony, ktoré boli uskutočňované v rokoch 1953, 1954 sa už práve od reálnej deľby odvíjali a na ňu nadväzovali.

13. Reálna deľba je pritom dôležitou právotvornou skutočnosťou. Pokiaľ k reálnej deľbe došlo pred rokom 1951 do platnosti Stredného občianskeho zákonníka (pričom vykonané dokazovanie tomu nasvedčuje), takáto reálna deľba vykonaná medzi spoluvlastníkmi, a to aj v prípade, ak nebola zapísaná v pozemkovej knihe, mala za následok vznik vlastníckeho práva pôvodného pozemnoknižného spoluvlastníka k reálne vydelenému pozemku a znamenala zrušenie podielového spoluvlastníctva pôvodných pozemnoknižných spoluvlastníkov k spoločnej nehnuteľnosti (rozhodnutie 911/1932 Úradnej zbierky rozhodnutí Najvyššieho súdu ČSR).

14. Možno dať odvolateľovi za pravdu aj v tom smere, že vyvlastnenie, na ktoré poukazuje okresný súd, sa nedotklo nehnuteľnosti, ktorá je predmetom konania, keď súčasťou vyvlastňovacieho rozhodnutia boli označené diely, ktorých sa toto vyvlastnenie dotýka a sporný pozemok toto vyvlastnenie nezasahuje.

15. Žalobca odvíja svoje právne nástupníctvo od svojich právnych predchodcov. Pôvodným, v pozemkovej knihe zapísaným spoluvlastníkom, bol Q. F.. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že v rámci reálnej deľby uskutočnenej medzi spoluvlastníkmi, hoci táto reálna deľba nebola zapísaná do pozemkovej knihy, sa stal práve Q. F. vlastníkom vydelenej nehnuteľnosti, ktorá zodpovedá predmetu konania. Žalobca preukázal, aké diely spoločnej nehnuteľnosti parcely pôvodnej zapísanej v pozemkovej knihe vo vložke č. XXX pod r.č. 84 pripadli ostatným podielovým spoluvlastníkom, ktorých právnymi nástupcami sú žalovaní v 1/ a 2/ rade. Hoci reálna deľba nebola zachytená konštitutívnym alebo deklaratórnym zápisom v evidencii nehnuteľností, čoho dôsledkom boli pozemnoknižní spoluvlastníci naďalej formálne vedení ako podieloví spoluvlastníci nehnuteľností, možno konštatovať, že došlo k zrušeniu podielového spoluvlastníctva spoločnej nehnuteľnosti a Q. F. sa stal vlastníkom reálne vydeleného pozemku, ktorý zodpovedá pozemku, ku ktorému si žalobca uplatňuje vlastnícke právo. Q. F. za svojho života nehnuteľnosti, ktoré vlastnil a medzi tým aj pozemnoknižnú parcelu č. 84 zapísanú vo vložke č. XXX katastrálne územie S., previedol na svojho syna M. F. a jeho manželku V. F., a to na základe zmluvy spísanej formou notárskej zápisnice pod č. N 503/69, Nz 699/69 registrovanej Štátnym notárstvom pod RI 613/69. Keďže v tomto čase už Q. F. vlastnil reálne vydelenú, hoc evidenčne nezachytenú časť nehnuteľnosti pozemnoknižnej parcely č. 84 zapísanej vo vložke XXX, uvedenou notárskou zápisnicou prešlo na M. F. a manželku V. vlastníctvo k takto vydelenej nehnuteľnosti.

16. Žalobca sa domáha určenia vlastníckeho práva vydržaním na základe nerušenej a dobromyseľnej držby, do ktorej vstúpil v roku 1990 na základe darovacej zmluvy od svojho otca M. F..

17. Možno konštatovať, že uvedená darovacia zmluva zo dňa 15. septembra 1990 bez ďalšieho nespôsobila nadobudnutie vlastníckeho práva k pozemku, ktorý je predmetom sporu, pretože nebola registrovaná štátnym notárstvom (do 31.12.1992), resp. v období po 1.1.1993 zavkladovaná do katastra nehnuteľností, pričom tak nebol dovŕšený proces, ktorý by znamenal vznik vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Samotná existencia písomnej zmluvy, bez splnenia ďalších predpokladov vyžadovaných zákonom, nepostačuje pre zavŕšenie procesu nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. V čase uzavretia predmetnej darovacej zmluvy, t.j. 15.9.1990 Občiansky zákonník vyžadoval pre účinnosť zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti jej registráciu štátnym notárstvom (§ 134 účinný do 31.12.1992, podrobnosti registrácie upravoval zákon č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve). Predmetná zmluva ale nebola predložená na registráciu. S účinnosťou od 1.1.1993 bola zavedená požiadavka na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností ako spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (§ 133 ods.2 OZ, zákon č.265/1992 Zb. o zápisoch vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnosti), predmetná zmluva ale zavkladovaná nebola.

18. Bolo teda úlohou súdu posúdiť, či takáto neregistrovaná (resp. nezavkladovaná) darovacia zmluva môže byť domnelým právnym titulom, z ktorého možno odvodiť záver o existencii dobrej viery vydržiteľa.

19. Vydržanie v zmysle ust. § 134 Občianskeho zákonníka predstavuje originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Predpokladom vydržania v zmysle citovaného ustanovenia je spôsobilý predmet držby, dobromyseľnosť vydržiteľa, oprávnená držba po zákonom stanovenú dobu, ktorá uplynula.

20. Nie je sporné, že pozemok, ktorý je predmetom sporu, je spôsobilým predmetom držby. Nie je tiež sporné, že žalobca nehnuteľnosť mal v držbe po dobu najmenej 10-tich rokov.

21. Spornou podmienkou pre vydržanie je dobromyseľnosť vydržiteľa. Čo sa týka tejto podmienky, okresný súd došiel k záveru, že táto daná nie je a v tomto závere sa odvolací súd so záverom okresného súdu stotožňuje.

22. V zmysle ustanovení § 129 ods. 1 a § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť teda znamená, že držiteľ je ohľadom existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska. Treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému

došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho právneho posúdenia právnych dôsledkov, právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne uznávanú zásadu, že neznalosť zákona neospravedlňuje, vyplývajúcu zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je takýto omyl ospravedlniteľný. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad.

23. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na článok 2 ods. 2 CSP, v ktorom je zakotvený princíp právnej istoty a v ktorom je zakotvená povinnosť súdu rozhodovať v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít.

24. Z ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR vyplýva, že pokiaľ bola v právnom poriadku zakotvená požiadavka na registráciu zmluvy, resp. vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, či už pri vstupe do vydržania, alebo počas celej vydržacej doby, nemohol byť žalobca so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom spornej nehnuteľnosti, aj keď subjektívne mohol byť o svojom vlastníctve presvedčený. Požiadavka na registráciu zmluvy, resp. v období po 1.1.1993 na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností bola v právnych predpisoch jasne a jednoznačne vymedzená.

25. Pokiaľ potom právny omyl držiteľa vychádzal z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je tento omyl ospravedlniteľný. Ak sa žalobca ujal držby v roku 1990 na základe síce písomnej darovacej zmluvy, ktorá však nebola predložená na registráciu, hoci zákon takýto postup pre účinnosť zmluvy vyžadoval, nemohol byť žalobca so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom tohto pozemku, aj keď subjektívne mohol byť o svojom vlastníctve presvedčený. Žalobca tak nesplnil všetky kumulatívne stanoveného podmienky vydržania vo vzťahu k žalovanej nehnuteľnosti, keď nepreukázal dobromyseľnú a oprávnenú držbu.

26. Takáto ustálená rozhodovacia prax vyšších súdnych autorít vyplýva napríklad z uznesenia Najvyššieho súdu SR z 27. októbra 2010, sp. zn. 4Cdo/283/2009, z uznesenia Najvyššieho súdu SR z 1. marca 2011, sp. zn. 5Cdo/30/2010.

27. Z dôvodu, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok vydržania, súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, keď žalobu zamietol, napriek tomu, že odvolací súd dospel k záveru o existencii vlastníctva právnych predchodcov žalobcu, najskôr Q. F. a následne M. F. a jeho manželky k predmetu sporu (v tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že M. F. sa nestal výlučným vlastníkom sporných nehnuteľností, keď nadobúdala aj jeho manželka). Navrhovateľ nepreukázal platný nadobúdací titul pre vznik vlastníctva k predmetu sporu. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

28. Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ust. § 396 ods. 1 s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalovaní v 1/ a 2/ rade boli v odvolacom konaní úspešnými účastníkmi, stranami sporu, preto im patrí voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

29. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430