Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_75S-39-2021.pdf
PDF · 230.44 KB
Case nature
Area
Subarea
75S/39/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd správny, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Drahomíry Mikulajovej (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Jany Novotnej a JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej, v právnej veci žalobcu: AKORD, spol. s r.o., so sídlom Partizánska 89, 974 01 Banská Bystrica, IČO: XX XXX XXX, právne zastúpený: Highgate Law & Tax, s.r.o., so sídlom Grösslingová 5, 811 09 Bratislava, IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 100660141/2021 zo dňa 21. apríla 2021 a č. 100660045/2021 zo dňa 21. apríla 2021, takto
rozhodol:
I. Súd spája na spoločné konanie veci, ktoré začali na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 75S/39/2021 a sp. zn. 75S/40/2021 s tým, že veci budú ďalej vedené v spoločnom konaní pod spoločnou spisovou značkou 75S/39/2021.
II. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100660141/2021 zo dňa 21. apríla 2021 z a m i e t a.
III. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100660045/2021 zo dňa 21. apríla 2021 z a m i e t a.
IV. Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Administratívne konanie
1. Daňový úrad Banská Bystrica ako správca dane vykonal u žalobcu ako platiteľa dane z pridanej hodnoty (ďalej aj len „DPH“) daňovú kontrolu v zmysle ustanovenia § 46 ods. 2 zákona č. 563/2003 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon č. 563/2003 Z. z.“ alebo „Daňový poriadok“) na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon č. 222/2004 Z. z.“ alebo „Zákon o DPH“) za zdaňovacie obdobie marec 2014. O výsledku daňovej kontroly správca dane vyhotovil Protokol č. 102754458/2016 zo dňa 16.03.2016, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručený žalobcovi dňa 18.03.2016.
2. Žalobca sa k protokolu vyjadril zaslaním písomného vyjadrenia. Vo vyrubovacom konaní správca dane vykonal dokazovanie a dohodol s daňovým subjektom termín prerokovania pripomienok a oboznámenie sa so zisteniami z vyrubovacieho konania na 01.10.2020, čo bolo žalobcovi oznámené 18.08.2020.
Žalobca dňa 22.09.2020 požiadal o prerušenie vyrubovacieho konania v zmysle zákona č. 67/2020 Z. z., ktorej žiadosti bolo vyhovené a vyrubovacie konanie bolo prerušené od 23.09.2020. Po ukončení prerušenia vyrubovacieho konania správca dane dohodol so žalobcom nový termín prerokovania pripomienok na deň 26.11.2020. V oznámení z 22.10.2020 správca dane oboznámil žalobcu s úkonmi vykonanými vo vyrubovacom konaní a tiež ho upozornil na ustanovenie § 68 ods. 3 Daňového poriadku. Dňa 25.11.2020 žalobca požiadal o určenie náhradného termínu na prerokovanie pripomienok, ktorej žiadosti správca dane nevyhovel, a to vzhľadom na splnenie poučovacej povinnosti v zmysle § 68 ods. 3 Daňového poriadku s tým, že žalobca mal možnosť ako obchodná spoločnosť majúca dvoch konateľov byť prítomná pri prerokovaní pripomienok, prípadne mal možnosť určiť si zástupcu.
Prvostupňové administratívne rozhodnutie
3. Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej aj len „správca dane“) rozhodnutím č. 570199/2020 zo dňa 10.12.2020 podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku určil rozdiel dane v sume 77 109,98 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2014, t. j. nepriznal nadmerný odpočet v sume 54 264,14 Eur a vyrubil žalobcovi daň v sume 22 845,84 Eur.
4. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že správca dane na základe preverovaní neuznal nárok na odpočítanie DPH vo výške 77 109,98 Eur z dodávateľských faktúr od dodávateľa V. H. G.&.H., L. XXX, XXX XX L., IČO: XX XXX XXX za dodanie tovaru Nescafé Classic 200g a Nescafé Gold 200g, na základe predložených dokladov. Išlo o nasledovné faktúry:
- faktúra č. XXXXXXX, interné č. G., zo dňa 04.03.2014, základ dane: 61 607,95 Eur, daň: 12 321,59 Eur, spolu: 73 929,54 Eur, predmet dodania 14 904 ks Classic 200g a 6 480 ks Gold 200g
- faktúra č. XXXXXXX, interné č. G., zo dňa 12.03.2014, základ dane: 73 834,42 Eur, daň: 14 766,88 Eur, spolu: 88 601,30 Eur, predmet dodania 6 480 ks Classic 200g a 14 904 ks Gold 200g
- faktúra č. XXXXXXX, interné č. G.X, zo dňa 13.03.2014, základ dane: 3 584,88 Eur, daň: 716,98 Eur, spolu: 4 301,86 Eur, predmet dodania 936 ks Gold 200g
- faktúra č. XXXXXXX, interné č. G./XXXX, zo dňa 21.03.2014, základ dane: 52 134,19 Eur, daň: 10 426,84 Eur, spolu: 62 561,03 Eur, predmet dodania 21 384 ks Classic 200g
- faktúra č. XXXXXXX, interné č. G./XXXX, zo dňa 24.03.2014, základ dane: 1 513,73 Eur, daň: 302,75 Eur, spolu: 1 816,48 Eur, predmet dodania 648 ks Classic 200g
- faktúra č. XXXXXXX, interné č. G./XXXX, zo dňa 25.03.2014, základ dane: 83 269,30 Eur, daň: 16 653,86 Eur, spolu: 99 923,16 Eur, predmet dodania 1 719 ks Gold 200g
- faktúra č. XXXXXXX, interné č. G./XXX, zo dňa 25.03.2014, základ dane: 6 583,77 Eur, daň: 1 316,75 Eur, spolu: 7 900,52 Eur, predmet dodania 21 384 ks Gold 200g
- faktúra č. XXXXXXX, interné č. G./XXXX, zo dňa 28.03.2014, základ dane: 18 911,23 Eur, daň: 3 782,25 Eur, spolu: 22 693,48 Eur, predmet dodania 21 600 ks Gold 200g
- faktúra č. XXXXXXX, interné č. G./XXXX, zo dňa 28.03.2014, základ dane: 84 110,40 Eur, daň: 16 822,08 Eur, spolu: 100 932,48 Eur, predmet dodania 7 776 ks Classic 200g
5. Správca dane v úvode odôvodnenia rozhodnutia uviedol schému fakturačného reťazca a konštatoval, že na základe získaných dôkazov dospel k záveru, že bol vytvorený fakturačný reťazec, ktorý nie je totožný s reťazcom fyzického pohybu tovaru. Podľa zistení správcu dane k dodaniu tovaru od tuzemských subdodávateľov DOMINOR s.r.o. a R-ZET s.r.o. pre V. H. a ďalej od V. H. pre AKORD, spol. s r.o., nedošlo, teda v zistenom reťazovom obchode sa nachádzajú tuzemskí platitelia, ktorí reálne s tovarom neobchodovali, ale len vystavili faktúry. Platitelia DOMINOR s.r.o., R-ZET s.r.o., V. H. a AKORD, spol. s r.o. boli do reťazového obchodu zapojení len formálne, teda bez reálneho obchodovania - neprijali a ani nedodali žiadny tovar. K fungovaniu toku tovaru v preverovanom obchodnom reťazci uviedol, že uvedený obchod po odsúhlasení ceny tovaru dodávateľskou spoločnosťou z ČR, ako aj odberateľskou spoločnosťou rovnako z ČR začal bezhotovostným pohybom financií v smere od odberateľa Intensonal plus s.r.o. z ČR cez jednotlivé články reťazca spoločností zo SR až k dodávateľovi z ČR nasledovne: schéma pohybu úhrad Intensonal plus s. r. o., CZ ›AKORD, spol. s r.o., SK ›V. H. G., SK ›DOMINOR s.r.o., SK ›ALLIED GROCERS s.r.o., CZ alebo ESCAGOT s.r.o, CZ. Následne po prijatí úhrady dodávateľskou spoločnosťou z ČR bol tovar vyexpedovaný a prepravený prepravcom H. X. na Slovensko, konkrétne do Q. K. do skladu V. H.. Odtiaľ bolo viac ako 70% tovaru prepravené priamo do ČR na účet Intensonal Plus s.r.o. CZ, ostatný tovar mal byť prepravený do skladu AKORD, spol. s r.o. SK v Banskej Bystrici. K záveru, že kontrolovanému platiteľovi nebol tovar dodaný tak, ako je uvedené v predmetných faktúrach, vystavených v mene dodávateľa Štefan Oravec F & O, dospel správca dane na základe dôkazov, ktoré
v odôvodnení rozhodnutia uviedol, ako aj zistenia z nich vyplývajúce. Správca dane neuznal žalobcovi uplatnený nárok na odpočítanie DPH pre porušenie ustanovení § 49 ods. 1 v nadväznosti na ustanovenie § 19 ods. 1 Zákona o DPH, pretože mu nevzniklo právo na odpočítanie dane z nerealizovaných dodávok tovaru tak, ako je uvedené na faktúrach predložených k uplatneniu práva na odpočítanie dane, pretože u dodávateľa Štefana Oravca F&O nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti, a teda ani žalobca nepreukázal vznik práva na odpočítanie DPH v sume 77 109,98 Eur z vyššie uvedených dodávateľských faktúr.
6. Proti rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal, že bolo vydané v rozpore so zákonom. Konkrétne v odvolaní namietal dĺžku daňovej kontroly, dĺžku vyrubovacieho konania, nepreskúmateľnosť rozhodnutia, argumentáciu, čo do dobromyseľnosti a obozretnosti daňového subjektu a nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov ako aj ďalšie dôvody nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť tvrdení správcu dane a nedostatok dôkazov. Navrhol prvostupňové administratívne rozhodnutie zrušiť.
Druhostupňové administratívne rozhodnutie
7. Žalovaný rozhodnutím č. 100660141/2021 zo dňa 21.04.2021, ako odvolací orgán, prvostupňové rozhodnutie správcu dane č. XXXXXX/XXXX zo dňa 10.12.2020 potvrdil.
8. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva, že neuznal žiadnu z odvolacích námietok za dôvodnú. K namietanej dĺžke daňovej kontroly poukázal na nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 a konštatoval, že nedošlo k porušeniu žiadneho článku predmetného nariadenia v súvislosti s lehotami tam upravenými za účelom realizovanej medzinárodnej výmeny informácií (ďalej aj len „MVI“). Poukázal na to, že právomoc poskytovať výklad európskeho práva, vrátane znenia článkov nariadenia Rady EÚ má jedine Súdny dvor EÚ. Najvyšší súd SR vo svojej najnovšej judikatúre reflektuje na znenie a záväznosť článkov 11 a 12 Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010. V predmetnej veci prerušenie daňovej kontroly v zmysle § 61 ods. 1 písm. b) v nadväznosti na § 46 ods. 10 Daňového poriadku bolo vykonané v súlade so zákonom, t. j. bolo účelné a nevyhnutné na preukázanie takých skutočností, ktoré správcovi dane v čase prerušenia daňovej kontroly neboli známe a ktoré mali zásadný vplyv na zistenie potrebných skutočností, za účelom ktorých je daňová kontrola realizovaná.
9. Žalovaný neuznal za opodstatnenú ani odvolaciu námietku, čo do dĺžky vyrubovacieho konania, keď poukázal na jednotlivé úkony vykonané správcom dane vo vyrubovacom konaní a podotkol, že tieto boli častokrát realizované práve na návrh žalobcu, ktorý vyžadoval vykonanie ďalšieho dokazovania. Podľa žalovaného správca dane postupoval v súlade so zákonom ohľadom prerokovania pripomienok a neposkytnutia nového termínu na ústne pojednávanie, keď žiadosť žalobcu považoval za opakovanú snahu žalobcu vyhnúť sa ústnemu pojednávaniu vo veci prerokovania pripomienok a tým aj predlžovania trvania vyrubovacieho konania. Správca dane postupoval v súlade s § 68 ods. 3 Daňového poriadku, nepostupoval svojvoľne a ani arbitrárne. Žalobca bol upovedomený o výsluchoch svedkov, bol účastný na výsluchoch, bolo mu umožnené klásť svedkom otázky, bol oboznámený so všetkými zisteniami správcu dane, bolo mu umožnené nahliadnutie do spisu, vyhotovenie fotokópií dokumentov. Vyrubovacie konanie bolo vykonané v potrebnom rozsahu a dĺžke trvania, aby mohlo byť vydané rozhodnutie v súlade s Daňovým poriadkom. Žalovaný nezohľadnil argumentáciu žalobcu s podporou rozsudkov Súdneho dvora EÚ v oblasti podvodu, zneužitia práva, tieto považoval za irelevantné, nakoľko v predmetnej veci došlo k nepriznaniu uplatneného nároku na základe porušenia ustanovení § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 19 ods. 1 Zákona o DPH, a nie z dôvodu daňového podvodu, resp. zneužitia práva. Dôvodom právneho posúdenia veci bolo nepreukázanie reálnosti predmetného zdaniteľného obchodu zo strany žalobcu z hľadiska materiálnej pravdy. Správca dane uviedol text o zneužití systému DPH len z dôvodu, aby vysvetlil činnosť obchodného reťazca spoločností/podnikateľov. Správca dane nevyhodnotil zistený skutkový stav ani ako zneužitie práva Únie, ani ako daňový podvod.
10. Žalovaný konštatoval, že účelom daňovej kontroly nie je len formálne skontrolovanie daňových dokladov, ale aj preverenie reálnosti uskutočnenia jednotlivých úkonov, ktoré majú vplyv na správne určenie dane. Existencia samotnej faktúry nie je dostatočným dôkazom, že k naplneniu predmetu fakturácie aj reálne došlo. Uskutočnenie dodania tovaru, vznik daňovej povinnosti a následne právo odpočítať daň, nestačí deklarovať len po formálnej stránke, ale aj po obsahovej. Z obsahu predloženého
spisového materiálu a listinných dôkazov žalovanému vyplynulo, že posúdenie skutkového stavu a prijatý záver správcu dane je vecne správny, a preto odvolaním napadnuté rozhodnutie potvrdil.
Žaloba I.
11. Rozhodnutie žalovaného č. 100660141/2021 zo dňa 21.04.2021, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane, ktorým žalobcovi určil rozdiel na DPH v sume 77 109,98 Eura za zdaňovacie obdobie marec 2014, t. j. nepriznal nadmerný odpočet v sume 54 264,14 Eur a vyrubil žalobcovi daň v sume 22 845,84 Eur napadol v zákonom stanovenej lehote žalobca podanou správnou žalobou na tunajšom správnom súde, ktorá bola zapísaná pod sp. zn. 75S/39/2021.
Ďalšie administratívne konanie
12. Správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátanie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie júl 2014. O výsledku kontroly bol vyhotovený protokol č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 05.08.2016. Protokol spolu s výzvou na vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole bol žalobcovi doručený dňa 10.08.2016. Po vykonanom dokazovaní zohľadniac pripomienky vo vyjadrení k protokolu, bol dohodnutý termín na prerokovanie pripomienok a oboznámenie sa so zisteniami z vyrubovacieho konania na 01.10.2020. Žalobca požiadal o prerušenie vyrubovacieho konania v súvislosti s COVID-19, čomu správca dane vyhovel a vyrubovacie konanie prerušil od 23.09.2020. Po ukončení prerušenia vyrubovacieho konania bol dohodnutý termín 26.11.2020 vo veci prerokovania pripomienok. Žalobca bol oznámením zo dňa 22.10.2020 oboznámený s úkonmi vykonanými vo vyrubovacom konaní a zároveň poučený v zmysle ustanovenia § 68 ods. 3 Daňového poriadku. Žalobca požiadal dňa 25.11.2020 o náhradný termín na prerokovanie pripomienok dňa 26.11.2020, čomu správca dane nevyhovel a pokračoval v konaní bez prítomnosti žalobcu pri úkone prerokovania pripomienok.
Prvostupňové administratívne rozhodnutie
13. Daňový úrad Banská Bystrica rozhodnutím č. 570234/2020 zo dňa 10.12.2020 podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku určil žalobcovi rozdiel v sume 44 872,73 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2014, t. j. nepriznal nadmerný odpočet na DPH v sume 30 386,29 Eur a vyrubil žalobcovi daň v sume 14 486,44 Eur.
14. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že správca dane neuznal žalobcovi uplatnené odpočítanie DPH vo výške 44 872,73 Eur z dodávateľských faktúr od dodávateľa V. H. G., L.. Išlo o nasledujúce faktúry:
- faktúra č. XXXXXXX, interné č. G., dátum dodania 01.07.2014, základ dane: 103 167,50 Eur, DPH: 20 633,50 Eur, spolu: 123 801 Eur, predmet dodania: Nescafé Classic 200g 42 768 ks,
- faktúra č. XXXXXXX, interné č. G., dátum dodania 02.07.2014, základ dane: 4 070,74 Eur, DPH: 814,15 Eur, spolu: 4 884,89 Eur, predmet dodania: Granko 250g 4 320 ks,
- faktúra č. XXXXXXX, interné č. G., dátum dodania 11.07.2014, základ dane: 8 141,47 Eur, DPH: 1 628,29 Eur, spolu: 9 769,76 Eur, predmet dodania: Granko 250g 8 640 ks,
- faktúra č. XXXXXXX, interné č. G., dátum dodania 18.07.2014, základ dane: 23 839,15 Eur, DPH: 4 767,83 Eur, spolu: 28 606,98 Eur, predmet dodania: Margot 100g 24 960 ks, Gaštany 28 800 ks, Gaštany biele 9 600 ks, Študentská pečať 3 960 ks, Kofila 31 104 ks,
- faktúra č. XXXXXXX, interné č. G., dátum dodania 22.07.2014, základ dane: 59 911,68 Eur, DPH: 11 982,32 Eur, spolu: 71 894,02 Eur, predmet dodania: Red Bull 82 944 ks,
- faktúra č. XXXXXXX, interné č. G., dátum dodania 22.07.2014, základ dane: 25 233,12 Eur, DPH: 5 046,62 Eur, spolu: 30 279,74 Eur, predmet dodania: Nescafé Gold 200g 6 480 ks.
15. Dôvodom vyššie uvedeného rozhodnutia bolo tiež zistenie porušenia § 49 ods. 1 v spojení s § 19 ods. 1 Zákona o DPH, teda nepreukázanie splnenia všetkých podmienok vzniku nároku na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH, keď vznik nároku je viazaný na kumulatívne splnenie všetkých stanovených podmienok, pričom už nesplnenie jednej z nich vylučuje priznanie nároku. Správca dane na základe vykonaného dokazovania zistil, že bol vytvorený fakturačný reťazec, ktorý nie je totožný s reťazcom fyzického pohybu tovaru. Rovnako, ako v predchádzajúcej veci bolo daňovou kontrolou a následne po vykonaní dokazovania vo vyrubovacom konaní pre správcu dane zrejmé, že k dodaniu tovaru od tuzemských subdodávateľov DOMINOR s.r.o. a R-ZET s.r.o. pre V. H.
a ďalej od V. H. pre AKORD, spol. s r.o. nedošlo, teda v reťazovom obchode sa nachádzajú tuzemskí platitelia, ktorí reálne s tovarom neobchodovali, ale len vystavili faktúry. Podľa správcu dane platitelia DOMINOR s.r.o., R-ZET s.r.o., V. H. a AKORD, spol. s r.o. boli do reťazového obchodu zapojení len formálne, bez reálneho obchodovania - neprijali a ani nedodali žiadny tovar. Nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti u dodávateľa V. H. G. a žalobca nepreukázal vznik práva na odpočítanie DPH vo výške 44 872,73 Eur z predmetných dodávateľských faktúr.
16. Proti rozhodnutiu správcu dane vydanom vo vyrubovacom konaní za zdaňovacie obdobie júl 2014 podal žalobca odvolanie, v zásade rovnakého obsahu (so zmenenými skutkovými okolnosťami ohľadom dátumu začatia daňovej kontroly) ako proti predchádzajúcemu rozhodnutiu správcu dane vydanom vo vyrubovacom konaní za zdaňovacie obdobie marec 2014.
Druhostupňové administratívne rozhodnutie
17. Žalovaný rozhodnutím č. 100660045/2021 zo dňa 21.04.2021, ako odvolací orgán, rozhodnutie správcu dane č. XXXXXX/XXXX zo dňa 10.12.2020 potvrdil.
18. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva, že neakceptoval odvolacie námietky žalobcu ako relevantné privodiť požadované zrušenie rozhodnutia správcu dane. Keďže sa jedná o rovnakú argumentáciu žalobcu v odvolaní, aj odôvodnenie rozhodnutia žalovaného k rovnakým odvolacím námietkam, je rovnaké.
Žaloba II.
19. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca správnu žalobu na tunajšom správnom súde, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100660045/2021 zo dňa 21.04.2021, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane č. XXXXXX/XXXX zo dňa 10.12.2020, ohľadom DPH za zdaňovacie obdobie júl 2014, ktorým žalobcovi nebol priznaný nadmerný odpočet v sume 30 386,29 Eur, určený bol rozdiel dane v sume 44 872,73 Eur a vyrubená daň v sume 14 486,44 Eur. Žaloba o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia žalovaného bola zapísaná pod sp. zn. 75S/40/2021.
Žalobné body
20. Žalobca v oboch žalobách, na základe ktorých začalo konanie pod sp. zn. 75S/39/2021 a pod sp. zn. 75S/40/2021 namietal a uvádzal nasledovné skutočnosti.
21. V odvolacom konaní žalovaného pri hodnotení preskúmateľnosti správneho rozhodnutia správcu dane došlo k porušeniu práva na inú právnu ochranu, pretože rozhodnutia žalovaného sú nepreskúmateľné a nezrozumiteľné v dôsledku toho, že v rozhodnutiach žalovaného nie sú jasne a zrozumiteľne odôvodnené jeho závery, a to najmä z dôvodu uchýlenia sa k rozsiahlemu parafrázovaniu záverov daňového úradu z ich rozhodnutí, stotožnenia sa s právnymi závermi daňového úradu a neúplného, nedostatočného, zmätočného a arbitrárneho vybavenia odvolacích námietok žalobcu uvedených v odvolaniach.
22. K námietke na dĺžku daňovej kontroly, ktorá trvala celkom v prípade kontrolovaného zdaňovacieho obdobia marec 2014 od 22.05.2014 do 18.03.2016 a v prípade kontroly DPH v zdaňovacom období júl 2014 od 22.10.2014 do 10.08.2016 žalobca uvádzal, že žalovaný odôvodňoval prerušenie daňovej kontroly za účelom MVI, čo bolo nesporné, avšak žalobca v prvom rade namietal neefektívnosť manažmentu výkonu MVI v súvislosti so žiadosťou správcu dane o MVI č. 9601401/5/235875/2015/Maľ zo dňa 03.02.2015 (ako „kontroverzná MVI“). Podľa žalobcu správca dane zbytočne čakal 9 mesiacov na informácie, ktoré nemajú žiadnu vypovedaciu hodnotu, ak daňové kontroly u českej spoločnosti ALLIED GROCERS s.r.o. ešte neboli ukončené, keď podľa žalobcu z odpovedí českého správcu dane nie je možné dospieť k záveru, či dodanie tovaru bolo alebo nebolo preukázané. Žalobca v žalobe namietal, že daňovú kontrolu nemôže správca dane predlžovať kedykoľvek a na akokoľvek dlho kvôli výkonu MVI, tak ako to urobil pri kontroverznej MVI. Nie je možné daňovú kontrolu úmyselne predlžovať žiadosťami o MVI bez konkrétneho časového obmedzenia. Bolo by to v rozpore so základnými zásadami správy daní obsiahnutých v § 3 ods. 1 ako aj § 3 ods. 2 druhá veta Daňového poriadku.
23. K námietke na dĺžku vyrubovacieho konania a nevyhovenie žiadosti žalobcu o určenie náhradného termínu na prerokovanie pripomienok žalobca uviedol, že v odvolaní namietal, že vyrubovacie konanie po daňovej kontrole zdaňovacieho obdobia marec 2014 trvalo 1 739 dní (čo je viac ako 4 a pol roka) a vyrubovacie konanie po daňovej kontrole za júl 2014 trvalo 1 594 dní (čo je viac ako 4 roky). V odôvodnení oboch rozhodnutí žalovaný argumentoval výpočtom procesných úkonov, ktoré boli vykonané vo vyrubovacom konaní, avšak medzi niektorými sú významné časové rozostupy, v dôsledku práve ktorých trvalo vyrubovacie konanie tak dlho. Pre korektnosť uznal, že niektoré procesné úkony boli vykonané aj na návrh žalobcu. Žalobca v žalobe namietal, že vyrubovacie konanie nemôže byť časovo neohraničené, v opačnom prípade by mohlo trvať aj 100 rokov. Takýto pohľad daňových orgánov na trvanie vyrubovacieho konania je rovnako v rozpore so základnými zásadami správy daní predovšetkým obsiahnutých v § 3 ods. 1 ako aj v § 3 ods. 2 druhá veta Daňového poriadku.
24. Žalobca v odvolaní namietal, že správca dane vydal rozhodnutie bez toho, aby pripomienky so žalobcom prerokoval a oboznámil ho s výsledkami vo vyrubovacom konaní, pričom žalovaný v odôvodnení rozhodnutia zopakoval trikrát genézu vývoja vo vyrubovacom konaní po vykonanom dokazovaní a konkrétnej námietke venoval iba jeden odsek na strane 17 (zdaňovacie obdobie marec 2014) a na strane 19 (zdaňovacie obdobie júl 2014). K nevyhoveniu žiadosti žalobcu o určenie náhradného termínu pojednávania za účelom prerokovania pripomienok tvrdil, že žalobca legitímne požiadal o náhradný termín z dôvodu práceneschopnosti konateľa a je irelevantné, či v žiadosti uviedol, že má príznaky na COVID-19, ak preukázal práceneschopnosť potvrdením zo dňa 25.11.2020. Nebolo možné od práceneschopného očakávať, aby v priebehu jedného dňa ustanovil svojho zástupcu (ak doklad o práceneschopnosti je z 25.11.2020 a prerokovanie sa malo uskutočniť dňa 26.11.2020), najmä ak mal príznaky na COVID, v dôsledku čoho sa mal izolovať. Správca dane spísal úradný záznam, že bude pokračovať podľa § 68 ods. 3 Daňového poriadku, ale o jeho žiadosti nerozhodol, až následne po spísaní úradného záznamu. Podľa žalobcu v prípade neakceptovania žiadosti žalobcu na náhradný termín prerokovania pripomienok, ide o hrubé porušenie procesných práv žalobcu.
25. K námietke na nepreskúmateľnosť prvostupňového rozhodnutia pre zmätočnosť odôvodnenia k nepriznaniu uplatneného nároku, keď žalobca v odvolaní namietal, že mu nie je jasné, či sa podieľal na podvodnom konaní alebo na zneužití práva (ak daňový úrad si tieto pojmy zamieňal), pričom v odvolaní vysvetlil, prečo nie je možné zamieňať tieto pojmy, na čo žalovaný konštatoval, že k nepriznaniu uplatneného nároku došlo na základe porušení ustanovení § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 19 ods. 1 Zákona o DPH, a nie z dôvodu daňového podvodu, resp. zneužitia práva, žalobca v žalobe namietal, že žalovaný sa mal tejto námietke venovať dôslednejšie, a nie iba v jednom odseku. Uvádzal, že pokiaľ mu bolo vytýkané, že nebol dostatočne obozretný pri výbere svojho dodávateľa, toto je argumentácia k záverom, či vedel alebo vedieť mal a mohol, že je súčasťou podvodného reťazca. Ak dôvodom nepriznania odpočítania DPH je neunesenie dôkazného bremena o dodaní plnenia dodávateľom uvedeným na faktúre, toto mal žalovaný jasne formulovať, pretože to má zásadný vplyv na rozloženie dôkazného bremena, čo má vplyv na realizáciu práva na bránenie svojich práv. V tejto súvislosti žalobca v žalobe namietal postup ako nezákonný, trvalo neudržateľný a v rozpore so základnými procesnými právami žalobcu, ak žalovaný len stroho vyhlásil jeho argumenty za nedôvodné s poukazom, že konanie žalobcu nekvalifikuje ani ako daňový podvod, ani ako konanie zneužívajúce právo.
26. K odvolacej námietke na ostatné dôvody nepreskúmateľnosti a zmätočnosti rozhodnutia daňového úradu žalobca v odvolaní namietal viaceré závery správcu dane ako nepreukázané, zavádzajúce, napríklad v dosahovaní zisku, k pôvodu tovaru, k absencii zdôvodnenia ako reakcie na vyjadrenie k protokolu a iné. V žalobe žalobca namietal, že žalovaný okrem zaujatia stanoviska k dosahovaniu zisku, na iné nereagoval a žiadnym spôsobom nevyhodnotil jeho odvolacie námietky čo do nepreskúmateľnosti a zmätočnosti rozhodnutia správcu dane. Podľa žalobcu žalovaný nadviazal na správcu dane, keď konštatoval, že žalobca čerpal výhodu, že nemusel zdaniť nadobudnutie tovaru v tuzemsku od českých dodávateľov, ale odpočítal si daň na základe faktúr vystavených v mene tuzemského fiktívneho dodávateľa V. H. F&O. Žalobcovi nie je jasné, ako mohol mať daňovú výhodu z toho, že objednával tovar od tuzemskej zdaniteľnej osoby, ktorej musel zaplatiť za tovar sumu navýšenú o DPH, čo by pri kúpe tovaru od českej spoločnosti nemusel.
Vyjadrenie žalovaného k žalobám
27. Žalovaný vo vyjadreniach k žalobám trval na zákonnosti napadnutých rozhodnutí žalovaného a žaloby ako nedôvodné navrhol zamietnuť. Konštatoval, že v odôvodnení svojich rozhodnutí uviedol skutkový stav, ktorý viedol správcu dane k nepriznaniu nároku žalobcu na odpočítanie DPH z predmetných faktúr. Poznamenal, že si nemôže vymýšľať nové skutočnosti a dôkazy k predmetnému konaniu, ale musí vychádzať zo skutočností zistených správcom dane. Po preštudovaní spisu vyhodnotil, že zistenia správcu dane boli úplné a dostatočné, a preto ich žalovaný použil vo svojom rozhodnutí.
28. K namietanej dĺžke daňovej kontroly žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžfk/47/2020 zo dňa 08.12.2020, keď v predmetnom konaní postupoval podľa právnych východísk z neho vyplývajúcich. Podľa názoru NS SR ako kasačného súdu, dĺžka prerušenia daňového konania z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií je determinovaná lehotou, v ktorej sú žiadané orgány povinné poskytnúť informácie na základe článkov 7, 9 a 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty. Podľa článku 10 citovaného nariadenia žiadaný orgán poskytuje informácie uvedené v článku 7 a 9 tak rýchlo, ako je to len možné, no najneskôr 3 mesiace po dni prijatia žiadosti. V zmysle článku 11 v niektorých osobitných kategóriách prípadov si môžu žiadaný a žiadajúci orgán navzájom dohodnúť iné lehoty, ako sú ustanovené v článku 10. V zmysle článku 12 pokiaľ žiadaný orgán nie je schopný odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote, okamžite písomne informuje žiadajúci orgán o dôvodoch, prečo tak neurobil, pričom uvedenie, kedy bude pravdepodobne schopný odpovedať. Uvedená lehota na vykonanie MVI je poriadková a jej nedodržanie nemá vplyv na jej výsledok a skutočnosti z nej vyplývajúce. Táto lehota sa vzťahuje na výkon MVI a nemá vplyv na lehotu na výkon daňovej kontroly. Výsledná odpoveď na žiadosť správcu dane o vykonanie predmetných MVI viedla k úplnosti zistenia skutkového stavu potrebného pre správne určenie dane a jej výkonom nebol zo strany správcu dane daňový subjekt nijako ukrátený na svojich právach. Z vyhodnotení vykonaných MVI popísaných v napadnutých rozhodnutiach správcu dane za zdaňovacie obdobia marec 2014 a júl 2014 vyplýva, že postup v zmysle nariadenia bol dodržaný, bol súladný so sledovanými cieľmi nariadenia. Opierajúc sa o uvedené východiská poskytnuté Najvyšším súdom SR žalovaný konštatoval (v oboch veciach), že prerušenie daňovej kontroly v zmysle § 61 ods. 1 písm. b) v nadväznosti na § 46 ods. 10 Daňového poriadku bolo vykonané v súlade so zákonom, bolo účelné a nevyhnutné na preukázanie takých skutočností, ktoré správcovi dane v čase prerušenia daňovej kontroly neboli známe, a ktoré mali relevantný vplyv na zistenie potrebných skutočností, za účelom ktorých je daňová kontrola realizovaná. Správca dane vzhľadom na zistenia a rozpory, ktoré vyplynuli z vyjadrení a dokladov tvoriacich prílohu čiastočnej odpovede zo dňa 30.04.2015 zaslanej českým správcom dane, považoval za nevyhnuté ponechať kontrolu za prerušenú do prijatia ďalšej čiastočnej, prípadne konečnej odpovede. Z konečnej odpovede vyplynulo, že u spoločnosti ALLIED GROCERS s.r.o., prebiehajú daňové kontroly aj za predmetné zdaňovacie obdobia a českému správcovi dane doklady o nadobudnutí predmetného tovaru do zaslania konečnej odpovede neboli predložené, z čoho pre správcu dane vplynulo, že spoločnosť ALLIED GROCERS s.r.o. nepreukázala pôvod tovaru a dodanie tovaru do iného členského štátu.
29. Žalovaný poukázal na to, že správca dane plní svoje úlohy vyplývajúce mu zo zákona pre naplnenie účelu správy daní, t. j. využitím MVI overuje podklady potrebné na správne a úplné určenie dane. Poukázal pritom na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/46/2015, sp. zn. 6Sžfk/16/2019 a sp. zn. 2Sžf/18/2014, z ktorých vyplýva, že nariadenie, na ktoré sťažovateľ upozorňuje a tam upravená lehota, sa vzťahuje na medzinárodnú výmenu informácií a nie na výkon daňovej kontroly podľa vnútroštátnych predpisov členského štátu. Medzinárodná výmena informácie je dôvodom na prerušenie konania, počas ktorého lehoty na vykonanie daňovej kontroly neplynú, ktorý postup bol zvolený aj v prejednávanej veci, a teda daňová kontrola bola vykonaná v rámci zákonnej lehoty.
30. K žalobnému bodu ohľadom dĺžky vyrubovacieho konania žalovaný uviedol, že sám žalobca navrhol vo svojom podaní - vyjadrení k protokolu vykonanie ďalšieho dokazovania a jeho doplnenia. Opakovane žiadal predvolať ako svedkov V. H., X. B. za účelom ich vzájomnej konfrontácie a uvedené odpovede následne overiť u P. E. formou MVI. Správca dane mal požiadať V. H. o sprístupnenie jemu všetkých dostupných dokumentov z vyšetrovacieho spisu za účelom objasnenia trestného činu a vyhodnotenia znaleckého posudku z oblasti diagnostiky. V súvislosti s potvrdzovaním prevzatia tovaru na sklad, s podpismi a pečiatkami spoločnosti DOMINOR s.r.o. na jednotlivých CMR, daňový subjekt navrhol predvolať aj pána Cibuľu za účelom objasnenia, kto tieto dokumenty podpisoval a aká bola bežná obchodná prax medzi spoločnosťou DOMINOR s.r.o. a pánom V. H.. Správca dane navrhované úkony vykonal vo vyrubovacom konaní osobne, prípadne použil ako dôkaz úkony a zistenia iného správcu
dane alebo iného orgánu štátnej správy. Správca dane konal v súlade s § 68 Daňového poriadku. Pre objektívne posúdenie namietanej nečinnosti je potrebné zohľadniť okrem obsahu vykonaných úkonov i zistenia vyplývajúce z vykonaných úkonov z predmetnej daňovej kontroly (v oboch veciach), ktorých vyhodnotenie jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach bolo spôsobilé determinovať následnú dĺžku vyrubovacieho konania. Z predloženého administratívneho spisu vyplýva presný postup správcu dane a jeho jednotlivé úkony. Správca dane nepostupoval svojvoľne, ani arbitrárne, ale v súlade so základnými zásadami správy daní, v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a používal prostriedky najmenej zaťažujúce daňový subjekt. Daňový subjekt bol účastný na výsluchoch svedkov, bol oboznamovaný so všetkými zisteniami správcu dane, bolo mu umožnené nahliadnutie do spisov, vyhotovovanie fotokópií dokumentov atď. Z uvedených dôvodov bolo vyrubovacie konanie vykonané v potrebnom rozsahu a dĺžke trvania, aby mohlo byť vydané rozhodnutie v súlade s Daňovým poriadkom.
31. K námietke ohľadom nevyhovenia žiadosti o náhradný termín na prerokovanie pripomienok a ústneho pojednávania žalovaný uviedol, že po vykonanom dokazovaní a vysporiadaní sa so všetkými pripomienkami žalobcu dohodol správca dane s ním termín na prerokovanie pripomienok a oboznámenie sa so zisteniami z vyrubovacieho konania na 01.10.2020. Keďže vyrubovacie konanie bolo na žiadosť žalobcu prerušené v súvislosti s COVID-19 od 23.09.2020, po ukončení prerušenia vyrubovacieho konania bol dohodnutý nový termín na prerokovanie pripomienok 26.11.2020. Správca dane zaslal dňa 22.10.2020 oznámenie, ktorým okrem termínu pojednávania vo veci prerokovania pripomienok k protokolu bol žalobca oboznámený aj s úkonmi vykonanými vo vyrubovacom konaní. Súčasťou tohto listu bolo aj upozornenie na ustanovenie § 68 ods. 3 Daňového poriadku, v zmysle ktorého, ak sa daňový subjekt nemôže zúčastniť na prerokovaní, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Ak sa daňový subjekt alebo jeho zástupca nezúčastní na prerokovaní pripomienok a dôkazov ním predložených, správca dane spíše o tejto skutočnosti úradný záznam a vydá rozhodnutie. Dňa 25.11.2020 žalobca podal žiadosť o náhradný termín na prerokovanie pripomienok. Dňa 26.11.2020 sa žalobca, ani žiaden jeho zástupca na prerokovanie pripomienok nedostavil. Správca dane o tejto skutočnosti spísal v zmysle § 68 ods. 3 Daňového poriadku úradný záznam a vystavil oznámenie, ktorým oznámil daňovému subjektu, že bude postupovať v zmysle § 68 ods. 3 Daňového poriadku a žiadosti o náhradný termín na prerokovanie pripomienok nie je možné vyhovieť. Podľa žalovaného išlo zo strany žalobcu o opakovanú snahu vyhnúť sa ústnemu pojednávaniu vo veci prerokovania pripomienok a tým aj predlžovania trvania vyrubovacieho konania. Pokiaľ správca dane nevyhovel žiadosti a neposkytol nový termín na ústne pojednávanie, postupoval zákonným spôsobom v súlade s ustanovením § 68 ods. 3 Daňového poriadku. Žalobca súhlasil s dohodnutým termínom ústneho pojednávania, pričom termín mu bol v dostatočnom predstihu písomne oznámený. Z výpisu z obchodného registra vyplýva, že konateľmi žalobcu sú okrem D.. F. A. aj F.. M. A., ktorí zastupujú a za obchodnú spoločnosť podpisujú každý samostatne. Žalobca mal možnosť byť prítomný predmetného úkonu prerokovania pripomienok, zároveň mal povinnosť, v prípade nezúčastnenia na prerokovaní určiť si na tento účel zástupcu. Daňový subjekt nemá nárok na osobnú účasť konkrétneho konateľa spoločnosti. Preto, ak konateľ žalobcu D.. F. A. preukazuje, že bol práceneschopný, prerokovania pripomienok sa mohol zúčastniť druhý konateľ. Navyše, z doručeného plnomocenstva zo dňa 01.12.2020 vyplýva, že na osobnej účasti konkrétneho konateľa daňový subjekt netrvá, z uvedeného nie je zrejmé, prečo dňa 25.11.2020 takúto osobnú účasť požadoval.
32. K bodu žaloby nepreskúmateľnosti rozhodnutia ohľadom právneho posúdenia veci, žalovaný uviedol, že k nepriznaniu uplatneného nároku došlo na základe porušení ustanovení § 49 ods. 1 v nadväznosti na ustanovenie § 19 ods. 1 Zákona o DPH, a nie z dôvodu daňového podvodu, resp. zneužitia práva, ako to tvrdí daňový subjekt. Správca dane teda neopiera svoje rozhodnutia o rozsudky ESD v oblasti podvodu, či zneužitia práva, ale o nepreukázaní reálnosti predmetného zdaniteľného obchodu (z hľadiska materiálnej pravdy) zo strany daňového subjektu, čím došlo k porušeniu ustanovení Zákona o DPH. Správca dane v odôvodnení svojich rozhodnutí uviedol text o zneužití systému DPH z dôvodu, aby vysvetlil činnosť obchodného reťazca spoločností/podnikateľov. Text „zneužitie systému DPH“ je potrebné chápať tak, že vytvorením obchodného (fakturačného) reťazca, v ktorom medzi niektorými spoločnosťami nedochádzalo k reálnym dodaniam tovaru, čím správca dane preukázal nereálnosť pohybu tovaru medzi uvedenými spoločnosťami. Uvedené slovné spojenie však nie je možné chápať ako zneužívajúce konanie v zmysle ustálenej judikatúry ESD (zneužívajúce konanie = daňový podvod alebo zneužitie práva Únie). Správca dane, teda nevyhodnotil zistený skutkový stav ani ako zneužitie práva Únie, ani ako daňový podvod. Keďže správca dane vyhodnotením všetkých dôkazov zistil, že v časti reťazového obchodu nedošlo k dodávkam tovaru pre platiteľa V. H. G., ani k dodávkam tovaru pre kontrolovaného platiteľa, bol oprávnený vyhodnotiť zistený skutkový stav ako porušenie Zákona o DPH.
K takémuto záveru mohol dospieť len na základe zaistenia dôkazov o vytvorení fakturačného reťazca spoločností/podnikateľov a ich vyhodnotenia vo vzájomnej súvislosti.
33. K bodu žaloby ostatné dôvody nepreskúmateľnosti rozhodnutia správcu dane žalovaný uviedol, že nie je potrebné vysporiadavať sa a vyjadrovať sa ku všetkým námietkam, avšak musí byť zachovaná ucelenosť a logickosť rozhodnutia, čo správca dane aj žalovaný dodržali. Správca dane opísal priebeh fakturačného reťazca zobrazujúci výšku fakturácie tovaru u jednotlivých článkov obchodného reťazca s poukázaním na dosiahnutie zisku v rámci celého reťazca. Keďže fakturácia od českých dodávateľov pre DOMINOR s.r.o. obsahovala aj prepravu do Q.R. a žalobca fakturoval odberateľovi Intensonal Plus s.r.o. len tovar bez prepravy, ktorý bol naložený priamo v sklade v Q.R. vznikli ešte náklady spojené s manipuláciou s tovarom, so skladovaním, realizáciou platieb. Na základe týchto konkrétnych údajov správca dane preukázal, že tovar, ktorý české spoločnosti ESCAGOT s.r.o a ALLIED GROCERS s.r.o. fakturovali spoločnosti DOMINOR s.r.o. bol vo vyššej cene (oslobodené od dane ako intrakomunitárne dodanie do iného členského štátu) ako ho fakturoval daňový subjekt AKORD, spol. s r.o. pre odberateľa Intensonal Plus s.r.o., oslobodené od dane ako intrakomunitárne dodanie do iného členského štátu aj napriek spomenutým nákladom, ktoré mali vzniknúť manipuláciou a skladovaním tovaru. Žalobca čerpal výhodu, že nemusel zdaniť nadobudnutie tovaru v tuzemsku od českých dodávateľov, ale odpočítal si daň na základe faktúr vystavených v mene tuzemského fiktívneho dodávateľa V. H. G.
34. Žalovaný odmietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia správcu dane, pretože správca dane v úvode odôvodnenia uviedol schému fakturačného reťazca, ktorý považoval za nie totožný s reťazcom fyzického pohybu tovaru, a to na základe získaných dôkazov. Zrozumiteľným spôsobom objasnil, že podľa zistení správcu dane k dodaniu tovaru od tuzemských subdodávateľov DOMINOR s.r.o. a R-ZET s.r.o. pre V. H. a ďalej od V. H. pre žalobcu nedošlo, teda, že v zistenom reťazovom obchode sa nachádzajú tuzemskí platitelia, ktorí reálne s tovarom neobchodovali, ale len vystavovali faktúry. Správca dane zrozumiteľnou formou schém objasnil, že platitelia DOMINOR s.r.o., R-ZET s.r.o., V. H. a AKORD, spol. s r.o. boli do reťazového obchodu zapojení len formálne, bez reálneho obchodovania - neprijali, ani nedodali žiadny tovar. Správca dane zistil, že nebolo preukázané reálne obchodovanie s tovarom tak, ako je uvedené na predložených dokladoch, nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti u dodávateľa V. H. G. a žalobca nepreukázal vznik práva na odpočítanie dane z predmetných dodávateľských faktúr.
35. Povinnosť preukázať, či uvedené prijaté zdaniteľné plnenia boli uskutočnené dodávateľmi, či boli uskutočnené v takom rozsahu ako deklaruje na vystavených faktúrach a či boli týmito dodávateľmi aj dodané, je na platiteľovi, ktorý, ak si uplatňuje nárok na odpočítanie DPH z dodávateľských faktúr, musí byť schopný tieto skutočnosti preukázať. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože jednoznačným a vierohodným spôsobom nepreukázal, že skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a údaje uvedené v daňovom priznaní, sú úplné a správne. Žalobca žiadnym vierohodným spôsobom nepreukázal, že tovar mu bol dodaný dodávateľom V. H. G. na základe predmetných dodávateľských faktúr. Správca dane nepripisoval dôkaznú povinnosť iných subjektov na ťarchu daňového subjektu, len požadoval od neho podložiť svoje tvrdenia pravdivými dôkazmi. Následne tieto preveroval a zistil, že sa nezakladajú na materiálnej pravde a zdaniteľný obchod prebehol inak, ako to deklaroval žalobca. Daňový subjekt uplatňujúci si svoj nárok je pre unesenie vlastnej dôkaznej povinnosti povinný disponovať takými dôkazmi, ktoré je možné verifikovať. Ak takéto dôkazy žalobca nemal, nemožno tvrdiť, že uniesol svoje dôkazné bremeno a samotné tvrdenia žalobcu nebolo preukazujúcim dôkazom a ani predložené faktúry, pokiaľ z nich nevyplývali skutočnosti, ktoré by priamo a overiteľne preukazovali, že k dodaniu tovaru došlo práve osobou uvedenou v týchto dokladoch. Inak sa stali len vyhlásením bez možnosti overenia. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si splní svoje povinnosti v daňovom konaní. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, preto žalovaný námietky žalobcu týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci považoval za nedôvodné. Na podporu svojej argumentácie poukázal na uznesenie Ústavného súdu
SR III. ÚS 401/09-17, na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR III. ÚS 78/11-17 zo dňa 23.02.2011.
36. Správny súd uznesením č. k. 75S/39/2021-97 zo dňa 07.09.2021 podľa § 188 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) zamietol návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100660141/2001 zo dňa 21.04.2021, a to z dôvodov uvedených v odôvodnení tohto uznesenia.
37. Správny súd uznesením č. k. 75S/40/2021-104 zo dňa 07.09.2021 zamietol návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100660045/2021 zo dňa 21.04.2021 podľa § 188 SSP z dôvodov bližšie uvedených v odôvodnení tohto uznesenia.
38. Pred vyhlásením rozsudku správny súd spojil na spoločné konanie veci, ktoré začali na tunajšom súde pod sp. zn. 75S/39/2021 a sp. zn. 75S/40/2021 uznesením dňa 13.04.2022 podľa § 65 ods. 1 SSP, a to v záujme hospodárnosti konania, nakoľko veci spolu skutkovo a právne súvisia. Samotné uznesenie o spojení vecí súd zapracoval formálne do rozsudku ako vyššej formy rozhodnutia, keďže ide o uznesenie, ktoré sa účastníkom doručuje (je významné pre ďalší postup v konaní).
39. Správny súd na prejednanie veci nenariadil pojednávanie, pretože žalobca, ani žalovaný nežiadali v zmysle § 107 ods. 1 písm. a) SSP nariadiť pojednávanie, pričom správny súd nezistil žiaden z dôvodov, pre ktorý by bolo nutné vo veci nariadiť pojednávanie v zmysle § 107 ods. 1 písm. b) až e) SSP. Preto rozsudok v spoločnom konaní v oboch veciach verejne vyhlásil postupom podľa § 107 ods. 2 a § 137 ods. 4 SSP. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 13.04.2022 a oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli správneho súdu podľa § 137 ods. 4 odo dňa 28.02.2022.
Posúdenie podstatných skutkových a právnych argumentov
40. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako správny súd vecne príslušný (§ 10 SSP) a miestne príslušný (§ 13 ods. 1 SSP) preskúmal správnymi žalobami napadnuté rozhodnutia žalovaného, ako aj im predchádzajúce prvostupňového rozhodnutia správcu dane, vrátane konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, výlučne v rozsahu a z dôvodov správnych žalôb (§ 134 SSP) a po preskúmaní vecí dospel k záveru, že správne žaloby nie sú dôvodné, preto žaloby zamietol podľa § 190 SSP.
41. V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde (§ 2 ods. 1, ods. 2 SSP).
42. Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, v opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 6 ods. 1 SSP).
43. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda, či rozhodnutie orgánu verejnej správy bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci súdneho preskúmavacieho konania, teda súd posudzuje aj procesné pochybenia v administratívnom konaní namietané v žalobe, a to z pohľadu, či tvrdené procesné pochybenia sú takou vadou konania pred orgánom verejnej správy, ktorá mohla mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Súdny prieskum v daňových veciach nie je absolútny, nakoľko je ovládaný dispozičnou
zásadou. Rozsah súdneho prieskumu je daný žalobnými bodmi o tvrdenej nezákonnosti (s výnimkou prípadov uvedených v § 134 ods. 2 SSP). Správny súd nie je oprávnený a ani nemôže dôvody nezákonnosti v žalobe neuvedené dopĺňať podľa zistení z administratívneho spisu, ani všeobecne uplatnené dôvody konkretizovať na daný prípad. Všeobecne uplatnené námietky, resp. vyjadrenie nesúhlasu so závermi žalovaného v rámci žalobných bodov správnej žaloby, neumožňujú správnemu súdu uskutočniť prieskum zákonnosti, pretože práve rozsahom a dôvodmi žaloby je správny súd pri prieskume vedený a súčasne aj limitovaný. Žalobca musí v zmysle § 182 ods. 1 písm. e) SSP v správnej žalobe uviesť dôvody žaloby, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia za nezákonné. Správny súd, teda posudzoval, či daňové orgány splnili povinnosti stanovené im zákonom, a to v rozsahu namietaných tvrdení žalobcom, v rámci uplatnených žalobných bodov.
44. Predmetom preskúmavacieho konania boli napadnuté rozhodnutia žalovaného, ktorými žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane, ktorými bol žalobcovi ako platiteľovi DPH určený rozdiel na DPH v sume 77 109,98 Eur za zdaňovacie obdobie marec 2014 a v sume 44 872,73 Eur za zdaňovacie obdobie júl 2014 z dôvodu neuznania v týchto sumách uplatneného odpočítania dane, a to z dôvodu, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok na odpočítanie dane podľa § 49 a § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. na základe faktúr od dodávateľa V. H. G., nakoľko sa preverovaním správcu dane nepotvrdilo a žalobcom nebolo preukázané reálne obchodovanie s tovarom tak, ako je uvedené na predložených dokladoch, teda nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti u dodávateľa V. H. G. a žalobca nepreukázal vznik práva na odpočítanie dane z predmetných dodávateľských faktúr za dodanie tovaru v zdaňovacom období marec 2014 a júl 2014.
45. Vo vzťahu k týmto rozhodnutiam žalovaného žalobca v žalobe zovšeobecňujúco namietal, že v konaní žalovaného pri hodnotení preskúmateľnosti administratívneho rozhodnutia správcu dane (v oboch veciach) došlo k porušeniu práva na inú právnu ochranu, pretože rozhodnutia žalovaného sú nepreskúmateľné a nezrozumiteľné v dôsledku toho, že v rozhodnutiach nie sú jasne a zrozumiteľne odôvodnené jeho závery, a to najmä z dôvodu uchýlenia sa k rozsiahlemu parafrázovaniu záverov správcu dane z jeho rozhodnutí, stotožnenia sa s právnymi závermi daňového úradu a neúplného, nedostatočného, zmätočného a arbitrárneho vybavenia odvolacích námietok. Takto zovšeobecňujúco uplatnená námietka neumožňuje plnohodnotný súdny prieskum napadnutých rozhodnutí žalovaného vzhľadom na jej formuláciu bez bližšej špecifikácie, čo konkrétne má spôsobiť nepreskúmateľnosť a nezrozumiteľnosť rozhodnutí žalovaného, v čom konkrétne spočíva zmätočnosť a arbitrárnosť vybavenia odvolacích námietok. Nie je zrejmé ani to, v čom má spočívať nezrozumiteľnosť odôvodnenia záverov žalovaného, nakoľko žalobca uviedol iba spojitosť s „parafrázovaním“ záverov daňového úradu z jeho rozhodnutí. Predmetná žalobná námietka bez bližšej konkretizácie predstavuje len vyjadrenie nesúhlasu žalobcu so záverom žalovaného. Správny súd pre úplnosť uvádza, že z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí žalovaného nevyplýva, že by rozhodnutia trpeli namietanými vadami, najmä, že by rozhodnutia mali byť arbitrárne. Naopak, správny súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu (v oboch veciach), úkonmi správcu dane vykonanými v rámci daňovej kontroly aj vo vyrubovacom konaní, vyhodnotením dôkazov zastáva názor, že v rozhodnutiach žalovaného sú dostatočne zrozumiteľne odôvodnené jeho závery. Samotné odkazovanie na zistenia a závery daňového úradu, stotožnenie sa s právnymi závermi daňového úradu nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutí žalovaného. Naopak, postup žalovaného bol správny, ak v rozhodnutiach konštatoval priebeh konania pred správcom dane, a to v rámci daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania, výsledky z vykonaného dokazovania, t. j. zistenia správcu dane, ktoré, ak považoval žalovaný za získané zákonným spôsobom vytvárajúce relevantný skutkový záver pre právne posúdenie veci, nemohol uviesť iné skutočnosti ako tie, ktoré uviedol aj správca dane, keď rovnako pre žalovaného vytvárali podklad pre právne posúdenie veci, s ktorým sa rovnako žalovaný stotožnil so správcom dane. Preskúmavané napadnuté rozhodnutia žalovaného i prvostupňové rozhodnutia správcu dane obsahujú zákonom stanovené náležitosti v zmysle § 63 ods. 2 a ods. 5 Daňového poriadku. V odôvodnení uvádzajú, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutí, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie vykonaného dokazovania a použitie právnych predpisov, podľa ktorých žalovaný, resp. správca dane rozhodovali, a preto rozhodnutia nevykazujú žiadne znaky arbitrárnosti, resp. svojvôle daňových orgánov pri rozhodovaní. Žalovaný v odôvodnení napadnutých rozhodnutí v dostatočnom rozsahu a zrozumiteľným spôsobom uviedol ako sa vyrovnal s podstatnými odvolacími námietkami žalobcu a skutočnosť, že žalobca s takýmto hodnotením a vysporiadaním sa s jeho odvolacími námietkami nesúhlasí, nespôsobuje nezákonnosť z dôvodu nezrozumiteľnosti alebo nedostatku dôvodov. Nestotožnenie sa žalobcu s
právnou argumentáciou žalovaného, resp. s jeho právnym posúdením na odlišných názoroch, nemožno zamieňať s nezrozumiteľnosťou alebo nedostatkom dôvodov. Preto, ak žalobca považuje rozhodnutia žalovaného za zmätočné a nezrozumiteľné vo vzťahu s tým, ako sa žalovaný vysporiadal s jeho odvolacími námietkami, považuje správny súd len za vyjadrenie nesúhlasu s týmto vyhodnotením, čo samo o sebe nespôsobuje nezákonnosť a žalobnú námietku hodnotí ako nedôvodnú.
46. Pokiaľ žalobca namietal porušenie práva na spravodlivý proces, správny súd poukazuje na to, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnený tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 20/05). Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Uvedené závery a východiská súdov sú primerane použiteľné aj na daňové konanie vedené orgánom verejnej moci, resp. verejnej správy, teda aj pre posúdenie preskúmateľnosti napadnutých rozhodnutí žalovaného a správcu dane, ktoré v odôvodnení v zrozumiteľnom obsahu a v dostatočnom rozsahu reagovali na všetky relevantné otázky.
47. K žalobnej námietke na dĺžku daňovej kontroly žalobca tvrdil, že správca dane nemôže daňovú kontrolu predlžovať kedykoľvek a na akokoľvek dlho kvôli výkonu medzinárodnej výmeny informácií, tak ako to urobil pri MVI č. 9601401/5/235875/2015/Maľ zo dňa 03.02.2015. Namietal neefektívnosť MVI, pretože žalobca zbytočne čakal 9 mesiacov na informácie, ktoré podľa žalobcu nemajú žiadnu vypovedaciu hodnotu, keďže daňové kontroly u českej spoločnosti ALLIED GROCERS s.r.o. ešte neboli ukončené, a teda ani z poslednej odpovede českého správcu dane nie je možné dospieť k záveru, či dodanie tovaru bolo alebo nebolo preukázané. Tvrdil, že nie je možné daňovú kontrolu úmyselne predlžovať žiadosťami o MVI bez konkrétneho časového obmedzenia, čo by bolo v rozpore s § 3 ods. 1 ako aj § 3 ods. 2 druhá veta Daňového poriadku.
48. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku; pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
49. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku; správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
50. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku; daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. 1)Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
51. Podľa § 46 ods. 1 Daňového poriadku; daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o daňovej kontrole.
52. Podľa § 46 ods. 9 písm. a) Daňového poriadku; daňová kontrola je ukončená dňom doručenia protokolu podľa odseku 8.
53. Podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku; lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu
závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu, druhostupňový orgán môže lehotu podľa prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 mesiacov.
54. Podľa § 61 ods. 1 až 6 Daňového poriadku; (1) Správca dane daňové konanie a) preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke, b) môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu. 21a) (2) Správca dane môže daňové konanie prerušiť najdlhšie na 30 dní, ak to z dôležitých dôvodov zhodne navrhnú účastníci daňového konania; túto lehotu môže správca dane predĺžiť na nevyhnutný čas. (3) Konanie je prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení konania. Tento deň nemôže byť skorší ako deň, kedy bolo rozhodnutie odovzdané na poštovú prepravu alebo odoslané elektronickými prostriedkami, v prípade doručovania rozhodnutia zamestnancami správcu dane tento deň nemôže byť skorší ako deň jeho doručenia. Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať odvolanie. (4) Správca dane pokračuje v daňovom konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka daňového konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo, alebo ak uplynula lehota uvedená v odseku 2. Pokračovanie v daňovom konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania. (5) Ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú. (6) Ustanovenia o prerušení daňového konania sa vzťahujú rovnako aj na daňové konanie vedené finančným riaditeľstvom alebo ministerstvom.
55. Podľa článku 10, 11 a 12 Nariadenia Rady EÚ č. 904/2010; (10) Žiadaný orgán poskytuje informácie uvedené v článku 7 a 9 tak rýchlo, ako je to len možné, no najneskôr 3 mesiace po dni prijatia žiadosti. Pokiaľ však žiadaný orgán už uvedené informáciu má, lehota sa znižuje maximálne na jeden mesiac. (11) V niektorých osobitných kategóriách prípadov si môžu žiadaný a žiadajúci orgán navzájom dohodnúť iné lehoty, ako sú ustanovené v článku 10. (12) Pokiaľ žiadaný orgán nie je schopný odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote, okamžite písomne informuje žiadajúci orgán o dôvodoch, prečo tak neurobil, pričom uvedie, kedy bude pravdepodobne schopný odpovedať.
56. Prerušenie konania je procesným inštitútom, ktorý upravuje Daňový poriadok pre prípad, ak v rámci jednotlivých etáp daňového konania (vrátane daňovej kontroly) sa vyskytnú povinnosti, ktoré ovplyvňujú ich plynulý priebeh a znemožňujú v konaní pokračovať. Zákonom stanovená lehota jedného roka na vykonanie daňovej kontroly je lehotou zákonnou (maximálnou) a je záväzným limitom determinujúcim zákonnosť uskutočňovanej daňovej kontroly. Podanie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií je jedným zo zákonom predpokladaných dôvodov na prerušenie daňovej kontroly v zmysle § 46 ods. 10 a § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku. Počas prerušenia daňovej kontroly lehota na jej vykonanie neplynie, ako to vyplýva z ustanovenia § 61 ods. 5 Daňového poriadku.
57. Z obsahu pripojených administratívnych spisov mal správny súd preukázané, že správca dane začal daňovú kontrolu o zistení oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie marec 2014 dňa 22.05.2014 a ukončil dňa 18.03.2016 a za zdaňovacie obdobie júl 2014 dňa 22.10.2014 a ukončil dňa 10.08.2016. Obe daňové kontroly boli prerušené z dôvodu MVI v čase od 27.02.2015 do 26.01.2016. Pri výkone oboch daňových kontrol správca dane vykonal úkony viacerých MVI, avšak viazaný rozsahom žalobných námietok, správny súd zaujme stanovisko len k žalobcom označenému kontroverznému MVI - žiadosť správcu dane o MVI č. 9601401/5/235875/2015/Maľ zo dňa 03.02.2015.
58. V zásade možno súhlasiť so žalobnou námietkou, že správca dane nemôže predlžovať daňovú kontrolu kedykoľvek a na akokoľvek dlho, avšak v predmetnej veci správca dane mal legitímny dôvod na vyžiadanie informácií prostredníctvom MVI ohľadom českej spoločnosti ALLIED GROCERS s.r.o. a dĺžka prerušenia daňovej kontroly závisela od vybavenia žiadosti českým správcom dane. Daňový poriadok (s výnimkou fakultatívneho prerušenia daňovej kontroly na základe zhodného návrhu účastníkov konania v zmysle § 61 ods. 2 Daňového poriadku) neurčuje žiadne konkrétne časové mantinely ohraničujúce trvanie samotného prerušenia daňovej kontroly. Dĺžka prerušenia daňového konania z dôvodu MVI je determinovaná lehotou, v ktorej sú žiadané orgány povinné poskytnúť informácie na základe článkov 7, 9 a 10 Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji
proti podvodom v oblasti DPH. Žiadaný orgán poskytuje informácie tak rýchlo, ako je to možné, no najneskôr 3 mesiace po dni prijatia žiadosti. Pokiaľ žiadaný orgán nie je schopný odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote, okamžite informuje žiadajúci orgán o dôvodoch, prečo tak neurobil, pričom uvedie, kedy bude pravdepodobne schopný odpovedať (článok 12 citovaného nariadenia). Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 8Sžfk/47/2020 zo dňa 08.12.2020 (bod 26) konštatoval, že napriek absencii určenia konkrétnych lehôt, ako aj bližšej špecifikácie podmienok uplatnených vo vzťahu k preukázaniu možnosti prerušiť daňovú kontrolu, túto nemožno chápať neobmedzene. Ako významné ustanovenie v súvislosti s oprávnením správcu dane prerušiť daňovú kontrolu je potrebné chápať ustanovenie § 44 ods. 1 Daňového poriadku, v zmysle ktorého sa daňová kontrola vykonáva vždy iba v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu (článok 2 ods. 2 Ústavy SR), čo znamená, že správca dane by nemal pri jej výkone zbytočne zaťažovať daňový subjekt, no zároveň ju musí vykonať v takom rozsahu, aby čo najpresnejšie a najobjektívnejšie zistil potrebné skutočnosti na splnenie účelu. Rozsah a spôsob daňovej kontroly, ktorý zvolí správca dane, musí spĺňať požiadavku nevyhnutnosti, primeranosti a účelnosti. Predmetné ustanovenie Daňového poriadku je potrebné vykladať v spojení so zásadou daňového konania vyjadrenou v § 3 ods. 2 Daňového poriadku, podľa ktorej je správca dane povinný vybaviť vec bezodkladne a bez zbytočných prieťahov, pričom je povinný použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré najmenej zaťažujú daňový subjekt a ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
59. Správny súd považuje žalobnú námietku o neefektívnosti kontroverzného MVI za nedôvodnú. Správca dane bol oprávnený prerušiť daňovú kontrolu v súvislosti s MVI, pričom konečná doba prerušenia konania závisela od spôsobu, akým česká finančná správa pristúpila k vybaveniu MVI. Správca dane zaslal do českej republiky žiadosť „kontroverzné MVI“ zo dňa 03.02.2015, ktorej predmetom bolo preverenie dodania tovaru spoločnosti DOMINOR s.r.o. spoločnosťou ALLIED GROCERS s.r.o. Čiastočná odpoveď na vyššie uvedenú MVI bola doručená dňa 03.04.2015 a vyplynuli z nej zistenia, ktoré čiastočne reflektovali na žiadosť o MVI, ale vyplynuli z nej aj rozpory medzi CMR dokladmi českého dodávateľa a českého prepravcu v uvedení miesta vykládky, pečiatky a podpisu preberajúcej tovar. Spoločnosť ALLIED GROCERS s.r.o. do zaslania čiastočnej odpovede nepredložila údaje o nadobudnutí predmetného tovaru a jeho preprave. Tiež z nej nevyplývali skutočnosti ohľadom úhrad dodávateľským spoločnostiam. Postup správcu dane, ktorý trval na doplnení MVI, urgoval dožiadaný orgán a ponechal kontrolu prerušenú bol súladný s § 61 ods. 4 Daňového poriadku a účelom MVI. Konečná odpoveď bola doručená správcovi dane dňa 22.01.2016, pod č. 700626/2016 a vyplynuli z nej zistenia, že u spoločnosti ALLIED GROCERS s.r.o. prebiehajú daňové kontroly na DPH aj za kontrolované zdaňovacie obdobie u žalobcu, pričom vo väčšine prípadov preverovania dodania tovaru do iných členských štátov nebolo potvrdené dodanie. Spoločnosť ALLIED GROCERS s.r.o. odmietla uviesť doklady a údaje o nadobudnutí predmetného tovaru a jeho preprave. Neboli preukázané úhrady dodávateľským spoločnostiam a nebol preukázaný pôvod tovaru.
60. Predmetné MVI spĺňalo požiadavku nevyhnutnosti, primeranosti a účelnosti, teda prerušenie daňovej kontroly v zmysle § 61 ods. 1 písm. b) v nadväznosti na § 46 ods. 10 Daňového poriadku bolo vykonané v súlade so zákonom, pretože pre správcu dane bolo nevyhnutné preukázanie skutočností žiadaných predmetným MVI. Správny súd zdôrazňuje, že z hľadiska konštatovania významu MVI vo vzťahu k legálnemu dôvodu prerušenia daňovej kontroly musí byť preukázané, že správca dane vzhľadom na povahu a obsah informácií žiada také informácie, ktoré môžu byť potencionálne získané prostredníctvom MVI. Nemožno vyvodiť neefektívnosť MVI, ak sa všetky očakávané informácie nepodarilo získať, pretože správca dane nemohol predvídať výsledok dožiadania. Za relevantné považuje správny súd to, že správca dane požadoval informácie, ktoré mohli byť potencionálne získané prostredníctvom MVI. Napokon, aj taká odpoveď, že u spoločnosti ALLIED GROCERS s.r.o. prebiehajú daňové kontroly, pričom českému správcovi dane doklady o nadobudnutí predmetného tovaru do zaslania konečnej odpovede neboli predložené, z čoho pre správcu dane vyplynulo, že ALLIED GROCERS s.r.o. nepreukázal pôvod tovaru a dodanie tovaru do iného členského štátu je relevantnou z hľadiska posúdenia toku tovaru v rámci fakturačného reťazca. Posudzované MVI splnilo svoj účel, t. j. overenie podkladov potrebných pre správne a úplné určenie dane v rámci vykonávanej daňovej kontroly u žalobcu. Správca dane, teda v oboch prípadoch ukončil daňovú kontrolu v zákonom stanovenej lehote, po zohľadnení doby legálneho prerušenia konania v dôsledku MVI, ktorá potom v oboch prípadoch trvala cca 11 mesiacov.
61. To, že správca dane v predmetných konaniach postupovali v súlade s Daňovým poriadkom, ako aj v súlade s nariadením Rady (EÚ) č. 904/2010 vyplýva aj z rozsudku Súdneho dvora Európskej
únie C-186/20 zo dňa 30.09.2021 (HYDINA SK s.r.o. proti Finančnému riaditeľstvu SR), ktorým Súdny dvor EÚ rozhodoval o prejudiciálnych otázkach Najvyššieho súdu SR. Súdny dvor EÚ rozhodol takto: „Článok 10 Nariadenia rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát poskytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.“. V odôvodnení rozsudku Súdny dvor EÚ konštatoval, že na účely určenia rozsahu pôsobnosti článku 10 Nariadenia je potrebné zohľadniť aj články 11 a 12 tohto nariadenia, ktoré spolu s článkom 10 tvoria oddiel 2 kapitoly II uvedeného nariadenia s názvom „Lehota na poskytovanie informácií“ (bod 32). V tejto súvislosti článok 11 Nariadenia stanovuje, že v niektorých osobitných kategóriách si môžu žiadaný a žiadajúci orgán navzájom dohodnúť iné lehoty, ako sú ustanovené v článku 10. Pokiaľ ide o článok 12 tohto nariadenia, toto ustanovenie uvádza, že ak žiadaný orgán nie je schopný odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote, musí písomne informovať žiadajúci orgán o dôvodoch, ktoré mu bránia dodržať túto lehotu, pričom uvedie, kedy bude pravdepodobne schopný odpovedať (bod 31). Z týchto článkov vyplýva, že normotvorca únie výslovne počítal s možnosťou príslušných daňových orgánov členských štátov odpovedať na žiadosť o informácie aj po uplynutí lehôt stanovených v článku 10 Nariadenia č. 904/2010 (bod 34). Navyše ani články 10 až 12 Nariadenia č. 904/2010, ani žiadne iné ustanovenie tohto nariadenia nestanovujú akýkoľvek dôsledok v prípade prekročenia niektorej z lehôt vyplývajúcich z uplatnenia uvedených článkov príslušnými daňovými orgánmi, a to, či už pre tieto orgány alebo pre zdaniteľné osoby (bod 36). Zo znenia týchto ustanovení a následne z kontextu, do ktorého patrí tento článok 10, teda vyplýva, že prekročenie niektorej z lehôt stanovených týmto článkom nezakladá dotknutej zdaniteľnej osobe žiadne právo a nemá žiadny špecifický dôsledok, a to ani pokiaľ ide o zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného vnútroštátnym právom žiadajúceho členského štátu, dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne požadované informácie (bod 37). Súdny dvor EÚ konštatoval, že toto nariadenie neupravuje maximálnu dĺžku daňovej kontroly, ani podmienky prerušenia takejto kontroly, ak sa začne postup výmeny informácií stanovený týmto nariadením. Preto sa zdaniteľná osoba nemôže odvolávať na uvedené nariadenie s cieľom napadnúť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly, ktorá sa jej týka, z dôvodu neprimeranej dĺžky tohto prerušenia (bod 43).
62. S poukazom na vyššie citovanú právnu úpravu, ako aj judikatúru kasačného súdu a Súdneho dvora EÚ správny súd vyhodnocuje žalobnú námietku, čo do dĺžky daňovej kontroly v súvislosti s kontroverzným MVI za neopodstatnenú. Predmetná MVI nebola samoúčelná, sledovala cieľ správcu dane zistiť skutočnosti pre správne určenie dane a s prihliadnutím na skutočnosť, že prvá odpoveď bola neúplná, nasledovala urgencia správcu dane a konečná odpoveď, preto bola opodstatnená doba prerušenia oboch daňových kontrol. Žalobca síce tvrdí postup rozporný s § 3 ods. 1 a s § 3 ods. 2 druhá veta Daňového poriadku, avšak neuvádza, ako konkrétne malo byť zasiahnuté do jeho práv, ak správca dane žiadosť o MVI podal vo vecných a časových súvislostiach nadväzujúcich na to, čo v priebehu daňovej kontroly vyšlo najavo, teda aké skutočnosti z predložených dôkazov a tvrdení žalobcu vyšli najavo, ktoré bolo potrebné preveriť. Správca dane MVI sledoval preverovanie skutočností ohľadom preukázania reálnosti pohybu tovaru medzi uvedenými spoločnosťami/podnikateľmi v reťazci. K záveru o porušení ustanovení § 49 ods. 1 v nadväznosti na ustanovenie § 19 ods. 1 Zákona o DPH mohol dospieť len na základe dôkazov o vytvorení fakturačného reťazca spoločností/podnikateľov a ich vyhodnotenia vo vzájomnej súvislosti. Nešlo preto o také prerušenie daňovej kontroly, ktoré by nemalo opodstatnenie a nešlo ani o podávanie nedôvodných žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií, v dôsledku čoho potom postup správcu dane nemožno označiť za neefektívny a nehospodárny a nesúladný s § 3 ods. 2 druhá veta Daňového poriadku.
63. Správny súd nepovažuje za dôvodné ani žalobné námietky vo vzťahu k dĺžke vyrubovacieho konania. Žalobca tvrdil, že napadnuté rozhodnutie je postihnuté vadou nezákonnosti a nepreskúmateľnosti, ak žalobcovi bola odňatá možnosť vyjadriť sa ku všetkým dôvodom rozhodnutia, keď už v odvolaní namietal, že správca dane vydal rozhodnutie bez toho, aby pripomienky so žalobcom prerokoval a oboznámil ho s výsledkami vo vyrubovacom konaní.
64. Podľa § 68 ods. 3 Daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2021; ak daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v lehote určenej správcom dane vo výzve podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1, dohodne so správcom dane deň prerokovania pripomienok a dôkazov ním predložených; ak sa nedohodnú, určí
deň ich prerokovania správca dane. Ak sa daňový subjekt nemôže zúčastniť na prerokovaní, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie. Ak sa daňový subjekt alebo jeho zástupca nezúčastní na prerokovaní pripomienok a dôkazov ním predložených, správca dane spíše o tejto skutočnosti úradný záznam. Správca dane vydá rozhodnutie do troch mesiacov od uplynutia lehoty určenej vo výzve podľa prvej vety. Ak vzhľadom na mimoriadnu zložitosť prípadu, iné závažné okolnosti alebo osobitnú povahu prípadu nemožno rozhodnúť ani v lehote troch mesiacov, môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť druhostupňový orgán. Správca dane o predĺžení lehoty upovedomí daňový subjekt.
65. Z predložených administratívnych spisov v jednotlivých veciach vyplýva postup správcu dane a jeho jednotlivé úkony vykonané vo vyrubovacom konaní. To, že v odôvodnení svojich rozhodnutí tak správca dane, ako aj žalovaný vymenovali tieto úkony, neznižuje zrozumiteľnosť odôvodnenia predmetných rozhodnutí. Žalobca namietal, že medzi niektorými úkonmi boli aj významné časové rozostupy, čo v konečnom dôsledku spôsobilo predĺženie vyrubovacieho konania. Vyrubovacie konanie začína doručením protokolu a končí doručením rozhodnutia vydaného vo vyrubovacom konaní. Z obsahu administratívnych spisov mal správny súd preukázanú skutočnosť, že vyrubovacie konanie po skončení daňovej kontroly zdaňovacieho obdobia marec 2014 začalo 19.03.2016 a skončilo 30.12.2010, a po daňovej kontrole DPH za zdaňovacie obdobie júl 2014 začalo 11.08.2016 a skončilo 30.12.2020. V oboch prípadoch bolo vyrubovacie konanie prerušené na žiadosť žalobcu v súvislosti s opatreniami na zabránenie šírenia ochorenia COVID-19 v období od 23.09.2020 do 30.09.2020. Pre trvanie vyrubovacieho konania, v ktorom sú vykonávané dôkazy v zásade nebola určená lehota, vyrubovacie konanie bolo časovo obmedzené len lehotou na zánik práva vyrubiť daň podľa § 69 Daňového poriadku. Pokiaľ žalobca namietal významné časové rozostupy medzi niektorými úkonmi správcu dane, neuviedol ako konkrétne boli v dôsledku tejto skutočnosti porušené jeho práva. Sám žalobca v žalobe uviedol, že pre korektnosť uznáva, že niektoré procesné úkony boli vykonané na jeho návrh. Avšak tvrdil, že vyrubovacie konanie nemôže byť časovo neohraničené, v opačnom prípade, by mohlo trvať aj 100 rokov. Žalovaný správne poukázal na to, že pre objektívne posúdenie namietanej „nečinnosti“, teda časových rozostupov medzi jednotlivými úkonmi je potrebné zohľadniť okrem obsahu vykonaných úkonov aj samotné zistenia vyplývajúce z vykonaných úkonov z predmetnej daňovej kontroly, ktorých vyhodnotenie jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach je spôsobilé determinovať následnú dĺžku vyrubovacieho konania. Správny súd tiež dáva do pozornosti, že na dôkazy vykonané v neskoršom priebehu vyrubovacieho konania, sa povinnosť ich prerokovania v zmysle § 68 ods. 3 Daňového poriadku nevzťahuje. Povinnosť prerokovania iných - neskôr vykonaných dôkazov (po lehote určenej správcom dane vo výzve podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku) správcovi dane z platnej právnej úpravy nevyplýva. Žalobca v záujme realizovania zásady rovnosti zbraní mal právo zoznámiť sa s dôkazmi, ktoré sa v daňovom konaní vykonali (bol prítomný výsluchov svedkov, ktorým mohol klásť otázky a zároveň mu nič nebránilo sa k nim neskôr osobitne vyjadriť, zaujať stanovisko), pričom správca dane už nebol povinný ich s ním osobitne prejednať, ale daňové orgány boli povinné postupovať ústavne konformným spôsobom, umožniť žalobcovi, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku vykonaným dôkazom. Správca dane postupoval v súlade so základnými zásadami správy daní, v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom, ak mu bolo umožnené zúčastniť sa na výsluchoch svedkov, postupne bol oboznamovaný so všetkými zisteniami správcu dane, bolo mu umožnené nahliadnutie do spisov, vyhotovovanie fotokópií dokumentov atď. Dĺžka vyrubovacieho konania zodpovedá potrebe vykonávania dokazovania v takom rozsahu, aby mohlo byť vydané rozhodnutie v súlade s Daňovým poriadkom. Nie je pravdivé tvrdenie, že by žalobca nebol oboznámený s výsledkami vo vyrubovacom konaní, ktoré mu boli oznámené v oznámení o novom termíne ústneho pojednávania určeného na 26.11.2020 zo dňa 22.10.2020, v ktorom bol zároveň upozornený aj na znenie § 68 ods. 3 Daňového poriadku. Žalobca teda oboznámený s úkonmi správcu dane, ako podkladmi rozhodnutia bol a mal možnosť zúčastniť sa predmetného pojednávania, ktorého sa však žiadny konateľ, resp. splnomocnený zástupca žalobcom nezúčastnil. Nemožno preto akceptovať žalobnú námietku o porušení práva žalobcu vyjadriť sa ku všetkým dôkazom za dôvodnú, nakoľko žalobca bol oboznámený so zistenými podkladmi (dôkazmi) z protokolu o výsledku daňovej kontroly a s dôkazmi vyrubovacieho konania, tiež bol oboznámený o možnosti namietať závery z nich plynúce, čo aj čiastočne využil. Správcom dane bol zachovaný zákonný postup, teda postupoval v súlade s Daňovým poriadkom - v zmysle § 68 ods. 3, keď pokračoval v konaní bez prítomnosti zástupcu žalobcu na ústnom pojednávaní nariadenom na deň 26.11.2020. Záver správcu dane, že práceneschopnosť jedného z konateľov žalobcu (D.. F. A.) nie je významnou skutočnosťou, ak žalobca má aj ďalšieho konateľa, ktorý sa navzájom zastupujú a
podpisujú každý samostatne, z čoho vyvodil, že ústneho pojednávania vo veci prerokovania pripomienok sa mohol zúčastniť druhý konateľ alebo žalobca mohol učiť na tento účel zástupcu. Argumentácia, že od práceneschopného konateľa, ktorému bolo vystavené potvrdenie o práceneschopnosti deň pred ústnym pojednávaním, nebolo možné spravodlivo očakávať, že ustanoví za seba zástupcu je neopodstatnená, pretože takéto splnomocnenie mohol udeliť druhý konateľ žalobcu (F.. M. A.). Navyše žalobca v žalobe neuviedol ako konkrétne bol dotknutý na svojich právach v dôsledku neúčasti na prejednaní pripomienok na nariadenom ústnom pojednávaní dňa 26.11.2020, teda v čom sa malo prejaviť ukrátenie na jeho právach, resp. čo by bolo iné, pokiaľ by sa tohto prejednania zúčastnil. Vyhodnotiac predmetnú žalobnú námietku správny súd konštatuje, že je nedôvodná, pretože správca dane postupoval v súlade s daňovým poriadkom (článok 2 ods. 2 Ústavy SR). Nemožno akceptovať za dôvodnú žalobnú námietku spočívajúcu v tvrdení o ukrátení subjektívnych práv v dôsledku neumožnenia zúčastniť sa ústneho pojednávania za účelom prerokovania pripomienok, ak sám žalobca sa vzdal práva zúčastniť sa prerokovania, keďže nevyužil možnosť ustanoviť za seba zástupcu, resp. sa prerokovania nezúčastnil druhý konateľ žalobcu. Nebol dôvod nariaďovať iný náhradný termín prerokovania pripomienok, pretože žalobcovi nič nebránilo zúčastniť sa na tomto úkone dňa 26.11.2020, a to, či už účasťou druhého konateľa (ktorý nebol práceneschopný) alebo prostredníctvom určeného zástupcu.
66. Správny súd vyhodnotil za nedôvodnú aj žalobnú námietku ohľadom nepreskúmateľnosti rozhodnutí žalovaného, ktorý sa podľa žalobcu nedostatočne vysporiadal s namietanou zmätočnosťou odôvodnenia rozhodnutí správcu dane, čo do právneho posúdenia veci, ak na jednej strane správca dane konštatoval porušenie povinností ustanovení § 49 ods. 1 v nadväznosti na ustanovenie §19 ods. 1 Zákona o DPH a na viacerých miestach odôvodnenia rozhodnutí používal termíny daňového podvodu, resp. zneužitia práva. Žalobca považoval za nedostatočné také odôvodnenie rozhodnutia žalovaného, ak len konštatoval, že správca dane neopiera svoje rozhodnutia o rozsudky Súdneho dvora EÚ v oblasti podvodu, či zneužitia práva, ale rozhodnutia sú založené na nepreukázaní reálnosti predmetného zdaniteľného obchodu z hľadiska materiálnej pravdy zo strany žalobcu, čím došlo k porušeniu ustanovení Zákona o DPH.
67. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH; predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
68. Podľa § 19 ods. 1 prvá veta Zákona o DPH; daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.
69. Podľa § 49 ods. 1 Zákona o DPH; právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
70. Podľa § 49 ods. 2 Zákona o DPH; platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 48c ods. 5 a § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) ním uplatnená pri dovoze tovaru alebo zaplatená colnému orgánu v tuzemsku pri dovoze tovaru.
71. Podľa § 51 ods. 1 Zákona o DPH; právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu, d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.
72. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku; daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
73. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku; správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
74. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku; správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
75. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku; ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, protokoly o určení dane podľa pomôcok, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
76. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku; rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.
77. Z argumentácie žalobcu v žalobe je zrejmé, že nenamieta nesprávnosť právneho posúdenia veci, ktoré spočíva v nepreukázaní splnenia zákonných podmienok pre priznanie odpočítania dane v dôsledku porušenia ustanovenia § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 19 ods. 1 Zákona o DPH, ale namieta spôsob, akým sa žalovaný vysporiadal s jeho odvolacou námietkou k nezrozumiteľnosti odôvodnenia rozhodnutí správcu dane pri právom posúdení veci a zároveň vytýkal žalovanému, že sa mal jeho odvolacej námietke venovať dôslednejšie. Zo žiadneho ustanovenia Daňového poriadku, ani iných právnych predpisov pre daňové orgány nevyplýva určená povinnosť, v akom rozsahu majú odôvodňovať svoje rozhodnutia. V odôvodnení rozhodnutia (§ 63 ods. 5 Daňového poriadku) uvedú, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. Tieto zákonom vyžadované náležitosti rozhodnutia žalovaného aj správcu dane (v oboch veciach) spĺňajú. Požiadavka žalobcu na rozsah odôvodnenia je neadekvátna. Žalovaný v dostatočnom rozsahu odôvodnil použite právnych predpisov, podľa ktorých rozhodol vzhľadom na zistený skutkový stav veci. Administratívne konanie, ktoré je vedené pred orgánmi verejnej správy, resp. štátnej moci v dvoch stupňoch je potrebné považovať za jeden celok. Na odvolaciu námietku čo do právneho posúdenia veci, žalovaný zrozumiteľným spôsobom žalobcovi odpovedal. Z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 03.07.2003 vyplýva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Európsky súd pre ľudské práva v tejto súvislosti uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované zo zreteľom na konkrétny prípad“. ESĽP ale súčasne tiež pripomína, že „právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci“ (napr. rozsudok ESĽP vo veci J. K. proti Španielsku z 09.12.1994, č. sťažnosti 18390/91 a rozsudok ESĽP vo veci O. B. proti Španielsku z 09.121994, č. sťažnosti 18064/91). Správny súd preto k žalobnej námietke, resp. požiadavke, že sa mal žalovaný venovať tejto argumentácii v odvolaní dôslednejšie, a nie iba v jednom odseku, nepovažuje za dôvodnú, pretože žalovaný reagoval jasne a zrozumiteľne, aj keď stručnejšie, avšak podľa názoru správneho súdu v dostatočnom rozsahu.
78. Žalobca tvrdil, že mu bolo vytknuté, že nebol dostatočne obozretný pri výbere svojho dodávateľa, čo je ale argumentácia k záverom, či vedel alebo vedieť mal alebo mohol, že je súčasťou reťazca poznačeného daňovým podvodom. Správny súd zastáva názor, že nie iba v tejto súvislosti je
významný zodpovedný prístup daňového subjektu pri výbere obchodného partnera. Táto argumentácia je významná aj pre vyvodenie záveru, či daňový subjekt môže objektívne prevziať tovar od svojho dodávateľa, či mu vznikla daňová povinnosť, od ktorej sa odvíja jeho právo odpočítať daň, teda, či si bude môcť sám uplatniť odpočítanie DPH z plnení realizovaných s jeho dodávateľom. Predmetná argumentácia daňových orgánov preto nespôsobuje nezrozumiteľnosť rozhodnutia čo do právneho posúdenia veci, že by nebolo možné z odôvodnení rozhodnutia žalovaného zistiť právne posúdenie veci, teda prečo nedošlo k uznaniu uplatneného nároku na odpočítanie dane. V zásade žalobca ale nespochybňuje právne posúdenie veci, nesúhlasí s rozhodnutím, čo ale nie je dôvodom pre konštatovanie nezákonnosti.
79. Pokiaľ žalobca vytýka správcovi dane, že mal dostatočne jasne formulovať čo je dôvodom nepriznania nadmerného odpočtu, teda neunesenie dôkazného bremena žalobcu o dodaní plnenia dodávateľom uvedeným na faktúrach, nakoľko to má zásadný vplyv na rozloženie dôkazného bremena, a teda realizáciu práva žalobcu na bránenie svojich práv, správny súd ani túto žalobnú námietku nepovažuje za relevantnú privodiť zrušenie napadnutých rozhodnutí žalovaného. Ide o všeobecnú námietku, keďže žalobca nekonkretizoval ako bol ukrátený na svojich právach v dôsledku tvrdeného nezákonného postupu správcu dane, ktorý podľa neho v dostatočnom časovom predstihu jasne neformuloval dôvod nepriznania uplatneného odpočtu. Zo strany daňových orgánov sa nejedná o žalobcom tvrdený nezákonný postup, pričom správny súd poukazuje na to, že z príslušných hmotnoprávnych a procesných predpisov verejného práva na úseku daní vyplýva, že daňový subjekt má okrem iného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov, pričom v rámci daňového konania nesie dôkazné bremeno. Správca dane je oprávnený a zároveň aj povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov, za zachovania procesných práv daňových subjektov, zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na odpočítanie DPH. Ak pri preverovaní dôkazov, ktorými daňový subjekt uplatňujúci odpočítanie DPH správca dane narazí na skutočnosti a dôkazy spochybňujúce, či priamo popierajúce skutočnosti z predložených dokladov, je na mieste a v súlade so zákonom, keď sú považované tieto tvrdenia za nepreukázané a v dôsledku toho je žalobca vyzývaný na predloženie ďalších dôkazov. Daňový subjekt si musí zabezpečiť dostatok dôkazných prostriedkov preukazujúcich uskutočnenie plnenia deklarovaného predloženou faktúrou. V prípade, že takéto dôkazy nepredloží, vystavuje sa riziku, že neunesie dôkazné bremeno, čo môže mať za následok neuznanie práva na odpočítanie DPH. Vzhľadom na nadstavenie časových limitov pre ukončenie daňovej kontroly právna úprava počíta s tým, že práve vo vyrubovacom konaní budú preverované zistené skutočnosti daňovou kontrolou a budú vykonávané ďalšie dôkazy na preverovanie realizácie deklarovaných zdaniteľných plnení, pričom až na základe vyhodnotenia vykonaných dôkazov, či už označených a predložených samotným preverovaným daňovým subjektom alebo získaným správcom dane vyústi do právneho posúdenia veci. Správny súd nepovažuje za potrebné na tomto mieste uvádzať známu judikatúru súdov ohľadom presúvania dôkazného bremena v rámci daňového konania ako aj zdôrazňovať skutočnosť, že nositeľom dôkazného bremena pri uplatnení nároku na odpočet DPH je primárne žalobca, ktorý nárok uplatňuje, a preto je povinný preukázať splnenie zákonných podmienok pre jeho uplatnenie. Správny súd nepovažuje za adekvátne, aby žalobca prispôsoboval svoju obranu zamýšľanému právnemu posúdeniu veci, pretože jeho povinnosťou je vždy za každých okolností, bez ohľadu na výsledné právne posúdenie veci uvádzať pravdivo okolnosti preukazujúce realizovanie zdaniteľných obchodov tak, ako sú deklarované v daňovom priznaní a ako vyplývajú z dôkazov, ktorými žalobca primárne preukazuje oprávnenosť nároku pri daňovom priznaní. Pokiaľ rozhodnutia daňových orgánov neboli založené na takom právnom posúdení, že by sa malo jednať o podvod, resp. konanie zneužívajúce právo, sú akékoľvek odvolacie námietky vo vzťahu k takémuto právnemu posúdeniu irelevantné. Preto žalovaný nepochybil, ak argumentáciu žalobcu v tejto časti považoval za nedôvodnú, pričom v podrobnostiach odôvodňoval rozhodnutie len z hľadiska právneho posúdenia veci o nesplnení zákonných podmienok na uplatnený nárok v dôsledku porušenia ustanovenia § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 19 ods. 1 Zákona o DPH, § 49 ods. 2 písm. a) a následne § 51 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH s objasnením ponímania významu faktúry, presúvania dôkazného bremena, neunesenia dôkazného bremena žalobcom atď.
80. Pokiaľ žalobca namietal spôsob, akým sa žalovaný vysporiadal s odvolacou námietkou na ostatné dôvody nepreskúmateľnosti a zmätočnosti, keď žalovaný v zásade reflektoval len na otázku dosahovania zisku a na iné námietky nereagoval žiadnym spôsobom, nevyhodnotil ich, správny súd túto žalobnú námietku považuje za všeobecnú, neumožňujúcu súdny prieskum. V zásade však možno konštatovať,
že žalovaný zaujal stanovisko k podstatným skutkovým a právnym otázkam, ktoré mu umožňovali vyvodiť záver k akému dospel, t. j. neuneseniu dôkazného bremena žalobcom na preukázanie splnenia zákonných podmienok pre priznanie uplatneného nároku na odpočítanie dane z predmetných faktúr.
81. Pokiaľ žalobca uvádzal, že mu nie je jasné ako mohol v zmysle záveru daňových orgánov mať daňovú výhodu, správny súd poznamenáva, že úlohou súdu je odpovedať len na žalobné body, t. j. tvrdenia v žalobe, z akých dôvodov podľa žalobcu sú rozhodnutia, či postup orgánov verejnej správy nezákonné, pričom táto žalobná námietka nie je takýmto tvrdením. Nad rámec uvedeného správny súd konštatuje, že záver daňových orgánov, že žalobca nemusel zdaniť nadobudnutie tovaru v tuzemsku od českých dodávateľov, ale odpočítal si daň na základe faktúr vystavených v mene tuzemského fiktívneho dodávateľa V. H. G., zodpovedá zisteniam správcu dane a výsledkom vykonaného dokazovania. Žalobca vychádza z predpokladu, čo nebolo akceptované ako pravdivé, t. j. preukázané, že tovar objednával od tuzemskej zdaniteľnej osoby, ktorej musel zaplatiť za tovar sumu navýšenú o DPH, čo by ale pri kúpe tovaru od českej spoločnosti nemusel. Takto to síce žalobca deklaroval v daňovom priznaní, vrátane údajov na faktúrach, ale správca dane preukázal, že išlo o fiktívneho dodávateľa aj subdodávateľov. V dôsledku tejto skutočnosti nemohla vzniknúť daňová povinnosť na ich strane a ani žalobcovi oprávnenie odpočítať DPH.
82. Z dôvodov vyššie uvedených správny súd žaloby žalobcu ako nedôvodné podľa § 190 SSP zamietol.
83. Žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, správny súd náhradu trov konania nepriznal podľa § 167 ods. 1 a contrario SSP.
84. Rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0 Rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0
Poučenie:
Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. a) SSP).
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a) SSP) .
O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd - Najvyšší správny súd (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Krajskom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 2 písm. a) SSP).
Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.