Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (6)Uznesenie_4CoKR-7-2020.pdf
PDF · 125.69 KB
Case nature
Area
Subarea
4CoKR/7/2020
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kúšovej a členiek senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej, v právnej veci žalobcu: Crossdefault Management Group, k. s., Grösslingova 56, 811 09 Bratislava, IČO: 45 462 801, správca úpadcu: P.. U. O., A.. XX.XX.XXXX, E. X, XXX XX W., zast.: +ULTRA Legal s.r.o., advokátní kancelář, Sokolovská 270/201, 190 00 Praha 9, Česká republika, IČO: 02 894 742, v mene ktorej poskytuje právne služby na území Slovenskej republiky organizačná zložka: +ULTRA Legal s.r.o., advokátní kancelář, organizačná zložka, Grösslingova 56, 811 09 Bratislava, IČO: 47 255 480, proti žalovanému: Y. P., H.. P., A.. XX.XX.XXXX, W. M. XXXX/XX, XXX XX Č. - J. M. (dedička pôvodne žalovaného: U. P., A.. XX.XX.XXXX, T. Ú. XX.XX.XXXX), o určenie neúčinnosti právneho úkonu, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 4Cbi/33/2012-145 zo dňa 06.03.2019, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 4Cbi/33/2012-145 zo dňa 06.03.2019 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že právny úkon úpadcu - Zmluva o prevode obchodného podielu spoločnosti SYERGON GROUP, s.r.o., so sídlom Kladnianska 34, 821 05 Bratislava, IČO: 35 963 174, zo dňa 17.12.2010, ktorému zodpovedá vklad do základného imania spoločnosti vo výške 27.892,- eur uzatvorená medzi úpadcom a odporcom, je voči veriteľom úpadcu neúčinný. Druhým výrokom rozhodol súd o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi peňažnú náhradu za nadobudnutý obchodný podiel vo výške 16.803,75 eur v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Súd tiež priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil odkazom na ustanovenie § 58, § 60, § 62 a § 63 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len ZKR). O nároku na náhradu trov konania rozhodol s poukazom na ustanovenie §§ 255 ods. 1 a 2, 262 ods. 2 a 263 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP).
V odôvodnení svojho rozhodnutia konajúci súd uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 21.12.2012 sa žalobca domáhal voči žalovanému určenia, že vyššie špecifikovaný právny úkon úpadcu - zmluva o prevode obchodného podielu, ktorému zodpovedal vklad do základného imania spoločnosti vo výške 27.892,- eur, uzatvorená medzi úpadcom a odporcom, je voči veriteľom úpadcu neúčinná a žiadal priznať peňažnú náhradu za nadobudnutý obchodný podiel vo výške 16.803,75 eur v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Žalobca ďalej uviedol, že úpadca bol v období od 11.11.2005 do 1.2.2011 spoločníkom obchodnej spoločnosti SYERGON GROUP, s.r.o., Bratislava, IČO: 35 963 174. Obchodnému podielu úpadcu spoločnosti zodpovedal vklad do základného imania spoločnosti vo výške 27.892,- eur. Úpadca na základe Zmluvy o prevode obchodného podielu zo dňa 17.12.2010 bezodplatne previedol obchodný
podiel spoločnosti na odporcu, v zmysle čoho sa odporca stal jediným spoločníkom spoločnosti. Odporca bol v príbuzenskom vzťahu voči úpadcovi, bol jeho otcom. Žalobca zdôraznil, že úpadca previedol obchodný podiel spoločnosti bezodplatne, pričom hodnota podielu v čase prevodu predstavovala sumu 16.803,75 eur, ktorá je vyčíslená uplatnením analógie výpočtu vyrovnacieho podielu v zmysle účtovnej závierky spoločnosti za rok 2009 (k 31.12.2009), kde v riadku 067 súvahy spoločnosti vlastné imanie predstavovalo výšku 42.110,- eur a podiel úpadcu na základnom imaní, teda aj na vlastnom imaní, predstavoval 39,90 %. Žalobca pritom poukázal na ustanovenia § 61 a § 150 zák. č. 513/1991 Zb. - Obchodný zákonník. Žalobca tiež uviedol, že úpadca sa bezodplatným prevodom obchodného podielu spoločnosti v prospech odporcu - svojho otca, zbavil majetkovej hodnoty, čím ukrátil uspokojenie veriteľov prihlásených pohľadávok, pričom z konečného zoznamu pohľadávok vyplýva, že ukracujúci úkon bol vykonaný v čase, keď úpadca evidoval vymáhateľné pohľadávky veriteľov, a niektorí veritelia vymáhali svoje pohľadávky už v exekučnom konaní.
Žalovaný v priebehu konania namietal dôvodnosť nároku žalobcu a uviedol, že pri prevode obchodného podielu nevzniklo spoločníkovi právo na vyrovnací podiel, a spoločnosť v účtovnom období predchádzajúcom účtovnému obdobiu, kedy vznikla účasť úpadcu v spoločnosti, bola v strate, a teda bezodplatný prevod obchodného podielu nevykazoval znaky právneho úkonu bez primeraného protiplnenia. Z predloženého stanoviska audítora vyplýva, že spoločnosť v čase prevodu obchodného podielu bola v strate -8.551,- eur. Úpadca teda týmto právnym úkonom (bezodplatným prevodom obchodného podielu) nemal v úmysle ukracovať svojich veriteľov, a práve naopak, zbavil sa obchodného podielu v spoločnosti, ktorá hospodárila so stratou. Na súdom nariadené pojednávanie sa žalovaný bez ospravedlnenia nedostavil. Žalobca na pojednávaní uviedol, že trvá na podanej žalobe v celom rozsahu a vzhľadom na neprítomnosť žalovaného navrhol rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, žalobe vyhovieť a priznať mu náhradu trov konania. Nesúhlasil s obranou žalovaného. Žalobca so svojím vyjadrením predložil účtovné závierky k 1.12.2010, pričom zo závierky vyplynulo, že hodnota vlastného imania spoločnosti bola 51.000,- eur, pričom žalobca vychádzal zo závierky za rok 2009, kde bolo vlastné imanie 42.000,- eur. Nie je preto pravda, že by obchodná spoločnosť bola v strate a obchodný podiel nemal žiadnu hodnotu. Namietal dôkaz predložený žalovaným, označený ako stanovisko audítora, kde audítor hodnotil finančnú hodnotu vlastného imania spoločnosti k roku 2010, keď vychádzal zo skutočností, ktoré nastali až v ďalšom období. Dlžník vykonal ukracujúci úkon dňa 17.12.2010, konkurzné konanie začalo dňa 18.2.2012, teda ukracujúci úkon bol vykonaný počas troch rokov pred začatím konkurzného konania.
Súd na základe vykonaných skutočností dospel k záveru, že žaloba je v celom rozsahu dôvodná. Úpadca sa bezodplatným prevodom obchodného podielu spoločnosti v prospech žalovaného - svojho otca, zbavil majetkovej hodnoty, čím ukrátil uspokojenie veriteľov prihlásených pohľadávok. Vzhľadom na skutočnosť, že právny úkon bol urobený v prospech osoby spriaznenej s úpadcom, úpadok dlžníka sa predpokladá. Z konečného zoznamu pohľadávok vyplynulo, že ukracujúci úkon bol vykonaný v čase, keď úpadca evidoval vymáhateľné pohľadávky dlžníkov, pričom niektorí veritelia vymáhali svoje pohľadávky už v exekučnom konaní. Nakoľko žalovaný nadobudol od úpadcu bezodplatne majetkovú hodnotu, bol povinný poskytnúť peňažnú náhradu za túto hodnotu. Plne procesne úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania voči žalovanému podľa § 255 CSP.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný v celom rozsahu, a to z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP). Žalovaný poukázal na nesprávne vecné rozhodnutie súdu tak vo výroku I. ako aj vo výroku II. rozhodnutia. Žalovaný zdôraznil, že podľa jeho názoru, v konaní o určenie neúčinnosti právneho úkonu je vylúčené, aby súd konal a rozhodol o určení neúčinnosti právneho úkonu voči všetkým veriteľom úpadcu. Neúčinnosť právneho úkonu podľa citovaného zákonného ustanovenia nie je možné určiť voči všetkým
veriteľom, t.j. aj tým, ktorí nie sú účastníkmi konkurzného konania (§ 57 ods. 4 v spojení s § 62 ods. 5 ZKR, argumentum a contrario). Právny úkon je neúčinný len voči konkurzným veriteľom; voči ostatným veriteľom je naďalej platný a účinný (uznesenie NS SR z 23.6.2009 sp. zn. 1Obdo/59/2008). Ak súd prvej inštancie určil neúčinnosť voči všetkým veriteľom úpadcu (bez explicitnej väzby na konkurzných veriteľov v konkrétnom konkurznom konaní), buď rozhodol ultra petita partium (v priamom rozpore s ustanovením § 216 ods. 1 CSP) alebo sa žalobca domáhal takéhoto určenia v žalobnom petite, a v takom prípade mala byť žaloba z vyššie uvedeného dôvodu zamietnutá, z dôvodu neexistencie naliehavého právneho záujmu (správca/žalobca nemá žiaden právny záujem, o to menej naliehavý, na určení právnej neúčinnosti voči veriteľom úpadcu, ktorí neboli účastníkmi konkurzného konania). Súčasne žalobca ako správca úpadcu ani nie je procesne legitimovaný, domáhať sa určenia neúčinnosti právneho úkonu voči všetkým veriteľom úpadcu. Takéto oprávnenie mu nevyplýva zo žiadneho ustanovenia ZKR a ani z iného právneho predpisu. Žalovaný poukázal na konfúznosť a zmätočnosť označovania strán sporu, ktorá je obsiahnutá v celom rozhodnutí, prvý výrok rozhodnutia nevynímajúc; v záhlaví rozhodnutia bol žalovaný označený ako „žalovaný“, vo výroku I. rozhodnutia súd určil neúčinnosť medzi úpadcom a „odporcom“. Žalovaný nebol expresis verbis odporcom a je tak otázne, neúčinnosť akého právneho úkonu bola súdom určená. Žalovaný dal rovnako do pozornosti, že nikdy nebol spoločníkom spoločnosti SYERGON GROUP, s.r.o.. Takáto spoločnosť nikdy neexistovala ani neexistuje. Podľa IČO by malo ísť o spoločnosť GLOBCON, s.r.o. (ktorá mala aktuálne iné sídlo, ako bolo uvedené vo výroku). Súd tak zjavne rozhodol v rozpore s ustanovením § 217 ods. 1 prvá veta CSP, nereflektujúc status quo v čase vydania rozhodnutia. Podľa názoru žalovaného je II. výrok rozhodnutia v rozpore s citovanou právnou normou. Žalobca nemá vecnú legitimáciu, nie je oprávneným z hmotnoprávneho vzťahu, preto nebolo možné v súlade so zákonom zaviazať žalovaného zaplatiť žalobcovi. Žalobcom uplatnený nárok je v rozpore s ustanovením § 63 ods. 1 ZKR, II. výrok rozhodnutia je zároveň rovnako konfúzny a zmätočný z dôvodu jeho neurčitosti. Konštatovanie súdu prvej inštancie, že úpadca mal v čase vykonania právneho úkonu, ktorému sa v tomto konaní odporovalo, veriteľov, je pre učenie právnej neúčinnosti nepostačujúce. Dôkazné bremeno preukázania všetkých predpokladov odporovateľnosti právneho úkonu zaťažuje žalobcu. Jedným z esenciálnych predpokladov, ktorý tvorí conditio sine qua non úspešného odporovania právnemu úkonu je preukázanie ukrátenia veriteľov (§ 57 ods. 4 ZKR). Podstatou krátenia je, že úpadca nemal v čase vykonania právneho úkonu dostatok iného majetku, z ktorého by mohli byť vtedajší veritelia uspokojení. Uvedené sa v predmetnom konaní netvrdilo, a teda ani neskúmalo. Ukrátenie uspokojenia vymáhateľnej pohľadávky sa musí preukázať bez ohľadu na to, podľa ktorej skutkovej podstaty podľa ZKR sa žalobca odporovateľnosti domáha (rozsudok NS SR sp. zn. 1Obo/114/2008 z 29.4.2009). Pojmom ukrátenie nemožno rozumieť akékoľvek zníženie majetku dlžníka, ale len také, ktoré spôsobuje, že veriteľova pohľadávka nie je uspokojiteľná buď vôbec alebo v plnom rozsahu (rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Obo/167/2006 zo dňa 27.5.2008). Aj keď odporovaným právnym úkonom dôjde k zníženiu hodnoty majetku dlžníka, avšak zostávajúci majetok dlžníka stačí na uspokojenie pohľadávok veriteľov dlžníka, ktorý mal pohľadávky v čase účinnosti právneho úkonu, odporovacia žaloba nemôže byť úspešná. Dôkazné bremeno o všetkých týchto skutočnostiach je na správcovi (rozsudok KS BB 25CoKR/2/2014 zo dňa 1.7.2014). Z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, že uvedený predpoklad sa v konaní vôbec neskúmal. Tak ako už žalovaný uviedol vo svojich podaniach, hodnota obchodného podielu bola nulová, a preto nedošlo, resp. nemohlo dôjsť k zmenšeniu majetku úpadcu. Súd tak vec nielen nedostatočne, a tým aj nesprávne právne posúdil, ale dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym zisteniam. Žalovaný zdôraznil, že z rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je vôbec zrejmé, ktoré dôkazy súd vykonal a ako, ktoré dôkazy nevykonal a prečo, z akých dôkazov vychádzal pri svojom rozhodnutí, ako tieto vyhodnotil jednotlivo i v ich vzájomných súvislostiach. Uvedené pochybenia v postupe a rozhodnutí súdu prvej inštancie predstavujú nesprávny procesný postup, resp. inú vadu konania, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie svojím nesprávnym procesným postupom prakticky znemožnil žalobcovi realizáciu jeho procesných práv, a to porušením rozhodujúcich charakteristík spravodlivého procesu v takej miere, ktorú nemožno žiadnym spôsobom objektívne zdôvodniť a ani ospravedlniť. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, bez pochybností vyplýva aj z ustálenej judikatúry. Podľa ustálenej case - lawe ESĽP sa vnútroštátny súd v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať s argumentom, ktorý má dve kumulatívne vlastnosti. Je a) relevantný, podstatný, významný a týkajúci sa veci a b) konkrétny, formulovaný dostatočne jasným a presným spôsobom. Relevantný argument je taký argument, ktorý musí súvisieť s prejednávanou vecou, musí sa týkať otázky riešenej v danom prípade. Je nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na
podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému. Ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Pokiaľ súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, z akých dôvodov považuje argumentáciu žalovaných za skutkovo i právne bezvýznamnú, postupoval nedôsledne a porušil základné právo žalovaných na súdnu ochranu. Podľa názoru žalovaného sa z rozhodnutia gramatickým, systematickým ani logickým spôsobom nedá určiť, ako súd prvej inštancie vec právne posúdil a podľa akej skutkovej podstaty vôbec malo dôjsť ku kráteniu veriteľov. Súd prvej inštancie v rozhodnutí citoval tak § 58 ZKR, ako aj § 60 ZKR. Že by mohlo ísť o ukracujúci úkon (§ 60 ZKR), naznačovalo priame uvedenie, že „dlžník vykonal ukracujúci úkon“ (bod 14. rozhodnutia), v rozhodnutí však absentuje akákoľvek zmienka (a teda aj právne posúdenie) úmyslu, ktorého preukázanie je jednou zo základných podmienok podľa § 60 ZKR. Na strane druhej súd v bode 14. rozhodnutia poukázal na bezodplatnosť vykonaného právneho úkonu a napokon konštatoval, že právny úkon bol vykonaný počas troch rokov pred začatím konkurzného konania, čo naznačuje možné úvahy súdu o tom, že by mohlo ísť o právny úkon bez primeraného protiplnenia (§ 58 ZKR). Súd však na jednoznačné právne posúdenie, a teda subsumovanie zisteného skutkového stavu pod konkrétnu právnu normu rezignoval, čím jednoznačne zaťažil rozhodnutie arbitrárnosťou, zmätočnosťou a nepreskúmateľnosťou pre nedostatok dôvodov. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd postupoval podľa § 389 ods. 1 písm. a) až c) CSP a vec zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. K odvolaniu žalovaného zaujal písomné stanovisko žalobca, ktorý uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožnil s rozsudkom súdu prvej inštancie, ktorý považuje za vecne správny a riadne odôvodnený. Žalobca má za to, že odvolanie žalovaného je nielen nedôvodné, ale dokonca neprípustné. Žalobca poukázal na to, že žalovaný ani jeho právny zástupca sa na pojednávanie nedostavili a svoju neúčasť neospravedlnili. S ohľadom na túto skutočnosť ako aj na splnenie ostatných zákonných podmienok žalobca na pojednávaní navrhol, aby súd rozhodol o žalobe žalobcu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 274 CSP. Podotkol, že rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie podľa § 274 CSP bolo v prípade splnenia zákonných podmienok povinnosťou (nie možnosťou) súdu. Mal za to, že rozsudok je rozsudkom pre zmeškanie, proti ktorému je odvolanie prípustné len z dôvodu, že neboli splnené podmienky na jeho vydanie. Odhliadnuc od vyššie uvedeného, považoval odvolanie zároveň za nedôvodné. Zastával názor, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku podrobne zaoberal vyhodnotením jednotlivých dôkazov, ako aj právnym posúdením zisteného skutkového stavu, a to nad rámec požadovaný zákonom pre rozsudok pre zmeškanie. K argumentácii žalovaného, že súd použil v textácii výroku I. namiesto určenia neúčinnosti právneho úkonu úpadcu voči konkurzným veriteľom úpadcu, určenie neúčinnosti právneho úkonu úpadcu voči veriteľom úpadcu, uviedol, že toto považuje za irelevantné a nepodstatné, nakoľko z výroku rozsudku, ako aj z jeho ostatných častí je nepochybné, že sa jedná o určenie neúčinnosti právneho úkonu úpadcu podľa ZKR. Výroky konkurzných súdov o určení neúčinnosti právnych úkonov úpadcu nie sú totožné a rôznia sa vo svojej textácii, pričom textácia výroku použitá súdom prvej inštancie v predmetnom rozsudku je bežne používaná v týchto druhoch súdnych rozhodnutí. Rovnako nesúhlasil so žalovaným namietanou chybou v písaní názvu spoločnosti SYNERGON GROUP, s.r.o., keďže táto spoločnosť bola jednoznačne identifikovaná identifikačným číslom, preto nemala žiadnu relevanciu ani následná zmena obchodného mena tejto spoločnosti na GLOBCON, s.r.o., ku ktorej došlo po uzavretí odporovateľného právneho úkonu. Žalobca rovnako nesúhlasil s argumentáciou žalovaného týkajúcou sa nesprávnej textácie výroku II. rozsudku, ktorá je, podľa názoru žalovaného, v rozpore s ustanovením § 63 ods. 1 ZKR, žalobca uviedol, že je správcom úpadcu, ktorý je v zmysle ZKR oprávnený konať za úpadcu vo všetkých majetkových veciach, vrátane uplatňovania odporovacieho práva. Správca je teda aktívne legitimovaným subjektom na podanie odporovacej žaloby a riadnou procesnou stranou v konaní. Zaviazanie žalovaného k povinnosti zaplatiť peňažnú náhradu správcovi konkurznej podstaty ako subjektu zákonom poverenému spravovaním konkurznej podstaty je preto plne v súlade s § 63 ods. 1 ZKR. Žalobca tiež vyjadril svoj názor, že súd prvej inštancie sa dostatočne podrobne zaoberal vyhodnotením všetkých zákonných predpokladov odporovateľnosti právneho úkonu, najmä v bode 14. odôvodnenia rozsudku. Poukázal tiež na skutočnosť, že obsahom súdneho spisu boli len listinné dôkazy, ktoré boli doručené obom stranám sporu, a preto nebolo potrebné, aby boli súdom na pojednávaní čítané, či inak
oznamované. Preto aj ďalšiu námietku žalovaného vo vyššie naznačenom smere, považoval žalobca za nedôvodnú. Rovnako nesúhlasil s tvrdením žalovaného o arbitrárnosti či nepreskúmateľosti rozsudku. Skutočnosť, že súd prvej inštancie citoval v rozsudku skutkové podstaty tak ukracujúceho právneho úkonu, ako aj právneho úkonu bez primeraného protiplnenia, nespôsobilo zmätočnosť rozsudku. Odporovateľný úkon mohol súčasne napĺňať zákonné znaky aj viacerých skutkových podstát odporovateľných právnych úkonov. Žalobca preto navrhol, aby Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd odvolanie žalovaného ako neprípustné odmietol alebo aby predmetný rozsudok vo výroku potvrdil ako vecne správny.
4. K vyjadreniu žalobcu sa následne vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že v prejednávanej veci nemohlo ísť o rozsudok pre zmeškanie, keďže z predmetu konania o určenie neúčinnosti právneho úkonu je zrejmé, že nešlo o žalobu podľa § 137 písm. a) CSP (žaloba o splnenie povinnosti), a preto v tejto veci nebolo prípustné rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie (§ 273 a § 274 CSP). V ďalšom žalovaný zotrval na všetkých dôvodoch nesprávnosti odvolaním napádaného rozsudku tak, ako ich vymedzil vo svojom odvolaní. Z vyjadrenia žalobcu je zrejmé, že tento prisvedčil tvrdeniam žalovaného o nesprávnosti vymedzenia názvu obchodného mena spoločnosti, v ktorej mal žalovaný obchodný podiel, relativizujúc relevantnosť týchto nesprávností. Uviedol tiež, že žalovaný nespochybňoval oprávnenia žalobcu ako správcu konania za úpadcu. Primárne žalobca by si však mal byť vedomý rozsahu svojich oprávnení ako aj povinností podľa ZKR. Žalobca nebol v tomto konaní oprávneným z hmotnoprávneho vzťahu, preto nebolo možné v súlade so zákonom zaviazať žalovaného zaplatiť žalobcovi. Správca bol aktívne procesne legitimovaný uplatňovať nároky úpadcu vyplývajúce z príslušných ustanovení ZKR. Právny následok určenia neúčinnosti právneho úkonu bol vymedzený v § 63 ods. 1 ZKR, čomu by mal plne korešpondovať aj žalobný petit a v neposlednom rade potom aj výrok súdneho rozhodnutia. V odvolaním napadnutom rozsudku to však tak nebolo. Vytýkané vady rozsudku spočívajú tiež v tom, že napriek tomu, že súd citoval viacero skutkových podstát, z rozsudku sa objektívne nedá zistiť, ako súd prvej inštancie vec právne posúdil a podľa akej skutkovej podstaty vôbec malo dôjsť k ukráteniu veriteľov. Žalovaný preto trval na podanom odvolaní v celom rozsahu a na nevyhnutnosti zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie č.k. 4Cbi/33/2012-145 zo dňa 06.03.2019.
5. Na vyjadrenie žalovaného reagoval žalobca, s tým, že sa naďalej stotožňuje s rozsudkom súdu prvej inštancie, ktorý považuje za vecne správny a riadne odôvodnený. Podotkol, že žalovaný vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne nové skutočnosti ani novú právnu argumentáciu. Na záver konštatoval, že neospravedlnená neprítomnosť žalovaného a jeho právneho zástupcu na pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený rozsudok súdu prvej inštancie, je dôvodom, pre ktorý žalovaný zmeškal možnosť vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu a právnej stránke veci. Toto zmeškanie nemožno sanovať v rámci odvolacieho konania. Opakovane preto navrhol, aby Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd odvolanie žalovaného ako neprípustné odmietol, alebo aby rozsudok vo výroku potvrdil ako vecne správny. Zároveň navrhol, aby odvolací súd zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania.
6. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 34 CSP v spojení s § 470 CSP), po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania po oboznámení sa procesným postupom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné, a preto je potrebné mu vyhovieť.
7. Odvolací súd mal z osvedčenia o dedičstve zo dňa 27.9.2021 č.k. 7D/22/2021-52, Dnot 64/2021 za preukázané, že dedičom po pôvodne žalovanom U. P.Č., A.. X.X.XXXX, O. N. T. X.X.XXXX, sa stala jeho manželka Y. P., H.. P., A.. XX.XX.XXXX.
Uznesením č.k. 4CoKR/7/2020-281 zo dňa 29.11.2021, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 7.12.2021, odvolací súd rozhodol o pokračovaní v konaní s dedičom žalovaného, a to s Y. P., H.. P., A.. XX.XX.XXXX, W. M. XXXX/XX, XXX XX Č..
8. Úlohou súdu prvej inštancie bude v súlade s ustanovením § 90 CSP poučiť žalovaného, že strana musí byť zastúpená advokátom v sporoch vyvolaných alebo súvisiacich s konkurzom a reštrukturalizáciou. Ak si strana nezvolí advokáta ani v primeranej lehote určenej súdom, na jej úkony sa neprihliada.
9. Podľa § 57 ods. 1 ZKR, právne úkony týkajúce sa majetku dlžníka sú v konkurze voči veriteľom dlžníka neúčinné, ak im správca alebo veriteľ prihlásenej pohľadávky podľa tohto zákona odporuje. Veriteľ môže odporovať právnemu úkonu týkajúcemu sa majetku dlžníka, len ak správca v primeranej lehote jeho podnetu na odporovanie nevyhovel.
10. Podľa § 57 ods. 2 ZKR, právo odporovať právnemu úkonu zanikne, ak sa neuplatní u povinnej osoby alebo na súde do jedného roka od vyhlásenia konkurzu; právo odporovať právnemu úkonu sa považuje za uplatnené u povinnej osoby, len ak povinná osoba toto právo písomne uznala.
11. Podľa § 57 ods. 3 ZKR, odporovať podľa tohto zákona možno aj právnym úkonom, z ktorých nároky sú už vykonateľné alebo uspokojené.
12. Podľa § 57 ods. 4 ZKR, odporovať podľa tohto zákona možno len tomu právnemu úkonu dlžníka, ktorý ukracuje uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka.
13. Podľa § 57 ods. 5 ZKR, ak pred vyhlásením konkurzu prebiehalo reštrukturalizačné konanie, počas ktorého bol vyhlásený konkurz, pre určenie doby, v ktorej mal byť urobený právny úkon, ktorému možno odporovať podľa tohto zákona, je rozhodujúce začatie reštrukturalizačného konania.
14. Podľa § 58 ods. 1 ZKR, právnym úkonom bez primeraného protiplnenia na účely tohto zákona je bezodplatný právny úkon dlžníka alebo odplatný právny úkon dlžníka, na ktorého základe dlžník poskytol alebo sa zaviazal poskytnúť plnenie, ktorého obvyklá cena je podstatne vyššia ako obvyklá cena plnenia, ktoré na jeho základe získal alebo má získať.
15. Podľa § 58 ods. 2 ZKR, právnemu úkonu bez primeraného protiplnenia možno odporovať, ak spôsobil úpadok dlžníka alebo bol urobený počas úpadku dlžníka. Ak ide o právny úkon urobený v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom, úpadok dlžníka v čase urobenia právneho úkonu sa predpokladá, ak sa nepreukáže opak.
16. Podľa § 60 ods. 1 ZKR, odporovať možno tiež každému právnemu úkonu, ktorým dlžník ukrátil svojich veriteľov (ďalej len „ukracujúci právny úkon“), ak bol urobený s úmyslom dlžníka ukrátiť svojich veriteľov a tento úmysel bol alebo musel byť druhej strane známy.
17. Podľa § 60 ods. 1 ZKR, ak ide o právny úkon urobený v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom, úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle sa predpokladá, ak sa nepreukáže opak.
18. Podľa § 60 ods. 2 ZKR, odporovať možno len tým ukracujúcim právnym úkonom, ktoré boli urobené počas piatich rokov pred začatím konkurzného konania.
19. Podľa § 58 ods. 3 ZKR, odporovať možno len tým právnym úkonom bez primeraného protiplnenia, ktoré boli urobené počas jedného roka pred začatím konkurzného konania. ak ide o právny úkon bez primeraného protiplnenia urobený v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom, možno odporovať tiež tým právnym úkonom, ktoré boli urobené počas troch rokov pred začatím konkurzného konania.
20. Podľa § 63 ods. 1 ZKR, ak ide o neúčinný právny úkon týkajúci sa veci, práva alebo inej majetkovej hodnoty prevedenej z majetku dlžníka, sú tí, voči ktorým sa právo odporovať právnemu úkonu uplatnilo, povinní spoločne a nerozdielne poskytnúť do dotknutej podstaty peňažnú náhradu za túto vec, právo alebo inú majetkovú hodnotu; ak sa však u niektorého z nich táto vec, právo alebo iná majetková hodnota nachádza, možno sa od nich namiesto peňažnej náhrady domáhať vydania tejto veci, práva alebo inej majetkovej hodnoty. Proti tomu, voči komu sa právo odporovať právnemu úkonu uplatnilo, možno uplatni vždy len toľko, koľko sa v dôsledku neúčinného právneho úkonu naň previedlo.
21. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.
22. Po oboznámení sa s dokladmi tvoriacimi obsah spisu, rozhodnutím súdu prvej inštancie ako aj vyjadreniami strán sporu, je odvolací súd nútený konštatovať, že odôvodnenie súdu prvej inštancie je nedostatočné, s obsahom viacerých faktických chýb.
23. Výklad a uplatňovanie zákonov musí byť v každom prípade v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, článkom 2. ods. 1 a 2 a článkom 16 ods. 1 Základných princípov Civilného sporového poriadku.
24. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodní rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A č. 303-B;).
25. Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie v Náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetka právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
26. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že i odôvodnenie uznesenia konkurzného súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Konkurzný súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený, nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky.
27. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia (§ 220 ods. 2 a 3 v spojení s § 234 ods. 2 CSP) je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných uznesení, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t.j. musí byť preskúmateľné. Tieto požiadavky napadnuté rozhodnutie nespĺňa.
28. Predmetom sporu je rozhodnutie o právnej neúčinnosti právneho úkonu dlžníka a zaplatenie sumy, o ktorú sa spornou sumou zmenšil majetok úpadcu, čím došlo, podľa tvrdenia žalobcu, k ukráteniu uspokojenia pohľadávok veriteľov úpadcu.
29. Predpokladom každej odporovateľnosti tak podľa Občianskeho zákonníka (§ 42 ods. 1 OZ) ako aj podľa ZOKR (§ 57 ods. 4) je zníženie uspokojenia pohľadávok veriteľov dlžníka, čo predpokladá také zmenšenie hodnoty majetku dlžníka, že po účinnosti odporovaného právneho úkonu dlžníka sa zníži - ukráti, uspokojenie pohľadávok veriteľov. K tomu dochádza aj vtedy, ak dlžník nemal ani pred vykonaním odporovaného právneho úkonu dostatok majetku na úplné uspokojenie pohľadávok veriteľov, avšak po účinnosti tohto právneho úkonu sa miera uspokojenia pohľadávok veriteľov ešte viac zníži. Na druhej strane platí, že aj keď dôjde k odporovaným právnym úkonom k zníženiu hodnoty majetku dlžníka, avšak zostávajúci majetok dlžníka stačí na uspokojenie pohľadávok veriteľov dlžníka, ktorí majú pohľadávky v čase účinnosti právneho úkonu, nemôže byť odporovacia žaloba úspešná. Dôkazné bremeno o všetkých týchto skutočnostiach je na správcovi - žalobcovi. V posudzovanom prípade správca ako žalobca nepreukázal, že majetok dlžníka pred účinnosťou spornej zmluvy stačil na uspokojenie pohľadávok veriteľov, ktorí mali k tomuto momentu pohľadávky voči dlžníkovi a po účinnosti spornej zmluvy došlo k ukráteniu ich uspokojenia, resp. že aj keď majetok dlžníka nestačil na plné uspokojenie ich pohľadávok po účinnosti spornej zmluvy sa miera ich uspokojenia ešte znížila. Správca v žalobe uviedol, že z konečného zoznamu pohľadávok vyplýva, že ukracujúci úkon bol vykonaný v čase, keď úpadca evidoval vymáhateľné pohľadávky veriteľov, pričom niektorí veritelia vymáhali svoje pohľadávky už v exekučnom konaní.
Konajúci súd sa uspokojil s týmto konštatovaním správcu - žalobcu a v naznačenom smere nevykonal žiadne dokazovanie. K ukráteniu uspokojenia pohľadávok veriteľov malo dôjsť uzavretím spornej zmluvy (jej účinnosťou), a preto správca bol povinný v žalobe uviesť hodnotu majetku dlžníka pred účinnosťou spornej zmluvy a sumu pohľadávok veriteľov, ktoré by sa mohli z tohto majetku dlžníka uspokojovať. Ide o primárny a elementárny predpoklad úspešnej odporovacej žaloby. Žalobca musí v konaní preukázať, že majetok dlžníka po účinnosti odporovaného právneho úkonu už nestačil na úplné uspokojenie pohľadávok veriteľov (v dôsledku účinnosti odporovaného právneho úkonu), resp. že sa znížila miera uspokojenia pohľadávok veriteľov dlžníka. Majetkové pomery úpadcu a jeho záväzky po vyhlásení konkurzu sú z tohto pohľadu právne irelevantné. Po účinnosti odporovaného právneho úkonu sa majetkové pomery dlžníka mohli do vyhlásenia konkurzu rôznym spôsobom zmeniť, rovnako ako aj výška jeho záväzkov. Argumentácia správcu, že majetok úpadcu nebude stačiť na uspokojenie pohľadávok veriteľov nič nemení na právnom posúdení veci, pretože ak by tomu tak nebolo, neboli by splnené podmienky na vyhlásenie konkurzu.
30. Právnym dôsledkom odporovateľnosti je právna neúčinnosť právneho úkonu. Právny úkon ostáva aj naďalej platný a je neúčinný len vo vzťahu k veriteľom dlžníka, ktorí si riadne a včas prihlásili svoju pohľadávku. Voči iným veriteľom a iným osobám je právny úkon platný aj účinný (k uvedenému viď argumentáciu žalovaného, prezentovanú v podanom odvolaní). Neúčinnosť voči konkurzným veriteľom znamená akoby právny úkon nebol voči nim urobený. Ide vlastne o určitý druh relatívnej neplatnosti. Neúčinnosť právneho úkonu vysloví súd v rozsudku na základe žaloby tej osoby, ktorá má aktívnu vecnú legitimáciu. Právna neúčinnosť sa prakticky prejaví v prospech konkurznej podstaty a v prospech všetkých veriteľov, ktorí si uplatnili pohľadávky. Práva z neúčinného právneho úkonu môže uplatniť správca alebo veriteľ, ktorý uplatnil odporovateľnosť. Základným právom, ktoré je možné uplatniť z neúčinného právneho úkonu, na základe ktorého bola z majetku dlžníka prevedená vec, právo alebo iná majetková hodnota, je právo na peňažnú náhradu. Plnenie na základe neúčinných právnych úkonov sa vracia do príslušnej konkurznej podstaty, pričom je právne irelevantné, kto sa odporovateľnosti domáhal. Ak žalobu o odporovateľnosť a o vydanie plnenia podal veriteľ, súd vo výroku ako miesto plnenia musí určiť správcu úpadcu a príslušnú podstatu. Uvedené platí aj v prípade, keď žalobu o určenie neúčinnosti právnych úkonov podal správca.
31. V predmetnej veci prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nedostatočne uviedol, na základe akých zistení dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby. V odôvodnení svojho rozhodnutia Okresný súd Bratislava I navyše uviedol, že nakoľko predmetný právny úkon bol urobený v prospech osoby spriaznenej s úpadcom, úpadok dlžníka sa predpokladá, keď správne, v zmysle ust. § 60 ods. 1 ZKR, má znieť, že úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov ako aj vedomosť druhej strany sa predpokladá (pokiaľ sa nepreukáže opak). Vo výroku I. nepresne uviedol okruh osôb, voči ktorým je právny úkon úpadcu neúčinný. Vo výroku II. rozsudku nepresne a nedostatočne určil, komu je žalovaný povinný zaplatiť peňažnú náhradu za nadobudnutý obchodný podiel. Formulácia použitá súdom prvej inštancie je v rozpore s požiadavkou na jasnosť a presnosť súdneho rozhodnutia. Pokiaľ súd prvej inštancie po opakovanom posúdení skutkového a právneho základu veci dospeje k záveru o jeho oprávnenosti, je jeho povinnosťou výrok svojho rozhodnutia formulovať v intenciách vyššie uvedeného s poukazom na príslušné ust. Zákona o konkurze a reštrukturalizácii.
32. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v prejednávanej veci nebolo možné rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, ako uvádzal žalobca vo svojich podaniach, nakoľko v zmysle ustanovenia § 274 a nasl. Civilného sporového poriadku, rozsudkom pre zmeškanie možno rozhodnúť iba o žalobe podľa § 137 písm. a) CSP, teda musí ísť o rozhodnutie o splnení povinnosti, pričom v prejednávanej veci išlo o žalobu určovaciu, o určenie neúčinnosti právneho úkonu.
33. So zreteľom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého uznesenia je nepreskúmateľné, majúce za následok porušenie práva odvolateľa na spravodlivé súdne konanie a odňatie možnosti odvolateľa konať pred súdom, preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec mu podľa ust. § 391 ods. 1 CSP vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
34. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).
35. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Nesplnenie náležitostí vyžadovaných v § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/, e/ CSP).