Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

43CoKR/4/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Kmeťovej a z členiek senátu JUDr. Drahomíry Dibdiakovej a JUDr. Márie Jamriškovej PhD., v právnej veci žalobcu Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 - 10, 813 63 Bratislava, IČO: 30 807 484, proti žalovanému LawService Recovery, k. s., so sídlom Stráž 223, 960 01 Zvolen, IČO: 47 817 003, správca konkurznej podstaty úpadcu AUTO V, s.r.o. „v konkurze", A. Jiráska 4974, 984 01 Lučenec, IČO: 35 302 585, v konaní o určenie pohľadávky proti podstate, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 26Cbi 17/2016-102 zo dňa 14. septembra 2017 takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 26Cbi 17/2016-102 zo dňa 14. septembra 2017 v napadnutej časti potvrdzuje.

II. Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Banská Bystrica napadnutým rozsudkom určil, že pohľadávka žalobcu uplatnená v konkurznom konaní na majetok úpadcu AUTO V, s.r.o. „v konkurze“, A. Jiráska 4974, 984 01 Lučenec, IČO: 35 302 585, vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 2K 68/2015 vo výške 843 Eur z titulu peňažných náhrad vyplatených z garančného fondu, ako pohľadávka proti podstate podľa ust. § 87 ods. 2 písm. l) je oprávnená čo do právneho dôvodu, výšky a poradia (prvá výroková veta), v prevyšujúcej časti sumy 822,54 Eur súd konanie zastavil (druhá výroková veta) a rozhodol, že žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva (tretia výroková veta).

2. Žalobca sa v konaní domáhal určenia svojej pohľadávky proti podstate z titulu poistného za mesiac september 2015 vo výške 822,54 Eur a pohľadávky proti podstate vo výške 843,- Eur z titulu dávok garančného poistenia, ktoré pohľadávky si uplatnil v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok úpadcu AUTO V, s.r.o., A. Jiráska 4974, 984 01 Lučenec, IČO: 35 302 585 vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 2K 68/2015. V žalobe uviedol, že žalovaný jeho pohľadávku poprel z dôvodu nesprávneho výpočtu dávky garančného poistenia s poukazom na § 2 písm. a) Zák. č. 601/2003 Z.z. o životnom minime a § 87 ods. 2 písm. j) ZKR, v zmysle ktorého sú pohľadávky proti podstate v tomto prípade limitované štvornásobkom životného minima mesačne za každý kalendárny mesiac trvania pracovnoprávneho vzťahu po vyhlásení konkurzu, vrátane mesiaca, v ktorom bol vyhlásený konkurz a mesiaca, v ktorom bol pracovnoprávny vzťah ukončený. Žalobca s dôvodmi popretia svojej pohľadávky nesúhlasil.

3. Podaním doručeným súdu dňa 16. 12. 2016 žalobca zobral späť žalobu v časti o určenie pohľadávky vo výške 822,54 Eur uplatnenej z titulu poistného za september 2015 a to z dôvodu jej dodatočného uznania.

4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe trval na svojich dôvodoch popretia, namietal, že rozsah v akom sa pohľadávka, ktorá vznikla z titulu peňažných náhrad vyplatených z garančného fondu považuje v konkurze za pohľadávku proti podstate vyplýva priamo z úpravy § 87 ods. 2 písm. l) ZKR, kde zákonodarca ustanovil, že pohľadávkami proti podstate sú pohľadávky na peňažných náhradách vyplatených z garančného fondu, ak ide o dávku poskytnutú zamestnancovi za jeho pracovnoprávne nároky, ktoré sú pohľadávkou proti podstate. Podľa žalovaného je úpravu § 87 ods. 2 písm. l) potrebné vykladať ako zákonný limit rozsahu uspokojenia pohľadávky vzniknutej z titulu poskytnutia peňažných prostriedkov z garančného fondu ako pohľadávky proti podstate. Pokiaľ by mal zákonodarca záujem na tom, aby sa peňažné náhrady poskytnuté z garančného fondu uspokojovali v plnom rozsahu, úpravu § 87 ods. 2 písm. l) ZKR, by formuloval bez doplnenia slov „ktoré sú pohľadávkou proti podstate“. Podľa žalovaného je potrebné pohľadávku proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. l) chápať v spojení s úpravou § 87 ods. 2 písm. j) a teda ako lex specialis je nevyhnutné použiť ustanovenia zákona o životnom minime.

5. Súd prvej inštancie vec prejednal a vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi. Skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním posúdil podľa § 87 ods. 1, 2, 7 a 8 Zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len a dospel k záveru, že žaloba žalobcu v časti o určenie, že v konkurze uplatnená pohľadávka vo výške 843,- Eur ako pohľadávka proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. l) je oprávnená čo do právneho dôvodu, výšky aj poradia.

6. Súd prvej inštancie poukázal na to, že medzi stranami je sporné len právne posúdenie žalobcom uplatnených pohľadávok z titulu výplaty dávok z garančného fondu, žiadne skutkové tvrdenia medzi stranami sporné neboli. Podľa názoru súdu žalobca prihlásil svoju pohľadávku podľa § 87 ods. 2 písm. l) ako pohľadávku proti podstate správne, pohľadávku sociálnej poisťovne z titulu peňažných náhrad vyplatených z garančného fondu nie je možné stotožňovať s pohľadávkou zamestnanca z titulu jeho pracovno-právnych nárokov, ktoré sa uspokojujú podľa § 87 ods. 2 písm. j) ZKR. Jedná sa o dva samostatné a právne odlišné pohľadávky proti podstate, ktoré patria odlišným subjektom oprávneným tieto pohľadávky uplatňovať, neexistuje žiaden zákonný dôvod na limitovanie pohľadávky žalobcu uplatnenej ako pohľadávky proti podstate z titulu peňažnej náhrady vyplatenej z garančného fondu uplatnenej podľa § 87 ods. 2 písm. l) - 4-násobkom životného minima podľa § 87 ods. 2 písm. j) ZKR. Pohľadávka sociálnej poisťovne podľa § 87 ods. 2 písm. l) nie je nijakým spôsobom limitovaná, preto patrí žalobcovi v plnej výške tak, ako bola zo strany sociálnej poisťovne zamestnancovi vyplatená. Súd prvej inštancie sa v tomto smere nestotožnil s odôvodnením rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 26.04.2016, sp. zn. 16CoKR/8/2015, na ktoré žalovaný poukazuje, pričom uvedené rozhodnutie podľa názoru súdu nijakým spôsobom nezdôvodňuje, preto súd v danej veci pri posudzovaní pohľadávky sociálnej poisťovne uplatnenej podľa § 87 ods. 2 písm. l) aplikoval úpravu § 87 ods. 2 písm. j) ZKR. Súd poukázal na svoje predchádzajúce rozhodnutie 26Cbi/27/2014-69 zo dňa 11.08.2015 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici ako súdu odvolacieho 43CoKR/33/2015 zo dňa 25.02.2016, ktorý zaujal stanovisko konkrétne práve k otázke nedôvodnosti limitovaného uspokojenia pohľadávky sociálnej poisťovne uplatnenej podľa § 87 ods. 2 písm. l) ZKR.

7. V prevyšujúcej časti, v ktorej žalobca zobral svoju žalobu späť z dôvodu jej dodatočného uznania žalovaným, súd prvej inštancie konanie podľa § 145 ods. 1 zastavil.

8. Keďže žalobcovi, ktorému by bol vznikol nárok na náhradu trov konania žiadne trovy konania nevznikli, v dôsledku čoho si ich náhradu neuplatnil, súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.

9. Proti tomuto rozsudku v časti prvej výrokovej vety, ktorou súd určil, že pohľadávka žalobcu proti podstate je oprávnená čo do právneho dôvodu, výšky a poradia, podal odvolanie žalovaný a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne. Odvolanie žalovaný odôvodnil tým, že konanie má vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia.

10. Žalovaný namietal, že pohľadávka uplatnená žalobcom v tomto konaní ako pohľadávka proti podstate je priamo odvodená od pohľadávka zamestnanca z titulu jeho pracovno-právnych nárokov,

ktoré sa uspokojujú podľa § 87 ods. 2 písm. j) a jej výška je tiež rovnako limitovaná. Poukazoval na to, že plnením dávky z garančného fondu žalobca nahrádzal pracovno-právne nároky zamestnancov voči zamestnávateľovi a to tie nároky, na uspokojenie ktorých mali nárok v zmysle § 87 ods. 2 písm. j) ZKR. S prechodom práva na peňažnú náhradu zo zamestnanca ako pôvodného veriteľa na sociálnu poisťovňu ako nového veriteľa je podľa žalovaného nepochybne spojený aj prechod zákonnej limitácie výšky peňažnej náhrady v zmysle § 87 ods. 2 písm. j) ZKR. Zo zákonnej úpravy je nepochybné, že pracovno-právny nárok zamestnanca uspokojí len jeden subjekt, a to buď zamestnávateľ (správca) alebo sociálna poisťovňa z fondu garančného poistenia. Pokiaľ je teda pohľadávka zamestnanca voči úpadcovi ako pohľadávka proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. j) limitovaná najviac do sumy vo výške 4-násobku životného minima, nepochybne sa táto limitácia musí vzťahovať aj na žalobcu, ktorý len poskytol náhradné plnenie za túto pohľadávku. V opačnom prípade by podľa žalovaného dochádzalo k rozdielnemu a nespravodlivému uspokojovaniu v zásade jedného a toho istého pracovno-právneho nároku zamestnanca.

11. Žalovaný tiež poukazoval na to, že v konkurze nie je možné považovať za pohľadávku proti podstate každú peňažnú náhradu, vyplatenú z garančného fondu, iba pohľadávku za kumulatívneho splnenia dvoch podmienok, a to 1. ide o dávku poskytnutú zamestnancovi za jeho pracovno-právne nároky, 2. uvedené pracovno-právne nároky musia byť pohľadávkou proti podstate. Pokiaľ teda podľa zákona sú peňažné náhrady z garančného fondu pohľadávkou proti podstate len za podmienky, že aj pracovno- právne nároky, ktoré sú touto dávkou kryté, sú pohľadávkou proti podstate, podľa žalovaného je možné v tejto súvislosti uvažovať len nad pracovno-právnymi nárokmi zamestnanca v zmysle ust. § 87 ods. 2 písm. j), g) a h) ZKR, teda len v tam uvedenej výške limitovanej zákonom. Nakoľko správca po vyhlásení konkurzu žiadnemu zo zamestnancov úpadcu neprideľoval prácu v súvislosti so správou konkurznej podstaty ani v súvislosti s prevádzkovaním podniku, je aplikácia § 87 ods. 2 písm. g) a h) vylúčená, a správca postupoval v zmysle § 87 ods. 2 písm. j) ZKR, podľa ktorého takéto pracovno-právne nároky sú pohľadávkou proti podstate najviac vo výške 4-násobku životného minima. Pokiaľ by mal zákonodarca záujem na tom, aby sa peňažné náhrady poskytované z garančného fondu uspokojovali v plnom rozsahu, zákonné ustanovenie § 87 ods. 2 písm. l) by neobsahovalo doplnok „ktoré sú pohľadávkou proti podstate“. Keďže považuje za pohľadávku proti podstate len takú pohľadávku, ktorá vznikla z plnenia poskytnutého zamestnancovi z garančného fondu za jeho pracovno-právne nároky, ak výška tohto plnenia zodpovedá výške pracovno-právnych nárokov zamestnanca, ktoré sú pohľadávkou proti podstate, teda maximálne vo výške 4-násobku životného minima za každý kalendárny mesiac trvania pracovného vzťahu po vyhlásení konkurzu vrátane mesiaca v ktorom bol konkurz vyhlásený a mesiaca, v ktorom bol pracovno-právny vzťah ukončený.

12. Žalovaný poukazoval v tejto súvislosti na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16CoKR 8/2015 zo dňa 26.04.2016 v obdobnej veci, ktorý potvrdzuje vyššie uvedené právne názory žalovaného. Uviedol tiež, že predmetná pohľadávka je pohľadávkou proti podstate do výšky 4-násobku životného minima, pričom vo zvyšnej časti si žalobca môže túto pohľadávku uplatniť v konkurznom konaní prihláškou ako klasickú pohľadávku, kde zákon nestanovuje limitáciu výšky prihlásenej pohľadávky. Žalovaný má za to, že postupom súdu prvej inštancie došlo nielen k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, ale aj k porušeniu princípu právnej istoty, na základe ktorého žalobca legitímne očakával, takže súd bude postupovať rovnako ako v skutkovo obdobnom prípade odvolacieho súdu v Trenčíne.

13. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.

14. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vec prejednal podľa § 378 ods. 1, § 380 a § 385 ods. 1 Zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (CSP) v senáte bez nariadenia pojednávania, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu bolo podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

15. Ako na to poukázal aj súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, v konaní je medzi stranami sporné len právne posúdenie žalobcom uplatnených pohľadávok z titulu výplaty dávok z garančného fondu ako pohľadávok proti podstate, keď žalovaný namietal, že aj pri pohľadávkach proti podstate uplatnených v zmysle § 87 ods. 2 písm. l) (pohľadávky na peňažných náhradách vyplatených z garančného fondu v zmysle § 87 ods. 2 písm. l) platí zákonom v § 87 ods. 2 písm. j) upravená limitácia pohľadávky, a to vo výške 4-násobku životného minima mesačne za každý

kalendárny mesiac trvania pracovno-právneho vzťahu po vyhlásení konkurzu vrátane mesiaca, v ktorom bol vyhlásený konkurz a mesiaca, v ktorom bol pracovno-právny vzťah ukončený.

16. Podľa § 87 ods. 1 Zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len , pohľadávky proti podstate sú pohľadávky proti všeobecnej podstate a pohľadávky proti oddelenej podstate.

17. Podľa § 87 ods. 2 ZKR, pohľadávky proti všeobecnej podstate sú a uspokojujú sa zo všeobecnej podstaty v tomto poradí: a) náklady speňaženia všeobecnej podstaty, rozvrhu, odmena správcu a odmena a výdavky predbežného správcu, b) právo na vrátenie preddavku na úhradu nákladov konkurzu, c) náhrada nevyhnutných výdavkov správcu spojených s vedením konkurzného konania, d) výživné pre deti, na ktoré nárok vznikol po vyhlásení konkurzu a za kalendárny mesiac, v ktorom bol konkurz vyhlásený, e) náklady súvisiace so správou konkurznej podstaty a pohľadávky, ktoré vznikli v súvislosti s prevádzkovaním podniku počas konkurzu, vrátane pohľadávok zo zmlúv uzavretých správcom, ak nie sú uvedené v horšom poradí,

f) odmena likvidátora a zodpovedného zástupcu a náhrada nutných výdavkov za ich činnosť po vyhlásení konkurzu, g) mzda zamestnanca a ďalšie nároky zamestnanca z pracovnej zmluvy alebo z dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru (ďalej len "pracovnoprávne nároky"), ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu a za kalendárny mesiac, v ktorom bol konkurz vyhlásený, v sume určenej správcom alebo vyplývajúcej z dohody medzi zamestnancom a správcom, ktorému správca prideľuje prácu v súvislosti so správou konkurznej podstaty, h) pracovnoprávne nároky zamestnanca, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu a za kalendárny mesiac, v ktorom bol konkurz vyhlásený, v sume určenej správcom alebo vyplývajúcej z dohody medzi zamestnancom a správcom, ktorému správca prideľuje prácu v súvislosti s prevádzkovaním podniku počas konkurzu, i) pohľadávky na daniach, poplatkoch, clách, poistnom na zdravotné poistenie, poistnom na sociálne poistenie, príspevkoch na starobné dôchodkové sporenie a príspevkoch na doplnkové dôchodkové sporenie, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, ak súvisia s prevádzkovaním podniku počas konkurzu, j) pracovnoprávne nároky, na ktoré vznikol nárok po vyhlásení konkurzu a za kalendárny mesiac, v ktorom bol konkurz vyhlásený, najviac vo výške štvornásobku životného minima mesačne za každý kalendárny mesiac trvania pracovnoprávneho vzťahu po vyhlásení konkurzu, vrátane kalendárneho mesiaca, v ktorom bol vyhlásený konkurz a kalendárneho mesiaca, v ktorom bol pracovnoprávny vzťah ukončený, pričom toto uspokojenie sa znižuje o plnenia poskytnuté podľa písmen g) a h), k) pohľadávky na daniach, poplatkoch, clách, poistnom na zdravotné poistenie, poistnom na sociálne poistenie, príspevkoch na starobné dôchodkové sporenie a príspevkoch na doplnkové dôchodkové sporenie, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, ak súvisia so správou a speňažovaním majetku, l) pohľadávky na peňažných náhradách vyplatených z garančného fondu, ak ide o dávku poskytnutú zamestnancovi za jeho pracovnoprávne nároky, ktoré sú pohľadávkou proti podstate, m) ostatné pohľadávky proti podstate, ktoré za pohľadávky proti podstate označuje tento zákon.

18. Po zhodnotení skutočností zistených z predloženého spisu odvolací súd súhlasí s právnym názorom súdu prvej inštancie v tom, že zákon výšku uspokojenia pohľadávky titulom vyplatenia dávky z garančného poistenia ako pohľadávky proti podstate v zmysle § 87 ods. 2 písm. l) žiadnym spôsobom nelimituje. Nejde už o pohľadávku zamestnanca, ale o pohľadávku sociálnej poisťovne, ktorá sa vyplatením dávok z garančného fondu stáva veriteľom úpadcu v zmysle vyššie citovanej úpravy. Zákon v § 87 ods. 2 písm. j) stanovuje limit len pri niektorých pracovno-právnych nárokoch zamestnanca úpadcu (v podstate ide o pracovno-právne nároky, ktoré prevyšujú sumu dohodnutú medzi zamestnancom a správcom alebo správcom jednostranne určenú - viď pohľadávky podľa § 87 ods. 2 písm. g) a h)), v takýchto prípadoch veriteľom v konkurze je príslušný zamestnanec úpadcu. Pokiaľ však zo strany sociálnej poisťovne došlo v zmysle § 102 ods. 1 Zák. č. 461/2003 Z.z. k vyplateniu dávok z garančného poistenia, veriteľom sa stáva sociálna poisťovňa, a zákon výšku tejto pohľadávky ako pohľadávky proti podstate žiadnym spôsobom nelimituje.

19. Odvolací súd nesúhlasí s názorom žalovaného v odvolaní, že práve slovami „ak ide o dávku poskytnutú zamestnancovi za jeho pracovno-právne nároky, ktoré sú pohľadávkou proti podstate“ zákon v § 87 ods. 2 písm. l) určuje, že za pohľadávku proti podstate je možné považovať len takú pohľadávku, ktorá vznikla z plnenia poskytnutého zamestnancovi z garančného fondu (za jeho pracovno-právne nároky), ak výška tohto plnenia zodpovedá výške pracovno-právnych nárokov zamestnanca, ktoré sú pohľadávkou proti podstate, t. j. maximálne vo výške 4-násobku životného minima mesačne za každý kalendárny mesiac trvania pracovného vzťahu po vyhlásení konkurzu, vrátane kal. mesiaca, v ktorom bol konkurz vyhlásený a kal. mesiaca, v ktorom bol pracovno-právny vzťah ukončený. Podľa názoru odvolacieho súdu slovami „za jeho pracovno-právne nároky, ktoré sú pohľadávkou proti podstate“ zákon v úprave § 87 ods. 2 písm. l) vyjadruje podmienku, aby išlo o pracovno-právne nároky, na ktoré vznikol nárok po vyhlásení konkurzu a za kalendárny mesiac, v ktorom bol konkurz vyhlásený a kal. mesiaca, v ktorom bol pracovno-právny vzťah ukončený. Týmto spôsobom sú definované pracovno- právne nároky, ktoré sú pohľadávkou proti podstate. Ako už bolo uvedené, v prípade, že sociálna poisťovňa vyplatila zamestnancovi dávky z garančného poistenia, veriteľom úpadcu sa stáva priamo sociálna poisťovňa a zákon výšku uspokojenia tejto jej pohľadávky žiadnym spôsobom nelimituje. Ako uviedol aj súd prvej inštancie, jedná sa o dve samostatné a právne odlišné pohľadávky samostatných a odlišných subjektov práva (zamestnanca úpadcu ako veriteľa, resp. sociálnej poisťovne ako veriteľa úpadcu), pohľadávky ktorých sa uplatňujú na základe odlišných právnych skutočností.

20. Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazuje na rozsudok Krajského súdu Trenčín ako súdu odvolacieho zo dňa 26.04.2016 sp. zn. 16CoKR/8/2015, odvolací súd sa pridržiava súdu prvej inštancie, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v rozhodnutí KS v Trenčíne, na ktoré žalovaný poukazuje sa odvolací súd nijakým spôsobom nevysporiadal s tým, prečo pri posudzovaní pohľadávky sociálnej poisťovne uplatnenej podľa § 87 ods. 2 písm. l) vychádzal z limitovanej výšky tejto pohľadávky v zmysle § 87 ods. 2 písm. j) (Krajský súd v Trenčíne uvádza, že k tomuto záveru došiel teleologickým, ale aj gramatickým výkladom oboch zákonných ustanovení, teda § 87 ods. 2 písm. j) a l) ZKR, žiadnym bližším spôsobom však svoj výklad týchto zákonných ustanovení neupresnil a nerozviedol), tunajší súd ako súd odvolací sa preto ani nemá ako vysporiadať s právnym názorom ďalšieho odvolacieho súdu, Krajského súdu v Trenčíne.

21. Na základe vyššie uvedených záverov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

22. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 369 ods. 1, §255 ods. 1 a § 362 ods. 1 tak, že žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný a ktorý by mal nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal trovy odvolacieho konania a to z dôvodu, že mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

23. Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .