Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_13S-1-2018.pdf
PDF · 91.75 KB
Case nature
Area
Subarea
13S/1/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a sudcov JUDr. Evy Vékonyovej a JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., v právnej veci žalobcu: O. D., D. XXX/X, B. K., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpeného JUDr. Jozefom Námešným, advokátom, so sídlom Nábrežie sv. Cyrila 47, Prievidza proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 63, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102262289/2017 zo dňa 27. októbra 2017, takto
rozhodol:
Krajský súd z r u š u j e rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, Banská Bystrica č. 102262289/2017 zo dňa 27. októbra 2017 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa včas podanou žalobou domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 27.10.2017, ktorým žalovaný podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trenčín (ďalej len správca dane) zo dňa 15.05.2017. Rozhodnutím správcu dane bol žalobcovi v zmysle § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. vyrubený rozdiel dane v sume 3963,32 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2012. Správne orgány pri svojom rozhodovaní vychádzali zo záveru, že vykonané dokazovanie preukázalo, že nedošlo k reálnemu dodaniu, resp. uskutočneniu zdaniteľného plnenia dodávateľom MAJLES s.r.o., Žilina.
2. Uvedené rozhodnutie napadol žalobca včas podanou správnou žalobou, v ktorej namietal, že žalovaný svoje závery opiera výlučne o nedostatky v prostredí jeho dodávateľa, ktoré nepatria do sféry jeho vplyvu, a teda ani do jeho zodpovednosti. Z jeho pohľadu sú teda irelevantné. Zdôraznil, že si splnil svoje dôkazné bremeno a preukázal všetko čo sa od neho môže spravodlivo požadovať. Okrem toho bol toho názoru, že správne orgány nevyhodnotili dôkazy jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, tak ako im to ukladá zákon. Trval na tom, že každý dokazuje to, čo tvrdí. Mal za to, že zo znenia daňového poriadku je potom možné dovodiť skupinu štandardných dôkazov a tiež skupinu nepovinných, nadštandardných dôkazov nad rámec zákona. Zdôraznil, že musí poznať svoje povinnosti vopred, a preto ak od neho správne orgány vyžadujú nadštandardné dôkazy, tak mu mal správca dane vopred určiť záznamovú povinnosť podľa § 51 Daňového poriadku. Žalobca vypracoval určitú analytickú tabuľku dôkazov, ktorým priraďoval váhu a sumarizoval závery takéhoto hodnotenia. Pri hodnotení jednotlivých dôkazov špeciálne zdôraznil, že zaplatenie faktúr predstavuje významný dôkaz, tzv. dôkaz ekonomickej samokontroly eurom. Súčasne žalobca zdôraznil význam existencie plnenia a jeho následného použitia. Poukázal na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Súdneho dvora. Mal za to, že správca dane a žalovaný postupovali aj v rozpore s právnymi názormi Súdneho dvora vyslovenými napríklad aj v rozhodnutí Maks Pen a Bonik, v ktorých súdny dvor uzavrel, že zdaniteľná osoba
si nemôže odpočítať daň z faktúr vystavených dodávateľom, ak sa preukáže, že dodanie bolo síce uskutočnené, v skutočnosti však nebolo vykonané jeho dodávateľom ani jeho subdodávateľom pod dvojitou podmienkou a to, že táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a ak sa preukáže, že zdaniteľná osoba vedela alebo mohla vedieť, že predmetná transakcia je predmetom podvodu. V posudzovanom prípade správne orgány postupovali v rozpore s touto záväznou judikatúrou. Mal za to, že žalovaný sa vyhol konfrontácii s judikatúrou Súdneho dvora, na ktorú poukazoval v podanom odvolaní.
3. Žalovaný v podanom vyjadrení žiadal správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal na to, že správca dane vykonal v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania rozsiahle dokazovanie, ktorým bolo dodanie stavebných prác dodávateľom žalobcu spoločnosťou MAJLES s.r.o. spochybnené a následná dodávka služieb už nenapĺňa skutkový stav skutočného obsahu právneho úkonu podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku v nadväznosti na vznik daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH. Poukázal na to, že žalobca mal a musel mať vedomosť o tom, kto stavebné práce skutočne vykonával. Spoločnosť MAJLES s.r.o. je nekontaktná, nemala žiadne materiálne a personálne vybavenie a jej konateľ a spoločník bol bezdomovcom. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, či dodávateľ službu vykonal sám alebo cez subdodávateľa. Okrem toho zdôraznil, že od žalobcu nikdy nežiadal, aby si splnil dôkaznú povinnosť nad rámec zákona. Vyjadril sa aj k predloženej analytickej tabuľke dôkazov, ktorú považoval za tendenčnú a neobjektívnu, keď vykonané dôkazy boli vyhodnocované v prospech žalobcu.
4. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len správny súd) preskúmal napadnuté rozhodnutie, vrátane prvostupňového rozhodnutia, a postup správnych orgánov podľa § 177 ods. 1 SSP v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 182 ods. 1 písm. e/ SSP), ktorými je súd v prejednávanom prípade viazaný (§ 134 ods. 1 SSP), a ustálil, že žaloba je dôvodná. 5. Z oboznámeného súdneho a administratívneho spisu predloženého žalovaným bolo zistené, že správca dane u žalobcu vykonal daňovú kontrolu zameranú na kontrolu dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2012, pričom vykonal v rámci tejto kontroly dokazovanie. Na základe tohto dokazovania uzavrel, že predloženým dokladom chýba materiálny základ. Na ústnom pojednávaní dňa 22.08.2014 a 22.09.2014 sa žalobca vyjadril k obchodnej spolupráci so spoločnosťou MAJLES s.r.o., v mene ktorej jednal s p. L.. Obchodný vzťah prebiehal bez písomnej zmluvy. Spoločnosť MAJLES s.r.o. mala pre žalobcu pracovať na zákazke v Ilave, v Trnave na zákazke pre spoločnosť SINEKO z Bánoviec nad Bebravou a na zákazke pre spoločnosť ContiTech Vibration Control, s.r.o.. Konateľ žalobcu nevedel uviesť mená zamestnancov spoločnosti MAJLES s.r.o. a ani nevedel, či sa jednalo o zamestnancov alebo živnostníkov. Platby mal poukazovať p. L. v hotovosti, ktorý na to vystavil príjmový pokladničný doklad, resp. doklad z pokladne. Všetky doklady od spoločnosti MAJLES s.r.o. podpisoval p. L., vrátane dokladov spred 20.02.2012. Žalobca priradil k jednotlivým faktúram spoločnosti MAJLES s.r.o. odberateľské faktúry.
6. Dňa 19.11.2014 bolo správcovi dane predložené čestné prehlásenie podpísané A. L., konateľom spoločnosti MAJLES, s.r.o., kde potvrdil výkon činnosti jeho osobou aj za konateľa B. K.. Počas ústneho pojednávania uskutočneného dňa 20.01.2015 a 28.01.2015 svedok A. L., konateľ spoločnosti MAJLES s.r.o., najprv uviedol, že bol jej spoločníkom od momentu založenia. Spoločnosť od roku 2013 nevlastní žiaden hnuteľný alebo nehnuteľný majetok. V minulosti zamestnávala zamestnancov, aktuálne už ale nie. Meno firemnej účtovníčky nepoznal. Spoločnosť nevyvíja žiadnu činnosť. Uviedol, že v rokoch 2011 a 2012 pracovali pre žalobcu. Iných odberateľov si nepamätal. Z dodávateľov si pamätal jedine spoločnosť TIBSTAV, s.r.o., ale nevedel konkretizovať na akej zákazke mali spolupracovať. Tiež nevedel, či spoločnosť MAJLES s.r.o. viedla jednoduché alebo podvojné účtovníctvo. Spoločnosť riadne podávala daňové priznania k dani z príjmu fyzických osôb a DPH. So žalobcom sa po prvý krát stretli pri zatepľovaní činžiaku v Bánovciach nad Bebravou, kde sa ho spýtal, či má pre nich nejakú robotu. Spolupracovali na zákazkách v Ilave a vo Vesteniciach. V roku 2012 mala spoločnosť asi 5 zamestnancov na dohodu, s ktorými robil vždy, keď spoločnosť robila pre žalobcu. Spoločnosť MAJLES s.r.o. zabezpečovala a fakturovala len práce a žalobca zase zabezpečoval materiál. K fakturácii uviedol, že faktúru vystavoval neskôr, lebo čakal na peniaze, až keď ich dostal, vtedy dával faktúru. Konateľom je od 20.02.2012, pred týmto dátumom vystavoval doklady na základe plnej moci od konateľa K., ktorú i napriek výzve správcu dane nepredložil. Časový nesúlad spárovaných faktúr vysvetľoval chybou účtovníčky. Požadované účtovné doklady však počas daňovej kontroly nepredložil.
7. Bývalý zamestnanec žalobcu A. A. na ústnom pojednávaní konanom dňa 23.02.2015 vypovedal, že na zákazkách žalobcu vo firme ContiTech Vibration Control, s.r.o. v Dolných Vesteniciach pracovali len zamestnanci žalobcu. Spoločnosť MAJLES s.r.o. nepoznal. Na zákazkách v Trnave a Ilave nepracoval. Ohľadne zákazky pre firmu BYTHERM s.r.o. Bánovce nad Bebravou pracoval a vedel, že po ich partii prišla iná partia, ktorá robila podlahy, a to neboli zamestnanci žalobcu. Nevedel však uviesť odkiaľ boli. Rovnako vypovedali aj svedkovia Z. A. a B. M., bývalí zamestnanci žalobcu.
8. Dňa 17.04.2015 vykonal správca dane miestne zisťovanie u daňového subjektu SINEKO s.r.o. Bánovce nad Bebravou pričom konatelia uvedenej spoločnosti uviedli, že nevedia, kto konkrétne zákazku vykonával, zoznam pracovníkov predložil žalobca, nehovorilo im nič obchodné meno spoločnosti MAJLES s.r.o., resp. A. L..
9. Správca dane zistil aj časový nesúlad medzi dátumom uvedeným na faktúrach od spoločnosti MAJLES s.r.o. a dátumom na odberateľských faktúrach priradených daňovým subjektom.
10. Podľa § 49 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
11. Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z. z. platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
12. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z. z. právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
13. Správny súd konštatuje, že správca dane a žalovaný vychádzali pri svojom rozhodovaní výlučne z dokazovania, ktoré bolo vykonané v inom daňovom konaní žalobcu, ktoré sa týkalo dane z príjmov. Na základe takto vykonaného dokazovania potom vec posúdili s poukazom na ust. § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH a uzavreli, že žalobca si uplatnil nárok na odpočítanie dane v zdaňovacom období október 2012 v rozpore so zákonom, keď nepreukázal, že zdaniteľné plnenie (práce) boli vykonané spoločnosťou MAJLES s.r.o., tak ako je deklarované na faktúrach. Je pritom zrejmé, že správne orgány nespochybnili, že práce boli vykonané, ale len to, že ich vykonala dodávateľská spoločnosť uvedená na faktúrach. Svoje závery pritom opreli najmä o to, že konateľ tejto spoločnosti (ktorý má bydlisko v obci) nevedel preukázať realizáciu týchto zdaniteľných plnení. Boli vypočutí bývalí zamestnanci žalobcu, ktorí však nepracovali na všetkých sporných zákazkách, preto sa vyjadrovali len k zákazke v Trnave a v Bánovciach nad Bebravou. Uviedli, že na zákazke v Trnave pracovali iba zamestnanci žalobcu a v Bánovciach nad Bebravou pracovala aj iná partia, avšak nevedeli uviesť o koho išlo.
14. Správny súd vec posúdil v intenciách včas uplatnených žalobných bodov a dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne. Vo veciach týkajúcich sa zákonnosti a oprávnenosti odpočtu DPH (na rozdiel od dane z príjmu) dopadajú na rozhodovanie správnych orgánov ako aj správnych súdov závery vyslovené Súdnym dvorom v rámci jeho rozhodovacej činnosti. V tomto ohľade správny súd konštatuje, že boj proti podvodom, daňovým únikom a pred prípadným zneužitím systému dane z pridanej hodnoty, je cieľom uznaným a podporovaným smernicou 2006/2012. Je teda potrebné zamietnuť priznanie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom (rozsudok Súdneho dvora EÚ Bonik, C-285/11). Právo zdaniteľných osôb odpočítať z DPH, ktorú majú zaplatiť, DPH splatnú alebo už zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora základnú zásadu spoločného systému DPH zavedeného právnou úpravou Únie (rozsudok zo 6. decembra 2012, Bonik, C-285/11, bod 25).
15. Správny súd poukazuje na to, že Súdny dvor opakovane zdôraznil, právo na odpočítanie dane uvedené v článku 167 a nasl. smernice 2006/112 je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Súčasne je však potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112. Súdny dvor v tejto súvislosti rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie. Prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom
zamietnuť priznanie práva na odpočítanie, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom (opätovne rozsudok Bonik).
16. Tak je to v prípade, ak daňový podvod spácha samotná zdaniteľná osoba, ako aj v prípade, ak zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že sa svojou kúpou zúčastnila na plnení, ktoré bolo súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. Zdaniteľná osoba sa totiž musí na účely smernice 2006/112 považovať za účastníka na tomto podvode, a to bez ohľadu na otázku, či má alebo nemá prospech z opätovného predaja tovaru alebo poskytnutia služieb v rámci jej uskutočnených zdaniteľných plnení na výstupe.
17. Právo na odpočítanie dane tak možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb.
18. Keďže zamietnutie práva na odpočítanie dane je výnimkou z uplatnenia základnej zásady, ktorú predstavuje toto právo, je povinnosťou príslušných daňových úradov predložiť dostatočné objektívne dôkazy, že v danej právnej veci došlo k podvodnému alebo zneužívajúcemu konaniu a je potrebné, aby sa súčasne zaoberali aj vedomosťou kontrolovaného subjektu o účasti na takomto podvode. Vnútroštátnym súdom napokon prináleží overiť, či dotknuté daňové úrady preukázali existenciu takýchto objektívnych skutočností.
19. Správny súd zvlášť poukazuje na rozsudok Súdneho dvora zo dňa 22.10.2015, C-277/14, v ktorom bol dodávateľ daňového subjektu okrem iného nekontaktný, nespolupracoval s daňovým úradom. Budova, ktorá mala byť jeho sídlom bola schátralá a vylučovala vykonávanie hospodárskej činnosti. Nepodával daňové priznania, nemal dokonca v predmete podnikania činnosť, ktorej sa sporný obchod týkal. Uvedené skutočnosti samé o sebe Súdny dvor nepovažoval za rozhodné pre odopretie nároku na odpočítanie dane. Vo veci C-277/14 však nebolo sporné, že tovar bol daňovému subjektu dodaný tak, ako v prejednávanej právnej veci nie je sporné, že služby boli dodané. Za takejto situácie Súdny dvor opätovne skonštatoval, že nepriznanie odpočtu DPH musí byť podmienené preukázaním, že sa daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že plnenie uvádzané ako základ vzniku práva na odpočet bolo súčasťou podvodu na DPH (bod 50 rozsudku).
20. Správny súd poukazuje na to, že z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, resp. správcu dane nevyplynulo, že by spochybnil existenciu plnenia, ale len to, že bolo realizované dodávateľom uvedeným na faktúrach predložených žalobcom. Otázkou podvodného konania a vedomosti žalobcu, že sa zúčastňuje na takomto konaní sa vôbec nezaoberal, hoci to bolo v zmysle konštantnej rozhodovacej činnosti Súdneho dvora jeho povinnosťou. Ak tak neučinil zaťažil svoje konanie vadou nezákonnosti (§ 191 ods.1 písm. c) SSP), ktorá viedla k jeho zrušeniu, tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
21. Pokiaľ ide o náhradu trov konania, žalobca bol v konaní úspešný, a preto mu patrí plná náhrada trov konania, ktorej výšku určí v samostatnom uznesení vyšší súdny úradník tunajšieho súdu.
22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta posledná zákona č. 757/2004 Z. z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku m o ž n o podať na Krajský súd v Trenčíne kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.