Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_31S-102-2021.pdf
PDF · 143.57 KB
Case nature
Area
Subarea
31S/102/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vargovej a členiek senátu JUDr. Martiny Brniakovej a JUDr. Martiny Mochnáčovej (sudkyňa spravodajkyňa), v právnej veci žalobcu: D. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. R. XX/XX, XXX XX Q., zastúpený JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátom, so sídlom G. XX, XXX XX P., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100700554/2021 zo dňa 27.04.2021, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Žiline žalobu zamieta.
II. Žalobcovi a žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Prvostupňový správny orgán Daňový úrad Žilina - Námestovo rozhodnutím č. 100048799/2021 zo dňa 13.01.2021 postupom podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) vyrubil daňovému subjektu D. Z. rozdiel dane v sume 82.134,84 eur na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2015. Podľa rozhodnutia predstavovala daň vyrubená v zmysle daňového priznania doručeného dňa 18.02.2016 0 eur, daň zistená správcom dane vo vyrubovacom konaní 82.134,84 eur a rozdiel dane 82.134,84 eur. V dôvodoch svojho rozhodnutia konštatoval, že vo vzťahu k daňovému subjektu vykonal daňovú kontrolu na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2015, o výsledku ktorej bol vyhotovený Protokol č. 101722703/2020 zo dňa 11.11.2020. Daňový subjekt sa v určenej lehote k zisteniam uvedeným v protokole nevyjadril, nepredložil žiadne pripomienky a dôkazy, o čom správca dane spísal Úradný záznam zo dňa 07.01.2021 v nadväznosti na ustanovenie § 68 ods. 2 písm. c) Daňového poriadku. Správca dane nahliadol do spisov týkajúcich sa výsledku kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2015, február 2015 a apríl až december 2015. Z nahliadnutia do spisov bol vyhotovený Úradný záznam č. 101343016/2020 zo dňa 02.06.2020. V účtovníctve daňového subjektu D. Z. boli zaevidované dodávateľské faktúry za obdobie roka 2015, a to od spoločnosti PEGA Trenčín s. r. o., TRIPOSTAV, s. r. o., RCA Tech s. r. o. a BKB holding s. r. o. Správca dane odkázal na ustanovenia § 17 ods. 1 písm. a), § 2 písm. i) a § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“), pričom konštatoval, že v rámci daňovej kontroly sa preukázalo, že zaúčtovanie zdaniteľných obchodov a ich ekonomických operácií sa neuskutočnilo tak, ako je deklarované v účtovných knihách a nepreukázalo sa, že spomínané spoločnosti boli dodávateľmi predmetných plnení, z ktorého dôvodu správca dane prijal záver, že nedošlo k uskutočneniu obchodných operácií týmito spoločnosťami, t. j. predmetné obchodné operácie neboli nimi vykonané. Na základe všetkých zistení a na základe vzájomného posúdenia a vyhodnotenia všetkých dostupných dôkazov správca dane považoval výšku výdavkov (nákladov) z predložených faktúr za výdavky uplatnené v rozpore s ustanovením § 2 písm. i) a § 21 ods. 1 zákona o dani z
príjmov. Správca dane v rozhodnutí v podrobnostiach poukázal na vykonané dokazovanie, konkrétne na skúmanie reálnosti deklarovaných obchodov, a to šetrením v sídlach dotknutých spoločností, resp. u ich právnych nástupcov, a to vrátane snahy o kontakt s príslušnými konateľmi, ktorí buď zásielky nepreberali, alebo z dôvodu nahlásenia trvalého pobytu v obci ich nebolo možné predvolať za účelom vysvetlenia skutočného obsahu jednotlivých plnení. Daňový subjekt D. Z. počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nepredložil žiadne nové skutočnosti, ktorými by preukázal, že zaevidovanie predmetných faktúr vychádzalo z reálneho základu a že predmet uvedený na preverovaných faktúrach bol aj reálne dodaný, ani nepredložil žiadne nové dôkazy. Správca dane v rámci vykonanej daňovej kontroly a vyrubovacieho konania rozsiahlym dokazovaním zistil, že preverované dodanie smrekovej guľatiny nebolo reálne uskutočnené. Daňovými výdavkami nie sú výdavky, ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky daňovník účtoval, výdavky, ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané.
2. Žalovaný o odvolaní žalobcu rozhodol rozhodnutím č. 100700554/2021 zo dňa 27.04.2021, a to tak, že v zmysle § 74 ods. 4 Daňového poriadku rozhodnutie správcu dane potvrdil. V dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na obsah napadnutého prvostupňového rozhodnutia a konštatoval, že správca dane v priebehu daňovej kontroly vykonal za účelom preverenia obchodných vzťahov medzi daňovým subjektom a deklarovanými dodávateľmi tovaru rozsiahle dokazovanie, pri ktorom postupoval v zmysle ustanovení Daňového poriadku, skutočnosti deklarované daňovým subjektom na predložených účtovných dokladoch sa mu však z dôvodov na strane dodávateľských spoločností preveriť nepodarilo. V priebehu daňovej kontroly nebolo preukázané, že tovar dodali daňovému subjektu spoločnosti uvedené na predložených faktúrach ako dodávatelia, a teda nebolo ani preukázané, že daňovému subjektu z úhrady dodaného tovaru vznikli daňové výdavky. K námietke daňového subjektu, že na základe zistených skutočností mal správca dane vychádzať len z toho, že u dodávateľov nebolo možné preveriť dodanie tovaru a nie že daňový subjekt nepreukázal vynaloženie výdavkov, odvolací orgán uviedol, že k dodaniu tovaru v zmysle predložených faktúr došlo na základe obchodného vzťahu medzi daňovým subjektom ako odberateľom a dodávateľskými spoločnosťami, čo znamená, že dodanie tovaru pre daňové účely musia vedieť preukázať predložením vystavených účtovných dokladov a iných dôkazov obaja obchodní partneri. Predloženie dodávateľských faktúr, dokladov o úhrade, prípadne objednávok iba daňovým subjektom ako odberateľom nie je možné považovať za splnenie podmienky preukázateľnosti uplatnených daňových výdavkov. Pokiaľ žalobca poukazoval v odvolaní na obsah rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/10/2012, k tomu žalovaný uviedol, že každý prípad, ktorý je predmetom súdneho konania, je potrebné posudzovať individuálne, na základe konkrétnych zistených skutočností a vyslovené právne názory, vyplývajúce z rozhodnutí súdov pri posudzovaní dôkazného bremena preto nie je možné zovšeobecňovať. Daňový subjekt ako primerane obozretný účastník obchodnoprávneho vzťahu, musí mať základné informácie o tom, či jeho obchodný partner tovarom, ktorý je predmetom obchodného vzťahu, disponuje, či je schopný zabezpečiť všetky skutočnosti týkajúce sa jeho dodania, a tiež, či bude vedieť dodanie tovaru preukázať. Výber obchodného partnera je na rozhodnutí daňového subjektu, avšak v prípade, že obchodný partner nevie preukázať predložením správcom overiteľných dôkazov, že obchodná transakcia bola v zmysle vystavených faktúr aj zrealizovaná, daňový subjekt sa vystavuje riziku, že v prípade daňového konania neunesie svoje dôkazné bremeno vyplývajúce z ustanovenia § 24 ods. 1 Daňového poriadku, ktoré spočíva okrem iného v preukázaní splnenia všetkých hmotnoprávnych podmienok na uplatnenie daňových výdavkov. Keďže nebolo preukázané, že tovar daňovému subjektu skutočne dodali spoločnosti uvedené na faktúrach ako dodávatelia, nemožno považovať predložené doklady za dôveryhodné. K výpovedi Ing. D. E. žalovaný uviedol, že tento síce dodanie tovaru v prospech daňového subjektu, vystavenie faktúr a ich podpísanie potvrdil, ale svoje vyjadrenie nepreukázal žiadnymi dôkazmi. Na ďalšie otázky správcu dane týkajúce sa obchodnej činnosti spoločnosti, ktorej bol konateľom, odpovedať nevedel. V danom prípade majiteľov bankových účtov nebolo potrebné preverovať, keďže platby prebehli v hotovosti. Z dôvodu, že dodávateľské spoločnosti nepredložili v priebehu daňovej kontroly žiadne dôkazy, ktorými by preukázali, že mali k dispozícii tovar, ktorý následne v zmysle vystavených faktúr dodali daňovému subjektu a že tovar daňovému subjektu skutočne aj dodali, správca dane nepovažoval za potrebné vykonávať dokazovanie súvisiace s úhradou dodávateľských faktúr. Ďalej v reakcii na argumentáciu žalobcu žalovaný uviedol, že skutočnosť osobného doručenia faktúr, ako aj preukázanie sa kartičkou DIČ zo strany dodávateľa, neboli v priebehu daňovej kontroly preukázané. Z výsledkov dokazovania tiež vyplynulo, že dodávateľské spoločnosti sa na adrese sídel nenachádzali a konateľmi spoločností, resp. konateľmi nástupnických spoločností boli osoby bez domova, ktoré nedisponovali žiadnymi dokladmi zaniknutých resp. nástupnických spoločností. Správca dane vyzval daňový subjekt na predloženie dôkazov z dôvodu, že daňový subjekt mohol disponovať ešte inými dokladmi, ktorými
by preukázal dodanie tovaru ako tými, ktoré už predložil správcovi dane v priebehu daňovej kontroly. Z konania správcu dane v priebehu daňovej kontroly nevyplýva, že by daňový subjekt zaťažoval skutočnosťami týkajúcimi sa jeho obchodných partnerov a ani že by od daňového subjektu žiadal preukazovať skutočnosti, ktoré nezabezpečoval, resp. aby niesol zodpovednosť za svojich obchodných partnerov, ktorí obchodné vzťahy s daňovým subjektom nepreukázali. Správca dane doklady predložené daňovým subjektom akceptoval, ale keďže obchodní partneri daňového subjektu nepredložili správcovi dane žiadne dôkazy, ktorými by dodanie tovaru v zmysle vystavených dodávateľských faktúr potvrdili, nie je možné vysloviť záver, že tovar bol daňovému subjektu dodaný v rozsahu a práve subjektmi deklarovanými na predložených faktúrach ako dodávatelia. Správca dane dokazovaním vykonaným na strane dodávateľských spoločností nezistil skutočnosti, ktoré by preukázali, že dodávateľské spoločnosti fakturovaný tovar daňovému subjektu skutočne dodali, a teda že daňovému subjektu vznikli z úhrad dodávateľských faktúr daňové výdavky. Skutočnosti zistené na strane dodávateľských spoločností boli dôvodom vzniku pochybností, že obchodné prípady neboli zrealizované tak, ako to deklaruje daňový subjekt na predložených dokladoch. Odvolací orgán tiež uviedol, že úlohou správcu dane v priebehu daňovej kontroly nie je vyhľadávať dôkazy v prospech daňového subjektu ale preveriť dôkazy predložené daňovým subjektom a jeho obchodnými partnermi. Napokon žalovaný uviedol, že správca dane zistené skutočnosti neposudzoval ako zneužitie práva alebo ako daňový podvod, ale daňovému subjektu neuznal uplatnené daňové výdavky, keďže nebolo preukázané, že dodávateľské spoločnosti tovar daňovému subjektu skutočne aj dodali a že daňovému subjektu preukázateľne vznikli v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov daňové výdavky vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľného príjmu.
3. Proti rozhodnutiu žalovaného podal v zákonnej lehote správnu žalobu žalobca, ktorý navrhol napadnuté rozhodnutie, prípadne aj prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Podľa jeho názoru rozhodnutie žalovaného nemá oporu v zákone. Žalobca bol rozhodnutím žalovaného ukrátený na svojich právach alebo právom chránených záujmoch, pretože rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi, alebo v nich nemá oporu. Rozhodnutie správcu dane a žalovaného je založené na tom, že u dodávateľov nebolo možné preveriť, či tovar dodali, či tieto doklady boli zaúčtované a či daň bola odvedená. Sám žalovaný uvádzal, že správcovi dane sa skutočnosti deklarované žalobcom z dôvodov na strane dodávateľských spoločností preveriť nepodarilo. Z uvedeného je zrejmé, že preukázaným kontrolným zistením a stavom veci, z ktorého podľa ustanovenia § 63 ods. 2 Daňového poriadku mali správne orgány vychádzať, bolo len to, že u dodávateľov nebolo možné preveriť dodanie tovaru, zaúčtovanie dokladov a odvedenie dane a nie to, že tieto spoločnosti tovar žalobcovi nedodali. Podľa názoru žalobcu za nedostatok dôvodov je možné považovať prípady, keď správny orgán svoje rozhodnutie odôvodňuje skutočnosťami, ktoré v konaní neboli jednoznačne zistené alebo preukázané. Ide aj o taký stav, keď správny orgán „svoje úvahy obsiahnuté v rozhodnutí založil nie na jednoznačných dôkazoch, čím sa jeho závery javia ako podložené viac úvahami ako dostatočnými dôkazmi“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/108/2009). Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie žalovaného je založené na skutkových zisteniach, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, teda skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi, čo súčasne činí rozhodnutie správcu dane a žalovaného aj nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Žalovaný na viacerých miestach tvrdí, že dodanie tovaru pre daňové účely musia vedieť preukázať obidvaja obchodní partneri. Nikde v rozhodnutí však neuvádza, z ktorého ustanovenia zákona o dani z príjmov alebo z iného zákona takáto podmienka pre uznanie daňových výdavkov vyplýva. Skutočnosť, že dodávateľské spoločnosti nepredložili žiadne dôkazy, síce sťažuje pozíciu a dôkazné bremeno žalobcu, no z uvedeného nie je možné prijať finálny a ničím nepodložený záver, že žiadnym iným dôkazom nie je možné preukázať dodanie tovaru. Samotná neexistencia účtovného dokladu prípadne nedostatok jeho náležitostí ešte nevylučuje možnosť preukázať výdavok aj inak (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/29/2013 zo dňa 22.05.2014). Pokiaľ žalovaný dospel k právnemu záveru, že žalobca z uvedených dôvodov porušil zákon o dani z príjmov, a preto mu nie je možné priznať daňové výdavky, musí to ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodniť, ináč treba tento záver považovať za svojvoľný. Žalobca s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/10/2012 namietal, že správca dane v rozpore s ustanovením § 24 ods. 1 Daňového poriadku svoje rozhodnutie založil výlučne na zisteniach, na ktoré žalobca nemal žiaden vplyv. Výklad dôkazného bremena založený výlučne na skutočnostiach, pri ktorých dôkazné bremeno stíha úplne iný subjekt, zakladá objektívnu zodpovednosť a presúva dôkaznú
povinnosť uvedenú v ustanovení § 24 ods. 2 Daňového poriadku do abstraktnej, nekonkrétnej a v podstate nesplniteľnej polohy. Žalobca v konaní poukazoval na ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR, z ktorej vyplýva, že samotné faktúry, resp. listinné dôkazy, nie sú len tvrdením, ale sú dôkazom, resp. nie sú dôkazom a splnením dôkaznej povinnosti až vtedy, ak správca dane preukázateľne spochybní ich vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť. Podľa žalovaného dôkazy správcu dane mali rovnakú výpovednú schopnosť, pretože správca dane nevychádzal iba z vyjadrení a dokladov predložených žalobcom, ale dokazovaním u dodávateľských spoločností nezistil skutočnosti, ktoré by preukázali, že tieto spoločnosti fakturovaný tovar žalobcovi skutočne dodali. Žalobcovi nebolo zrejmé, aké dokazovanie u dodávateľských spoločností mal žalovaný na mysli, keď sám uvádza, že správcovi dane sa skutočnosti deklarované žalobcom u dodávateľov preveriť nepodarilo. Ďalej žalobca poukázal na skutočnosť, že Ing. E. pri ústnych pojednávaniach potvrdil vystavenie faktúr a dodanie smrekovej guľatiny pre žalobcu, čo žalovaný zhodnotil konštatovaním, že Ing. E. svoje vyjadrenie nepreukázal žiadnymi dôkazmi. K tomu žalobca zdôraznil, že svedok nenesie dôkazné bremeno k svojej výpovedi, ani neakceptovať jeho výpoveď z dôvodu, že svoje vyjadrenie nepreukázal žiadnymi dôkazmi, nemá oporu v zákone. Správca dane bol povinný svedeckú výpoveď Ing. E. ako dôkaz zhodnotiť v zmysle ustanovenia § 3 ods. 3 Daňového poriadku. V konaní tiež vyšlo najavo, že bývalá konateľka spoločnosti BKB holding, s. r. o. L. R. uviedla, že vyberala peniaze z banky, za čo dostala po 50,- eur, čo žalovaný nechal bez povšimnutia. Skutočnosť, že úlohou správcu dane nie je vyhľadávať dôkazy v prospech daňového subjektu, nič nemení na tom, že v zmysle ustanovenia § 24 ods. 2 Daňového poriadku za úplnosť dokazovania bez ohľadu na dôkazné bremeno daňového subjektu, resp. na jeho súčinnosť, zodpovedá len správca dane. Spornou otázkou ostalo to, či tovar dodali dodávatelia uvedení na faktúrach. K objasneniu tejto spornej otázky mohlo zásadnou mierou prispieť zistenie, na aký subjekt sú u správcu dane registrované registračné pokladne, z ktorých sa vydávali pokladničné doklady. Žalovaný k tomu uviedol, že dodávateľské spoločnosti nepredložili žiadne dôkazy o tom, že tovar žalobcovi dodali, a preto správca dane nepovažoval za potrebné vykonávať dokazovanie súvisiace s úhradou dodávateľských faktúr. Evidencia elektronických registračných pokladníc a ich používateľov je plne pod kontrolou daňových orgánov, a teda správcovi dane muselo byť známe, na aké subjekty sú u správcu dane registrované registračné pokladne, z ktorých sa vydávali pokladničné doklady. Správca dane však túto informáciu účelovo nikde neuvádza. Žalobca namietal, že ak tovar nedodali dodávatelia uvedení na faktúrach, potom ten istý tovar v rovnakých objemoch a rovnakých termínoch dodal iný dodávateľ, ktorý za tovar nevyhotovil faktúry a nepožadoval ani platbu, čo popiera pravidlá formálnej a právnej logiky. Žalobca uviedol, že nie je možné zamieňať inštitút dokazovania s vyriešením právnej otázky daňového podvodu. Daňový podvod, rovnako ako aj zneužitie práva, je rýdzo právna kategória a nemôže byť predmetom dokazovania ako právny inštitút. Výsledkom dokazovania je skutkový stav, ktorý až po svojom ustálení môže byť právne vyhodnotený tak, že skutková podstata daňového podvodu bola naplnená. Žalobca odkázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR, z ktorej vyplýva, že zo zistení správcu dane musí byť bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, kde v reťazci spoločností došlo k úniku na dani a ako k tomu prispeli plnenia prijaté žalobcom v postavení daňového subjektu. Daňové orgány neobjasnili skutočný mechanizmus podvodného konania a po zistení, že dodávatelia žalobcu fakturovanú a splatnú DPH a daň z príjmov nepriznali a neodviedli, a táto daň je od nich nevymožiteľná, za účelom zabezpečenia inkasa dane v rozpore so zisteným skutkovým stavom a pravidlami formálnej a právnej logiky ustálili, že žalobca nesplnil svoje dôkazné bremeno a nepreukázal, že tovar dodali dodávatelia uvedení na faktúrach. Pokiaľ žalovaný nepovažoval žalobcom prezentovanú a citovanú judikatúru za právne a odborne relevantnú, mal uviesť konkrétne dôvody, ktoré ho k takémuto záveru viedli a nielen ju odmietnuť s tým, že každý prípad je potrebné posudzovať individuálne. Žalovaný prijaté právne závery ozrejmil veľmi priamočiaro bez toho, aby presvedčivo vyvrátil argumenty žalobcu a vysporiadal sa s nimi v zmysle § 74 ods. 2 Daňového poriadku.
4. Žalovaný vo vyjadrení k podanej žalobe navrhol túto ako bezdôvodne podanú zamietnuť. Žalovaný poukázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ako aj na dôkazy, ktoré sú súčasťou spisu. Po preštudovaní predmetnej žaloby dospel k záveru, že žalobca v žalobe neuvádza také nové skutočnosti, ktoré by svojou podstatou mali vplyv na výrok rozhodnutia Krajského súdu v Žiline, pričom by neboli predmetom odvolania. Uviedol, že správca dane v priebehu daňovej kontroly za účelom zistenia čo najúplnejšieho skutkového stavu preveroval realizáciu obchodných vzťahov medzi žalobcom a jeho obchodnými partnermi, pretože uskutočnenie obchodného prípadu musia vedieť preukázať predložením relevantných správcom dane overiteľných dôkazov obidvaja obchodní partneri. Dodávateľské spoločnosti doklady potrebné k prevereniu dodania tovaru v prospech žalobcu nepredložili z dôvodu, že tieto nemali k dispozícii a ani konatelia dodávateľských spoločností obchodné vzťahy
so žalobcom nepotvrdili. K namietanej nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti rozhodnutia žalovaný uviedol, že pokiaľ žalobca požadoval od žalovaného, aby k vysloveným námietkam zaujal stanovisko, mal svoje námietky konkretizovať. K námietke, že rozhodnutie je nepreskúmateľné a nezrozumiteľné, žalovaný nemohol z dôvodu, že mu nie je známe, z akého dôvodu považuje žalobca rozhodnutie za nepreskúmateľné a nezrozumiteľné, zaujať relevantné stanovisko. Ďalej k námietkam žalobcu žalovaný uviedol, že konštatovanie správcu dane, že mu neboli predložené doklady potrebné k vykonaniu daňovej kontroly, čím nebolo dodanie tovaru preukázané, alebo konštatovanie správcu dane, že nebolo preukázané, že dodávateľské spoločnosti žalobcovi tovar dodali, má rovnanú podstatu, ktorou je, že dodanie tovaru práve spoločnosťami uvedenými na predložených faktúrach ako dodávatelia, nebolo preukázané. Žalovaný vyslovil názor, že správca dane vydal rozhodnutie na základe skutočností, ktoré boli preukázané, pričom takouto skutočnosťou bolo v prípade dodávateľských spoločností zistenie, že tieto nevedeli dodanie tovaru žiadnym spôsobom preukázať. Podľa jeho názoru správca dane vo veci vykonal dokazovanie v súlade s ustanoveniami Daňového poriadku. K námietke žalobcu, že zistený skutkový stav je v rozpore s administratívnymi spismi, žalovaný uviedol, že keďže žalobca neuvádza, v čom vidí rozpor medzi zisteným skutkovým stavom a administratívnym spisom, nemôže k námietke zaujať relevantné stanovisko. V prípade, ak by správca dane v priebehu daňovej kontroly mal možnosť preveriť doklady predložené kontrolovaným daňovým subjektom iba po obsahovej stránke, teda či predložené doklady spĺňajú náležitosti účtovných dokladov a ich zaevidovanie v účtovnej evidencii kontrolovaného daňového subjektu, vykonávať daňovú kontrolu by nemalo význam. Skutočnosť, že v ustanovení § 44 ods. 1 Daňového poriadku nie je uvedené, akým spôsobom má správca dane zistiť a preveriť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, nie je dôvodom na vyslovenie záveru, že správca dane tým, že preveroval obchodný prípad aj u obchodného partnera žalobcu, postupoval v rozpore s platnými právnymi predpismi. K dôkaznej povinnosti žalobcu a jeho obchodných partnerov žalovaný uviedol, že dôkazné bremeno je vždy na strane žalobcu, ktorý si uplatňuje svoje práva v zmysle zákona o dani z príjmov (uplatnenie daňových výdavkov). Dôkazná povinnosť je tiež na strane obchodných partnerov žalobcu, ktorí v prípade, že obchodné vzťahy deklarované účtovnými dokladmi nevedia preukázať predložením listinných dôkazov, spôsobia, že žalobca sa dostáva do dôkaznej núdze a deklarované skutočnosti nie je možné považovať v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov za preukázané. Splnenie podmienok na uplatnenie daňových výdavkov pre správne určenie výšky dane z príjmu preukazuje daňový subjekt (žalobca), pričom splnenie týchto podmienok nespočíva iba vo formálnej deklarácii predložením dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu a musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť musia byť aj preukázané. Žalobca je totiž povinný v daňovom konaní preukázať ním tvrdené rozhodujúce skutočnosti. Takouto skutočnosťou je pri uplatnení daňových výdavkov aj skutočnosť, že tovar, v súvislosti s ktorým si žalobca uplatnil daňový výdavok, dodal dodávateľ uvedený na vystavených faktúrach, inak nie je daňový výdavok v zmysle platných právnych predpisov preukázaný. Skutočnosť, že žalobca predložil správcovi dane dodávateľské faktúry, ktoré spĺňali predpísané náležitosti účtovných dokladov, nie je dôkazom o skutočnom dodaní deklarovaného tovaru v prípade, že dodávateľská spoločnosť pravdivosť predložených dokladov nepreukáže a nepotvrdí predloženie faktúr, prípadne iných dokladov (dodacie listy a podobne), ktoré má v prípade, že dodanie tovaru bolo zrealizované, k dispozícii. Správca dane na základe skutočnosti, že dodávateľské spoločnosti nepredložili správcovi dane dôkazy o tom, že tovar v zmysle vystavených dodávateľských faktúr žalobcovi dodali, spochybnil pravdivosť a dôveryhodnosť predložených dokladov. Dôkazná povinnosť žalobcu sa nekončí predložením účtovných dokladov, ale musí vedieť preukázať, že k dodaniu tovaru skutočne aj došlo. Pokiaľ ide o námietky vo vzťahu k vyhodnoteniu výpovede svedka Ing. E., žalovaný uviedol, že svedok potvrdil dodanie tovaru, doklady spoločnosti však správcovi dane predložiť nevedel, pretože ich stratil. Takéto vyjadrenie nie je v daňovom konaní považované za dôkaz, keďže nebolo preukázané, že dodávateľská spoločnosť mala k dispozícii tovar, ktorý mala v zmysle vystavených faktúr dodať žalobcovi a ani že tento tovar žalobcovi skutočne aj dodala. K vyjadreniu konateľky spoločnosti BKB holding, s. r. o. A. R., že chodila vyberať peniaze z účtu spoločnosti, žalovaný uviedol, že uvedená skutočnosť nie je dôkazom o tom, že spoločnosť BKB holding, s. r. o. tovar v zmysle vystavených dodávateľských faktúr žalobcovi dodala. K námietkam žalobcu, že správca dane nepreveril, na koho boli registrované elektronické registračné pokladnice, žalovaný uviedol, že predloženie faktúr a dokladov o úhrade nie je bez ďalšieho dôkazom preukazujúcim, že k dodaniu tovaru skutočne aj došlo, a to práve subjektom uvedeným na faktúre ako dodávateľ. V danom prípade majiteľov bankových účtov nebolo potrebné preverovať, keďže platby prebehli v hotovosti. K dôkaznej povinnosti správcu dane uviedol, že je na rozhodnutí správcu dane a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým
s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré má už správca dane v priebehu konania k dispozícii. Správca dane z dôvodu, že dodávateľské spoločnosti nepredložili v priebehu daňovej kontroly žiadne dôkazy, ktorými by preukázali, že mali k dispozícii tovar, ktorý následne v zmysle vystavených dodávateľských faktúr dodali žalobcovi a že tovar žalobcovi skutočne aj dodali, nepovažoval za potrebné vykonať dokazovanie súvisiace s úhradou dodávateľských faktúr. Pokiaľ by aj správca dane zistil, kto je používateľom elektronickej registračnej pokladnice, z ktorej bol vydaný doklad, uvedené by nebolo dôkazom o dodaní tovaru v prospech žalobcu. V prípade, že by správca dane považoval za potrebné preverovať vystavené pokladničné doklady, musel byť mať k dispozícii kópie dokladov vystavených elektronickou registračnou pokladnicou (záložná páska), na základe ktorých by vedel porovnať údaje vyplývajúce z predložených dodávateľských faktúr (suma na úhradu) a z dokladov z elektronickej registračnej pokladnice. Tým, že dodávateľské spoločnosti nepredložili správcovi dane žiadne doklady, správca dane úhradu faktúr nemal možnosť preveriť. K námietkam žalobcu vo vzťahu k preukazovaniu daňového podvodu a zneužitia práva žalovaný uviedol, že skutočnosti zistené v priebehu daňovej kontroly neboli posudzované ako zneužitie práva alebo ako daňový podvod, ale žalobcovi neboli uznané uplatnené daňové výdavky, keďže nebolo preukázané, že dodávateľské spoločnosti tovar žalobcovi skutočne aj dodali a že žalobcovi preukázateľne vznikli v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov daňové výdavky vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľného príjmu. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný nevyslovil svoje stanovisko k prezentovanej judikatúre, žalovaný uviedol, že sa k tejto vyjadril v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ ide o judikatúru Najvyššieho správneho súdu ČR, žalovaný nemienil k tejto zaujímať stanovisko, keďže bola vyprodukovaná na základe predpisov platných v inom štáte.
5. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že za stavu, keď správne orgány nespochybňujú existenciu tovaru ale spochybňujú dodávateľov, ktorí za dodaný reálne existujúci tovar vystavili z elektronickej registračnej pokladnice pokladničné doklady, zistenie, na koho boli tieto pokladnice evidované, malo pre rozhodnutie vo veci samej zásadný význam. Ak by sa potvrdilo, že elektronické registračné pokladnice boli evidované na dodávateľov žalobcu a správca dane a žalovaný túto skutočnosť účelovo zamlčali, porušili by nielen ustanovenie § 3 ods. 1 a ods. 3 Daňového poriadku, ale vykonávali by svoju právomoc vyplývajúcu z Daňového poriadku spôsobom odporujúcim zákonu v zmysle spôsobiť žalobcovi škodu. Žalobca preto navrhol, aby správny súd počas pojednávania žiadal od žalovaného oznámenia, na aké subjekty boli registrované elektronické registračné pokladnice, z ktorých sa vydávali pokladničné doklady. Je úplne v rozpore s logikou, aby dodávateľské spoločnosti, ktoré sa vždy preukázali osvedčením o registrácii a pridelení daňového identifikačného čísla, no ktoré podľa správnych orgánov tovar nedodali a žiadne platby neprijali, aby o neprijatých fiktívnych platbách vystavovali doklady z elektronickej registračnej pokladnice, ktoré boli na nich evidované. Žalobca ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.03.2011, z ktorého vyplýva, že pri každej faktúre sa nachádza podrobný súpis dodaného tovaru a služieb. Nejde o situáciu, že by žalobca disponoval iba faktúrou so všeobecným opisom zdaniteľného plnenia, ktoré by bolo nepreskúmateľné. Vzhľadom na takto zdokumentované plnenie vzniká otázka, v akom rozsahu by podľa správcu dane mal žalobca zabezpečovať ešte dôkazy o existencii plnenia. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že u správcu dane vznikli pochybnosti výlučne z dôvodu preverovania účtovnej evidencie žalobcových dodávateľov, na ktorú skutočnosť žalobca ako daňový subjekt nemá vplyv. Žalobca ako daňový subjekt nemôže predpokladať, že u určitých dodávateľov by mal nadštandardne zabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom plnení pre prípad, že u týchto subjektov nebude evidencia riadne vedená. Aj žalobca predložil správcovi dane všetky doklady a dôkazy potrebné k vykonaniu daňovej kontroly, ktorými mohol a mal disponovať. Prílohou každej došlej faktúry bola objednávka podpísaná odberateľom aj dodávateľom, pričom pri faktúrach uhradených v hotovosti bol priložený doklad z elektronickej registračnej pokladnice. Správne orgány v rozpore s ustanovením § 24 ods. 1 Daňového poriadku svoje tvrdenia založili výlučne na zisteniach u žalobcových dodávateľov, na ktoré žalobca ako daňový subjekt nemal žiaden vplyv. Žalobca tiež zdôraznil, že skutočnosť nemožnosti preverenia zaúčtovania faktúr u dodávateľov nie je možné považovať za nesplnenie dôkaznej povinnosti žalobcu a uvedené zistenie samé o sebe neznamená, že doklady žalobcu nie sú vierohodné. Žalobca poukázal na argumentáciu žalovaného, podľa ktorého bolo preukázané, že dodávateľské spoločnosti nevedeli dodanie tovaru preukázať a nie to, že tieto spoločnosti tovar žalobcovi nedodali. Žalobca opakovane poukázal na obsah rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf 1/2011 zo dňa 15.03.2011, z ktorého vyplýva, že ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Tiež zopakoval, že svedok nenesie dôkazné bremeno k svojej výpovedi. Výpoveď svedka
je dôkazom, ktorého vierohodnosť v zmysle ustanovenia § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane musí vyhodnotiť s prihliadnutím na to, do akej miery je tento dôkaz súladný s inými dôkazmi, či im odporuje alebo naopak, či dôkazy sa vzájomne dopĺňajú. Ing. E. pri ústnych pojednávaniach potvrdil vystavenie faktúr a dodanie smrekovej guľatiny pre žalobcu, no napriek nemožnosti preveriť pravdivosť výpovede správca dane túto výpoveď vyhodnotil ako nepravdivú. Ak spornou otázkou ostalo to, či tovar dodali dodávatelia uvedení na faktúrach, potom zistenie, na aké subjekty sú registrované elektronické registračné pokladnice, z ktorých sa vydávali pokladničné doklady, malo byť primárnym krokom k objasneniu uvedenej spornej otázky. Pritom je nesporné, že správca dane mal tento dôkaz v priebehu konania k dispozícii. Žalovaný, rovnako ako správca dane, nevysvetlil, na základe akej logickej úvahy pripúšťa možnosť, že identický tovar mohli bez faktúry a zaplatenia dodať iní dodávatelia a o neprijatých fiktívnych platbách vystavovali doklady z elektronickej registračnej pokladnice, čo činí jeho rozhodnutie nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Daňové orgány neobjasnili skutočný mechanizmus podvodného konania a po zistení, že dodávatelia žalobcu fakturovanú a splatnú DPH a daň z príjmov nepriznali a neodviedli, a táto daň je od nich nevymožiteľná, za účelom zabezpečenia inkasa dane v rozpore so zisteným skutkovým stavom a pravidlami formálnej a právnej logiky ustálili, že žalobca nesplnil svoje dôkazné bremeno a nepreukázal, že tovar dodali dodávatelia uvedení na faktúrach. Tiež zdôraznil, že pokiaľ Najvyšší súd SR v niektorom zo svojich rozhodnutí sformuloval interpretačné pravidlo všeobecnej povahy, je nutné toto pravidlo rešpektovať aj v ďalších obdobných prípadoch napriek tomu, že ide o procesne samostatné konania. Pokiaľ ide o judikatúru Najvyššieho správneho súdu ČR, Najvyšší súd SR viackrát judikoval, že vzhľadom na spoločný historický právny vývoj právnych systémov Slovenskej a Českej republiky nemožno pri posudzovaní právnych vzťahov vyplývajúcich s právnych úprav identického obsahu ponechať bez povšimnutia aj nálezy Ústavného súdu ČR a rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu ČR.
6. Na pojednávaní dňa 19. 04. 2022 žalobca i žalovaný zotrvali na svojich vyjadreniach.
7. Krajský súd, ako správny súd, preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v zmysle § 177 a nasl. SSP v medziach žalobných bodov (§ 134 ods. 1, § 183 SSP) a dospel k záveru, že žalobu je potrebné ako nedôvodnú s poukazom na ustanovenie § 190 SSP zamietnuť vychádzajúc z nasledovných úvah.
8. Podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov na účely tohto zákona sa rozumie daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, pričom pri využívaní majetku, ktorý môže mať charakter osobnej potreby a s ním súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový výdavok uznaný len v pomernej časti podľa § 19 ods. 2 písm. t), v akej sa používa na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon neustanovuje inak.
9. Podľa § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov, prvá časť vety, daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané.
10. Podľa § 3 ods. 1, 2, 3 Daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
11. Podľa § 3 ods. 8 Daňového poriadku, právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných osôb podľa § 4 ods. 2 písm. d) pri správe daní je úzko spolupracovať so správcom dane.
12. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
13. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
14. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
15. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
16. Pre uznanie výdavkov v zmysle kritérií zákona o dani z príjmov je potrebné, aby boli súčasne splnené tri podmienky, a to:
- Podmienka vecnosti - výdavky musia byť vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmu, tzn. že musí byť súvislosť medzi zdaniteľným príjmom a konkrétnym výdavkom.
- Podmienka preukázateľnosti - daňovník musí vedieť preukázať, že výdavok skutočne vznikol. Dodávateľ je súčasne vystaviteľom faktúry, ktorá je nositeľom dôležitých informácií nielen o cene dodanej služby ale aj o množstve poskytnutej služby prípadne kvalite. Pokiaľ žalobca na preukázanie svojich tvrdení o dodaní služby predloží a označí správcovi dane konkrétne faktúry vystavené konkrétnym vystaviteľom - dodávateľom, má uvedená faktúra čo do ceny, množstva a kvality poskytnutých služieb preukazný charakter len vo vzťahu ku konkrétnemu dodávateľovi.
- Podmienka zaúčtovania - preukázateľný výdavok musí byť zaúčtovaný, na ktoré kritériá musia daňovníci vždy pamätať, a to pri každom konkrétnom výdavku.
17. Z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k problematike daní vyplýva, že správa daní vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu je príslušnými hmotnoprávnymi a procesnými predpismi verejného práva upravená tak, že daňový subjekt má okrem iného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov, pričom v rámci daňového konania nesie dôkazné bremeno. Správca dane je oprávnený a zároveň aj povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov, samozrejme za zachovania procesných práv daňových subjektov, zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane.
18. Nie je úlohou finančných orgánov preukazovať, že údaje deklarované na daňových dokladoch sú v rozpore so skutočnosťou, ale sú povinné preukázať, že o tvrdeniach daňového subjektu existujú natoľko závažné pochybnosti, ktoré ich činia nedôveryhodnými, nesprávnymi alebo neúplnými. Preto nie každá pochybnosť na strane finančných orgánov bude disponovať požadovanou intenzitou na to, aby dôkazné bremeno opätovne prešlo na stranu daňového subjektu. Pokiaľ však finančné orgány unesú dôkazné bremeno v tomto smere, bude na daňovom subjekte, aby aj napriek vytýkaným pochybnostiam ustál a podporil svoje pôvodné tvrdenia, alebo aby ich pod ťarchou týchto pochybností korigoval.
19. Vo vzťahu k prenosu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom správny súd na tomto mieste poukazuje na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/40/2018 z 3.9.2019: „Daňové bremeno vzniká daňovému subjektu v okamihu, keď správca dane zákonným spôsobom a jasne vyjadrí pochybností o tvrdení daňového subjektu. Ak správca dane mal pochybnosti o tvrdeniach žalobcu a predložené dôkazy nemienil akceptovať, potom bol povinný túto skutočnosť taktiež doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia žalobcu jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy správcu dane musia mať minimálne rovnakú výpovednú schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené žalobcom.“
20. Zhrnúc žalobné body formulované v podanej správnej žalobe možno konštatovať, že tieto zahrnuli nasledovné argumenty. Žalobca tvrdil, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné, vo veci bol nedostatočne zistený skutkový stav a skutkový stav je v rozpore s administratívnymi spismi. Žalobca akcentoval skutočnosť, že rozhodnutie žalovaného je založené len na tom, že sa u dodávateľských spoločností nepodarilo overiť dodanie tovaru. Podľa jeho názoru zo žiadneho predpisu nevyplýva nutnosť preukázania dodania tovaru zo strany oboch obchodných partnerov. Napadnuté rozhodnutie je založené na zisteniach, na ktoré žalobca nemal vplyv. V konaní žalobca predložil listinné dôkazy (faktúry), ktoré správca dane relevantne nespochybnil (len uviedol, že u dodávateľa nie je možné overiť dodanie tovaru). Ďalej žalobca argumentoval, že svedok E. potvrdil vystavenie faktúr a dodanie guľatiny; pokiaľ žalovaný uviedol, že svedok svoje tvrdenia nepreukázal, nenáležite tým preniesol dôkazné bremeno na svedka. Správca dane navyše nijako nevyhodnotil, že bývalá konateľka BKB holding vyberala peniaze z banky, za čo dostala 50,- eur. Podľa pokladničných dokladov tiež mohol zistiť, kto ich vystavil. Ak tovar nedodali dodávatelia uvedení vo faktúrach, potom to musel vykonať niekto iný, kto nevystavil faktúry, ani nepožadoval platby, čo je nelogické. Napokon žalobca zdôraznil, že daňové orgány neobjasnili mechanizmus podvodného konania.
21. Správny súd zdôrazňuje, že správca dane nie je povinný dokazovať existenciu daňového výdavku, pokiaľ sa daňovému subjektu nepodarí presvedčivo preukázať jeho skutočné vynaloženie. Postačuje, ak správca dane vykonanými dôkazmi dostatočne spochybní tvrdenie žalobcu o rozhodujúcich skutočnostiach a žalobca tieto pochybnosti v konaní napriek výzve nevyvráti, pretože iba formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre uplatnenie daňového výdavku v zmysle zákona o dani z príjmov.
22. V danej veci vykonal správca dane rozsiahle dokazovanie, na základe ktorého sa pokúsil overiť skutočnú realizáciu obchodov, v zmysle žalobcom predložených faktúr (viď Podmienku preukázateľnosti v zmysle odseku 16 tohto rozsudku). Z dôvodov nekontaktnosti, resp. nedostatočnej vedomosti vypočutých svedkov o ekonomickej činnosti subjektov, ktoré mali dodať žalobcovi smrekovú guľatinu vznikli opodstatnené pochybnosti o skutočnom vzniku daňových výdavkov. Z uvedeného dôvodu správca dane v súlade s ustanovením § 24 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku umožnil daňovému subjektu predložiť dôkazy o tom, že k dodaniu smrekovej guľatiny zo strany obchodných partnerov došlo, na čo tento reagoval odkazom na predložené faktúry, objednávky a pokladničné doklady. S ohľadom na spôsob podnikania spoločností, ktoré sa stali právnymi nástupcami obchodných partnerov, vznikli zásadné a dôvodné pochybnosti o tom, či daňové výdavky uplatnené žalobcom majú reálny základ, preto správne orgány náležite konštatovali, že dôkazné bremeno sa presunulo na žalobcu. Existencia faktúr s označením dodávaného tovaru a ich zaúčtovanie nie je totiž jediným dôkazom reálneho uskutočnenia obchodov, v zmysle ktorých si žalobca uplatnil daňové výdavky. Navyše pokiaľ tento deklaroval nákup smrekovej guľatiny, išlo o obchody, ktoré sú regulované osobitnými predpismi (vyhláška Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. 232/2006 Z. z. o vyznačovaní ťažby dreva, označovaní vyťaženého dreva a dokladoch o pôvode dreva). V prípade žalobcu sa jednalo o osobu, ktorá deklarovala množstvo nákupov dreva od rôznych spoločností, preto je namieste očakávať primeranú dávku opatrnosti z hľadiska uchovania potrebnej evidencie, či produkovania dôkazov o tom, že sporné výdavky na nákup smrekovej guľatiny boli skutočne vynaložené. Aj napriek výzve správcu dane ostal žalobca vo fáze dokazovania úplne pasívny. Z uvedeného teda vyplýva, že požiadavka na predloženie dôkazov smerujúca voči žalobcovi nemala abstraktnú, nesplniteľnú povahu, ale vyplývala z reálneho skutkového stavu. Za zmienku tiež stojí skutočnosť, že v priebehu daňovej kontroly sa správca dane oboznámil s výsledkami kontrol dane z pridanej hodnoty, ku ktorým môže správny súd len stručne uviesť, že nepreukázanie uskutočnenia zdaniteľných plnení bolo predmetom viacerých konaní na správnom súde, v ktorých žalobca nebol úspešný.
23. Pokiaľ žalobca tvrdil, že správca dane mal podľa pokladničných dokladov zistiť, kto ich vystavil, k tomu správny súd uvádza, že takéto dokazovanie by nemohlo potvrdiť zrealizovanie konkrétneho obchodu. K svedkovi E. treba uviesť, že tento nemal žiadnu vedomosť o ekonomickej činnosti spoločnosti, kde bol konateľom, hoci v súvislosti s jeho výpoveďou žalovaný nesprávne uviedol, že svedok mal svoje tvrdenie o zrealizovaní obchodu preukázať. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v časti požiadavky na predloženie dôkazov zo strany dodávateľov, či spomínaného svedka bolo síce nesprávne (svedkovia nemajú dôkaznú povinnosť, pretože ich výpovede sú samotnými dôkazmi), podstata argumentov správcu dane a žalovaného však smerovala k zásadnému spochybneniu reálnosti deklarovaných obchodov, pričom tieto pochybnosti boli podporené dôkazmi. K výpovedi bývalej
konateľky spoločnosti BKB holding, s. r. o. správny súd uvádza, že táto nemala pre rozhodnutie žiaden zásadný význam, naopak skôr vyznela v neprospech žalobcu (svedkyňa fakticky potvrdzovala postavenie tzv. bieleho koňa).
24. Ak žalobca tvrdil, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, vo veci bol nedostatočne zistený skutkový stav a skutkový stav je v rozpore s administratívnymi spismi, tieto argumenty mali všeobecný charakter, pričom správny súd takéto prípadné pochybenia mohol hodnotiť len na základe konkrétne špecifikovaných žalobných bodov, čo aj učinil, ako sa uvádza vyššie. Inak uvedená argumentácia nebola spôsobilá pre osobitné preskúmanie napadnutého rozhodnutia zo strany správneho súdu.
25. Napokon správny súd uvádza, že pre výsledné rozhodnutie vo veci nebolo nutné objasňovať mechanizmus podvodného konania, keďže správca dane relevantným spôsobom spochybnil vynaloženie daňových výdavkov, ku ktorej okolnosti žalobca neprodukoval žiadne dôkazy, pričom závery vyslovené k tejto otázke žalovaným boli správne - v danej veci nebolo nutné skúmať zneužitie práva či podvodné konanie, ale otázku preukázania konkrétnych daňových výdavkov.
26. Žaloba bola zamietnutá, preto je účastníkom v tomto konaní úspešným v celom rozsahu žalovaný. O náhrade trov konania žalobkyne rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario. O náhrade trov konania žalovaného rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a contrario pri konštatovaní absencie preukázania podmienok výnimočnosti situácie.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (439, 440 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.