Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/60/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Daniely Babinovej, v spore žalobcu: W. H., nar. XX.X.XXXX, bytom H. H., N. zastúpeného Advokátskou kanceláriou VAĽO & PARTNERS, s. r. o., Konštantínova 3, Prešov, proti žalovanému: C. D., nar. XX.X.XXXX, bytom D., O. XX, za účasti intervenienta na strane žalovaného Slovenská kancelária poisťovateľov, Trnavská cesta 82, Bratislava, zastúpená Allianz - Slovenskou poisťovňou, a. s., Dostojevského rad 4, Bratislava, o zaplatenie 63.974,54 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 9.11.2016 č. k. 7C/160/2003-793 jednohlasne takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok okrem výrokov o trovách konania.

Mení rozsudok vo výrokoch o trovách konania tak, že nepriznáva stranám náhradu trov prvoinštančného konania.

Nepriznáva štátu náhradu trov prvoinštančného konania.

Nepriznáva stranám náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol, priznal žalovanému právo na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % a rovnako priznal štátu právo na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

2. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalovaný spôsobil žalobcovi škodu na zdraví dňa 12.2.1998 a žalovaný za túto škodu zodpovedá podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Žalovaný tak zodpovedá žalobcovi za každú škodu, ktorá vznikla v súvislosti s odstraňovaním následkov škody na zdraví. Pre priznanie náhrady vynaložených liečebných nákladov je základným kritériom účelnosť vynaloženia týchto nákladov. Žalobca teda musí preukázať, že zákroky, ktorým sa podrobil boli takého charakteru, že od nich bolo možné odôvodnene očakávať zlepšenie zdravotného stavu, aj keď k zlepšeniu nedošlo. V prípade transplantácie kmeňových buniek, ktorá bola žalobcovi vykonaná v nemocnici v U., bolo zistené, že táto operácia nie je štandardným a uznávaným spôsobom liečby zdravotného poškodenia žalobcu. Tento záver vyplýva zo znaleckého posudku G.. H. G., znaleckého posudku Z. D. C. H., ako aj zo znaleckého posudku znaleckej organizácie W.... Z obsahu znaleckého posudku je zrejmé len to, že znalecká organizácia nemôže a nevie posúdiť pozitívny vplyv, a tým účelnosť takejto liečby na zdravotný stav žalobcu. Znalecký bolo zistené to, že takáto liečba nemala negatívny dopad a takýto dôkaz nesvedčí v prospech žalobcu. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Európskeho Súdneho dvora z roku 2011 v prípade Brüstle vs. Greenpeace, kde Európsky Súdny dvor

rozhodol, že nie je možné patentovať nič pochádzajúce z výskumu na embryonálnych bunkách. Liečba, ktorej sa žalobca podrobil je aj v súčasnej dobe na úrovni experimentu, v štádiu klinických výskumov, úroveň poznatkov na Slovensku, ale aj v zahraničí jednoznačne nepreukazuje efekt takejto liečby. Na preukázanie účinnosti liečby nestačí preukázať len zlepšenie zdravotného stavu po vykonaní zákroku, ale aj to, že zlepšenie je dôsledkom vykonaného zákroku, že zlepšenie je trvalé a nie len dočasné, pričom je potrebné vylúčiť aj prípadné iné vplyvy. Tieto skutočnosti v prípade tohto zákroku súd prvej inštancie jednoznačne preukázané nemal. Nič nebráni žalobcovi, aby sa takýmto experimentálnym spôsobom liečby podrobil, ale nemôže požadovať náhradu týchto nákladov od žalovaného. V tejto časti preto bolo potrebné žalobu zamietnuť. Vo vzťahu k ďalším nárokom, ktoré sa týkajú nákladov za rehabilitáciu v A. republike, sa súd prvej inštancie na základe predchádzajúcich pokynov odvolacieho súdu pokúsil o získanie informácií z rehabilitačného centra L.. Toto zariadenie na výzvy súdu nijako nereagovalo, zo strany súdu bolo urobené všetko na zabezpečenie informácií potrebných na doplnenie skutkového stavu o tom, akým spôsobom prebieha rehabilitácia, ktorej sa žalobca v tomto zariadení podrobil. Tieto informácie sa však zistiť nepodarilo. Nebolo tak preukázané, že jedine práve týmto typom rehabilitácie mohlo dôjsť k zlepšeniu zdravotného stavu žalobcu a že takýto druh rehabilitácie nemohol žalobca absolvovať aj na Slovensku. Nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi zlepšeným stavom žalobcu a práve rehabilitáciou v zariadení v L.. Súd prvej inštancie tak poukázal na závery svojho predchádzajúceho rozhodnutia. Aj keď zlepšenie stavu žalobcu po rehabilitačnej liečbe v zariadení L. preukázané bolo, čo vyplýva aj zo znaleckého posudku G.. G., k zlepšeniu zdravotného stavu došlo aj po rehabilitáciách vykonávaných vo vzťahu k žalobcovi v zariadeniach na území Slovenskej republiky. Neboli tak predložené dôkazy svedčiace o tom, že rehabilitácia vykonávaná v zariadení L., je účinnejšia ako rehabilitácie vykonávané na území Slovenskej republiky, ktoré sú hradené z prostriedkov zdravotného poistenia. Z toho vyplýva, že k zlepšeniu zdravotného stavu rehabilitáciou by došlo u žalobcu aj vtedy, keby sa podroboval rehabilitáciám v zariadeniach na území Slovenskej republiky. Neboli predkladané dôkazy o tom, nakoľko je zlepšenie stavu žalobcu následkom rehabilitácie a nakoľko dôsledkom reparačných pochodov, ktoré prebehli ako prirodzený proces plasticity centrálneho nervového systému po úraze. Preto bolo potrebné aj v tejto časti žalobu zamietnuť. Súd prvej inštancie zdôraznil, že pri rozhodovaní v tejto veci vychádzal aj z vyslovených právnych názorov v rozhodnutiach v iných konaniach, ktoré prebehli vo vzťahu medzi stranami sporu, kde skutkový základ uplatneného nároku bol totožný. Ide o konania Okresného súdu Prešov sp. zn. 6C/36/2004, 17C/254/2004 a 15C/140/2007. Súd prvej inštancie poznamenal, že v týchto konaniach súdy nároky, ktoré sa týkali identických operačných zákrokov ako v tomto konaní, ktoré žalobca absolvoval pred, ale aj po operácii v tomto konaní zamietli a tieto rozhodnutia sú právoplatné. O trovách konania strán súd prvej inštancie rozhodoval podľa § 255 ods. 1 C.s.p., priznal úspešnému žalovanému náhradu vzniknutých trov konania v rozsahu 100 % a rovnako priznal náhradu trov konania štátu v súvislosti s nákladmi za vykonanú znaleckú a prekladateľskú činnosť.

3. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok zmeniť tak, aby žalobe bolo vyhovené, alternatívne navrhol rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Nesúhlasí s rozhodnutím súdu prvej inštancie. Zdôrazňuje, že nárok na náhradu škody je z jeho strany dôvodný, lebo mu čiastočne saturuje skutočnú ujmu na zdraví a jeho celoživotný hendikep a snahu aspoň čiastočne sa uzdraviť. Poukazuje na rozporuplné aplikácie jeho nárokov v rozhodnutiach súdov SR a má pochybnosti o tom, či konania a rozhodovanie súdov pri jeho nárokoch je v súlade s doktrínou právneho štátu podľa čl. 1 Ústavy SR a podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy SR. Poukazuje na to, že žiaden zákon SR a ani medzinárodné zmluvy mu nezakazujú, aby absolvoval nové metódy liečby, ktoré slovenská medicína pre svoju nízku úroveň nie je schopná produkovať. Žiaden slovenský predpis nezakazuje, aby pri liečbe poranení miechy bolo zakázané liečiť sa bunkovou terapiou. Súd prvej inštancie nemal záujem aplikovať nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 737/2015 a I. ÚS 26/94. Súd prvej inštancie nesprávne posúdil ním uplatnený nárok, keď odmietol voluntaristický tento nárok posudzovať podľa § 449 ods. 1 OZ, resp. toto hmotnoprávne ustanovenie si vykladal veľmi reštriktívne v rozpore s jeho podstatou. Poukazuje aj na iné konanie, ktoré prebehlo vo vzťahu medzi stranami sporu, ide o konanie OS Prešov sp. zn. 17C/160/2007, kde súd bez ohľadu na to, že ním absolvovaná liečba v W. republike nebola zahrnutá v slovenskom liečebnom poriadku, mu priznal náhradu nákladov pri tejto liečbe. Zohľadnil pritom kritérium pozitívneho zlepšenia zdravotného stavu poškodeného. Išlo o účinok liečby B. metódou na zdravie a komfortný život žalobcu. V súvislosti s výkladom § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka, žalobca tvrdí, že nenašiel žiaden aplikačný priestor na to, aby podmienkou akceptovania nákladov na liečenie bolo absolvovanie 100 % úspešnej liečby. V konaní preukázal, že náklady na liečbu bunkovou terapiou v U. boli vynaložené dôvodne a účelne, lebo iný spôsob financovania by mu neumožnil dostať

sa na kliniku do U., v súčasnosti túto bunkovú terapiu na svete vykonávajú len na spomínanej klinike. Z toho vyplýva, že vynaložené náklady sú v príčinnej súvislosti s liečbou bunkovou terapiou. V žiadnom znaleckom posudku, na ktorý súd poukázal a nesprávne posúdil nie je konštatované, že by táto bunková terapia nebola pri jeho postupnom uzdravovaní pozitívna a žiadny zo súdnych znalcov bunkovú terapiu neoznačil ako nedovolenú liečbu alebo len nejaké šarlatánstvo. Nikto preto nemôže spochybňovať ním vynaložené náklady na túto liečbu a nemôže sa spochybňovať účelnosť tejto liečby. Poukazuje na obsah vykonaných znaleckých posudkov v tomto konaní a má za to, že súd pochybil, keď negatívne vyhodnotil tieto posudky, predovšetkým pokiaľ ide o znalecký posudok vypracovaný znaleckou organizáciou W.. E... Pokiaľ ide o znalecké posudky G.. G. súdnoznaleckej organizácie Z., títo sú už vyškrtnutí zo zoznamu súdnych znalcov. Podobne nesprávne rozhodol súd prvej inštancie aj pokiaľ ide o náhradu trov konania. Má za to, že pri rozhodovaní sa mal použiť § 257 C.s.p., keď u žalobcu v súvislosti s charakterom uplatneného nároku, prežitou traumou nielen z operácie v U., ale hlavne z prístupu súdu nie je potrebné špecifikovať dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré sú na jeho strane evidentne dané.

4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril a intervenient vystupujúci na strane žalovaného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny. Intervenient mal za to, že ani posudok znaleckej organizácie nepreukázal nesprávnosť tvrdení a záverov predtým vypracovaného znaleckého posudku G.. G., či posudku S. Z. v L., M. W.. Uvedené potvrdil aj prednosta Neurochirurgickej kliniky M., v liste zo dňa 19.3.2012, adresovanom súdu prvej inštancie v konaní sp. zn. 15C/140/2007 (konanie s rovnakými stranami a rovnakým predmetom sporu), v ktorom oznámil, že znalecký posudok nie je možné vypracovať, nakoľko z liečbou, ktorú absolvoval žalobca v U. nie sú žiadne skúsenosti v celej SR. Ide o experimentálnu metódu, ktorá sa ako bežné liečebné metódy nemôže legálne aplikovať, nie je schváleným liečebným postupom v SR ani na území EÚ. Takáto liečba preto nemôže požívať ochranu súdu do tej miery, aby na náklady takéhoto experimentu bol zaviazaný žalovaný.

5. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 378, § 379, § 380 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.) spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu, pokiaľ ide o vec samú, opodstatnené nie je.

6. Je zrejmé, že žalovaný dňa 12.2.1998 pri vedení osobného motorového vozidla typu A. X spôsobil žalobcovi škodu na zdraví - Q. a zodpovednosť žalovaného vyplýva z ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V konaní Okresného súdu Prešov, ktoré bolo vedené pod sp. zn. XT/XX/XX bol žalovaný uznaný vinným zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví na tom skutkovom základe, že dňa 12.2.1998 spôsobil žalobcovi škodu na zdraví. Žalobca sa v prebiehajúcom konaní domáhal dvoch samostatných nárokov v súvislosti s utrpenou škodou na zdraví, a to nároku na náhradu nákladov operačného zákroku vykonaného v U. v A. W. kde sa v januári 2003 podrobil M. V transplantácii fetálnych buniek nervového tkaniva a požaduje tiež náhradu nákladov za rehabilitáciu, ktorú absolvoval v zariadení L. v G. od 26.6.2002 do 27.11.2002.

7. Ust. § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravuje samostatné právo poškodeného na náhradu účelných nákladov spojených s liečením. Súd prvej inštancie správne zdôraznil nevyhnutnosť preukazovania účelnosti žalobcom žiadaných nárokov, čím sa rozumie prostredníctvom zákonných prostriedkov realizovať proces sledujúci dosiahnutie určitého cieľa, v danom prípade zlepšenia zdravotného stavu žalobcu. Právo na zlepšenie života a aj zdravotného stavu každého jedinca je zaručené Ústavou SR a tiež Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd.

8. Odvolací súd poukazuje na obsah a závery znaleckých posudkov vyhotovených v priebehu tohto konania. Znalec G.. H. G. v znaleckom posudku č. X/XXXX uzavrel, že zdravotný stav žalobcu sa od úrazu v roku 1998 postupne zlepšoval, a to postupne aj pred operáciou krčnej chrbtice v januári 2003 s aplikáciou transplantátu. K zlepšovaniu stavu dochádzalo aj po operácii v januári 2003 a po opakovaných transplantátoch, žalobca absolvoval viaceré rehabilitácie s tým, že reparačné pochody prebehli ako prirodzený proces plasticity centrálneho nervového systému po úraze. Podľa znalca nie je možné jednoznačne vyjadriť sa k efektu liečby transplantácie kmeňových buniek a jej podielu na regeneráciu funkcie poškodenej miechy u žalobcu s tým, že ovplyvnenie zdravotného stavu v negatívnom zmysle po operácii v roku 2003 - M. a následnej transplantácii kmeňových buniek neboli zaznamenané. V znaleckom posudku S. č. XX/XXXX je konštatované, že transplantácia kmeňových buniek po poranení miechy je v štádiu klinických výskumov v zahraničí, na vyhodnotenie týchto postupov

je potrebný dostatočný časový odstup, neexistuje jednotný názor na problematiku v odbornej verejnosti a v Slovenskej republike nie je transplantácia kmeňových buniek oficiálne uznanou liečebnou metódou. Iné závery nemožno vyvodiť ani z obsahu znaleckého posudku znaleckej organizácie W..E. č. XXX/ XXXX, v ktorom sa konštatuje, že operačný výkon a terapeutické postupy, ktoré žalobca absolvoval do určitej miery zlepšili jeho zdravotný stav, opätovne však znalci konštatovali, že metóda transplantácie embryonálnych kmeňových buniek v čase operácie bola a aj v súčasnosti je v štádiu experimentálnom, je finančne náročná a nie je štandardným terapeutickým postupom.

9. V konaní nebola jednoznačne preukázaná účelnosť vykonania takýchto zákrokov ani skutočnosť, že nepochybne k zlepšeniu zdravotného stavu došlo výlučne v súvislosti s týmito zákrokmi. Ako už bolo vyššie spomínané, znalci konštatovali, že zdravotný stav žalobcu sa od úrazu roku 1998 postupom času zlepšoval. Skutočnosť, že zlepšenie zdravotného stavu žalobcu je dôsledkom vykonaného zákroku, že ide o zlepšenie trvalé s vylúčením prípadných iných vplyvov v konaní jednoznačne preukázané nebolo, na čo správnym spôsobom poukázal v preskúmavanom rozhodnutí aj súd prvej inštancie. V tejto súvislosti nepostačuje len zistenie, že takáto liečba nemala negatívny dopad na zdravotný stav žalobcu. Aj v súčasnosti platí, že terapeutická metóda transplantácie kmeňových buniek je metódou neštandardnou, v štádiu klinického experimentu. Za tejto situácie súd prvej inštancie správne poukázal aj na už vyjadrené právne názory v rozhodnutiach Okresného súdu Prešov (sp. zn. 6C/36/2004, 17C/254/2004, 15C/140/2007), v ktorých skutkových základ uplatneného nároku bol totožný.

10. Pokiaľ ide o ďalšie nároky žiadané žalobcom v súvislosti s absolvovaním rehabilitácie v zariadení L. v G., s ohľadom na existujúcu dôkazné situáciu v prejednávanej veci je potrebné súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že nebolo nepochybnezistené, že práve takýmto typom rehabilitácie mohlo dôjsť k zlepšeniu zdravotného stavu žalobcu a že takúto formu rehabilitácie žalobca nemohol absolvovať aj na území Slovenskej republiky. Rovnako nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi zlepšením stavu žalobcu a absolvovaním práve rehabilitácie v spomínanom zariadení. Opäť je potrebné poukázať na závery znaleckého posudku G.. G., ktorý konštatoval, že k zlepšeniu zdravotného stavu žalobcu dochádzalo rovnako aj po rehabilitáciách vykonávaných na území Slovenskej republiky.

11. So zreteľom na všetky tieto dôvody hodnotí odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o vec samú, ako vecne správny a poukazujúc na uvádzané zistenia ho potvrdil postupom podľa § 387 C.s.p..

12. Pokiaľ ide o výrok o náhrade trov konania strán sporu a náhradu trov konania štátu, odvolací súd poukazuje na ust. § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

13. Podľa § 257 C.s.p., výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

14. Účelom citovaného ust. § 257 C.s.p. je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom v medziach stanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Zákon vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v konkrétnom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán konania. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu, aby sa nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane sporu, a aby neodporovalo dobrým mravom.

15. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje tú okolnosť, že žalobca 12.2.1998 pri dopravnej nehode utrpel vážne poškodenie zdravia s následkami trvalej invalidity. S ohľadom na v konaní zistené majetkové pomery žalobcu, sú u tohto splnené predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov, čo akceptoval aj súd prvej inštancie v uznesení z 19.12.2011 č. k. 7C/160/2004-554. Celkovú sociálnu a majetkovú situáciu na strane žalobcu je podľa odvolacieho súdu potrebné hodnotiť ako dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý sa neprizná náhrada trov konania inak úspešnému žalovanému a náhrada trov konania

štátu. V tejto súvislosti je zároveň potrebné zohľadniť aj charakter prejednávanej veci, v ktorej žalobca uplatňoval nároky v presvedčení, že vynaložené náklady boli účelné a smerovali k zlepšeniu jeho zdravotného stavu. Po zohľadnení všetkých uvádzaných skutočností odvolací súd rozsudok vo výrokoch o trovách konania strán sporu a trovách konania štátu zmenil postupom podľa § 388 C.s.p. a vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným a štátom nepriznal náhradu trov prvoinštančného konania.

16. Z rovnakých dôvodov odvolací súd nepriznal stranám ani náhradu trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 257 C.s.p.).

17. V súvislosti s návrhom žalobcu pripustiť proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, odvolací súd poukazuje na ust. § 421 ods. 1 C.s.p. (účinné v čase rozhodovania odvolacieho súdu), ktoré obsahuje výpočet rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorým je prípustné dovolanie. Zároveň je nutné podotknúť, že dovolací súd aktuálne rozhoduje o naplnení predpokladov prípustnosti dovolania z dôvodov definovaných v § 421 ods. 1 C.s.p. na rozdiel od predchádzajúcej úpravy v zmysle zákona č. 99/1963 Zb. v znení platnom do 30.6.2016. Preto odvolací súd nemohol vyhovieť návrhu žalobcu na pripustenie dovolania v predmetnej veci.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).