Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/305/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice Beňovej a JUDr. Ivety Anderlovej v spore žalobkyne D. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXXX/XX, U., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Kuzmányho 29, IČO: 47 234 466, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, o zaplatenie 994,64 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 17. mája 2017, č. k. 18Csp/62/2016- 40, takto

rozhodol:

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z m e ň u j e tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 532,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5% s účinnosťou od 12.01.2017 do zaplatenia, všetko do troch dní.

Vo zvyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 994,64 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 994,64 Eur od 15.10.2016 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Výrokom III. rozhodol, že žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100% a výrokom IV. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Prievidza súdny poplatok za žalobu v sume 59,50 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala voči žalovanému zaplatenia sumy 994,64 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,00% ročne zo sumy 994,64 Eur od 15.10.2016 do zaplatenia a náhrady trov konania. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že dňa 17.06.2003 uzavreli strany sporu zmluvu o úvere č. 6050540, ktorou sa veriteľ pri podpise zmluvy zaviazal poskytnúť dlžníkovi úver v sume 12.000,- SK a dlžník sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť zvýšené o príslušný poplatok vo výške 6.590,- SK, teda celkovo zaplatiť čiastku 18.590,- SK v 13. dvojtýždňových splátkach po 1.430,- SK počnúc od 01.07.2003 na účet veriteľa. Žalobkyňa na základe zmluvy na úvere zaplatila žalovanému v splátkach celkom sumu 3.141,22 Eur, pričom v splátkach za žalované obdobie od 15.10.2013 do 15.05.2015 to bola suma 994,64 Eur. Výzvou na vrátenie plnenia prijatého bez právneho dôvodu z 11.10.2016 žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyzvala žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 994,64 Eur do 14.10.2016, výzva bola zaslaná elektronicky dňa 11.10.2016. Právne vec súd prvej inštancie posúdil podľa § 451 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 497 Obchodného zákonníka, čl. 3 ods. 1, 2, 3, čl. 5, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 05. apríla 1993, § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2, zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Na základe

vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že napriek tomu, že medzi stranami sporu bola predmetná zmluva uzatvorená v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, išlo zároveň aj o spotrebiteľský úver v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z., pretože žalovaný pri jej uzatváraní vystupoval ako veriteľ, ktorý poskytuje úvery v rámci svojho podnikania a žalobkyňa vystupovala ako spotrebiteľ. Zmluva o úvere tak musela spĺňať nielen náležitosti ustanovené Obchodným zákonníkom, ale aj náležitosti uvedené v zákone o spotrebiteľských úveroch. Jednou z náležitostí, uvedenou v § 4 ods. 1 písm. g) zákona č. 258/2001 Z .z. bola aj ročná percentuálna miera nákladov (RPMN). Zákon stanoval, že ak RPMN nie je v zmluve uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Zmluva RPMN neobsahovala, čo znamená, že žalobkyňa bola povinná vrátiť žalovanému iba sumu, ktorú si od neho požičala, t. j. sumu 398,33 Eur (12 000,- SK). Žalovanému tak nemohol a podľa názoru súdu ani nevznikol nárok na zaplatenie dohodnutých poplatkov a došlo tak na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu. Z predložených listinných dokladov mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobkyňa na úvere zaplatila celkom sumu 3.141,22 Eur, pričom v splátkach za žalované obdobie od 15.10.2013 od 15.05.2015 žalovanému zaplatila bez právneho titulu sumu 994,64 Eur. Na základe uvedeného mal za to, že je žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 994,64 Eur v celom rozsahu dôvodná a žalovaný je povinný túto sumu žalobkyni titulom bezdôvodného obohatenia vrátiť. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s obranou žalovaného, že Zmluva o úvere bola uzatvorená v čase, keď podľa Obchodného zákonníka sa zmluva považuje za absolútny obchod a preto nie je možné na ňu aplikovať iné predpisy ako , keďže ide o kogentné ustanovenia, ktoré nepripúšťajú dohodu o voľbe predpisu, ktorými sa budú ich ďalšie právne vzťahy riadiť. Súd prvej inštancie zastával názor, že vzťah medzi účastníkmi vznikol za účinnosti zákona č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Podľa § 2 ods. 1 tohto zákona v znení ku dňu uzavretia zmluvy na účely tohto zákona sa rozumela spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nakupuje výrobky alebo používa služby pre priamu osobnú spotrebu fyzických osôb. Spotrebiteľskou zmluvou sa rozumela zmluva uzavretá podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Úver je síce absolútnym obchodom, a na úver dopadá tretia časť Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy, avšak predmetná vec sa týka spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou (zákon č. 634/1992 Z. z. a ustanoveniami Občianskeho zákonníka). Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu, a teda o typický občianskoprávny vzťah. Súd prvej inštancie teda vzťah účastníkov posudzoval ako záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Žalobkyňa uzatvorila so žalovaným spotrebiteľskú zmluvu, vopred formulovanú a pripravenú, bez individuálneho dojednania, Ktorú mohla iba ako celok odmietnuť alebo prijať. Žalovaný poskytol spotrebiteľský úver, preto bolo potrebné aplikovať na predmetnú zmluvu zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. K argumentácií žalovaného týkajúcej sa ochrany jeho dobrej viery, súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa pri uzatváraní zmluvy o úvere jednoznačne vystupovala ako fyzická osoba nepodnikateľ. Ak žalovaný úmyselne pri uzatváraní zmluvy postupoval tak, aby vopred vylúčil aplikáciu určitého zákona, nie je na mieste ochrana dobrej viery žalovaného, keďže on sám konal v rozpore s dobrou vierou klienta a využíval nekalé obchodné praktiky. V prípade, že žalovaný uplatňuje právo po použití nekalej obchodnej praktiky, súd môže odmietnuť poskytnúť ochranu takto uplatnenému právu, Ak sa právo uplatňuje po použití nekalej obchodnej praktiky, ide o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Rovnako použitie menšieho písma v zmluve možno označiť za neprijateľnú zmluvnú ponuku v spotrebiteľskej zmluve a je možné ju potom kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 ako nekalú, pričom takejto podmienke nemožno zo strany súdu za žiadnych okolností poskytnúť ochranu. Vzhľadom na to, že žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením dlžnej sumy, súd žalobkyni priznal aj úrok z omeškania. Žalobkyňa ho požadovala vo výške 8,00% ročne zo sumy 994,64 Eur od 15.10.2016 do zaplatenia. Súd priznal žalobkyni úrok z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. vo výške 5,00 % ročne zo sumy 994,64 Eur od 15.10.2016 do zaplatenia, v zmysle § 3 nariadenia, nakoľko základná úroková sadzba ECB dňa 15.10.2016 bola 0,00% a výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba ECB platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Bezdôvodné obohatenie vzniklo v tomto prípade od 15.10.2013 do 15.05.2015 celkom v sume 994,64 Eur, t. j. po 01.02.2013 a preto sa na úrok z omeškania aplikuje § 3 nariadenia č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom od 01.02.2013. V prevyšujúcej časti ohľadom požadovaného úroku z omeškania súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. V konaní bola takmer v celom rozsahu úspešná žalobkyňa (jej neúspech bol nepatrný len v časti nepriznaného príslušenstva, t. j. v nepatrnej časti), preto jej súd priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%, pričom o výške rozhodne

samostatným uznesením vyšší súdny úradník podľa § 262 ods. 2 CSP. Nakoľko žalobkyňa bola v konaní oslobodená od povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podanú žalobu, súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť súdny poplatok zo žaloby vo výške 6 % zo sumy 994,64 Eur, t. j. v sume 59,50 Eur podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch podľa položky č. 1 písmena a / Sadzobníka súdnych poplatkov.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Dôvodil tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) Civilného sporového poriadku tým, že súd prvej inštancie rozsudok nedostatočne odôvodnil (najmä tým, že sa nevysporiadal s argumentáciou žalovaného a iba nekriticky prevzal argumentáciu žalobcu), čím odňal žalovanému možnosť konať pred súdom prvej inštancie. V tejto súvislosti poukázal na nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/06, sp. zn. I. ÚS 226/03, sp. zn. I. ÚS 154/05, sp. zn. III. ÚS 119/03 sp. zn. II. ÚS 6/03, rozsudky ESĽP vo veciach H. proti Belgicko z roku 1987, Van de Hurk proti Holandsko z roku 1994 alebo Ruiz Torija proti Španielsku z roku 1994 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 171/2005 zo dňa 27.04.2006, z ktorých vyplýva, že súd je povinný sa jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnať so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, pričom nemôže opomenúť žiadnu skutkovo alebo právne významnú otázku, ale musí vec posúdiť a svoje závery odôvodniť zo všetkých do úvahy prichádzajúcich hľadísk. Povinnosť riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka konania, pričom porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu, čo je porušením práva na spravodlivé súdne konanie. Žalovaný ďalej uviedol, že zmluvu o úvere nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto nie je na mieste vzťahovať na ňu výlučne ustanovenia Občianskeho zákonníka. Zmluvné strany sa môžu dohodnúť na základe akého zákona sa ich zmluvné vzťahy v budúcnosti budú spravovať. Rovnako k danému prípadu došlo v predmetom spore. V zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru sa zmluvné strany dohodli na tom, že ich vzťahy sa budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka. Zmluva sa uzatvorila v zmysle § 269 ods. 2 a nasl. Obchodného zákonníka z čoho jasne vyplýva, že iný zákon ani na daný zmluvný vzťah nie je možné aplikovať. Ak by tak bolo urobené bolo by to v rozpore so zákonom. Vzťah Obchodného a Občianskeho zákonníka je založený na subsidiárnom základe, čo znamená, že Občiansky zákonník je vo vzťahu k Obchodnému zákonníku všeobecným a podporným právnym predpisom. Vylúčiť aplikáciu Občianskeho zákonníka ako všeobecnej občianskoprávnej úpravy možno v obchodno-právnom vzťahu pokiaľ danú problematiku komplexne (v danej časti) upravuje osobitným spôsobom, vylučuje aplikáciu Občianskeho zákonníka alebo jeho konkrétneho ustanovenia, dohoda zmluvných strán vylúči aplikáciu dispozitívneho ustanovenia Občianskeho zákonníka. Keďže aplikáciu právnej úpravy inštitútu spotrebiteľských zmlúv nevylučuje, ani komplexne neupravuje osobitným spôsobom a ide o kogentné ustanovenie Občianskeho zákonníka, je nevyhnutné ju v skutkovo relevantných právnych vzťahoch aplikovať, pričom nie je relevantné, či ide o relatívny obchodný záväzkový vzťah, absolútny obchodný záväzkový vzťah alebo fakultatívny obchodný záväzkový vzťah. Zákon v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty. Ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. júnom 2014, odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi sa riadi podľa predpisov účinných do 31. mája 2014. Znamená to, že pokiaľ bola spotrebiteľovi poskytnutá pôžička alebo úver na základe zmluvy uzavretej do 31.05.2014, obmedzenie výšky odplaty sa tu nebude aplikovať. Regulácia odplaty sa riadi § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Na peňažnom trhu boli v čase poskytnutia úveru stovky iných subjektov, ktorí vystupovali ako veritelia pri poskytnutí úveru. Klient uzatvoril zmluvu o úvere so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. slobodne, vážne, zrozumiteľne, nie v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok, čo potvrdil svojim podpisom. Žalovaný ďalej poukázal na Rozsudok Súdneho dvora zo dňa 09.11.2016 C - 42/15 a na rozsudok Okresného súdu Prievidza, sp. zn. 10C/3/2006-26 zo dňa 24.01.2006, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19Co/105/2006 zo dňa 28.09.2006, z ktorých jednoznačne vyplýva, že súd posúdil vzťah medzi žalobcom a žalovaným ako nespotrebiteľský. Ďalej uviedol, že súd je povinný prihliadnuť na premlčanie na námietku osoby, ktorá má bezdôvodné obohatenie vydať. Ak sa teda takáto osoba premlčania dovolá, nemožno premlčané právo priznať. Námietka premlčania predstavuje spravidla efektívny postup

- obranu povinnej osoby proti hrozbe, že až po neúmerne dlhej dobe si veriteľ uplatní svoje právo; na druhej strane možnosť tejto námietky donucuje (vedie) veriteľa k včasnému vykonaniu svojho práva. Ide tu o predvídané právne postupy účastníkov záväzkových právnych vzťahov, ktoré zodpovedajú účelu premlčania. Vydania bezdôvodného obohatenia sa žalobca v zmysle ustanovení môže domáhať v subjektívnej (dvojročnej) lehote, najneskôr však do uplynutia 3 ročnej objektívnej premlčacej lehoty. Ich začiatok je upravený odlišne. Tieto dve premlčacie doby začínajú plynúť, plynú a končia sa nezávisle od seba. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba. V predmetnom prípade došlo k úhrade poslednej splátky zo zmluvy o úvere č. 6050540 dňa 15.05.2015. Vzhľadom k uvedenému nárok žalobcu bol premlčaný v subjektívnej premlčacej lehote v rozsahu 2.684,69 Eur dňa 13.10.2014. Žalobca uplatnil svoj nárok až dňa 13.10.2016. Žalovaný má za to, že subjektívna premlčacia lehota začala plynúť nasledujúcim dňom odo dňa zaplatenia splátky, t.j. odo dňa 14.02.2014 a uplynula dňa 14.02.2016, vzhľadom k skutočnosti že od tohto dňa mal žalobca vedomosť o bezdôvodnom obohatení, nakoľko žalovanému uhrádzal sumy nad rámec istiny, ktorým sa hradili úroky a poplatky. Žalovaný dodal, že premlčanie subjektívnej lehoty je možné odôvodniť presne tak ako to vo svojom rozhodnutí vedenom pod sp. zn. 17Co/372/2015 uviedol Krajský súd v Trenčíne, dňa 27.04.2016. Svoje rozhodnutie oprel o vedomosť dlžníka o bezdôvodnom obohatení spočívajúcom v platbách na úroky a poplatky úveru, vzniká v zásade v okamihu prvej platby dlžníka nad rámec poskytnutej istiny. Žalovaný žiada, aby odvolací súd na základe vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že v plnom rozsahu súhlasí s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie ako aj s jeho odôvodnením. Má za to, že v predmetnom spore ide o vzťah spotrebiteľský a že subjektívna lehota na uplatnenie si nároku žalobcu voči žalovanému neuplynula. Žalovaný nijakým spôsobom vo svojom vyjadrení nepreukázal, že od momentu, keď' sa žalobca dozvedel o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom kto sa na jeho úkor obohatil, do momentu podania jeho návrhu na začatie konania v predmetnej veci márne uplynula 2 ročná subjektívna lehota. Žalovaný konštatuje, že nárok žalobcu je premlčaný v subjektívnej aj objektívnej lehote, pričom nijako nezdôvodňuje na základe akých skutočností má za preukázané, že od doby kedy sa žalobca dozvedel o tom kto sa na jeho úkor obohatil do doby uplatnenia si jeho práva na súde uplynula subjektívna lehota 2 rokov. Žalovaný pritom neuviedol dátum, kedy sa žalobca podľa neho mal údajne dozvedieť o vzniku bezdôvodného. Žalobca odmietol tvrdenia žalovaného, a zároveň poukázal na to, že tieto nie sú ničím podložené, a teda žalovaný vznesenú námietku premlčania riadne neodôvodnil a nepodložil relevantnými dôkazmi, pričom dôkazné bremeno v tomto prípade spočíva práve na jeho strane. Žalobca zároveň prehlásil, že o tom, že sa na jeho úkor niekto obohatil, resp. že tým kto sa na jeho úkor obohatil je žalovaný, sa dozvedel od svojho právneho zástupcu. Došlo k tomu po prvej porade, keď právny zástupca preštudoval zmluvu, ktorú mu predložil žalobca a informoval ho o možnostiach uplatnenia si jeho práv. Žalobca následne udelil v ten istý deň (t.j. 05.08.2016) svojmu právnemu zástupcovi plnú moc na zastupovanie v predmetnej veci. pričom od tohto dátumu do podania návrhu na začatie konania zo dňa 11.10.2016 očividne neubehli dva roky. Žalobca má preto za preukázané, že si svoje právo voči žalovanému uplatnil v 2 ročnej subjektívnej dobe. K otázke premlčania poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 27.3.2007, sp. zn. 33Odo/306/2005 a rozsudky zo dňa 31.08.2000 sp. zn. 25Cdo/2581/98 a zo dňa 27.03.2003 sp. zn. 33 Odo 766/2002, ako aj rozsudky zo dňa 25.04.2001 sp. zn. 33Cdo/3003/99, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5Cdo/121/2009 zo dňa 23.02.2011 a uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS 413/2013-9. Z hľadiska posúdenia začiatku plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 1 je teda rozhodujúci okamih, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Ďalej uviedol, že zmluvné strany konali v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere preukázateľne v postavení dodávateľa a spotrebiteľa v zmysle definície obsiahnutej v Občianskom zákonníku v § 52. Žalovaný preukázateľne konal v rámci premetu svojej podnikateľskej činnosti. Žalobca naopak nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Vzhľadom na špecifický charakter predmetného zmluvného vzťahu, tzn. charakter spotrebiteľský, mal za to, že je nutné predmetnú zmluvu o úvere posudzovať aj s prihliadnutím na právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa. V tejto súvislosti dal do pozornosti uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 02.06.2013 sp. zn. II. ÚS/329/2013-15 a rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.04.2015, sp. zn. 3MCdo/14/2014. Úverovú zmluvu a jej znenie nemohol žalobca ovplyvniť, nijako zmeniť ani upraviť nakoľko bola vopred pred formulovaná a v takomto znení bez možnosti pripomienkovania mu bola predložená na podpis. Postupom, ktorým

by súd nepriznal žalobcovi postavenie spotrebiteľa by došlo k priamemu nerešpektovaniu samotného účelu uvedených zákonov, ktoré slúžia na ochranu spotrebiteľov v zmluvných vzťahoch z obdobných nevyvážených formulárových zmlúv. Príkladne uvádza uznesenie Európskeho súdneho dvora vo veci C 76/10 Pohotovosť s. r. o. proti Ivete Korčkovskej, rozhodnutie Okresného súdu Bratislava z l. marca 2011, č. k . 37Er/7273/2010, rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne z 23. novembra 2011 č. k. 17Co/167/2011-73. Poukázal na ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého s účinnosťou od 01.01.2008 platí, že ak je v spotrebiteľskej zmluve predmetom záväzku poskytnutie peňažných prostriedkov za neprimeranú odplatu, súd môže odplatu znížiť; prihliadne pritom najmä na odplaty poskytované bankami pri spotrebných úveroch, s účinnosťou od 01.11.2008 platí, že ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov a nejde o spotrebiteľský úver podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, nesmie odplata podstatne prevršovať odplatu obvykle požadovanú bankami za spotrebné úvery v mieste bydliska spotrebiteľa a v čase uzavretia zmluvy, s účinnosťou od 01.06.2010 platí, že ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu (teda aj bankovom trhu) za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. K výške odplaty poskytnutého úveru uvádzame, že v prejednávanom prípade nie je dôležité to, z čoho sa predmetná odplata skladá, ale to, že jej výška dosahuje mieru 66 %, čo je v absolútnom rozpore s ustanovením § 53 ods. 6) ako aj v rozpore s dobrými mravmi, a to tým, že podstatne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne z 21.12.2010 č. k. 8Cob/60/2010 a č. k. 17Co/313/2010-99 zo dňa 09.11.2010, rozsudok Najvyššieho súd SR sp. zn. 5Cdo/26/2011 zo dňa 06.04.2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove 3Co/151/2013 zo dňa 25.09.2013, sp. zn. 16Co/71/2011 zo dňa 08.02.201, sp. zn. 17Co/26/2015, zo dňa 14.07.2015, č. k. 3Co/3/2011 z 28.11.2011. Žalovaný vo vyjadrení ďalej uviedol, že jedným z atribútov občianskeho súdneho konania a právneho štátu je zásada právnej istoty, čo vyjadruje, že účastník konania môže očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou. V rámci rozhodovania to konštatoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, sp. zn. 5Ecdo/192/2014 a vo viacerých rozhodnutiach aj Ústavný súd SR. Žalobca sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné. Podľa názoru žalobcu žalovaným napadnuté rozhodnutie spĺňa parametre riadne a dostatočne odôvodneného rozhodnutia. Odôvodnenie rozsudku obsahuje nielen rozsiahlu úvodnú popisnú časť (z ktorej vyplýva čoho sa strany domáhajú, aké dôkazy vykonal a ako ustálil skutkový v prejednávanej veci, ale i spôsob a rozsah, akým sa súd prejednávanou vecou zaoberal, a tiež samotné právne posúdenie (vrátane citácie právnych predpisov, o ktoré sa opieral). Mal za to, že vo veci konajúci súd v tomto rozhodnutí dostatočne vyporiadal i s rozhodujúcimi argumentmi žalovaného, keď v ňom poukázal na tvrdenia žalovaného a na dôvody, pre ktoré jeho tvrdenia považuje za nedôvodné. V závere odôvodnenia vo veci konajúci súd uviedol aj dôvody, ktoré ho viedli k spôsobu rozhodnutia o trovách konania s poukazom na zákonné ustanovenia, z ktorých pri tom vychádzal. Zmluvu považuje preukázateľne za bezúročnú a bez poplatkov, v čoho dôsledku nemal žalovaný nárok na prijatie finančné plnenia nad rámec poskytnutého úveru. Žalobca však žalovanému na jeho účet k predmetnej zmluve o úvere uhradil sumu prevyšujúcu výšku poskytnutého úveru, a preto v rozsahu sumy zaplatenej nad výšku poskytnutého úveru došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného. Zároveň, tak ako to vyplýva z vyššie uvedeného, požadovaná odplata za poskytnutý úver je vzhľadom na svoju výšku v rozpore s dobrými mravmi a so zákonom, a preto je právny úkon v časti dojednanej odplaty absolútne neplatným. Žalovaný teda nemal nárok na prijatie odplaty od žalobcu, napriek tomu však od spotrebiteľa prijal plnenie nad rámec poskytnutého úveru. Zdôraznil, že ak by sa aj súd nestotožnil s argumentáciou žalobcu o nutnosti aplikovania zákona o spotrebiteľských úveroch na predmetný zmluvný vzťah, tak postavenie žalobcu ako spotrebiteľa preukázateľne vyplýva z ustanovení Občianskeho zákonníka, a teda uplatnený nárok zodpovedajúci bezdôvodnému obohateniu by bol aj v takomto prípade odôvodnený s poukazom na rozpor odplaty s dobrými mravmi (§ 39 . V zmysle vyššie uvedeného navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie a priznal žalobcovi trovy odvolacieho konania v plnom rozsahu.

4. Žalovaný v písomnej replike k vyjadreniu žalobcu uviedol, že má i naďalej za to, že zmluvu o úvere nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Zmluva bola uzavretá podľa ust. § 497 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Aplikácia právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, nie je možná, nakoľko právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným, s prihliadnutím na charakter zmluvy o úvere, nie je vzťahom spotrebiteľským. Žalovaný mal za to, že sa dodatočne nemožno dovolávať inej kvalifikácie právnej povahy zmluvy o úvere, keďže jej uzavretie v uvedenej forme

(zmluva o úvere podľa Obchodného zákonníka) sama svojim konaním žalobkyňa vyvolala a iniciovala. Žalovaný je toho názoru, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobca plnil na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, ktorá nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov. Žalovaný má i naďalej za to, že k bezdôvodnému obohateniu nedošlo a akýkoľvek nárok na jeho vydanie podlieha zákonnej subjektívnej premlčacej lehote. Zopakoval, že premlčanie subjektívnej lehoty je možné odôvodniť presne tak ako to vo svojom rozhodnutí vedenom pod sp. zn. 17Co/372/2015 uviedol Krajský súd v Trenčíne, dňa 27.04.2016, kde svoje rozhodnutie oprel o vedomosť dlžníka o bezdôvodnom obohatení spočívajúcom v platbách na úroky a poplatky úveru, vzniká v zásade v okamihu prvej platby dlžníka nad rámec poskytnutej istiny. Podotkol, že ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, o ktoré sa opiera žalobca vo svojom vyjadrení v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nebolo účinné. Žalovaný žiada, aby odvolací súd na základe vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konania.

5. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379, § 380 ods. 1, § 470 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 (keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie, ani to nevyžadoval dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 388 zmeniť a žalobu vo zvyšku zamietnuť.

6. Podľa § 220 ods. 2 v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

7. Nakoľko podstatná časť argumentácie žalovaného v odvolaní sa týka aj nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, kde žalovaný tvrdil, že súd prvej inštancie nedostatočne svoje rozhodnutie odôvodnil, najmä tým, že sa nevysporiadal s argumentáciou žalovaného a iba nekriticky prevzal argumentáciu žalobcu, čím odňal žalovanému možnosť konať pred súdom prvej inštancie, odvolací súd preskúmal, či súd prvej inštancie nezaťažil konanie vadou, namietanou žalovaným, spočívajúcou v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, pričom preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle uvedeného § 220 ods. 2 CSP, ako aj s tým súvisiaci obsah súdneho spisu a dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnej miere po právnej aj skutkovej stránke v súlade s uvedeným ustanovením § 220 ods. 2 svoje rozhodnutie odôvodnil, a preto odvolací súd vyhodnotil uvedenú námietku žalovaného ako nedôvodnú.

8. Odôvodnenie rozsudku súdu musí mať náležitosti uvedené v § § 220 ods. 2 CSP. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje tieto náležitosti je nepreskúmateľné. Civilný sporový poriadok, upravuje odvolací dôvod, odňatie možnosti konať pred súdom v ustanovení § 365 ods.1 písm. b/ CSP, ktorý uplatnil aj žalovaný, a ktorý po jeho zistení umožňuje odvolaciemu súdu podľa § 389 ods. 1 písm. b/ napadnuté rozhodnutie zrušiť. Odvolací súd však po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako uvádza aj vyššie, v danej veci nezistil žalovaným namietanú vadu konania, pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie obsahovalo náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP.

9. V súvislosti s odvolacou námietkou žalovaného ohľadne aplikácií ustanovení na ochranu spotrebiteľa na Zmluvu o úvere č. 6050540 zo dňa 17.06.2003 uzatvorenú medzi žalobkyňou a žalovaným, kde žalovaný tvrdil, že uvedenú zmluvu nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, nakoľko ide o zmluvu uzatvorenú podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, odvolací súdu uvádza, že otázka

právneho režimu tzv. „absolútnych obchodných záväzkových vzťahov“, kam nesporne patrí i zmluva o úvere uzatváraných dodávateľom so spotrebiteľom, tak ako to uvádza žalovaný, bola v minulosti riešená zo strany súdov nejednotne. Možno už však konštatovať, že postupne sa názory súdov v takýchto prípadoch prikláňali k aplikácii príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka na ochranu spotrebiteľa. Zásadný vplyv na odstránenie tejto nejednotnosti malo aj prijatie zákona č. 102/2014 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým s účinnosťou od 1. mája 2014 došlo (okrem iného) i k zmene, respektíve doplneniu ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka o tretiu vetu, ktorá znie: „Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.“ Keďže uvedený právny predpis, ktorým došlo k tejto zmene nemá prechodné ustanovenia, Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 21. apríla 2015 sp. zn. 3MCdo/14/2014, na ktorý odvolací súd poukazuje, vyslovil právny názor, že toto ustanovenie sa od svoje účinnosti vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. 10. Odvolací súd je okrem vyššie uvedeného, v súlade s názorom súdu prvej inštancie, tiež toho názoru, že Zmluva o úvere č. 6050540 zo dňa 17.06.2003 uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným je regulovaná aj osobitnou právnou úpravou, a to zákonom č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v tom čase účinnom a vzhľadom na vyššie uvedené aj príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Ako uvádza aj súd prvej inštancie, v predmetnom vzťahu ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu, a teda o typický občianskoprávny vzťah. Súd prvej inštancie teda správne vzťah účastníkov posudzoval aj ako záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.

11. Podľa § 107 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

12. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

13. V súvislosti so žalovaným vznesenou námietkou premlčania, odvolací súd upriamuje pozornosť na § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z obsahu ktorého jednoznačne vyplýva, že pre začiatok subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je rozhodujúci subjektívny moment, keď sa oprávnený skutočne dozvie o okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce pre uplatnenie jeho práva. Vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie a o tom, kto ho získal, musí byť teda skutočná a nie iba predpokladaná, pretože, len tak oprávnený vie o tom, že na jeho úkor sa niekto bezdôvodne obohatil, môže uplatniť svoje právo, t.j. požadovať vydanie dôvodného obohatenia. Nie je pritom rozhodujúce ani to, či sa oprávnený o svojom práve nedozvedel vlastným zavinením, teda či sa mohol o svojom práve dozvedieť alebo mal dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti, a to napríklad aj prípadnou neznalosťou právnych predpisov.

14. Žalovaný je ďalej toho názoru, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Odvolací súd s týmto názorom nesúhlasí. Po zistení, že v predmetnej veci ide o spotrebiteľský úver, na ktorú je potrebné aplikovať zákon č. 258/2001 Z. z., súd prvej inštancie správne posúdil náležitosti zmluvy a správne posúdil, že pre absenciu údajov o RPMN, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Keďže spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, plnenie prijaté žalovaným od žalobcu je plnením bez právneho dôvodu, a teda ide o bezdôvodné obohatenie podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

15. Keďže v predmetnom prípade ide o dohodnuté plnenie v splátkach zo Zmluvy o úvere č. 6050540 zo dňa 17.06.2003, je v zmysle § 103 občianskeho zákonníka potrebné ustáliť začiatok plynutia premlčacej doby jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti, a to pre každú splátku samostatne. Ako je uvedené vyššie pre začiatok subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je rozhodujúci subjektívny moment, keď sa oprávnený skutočne dozvie o okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce pre uplatnenie jeho práva.

16. Odvolací súd je toho názoru, že žalobca sa o plnení bez právneho dôvodu žalovanému dozvedel okamihom uhrádzania platieb nad rámec poskytnutej istiny, pričom táto vedomosť od tohto okamihu u žalobcu pretrvávala vo vzťahu ku každej ďalšej nasledujúcej splátke po splatnosti splátky, ktorou bola istina úveru splatená v plnom rozsahu, a to vzhľadom na bezúročnosť a bez poplatkovosť úveru, pričom ako je uvedené vyššie, nie je pritom rozhodujúce to, či sa žalobca, t. j. oprávnený z bezdôvodného obohatenia o svojom práve nedozvedel vlastným zavinením, teda či sa mohol o svojom práve dozvedieť alebo mal dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti.

17. Pre posúdenie okamžiku vzniku vedomosti žalobcu o tom, že žalovanému uhrádza platby nad rámec poskytnutej istiny je tak významné, kedy žalobca preukázateľne získal informácie, na základe ktorých si mohol urobiť dostatočný úsudok o tom, že platby titulom predmetnej úverovej zmluvy presiahli v úhrne výšku istiny úveru poskytnutej zo strany žalovaného. Istina zo Zmluvy o úvere č. 6050540 zo dňa 17.06.2003 bola vo výške 398,32 Eur. Z prehľadu splátok vyplýva, že žalobca túto sumu splatil splátkou zo dňa 12.10.2009 Uvedeným okamihom vzniku vedomosti žalobcu o tom, že žalovanému uhrádza platby nad rámec poskytnutej istiny je tak deň 12.10.2009. Od uvedeného dňa tak žalobca mal vedomosť pri každej ďalšej splátke o tom, že uhrádza splátky nad rámec poskytnutej istiny. 18. Žalobca si v žalobe uplatnil nárok na zaplatenie sumy od 15.10.2013 do 15.05.2015 vo výške 994,64 Eur s 8,00 % ročným úrokom z omeškania zo sumy od 15.10.2016 do zaplatenia. Vzhľadom na vyššie uvedené je tak zrejmé, že žalobca už pri splátke zo dňa 15.10.2013 mal vedomosť o tom, že plní bez právneho dôvodu. Žalobca uvedenú žalobu uplatnil na súde dňa 13.10.2016. V zmysle § 103 v spojení s § 107 Občianskeho zákonníka je zrejmé, že žalobcom uplatnené splátky od dňa 15.10.2013 do 14.02.2014 sú premlčané v dvojročnej subjektívnej lehote. Žalobcom uplatnené splátky od 15.12.2014 do 15.05.2015 nie sú premlčané, preto žalobca má nárok len na tieto splátky v celkovej sume 532,- Eur. Odvolací súd preto v tejto časti zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu vo zvyšku uplatneného nároku zamietol.

19. Ohľadne úrokov z omeškania, na ktoré má žalobca nárok sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie o aplikácií § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z .z., nakoľko základná úroková sadzba ECB dňa 15.10.2016 bola 0,00% a výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba ECB, t. j. vo výške 5,00%. Odvolací súd však nárok na úrok v tejto výške zo sumy 532 Eur žalobcovi priznal od 12.01.2017, keďže žalovanému bola žaloba doručená až dňa 11.01.2017, a od tohto okamihu sa až žalovaný preukázateľne dozvedel, že je v omeškaní s vydaním bezdôvodného obohatenia. Vo zvyšku uplatneného nároku na úrok z omeškania odvolací súd žalobu zamietol.

20. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozhodol podľa § 388 tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

21. O náhrade trov prvoinštančného a aj odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, 2 v spojení s § 255 ods.1, 2, § 262 ods. 1CSP. Žalobca v žalobe uplatnil sumu vo výške 994,64 Eur a odvolací súd mu priznal sumu vo výške 532,- Eur. Žalobca bol v tejto časti úspešný v rozsahu 53,49% a žalovaný v rozsahu 46,51 %. Čistý úspech žalobcu tak bol 6,98 % znížený ešte o časť nepriznaného príslušenstva. Nakoľko bol žalobca úspešný iba čiastočne, a to v nepatrnej časti, odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .