Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21Co/148/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: OTP Banka Slovensko, a.s., so sídlom Štúrova 5, 813 54 Bratislava, proti žalovanému: T. A., W.. XX.XX.XXXX, F. R. XXXX/X, XXX XX T., o zaplatenie 8 602,23 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 9C/192/2016-53 zo dňa 26.06.2017 takto

rozhodol:

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku III. a IV.

II. Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol: „I. Konanie zastavuje v časti o zaplatenie úrokov vo výške 189,46 €. II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 3935,17 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 1,00% ročne zo

- sumy 693,28 € od 04.06.2014 do 19.06.2014,

- sumy 593,28 € od 20.06.2014 do zaplatenia, a to v mesačných splátkach vo výške 150 € splatných vždy do 25. dňa toho ktorého kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom tento rozsudok nadobudne právoplatnosť a to tak, že pri omeškaní čo len jednej splátky stáva sa splatným celé dlžné plnenie. III. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. IV. Žalobca nemá nárok na náhradu trov konania a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 7 ods. 1, § 11 ods. 2, zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 3 ods. 1, § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z..

3. V odôvodnení uviedol, že Žalobou doručenou súdu dňa 01.06.2016 sa žalobca domáhal na žalovanom zaplatenia sumy istiny - 8602,23 €, úrokov ku dňu 23.05.2016 - 4726,54 €, úrokov z omeškania - 171,80 € a ďalej úroky a úroky z omeškania do budúcna. Žalobca vychádzal z toho skutkového základu, že dňa 03.10.2012 bola uzatvorená medzi ním ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom Zmluva o OTP Expres úvere č. 0342 5006 12 RSU, na základe ktorej bola žalovanému poskytnutá suma 9000 €.

4. Podaním došlým súdu dňa 17.03.2017 vzal žalobca žalobu späť v časti o zaplatenie úrokov vo výške 189,46 €. Postupom podľa § 145 ods.2 C.s.p. (Ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti

zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.) súd konanie v tejto časti zastavil.

5. Žalobca uzavrel so žalovaným dňa 03.10.2012 zmluvu o spotrebiteľskom úvere s názvom „A.“. Z tejto zmluvy vyplýva, že žalovanému bola poskytnutá suma 9000 €, ktorú mal splatiť v 84 mesačných splátkach vo výške 189,04 €. Úroková sadzba - 17,50% ročne. RPMN - 19,53%. Priemerná RPMN - 15879,36 €. Celková suma na zaplatenie 15879,36 €. Splatnosť prvej splátky 03.11.2012, splatnosť poslednej splátky 03.10.2019.

6. Žalobca ďalej súdu predložil písomnosť s názvom

- výzva na zaplatenie záväzku zo dňa 19.09.2013, ktorou bol žalovaný upozornený na omeškanie so splácaním a bol poučený o možnosti predčasnej splatnosti úveru,

- výzva, vyhlásenie úveru za predčasne splatný, ktorou došlo k predčasnému zosplatneniu úveru z dôvodu jeho nesplácania.

7. Napriek tomu, že v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere dňa 03.10.2012, ustanovenie § 11 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z. neobsahovalo sankciu bezúročnosti úveru pre porušenie povinnosti dodávateľa skúmať bonitu klienta, má súd za to, že k takému záveru možno dospieť aj aplikáciou § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka - Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

8. Cieľom § 7 ako aj § 11 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z. je, že veriteľ je pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii.

9. Súd je presvedčený, že v prípade, ktorý nastal a v ktorom žalobca či už úmyselne alebo z nedbanlivosti konaním hrubo odporujúcim odbornej starostlivosti zvýšil zadĺženosť žalovaného, je konaním hrubo odporujúcim dobrým mravom, aby žalobcovi patrila odmena vo forme úrokov. Zo strany žalobcu neskúmaním bonity (neboli súdu zaslané žiadne doklady) išlo o hazardovanie s finančnými prostriedkami. Súd teda dospel k záveru, že žalovaný je povinný z prejednávaného úverového vzťahu vrátiť iba istinu a nie aj úroky. Neskúmanie bonity je zároveň dôvodom pre nemožnosť predčasného zosplatnenia úveru.

10. Zo záverov súdu o tom, že k platnému predčasnému zosplatneniu úveru nedošlo a žalovaný nie je povinný platiť úroky vyplýva, že súd mohol žalobcovi priznať iba splátky istiny splatné ku dňu jeho rozhodovania. Ku dňu rozhodovania súdu boli splatné splátky 1. - 55. (splatné 03.11.2012 - 03.05.2017). K tomuto dňu mala byť zaplatená istina 4615,17 €. Zaplatená bola istina 680 € a dlžná istina je tak vo výške 3935,17 €.

11. Žalobca požadoval zaplatenie úrokov z omeškania od dňa 04.06.2014 (č.l. 39). Ku dňu 04.06.2014 mala byť zaplatená istina - 1273,28 € a bola zaplatená istina - 580 € (č.l. 44). Žalovaný je tak povinný zaplatiť úroky z omeškania zo

- sumy 693,28 € (1273,28 € - 580 €) od 04.06.2014 do 19.06.2014,

- sumy 593,28 € (1273,28 € - 580 € - 100 €) od 20.06.2014 do zaplatenia K 04.06.2014 bola základná úroková sadzba ECB 0,25% p.a. a úroky z omeškania tak predstavujú výšku 5,25% ročne. Keďže žalobca požaduje úroky z omeškania vo výške 1,00% ročne, priznal mu súd úroky z omeškania v tejto výške.

12. Zaplatenie dlžnej sumy v splátkach súd žalovanému nepovolil v ňom požadovanej výške 50 € ale vo výške 150 €, aby to malo ekonomické opodstatnenie aj pre žalobcu.

13. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

14. Proti rozsudku, a to proti zamietavému výroku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal, že nie je zrejmé, ako súd dospel k záveru, že v predmetnom prípade žalobca nedostatočne skúmal bonitu klienta. Citované rozhodnutia v odôvodnení rozsudku nie je možné aplikovať na daný prípad. To, že žalobca súdu nepredložil súdu listinný dôkazu o skúmaní bonity klienta ešte neznamená, že žalobca s náležitou starostlivosťou neskúmal, či žalovaný spĺňa podmienky na poskytnutie úveru. Žalobca pred poskytnutím úveru zaslal dopyt do Sociálnej poisťovne a odpoveď potvrdila, že žalovaný v čase podania žiadosti o úver pracoval u zamestnávateľa X. N., s.r.o. od júla XXXX, a to minimálne 90 dní. Zároveň z výstupu bolo zrejmé, že žalovaný mal priemerný vymeriavací základ za posledné 3 mesiace u uvedeného zamestnávateľa aspoň 900 Eur. Žalobca pri schvaľovaní úveru postupoval štandardným spôsobom. Mal preto právo vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru. Pre absenciu sankcie bezúročnosti úveru v zmysle § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. v čase uzatvorenia zmluvy nie je možné konštatovať porušenie povinnosti skúmať bonitu klienta. Nie je správna ani aplikácia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko žalobca pri uzatváraní zmluvy nepostupoval v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca preto mal nárok aj na úroky, úroky z omeškania a poplatky. Žalobcovi prislúcha v celom rozsahu aj nárok na zmluvné úroky aj po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru s poukazom na § 497, § 502 Obchodného zákonníka. Zatiaľ čo úrok z úveru je cena peňažných prostriedkov, ktoré poskytovateľ úveru dáva do dispozície toho, kto úver prijíma na dohodnutú dobu, úrok z omeškania je sankcia za to, že dlžník mešká so splnením peňažného záväzku. Vzhľadom na to, že ide o dva rozdielne inštitúty, ktoré sa odlišujú tak svojou podstatou ako aj funkciami, všeobecne treba vychádzať z toho, že pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má veriteľ nárok jednak na úrok z úveru ako aj na úrok z omeškania. Povinnosť platiť úrok z poskytnutého úveru žalovanému okrem ustanovení Obchodného zákonníka vzniká tiež na základe zmluvných dojednaní v čl. I bod 1. 2. Zmluvy o úvere a čl. IV. bodu 1. Zmluvy o úvere. Nakoľko zmluva vyhlásením predčasnej splatnosti nezanikla, nárok žalobcu na zaplatenie zmluvného úroku nezanikol. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil a rozhodol v celom rozsahu v prospech žalobcu.

15. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril

16. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 v spojení s § 470 ods. 1 a 2 CSP, bez nariadenia pojednávania.

17. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplynulo, že medzi žalobcom a žalovaným došlo dňa 03.10.2012 k uzavretiu zmluvy označenej ako „A.“. W. by byť pochybnosti o tom, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Žalovanému bol na základe tejto zmluvy poskytnutý úver vo výške 9000 Eur pri úrokovej sadbe 17,50 % ročne. Úver spolu s odplatou mal byť splatený v 84 mesačných splátkach vo výške 189,04 Eur. Konečná splatnosť bola určená na máj 03.10.2019.

18. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

19. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Povinnosť podľa prvej vety sa považuje za splnenú, ak je splatenie spotrebiteľského úveru v celom rozsahu zabezpečené peňažnými prostriedkami alebo cennými papiermi; tým nie je dotknuté ustanovenie § 17 ods. 3.

20. Podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.

21. Podľa čl. 8 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, členské štáty zabezpečia, že veriteľ pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať.

22. V zmysle bodu 26. preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14. júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií (1), veritelia by mali byť zodpovední za individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie, ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.

23. V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais (C-565/12, EU:C:2014:190), posudzoval dodržanie takýchto hraníc vymedzených pre režim sankcií, ktorý bol stanovený zo strany členského štátu, v danom prípade v súvislosti so sankciou spočívajúcou v zániku v zásade celého nároku veriteľa na úroky v prípade porušenia povinnosti, upravenej v článku 8 smernice 2008/48, preveriť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa. Vzhľadom na dôležitosť cieľa ochrany spotrebiteľov, ktorý je nerozlučne spojený s povinnosťou veriteľa preveriť úverovú bonitu dlžníka, Súdny dvor rozhodol, že ak by sa sankcia zániku nároku na úroky oslabila alebo úplne znefunkčnila, nevyhnutne by z toho vyplývalo, že nemá skutočne odrádzajúcu povahu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais, C-565/12, EU:C:2014:190, body 52 a 53) (bod 64., 65. Rozsudku SD vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej).

24. Vzhľadom na vyššie uvedené nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a s poukazom na ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klienta žalobcom. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t.j. § 52 a nasl. OZ, zákon č. 129/2010 Z.z. a ďalšie. Bolo na žalobcovi, aby tento preukázal, že bonitu žalovaného náležite skúmal, že si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.. Žalobca bol súdom vyzvaný na predloženie dôkazov, žiadne dôkazy však súdu vo vzťahu k otázke skúmania bonity žalovaného nepredložil. Až v odvolacom konaní žalobca uviedol, že vykonal dopyt na Sociálnu poisťovňu za účelom zistenia príjmu žalovaného. Dôkaz o tejto skutočnosti nepredložil. Aj za stavu, že žalobca by skúmal príjem žalovaného pred vstupom do zmluvného vzťahu, uvedené nemožno samo o sebe považovať za náležité splnenie si povinnosti vyplývajúcej z ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.. Bez toho, aby žalobca skúmal aj iné aspekty, napr. zadlženosť, počet vyživovacích povinností, mesačné výdavky žalovaného a pod., nemohol si utvoriť reálny obraz o majetkovej situácii žalovaného, potrebnej pre posúdenie schopnosti žalovaného splácať dlh zo zmluvy. Za tohto stavu je nutné konštatovať, že v konaní žalobca nepreukázal splnenie si povinnosti uloženej mu ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v ust. 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ (žalobca) pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta.

25. Odvolací sú sa v plnom rozsahu stotožňuje so závermi vyslovenými Krajským súdom v Prešove v rozhodnutí č.k. 6Co/171/2016 (na ktoré napokon poukázal aj samotný súd prvej inštancie) v zmysle ktorých, cit.: „dôsledkom podcenenia bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou

nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posúdiť bonitu spotrebiteľa. Odvolací súd uvádza, že v tomto smere § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. vôbec nepôsobí odradzujúco, preto je dôvodné aplikovať ustanovenie generálneho zákona - Občianskeho zákonníka, a to § 3 ods. 1 o odmietnutí ochrany pri tak závažnom porušení povinnosti veriteľa na finančnom trhu. Poskytovanie úverov a pôžičiek je veľmi vážnym predmetom podnikateľskej činnosti, pretože pri tomto nejde o odplatu platenú v hotovosti, ale o odloženú platbu bez toho, aby bolo zrejmé, čo postretne dlžníka po uzavretí zmluvy. Ak je takáto agenda obzvlášť sledovaná z dôvodu neistých pomerov, ktoré môžu nastať po poskytnutí úveru, potom musia existovať prísne nároky na vyžadovanie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a vyhodnotiť bonitu spotrebiteľa, keďže na rozdiel od neistých okolností po uzatvorení zmluvy je stav spotrebiteľa z pohľadu jeho osobných majetkových pomerov v čase kontraktácie spoznateľný. Ak Súdny dvor uznal ako odradzujúcu sankciu nepriznanie úrokov pri nezodpovednom prístupe dodávateľa na finančnom trhu pre porušenie konať s odbornou starostlivosťou, potom je podľa názoru odvolacieho súdu úplne eurokonformné aplikovať § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a porušenie závažnej povinnosti veriteľa považovať za odporujúce morálke.“

26. Za daného stavu odvolací súd konštatuje, že záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a o neplatnosti predčasného zosplatnenia úveru je správny.

27. Vzhľadom na skutočnosť, že úver je potrebné považovať za bezúročný, odvolací súd sa osobitne nevyjadroval k odvolacej námietke týkajúcej sa nároku žalobcu na úrok z úveru za obdobie po zosplatnení úveru do času splatenia istiny úveru.

28. Správnemu výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti zodpovedá aj správny výrok o trovách konania.

29. Za tohto stavu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 .

30. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP. Žalobca v odvolacom konaní úspešný nebol a úspešný žalovaný, ktorému vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, žiadne trovy odvolacieho konania mu zo spisu nevyplývajú.

31. Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .