Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Cpr-30-2020.pdf
PDF · 198.18 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
NM-10Cpr/30/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd v Novom Meste nad Váhom, pred samosudcom JUDr. Andrejom Stachovičom, v právnej veci žalobcu: V. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. Č.. XXX, právne zastúpený O.. M. V., V., so sídlom C. XXX/X, O., proti žalovanému: Reutter SK s.r.o., so sídlom Priemyselná 9053/7, Myjava IČO: 36 611 760, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou ČECHOVÁ & PARTNERS s.r.o., so sídlom Staromestská 3, Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, takto
rozhodol:
Žaloba sa zamieta.
Žalovaný voči žalobcovi má nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa podaním došlým súdu dňa 20.05.2020 domáhal, aby súd určil, že skončenie pracovného pomeru žalobcu a žalovaného dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 30.03.2020 je neplatné a pracovný pomer naďalej trvá. Žalobný návrh dôvodil tým, že: „Na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 07.01.2014, v zmysle dodatkov k pracovnej zmluve č. 1 až 6 bola žalobkyňa zamestnaná u žalovaného v pracovnej pozícii kontrolór kvality. Dňa 30.03.2020 podpísala žalobkyňa Dohodu o skončení pracovného pomeru, ktorú však považuje za neplatne uzavretú, a má záujem na tom, aby jej pracovný pomer naďalej pokračoval. Neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru odôvodňujeme nasledovnými skutočnosťami, ktoré predchádzali podpísaniu dohody. Žalobkyňa pracovala u žalovaného v štvorzmennej prevádzke. Dňa 25.03.2020, počas nočnej zmeny, si všimla na stredisku Lisovňa, že kolegovia sú sústredení okolo počítača, pričom jej povedali, že pozerajú niečo dôležité. Na tomto počítači bolo vidieť, že dokument, ktorému venovali pozornosť, bol otvorený na portáli označenom ako COMMON PUBLIC. Jedná sa o voľne dostupný portál pre všetkých zamestnancov. Po návrate do svojej kancelárie si predmetný dokument otvorila vo svojom počítači. Na portáli COMMON PUBLIC bol uložený súbor vo formáte excel, označený menom W. A.Š.D.Ý. (junior personalista). Dokument nebol chránený heslom, nenachádzalo sa pri ňom žiadne upozornenie, z ktorého by vyplývalo, že dokument nie je dovolené otvárať. V tomto dokumente sa nachádzala kompletná databáza zamestnancov žalovaného, s ich osobnými údajmi. Údaje, ktoré sa stali predmetom záujmu zamestnancov, sa týkali mzdového ohodnotenia. Žalobkyňa si prezrela predmetný dokument najskôr sama, v čase o 6,18 hodine a pri striedaní zmien upozornila na tento dokument aj svoje kolegyne, ktoré prišli na pracovisko. Na ďalší deň žalobkyňa absolvovala ešte jednu nočnú zmenu, bez akýchkoľvek zvláštností na pracovisku. Následne, v piatok popoludní žalobkyni telefonicky oznámil jej nadriadený, že v pondelok prechádza na trojzmennú prevádzku, a že v pondelok bude pracovať iba 8 hodín. V pondelok, 30.03.2020, nastúpila žalobkyňa na rannú zmenu, a po jej ukončení, o 14,30 hodine, bola žalobkyňa predvolaná do zasadacej miestnosti. Tu na ňu čakali HR manažérka U. A.Č.I.Á. a manažérka kvality U. B.Á.D.. Žalobkyni HR manažérka položila otázku, ako sa k predmetnému súboru dostala, na čo žalobkyňa pravdivo odpovedala, že informáciu o jeho existencii získala na
stredisku Lisovňa. Následne HR manažérka oznámila žalobkyni, že táto porušila svojím konaním Etický kódex, o ktorom bola „preškolená“ dňa 26.11.2019. Žalobkyňa si je istá, že v tento deň nebola na pracovisku, a preto s týmto kódexom nemohla byť v uvedenom dni oboznámená. Ako reakciu na toto obvinenie o porušení etického kódexu žalobkyňa na svoju obranu uviedla, že otvorením voľne dostupného dokumentu na voľne prístupnom portáli určenom pre zamestnancov, ktorý dokument ani ona nezhotovila, ani nezodpovedala za jeho ochranu a nakladanie s ním, nemohla v žiadnom prípade porušiť akékoľvek ustanovenie Etického kódexu. Následne do zasadacej miestnosti bola predvolaná majsterka z Lisovne, aby sa vyjadrila k otázke, na čo táto majsterka uviedla, že je pravdou, že dokument otvorila najskôr ona na stredisku Lisovňa. Avšak v počítači v lisovni bola história prehliadania vymazaná, naproti tomu v počítači u žalobkyne na oddelení kontroly kvality bolo možné dohľadať, v akom čase predmetný dokument otvorila. Túto skutočnosť si overila HR manažérka ešte predtým, ako predvolala žalobkyňu na pohovor a tvrdila, že žalobkyňa videla dokument ako prvá a rozšírila ho medzi ostatných zamestnancov. Po ukončení konfrontácie nechali žalobkyňu v zasadacej miestnosti samotnú asi 20 minút a následne ju HR manažérka zavolala do kancelárie generálneho riaditeľa s otázkou: „Čo teda s Vami?“ Žalobkyňa odpovedala, že ona nenesie zodpovednosť za to, že sa im po firme rozšírili informácie, na čo jej HR manažérka oponovala, že žalobkyňa túto zodpovednosť nesie a že má na výber z dvoch možností. 1. Dostane výpoveď podľa § 63 Zákonníka práce z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, alebo 2. Vzhľadom k tomu, že HR manažérka má veľmi dobrú spoluprácu so Sociálnou poisťovňou, navrhuje jej uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru podľa § 60 Zákonníka práce. Nakoľko žalobkyňa sa v tejto situácii už cítila veľmi stiesnene a v takomto strese nebola schopná situáciu reálne zvážiť, požiadala HR manažérku, aby jej listiny, ktoré už boli vopred pripravené, poskytla, aspoň na 10 minút, že sa chce s niekým poradiť. Na to jej HR manažérka odpovedala, že nie, že to podpíše hneď na mieste. V takejto krajne vypätej situácii a pod nátlakom žalobkyňa podpísala dohodu o skončení pracovného pomeru, čo v danom momente zvolila doslova ako menšie zlo. Keď za niekoľko minút opúšťala pracovisko, už mala zablokovanú čipovú kartu zamestnanca. Po opustení kancelárie generálneho riaditeľa vošla žalobkyňa s dohodou v ruke do svojej kancelárie. Na to sa ostatné tri kolegyne postavili a išli za manažérkou kvality U. B.Á.D., aby pomohli žalobkyni, pretože tento postup považovali za krajne nespravodlivý. Táto im však oznámila, že do rozhodnutia personálnej manažérky zasahovať nebude. Žalobkyňa bola v takom zlom psychickom rozpoložení, že nebola schopná odísť domov autom, na ktorom ráno prišla do práce, preto musela zatelefonovať manželovi, ktorý ju prišiel vyzdvihnúť a zaviezol ju domov. Na ďalší deň žalobkyňa ešte prišla do práce odovzdať kľúče, pracovné oblečenie, obuv a prevziať si zápočtový list. Následne sa išla prihlásiť na Úrad práce, kde požiadala o zaradenie do evidencie nezamestnaných. Dňa 01.04.2020, nakoľko sa stále cítila veľmi zle, zatelefonovala žalobkyňa svojej obvodnej lekárke, ktorá ju hneď zavolala na vyšetrenie a uznala ju práceneschopnou s diagnózou Depresia. Ani do dnešného dňa nie je žalobkyňa psychicky vyrovnaná s prístupom zamestnávateľa a so spôsobom, ako s ňou ukončili pracovný pomer. Prístup vedúcej pracovníčky, ktorá s ňou pracovný pomer ukončila, vníma žalobkyňa ako ponižujúci a dehonestujúci jej osobnosť. U žalovaného pracovala žalobkyňa siedmy rok a v žiadnom prípade neuvažovala nad tým, že by chcela s touto prácou skončiť, zvlášť s prihliadnutím na súčasné krízové obdobie, kedy je veľmi dôležité zachovať si príjem. V marci 2019 si žalobkyňa zobrala úver vo výške 6000,00 EUR na výmenu okien v rámci rekonštrukcie rodinného domu. Aj táto skutočnosť podporuje tvrdenie žalobkyne, že nemala v úmysle odísť z dobre platenej pozície. Takisto nemala žalobkyňa nájdenú žiadnu inú prácu, čo pri ukončení pracovného pomeru dohodou býva v podstate hlavný dôvod - že zamestnanec chce odísť k inému zamestnávateľovi. Žalobkyňa v práci zaúčala nových kolegov, keď niektorý nemohol prísť, vždy ochotne zastúpila, práceneschopná bola naposledy pred dvoma rokmi (priedušky). V práci mala žalobkyňa veľmi dobrý kolektív, s kolegami si rozumeli, navštevovali sa aj súkromne, teda aj z toho dôvodu mala a aj naďalej má záujem v zamestnaní pokračovať. V skutočnosti neexistuje jediný dôvod, ktorý by viedol žalobkyňu k tomu, že by ona sama mala záujem na skončení pracovného pomeru so žalovaným. Žalobkyňa je stále práceneschopná a stále sa cíti veľmi zle. A boli to práve kolegovia z práce, ktorí ju upozornili na to, že podľa Zákonníka práce je časovo limitovaná pri uplatňovaní svojich práv, ktorých sa touto žalobou domáha. Žalobkyňa podpísala dohodu o skončení pracovného pomeru pod nátlakom, zo strachu, že ak ju nepodpíše, bude s ňou pracovný pomer ukončený okamžite z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny a bude musieť znášať s tým spojené dôsledky. Pritom si však vôbec nie je vedomá toho, že by pracovnú disciplínu akýmkoľvek spôsobom porušila, pokiaľ ide o dokument na portáli pre zamestnancov, ani nijako inak. Pri podpisovaní dohody však konala pod vplyvom zastrašovania a manipulatívneho správania zo strany HR manažérky. V dohode o skončení pracovného pomeru sa žiadny dôvod neuvádza a zamestnávateľ žalobkyni nepriznal ani žiadne odstupné, čo sa takisto javí ako nelogický krok zo strany žalobkyne, kedy by mala zo dňa na deň ukončiť dobre platenú
prácu bez toho, že by mala zabezpečenú novú prácu, takým spôsobom, že by jej nebolo vyplatené odstupné a navyše v čase rozvíjajúcej sa krízy. Podľa ustanovenia § 37 Občianskeho zákonníka sa právny úkon musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. Dohoda o skončení pracovného pomeru bola zo strany žalobkyne podpísaná jednoznačne pod nátlakom, v časovej tiesni, s použitím vyhrážky skončenia pracovného pomeru okamžite, to znamená, že žalobkyňa právny úkon neurobila ani slobodne a ani vážne, nakoľko sme uviedli viacero skutočností svedčiacich o tom, že žalobkyňa nemohla mať vážny a skutočný záujem na skončení pracovného pomeru. Z uvedených dôvodov navrhujeme, aby súd rozhodol, že dohoda o skončení pracovného pomeru medzi žalobkyňou a žalovaným, zo dňa 30.03.2020 je neplatná a že žalovaný je povinný žalobkyňu aj naďalej zamestnávať. V prípade, ak súd rozhodne o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, bude sa žalobkyňa následne domáhať toho, aby súd zaviazal žalovaného povinnosťou poskytnúť žalobkyni náhradu mzdy v súlade s § 79 Zákonníka práce.“
2. Žalovaný v podaní došlým súdu dňa 22.06.2020 žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť z dôvodu, že: „V prvom rade žalovaná stručne uvádza, že považuje skončenie pracovného pomeru za platné a navrhuje, aby súd Žalobu v celom rozsahu zamietol z dôvodov podrobne opísaných nižšie a žalovanej priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalovaná potvrdzuje, že žalobkyňa u nej pracovala na základe pracovnej zmluvy zo dňa 7.1.2014, v znení dodatkov č. 1 až č. 6, na pozícii „kontrolór kvality“. Žalovaná nepopiera, že mala za preukázané, že žalobkyňa počas nočnej zmeny začínajúcej dňa 24.3. a končiacej 25.3.2020 nahliadla do súboru obsahujúceho osobné údaje všetkých zamestnancov žalovanej, vrátane tak citlivých údajov ako sú rodné číslo, adresa a mzdové ohodnotenia. Uvedený dokument bol chybou iného zamestnanca prístupný na internej sieti žalovanej, avšak tento dokument nebol určený pre žiadneho zo zamestnancov žalovanej, vrátane žalobkyne. Žalobkyňa sama v Žalobe uvádza, že sa s uvedeným dokumentom oboznámila a následne o jeho existencii a obsahu informovala aj ostatných zamestnancov. Žalobkyňa teda po tom, čo sa oboznámila s uvedeným dokumentom (pričom z jeho obsahu bolo zrejmé, že obsahuje osobné a citlivé údaje o zamestnancoch žalovanej) o tejto skutočnosti (t.j., že evidentne nedopatrením verejne dostupný dokument obsahujúci osobné údaje a citlivé informácie o zamestnancoch žalovanej) neinformovala svoju nadriadenú (ani kohokoľvek iného z vedúcich zamestnancov žalovanej), ale naopak túto informáciu rozšírila medzi svojich kolegov (čo ani žalobkyňa v Žalobe nepopiera). Žalovaná preverovala - ešte pred skončením pracovného pomeru žalobkyne - aj možné rozšírenie uvedeného dokumentu medzi zamestnancov zo strediska Lisovňa. Majsterka zo strediska Lisovňa, ktorá spomínaný dokument našla na verejnom portáli spoločnosti, uviedla, že si okamžite uvedomila, že dokument obsahuje senzitívne údaje a o tomto ihneď upozornila svojho priameho nadriadeného. Zároveň sa snažila okamžite odstrániť rýchly odkaz na zabránenie opätovného otvorenia dokumentu ďalšími používateľmi počítača na stredisku Lisovňa. Žalovaná zároveň môže potvrdiť, že priamy nadriadený majsterky zo strediska Lisovňa okamžite informoval o danom dokumente oddelenie HR, ktoré dňa 26.3.2020 okamžite v ranných hodinách dokument z verejného portálu spoločnosti odstránilo. Majsterka zo strediska Lisovňa teda postupovala presne tak, ako sa od zamestnanca v obdobnom prípade očakáva, dokument nerozširovala medzi ostatných zamestnancov a jeho prístupnosť na verejnom portáli ihneď nahlásila svojmu nadriadenému a ten HR oddeleniu. Ani žalobkyňa v Žalobe netvrdí, že o tomto dokumente a jeho obsahu bola informovaná kolegami zo strediska Lisovňa (toto nevplynulo ani zo stanoviska majsterky zo strediska Lisovňa). Z jej popisu uvedeného v Žalobe je zrejmé iba to, že na stredisku Lisovňa odpozorovala, že na verejnom portáli je dostupný určitý dokument, ktorý si sama následne vyhľadala a oboznámila sa s ním. Aj na stretnutí so zástupcami žalovanej dňa 30.3.2020 žalobkyňa vyslovene potvrdila, že jej dokument nebol ukázaný majsterkou zo strediska Lisovňa. V každom prípade, nech sa žalobkyňa o existencii tohto dokumentu dozvedela akokoľvek, mala o tejto skutočnosti informovať nadriadených a nie sama sa s obsahom dokumentu oboznámiť a túto informáciu ďalej šíriť medzi zamestnancami žalovanej. Sama žalobkyňa v Žalobe teda potvrdila, že z jej strany došlo ku konaniu, ktoré žalovaná vyhodnotila ako porušenie pracovnej disciplíny - porušenie Etického kódexu. Toto konanie by sa dalo vyhodnotiť aj ako porušenie povinnosti zamestnanca podľa ust. § 81 písm. f) zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce, v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel pri výkone zamestnania a ktoré v záujme zamestnávateľa nemožno oznamovať iným osobám. Preškolenie k Etickému kódexu sa konalo v štyroch termínoch, pričom pani S. sa ho zúčastnila dňa 3.12.2019, čo žalovaná preukazuje prezenčnou listinou, ktorú pani S. podpísala. Žalovaná sa o tomto porušení žalobkyne dozvedela, riadne ho vyhodnotila a dňa 30.3.2020 sa uskutočnilo stretnutie žalobkyne, jej nadriadenej a HR manažérky žalovanej za účelom oboznámenia žalobkyne s porušením pracovnej disciplíny z jej strany, následkami tohto porušenia a riešením vzniknutej situácie. Žalobkyňa
na tomto stretnutí potvrdila, že sa jej vytýkaného konania dopustila (čo nerozporuje ani v Žalobe) a bola si vedomá aj následkov jej konania - t.j. skutočnosti, že viacerí zamestnanci žalovanej sa cítili poškodení zverejnením ich osobných údajov, vrátane ich mzdového ohodnotenia a domáhali sa u žalovanej zjednania nápravy. Žalobkyňa mala možnosť vyjadriť sa k okolnostiam porušenia pracovnej disciplíny, ktoré jej bolo vytýkané a žalovaná sa jej tvrdeniami zaoberala (čo napokon potvrdzuje aj skutočnosť, že stretnutie so žalobkyňou prerušila a požiadala majsterku zo strediska Lisovňa o jej stanovisko). Žalobkyňa zároveň počas stretnutia vyjadrila názor, že dokument bol rozšírený zamestnancom HR oddelenia, ktorý dokument zverejnil. Bolo jej vysvetlené, že z jeho strany išlo o neúmyselné konanie a na túto chybu bol aj riadne formálne upozornený. Tiež jej bolo vysvetlené, že jej nie je vytýkané, že sa s dokumentom oboznámila (keďže bol v tom čase skutočne verejne dostupný), ale že jeho obsah vedome šírila medzi ostatných zamestnancov. Žalobkyňa na stretnutí svoje pochybenie uznala a potvrdila, že chápe, aké porušenie jej je vytýkané. Následne jej zo strany HR manažérky žalovanej boli ponúknuté dve riešenia vzniknutej situácie, a to jednostranné skončenie jej pracovného pomeru za strany žalovanej z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny, alebo uzatvorenie dohody o skončení pracovného pomeru (v ktorej nie je nutné dôvody skončenia pracovného pomeru špecifikovať). K okolnostiam tohto stretnutia a potvrdeniu skutočností tvrdených žalovanou navrhuje žalovaná vypočuť osoby, ktoré sa zúčastnili tohto stretnutia, konkrétne pani U. A., HR manažérku žalovanej a pani U. B., HR manažérku kvality. Žalobkyňa sa rozhodla ukončiť pracovný pomer dohodou, pričom medzi stranami bolo dohodnuté, že dôvody skončenia pracovného pomeru nebudú v dohode uvedené. Toto rozhodnutie žalobkyňa urobila úplne slobodne a bez nátlaku na základe jej vlastného vyhodnotenia celej situácie. Žalobkyňa a žalovaná teda dňa 30.3.2020 uzatvorili riadne písomnú dohodu o skončení pracovného pomeru žalobkyne u žalovanej k tomu istému dňu (ďalej len „Dohoda“), ktorej kópiu predložila už žalobkyňa spolu so žalobou. Žalobkyňa uvádza v Žalobe, že údajne konala pri podpise pod vplyvom „zastrašovania a manipulatívneho správania zo strany HR manažérky“ a „pod nátlakom“, avšak tieto tvrdenia nijako nepreukázala. Žalovaná tieto tvrdenia výslovne popiera a taktiež výslovne popiera, že by žalobkyňa bola do uzatvorenia dohody akýmkoľvek spôsobom tlačená a že by na ňu bol v tomto smere vyvíjaný nátlak. Žalobkyni bol poskytnutý primeraný čas na oboznámenie sa s dokumentami a nebolo jej bránené kohokoľvek kontaktovať. Žalobkyňa však o poradu s treťou osobou neprejavila záujem a tvrdenia o opaku uvedené v Žalobe žalovanú prekvapujú a popiera ich. Naopak, keď HR manažérka žalovanej vysvetľovala žalobkyni dôsledky oboch ponúknutých možností, žalobkyňa uviedla, že v minulosti vykonávala funkciu personalistu a že sú jej známe všetky dôsledky ukončenia pracovného pomeru. Žalobkyňa sa v súvislosti s dohodou o skončení pracovného pomeru zaujímala iba o to, či je možné uzatvoriť ju k poslednému dňu v mesiaci (aby jej vznikol nárok na dochádzkový bonus), pričom jej bolo vysvetlené, že toto možné nie je, čo žalobkyňa akceptovala. Žalovaná zároveň popiera, že by HR manažérka žalovanej žalobkyni tvrdila, že má dobré vzťahy so Sociálnou poisťovňou a už vôbec nerozumie, ako by takéto dobré vzťahy (ak by ich ja mala, čo nie je pravdou) mohli mať vplyv na rozhodnutie žalobkyne o spôsobe ukončenia jej pracovného pomeru - veď stanovisko či postoj Sociálnej poisťovne sú celkom irelevantné pre skončenie pracovného pomeru. Nie je pravdivé ani tvrdenie žalobkyne, že v čase odchodu z pracoviska mala zablokovanú čipovú kartu, keďže sa ňou pri odchode riadne odhlásila, čo žalovaná preukazuje výpisom z dochádzkového systému z daného dňa, z ktorého je evidentné, že „posledná transakcia“ (t.j. odhlásenie žalobkyne prostredníctvom karty pri opustení pracoviska) prebehla 30.3.2020 o 15:35. Výpis z dochádzkového elektronického systému žalobkyne za mesiac marec 2020 tiež preukazuje, že žalobkyňa po nočnej zmene začínajúcej dňa 24.3.2020 a končiacej dňa 25.3.2020 bola najbližšie v práci dňa 30.3.2020 (kedy bola uzatvorená aj dohoda o skončení jej pracovného pomeru) a teda nie je pravdivé jej tvrdenie, že „na ďalší deň žalobkyňa absolvovala ešte jednu nočnú zmenu, bez akýchkoľvek zvláštností.“ Toto, ako aj skutočnosť, či jej bol oznámený prechod na trojzmennú prevádzku, alebo nie, je však podľa názoru žalovanej pre rozhodnutie vo veci irelevantné a tieto skutočnosti podľa názoru žalovanej nie je potrebné ďalej skúmať, alebo dokazovať. Žalovaná nepopiera, že kolegyne žalobkyne dňa 30.3.2020 kontaktovali ich nadriadenú, pani U. B., HR manažérku kvality, a chceli s ňou diskutovať mieru zodpovednosti za distribúciu dát žalobkyne a personalistu, ktorý dokument zverejnil, pričom ich nadriadená sa vyjadrila, že nebude zasahovať do rozhodnutia HR manažérky. Žalovaná nemala povinnosť diskutovať túto otázku s kolegyňami žalobkyne. Dôležité je to, že rozdiel medzi konaním žalobkyne a uvedeného personalistu bol vysvetlený žalobkyni počas stretnutia a táto tento rozdiel pochopila a svoju zodpovednosť dokonca aj akceptovala. Vo vzťahu k subjektívnemu vnímaniu stretnutia žalobkyňou uskutočneného dňa 30.3.2020 môže žalovaná uviesť iba toľko, že žalobkyňa v žiadnej fáze stretnutia nepôsobila mimoriadne rozrušená, naopak vystupovala pokojne, uviedla, že rozumie podstate porušenia, ktoré jej je vytýkané, svoju zodpovednosť prijala a slobodne sa rozhodla pre uzatvorenia dohody o skočení jej pracovného pomeru u žalovanej. K
okolnostiam stretnutia a skutočnostiam uvádzaným žalovanou v tomto smere v bodoch 10. až 13. tohto vyjadrenia navrhuje žalovaná vypočuť osoby, ktoré sa zúčastnili tohto stretnutia, konkrétne pani U. A., HR manažérku žalovanej, a pani U. B., HR manažérku kvality, ktoré môžu potvrdiť skutočnosti uvádzané žalovanou. K tvrdeniam žalobkyne o skutočnostiach po podpise Dohody sa žalovaná samozrejme vyjadriť nevie, považuje ich však pre posúdenie platnosti skončenia pracovného pomeru Dohodou za irelevantné. Ani samotná žalobkyňa v Žalobe nenamieta, že by Dohoda nespĺňala ktorúkoľvek z náležitostí uvedených v ust. § 60 Zákonníka práce. Neplatnosť skončenia pracovného pomeru Dohodou odôvodňuje tým, že Dohoda bola zo strany žalobkyne údajne podpísaná (i) pod nátlakom, (ii) v časovej tiesni a (iii) s použitím vyhrážky skončenia pracovného pomeru okamžite. Z uvedeného dôvodu považuje Dohodu za neplatnú podľa ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže ju podľa jej názoru nepodpísala slobodne a vážne. K otázke nátlaku pri ukončení pracovnoprávneho vzťahu sa súdy v svojich rozhodnutiach opakovane vyjadrovali, pričom žalovaná v tomto smere vyslovene poukazuje na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súd Slovenskej republiky zo dňa 27.4.2011, sp. z.: 4 Cdo 306/2009, podľa ktorého: „Jeden z možných spôsobov skončenia pracovného pomeru je dohoda o skončení pracovného pomeru uzavretá medzi zamestnancom a zamestnávateľom ako dvojstranný právny úkon, ktorý vyžaduje k svojmu vzniku zhodný prejav vôle zmluvných strán. Platnosť takejto dohody je, okrem iného, podmienená tým, že netrpí vadami vôle (je urobená slobodne a vážne). Právny úkon trpí nedostatkom slobody vôle, ak účastník koná pod nedovoleným nátlakom zo strany druhého účastníka (prípadne tretej osoby), ak o tom druhý účastník vedel a aj to využil. Bezprávna vyhrážka je psychickým donútením. O bezprávnu vyhrážku ide predovšetkým vtedy, ak ňou je vynucované niečo, čo ňou nesmie byť vynucované. Nie je preto donútením podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka prípad, ak niekto druhému hrozí niečím, čo má právo urobiť. Podmienkou však je, že takáto oprávnená hrozba sa týka vynucovaného správania (napr. veriteľ hrozí dlžníkovi, ktorý ani po rozsudku nesplnil svoju povinnosť, že podá proti nemu návrh na exekúciu). Ak aj niekto hrozí druhému pri urobení právneho úkonu tým, čo je oprávnený urobiť, môže ísť o bezprávnu vyhrážku za predpokladu, že ju použil k tomu, aby na druhom účastníkovi vynútil nejaké konanie, ktoré s tým, čím sa hrozí, nijako nesúvisí a ktoré takouto hrozbou nie je možné vynucovať (napr. podanie trestného oznámenia za skutok, ktorého sa druhá osoba naozaj dopustila, ak táto druhá osoba nepredá vec osobe podávajúcej oznámenie, hoci by ju inak predať nechcela). Okolnosti vylučujúce slobodu vôle konajúceho musia mať pritom základ v objektívne existujúcom stave a súčasne sa musí stať pohnútkou pre prejav vôle konajúcej dotknutej osoby tak, že táto koná k svojmu neprospechu. Nejde o nedovolený nátlak zo strany zamestnávateľa, ani o zneužitie výkonu práva na ujmu zamestnanca (§ 13 ods. 5 ZP), ak zamestnávateľ po oznámení rozhodnutia o zmene organizačnej štruktúry prijatej k tomu príslušným orgánom dá zamestnancovi na výber, či naďalej zotrvá v pracovnom pomere a prijme inú pre neho vhodnú prácu alebo s ním bude pracovný pomer skončený výpoveďou z organizačných dôvodov alebo dohodou z tých istých dôvodov.“ Žalobkyňa v Žalobe netvrdila, že by bol na ňu vyvíjaný fyzický nátlak a do úvahy by teda prichádzala iba bezprávna vyhrážka. V zmysle vyššie citovaného rozhodnutia sa však za nátlak nepovažuje situácia, keď zamestnávateľ hrozí konaním, na ktoré oprávnený. Vo vyššie citovanom rozhodnutí išlo síce o hrozbu výpoveďou z dôvodu prijatej organizačnej zmeny, avšak k rovnakým záverom súdy opakovane prišli aj vo vzťahu k „hrozbe“ ukončenia pracovného pomeru z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny. Napríklad Okresný súd Bratislava II v rozsudku zo dňa 30.9.2009, sp. zn.: 52C/182/20082 uviedol: „Pre úplnosť veci treba dodať, že sa nejedná o bezprávnu vyhrážku a zneužitím výkonu práva na ujmu zamestnanca nie je, ak zamestnávateľ pri rokovaní so zamestnancom (navrhovateľkou) dôvodí tým, že podľa jeho názoru sú dané dôvody, pre ktoré by mohol so zamestnancom ukončiť pracovný pomer okamžite resp., alebo aj tým, že vytkne zamestnancovi (navrhovateľke) nedostatky v práci formou písomného upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny, nakoľko sa jedná o právo zamestnávateľa(odporcu) vyplývajúce mu zo Zákonníka práce. Oznámením svojej pohnútky odporca hrozí tým, čo je oprávnený urobiť. Zamestnanec má v prípade nesúhlasu s vytýkanými nedostatkami právo brániť sa spôsobom upraveným Zákonníkom práce, a to aj v prípade výpovede zo strany zamestnávateľa. Obavu navrhovateľky z možnosti prípadnej výpovede zo strany zamestnávateľa nemožno považovať za bezprávnu vyhrážku odporcu, ani za okolnosť zakladajúcu neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru dohodou.“ Obdobne vyššie uvedený výklad bezprávnej vyhrážky bol predmetom prieskumu aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý v uznesení z 26.11.2008, sp. zn: I. ÚS 381/08 ako ústavne konformný vyhodnotil nasledovný záver Krajského súd v Košiciach: „Dohoda o skončení pracovného pomeru je v súlade s ust. § 60 Zákonníka práce dvojstranným právnym úkonom, ktorým na základe zhodného prejavu vôle zamestnanca a zamestnávateľa dochádza ku skončeniu pracovného pomeru k určitému dňu. Proces vzniku dohody o skončení pracovného pomeru treba posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o právnych úkonoch. Pri skončení pracovného pomeru dohodou sa podľa súčasného
právneho stavu nevyžaduje ingerencia zástupcov zamestnancov vo forme prerokovania, resp. súhlasu. Pokiaľ ide o slobodu vôle možno konštatovať, že slobodne koná ten, kto koná s možnosťou voľby a so znalosťou veci. V danom prípade z vykonaného dokazovania nesporne vyplýva, že žalobca mal možnosť voľby, teda rozhodnúť sa, či dohodu o skončení pracovného pomeru podpíše alebo nepodpíše a konal aj so znalosťou veci, keďže vedel, čo od neho žalovaný požaduje. Naopak, žalobca nepreukázal, že nemal inú možnosť voľby, preto aj odvolací súd okolnosti, ktoré predchádzali podpisu dohody, považuje za pohnútku a nie za nátlak. Nemožno považovať za nátlak konanie žalovaného, ktorým žalobcu oboznámil, že v prípade, že nebude pracovný pomer skončený dohodou, pristúpi k okamžitému skončeniu pracovného pomeru. Takýto prejav žalovaného ani podľa odvolacieho súdu nemôže byť považovaný za psychicky nátlak, lebo ide o oznámenie o skončení pracovného pomeru legálnym spôsobom za predpokladu splnenia podmienok uvedených v Zákonníku práce. V prípade opačného stanoviska by vlastne každé prejednanie porušenia pracovnej disciplíny a tým spojené skončenie pracovného pomeru bolo možné považovať za psychický nátlak, čo by nebolo v súlade s tým, čo zákonodarca mienil upraviť ustanoveniami Zákonníka práce, ako aj ustanoveniami Občianskeho zákona o neplatnosti právnych úkonov v pracovno-právnych vzťahoch. Dohoda o skončení pracovného pomeru je dvojstranným právnym úkonom. Zo strany žalobcu išlo len o prijatie ponuky na skončenie pracovného pomeru dohodou.“ Rozhodovacia prax súdov o otázke nátlaku vo vzťahu uzatvoreniu dohody o skončení pracovného pomeru dohodou je teda jednotná a vplýva z nej, že informovanie zamestnanca o tom, že pre prípad, že nebude uzatvorená dohoda, pristúpi zamestnávateľ k jednostrannému ukončeniu pracovného pomeru - z dôvodov, ktoré zamestnávateľ kvalifikoval ako závažné porušenie pracovnej disciplíny - nemožno považovať za nátlak alebo bezprávnu vyhrážku. Žalovaná bola oprávnená vyhodnotiť konanie žalobkyne ako porušenie pracovnej disciplíny (a aj ho tak vyhodnotila) a zároveň bola oprávnená ponúknuť jej možnosť ukončenia jej pracovného pomeru dohodou, alebo jednostranne. Ako žalovaná preukázala, nikto žalobkyňu nenútil vybrať si možnosť ukončenia jej pracovného pomeru Dohodou, pričom pre túto možnosť sa žalobkyňa sama dobrovoľne rozhodla. Žalobkyňa dokonca informovala HR manažérku žalovaného, že v minulosti robila aj personalistku a preto žalovaná oprávnene vychádzala z toho, že žalobkyňa je schopná sa sama rozhodnúť o preferovanom spôsobe ukončenia jej pracovného pomeru. Pokiaľ bola žalobkyňa presvedčená, že neexistujú dôvody pre jednostranné skončenie jej pracovného pomeru zo strany žalovanej, nemusela dohodu o skončení pracovného pomeru uzatvoriť a v prípade jednostranného ukončenia jej pracovného pomeru žalovanou mohla napadnúť platnosť takéhoto skončenia na súde. Iba v takom konaním by súd mohol skúmať, či existovali dôvody pre jednostranné ukončenie pracovného pomeru žalobkyne, alebo nie. Ich skúmanie v tomto konaní možné nie je a zároveň pre rozhodnutie o žalobe v tejto veci je irelevantné, či takéto dôvody existovali alebo nie. Zákonník práce síce vo všeobecnosti ochraňuje zamestnancov ako „slabšiu stranu“, ale nie je predsa možné zo zamestnanca/zamestnankyne robiť nevedomú a právne nespôsobilú osobu, ktorá najprv uzatvorí dohodu a na niečom sa so zamestnávateľom dohodne a následne - keď sa jej to práve až tak nehodí - žiada o zrušenie dohody s tvrdením, že bola podpísaná v tiesni alebo pod nátlakom. Ako vyplýva aj z vyššie citovaných súdnych rozhodnutí, žalovaná mala právo porušenie pracovnej disciplíny žalobkyne sama kvalifikovať a o jeho kvalifikácii ju informovať a zároveň s ňou diskutovať rôzne možnosti ukončenia jej pracovného pomeru. Pokiaľ sa žalobkyňa dobrovoľne rozhodla pre uzatvorenie dohody - čo urobila - nie je v tomto konaní už možné skúmať jej konanie kvalifikované žalovanou ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, ale len platnosť/neplatnosť uzatvorenej Dohody.“
3. Žalobca v podaní došlým súdu dňa 18.08.2020 uviedol, že: „Nie je pravdou, že by sa žalobkyňa vyjadrila, že si je vedomá porušenia pracovnej disciplíny, či dokonca Etického kódexu. Dokument, ktorý bol chybou iného zamestnanca prístupný na verejnom portáli ostatným zamestnancom, videla žalobkyňa prvýkrát v stredisku Lisovňa, kde si tento dokument prezeralo viacero zamestnancov, ktorí otvorili dokument skôr ako žalobkyňa a oboznamovali sa s citlivými informáciami v ňom skôr ako žalobkyňa. Je zrejmé, že si túto informáciu museli medzi sebou oznamovať, keďže nebol pri počítači len jeden zamestnanec, ale bolo ich tam viacero, a to dokonca až toľko, že to upútalo pozornosť žalobkyne, a práve z toho dôvodu pristúpila k nim, aby zistila, čo sa deje. Žiaden z týchto zamestnancov nevykonal nijaké úkony, aby zabránil ostatným zamestnancom zoznámiť sa s predmetným dokumentom, práve naopak, oznamovali informáciu o prístupnom dokumente ďalej, pričom takto sa o ňom dozvedela aj žalobkyňa. Množstvo zamestnancov sa tak oboznámilo s predmetným dokumentom bez akéhokoľvek zapríčinenia zo strany žalobkyne a skôr ako žalobkyňa. Ani jeden z týchto ostatných zamestnancov však nebol potrestaný pre porušenie pracovnej disciplíny takým spôsobom, ako žalobkyňa. Žalovaná opakovane tvrdí, že žalobkyňa sa svojím konaním, teda keď sa sama oboznámila s obsahom dokumentu a o jeho existencii informovala svoje kolegyne v kancelárii, dopustila porušenia Etického kódexu. K
tomuto Etickému kódexu mala byť žalobkyňa preškolená, čo má dokazovať prezenčná listina s podpisom žalobkyne, ako to tvrdí žalovaná. Pri ukončovaní pracovného pomeru tvrdila HR manažérka žalobkyni, že o Etickom kódexe bola preškolená dňa 26.11.2019, čo žalobkyňa poprela. Vo vyjadrení k žalobe uvádza žalovaná, že preškolenia o Etickom kódexe sa žalobkyňa zúčastnila dňa 03.12.2019. Ani v tomto termíne sa však žalobkyňa nezúčastnila preškolenia, nakoľko dňa 03.12.2019 pracovala na nočnej zmene, čo znamená, že 3. aj 4.12.2019 odišla z práce v čase o 6,30 hodine. Pokiaľ ide o podpis na prezenčnej listine, je viac než evidentné, že tento podpis nepatrí žalobkyni. Jednoduchým vizuálnym porovnaním podpisu na prezenčnej listine so všetkými ostatnými podpismi žalobkyne, ktoré sa už nachádzajú v spise (na pracovnej zmluve, na dodatkoch, na splnomocnení) je jednoznačné, že žalovaná predložila do konania listinu so sfalšovaným podpisom žalobkyne, v snahe dokázať, že túto preškolila o Etickom kódexe, pre porušenie ktorého s ňou prakticky ukončila pracovný pomer. Pokiaľ ide o okolnosti skončenia pracovného pomeru, žalobkyňa trvá na tom, že jej nebolo umožnené sa o vzniknutej situácii s nikým poradiť, a HR manažérka trvala na tom, že si žalobkyňa musí vybrať jednu z predložených možností. Tá skutočnosť, že žalobkyňa v minulosti vykonávala prácu personalistky - náborového pracovníka, znamená, že žalobkyňa si bola dobre vedomá toho, čo znamená, keď by mala v listine o skončení pracovného pomeru uvedený dôvod „ závažné porušenie pracovnej disciplíny“ a ako veľmi by jej to skomplikovalo hľadanie zamestnania v budúcnosti. A práve z tohoto dôvodu, v spojení s vedomím, že sa žiadneho porušenia pracovnej disciplíny nedopustila, bola žalobkyňa v stave, kedy správanie sa HR manažérky vnímala ako nátlakové a v strachu pred výpoveďou pre závažné porušenie pracovnej disciplíny radšej zvolila dohodu o skončení pracovného pomeru bez uvedenia dôvodu. Žalovaná sa vo svojom vyjadrení odvoláva na judikáty, kde súd uvádza, že ak má zamestnanec na výber medzi dvoma rôznymi spôsobmi skončenia pracovného pomeru, nemožno takýto postup vyhodnotiť ako bezprávnu vyhrážku, resp. ako donútenie. Máme však zato, že je potrebné každý prípad posudzovať samostatne a vo všetkých jeho súvislostiach. V tomto prípade žalovaná najskôr vytvorila hypotézu, že žalobkyňa pozná Etický kódex, bola o ňom preškolená a vedome porušila jeho ustanovenia, čo znamená závažné porušenie pracovnej disciplíny a následne jej predložila ako nevyhnutné riešenie skončenie pracovného pomeru. Skutočne sa jednalo o vypätú situáciu, čo potvrdzuje aj žalovaná nepriamo vo svojom vyjadrení, kedy uviedla, že zverejnenie predmetného dokumentu znamenalo pre žalovanú závažné následky. Nejednalo sa o pokojné stretnutie zamestnanca a zamestnávateľa, kedy by bola zamestnancovi vysvetlená objektívna situácia a tento by si mohol zvoliť variantu jej riešenia. V tomto prípade sa podľa nášho názoru jednalo o bezprávnu vyhrážku. Žalovaná totiž uviedla ako dôvod pre možnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou pre závažné porušenie pracovnej disciplíny - porušenie Etického kódexu, o ktorom žalobkyňa preškolená nebola, a teda nemohla z tohto dôvodu porušiť pracovnú disciplínu a zároveň žalovaná nebola oprávnená vyhodnotiť konanie žalobkyne ako závažné porušenie pracovnej disciplíny a hroziť jej týmto spôsobom ukončenia pracovného pomeru - výpoveďou pre závažné porušenie pracovnej disciplíny. Dávame do pozornosti, že osoba, ktorá bola priamo zodpovedná za zverejnenie dokumentu s citlivými údajmi, nebola potrestaná žiadnym spôsobom a ako uvádza žalovaná, bol na svoju chybu formálne upozornený. Ďalší zamestnanec, 3D merací technik na oddelení kvality, O. Š., si tento dokument stiahol k sebe do počítača, kde mu našla HR manažérka odkaz na ploche. Za tento prehrešok dostal kárne opatrenie, avšak až koncom mesiaca máj 2020, po tom, ako sa žalovaná dozvedela od žalobkyne, resp. jej právnej zástupkyne o podaní žaloby na súd. Z vyjadrenia obidvoch strán sporu jednoznačne vyplýva, že s dokumentom s citlivými informáciami sa oboznámilo veľké množstvo zamestnancov žalovanej, avšak zároveň je zrejmé aj to, že toto masové oboznámenie sa s uvedeným dokumentom nemohla zapríčiniť žalobkyňa. Máme zato, že žalovaná si vytypovala jedného zamestnanca ako „obeť“, ktorého pre výstrahu ostatným exemplárne potrestala a zároveň tým preukázala vyššiemu vedeniu, že za problém vyvodila zodpovednosť. Ostatní zamestnanci, ktorí dokument, resp. informáciu o ňom šírili ďalej, vrátane zamestnanca, ktorý bol osobne zodpovedný za utajenie dokumentu a svojou nedbalosťou (?) ho zverejnil, potrestaní neboli. Rozhodne nie tak zásadne, ako žalobkyňa. Na záver uvádzame, že na podanej žalobe trváme, žalobkyňa chce naďalej pracovať u žalovanej. Práceneschopnosť žalobkyne bola ukončená a táto je pripravená nastúpiť naspäť do zamestnania. Samozrejme, že sa snaží nájsť si aj v súčasnosti nejakú prácu, čo však v momentálnej situácii nie je jednoduché. Máme zato, že nie je možné a rozhodne je to neetické, trestať zamestnancov takýmto exemplárnym spôsobom, ako výstrahu pre ostatných alebo ako preukázanie pre vlastníkov spoločnosti, že bola vyvodená zodpovednosť za vzniknutý problém, hoci u nesprávneho človeka.“
4. Žalovaný v podaní došlým súdu dňa 04.09.2020 uviedol, že: „Ako už uviedla žalovaná vo vyjadrení k žalobe, žalobkyňa a žalovaná dňa 30.3.2020 uzatvorili riadne písomnú dohodu o skončení pracovného pomeru žalobkyne u žalovanej k tomu istému dňu (ďalej len „Dohoda“), ktorej kópiu predložila už
žalobkyňa spolu so žalobou. Medzi stranami bolo dohodnuté, že v Dohode nebudú uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe aj podrobne popísala skutočnosti predchádzajúce uzatvoreniu Dohody ako aj okolnosti uzatvorenia Dohody. Žalobkyňa Dohodu popísala slobodne a nebol na ňu vyvíjaný akýkoľvek nátlak v tomto smere a už vôbec sa jej žalovaná pre prípad neuzatvorenia Dohody ničím nevyhrážala. Vo vyjadrení k žalobe žalovaná poukázala na príslušné zákonné ustanovenia a rozhodnutia súdov v obdobných prípadoch, z ktorých jednoznačne vyplýva, že za nátlak sa nepovažuje situácia, kedy je zamestnancovi dané na výber, či uzatvorí dohodu o skončení pracovného pomeru, alebo príde k jednostrannému skončeniu pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. K týmto súdnym rozhodnutiam a právnej argumentácii sa však žalobkyňa vôbec kvalifikovane nevyjadrila, uviedla iba, že každý prípad treba posudzovať individuálne a vo vzájomných súvislostiach. Opakovane sa vyjadrila iba k okolnostiam predchádzajúcim uzatvoreniu Dohody, ktoré žalovaná kvalifikovala ako porušenie pracovnej disciplíny zo strany žalobkyne. Ako už však uviedla žalovaná vo vyjadrení k žalobe, tieto okolnosti nemôže súd v tomto konaní skúmať (keďže pracovný pomer žalobkyne u žalovanej bol ukončený dohodou). Pokiaľ bola žalobkyňa presvedčená, že neexistujú dôvody pre jednostranné skončenie jej pracovného pomeru zo strany žalovanej, nemusela dohodu o skončení pracovného pomeru uzatvoriť a v prípade jednostranného ukončenia jej pracovného pomeru žalovanou mohla napadnúť platnosť takéhoto skončenia na súde. Ako sama žalobkyňa vo Vyjadrení žalobkyne potvrdila, bola v minulosti personalistkou a tejto skutočnosti si musela byť vedomá a teda jej rozhodnutie uzatvoriť Dohodu možno dokonca považovať za kvalifikované. Predmetom tohto súdneho konania nie je spor o neplatnosť výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru, ale spor o platnosť Dohody. Preto je posudzovanie a skúmanie, či konanie žalovanej predstavovalo závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo nie, a skúmanie podrobností tohto konania žalobkyne, pre účely tohto súdneho konania irelevantné. Napriek vyššie uvedenému sa žalovaná týmto vyjadruje k niektorým skutočnostiam uvádzaným žalobkyňou. Vo vzťahu k priebehu stretnutia medzi žalobkyňou a zástupcami žalovanej, na ktorom došlo aj k podpisu Dohody sa žalovaná plne pridržiava tvrdení uvedených vo vyjadrení k žalobe a naďalej navrhuje vypočuť svedkov identifikovaných vo vyjadrení k žalobe, teda osoby, ktoré sa zúčastnili tohto stretnutia, konkrétne pani U. A., HR manažérku žalovanej a pani U. B., HR manažérku kvality. Pokiaľ ide o tvrdenia žalobkyne, že na stredisku Lisovňa sa s daným dokumentom oboznamovalo viacero zamestnancov, toto tvrdenie je v rozpore so zisteniami vyplývajúcimi z prešetrenia žalovanej (ako aj prvotnými tvrdeniami uvádzanými žalobkyňou), ktoré už žalovaná podrobne popísala vo vyjadrení k žalobe (v bode č. 7). Na počítači v stredisku Lisovňa daný dokument identifikovala majsterka, ktorá ho z uvedeného počítača obratom odstránila - za pomoci technicky zdatnejšieho kolegu, ktorého za týmto účelom privolala - pričom o tejto skutočnosti okamžite informovala svojho nadriadeného. V stredisku Lisovňa sa teda s daným dokumentom oboznámili dve osoby, ktoré ihneď dokument z počítača vymazali a podnikli ďalšie kroky na zabránenie jeho šírenia. Tieto skutočnosti navrhuje žalovaná preukázať - pre prípad, že ich súd bude považovať za relevantné pre rozhodnutie vo veci - výsluchom majsterky zo strediska Lisovňa, pani Ľ. Z.. K okolnostiam oboznámenia zamestnancov s Etickým kódexom žalovaná nad rámec vyjadrenia uvedeného vo vyjadrení k žalobe uvádza, že všetci zamestnanci - vrátane žalobkyne - boli o preškolení informovaní e-mailom zo dňa 21.11.2019, v ktorom sú uvedené štyri termíny preškolenia. Zároveň boli zamestnanci informovaní, že v prípade, že sa nemôžu zúčastniť ani jedného z termínov, budú dodatočne informovaní o ďalších termínoch. Žalovaná po preškolení v stanovených štyroch termínoch identifikovala zamestnancov, ktorí sa ich nezúčastnili - ich podpisy chýbali na prezenčných listinách - a týchto kontaktovala s dodatočnými termínmi preškolenia. Toto však nebol prípad žalobkyne, keďže jej podpis sa na zápisniciach (na preškolenie ku každému z interných prepisov bola vyhotovená samostatná zápisnica) nachádzal, čo žalovaná preukázala kópiu zápisnice predloženou spolu s vyjadrením k žalobe. Vzhľadom na skutočnosť, že preškolenia sa zúčastnilo 561 zamestnancov, žalovaná nemohla osobitne skúmať pravosť každého jedného podpisu a ani na to nemala predsa dôvod. Vôbec totiž nepredpokladala, že niektorý zo zamestnancov by mal záujem falšovať podpis na zápisnici. Vzhľadom na závažné obvinenia o sfalšovaní podpisu žalobkyne na predloženej zápisnici uvedené vo Vyjadrení žalobkyne však žalovaná vzniknutú situáciu preverila, keďže podpis žalovanej na predloženej zápisnici (ako aj ostatných zápisniciach zo školenia) je evidentne rozdielny. Žalovaná v prvom kroku oslovila zamestnancov HR oddelenia zodpovedných za preškoľovanie zamestnancov, či vedia vysvetliť podpis žalobkyne na zápisniciach a či do zápisníc akokoľvek zasahovali. Toto všetci zamestnanci HR oddelenia popreli a uviedli, že na také konanie nemali žiadny dôvod. Následne žalovaná oslovila bývalé kolegyne žalobkyne, či vedia v tomto smere poskytnúť akékoľvek vysvetlenia, na základe čoho sa pani R. S. priznala, že žalobkyňu na jej žiadosť podpísala na troch zápisniciach, vrátane zápisnice k preškoleniu Etického kódexu. Uviedla, že žalobkyňa sa nechcela preškolenia zúčastniť (napriek tomu, že zamestnancom boli
dané na výber štyri základné termíny a následne aj dodatočné) a že jej chcela iba pomôcť. Čiže nie je pravda tvrdenie žalobkyne, že žalovaná sfalšovala podpis žalobkyne kvôli tomuto súdnemu konaniu, ale práve naopak: sama žalobkyňa sa dopustila protiprávneho konania tým, že požiadala kolegyňu, aby sa namiesto nej v jej mene na zápisnicu zo školenia podpísala. Skutočnosť, že žalobkyňa si je vedomá toho, že jej podpis sfalšovala na jej žiadosť jej bývalá kolegyňa a nie niektorý zo zástupcov žalovaného a napriek tomu sa toto svoje ďalšie pochybenie snaží zneužiť na svoj prospech v tomto konaní, je potvrdená aj tým, že žalobkyňa vopred (počas tohto súdneho konania) pani R. S. informovala, že žalovaná toto bude asi prešetrovať, pričom podľa telefonického rozhovoru okrem iného uviedla „že spoločnosť zaplatí za to, že ju prepustila, vraj má šikovnú právničku a spraví všetko preto, aby získala odstupné, ktoré jej patrí“. Tento krok žalobkyne potvrdzuje iba jej skutočné pohnútky v tomto konaní. Vyššie uvedené skutočnosti žalovaná preukazuje zápisnicou z prešetrovania, pričom ak to súd bude považovať za nevyhnutné, navrhuje pani R. S. vypočuť aj ako svedka. Vo vzťahu k zamestnancovi, ktorý dokument na verejne dostupnom mieste uložil, už žalovaná uviedla, že v jeho prípade nešlo o úmyselné konanie a na toto porušenie bol riadne upozornený. Tento spôsob žalovaná zvolila najmä preto, že z jeho strany skutočne nešlo o úmyselné konanie a išlo o „junior“ pozíciu. Aj keď postup žalovanej voči tomuto zamestnancovi nepovažuje žalovaná za relevantný pre rozhodnutie v tejto veci, predkladá týmto kópiu upozornenia, ktoré bolo zamestnancovi riadne dané. Obdobne žalovaná postupovala aj vo vzťahu k poslednému zamestnancovi, ktorý sa podľa jej vedomosti s dokumentom oboznámil - pán O. Š. - a ihneď ho nevymazal (nechal si ho stiahnutý na ploche) a ani o tom neinformoval nadriadených a kompetentné osoby, avšak tento (na rozdiel od žalobkyne) ďalej nešíril medzi ostatných zamestnancov. Ihneď ako žalovaná toto porušenie identifikovala, bolo uvedenému zamestnancovi komunikované, že voči nemu bude uplatnené disciplinárne opatrenie vo forme upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny, čo aj akceptoval. K formálnemu doručeniu upozornenia došlo až v mesiaci máj a to z dôvodu, že bezprostredne po identifikácii jeho porušenia začali vstupovať do platnosti obmedzenia súvisiace so šírením COVID-19 a až v mesiaci máj sa mohlo na pracovisku uskutočniť stretnutie daného zamestnanca, jeho nadriadenej a zástupcu HR oddelenia.
5. Súd sa oboznámil s podaniami strán spolu s prílohami, ich výsluchom a výsluchom svedkov, pričom zistil nasledovný skutkový stav veci:
6. Medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom bola uzatvorená pracovná zmluva zo dňa 7.1.2014, vrátane dodatkov na pracovnú pozíciu kontrolór kvality, na dobu neurčitú.
7. Zamestnanec žalovaného, pán W. A. z personálneho oddelenia, nedbanlivostným spôsobom uložil na počítačový disk - úložisko súbor s osobnými údajmi všetkých zamestnancov, vrátane ich výšky platov, pričom tento súbor bol v rámci internej siete verejne dostupný pre všetkých zamestnancov.
8. Súbor s osobnými údajmi zamestnancov ako prvá náhodne otvorila dňa 25.03.2020 počas nočnej smeny pani Ľ. Z., keď na verejnom úložisku hľadala vzor pre pohovor so zamestnancom. Bola zvedavá a údaje si pozrela. Po zavretí súboru zistila, že prístup k súboru zostal v pamäti počítača a keďže toto nevedela vymazať, skontaktovala kolegu F. N., ktorému ukázala, čo našla a následne cestu k súboru vymazali. V tom čase išiel okolo žalobca a cestu k súboru na úložisku si zapamätal.
9. Žalobca si súbor pozrel na svojom počítači o 6:18 hod. a nechal ho minimalizovaný na lište. Okolo 6:30 hod. prišla pani S. a pani N. do práce, kde im žalobca hovoril, čo našiel na verejnom zdroji.
10. O úniku citlivých údajov informovala žalovaného Ľ. Z..
11. Žalovaný následne prostredníctvom svojho zamestnanca IT kontroloval PC na pracoviskách, či v nich bol otvorený súbor s osobnými citlivými údajmi. Zistil, že v laboratóriu to boli všetky PC a na iných pracoviskách to nenašli. Konkrétne išlo o oddelenie kvality, kde to bolo cca 10 PC , strekolisovňa 1 PC, nástrojovňa 1 PC, údržba 1 PC.
12. Žalovaný nedbanlivostné konanie W. A. vyhodnotil ako menej závažné a dostal písomné upozornenie. Žalovaný zistil, že pán Š. mal súbor stiahnutý a toho upozornil na porušenie pracovnej disciplíny. Obdobne bol postihnutý aj pán F., ktorý sedel v jednej kancelári s pánom Š.. Žalovaný zistil aj u ďalších zamestnancov, že v ich počítači bol otvorený dotknutý súbor s citlivými údajmi, ale nepotvrdilo sa, že by títo zamestnanci informácie ďalej šírili.
13. Na nasledujúci pracovný deň žalobcu bol žalobca prizvaný do kancelárie žalovaného, kde bola prítomná personalistka U. A. a nadriadená žalobcu pani U. B.. Personalistka držala v rukách dva papiere, v jednej ruke mala dohodu o ukončení pracovného pomeru a v druhej okamžité skončenie pracovného pomeru pre hrubé porušenie pracovnej disciplíny a nechala na žalobcovi, pre ktorú možnosť sa rozhodne. Asi cca po 10 minútach žalobca podpísal dohodu o skončení pracovného pomeru zo dňa 30.03.2020.
14. Žalobca na nariadenom pojednávaní vypovedal, že do práce nastúpila od 7.1.2014 v 4 - smenke, postupne sa vypracovala až na kontrolóra kvality a posledných 5 rokov zaškoľovala všetkých nových pracovníkov na lisovni. Za ten čas mohla zaškoliť okolo 5-6 ľudí. Dovtedy nemala žiadne problémy, ani nebola PN, teda riadne pracovala. Bolo to z utorka na stredu, keď ona išla do lisovne pre pracovný materiál a uvidela ako pani Z. a pán N. majú hlavy vedľa seba a niečo si so záujmom pozerajú. Ani ju nevnímali. Videla excelovskú tabuľku, kde si zapamätala cestu k súboru. Ráno pred skončením smeny, to je 6:18 hod. si na svojom počítači tento súbor otvorila, bol uložený na serveri Public a ukladateľom bol W. A.. Keď zistila, čo tam bolo uvedené, išlo o osobné údaje zamestnancov a ich platobné pomery, tak to rýchlo zavrela, resp. tento súbor minimalizovala na lište. Okolo 6:30 hod. prišla pani S. a pani N., kde ona im hovorila, čo našla na verejnom zdroji. Či si to ony aj pozerali, k tomu sa nevie vyjadriť. Ráno stretla ešte pani W., ktorá odišla na lisovňu za pani Z.. Vie, že pán N. sa už hádal s technológmi a na ďalší deň iní majstri si išli požiadať o zvýšenie platu. Určite, čo sa týka lisovne, tak ona tam nijaké osobné údaje nikomu nešírila a ani o tom nehovorila. Vie, že história nazretia od iných zamestnancov bola vymazaná, pričom predpokladá, že to urobil pán O., čo je šéf listovne alebo S. F., čo je jeho kolega. Chce doplniť, že pani W.Á. išla za pánom O., ktorá ho upozornila na tento súbor a až potom, čo sa vymazalo nahliadanie do súboru, sa išlo to oznámiť pani A., čo je HR menežérka. Keď odišla z práce, mala 4 dni voľna. Následne ju kontaktoval telefonicky pán Z., ktorý jej oznámil, že firma prechádza na 3- smennú prevádzku a že jej vyznačí ešte aj jeden deň dovolenky, aby mala všetko mzdovovo vyriešené. V pondelok prišla ráno do práce. Do jej kancelárie prišla pani A. s informatikom, kde sa opýtala ako sa volá a že sa potrebujú pozrieť do jej počítača, čo im umožnila. HR menežérka ju ani nepoznala. HR menežérka si odfotila históriu súboru, z ktorej bolo zrejmé, že pod svojím menom si ho otvorila o 6:18 hod a odišla. Potom išli ešte do laboratória, kde si pozerali aj ďalšie PC a napr. u kolegu O. Š. tento súbor našli dokonca stiahnutý. Následne odišli. Po skončení pracovnej smeny o 14:30 hod. bola zavolaná do zasadačky, kde od pani personalistky dostala hubovú polievku. Konkrétne jej hovorila, že súbor otvorila, že ho rozšírili a či by sa jej páčilo, že by sa o nej šírili jej osobné údaje. Na nič sa ju nepýtala, hovorila jej to ako hotovú vec. Vulgárna nebola. Ona sa voči tomu bránila, že nebola jediná. Pri stretnutí bola aj pani B. ,u ktorej videla nervozitu, pani B. je to jej nadriadená, jej sa ani nezastala ani sa predtým o tomto nebavili. Personalistka zavolala pani Z. a tá uviedla, že môže dať ruku do ohňa, že pán N. tieto informácie nerozšíril. Personalistka sa pochvalne vyjadrovala k pani Z., že ju o celej záležitosti informovala. Keď odišla pani Z., odišla aj pani B. a personalistka a nechali ju tam 15 minút samú čakať. Následne zavolali do inej kancelárie, zrejmé to bola kancelária riaditeľa, kde ju posadili do kresla a pani personalistka s pani B. sedeli v koženej sedačke oproti. Personalistka držala v rukách dva papiere, jedno mala dohodu v druhej hrubé porušenie pracovnej disciplíny. Vyzvali ju, aby jedno z toho podpísala. Ona sa ohradila, že sa potrebuje poradiť a nikoho tu nemá. Na to pani personalistka vyhlásila, že pokiaľ niečo z toho nepodpíše, odtiaľto neodíde. Personalistka jej odporučila podpísať dohodu, pretože jej hovorila, že má dobre vzťahy na Sociálnej poisťovni. Ona sa zľakla, že nedostane podporu v nezamestnanosti, resp. ak bude mať porušenie pracovnej disciplíny v zápočtovom liste, tak buď je alkoholik alebo nechodí do práce, preto dohodu podpísala. Celé toto mohlo trvať cca 10 minút. Pri stretnutí mala strach, nenachádzala slova. Keď dohodu podpísala, personalistka ju vyzvala, aby išla s ňou do jej kancelárie, čo aj urobila. Tam sa spisovali výstupné papiere a personalistka chcela, aby toto bol aj jej posledný deň v práci. Do práce musela nakoniec prísť na ďalší deň, lebo bolo treba riešiť aj PC s informatikmi. Ten deň dostala od páni Jánskej aj zápočtový list. Keď bola sama v zasadačke, písala mužovi sms, že sa niečo deje a že tu asi skončí. Muž jej neodpísal. Nebola ale schopná po odchode z firmy šoférovať auto, a preto ju zobral muž. Bola rozrušená. Incident veľmi ťažko niesla, odzrkadlilo sa to aj na jej zdravotnom stave. Za dva mesiace 13 kg schudla, dá sa povedať, že sa zosypala. Mala závraty, nespavosť, nezaujímala sa o okolie, nevedela ani či je deň, či noc. Musela vyhľadať lekársku pomoc, brala lieky na ukľudnenie a tie berie doteraz. Užívala Lexaurin a Xeroxan. Všeobecná lekárka si ju nechala u seba. Nežiadala psychiatra ani psychológa. Celkovo bola 3 mesiace PN a dva a pol mesiaca bola na podpore. Následne si našla novú prácu na Poriadí, kde ale má cca 200 možno 300 Eur menej ako u žalovaného. Dňa 25.03. počas nočnej smeny bola v lisovni. Išla k plánovacej tabuli, ktorá bola v lisovni a tam sa rozhodovalo,
na ktorých strojoch bude ranná smena pracovať, išlo o bežnú prácu. Jej PC sa nachádzal v laboratóriu, nie na lisovni. Žiaden PC na lisovni nepoužíva. Na plánovacej tabuli boli nejaké nezrovnalosti, pýtala sa majstrovej, tá jej ale neodpovedala, lebo so záujmom pozerala do PC aj s pánom N. a pozrela sa aj ona. Ona si súbor nepozerala, len videla cestu, bolo tam uvedené sk public/ W. A.. Keď otvárala súbor u seba v laboratóriu, bol tam I. C., ona ho zavolala a spolu súbor otvorili. On sa pozrel, vrátil sa na svoju stoličku a nič nepovedal. On si súbor neotvoril na svojom PC. Počítač sa nevypína, tento používajú aj ďalší kolegovia, keď nastúpia po jej smene, majú operačný systém, jednotlivo sa neprihlasujú. Neupozornila svojho nadriadeného alebo personalistku, že je verejne dostupný súbor s osobnými údajmi. V minulosti pracovala na personálnom oddelení ako náborový špecialista, kde robila vstupné pohovory na pozíciu montážny pracovník. Personalistke povedala, že vie, čo ide podpísať ale toto robila len zo strachu, aby nemala v zápočtovom liste, že hrubo porušila pracovnú disciplínu. Nebola jediná, čo sa školenia etického kódexu nezúčastnil a bol tam jej podpis. Vie o ďalších dvoch kolegyniach. Tohto školenia sa nezúčastnila z dôvodu, že to bolo po nočných smenách, kde ona ťahala tri dvanástky, ráno skončila o 6:30 hod. potom mala ísť 22 km domov a potom za pár hodín ísť naspäť na školenie. Nevie, prečo ste do toho namočili pani S. ale tento podpis bol za súhlasom vtedy môjho nadriadeného H. A.. ona bola rada, že po nočnej nemusí ísť na Myjavu. Toto bola iniciatíva pána A.C.. Podpisovala pani S. a pani G. aj tieto kolegyne boli po nočnej. Ona sa nevie vyjadriť, či o tomto personálne vedelo ale ak má školiť 6 ľudí a prídu tam len 3, tak o tom musia vedieť.
15. Žalovaný na nariadenom pojednávaní vypovedal, že u žalovaného pracuje od r. 2020 a od mája 2021 ako konateľ. Ich firma má cca 550 zamestnancov. Robia pre automotív a to hlavne uzávery palivových nádrží. Majú zahraničný kapitál, väčšinoví podielníci sú Rakúšania. Majitelia majú tu aj svojho zástupcu p. J., ktorý sedí vedľa neho v kancelárii. Už si presne nepamätá akým spôsobom sa dozvedel o úniku citlivých informácii ale predpokladá, že toto mal od vedúcej HR. Uvedený únik považovali za veľmi vážny problém, čo samozrejme viedlo k hlbšiemu skúmaniu problému. Hlavne ich zaujímalo, kto tieto informácie distribuoval medzi ostatných zamestnancov. Z tohto šetrenie im vyplynulo, že tieto informácie distribuovala p. S., ktorú on vlastne ani osobne nepozná. Následne postupovali štandardným postupom, to znamená, že žalobkyni navrhli ukončiť pracovný pomer dohodou, čo považuje za ústretový krok z ich strany a v prípade, že by nedošlo k dohode, pristúpili by k okamžitému skončeniu pracovného pomeru. Podľa jeho informácii iba pani S. distribuovala informácie ďalej. S pánom A. neukončili pracovný pomer lebo tento človek má oprávnenie sa s týmito informáciami oboznamovať. Problém nastal len v tom, že ho umiestnil na verejný zdroj. Informácie nedistribuoval. On je presvedčený o tom, že to, že sa to dostalo ostatným zamestnancom, za to môže p. S.. On osobne tento zoznam nevidel. Má informácie, že ho tam uložil p. A.. Zvyčajne sa končí pracovný pomer okamžite pre alkohol alebo pre absenciu, vždy ponúknu najskôr dohodu. Nemá úplný prehľad ako sa takýmto spôsobom ukončuje pracovný pomer u nich. Jeho odhad je raz za kvartál. S návrhom obyčajne príde p. A., ide o neformálne rokovania, pričom podľa jeho vedomostí sa ukončil pracovný pomer iba so žalobcom, a pán A. bol upozornený na porušenie pracovnej disciplíny.
16. Svedok U. B. na nariadenom pojednávaní vypovedala, že u žalovaného bude pracovať k 1.10. cca 2 roky. Pracuje ako manažér kvality s tým, že podriadení sú aj pracovníci z laboratória, kde okrem iných pracovala aj N.. V čase, keď vznikol únik dát, ona bola doma v karanténe, volali jej kolegovia, že jej oddelenie je hore nohami, lebo zamestnanci si spoznali svoje platy a bol z toho problém. Hovorilo sa, že údaje odišli z laboratória, s istotou to ale nevie povedať. Ona keď sa to dozvedela, kontaktovala personalistku, kde ju informovala, čo sa dozvedela. Ráno, keď prišla do práce, tak mala vedomosť, že personalistka aj s ITčkarom s pánom H. prezreli všetky počítače na kvalite. Išlo o 11 PC v kancelárii a 6 v laboratóriu. Jej PC nebol pozretý, nakoľko v tom čase nebola v práci, keď mal byť únik dát. Ak si dobre pamätá, tak v 3-och PC sa našli údaje o tom, že tento súbor bol otvorený, pričom u pána Š. bol súbor aj stiahnutý. Vyvolalo sa stretnutie v zasadačke, kde bola ona, personalistka, šéf z lisovne pán O., I. C., A.. S. a A.. Z.. Pamätá si, že vnikli aj nezrovnalosti medzi pani S. a Z.. Pán Š. tam vtedy nebol, lebo nemal smenu. S ním sa stretlo potom neskôr. Ona keď sa kontaktovala z karantény s personalistkou, ona už o tomto incidente vedela a to od pani Z. alebo z lisovne, pričom personalistka nevedela, že problém je aj na kvalite. Ona to pochopila tak, že pani Z.Á. to našla, pani S. si našla odkaz. Konflikt bol v tom, že pani S. tvrdila, že to videlo viacej ľudí, pani Z. tvrdila to, že bol tam len pán N., ktorý jej pomáhal s odstránením toho súboru. Pani Z. chcela od pána N., aby odstránil, že si tento súbor pozerala. Lebo keď niekto iný si otvorí excel cez zdieľaný počítač, tak by mu tento súbor dalo ako ponuku, aby si to mohol otvoriť. Vie, že na ďalší deň pani Z. toto ohlásila na HR a tí potom tento súbor odstránili z verejného zdieľania. Keď skončili spoločné stretnutie, tak začali riešiť konkrétnych zamestnancov, najprv to bol pán C.V., kde
ho konfrontovali so vzniknutou situáciou, on tvrdil, že súbor otvoril a zavrel. Oznámili mu, že mu za to dajú disciplinárnu výtku. Čo sa týka p. S., tak najväčší problém bol v tom, že ona upozorňovala aj iných zamestnancov, čo našla a nechala tento súbor minimalizovaný na zdieľanom počítači, ku ktorému majú prístup ďalší traja zamestnanci. Ona sa nevie vyjadriť, kto navrhol, aby sa so žalobcom ukončil pracovný pomer. Bolo to dohodou. Doklady prichystala personalistka. Pohovory realizovali u pána J., čo je šéf spoločnosti, ktorý tam v tom čase nebol. Pán C. zobral na vedomie, čo sa stalo a uznal si svoju chybu. Rovnako aj pani S. povedala, že je si vedomá, čo urobila ale nevedela sa vyjadriť k tomu, prečo niekoho neupovedomila a šírila to ďalej. Pre ňu toto bol zásadný rozdiel, že jedni to iba videli a neoznámili a pani S. to aj šírila. U pána J. je to tu ako na súde. Každí sedeli samostatne oproti sebe, do trojuholníka. Už si presne nepamätá, kto mal slovo ale predpokladá, že to bola personalistka, ktorá oznámila, že konania pani S. sa považuje za hrubé porušenie pracovnej disciplíny a firma sa rozhodla s ňou ukončiť pracovný pomer a to buď dohodou alebo výpoveďou. Videla na pani S., že je nešťastná. Bolo jej aj ľúto, pretože to bol dobrý pracovník, dalo sa na ňu spoľahnúť. Na druhej strane disciplína tu existuje a pravidlá sa dodržiavajú. Inak by tu bol chaos. Personalistka už mala pripravené papiere. Pýtala sa pani S., či si chce nechať čas na rozmyslenie a ponúkla jej aj svoj vlastný telefón, aby si mohla zatelefonovať. Pani S. povedala, že to nepotrebuje, že je bývala personalistka a vie, čo to znamená. Rozhodla sa pre dohodu. Pani S. mala žiadosť, či by mohla ukončiť mesiac, nakoľko by jej vznikol nárok na dochádzkový bonus, čo je cca 80,- Eur. Toto jej nebolo umožnené. Následne sa rozlúčili. Vie, že jej ponúkali, nech si to 5-10 min. rozmyslí a zatiaľ odídu. Personalistka sa bavila s pani S. o tom, že musí vedieť, o čo sa jedná. Ak by žalobca nepodpísal dohodou, dostal by výpoveď. Nikto jej nepovedal, že odtiaľ nemôže odísť alebo že ju nepustia bez podpisu. Podľa nej pani S. bola dotknutá a smutná. Nebola agresívna ale racionálne rozprávala. Ona sa až na tomto pohovore dozvedela, že p. S.Á. má skúsenosti z personalistiky. Pohovor s pánom Š. bol v iný deň, kde s personalistkou riešili jeho prípad. On si uznal vinu ale okrem seba nikoho nespomenul. V jeho prípade bola situácia ale taká, že má vlastný PC s vlastnými prístupovými heslami, uložili mu disciplinárne pokarhanie. Obdobné pohovory so zamestnancami sa riešili z lisovne. Toto riešila personalistka s pánom O.. Problémy s výškou platov sa riešia doteraz. Pravidelne na mesačnej báze to musí riešiť, kde sa každý odvoláva na iného a rieši sa plat. Nevie sa vyjadriť, kto všetko rieši svoj plat z tohto dôvodu, firma má viac ako 500 zamestnancov. Na kvalite je ich 30. Problémy s výškou platov majú skôr v administratíve, vo výrobe sú tabuľkovo kategorizované. Predpokladá, že súbor bol vymazaný cca okolo 08:00 hod. pani S. upozornila na to ďalšiu smenu, konkrétne mená nepovie. Neriešili komu všetkému to šírila, lebo p. S.Á. sa sama priznala. Kolegom pani S. povedala, že nech si to berú ako ponaučenie, že keď niečo podobné uvidia, majú to okamžite hlásiť, minimálne svojmu nadriadenému. Orodovali za to, aby sa to zmenilo na disciplinárne previnenie a pýtali sa jej, prečo nebol vyhodený aj p. A.. Ona osobne nemá p. A. ako podriadené i keď jej osobný názor je, že u neho došlo k tiež porušeniu. Viem, že za to dutku dostal. Nevie o tom, že by vedenie dalo príkaz niekoho vyhodiť.
17. Svedok U. A. na nariadenom pojednávaní vypovedala, že pre firmu pracuje cca 3 roky. Ráno prišla do práce s tým, že o cca 9:00 hod majú poradu. Na tejto porade bol aj pán O., ktorý jej oznámil, že unikli dáta z ich oddelenia. Ona ani nečakala na skončenie porady a odišla to riešiť. Problém nastal u pána A., jej podriadeného, absolventa, ktorý u nich pracoval menej ako 1 rok. Dostal home office a uložil si na verejné úložisko ich internej siete súbor s osobnými údajmi ich zamestnancov vrátane platov. Neuvedomil si, že do tohto súboru budú mať prístup všetci zamestnanci. Tento súbor našla náhodou pani Z., keď hľadala iný súbor, konkrétne rozhovor so zamestnancom, pričom náhodou otvorila aj tento súbor. Keď zistila o čo ide, hneď tento súbor zatvorila. Predpokladá, že nebola počítačovo zdatná a súbor nevymazala. Na druhej strane si bola vedomá, že na ľavej lište zostane po tomto súbore stopa a teda ktokoľvek iný príde, môže si tento súbor poľahky nájsť a otvoriť. Preto zavolala kolegu pána N., ktorého požiadala, aby túto stopu súboru vymazal, čo aj urobil. Nevie sa vyjadriť, prečo pán N. súbor nevymazal. Keď sa toto riešilo, tak za ich chrbtami bola pani S. a tá sa ich opýtala, čo tu robia. Oni súbor zatvorili a povedali jej, že hľadajú tlačivo. Pani S. odišla, ale aj podľa jej tvrdení, si zapamätala cestu k súboru, pričom tento si u seba otvorila a prezerala. Následne zobrali ITčkára a kontrolovali PC, či v nich bol otvorený tento súbor. Zistili, že v laboratóriu to boli všetky a inde to nenašli. Konkrétne ide o kvalitu, kde je cca 10 PC , strekolisovňa 1 PC, nástrojovňa 1 PC, údržba 1 PC. Potom konfrontovali p. S., kde ona im povedala, že poznala cestu, súbor nechala minimalizovaný na PC a upozornili na to aj ostatných kolegov, ktorí nastúpili po smene. Na smene to boli 3 zamestnanci. Vie, že robili pohovor aj s pánom C., ten len potvrdil, že súbor videl, zatvoril ho a nikde ho nešíril. S pánom C. urobili asi preto rozhovor, lebo sedel v kancelárii s pánom Š., pričom u neho sa našiel súbor stiahnutý na desktope. Následne kontaktovala pána J., čo jej šéf a oznámila mu, že na oddelení kvality unikli osobné údaje z ich oddelenia. Do toho jej volala p. B., že je u nej vzbura, lebo zamestnanci sa dohadujú o platoch. Následne
rokovala s p. G. a pánom J. ako vyriešia celú situáciu. Oznámila im, že pani S. zdieľala túto informáciu s ostatnými zamestnancami a sa aj priznala. Vyhodnotili to ako závažné porušenie disciplíny, nakoľko tam boli všetci zamestnanci so svojimi osobnými údajmi. Pracovný pomer sme chceli ukončiť citlivo, preto žalobcovi ponúkli aj dohodu, lebo vedela aké to bude mať následky, ak bude mať v zápočtovom liste hrubé porušenie pracovnej disciplíny. Takto to aj predostreli aj žalobcovi. Žalobca si uznal svoju chybu, pričom sám jej povedal, že v minulosti robil na personálnom. Ona z toho zostala prekvapená, lebo o to viac musel vedieť, že takéto osobné údaje nemôže rozširovať. Dali jej priestor na rozmyslenie, dokonca jej ponúkla svoj telefón, aby si zavolala. Ponúkli jej aj to, že z kancelárie odídu. Zo strany p. S. nebola žiadna takáto požiadavka, ak by bola, určite by sa musela o tom ešte poradiť s niekým iným, nakoľko by to malo dopad na firmu, napr. s poisťovňou. Pani S. sa rozhodla pre dohodu, boli tam ešte nejaké technické veci, preto jej ešte nechali dochádzkovú kartu, toto sa doriešilo na ďalší deň. Do práce už nenastúpila. Pán Pyšný pracoval u nich pol roka. Dostal od nej prácu a taktiež mal prvýkrát home office. Jeho konanie vyhodnotila ako menej závažné, a preto dostal upozornenie. Ďalej zisťovali, kto zo zamestnancov sa k týmto údajom dostal a to prostredníctvom ich IT sa prelustrovali počítače. Zistili, že p. Š. mal súbor stiahnutý a tohto tiež upozornili na porušenie pracovnej disciplíny. Ďalej to bol p. F., ktorý sedí v jednej kancelári s p. Š.. Ale načo ho presne upozornili, na to si už nepamätá. Ďalej to bola p. S.. Zistili to aj u ďalších zamestnancov, ale tam nemali žiadne indície, že by títo zamestnanci informácie ďalej šírili. Nepamätá si už ani či s nimi robili pohovory. O úniku údajov sa dozvedela na rannej porade od p. O.. Pán O. sa to dozvedel od p. Z..
18. Svedok Ľ. Z. na nariadenom pojednávaní vypovedala, že u žalovaného pracuje cca 10 r. Začínala v operatíve a asi 4 alebo 5 r. robí majstrovú. Pracujú v štvorsmenke. Má pod sebou 12-15 ľudí. Predpokladá, že bola sobota alebo nedeľa a išlo o nočnú smenu, keď ona potrebovala vzor pre pohovor so zamestnancom. Má na starosti, že ak niekomu končí skúšobná doba alebo má niekto uzatvorený pomer na dobu určitú, má s ním spísať záznam ako to bude s týmto zamestnancom ďalej. Vzor tohto dokumentu býva obyčajne na ploche počítača. Teraz tam ale nebol a ona sa ho snažila vyhľadať. Napadlo jej, že p. A., ktorý robí na personálnom, by takýto vzor mohol mať a preklikala som sa k nemu cez verejný server. Tam našla osobné údaje o zamestnancoch a ich mzdách. Sama bola zvedavá a údaje si pozrela. Uvedomila si, že ide o veľmi citlivé údaje a preto sa rozhodla tento súbor zavrieť. Zistila, že prístup k súboru zostal v pamäti počítača a keďže toto nevedela vymazať, skontaktovala kolegu F. N. aby jej s tým pomohol, nakoľko je PC zdatnejší. Aj F. si tieto údaje pozrel. V tom čase išla okolo nich N., ona sa ale snažila tieto informácie nesprístupniť. Následne neskôr pred skončením smeny kontaktovala svojho nadriadeného O. O., čo našla v počítači a následne odišla domov. Je presvedčená, že tieto údaje rozšírila N., dokonca N. ju aj obviňovala, že to bola ona, toto popieram a je presvedčená, že informácie nešíril ani F.. Keby to N. nikomu nepovedala asi by sa nič neudialo. Pozerala si hlavne platy majstrov. Je pravdou, že zistila, že zarába menej ako niektorí majstri. Na druhej strane má pod sebou aj menej ľudí. Osobne tieto údaje nikdy nezneužila ani neriešila svoj plat v porovnaní s ostatnými na personálnom. Na ďalší deň sa išla vyspať. Keď sa zobudila, našla si viacero zmeškaných hovorov. Zavolala O., ktorý jej povedal, že už od 6:00 hod. to vie celá firma a dopytoval sa jej ako sa to zamestnanci dozvedeli. Ona ho utvrdzovala, že nič nešírila. Neskôr sa jej pýtali samotní majstri, aké majú platy, ona ale ani im neuviedla, čo zistila a čo sa dozvedela. Ona komunikovala cez Messenger, tam jej viacerí zamestnanci povedali, že informácie mali od N.. Romanovi povedala čo našla a ukázala mu to. On jej povedal, že z toho bude „prúser“ a že to nemôžu nikomu ďalej uviesť. Ona ani F. si nemôžu dovoliť niečo vymazať, na to nemá oprávnenie. Vie o tom, že súbor bol aj skopírovaný, to vie od p. O.. Kto to ale urobil, k tomu sa nevie vyjadriť.
19. Podľa § 59 ods. 1 Zákonníka práce pracovný pomer možno skončiť a) dohodou, b) výpoveďou, c) okamžitým skončením, d) skončením v skúšobnej dobe.
20. Podľa § 60 ods. 1 Zákonníka práce ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom.
21. Podľa § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
22. Podľa článku 2 in fine Zákonníka práce výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.
23. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti.
24. Podľa § 6 ods. 1 cit. zák. v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa v pracovnoprávnych vzťahoch, obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov podľa § 2 ods. 1.
25. Podľa ods. 2 písm. b) cit. zák. zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi najmä v oblastiach výkonu zamestnania a podmienok výkonu práce v zamestnaní vrátane odmeňovania, funkčného postupu v zamestnaní a prepúšťania.
26. Na základe vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu veci súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Z dokazovania vyplynulo, že medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom bola dňa 07.01.2014 uzatvorená pracovná zmluva na dobu neurčitú na pozíciu kontrolór kvality.
27. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca sa na pracovisku dňa 25.03.2020 náhodne dostal k osobným údajom ostatných spoluzamestnancov, vrátane ich platov a tieto údaje neoprávnene rozšíril minimálne u troch jeho kolegov na oddelení kvality. Žalovaný toto konanie vyhodnotil za závažné porušenie pracovnej disciplíny a rozhodol sa zo žalobcom ukončiť pracovný pomer.
28. Súd konštatuje, že konanie žalobcu je možné vyhodnotiť ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, nakoľko je všeobecne známe, že zachovávať mlčanlivosť o osobných údajoch zamestnancov je základným ľudským právom, ktoré je chránené nielen zákonmi ale aj medzinárodnými dohovormi. Preto ak dôjde k úmyselnému porušeniu takéhoto práva, nie je možné takéto konanie zľahčovať alebo bagatelizovať z pohľadu vnímania postavenia zamestnanca a jeho zaradenia u zamestnávateľa.
29. Žalovaný dal žalobcovi na výber, či chce ukončiť pracovný pomer dohodou alebo okamžitým skončením pracovného pomeru, teda zákonnými spôsobmi, ktoré upravuje § 59 Zákonníka práce. Žalobca mal na výber, pričom sa rozhodol ukončiť pracovný pomer dohodou a to na stretnutí s personalistkou a priamou nadriadenou žalobcu dňa 30.03.2020. Dokazovaním súd nezistil, že by žalobca konal pod nátlakom, v dôsledku hrozby alebo že by žalobca nevedel, čo pri ukončení pracovného pomeru podpisuje alebo aké to bude mať pre neho následky. Je možné očakávať, že pri takýchto rokovaniach možno pociťovať strach alebo stres zo strany zamestnanca, to ale neodôvodňuje, že by takéto konanie bolo automaticky vyhodnotené ako neplatný právny úkon. Súd v tejto súvislosti poukazuje na doterajšiu súdnu prax, na ktorú poukázal žalovaný, a ktorá je aplikovateľná aj na tento prípad, kde súdy uzavreli, že nemožno považovať za nátlak konanie žalovaného, ktorým žalobcu oboznámil, že v prípade, že nebude pracovný pomer skončený dohodou, pristúpi k okamžitému skončeniu pracovného pomeru. Takýto prejav žalovaného nemôže byť považovaný za psychicky nátlak, lebo ide o oznámenie o skončení pracovného pomeru legálnym spôsobom za predpokladu splnenia podmienok uvedených v Zákonníku práce.
30. Súd sa zaoberal aj námietkou žalobcu, že pri prepustení z práce sa žalovaný dopustil diskriminačného konania tým spôsobom, že hoci osobné údaje po firme šírili viacerí zamestnanci, iba so žalobcom bol ukončený pracovný pomer, teda žalovaný ako zamestnávateľ voči svojím zamestnancom, titulom ich postavenia, pristúpil k nerovnakému zaobchádzaniu. Predmetom posúdenia možného diskriminačného konania je priama diskriminácia žalobcu žalovaným ako zamestnávateľom vo vzťahu k svojím konkrétnym zamestnancom. Žalobca síce označil, v čom vidí diskriminačné konanie
žalovaného, ale tento zásah nijakým konkrétnym spôsobom neosvedčil, čo by malo za následok presun dôkazného bremena na žalovaného. Aby sa súd mohol zaoberať možnou diskrimináciou na pracovisku, bolo potrebné označiť konkrétne mená zamestnancov na pracovisku, v čom ich postavenie bolo rovnaké a z akých diskriminačných dôvodov žalovaný pristúpil k nerovnakému zaobchádzaniu k týmto zamestnancom. Túto povinnosť si žalobca nesplnil.
31. Žalovaný konzistentne a logicky vysvetlil, prečo ukončil spoluprácu len so žalovaným (u iných zamestnancov sa nepreukázalo, že osobné údaje úmyselne ďalej šírili). Bolo vysoko pravdepodobné, že osobné údaje medzi zamestnancami sa rozšírili hlavne v dôsledku konania žalobcu. Ak aj žalobca nebol primárnym pôvodcom úniku týchto informácii, to neznamená, že žalovaný mal ukončiť spoluprácu zo všetkými zamestnancami, ktorí sa s týmito údajmi oboznámili. Je nesporné, že tieto osobné údaje prvá náhodne našla Ľ. Z., pričom tá podrobným spôsobom opísala ako naložila s týmito údajmi a čo je relevantné, že na tento únik upozornila žalovaného, teda postupovala spôsobom, ktorý bol oprávnený od takéhoto zamestnanca očakávať. Z týchto dôvodov súd žalobu zamietol v celom rozsahu.
32. O trovách konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1, v spojitosti s § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 100,00 %.
Poučenie:
Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č. 233/1995 Z.z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).